Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (33)Rozsudok_7Co-37-2019.pdf
PDF · 93.38 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/37/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci oprávnenej N. O., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v Z. na J. ul. č. XX, právne zastúpenej JUDr. Karin Juhásovou, advokátkou so sídlom v Košiciach na Húskovej ul. č. 19 proti povinnému D. O., nar. X.XX.XXXX, bývajúcemu v Z. na Z. ul. č. X, právne zastúpenému JUDr. Michaelom Medviďom, advokátom so sídlom v Košiciach na Wurmovej ul. č. 4, v konaní o zmenu výživného pre plnoleté dieťa o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 23P/119/2016-386 zo dňa 18.6.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného a dlžnom výživnom.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od povinného pre oprávnenú naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 14.5.2013, sp. zn. 45P/4/2013, zo sumy 120 Eur mesačne na 170 Eur mesačne za obdobie od 18.5.2016 do 30.5.2019. Dlh na výživnom za obdobie od 18.5.2016 do 30.5.2019 vo výške 1.820,84 Eur uložil povinnému zaplatiť k rukám oprávnenej do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o návrhu povinného na zníženie výživného zastavil. V prevyšujúcej časti návrh oprávnenej na zvýšenie výživného zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Proti napadnutému rozsudku podal povinný v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP. Poukázal na to, že na poslednom pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností v tom smere, aby aj matka oprávnenej riadne predložila doklady o svojich príjmoch a výdavkoch, nakoľko na tomto pojednávaní predložila oprávnená len rukou napísaný rozpis, koľko zarába jej matka v zahraničí a aké má výdavky a predložila pracovnú zmluvu v poľskom jazyku v jednom vyhotovení, ktorému on nerozumel, pretože nebola preložená. Navyše tieto nové dôkazy boli predložené v deň pojednávania a povinný so svojím právnym zástupcom mali možnosť len nahliadnuť do spisu pred súdom, ale nerozumeli, keďže neboli preložené a neboli im predložené včas pred pojednávaním, aby sa k nim mohli riadne vyjadriť. Týmto došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Rozpis príjmov a výdavkov sú len nepodložené tvrdenia, ktoré namietali, ale súd vyhlásil, že nepotrebuje doplniť dokazovanie, pretože príjem matky oprávnenej vyplýva z listinnej zmluvy v poľskom jazyku, kde je uvedená hodinová sadzba. Nebolo ale zistené, koľko hodín má matka odpracovať, pretože keď pracuje napr. 25 dní po 12 hodín denne za hodinovú mzdu 9,82 eur, môže zarobiť aj okolo 3.000 Eur. Prvostupňový súd konštatoval, že matka si svoju vyživovaciu povinnosť plní, nakoľko dcére platí nájomné v byte, v ktorom dieťa aktuálne býva, ale podľa právneho zástupcu povinného matka platí len miesto svojho trvalého pobytu a svoje bydlisko, preto tým neplní samostatne vyživovaciu povinnosť voči dcére, keďže dcéra býva u matky v jej prenajatom byte. Oprávnená predložila pracovnú zmluvu matky od 3.4.2019, ale v priebehu konania
vyšlo najavo, že matka pracovala v zahraničí už od roku 2016, čiže pomery na strane matky v podstate od 09/2016 do 04/2019 neboli zistené, čo viedlo k tomu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z jeho potenciálneho príjmu a z priemerov, pričom rozhodnutie opomína ľudské vlastnosti a prostredie a vytvára vzťahy, ktoré sú nespravodlivé. Podľa neho v konaní bolo preukázané, že oprávnená si aj sama zabezpečuje príjem vo výške cca 140 Eur mesačne, ale nebolo zistené, ako si matka plní vyživovaciu povinnosť k dcére. Povinný sa topí v dlhoch a nemá možnosť platiť zvýšené výživné ani zameškané výživné tak, ako bolo určené rozhodnutím prvoinštančného súdu. Právny zástupca povinného poukazuje aj na to, že oprávnená považovala za dostatočnú sumu zvýšenie zo 120 Eur na 160 Eur mesačne, pričom súd išiel nad rozsah potrieb oprávnenej a z neznámeho dôvodu prešiel až na sumu 170 Eur mesačne. Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne žalobu zamietnuť.
3. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhla napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Podľa nej súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom zisťoval príjmy a výdavky oprávnenej osoby a súčasne zisťoval, či oprávnenej prispieva na výživu jej matka. Bolo zistené, že matka prispievala na jej výživu v minimálnej výške 300 Eur mesačne, svoju vyživovaciu povinnosť si plnila dobrovoľne, v maximálnej možnej miere. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 185 ods. 1 CSP, § 187 ods. 1 CSP a § 191 CSP. Argumentáciu povinného týkajúcu sa toho, že súd prvej inštancie vychádzal z jeho potenciálneho príjmu a z priemerov považuje oprávnená za zmätočnú, nakoľko nie je zrejmé, čo tým povinná osoba sleduje. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že napriek tomu, že povinný má vyživovaciu povinnosť k oprávnenej, podnikateľskú činnosť nevykonáva za účelom dosiahnutia zisku, nakoľko z jeho daňových priznaní vyplýva, že od začiatku podnikania (niekoľko rokov) dosahuje zisky, ktoré po spriemerovaní nedosahujú ani sumu životného minima. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že povinný sa dlhodobo uspokojil s tým, že jeho zárobok bol neprimerane nízky, aj napriek tomu, že mu pri vykonávaní práce nebránili žiadne zdravotné problémy ani iné okolnosti. Motiváciou pre povinného nebolo ani to, že na neho bola výživou odkázaná oprávnená, voči ktorej mal vyživovaciu povinnosť, naopak povinný ako zdravý muž v produktívnom veku sa spoliehal na finančnú pomoc od svojich rodičov (dôchodcov) a od priateľky, ktorá sama mala vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu.
4. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
5. Aj napriek tomu, že odvolateľ v odvolaní uviedol, že rozsudok napáda v celom rozsahu, z obsahu odvolania je však zrejmé, že sa odvoláva len proti výroku o výživnom (výrok I.) a výroku o dlžnom výživnom (výrok II.), preto ďalšie výroky napadnutého rozsudku (výrok III., ktorým bolo zastavené konanie o návrhu otca na zníženie výživného, výrok IV., ktorým bol v prevyšujúcej časti zamietnutý návrh oprávnenej na zvýšenie výživného a výrok V., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania), neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní.
6. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Podľa ust. § 157 CMP, rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery.
10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v napadnutom výroku o zvýšení výživného a súvisiacom výroku o dlžnom výživnom v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP v spojení s § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne
zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k oprávnenému dieťaťu. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní.
11. Pokiaľ povinný založil svoju odvolaciu argumentáciu predovšetkým na tom, že súd prvej inštancie nedoplnil dokazovanie ohľadom prešetrenia príjmov a výdavkov matky oprávnenej v rozhodnom období, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom konania je zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, v ktorom plnoletá N. žiada zvýšiť výživné zo strany povinného otca, ktorý na jej výživu prispieva sumou 120 Eur mesačne. Je nesporné, že matka oprávnenej v rozhodnom období riadne prispievala na jej výživu, čo bolo preukázané výpoveďou oprávnenej ako aj písomným vyjadrením jej matky, kde uviedla svoje príjmy a výdavky, ktoré dosahuje v zahraničí. Ani odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že matka oprávnenej si v rozhodnom období riadne a v omnoho väčšom rozsahu ako povinný (otec) plnila vyživovaciu povinnosť k oprávnenej, a to jednak úhradou bývania vo výške 250 Eur a takisto vreckovým, nákupmi oblečenia a pod., preto vykonanie rozsiahleho dokazovania ohľadom príjmov a výdavkov matky by bolo v tomto prípade nehospodárne a nadbytočné. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že pokiaľ by oprávnená považovala za nedostatočný rozsah plnenia výživného zo strany svojej matky, je oprávnená domáhať sa samostatným návrhom určenia výživného od matky. Pomery matky majú v tomto prípade len informatívny charakter.
12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zjednodušene povedané, pokiaľ rodič plánuje zmenu zamestnania, zmenu bydliska alebo počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil, a to ani do budúcna so zreteľom na predpoklad zvyšujúcich sa potrieb oprávneného dieťaťa v súvislosti s jeho vekom, rastom a štúdiom. Samotná skutočnosť, že oprávnené dieťa dovŕšilo plnoletosť, nemá na rozsah vyživovacej povinnosti rodičov žiaden vplyv, ak sa dieťa naďalej trvale pripravuje štúdiom na svoje budúce povolanie, teda je na výživu svojich rodičov odkázané. Príjem dieťaťa z brigádnickej činnosti, ktoré sa inak ďalej pripravuje štúdiom na budúce povolanie, neovplyvňuje vyživovaciu povinnosť rodičov, keďže takéto príjmy dieťaťa slúžia na uspokojenie jeho potrieb, ktoré nie je možné z výživného poskytovaného mu rodičmi uspokojiť. Vzhľadom na to, že výživné pre oprávnené dieťa bolo určené doposiaľ v rozsahu 120 Eur mesačne, je celkom zjavné, že si musí na uspokojenie svojich potrieb privyrábať brigádnickou činnosťou.
13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že predpokladom zmeny rozhodnutia o výživnom podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine je výrazná zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí sa jednať o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa obdobne použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného, v tomto prípade ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Kritériami určovania rozsahu vyživovacej povinnosti v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení sú odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určení rozsahu výživného je potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, medzi ktoré patria okrem bežných potrieb ako výživa vo vlastnom zmysle slova, šatstvo, bielizeň, obuv, náklady na bývanie ako aj ďalšie potreby súvisiace s prehlbovaním a rozširovaním dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie a tiež kultúrne, športové a rekreačné potreby. Ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine ustanovuje, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov,
preto ak je životná úroveň rodičov vyššia, je v záujme dieťaťa, aby sa na tejto úrovni podieľalo a malo z nej úžitok aj v budúcnosti. Výška výživného preto môže byť v tomto prípade určená tak, aby zodpovedala zvýšeným potrebám dieťaťa.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že vyživovacia povinnosť povinného otca k vtedy ešte maloletej N. bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 14.5.2013 č.k. 45P/4/2013 v konaní o rozvod manželstva, kedy bolo na čas po rozvode určené výživné vo výške 120 Eur. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôsledne porovnal pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi v čase vyhlásenia rozsudku prvej inštancie a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že od predchádzajúcej úpravy výživného v roku 2013, kedy bola žiačkou 8. ročníka základnej školy, sa v rozhodnom období podstatne zvýšili odôvodnené potreby oprávnenej, pretože študovala na Hotelovej akadémii na Južnej triede 10 v Košiciach, kde úspešne vykonala maturitnú skúšku dňa 30.5.2019, čím bolo preukázané, že vyživovacia povinnosť otca k dcére trvala do 30.5.2019. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj oprávnená, ktorá výživné od otca po dátume 30.5.2019 nežiadala, sama uviedla, že vyživovacia povinnosť otca k nej tohto dňa zanikla a snaží sa uplatniť na trhu práce. Výdavky, ktorými oprávnená odôvodňovala svoj návrh na zvýšenie výživného odvolací súd považoval za primerané potrebám iných študentov strednej školy, ktoré sú všeobecne známou skutočnosťou, preto ich nie je potrebné osobitne dokazovať. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s námietkou povinného, že súd prvej inštancie išiel nad rozsah oprávnenej, keď za situácie, v ktorej oprávnená požadovala za dostatočnú sumu zvýšenie zo 120 Eur na 160 Eur mesačne, z neznámeho dôvodu prešiel až na sumu 170 Eur mesačne, pretože oprávnená na pojednávaní 18.6.2019 jasne trvala na svojom návrhu na zvýšenie výživného na sumu 200 Eur mesačne od 18.5.2016 do 30.5.2019, povinnému len ponúkla možnosť uzavretia zmieru v rámci ďalších podmienok splatenia dlhu, ktorú však povinný odmietol.
15. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu povinného ohľadom toho, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o výške výživného z jeho potenciálneho príjmu, odvolací súd poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré rozšírilo východisko zisťovania a posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, to znamená, že súd je povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky výživného preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje, alebo či vôbec pracuje, ale to, či je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a podobne. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí, teda usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a dodáva, že bolo preukázané, že povinný dlhodobo počas celého obdobia svojho podnikania vykonával prácu za odmenu na úrovni minimálnej mzdy, jeho zárobok bol neprimerane nízky, pričom evidentne nemal žiadnu snahu svoju finančnú situáciu zlepšiť, keďže si na obdobie od 5.4.2019 do 5.4.2022 pozastavil živnosť a dňa 5.4.2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach. Uvedenú situáciu musel aj odvolací súd vyhodnotiť podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine ako vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového prospechu. Vzhľadom k tomu, že povinný je síce vyučený inštalatér, ale počas konania prezentoval, že túto činnosť nikdy nevykonával, pretože ho baví práca v oblasti autodopravy, čomu sa aj počas trvania svojej živnosti venoval, súd prvej inštancie správne vychádzal z potenciálneho príjmu, ktorý by bol dosahoval, keby sa zamestnal v riadnom pracovnom pomere ako vodič z povolania tak, ako je uvedené v bode 73 napadnutého rozhodnutia.
16. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam povinného odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje ich prvoradú povinnosť, ako aj na ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je v možnostiach a schopnostiach povinného plniť si vyživovaciu povinnosť v rozsahu určenom prvoinštančným rozsudkom. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného, určení dlžného výživného, spôsobe jeho zaplatenia ako aj dobe trvania zvýšenej vyživovacej povinnosti, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
17. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).