Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/334/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne Y. N., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. 2, Y., proti žalovanému COLORLAK SK, s.r.o., so sídlom Zvolenská cesta 37, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 254 487, právne zastúpenému REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, IČO: 36 783 188, v konaní o priznanie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -274 z 26. marca 2018, takto

rozhodol:

I. N e s p á j a na spoločné konanie veci aktuálne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. a pod sp. zn. .

II. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v čiastke 5.000,- za diskrimináciu spočívajúcu v odmietnutí poskytovania spresnených údajov dôkazov, štatistík a výkonov týkajúcich sa jej práce ako bývalej zamestnankyne, ktoré boli potrebné pre účely Sociálnej poisťovne na zistenie percenta poškodenia zdravia po pracovnom úraze a za uvedenie nepresných a nepravdivých údajov v prvotnej snímke profesiogramu a tým uvedenie Sociálnej poisťovne do omylu pri určovaní miery percenta poškodenia jej zdravia. Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania plnom v rozsahu.

2. Prvoinštančný súd aplikujúc ust. (ďalej len „“) a , a , až 3, , a , , a , , a o rovnako zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákona) a a , , , a dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v čiastke 5.000,- Eur na ňou uvedenom skutkovom základe je nedôvodná, pretože zo žaloby ani nevyplýva, aké právo ustanovené osobitnými zákonmi malo byť konaním žalovaného porušené, aký mal byť dôvod diskriminácie, pričom žaloba neobsahuje žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že v súvislosti s konaním žalovaného k žalobkyni došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania u žalovaného, a teda podľa okresného súdu aj nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je neexistujúci, kedy žalobkyňa navyše ani neuviedla, akým spôsobom bola znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie. Uvádzajúc všeobecné východiská posudzovania diskriminačného konania okresný súd uviedol, že zákon poskytuje demonštratívny výpočet antidiskriminačných dôvodov, čo ale neznamená, že pod takýto antidiskriminačný dôvod iného postavenia možno subsumovať akékoľvek dôvody, lebo je záujmom zákonodarcu, aby išlo len o prípady, ktoré sú rovnako alebo obdobne závažné, ako dôvody vyjadrené v zákone expressis verbis a okresný súd zdôraznil, že predpokladom úspešnosti uplatnenia nárokov podľa § 9 antidiskriminačného zákona je existencia protiprávneho diskriminačného konania, ujma vzniknutá týmto konaním a príčinná súvislosť medzi nimi. Ak sa potom zamestnanec domáha voči zamestnávateľovi, aby mu poskytol náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je povinnosťou zamestnanca v civilnom konaní tvrdiť a uniesť svoju povinnosť o tom, že bol konaním zamestnávateľa znevýhodnený v porovnaní s inými zamestnancami toho istého zamestnávateľa a podľa okresného súdu žalobkyňa tieto skutočnosti v konaní hodnoverne nepreukázala, a to hlavne z dôvodu, že by konaním zamestnávateľa bola znevýhodnená v porovnaní s inými zamestnancami toho istého zamestnávateľa. A keďže žaloba potom neobsahovala žiadne skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania u žalobkyne, žalobu ako nedôvodnú okresný súd zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa a v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni plnú náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej žalovanú nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- Eur. Žiadala tiež, aby bola uložená žalovanému povinnosť ospravedlniť sa jej za krivé obvinenie z trestného činu prenasledovania jeho osoby (z tzv. stalkingu) a bola jej priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu.

4. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetom prvoinštančného konania bolo zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 5.000,- Eur, žalobkyňa počas prvoinštančného konania svoju žalobu nezmenila, nerozšírila ju o uloženie povinnosti ospravedlnenia a preto odvolací súd v zmysle ust. sa nemohol zaoberať tým, či boli naplnené podmienky na uloženie nejakého ospravedlnenia, pretože podľa označeného ustanovenia žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

5. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že mala za to, že nakoľko sa jednalo o spor s ochranou slabšej strany, že jej pomôže pri dokazovaní prvoinštančný súd, avšak nestalo sa tak, pričom je súdom prvej inštancie trestaná za skutočnosť, že sa snažila súdne domôcť svojich práv a oprávnených nárokov poukázaním na dlhoročnú diskrimináciu, nerovné zaobchádzanie, neoprávnený postih a šikanovanie zo strany žalovaného, poukázaním na vedomý a cielený zámer žalovaného ubližovať jej uvedením nepravdivých a nepresných údajov v profesiograme týkajúcich sa jej práce, na základe ktorého posudkové lekárky Sociálnej poisťovne určujú výšku percenta poklesu jej pracovnej schopnosti, a to len kvôli tomu, aby Sociálna poisťovňa neurčila spravodlivú výšku miery percenta poklesu jej pracovnej schopnosti na základe skutočných úkonov, ktoré v práci vykonala a výkonov, ktoré dosiahla.

6. Podľa žalobkyne bolo v spore preukázané, že zo strany žalovaného došlo k jej diskriminácii, šikanóznemu a nerovnakému prístupu k nej, k neoprávnenému postihu, keď preukázala, že žalovaný v profesiograme zo dňa 15. 05. 2015 uviedol nepravdivé a nepresné údaje týkajúce sa výkonu jej práce a zámerne jej neposkytol doplňujúce dôkazy, doklady, štatistiky výkonov a spresnené údaje potrebné pre Sociálnu poisťovňu na preukázanie jej nároku na úrazovú dávku a preukázala tiež, že žalovaný odmietol poskytnúť tieto údaje vedome, zámerne a cielene, aj keď bol z jej strany niekoľkokrát upovedomený, že zo zákona o sociálnom poistení je povinný na jej žiadosť tieto údaje uviesť, vydať a potvrdiť. Konanie pred Sociálnou poisťovňou o úrazovú dávku žalovaný úmyselne od 30. 05. 2016 zdržiava s cieľom poškodiť ju pri určení výšky percenta poklesu pracovnej schopnosti po pracovnom úraze, úmysel jej poškodiť preukázala predloženými dôkazmi. Je podľa nej neprípustné, aby mal žalovaný právo v profesiograme beztrestne uvádzať nepravdivé a nepresné údaje týkajúce sa jej práce, na základe ktorých Sociálna poisťovňa stanovuje výšku percenta poklesu jej pracovnej činnosti a poškodenia zdravia a tým, že okresný súd jej žalobu zamietol, umožnil žalovanému bezhraničnú neobmedzenú moc nad ňou a umožnil mu v novom konaní pred Sociálnou poisťovňou o úrazovú dávku konať bezmedzne podľa svojej ľubovôle a diskriminačne, šikanózne a amorálnym spôsobom. Žalovanému nič nebude brániť, aby uviedol čokoľvek vo svojom vyjadrení vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, čo sám uzná za vhodné. Pred podaním žaloby i po jej podaní sa snažila rôznymi formami a dlhodobo o mimosúdne vyriešenie veci a opakovane prosila žalovaného, aby sa tieto záležitosti neprejednávali súdne, avšak bezúspešne.

Žalovaný ju práve naopak krivo obvinil z trestného činu nebezpečného prenasledovania jeho osoby, zo stalkingu. Poukázala ďalej v odvolaní na to, že predložila dôkazy o tom, že dosahovala najlepšie výsledky zo všetkých predajní, že preukazovala žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi lojalitu a nezištnú pomoc a nadmerné pracovné úsilie a preto si nezaslúži diskriminačný prístup a neoprávnený postih zo strany žalovaného.

7. Namietala tiež, že vyjadrenie žalovaného, ktoré bolo okresnému súdu doručené vo štvrtok dňa 22. 03. 2018 (t. j. tesne pred pojednávaním nariadeným na pondelok dňa 26. 03. 2018) považuje za cielený zámer žalovaného znemožniť jej včas reagovať na jeho podanie. I napriek tejto skutočnosti v piatok dňa 23. 03. 2018 odoslala elektronicky na okresný súd svoje vyjadrenie, o čom upovedomila aj konajúci súd, ale toto jej elektronické podanie nebolo v deň pojednávania v spise zažurnalizované a podanie žalovaného zažurnalizované v spise bolo.

8. Namietala ďalej, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že pristupoval k nej korektne a rovnakým spôsobom, nepreukázal, že k diskriminácii a k neoprávnenému postihu z jeho strany vo vzťahu k nej nedošlo. Podľa nej jednoznačne uniesla svoju procesnú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť o tom, že konaním zamestnávateľa bola znevýhodnená a poškodená v porovnaní s inými zamestnancami toho istého zamestnávateľa. Napokon poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 28. 11. 2017.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Uviedol, že okresný súd neukrátil žalobkyňu na jej právach, poskytol jej všetku potrebnú súčinnosť a pomoc. Rozsudok je vecne správny, vychádzajúci z riadne vykonaného dokazovania, náležite odôvodnený a tým treba považovať odvolanie žalobkyne za nedôvodné. Žalobkyňa sa domáhala priznania nemajetkovej ujmy v súvislosti s neposkytnutím informácií vo vzťahu ku konaniu na Sociálnej poisťovni ohľadne úrazovej renty a podľa žalovaného žaloba ani ostatné vyjadrenia a prednesy žalobkyne neobsahovali skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z jeho strany voči nej. Voči žalobkyni si splnil všetky zákonné povinnosti tak počas trvania pracovného pomeru, ako aj po jeho skončení, reagoval na všetky požiadavky žalobkyne riadne, čím nemohla byť u neho nijakým spôsobom znevýhodnená, prenasledovaná, šikanovaná, či diskriminovaná, a to už vôbec nie v porovnaní s inými zamestnancami, keďže u neho žiadny podobný prípad ani nikdy nenastal. Z dokazovania vyplynulo, že aj keď sa jeho konateľ choval voči žalobkyni slušne a profesionálne, bola to práve ona, ktorá sa z neznámych dôvodov upla na jeho osobu a následne ho navyše začala obťažovať aj v súkromí. Žalovaný si nie je vedomý, že by ublížil, resp. poškodil žalobkyňu v konaní pri určení výšky percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a poškodenia zdravia pri pracovnom úraze. K tvrdeniu žalobkyne, že neboli splnené procesné podmienky, poukázal žalovaný na to, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa okresný súd oboznámil so všetkými podaniami a vyjadreniami žalobkyne, najneskôr priamo na pojednávaní ich čítaním a z jej vyjadrenia zo dňa 23. 03., resp. 13. 03. 2018 nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. A ak by aj súd nedal vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky žalobkyne, išlo o marginálne a pre konanie nepodstatné okolnosti, pričom v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR sú arbitrárne len také rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, takýmto ale nie je napadnutý rozsudok, ktorý podáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky.

11. V následnom vyjadrení žalobkyňa vytýkala okresnému súdu, že doslovne citoval vyjadrenia žalovaného vo svojom odôvodnení, nevysporiadal sa ani podrobne, ani detailne so žiadnymi podstatnými okolnosťami prípadu a jej žaloba ako aj vyjadrenia k žalobe a ostatné jej prednesy obsahujú závažné skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. Len jej po pracovnom úraze boli ponižujúcim spôsobom znížené prémie z princípu primeranosti za najlepšie dosiahnuté výsledky, len jej bol navýšený plán tržieb v priebehu sezóny a len jej odmietol žalovaný pomoc pri práci, lebo už nevládala po pracovnom úraze toľko pracovať pred plánovaným odchodom na PN a len jej dal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, nepreplácal iba jej nadčasy ani neposkytol náhradné voľno za nadčasy, odmietol poskytnúť doplňujúce údaje a výsledky týkajúce sa jej práce potrebné pre účely Sociálnej poisťovne a len jej uviedol nepravdivé

údaje v profesiograme a odmietal ich opravu a týmto neoprávneným postihom pristupoval ku nej a nie k žiadnemu inému zamestnancovi. V ďalšom opakovala, že len voči nej postupoval žalovaný diskriminačne so snahou poškodiť ju pri určení výšky percenta poklesu pracovnej schopnosti po pracovnom úraze, že žalovaný vo vzťahu k Sociálnej poisťovni nereagoval žiadnym spôsobom na jej požiadavky, do Sociálnej poisťovne odoslal nepravdivé údaje týkajúce sa výkonu jej práce a tým bola na svojich nárokoch ukrátená. Práve preto, že nie žalovaný ale ona je účastníčkou konania pred Sociálnou poisťovňou, žalovaný si dovoľuje zdržiavať, sabotovať a mariť konečné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o určenie percenta poklesu pracovnej schopnosti na jej strane a tým jej nesmierne ubližuje. Zopakovala, že sa okresný súd neoboznámil s jej vyjadrením zo dňa 23. 03. 2018 a poukázala tiež na a na to, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazné listiny, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení a nepoprel jej tvrdenia žiadnym spôsobom.

12. Podľa žalobkyne je odôvodnenia napadnutého rozhodnutia arbitrárne, extrémne nelogické, cituje vyjadrenia žalovaného a nevysvetľuje podstatné otázky, je nezrozumiteľné a strohé, ničím nepodložené, právne závery súdu sú neodôvodnené v tom zmysle, na základe čoho dospel k tomu, že žaloba napísaná na 24 stranách je nedôvodná a že nepreukázala, že by konaním žalovaného bola znevýhodnená v porovnaní s inými zamestnancami toho istého zamestnávateľa. Tiež namietala, že nebol uplatnený dôsledne inštitút obráteného dôkazného bremena a prvoinštančný súd sa s jej dôkazmi zo dňa 23. 10. 2017 a 05. 02., 13. 02. a 12. 03. 2018 v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.

13. Ďalšie vyjadrenia už v spore strany nepodali.

14. Žalobkyňa návrhom zo dňa 14. 05. 2019 navrhla spojenie vecí vedených na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. a na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. , ktorá je aktuálne vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. . Svoj návrh odôvodnila tým, že boli naplnené podmienky v zmysle .

15. Na základe odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací v zmysle , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario s použitím a rozsudok súdu prvej inštancie podľa a potvrdil ako vecne správny.

16. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Po oboznámením sa s odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné, pretože okresný súd správne rozhodol, pokiaľ jej žalobu zamietol. Rozhodnutie je vecne správne a odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, pričom sa jasne, zrozumiteľne a logicky vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi sporu, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení .

19. Pokiaľ žalobkyňa podala návrh na spojenie vecí, tak je potrebné konštatovať, že neboli naplnené podmienky v zmysle , z hľadiska ktorého je určujúcim pre spojenie vecí hospodárnosť konania a v tomto prípade by takéto opatrenie bolo v rozpore so záujmom oboch strán na rozhodnutí sporu podľa článku 17 Základných zásad , pretože by viedlo k oddialeniu rozhodnutia o odvolaní v tejto veci.

20. K svojmu procesnému postupu odvolací súd poznamenáva, že rozhodol o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Ust. určuje, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací sú pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V danom prípade nebolo potrebné opakovať, ani doplniť dokazovanie, pretože skutkový stav bol okresným súdom zistený dostatočne a úplne a nebolo ani z hľadiska verejného záujmu potrebné, aby sa vo veci konalo odvolacie pojednávanie. Hoci v tomto prípade išlo o tzv. antidiskriminačný spor

procesne upravený v ust. a nasl. a v zmysle je potrebné na prejednanie takéhoto sporu nariadiť pojednávanie (toto nie je potrebné iba ak s tým žalobca súhlasí), ide o procesnú úpravu vzťahujúci sa na prvoinštančné konanie. Okresný súd prejednal vec s nariadením pojednávania za prítomnosti žalobkyne, to znamená postupoval spôsobom uvedeným v ust. , ktoré ustanovenie vzhľadom na primerané použitie ustanovení o prvoinštančnom konaní v rámci odvolacieho konania ( ) ale nemožno použiť na konanie o odvolaní, pretože je osobitnou úpravou platnou pre odvolacie konanie. Preto odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

21. Takisto ešte odvolací súd musí uviesť, že vec bola po predložení odvolaciemu súdu pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 12Co, ktorý v danom čase pracoval v zložení JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD., Mgr. Katarína Katková a Mgr. Janka Benkovičová, pričom sudcom spravodajcom bol JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. Dodatkom k rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2009 došlo od 01. 01. 2019 k zmene v zložení senátu 12Co, ktorý pracoval v zložení predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej a sudcom spravodajcom v tejto veci sa stal Mgr. Martin Štubniak, pričom s účinnosťou od 01. 05. 2019 došlo k zmene Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2019 a od uvedeného dátumu pracuje senát 12Co v zložení predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej.

22. Pokiaľ ide o podstatu prejednávanej veci, tak odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že žalobkyňa v žalobe ani počas konania nijak nevysvetlila, v porovnaní s kým a z akého dôvodu jej odlišného postavenia mala byť diskriminovaná postupom žalovaného, ktorý jej neposkytol podľa jej názoru zodpovedajúce informácie, resp. súčinnosť vo vzťahu k určeniu percenta poklesu jej zárobkovej schopnosti v súvislosti s rozhodovaním Sociálnej poisťovne o jej nároku na úrazovú rentu.

23. Základom každého civilného sporového konania (aj v prípade antidiskriminačného sporu) je pritom to, že sa začína na základe žaloby, v ktorej musí žalujúci účastník vysvetliť, na základe akých okolností si svoj nárok uplatňuje ( ). Žalobkyňa toto naplnila, jej žaloba bola prejednateľnou a tak je potrebné zdôrazniť, že základom skutkového vymedzenia ňou uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v čiastke 5.000,- Eur bolo tvrdenie, že bola diskriminovaná zo strany žalovaného tým, že tento jej odmietol poskytovať spresnené údaje, dôkazy, štatistiky a všetky podrobné podklady ako svojej bývalej zamestnankyni, ktoré potrebovala pre účely Sociálnej poisťovne, aby bola zistená percentuálna miera poškodenia jej zdravia po pracovnom úraze, a tiež na uvedení nepresných a nepravdivých údajov v prvotnej snímke profesiogramu, čím podľa nej mal žalovaný ako jej bývalý zamestnávateľ uviesť Sociálnu poisťovňu do omylu pri určovaní percentuálnej miery poškodenia jej zdravia.

24. Takéto bolo základné skutkové vymedzenie podanej žaloby, od ktorého žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na zaplatenie sumy 5.000,- Eur a teda na toto mala zamerať svoju pozornosť a tvrdiť a preukázať [prípadne i za pomoci okresného súdu ( ) vzhľadom na povahu tohto sporu ako tzv. antidiskriminačného], že s ňou z určitého dôvodu žalovaný zaobchádzal inak ako s inou osobou v porovnateľnom postavení. Toto bolo podstatou sporu, pretože podstatou porušenia zásady nerovnakého zaobchádzania (t. j. diskrimináciou) je zjednodušene povedané poškodzovanie, či znevýhodňovanie alebo obmedzovanie jednotlivca či skupiny osôb z dôvodu ich určitého odlišného postavenia. Preto nebolo pre rozhodnutie sporu právne relevantné, či podľa tvrdení žalobkyne jej boli znížené prémie, navýšený plán tržieb atď. ako to tvrdila v odvolaní - žalovaný nárok nebol založený na takýchto skutočnostiach.

25. o rovnakom zaobchádzaní, tzv. antidiskriminačný zákon toto upravuje v takým spôsobom, že predmetom jeho úpravy je uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania ustanovením prostriedkov právnej ochrany v prípade, že k takémuto porušeniu dôjde. V potom citovaný zákon hovorí, že dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania, viery, rasy, príslušnosti k národnej alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu, rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej

činnosti. Toto ustanovenie bolo kľúčové pre rozhodnutie v spore a okresný súd z neho správne vychádzal a správne ho vyložil.

26. Ani podľa odvolacieho súdu žalobkyňa nezadefinovala a nevysvetlila (a to ani v odvolaní), čo bolo tým jej odlišným postavením (aká jej vlastnosť, či charakteristika spadajúca pod ust. § 2 ods. 1 cit. zákona), ktoré malo podľa nej viesť žalovaného k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúceho v poskytovaní nepravdivých podkladov Sociálnej poisťovni.

27. Zásada rovnakého zaobchádzania (ako vyplýva už z jej názvu) znamená, že porušiť ju možno len vtedy, ak sa s niekým zaobchádza iným spôsobom z určitého zákonom kvalifikovaného dôvodu (pohlavia, rasy, atď.). Na toto okresný súd zameral správne svoju pozornosť a správne skonštatoval, že žalobkyňa toto nepreukázala a ak žalobkyňa počas celého konania ani neuviedla zákonom uznaný, vymedzený dôvod, pre ktorý mala byť diskriminovaná, okresný súd sa nemusel zaoberať tzv. obráteným dôkazným bremenom (zakotveným v ust. ). Toto neprichádzalo do úvahy, keďže nevznikla dôvodná pochybnosť o tom, že by k nejakej diskriminácii žalobkyne došlo zo strany žalovaného. Zo spisu je pritom zrejmé, že celý problém vznikol v dôsledku toho, že žalobkyňa utrpela u žalovaného v rámci výkonu pracovného pomeru úraz a v súvislosti s ním sa domáha od Sociálnej poisťovne priznania úrazovej renty, pričom podľa nej nespolupráca, resp. uvádzanie nepravdivých údajov vo vzťahu k Sociálnej poisťovni (čo majú dokazovať dve zrušujúce uznesenia Krajského súdu v Prešove, ktorý rozhodoval o odvolaniach žalobkyne voči rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o nepriznaní úrazovej renty) zo strany žalovaného má byť práve tým konaním, ktorým porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný však iba popísal zo svojho pohľadu priebeh, resp. obsahovú náplň pracovnej činnosti žalobkyne, teda inak než si to táto predstavovala, ale v tom diskrimináciu bez ďalšieho vidieť nemožno.

28. Pokiaľ základom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania je v zmysle § 2a citovaného zákona diskriminácia vo forme priamej, nepriamej diskriminácie, obťažovania, sexuálneho obťažovania alebo neoprávneného postihu, tak takéto niečo preukázané nebolo, lebo znovu treba zopakovať, že nijakým spôsobom žalobkyňa netvrdila a už vôbec nepreukázala, že by žalovaný ako jej bývalý zamestnávateľ zaobchádzal s ňou inak, či menej priaznivo z určitého dôvodu, ako s inými osobami v postavení jeho zamestnancov, či bývalých zamestnancov.

29. Opodstatnene teda žalobu žalobkyne okresný súd zamietol, s čím sa odvolací súd stotožňuje a považuje rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, pretože ak žalobkyňa odvodzovala žalovanú nemajetkovú ujmu 5.000,- Eur od tvrdeného diskriminačného postupu žalovaného za neposkytnutie relevantných a podľa nej pravdivých údajov v súvislosti s ňou uplatňovanou dávkou zo sociálneho poistenia, tak nebolo dokázané žiadne také konanie žalovaného ako jej bývalého zamestnávateľa, ktorý by vo vzťahu k nej porušil povinnosť dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania z určitého zákonom predpokladaného dôvodu (pohlavia, zdravotného postihnutia, atď.), ako sú tieto dôvody uvedené v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, a to či už vo forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, či inej forme (§ 2a ods. 1 až 8 citovaného zákona). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu, že nebolo preukázané, že by svojím postupom žalovaný ako zamestnávateľ vo vzťahu k žalobkyni a Sociálnej poisťovni, žalobkyňu znevýhodnil, či inak postihol v porovnaní s inou osobou.

30. Vzhľadom na podstatu prejednávanej veci a jasné vysvetlenie okresným súdom prijatého záveru sa nemožno stotožniť so žalobkyňou ani v tom, že by okresný súd nedostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie. Okresný súd primerane vysvetlil, prečo žalobkyňa nebola v spore úspešná, odôvodnenie rozsudku sa dostatočne vysporiadava so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takému uplatneniu a nie je povinnosťou súdu dávať odpoveď na každú a to aj bezpredmetnú otázku nastolenú sporovou stranou. V tomto smere odvolací súd uvádza, že ani v podaní zo dňa 23. 03. 2018 žalobkyňa neuviedla nič podstatné k prejednávanej veci, čo by okresný súd prehliadol, okresný súd toto podanie mal k dispozícii a prihliadal naň ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu zo dňa 26. 03. 2018. Napokon, pokiaľ ide o poukaz žalobkyne na rozhodnutie tunajšieho odvolacieho súdu sp. zn. , tak jednalo sa síce o antidiskriminačný spor, išlo tam ale o skutkovo úplne odlišnú situáciu aká bola v tejto veci.

31. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd odvolanie žalobkyne za nedôvodné, preto rozsudok prvoinštančného súdu (vrátane výroku o trovách konania založeného na správnej aplikácii ust. ) potvrdil.

32. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. v spojení s a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. . V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).