Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Sa-7-2020.pdf
PDF · 105.11 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: E. F. W., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. C., cestovný doklad č. XXXXXXXX, trvale bytom E., toho času miesto pobytu Ú. T. A. T. Z., F. XX, L., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 05.02.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020, týkajúce sa žalobcu: E. F. W., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. C., cestovný doklad č. XXXXXXXX.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: E. F. W., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 05.02.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.07.2020.
2. S napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné. Žalovaný pochybil, keď v konaní o zaistení, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia žalobcu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný rozhodol o vyhostení žalobcu na územie E. a za týmto účelom rozhodol o jeho zaistení. V súvislosti s odôvodnením dĺžky doby zaistenia žalobcu spomenul, že bude vykonávať úkony smerujúce k jeho vyhosteniu na základe rozhodnutia o vyhostení a teda do E. avšak v konaní o vyhostení, ani v konaní o zaistení nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v E. a aké zaobchádzanie by mu v prípade návratu hrozilo. Tieto skutočnosti absentujú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom sú nanajvýš dôležité z pohľadu predpokladu a úspešnosti, respektíve nevyhostiteľnosti žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný pochybil, keď v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v krajine, kam má byť údajne vyhostený a či jeho vrátenie je prípustné v zmysle článku 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov.
3. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne, aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu mal za to, že ani zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
4. Rovnako namietal, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že na realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu stanovil vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie maximálnu dobu 6 mesiacov. Keďže jeho zaistenie je z dôvodov uvedených v správnej žalobe od počiatku neúčelné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, aj stanovená maximálna doba zaistenia žalobcu je neopodstatnená a nedôvodná.
5. Dával do pozornosti tú skutočnosť, že žalobca sa z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie rozhodol požiadať na území SR o priznanie medzinárodnej ochrany. Dňa 05.02.2020 prijalo zariadenie pre cudzincov jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl, respektíve o priznanie doplnkovej ochrany. Mal teda za to, že v právnej veci žalobcu zanikol dňa 05.02.2020 účel jeho zaistenia realizovaného na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, ktorým je realizácia administratívneho vyhostenia, pretože od tohto dňa je žalobca žiadateľom o azyl a po dobu azylového konania nie je prípustné jeho administratívne vyhostenie. Držanie žalobcu v zaistení na základe predmetného rozhodnutia aj po 05.02.2020 je preto nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bodu 1 ZoPC, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach.
6. Dodal, že zaistenie cudzincov za účelom administratívneho vyhostenia je realizované v zmysle tzv. Návratovej smernice, pričom zaistenie žiadateľov o azyl je realizované v zmysle tzv. Recepčnej smernice o spoločných podmienkach pre prijímanie žiadateľov o azyl a teda tieto zaistenia spadajú do osobitných právnych režimov s odlišnými podmienkami pre realizovanie zaistenia v zmysle tej ktorej smernice. Poukazoval na viaceré rozhodnutia kasačného súdu, napr. sp. zn. 10Sža/29/2014 z 27.08.2014, ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet Arslan proti ČR a potrebu sledovania aktuálnosti účelu zaistenia. Mal za to, že vychádzajúc z ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov mal byť žalobca dňa 05.02.2020 prepustený zo zaistenia, realizovaného v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. V prípade, že žalovaný mal, respektíve má za to, že cudzincova žiadosť o azyl je účelová, má zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca, žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie dôvodu zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) alebo c) ZoPC. Keďže žalovaný žalobcovi nevydal nové rozhodnutie podľa § 88 ZoPC, ani ho neprepustil po podaní žiadosti o azyl, domáha sa žalobca ochrany svojich práv aj v súlade s ustanovením § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku a žiada, aby súd nariadil jeho bezodkladné zaistenie.
7. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020 rozhodol o zaistení účastníka konania (žalobcu) dňom 21.01.2020 o 20:00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.07.2020.
8. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 21.01.2020 kontrolovaný hliadkou, pričom nevedel predložiť doklady preukazujúce totožnosť a oprávnenosť svojho pobytu na území SR. Dňa 21.01.2020 mu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BA6-41-008/2020-AV podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že účastník konania má na území SR neoprávnený pobyt, pričom mu nebola stanovená lehota na vycestovanie. Poukazoval na to, že v prípade žalobcu nepristúpil k zohľadneniu alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b), keďže z jeho vyjadrení vyplýva, že je zrejmé, že nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) a ani nemá dostatočné finančné prostriedky. Je teda nespochybniteľné, že nemohol by splniť stanovené podmienky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia.
9. Pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky zaistenia uviedol, že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.07.2020. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť, nakoľko
závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Správny orgán v spolupráci s Ú. T. A. T. Z. L. bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR, pričom sa zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, nutné k reálnemu vyhosteniu účastníka konania. Ďalej sa bude zabezpečovať materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prepravy účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d). Konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR.
10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 10.02.2020 navrhol rozhodnutie žalovaného potvrdiť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že dôvodom zaistenia žalobcu bol výkon jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Mal za to, že vyhostenie, respektíve odsun žalobcu je reálny a uskutočniteľný, čoho dôkazom je vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, čím je preukázaná aj nutnosť zaistenia žalobcu. Samotné zaistenie je efektívne, účelné a nevyhnutné nakoľko žalobca nespĺňal žiadnu z podmienok pre uloženie alternatívy zaistenia ako hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej zábezpeky, ako aj uloženie lehoty na vycestovanie. Sám žalobca nie je schopný opustiť územie SR, nakoľko aj k prechodu v rámci krajín schengenského priestoru je nutné byť držiteľom dokladu totožnosti. Je neprijateľné, aby sa osoby bez akýchkoľvek dokladov totožnosti a povolenia na pobyt beztrestne a voľne pohybovali po jednotlivých krajinách schengenského priestoru.
11. Pokiaľ by bol osobou, ktorej v domovskej krajine alebo v krajine, z ktorej prichádza, hrozilo nebezpečenstvo, tak by o medzinárodnú ochranu požiadal prvú bezpečnú krajinu, do ktorej prišiel. Žalobca však svojvoľne uviedol krajinu v ktorej chce žiť a ktorá mu má poskytnúť primeranú ochranu. Ako sám uviedol, malo by to byť Taliansko, čo je neprijateľné. Pokiaľ ide o vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí žalobca zase poukazuje iba na skutočnosti, ktoré mu vyhovujú. Daná správa upozorňuje iba občanov SR na pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu a vysoké riziko teroristických útokov po celom území E. a občanom SR neodporúča do krajiny cestovať, nie je tam zmienka o tom, že by nemohli byť občania domovského štátu vrátený do domovskej krajiny.
12. K posudzovaniu prípadu žalobcu podľa § 206 ods. 4 SSP a k jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol, že žalobca počas konania na území SR, ani na území Grécka, ktorá je prvá bezpečná krajina a ani na území Maďarska nepožiadal o medzinárodnú ochranu. Urobil tak dva týždne po jeho zaistení, čo považoval za účelné z dôvodu, že s veľkou pravdepodobnosťou mu to bolo poradné zo strany zástupcu žalovaného. Na žalobcu treba hľadieť ako na osobu, ktorá sa počas jeho cesty z domovskej krajiny nachádzala na území viacerých bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mal byť v pozícii osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie, aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce požiadať o ochranu. Sám žalobca v zápisnici uviedol, že z E. odišiel z dôvodu, že chce pracovať a žiť v Taliansku. Z toho dôvodu možno na neho hľadieť ako na ekonomického migranta, čo priamo odôvodňuje aj riziko úteku jeho osoby.
13. Žalovaný rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-41-008/2020-AV zo dňa 21.01.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia SR na územie E. K. C. podľa § 77 ods. 1 ZoPC. S poukazom na § 83 ods. 2 písm. a) a b) ZoPC neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie a podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu dva roky s tým, že vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu (§ 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní).
14. Z Oznámenia o prijatí vyhlásenia o udelenie azylu na území SR zo dňa 05.02.2020 (nachádzajúcom sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) adresované Ú. T. A. T. Z. L. (Ú. L.) žalovanému súd zistil, že žalobca urobil vyhlásenie o udelenie azylu na území SR počas doby jeho umiestnenia v Ú.T. L. dňa 05.02.2020 z dôvodu obáv o svoj život v domovskej krajine.
15. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
20. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné b)prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia.
21. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
22. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
23. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
26. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
28. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
29. Podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku, Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
30. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
31. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.07.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. L..
32. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-41-008/2020-AV zo dňa 21.01.2020 žalovaný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia SR na územie E. K. C. podľa § 77 ods. 1 ZoPC. S poukazom na § 83 ods. 2 písm. a) a b) ZoPC mu neurčil lehotu na vycestovanie a podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC mu uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu dva roky s tým, že vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu (§ 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní).
33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 21.01.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
34. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
35. V predmetnej veci po vydaní preskúmavaného rozhodnutia (21.01.2020) došlo k podstatnej zmene okolností vecí v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca požiadal dňa 05.02.2020 o azyl na území Slovenskej republiky. Keďže po vydaní napadnutého rozhodnutia nastala taká zmena okolností prípadu, ktorá podľa názoru súdu má podstatný vplyv na posúdenie zákonnosti zaistenia žalobcu, súd sa v ďalšom nezaoberal žalobnými námietkami uvedenými v správnej žalobe.
36. Dňom 05.02.2020 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice.
37. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, a to z dôvodov v ňom uvedených.
38. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany už zaisteného žalobcu dňa 05.02.2020 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení, so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle §88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o
zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014).
39. S poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správny súd má zato, že držanie žalobcu v zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je dňom 05.02.2020 neprípustné, keďže sa na neho nevzťahuje právny režim Návratovej smernice, čím jeho ďalšie držanie v zaistení je nezákonné, nakoľko pominuli dôvody jeho pôvodného zaistenia.
40. Po zvážení všetkých skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a vzhľadom na to, že po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného sa podstatne zmenili okolnosti veci správny súd podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-41-014/2020-AV zo dňa 21.01.2020. Zároveň súd za analogického použitia ustanovenia § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.