Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-31-2019.pdf
PDF · 91.4 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/31/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: H.. V. S. V. D., H.: XX XXX XXX, s miestom podnikania T. XXX/XX, XXX XX Q., proti žalovanému: Q. Z., H.: XX XXX XXX, s miestom podnikania B. XXX/XXX, XXX XX O. K. D., právne zastúpenému JUDr. Jaroslavom Pargáčom, advokátom, IČO: 40 112 713, so sídlom Partizánska 1057, 061 01 Snina, o zaplatenie 610,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 21Cb/53/2018-62 zo dňa 19. decembra 2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 544,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07.06.2019 do zaplatenia.
Vo zvyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a v rozsahu zrušenia mu vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom rozhodol takto: „Súd žalobu zamieta. Žalovanému priznáva vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. 2.1 V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal 18. mája 2018 na súd žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu, ktorou navrhol, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 570,49 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 07. júna 2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a nahradiť mu trovy konania. Podaním zo 04. júna 2018 zobral žalobca svoju žalobu v časti o zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40,- eur späť. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe požiadavky žalovaného v nadväznosti na mandátnu zmluvu v prospech žalovaného vymáhal pohľadávky od jeho zmluvných partnerov. Túto mandátnu zmluvu vypovedal 25. apríla 2014 a 23. mája 2014 zaslal žalovanému správu o vymáhaní pohľadávok, ktorú žalovaný prevzal 29. mája 2014. Zároveň žalovanému zaslal poslednú faktúru č. 8/2014 splatnú 06. júna 2014 v sume 570,49 eur. Výzvou z 12. júna 2014 vyzval žalovaného na úhradu predmetnej faktúry a faktúry č. 12/2014 vo výške 40,- eur. Žalovaný tieto faktúry žalobcovi doposiaľ neuhradil. 2.2 Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu platobným rozkazom, č. k. 21Cb/53/2018-15 z 18. júna 2018, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor. Žalovaný v odpore tvrdil, že odmena vyúčtovaná žalobcom faktúrou č. 8/2014 vo výške 570,49 eur mala predstavovať odmenu za vymoženie pohľadávky od obchodnej spoločnosti I. X., W.. Y.. R.., vo výške 261,80 eur z čoho odmena pre žalobcu predstavovala 26,18 eur a pohľadávky od obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.., vo
výške 5.443,15 eur z čoho odmena pre žalobcu predstavovala 544,31 eur. Faktúru č. 8/2014 žalovaný odmietol uhradiť z dôvodu, že táto nebola vystavená v súlade s mandátnou zmluvou uzatvorenou medzi stranami sporu 02. októbra 2011. V zmysle článku IV. bod 1 písm. a) mandátnej zmluvy mal žalobca nárok na odmenu vo výške 10% z finančných prostriedkov získaných v prospech mandanta od zmluvného partnera mandanta. Žalobca sa však žiadnym spôsobom nepričinil o vymoženie pohľadávky od obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.., a preto mu nárok na vyfakturovanú odmenu nevznikol. Žalovaný dodával pre túto obchodnú spoločnosť stavebný materiál, pričom sa s jej konateľom dohodli, že po dokončení výstavby garáží žalovanému jednu garáž odpredá za hodnotu dodaného tovaru. Táto dohoda je obsiahnutá v zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 18. novembra 2013. Po uzavretí kúpnej zmluvy z 09. decembra 2013 a vystavení faktúry č. 10130097 za garáž vo výške 5.443,15 eur bola medzi nimi uzatvorená dohoda o započítaní pohľadávok, v ktorej si vysporiadali vzájomné pohľadávky. Žalobca si tak podanou žalobou nárokuje zaplatenie odmeny za činnosť, ktorú v prospech žalovaného nevykonal. 2.3 V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný dodával obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.., stavebný materiál a po úhrade prvej vystavenej faktúry za odobratý tovar sa žalovaný a menovaná obchodná spoločnosť dohodli, že žalovaný jej bude dodávať aj naďalej tovar s tým, že za tento tovar mu odberateľ nebude uhrádzať platby, ale po dokončení výstavby garáží táto obchodná spoločnosť jednu garáž odpredá žalovanému za hodnotu dodaného tovaru. Následne bola medzi nimi uzatvorená zmluva o budúcej kúpnej zmluve ako aj kúpna zmluva. Dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok si následne vysporiadali vzájomné pohľadávky. Faktúry, ktoré boli predmetom započítania neboli nikdy urgované ani inak vymáhané, pretože bol dohodnutý spôsob ich vyrovnania, a preto žalobca ani nemohol v tomto smere vyvíjať činnosť, za ktorú by mu vznikol nárok na vyplatenie odmeny v zmysle mandátnej zmluvy. 2.4 Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 566 ods. 1, 2, § 567 ods. 1, 2, 3, § 568 ods. 1, § 571 ods. 2, § 575 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). 2.5 Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v danom prípade v súlade s ustanovením § 566 Obchodného zákonníka pre žalovaného ako mandanta a na jeho účet zariadil vymoženie predmetnej pohľadávky, a to uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a teda neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Naproti tomu z vyjadrení strán sporu ako aj z doložených listinných dôkazov mal súd za preukázané skutočnosti tvrdené žalovaným a to, že ešte pred zásahom a činnosťou žalobcu došlo k usporiadaniu vzájomných pohľadávok medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou O., W.. Y.. R.., a preto žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie zmluvnej odmeny a z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. 2.6 Po citácii ustanovení § 255 ods. 1, 2 a ustanovenia § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) rozhodol súd o nároku na náhradu trov konania tak, že s ohľadom na úspech žalovaného v celom rozsahu, priznal žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalobca poukázal na chyby zápisnice o pojednávaní uskutočnenom 19. decembra 2018, konkrétne v prvej vete na strane 3 zápisnice chýba pred posledným slovom „dohodu“ slovo „písomnú“ a v siedmej vete na strane 3 zápisnice chýbajú za čiarkou po slove „vysporiadenie“ slová „pohľadávky, aby nedošlo k jej premlčaniu ...“. V tejto zápisnici tiež nie je uvedené, že po vyhlásení rozsudku žiadal o jej rovnopis a oznámil, že podá odvolanie proti tomuto rozsudku. Popritom tvrdil, že dôkazom č. 3 preukázal, že žalovanému prišla na účet aj platba od obchodnej spoločnosti I. X., W.. Y.. R.. a za toto mu mal vyplatiť odmenu ako súčasť žalovanej sumy. Súčasne konštatoval, že listinné dôkazy predložené žalovaným boli spochybnené jeho písomným vyjadrením z 31. októbra 2018, v ktorom ho usvedčil z klamstva a zavádzania súdu, lebo dohodu o započítaní robil s p. O., konateľom obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.., jeho záverečnou rečou, v ktorej ho usvedčil z klamstva, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola uzatvorená vo februári 2013 a nie v novembri 2018 a napokon právny zástupca žalovaného v záverečnej reči zavádzal súd, keď tvrdil, že svedok p. Q.Š. O. bol v roku 2013 zamestnancom žalovaného, pretože podľa žalobcu tento svedok vtedy nebol zamestnancom žalovaného, ani sa nezúčastňoval rokovaní uskutočnených v tomto roku. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 570,49 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9,25 % počnúc dňom 07.06.2014 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
4. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním z 19. marca 2019, v ktorom pripustil, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola skutočne podpísaná vo februári 2013 a nie v novembri 2013 a dodal, že p. Q. O.Y. v tom čase v skutočnosti so žalovaným dlhší čas spolupracoval ako živnostník, v dôsledku čoho sa zúčastňoval jednotlivých obchodných stretnutí. Konštatoval, že dohodu o započítaní pohľadávok uzatvorili Q. Z. a konateľ obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.. Q. O. v júni 2011 (teda v čase, keď ešte nebola uzatvorená mandátna zmluva) za prítomnosti svedkov Q. O. a Q. O.). Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
5. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca podaním zo 14. mája 2019, v ktorom zdôraznil, že právny zástupca žalovaného vo vyjadrení priznal, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola podpísaná vo februári 2013 a p. O. nebol zamestnancom žalovaného, z čoho vyvodil záver, že jeho dôkazy a tvrdenia v odvolaní sú pravdivé. Zároveň zotrval na svojom návrhu uvádzanom v odvolaní.
6. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalovaný podaním z 28. mája 2019, v ktorom zopakoval svoje stanovisko prezentované počas celého konania a zotrval na svojom predchádzajúcom návrhu.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné čiastočne potvrdiť a čiastočne zrušiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Odvolací súd na základe uvedeného skutkového stavu ako aj citovaných zákonných ustanovení právne uzatvára:
11. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa domáha zaplatenia 570,49 eur s príslušenstvom, na základe toho, že pre žalovaného ako mandatár vymáhal pohľadávky od jeho
zmluvných partnerov a po vypovedaní mandátnej zmluvy mu žalovaný neuhradil odmenu za ním vykonanú činnosť.
11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka upravuje podstatnú náležitosť mandátnej zmluvy, ktorou je dojednanie zmluvných strán o tom, že mandatár zariadi dohodnutú obchodnú záležitosť pre mandanta za odplatu. Bez tohto dojednania nemôže dôjsť k vzniku mandátneho vzťahu. Výnimku tvorí iba prezumpcia odplatnosti tohto vzťahu v prípade, ak je zariadenie záležitostí predmetom podnikateľskej činnosti mandatára (§ 566 ods. 2).
12. K odvolacím námietkam žalobcu vzťahujúcim sa k ním uplatnenej pohľadávke voči žalovanému vyplývajúcej z neuhradenej odmeny vo výške 544,31 eur, odvolací súd uvádza, že tieto námietky považuje za irelevantné, pretože z dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorú podpísal konateľ obchodnej spoločnosti O., W.. Y.. R.., 16. decembra 2013 a žalovaný 18. decembra 2013 má za preukázané, že účastníci tejto dohody v súlade s ustanovením § 364 Obchodného zákonníka započítali svoje vzájomné pohľadávky v rozsahu, v akom sa kryli, t. j. 5.443,15 eur, teda akákoľvek činnosť žalobcu v tomto prípade nebola ani potrebná.
13. Za dôvodnú však odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa ním uplatnenej pohľadávky voči žalovanému vyplývajúcej z neuhradenej odmeny vo výške 26,18 eur, keďže súd prvej inštancie sa s tým v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, ani neodôvodnil, prečo zamietol žalobu aj v časti týkajúcej sa odmeny vo výške 26,18 eur napriek tomu, že vo výroku tohto rozhodnutia žalobu v celom rozsahu zamietol.
14. Vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 544,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07.06.2019 do zaplatenia potvrdil ako vecne správny a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšujúcej časti zrušil.
15. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, opätovne vec prejednať a rozhodnúť s tým, že sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu a zohľadní skutočnosti uvádzané odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dostatočne zistí skutkový stav a opätovne posúdi záver o dôvodnosti zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie 26,18 eur s príslušenstvom. Nové rozhodnutie je potrebné riadne a náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo presvedčivé.
16. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd súčasne s čiastočným zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).