Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cpr-25-2017.pdf
PDF · 123.97 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cpr/25/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete, v právnej veci žalobkyne: E.. X. Č., nar. XX.XX.XXXX, M. XXXXX/XX, M. zastúpenej F.. X. R., bytom A. XX, M. proti žalovanému: Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o určenie právnych úkonov takto
rozhodol:
I. Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovanému súd priznáva v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Podaním zo dňa 23.10.2017, neskôr na výzvu podľa § 129 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a podľa poučenia súdom, doplneným písomne dňa 05.03.2018 o náležitosti žaloby (§ 132 CSP) sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala nasledovných nárokov : (a) právny úkon skončenia pracovného pomeru žalobcu vykonaný žalovanou stranou ku dňu 16.01.2016 je neúčinný a neplatný v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce (b) pracovný pomer medzi žalovanou stranou a žalobcom preto naďalej trvá (c) žalovaná strana je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 1.136 euro odo dňa 16.01.2016 až do rozhodnutia súdu, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, t.j. rozhodnutia súdu vo veci.
2. Skutkovým základom žaloby bolo, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.12.1992 uzatvorenej na dobu neurčitú. Na základe rozhodnutia Bankovej rady NBS zo dňa 27.09.2011 s účinnosťou od 01.01.2012 a v súlade s rozhodnutiami guvernéra NBS č. 77 z 27.09.2011 v oddelení medzinárodných vzťahov, odboru kancelárie guvernéra, bolo zrušené systemizované pracovné miesto „expert medzinárodných vzťahov“, na ktorom bola žalobkyňa zaradená. V dôsledku organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou. Žalovaný predložil žalobkyni listom zo dňa 21.10.2011 Dohodu o zmene dohodnutých pracovných podmienok podľa ustanovenia § 54 Zákonníka práce (ďalej aj „Dohoda podľa § 54 ZP“), ktorou došlo s účinnosťou od 01.01.2012 k zmene dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy z 15.12.1992 tak, že sa doba trvania pracovného pomeru zmenila na dobu určitú, na dobu zastupovania E.. Z. F. počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti. Podľa Pracovnej náplne s účinnosťou od 01.01.2012 mala žalobkyňa vykonávať dohodnutý druh práce „expert medzinárodných vzťahov - koordinácia vzťahov NBS v EÚ, BIS, zabezpečovanie medzinárodnej spolupráce v rámci ESCB a koordinácia zahraničnej technickej pomoci na odbore kancelárie guvernéra oddelenie medzinárodných vzťahov. Ďalej uviedla, že žalovaný dňa 30.09.2011 žalobkyňu oboznámil s riešením organizačnej zmeny a ponukou inej vhodnej práce, pričom pracovný pomer žalobkyne, ktorý mal skončiť pre organizačné zmeny, žalovaný vyriešil Dohodou o zmene dohodnutých pracovných podmienok zo dňa 21.10.2011 podľa § 54 Zákonníka práce. Túto Dohodu podľa § 54 ZP žalobkyňa vyhodnotila ako nový právny úkon žalovaného, predstavujúci
prejav vôle predĺženia pracovného pomeru žalobkyne, pomocou ktorej ponúkol žalobkyňa ďalej prácu. Žalobkyňa ďalej argumentovala znením § 34 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) vychádzajúc z ktorého, je uvedená Dohoda podľa § 54 ZP ako právna skutočnosť spätá s prejavom vôle a má v pracovnom práve, založenom na zásade zmluvnosti významné postavenie, nakoľko sa stala predpokladom vzniku, zmeny a zániku pracovnoprávnych vzťahov. To znamená, že právne následky možno spájať len ak má zákonom požadované náležitosti v zmysle § 37 OZ. Označila za preukázané, že pri predmetnej Dohode podľa § 54 ZP z 21.10.2011 žalovaný zneužil ustanovenie § 54 ZP s cieľom postupne sa žalobkyni zbaviť, pričom toto ustanovenie upravuje trvanie zmeny pracovných podmienok v rámci pracovnej zmluvy, čo podľa žalobkyne znamená, že ak pominú dôvody preradenia mal žalovaný riešiť pracovný pomer žalobkyne a nadväznosti na uvedené, dosiaľ nenastali právne skutočnosti, ktorými by žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou. Na podporu týchto tvrdení žalobkyňa poukázala na odborné stanovisko predsedu odborovej organizácie NBS E.. X.. W. a korešpondenciu AK Z. Q. V..R..J.., na ktorú sa obrátila o právnu pomoc, v ktorých poukazujú na nesprávnu aplikáciu ustanovení Zákonníka práce. Spomenutá advokátska kancelária trikrát písomne požiadala žalovaného o dokumenty ohľadom preukázania právnej udalosti vo vzťahu k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne, preukázaním skončenia pracovného pomeru E.. F.. Žalobkyňa nepovažovala za reálne skončenie pracovného pomeru na základe spomínanej predmetnej Dohody podľa § 54 ZP a očakávala výsledok právnej intervencie advokátskej kancelárie. Žalobkyňa žalovaného listom zo dňa 15.12.2014 požiadala o pridelenie pracovného miesta po E.. F. v prípade, že nenastúpi po rodičovskej dovolenke do práce. Následne žalovaný listom č. OĽZ-1719/2014 zo dňa 30.12.2014 žalobkyni odpovedal, že E.. F. požiadala o čerpanie rodičovskej dovolenky do 16.01.2016, ktorým dňom sa končí aj pracovný pomer žalobkyne. Následným listom zo dňa 16.12.2015 a listom zo 17.12.2015 opätovne žalobkyňa požiadala o riešenie pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu, že mala Dohodu podľa § 54 ZP na dobu trvania do 16.1.2016, počas ktorej malo trvať preradenie, bolo podľa žalobkyne povinnosťou žalovaného po skončení tejto doby pracovný pomer naďalej riešiť. Žalovaný žalobkyni odpovedal listom zo dňa 31.12.2015, OĽZ-1597/2015, ktorým žalobkyni oznámil, že jej pracovný pomer končí dňom 16.01.2016 a zároveň je doručil výstupný list, voči čomu žalobkyňa spísala námietku. Žalovaný reagoval listom č. OĽZ-1597/2015 zo dňa 11.01.2016, v ktorom uviedol, že žalovaný len opätovne potvrdzuje skončenie pracovného pomeru dňom 16.01.2016, tzn. dokedy mala zastupovať žalobkyňa E.. F.. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa považovala za zrejmé, že Dohodou podľa § 54 ZP z 21.10.2011, súhlasila len s trvaním doby zmeny dohodnutých pracovných podmienok, po uplynutí ktorej bolo povinnosťou žalovaného riešiť je pracovný pomer. Poukázala aj na to, že oznámením E.. F., že dňom 16.01.2016 skončila pracovný pomer, vznikla žalovanému možnosť predĺžiť žalobkyni pracovný pomer na čas neurčitý, z ktorého dôvodu sa žalobkyňa o toto pracovné miesto uchádzala. Nakoľko žalovaný dosiaľ nedoriešil skončenie pracovného pomeru žalobkyne, podľa ktorej je jeho výkladová metóda nesprávna, neumožnil žalobkyni plné uplatnenie práv podľa Zákonníka práce, svojvoľne trval na skončení pracovného pomeru žalobkyne a týmto svojim nekompetentným postupom, ktorý nebol v súlade s dobrými mravmi, porušil zásadu vyjadrenú v článku II. Zákonníka práce. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu, ktorý v svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovaného právnou normou a preto ak pri jeho realizácii účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, takýto výkon práva je treba považovať len za zdanlivý výkon práva, pretože jeho účelom nie je výkon práva ale snaha o poškodenia druhého účastníka právneho vzťahu. Tiež žalobkyňa všeobecne argumentovala tým, že v právnom úkone skončenia jej pracovného pomeru absentuje jeho základný atribút a to prejav slobody vôle ukončiť pracovný pomer, aj keď ide o zmluvný vzťah, jeho nevýhodou bolo že nemala možnosť sa slobodne rozhodnúť a rovnako ako konajúca nemala túto vôľu ako riadne prejaviť. Vychádzala z toho, že predložením Dohody podľa § 54 ZP došlo zo strany žalovaného k zavádzajúcemu vynútenú plnenia vôle žalobkyne, ktorá nebola a nie je slobodne prejavená. Súhlas s uvedenou Dohodou podľa § 54 ZP spočíval na tom, že by ako zúčastnená zmluvná strana v prípade jej odmietnutia prišla o prácu. Uvedené žalobkyňa označila za situáciu, ktorú vytvoril žalovaný a žalobkyňa musela konať v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a argumentáciu uzavrela očakávaním, že súd odhalí hneď na začiatku nekalý úmysel žalovaného a rozhodne v prospech žalobkyne. Celý postup zo strany žalovaného označila žalobkyňa za nezákonný a zosnovaný žalovaným výrazne v jej neprospech, s cieľom ukončenia jej pracovného pomeru, čím ju znevýhodnil v porovnaní s ostatnými zamestnancami a takýmto neodborným postupom hrubo porušil a pošliapal Ústavu SR, ústavné pravá a demokratické princípy, nakoľko žalobkyni znemožnil brániť sa a obmedzil je právo na slobodné rozhodovanie sa. V závere žalobkyňa citujúc články Ústavy SR (čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1) a Dohovoru o ľudských právach (čl. 6 ods. 1) len opäť zopakovala,
že daný prípad považuje za veľmi vážny signál opomenutia aplikácie Zákonníka práce, Občianskeho zákonníka, ústavných práv a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, z ktorého dôvodu vyplýva aj naliehavý právny záujem na splnení povinnosti žalovaného vo vzťahu k riešeniu jej pracovného pomeru. Žalobkyňa konštatovala, že Zákonník práce sleduje zachovanie pracovného pomeru a zamestnanosti najmä tým, že zamestnávateľovi nedáva možno skončiť pracovný pomer svojvôľou, bez udania dôvodu, okrem skončenia pracovného pomeru skúšobnej dobe a skončenia uplynutím dojednanej doby. Nárok na náhradu mzdy za obdobie odo dňa 16.01.2016 do právoplatnosti rozsudku v sume 1.136 eur, žalobkyňa neodôvodnila.
3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa predložila listiny : Pracovnú zmluvu z 15.12.1992, Dohodu o zmene dohodnutých pracovných podmienok z 21.10.2011, Pracovnú náplň z 01.01.2012, Záznam z prerokovania dôsledkov organizačnej zmeny, ponuka inej vhodnej práce v nadväznosti na zrušenie pracovného miesta z 28.09.2011, list predsedu Celobankového odborového výboru NBS z 08.01.2016 a z 10.02.2016, ,list riaditeľky odboru riadenia ľudských zdrojov NBS z 14.01.2016, list AK KRION Partners, s.r.o.z 09.06.2016, z 22.07.2016 a z 05.09.2016, odpoveď NBS z 06.07.2016, z 03.08.2016 a 28.09.2016, oznámenie NBS z 30.12.2014, žiadosť o zmenu dohodnutých pracovných podmienok z 16.12.2015, žiadosť o zmenu trvania pracovnej zmluvy z 17.12.2015, list - Skončenie pracovného pomeru z 31.12.2015,Skončenie pracovného pomeru- námietka (nedatované), Vyjadrenie k námietke z 11.01.2016, listy k pracovnému jubileu z 01.09.2001, 01.09.2006 a 01.09.2011, žiadosť o zabezpečenie deaktivácie prístupových práv z 11.06.2012, hodnotenie - protokol za obdobie 01.01.2011 - 31.12.2011, vyjadrenie k hodnotiacemu protokolu z 27.03.2012.
4. Súd po predbežnom právnom posúdení vyzval žalobkyňu podľa § 138 Civilného sporového poriadku na späťvzatie tejto zjavne nedôvodnej žaloby z dôvodu, že žaloba nebola podaná v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť a ktorá začala plynúť dňa 16.01.2016 a márne uplynula dňa 16.03.2016, nakoľko podanie, ktoré malo byť podľa jeho obsahu žalobou (neúplné, neobsahujúce petit žaloby), bolo súdu doručené až dňa 27.10.2017 a žaloba s náležitosťami v zmysle § 132 CSP, doplnením podania zo dňa 05.03.2018, tzn. po lehote zákonnej prekluzívnej lehote podľa § 77 CSP.
5. Žalobkyňa reagovala na výzvu súdu podľa § 138 CSP podaním zo dňa 10.07.2018, v ktorom uviedla, že nakoľko odstránila vady podania z 27.10.2017 a súd zrušil uznesenie o jeho odmietnutí, súd môže o veci rozhodnúť. Opätovne všeobecne a s odkazom na § 146 ods. 1 CSP a všeobecné právne princípy zakotvené v Čl. 35, 5. oddiel Ústavy SR zdôvodnila, že žalobou s domáha rešpektovania svojich práv, ktoré boli porušené a jej snahou je preukázať, že na strane žalovaného zamestnávateľa ide o násilné skončenie dlhoročného pracovného pomeru, porušenie morálnych a etických noriem a to napriek preukázateľnej snahe žalobkyne pokračovať v práci. Uviedla bez konkrétneho časového rámca, že sa nemohla brániť vo veci a domáhať sa svojich práv žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde z dôvodu, že čakala na výsledok právnej intervencie advokátskej kancelárie Z. Q. V..R..J.., V. V. Q. XX W. M. a tiež z dôvodu dlhej práceneschopnosti, hospitalizácie, operácie a následného pokračovania riešenia s novým právnym poradcom. Preto s poukazom najmä na svoje osobné pomery a situáciu žiadala, aby súd vo veci konal a žalobe ako dôvodnej vyhovel a tým zamedzil zamestnávateľom naďalej zneužívať svoje dominantné postavenie voči svojim zamestnancom.
6. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobe zo dňa 04.09.2018 a 24.05.2019, žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, predovšetkým pre márne uplynutie prekluzívnej lehoty 2 mesiacov na podanie žaloby podľa § 77 Zákonníka práce, ktorú žalobkyňa podala na súde po viac ako 21 mesiacoch odo dňa skončenia jej pracovného pomeru. K ďalším skutkovým tvrdeniam žalobkyne o tom, že žalovaný zneužil ustanovenia § 54 Zákonníka práce, porušil ústavné práva žalobkyni a že jej súhlas s uzavretím dohody o zmene pracovných podmienok bol vynútený uviedol, že tieto tvrdenia sú neopodstatnené, účelové v snahe získania finančného prospechu. Argumentoval, že žalobkyňa mala so žalovaným pracovný pomer uzatvorený od 15.12.1992, pričom s účinnosťou od 01.01.2012 bolo rozhodnutím Bankovej rady v súlade s rozhodnutím guvernéra NBS, obe z 27.09.2011 zrušené systematizované miesto „expert medzinárodných vzťahov“, na ktorom bola žalobkyňa zaradená a v dôsledku tejto organizačnej zmeny, sa žalobkyňa stala nadbytočná. Žalovaný zamestnávateľ ďalej uviedol, že si v tejto súvislosti splnil všetky zákonné povinnosti, vrátane ponukovej povinnosti inej vhodnej práce, pričom žalobkyňa prijala ponuku na voľné pracovné miesto „expert medzinárodných vzťahov“, na zastupovanie inej zamestnankyne počas čerpania materskej dovolenky, rodičovskej
dovolenky, dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti E.. Z. F.. Na základe toho strany dňa 21.10.2011 uzatvorili dohodu o zmene dohodnutých pracovných podmienok, podľa ktorej sa dohodli na trvaní pracovného pomeru na dobu určitú, na dobu zastupovania počas čerpania materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti E.. Z. F.. Žalobkyňa súhlasila a bola si vedomá toho, že jej pracovný pomer sa skončí uplynutím tejto dohodnutej doby, vymedzenej právnou udalosťou na ktorý je viazaný a mala dostatočný priestor na nájdenie si inej vhodnej práce. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola upovedomená, že jej pracovný pomer končí ku dňu 16.01.2016 a to listom z 30.12.2015, súčasne s ktorým je bol zaslaný výstupný list a od žalobkyni boli vyžiadané súvisiace veci so skončením pracovného pomeru (osobná karta, kľúč od kancelárie a pod.), ktoré mala vysporiadať v posledný deň na pracovisku. Následne žalovaný v súlade s § 71 Zákonníka práce vykonal opatrenia na zamedzenie výkonu práce žalobkyňou, ktorej pracovný pomer sa skončil. Žalovaný považuje svoj postup v prípade žalobkyne za zákonný a závery žalobkyne za nesprávne. Z toho dôvodu a najmä, že žaloba bola podaná na súde po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, je žalovaný považuje za nedôvodnú.
7. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na listiny predložené žalobkyňou (odsek 3. rozsudku), z ktorých vyplýva, že žalovaný zamestnávateľ postupoval v súlade so Zákonníkom práce.
8. Splnomocnená zástupkyňa žalobkyne pred súdom k veci uviedla, že pracovný pomer žalobkyne vznikol na základe pracovnej zmluvy z 15.12.1992 a bol uzatvorený na dobu neurčitú. Neskôr strany uzatvorili podľa § 54 Zákonníka práce Dohodu o zmene pracovných podmienok, ktorou došlo k zmene pracovnej zmluvy. Podľa tejto dohody žalobkyňa vykonávala prácu počas materskej, rodičovskej a ďalšej rodičovskej dovolenky inej zamestnankyne žalovaného (E.. F.), ktorá mala po ukončení ďalšej rodičovskej dovolenky nastúpiť opäť do práce dňa 16.01.2016. Preto žalobkyňa listom zo dňa 16.12.2015 požiadala žalovaného o ďalšie riešenie jej pracovného zaradenia. Žalovaný oznámil žalobkyni, že jej pracovný pomer končí dňa 16.01.2016. Zástupkyňa žalobkyne postup žalovaného zamestnávateľa namietala argumentujúc tým, že Zákonník práce nepozná skončenie pracovného pomeru na základe Dohody o zmene dohodnutých pracovných podmienok uzatvorenej podľa § 54 ZP. Preto je úkon žalovaného, ktorým žalobkyni oznámil skončenie jej pracovného pomeru dňom 16.01.2016, neúčinný a neplatný, pretože sa prieči zákonu, konkrétne § 40 a § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Zákonníka práce o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, podľa ktorých dohoda o zmene dojednaných pracovných podmienok takýmto zákonnom predpokladaným dôvodom nie je. Zástupkyňa žalobkyne navrhla v konaní vykonať dokazovanie výsluchom E.. F., ktorá sa mala vyjadriť k okolnosti, že sa dňa 16.01.2016 nevrátila po ukončení ďalšej rodičovskej dovolenky do práce k žalovanému a výsluchom E.. X. W., predsedu základnej odborovej organizácie, ktorý mal svedčiť, že sporné skončenie pracovného pomeru žalobkyne, nebolo vopred prerokované zástupcami zamestnancov. Čo sa týka zmeškania lehoty na podanie predmetnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce, zástupkyňa žalobkyne dôvodila tým, že najskôr oslovila advokátsku kanceláriu, ktorá vyzývala žalovaného, aby so žalovanou riadne skončil pracovný pomer.
9. Zástupkyňa žalovaného pred súdom zopakovala, že žalobu žiada zamietnuť, z dôvodu, že bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty. K veci uviedla, že žalobu považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, navyše si žalobkyňa uplatňuje neprimeraný nárok, vo vyššom rozsahu ako pripúšťa zákon, aj keby bola žaloba podaná včas. K dôvodom zmeškania dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby zástupkyňa žalovaného poukázala na fakt, prvá výzva na riešenie danej situácie prišla od advokátskej kancelárie žalobkyne až po pol roku, odkedy pracovný pomer skončil. Pritom nič nebránilo žalobkyni, aby podala včas žalobu na súd a súčasne rokovala so žalovaným prostredníctvom splnomocnenej advokátskej kancelárie. Namietala vykonanie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov, nakoľko skutočnosti ku ktorým by sa mali svedkovia vyjadriť nie sú medzi stranami sporné. Potvrdila, že E.. F. dňa 16.01.2016 po skončení ďalšej rodičovskej dovolenky nenastúpila späť do práce a rovnako žalovaný nepovažuje za sporné, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 16.01.2016, nebol vopred prerokovaný zástupcami zamestnancov.
10. Súd po prejednaní veci, oboznámením sa s písomnými vyjadreniami strán k veci, vypočutí zástupcov sporových strán a vykonaní dokazovania predloženými listinnými dôkazmi uvedenými v odseku 3 rozsudku, mal skutkový stav veci ohľadom vzniku pracovného pomeru žalobkyne k žalovanému na základe pracovnej zmluvy, jeho ďalšieho trvania v zmysle dohody o zmene dohodnutých pracovných
podmienkach z 21.10.2011, ako aj skutkové okolnosti jeho skončenia ku dňu 16.01.2016, opísané v odseku 2. rozsudku za nesporný a preukázaný.
11. Sporným bol dôvod skončenia pracovného pomeru v kontexte s právny posúdením pracovnoprávnych úkonov strán, ktoré mu predchádzali, v nadväznosti na plynutie prekluzívnej lehoty na uplatnenie sporného nároku na súde.
12. Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
13. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
14. Podľa § 18 Zákonníka práce, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.
15. Podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce, účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo. Podľa § 19 ods. 3 druhej vety Zákonníka práce, odstúpenie od pracovnej zmluvy musí byť písomné, inak je neplatné.
16. Podľa § 36 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej dobe neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.
17. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
18. Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas a j vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.
19. Podľa § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ ja povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.
20. Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby.
21. Podľa § 71 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby.
22. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
23. Vzhľadom na kogentný charakter § 59 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“), možno pracovný pomer skončiť iba spôsobom v ňom ustanoveným, a to ad (a) dvojstranným právnym úkonom (§ 60 ZP), ad (b) jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa alebo zamestnanca (§ 61 až § 67 ZP), ad (c) uplynutím doby (§ 71) alebo ad (d) právnou udalosťou (smrť, odňatie povolenia na pobyt,,,).
24. V prípade pracovného pomeru na určitú dobu, ide o prípad, keď obe strany pracovnoprávneho vzťahu pri uzatvorení dohody o trvaní pracovného pomeru, či už pri jeho vzniku v rámci pracovnej zmluvy (§ 42 a nasl. ZP) alebo za trvania pracovného pomeru, v rámci dohody o zmene pracovných podmienok (§ 54 ZP), prejavili vôľu a súhlas s tým, že pracovný pomer bude trvať len po určitú, zmluvne dohodnutú dobu. To znamená, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu sa dohodli už vopred, na okamihu skončenia pracovného pomeru, ktorý skončí uplynutím tejto doby; a to buď konkrétne dohodnutým dňom alebo na základe udalosti na ktorú bolo skončenie pracovného pomeru viazané. Vzhľadom k tomu, nie je potrebný už žiadny ďalší právny úkon zamestnanca alebo zamestnávateľa smerujúci k skončeniu pracovného pomeru. Je však vhodné, aby zamestnávateľ v primeranom čase zamestnanca na skutočnosť uplynutia dohodnutej doby trvania pracovného pomeru vopred upozornil. Ako to vyplýva z citovaných ustanovení zákona je takýto spôsob, zákonom aprobovaným samostatným spôsobom skončenia pracovného pomeru, na ktorý zákon neviaže žiadne ďalšie povinnosti zamestnávateľa. Vyžaduje sa splnenie iba dvoch podmienok a to 1/ platnú písomnú dohodu o dobe trvania pracovného pomeru, ako súčasť pracovnej zmluvy alebo ako súčasť dohody o zmene pracovnej zmluvy (§ 48 ZP) a 2/ uplynutie dohodnutej doby trvania pracovného pomeru. V prípade, že tieto podmienky pre platné uzatvorenie dohody o pracovnom pomere na dobu určitú neboli splnené, pracovný pomer neskončí uplynutím doby podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 ZP, ale trvá ďalej. Pokiaľ nastane situácia, že zamestnávateľ alebo zamestnanec napriek tomu pracovný pomer jednostranne ukončí, pre platnosť takéhoto úkonu musia byť splnené zákonné podmienky, stanovené pre ten ktorý spôsob skončenia pracovného pomeru, upravený v ustanoveniach § 61 až § 67 ZP. V opačnom prípade sa druhý účastník pracovnoprávneho vzťahu, môže domáhať na súde určenia neplatnosti takéhoto nezákonného skončenia pracovného pomeru , žalobou podľa § 77 ZP v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer sporným jednostranným úkonom skončiť; inak toto právo tak pre zamestnanca ako aj zamestnávateľa zaniká.
25. Súd poznamenáva, že v prípade právnych úkonov, smerujúcich k skončeniu pracovného pomeru, tieto sa považujú za platné, pokiaľ oprávnený (dotknutý účastník pracovnoprávneho vzťahu), nenamietne zákonným spôsobom ich neplatnosť (relatívnej neplatnosť) a to len v uvedenej dvojmesačnej prekluzívnej hmotnoprávnej lehote odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 ZP vo väzbe na § 36 ods. 1 ZP).
26. Prekluzívna lehota podľa § 77 ZP má hmotnoprávny charakter, tzn. že sa nepredlžuje a ani neprerušuje a súd na ňu prihliada ex offo.
27. Ako už bolo naznačené (odsek 10, rozsudku), v danom prípade nebolo sporným, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným bol uzatvorený podľa pracovnej zmluvy zo dňa 15.12.1992 na dobu neurčitú. Rovnako nebolo sporným, že po tom, ako žalovaný svojimi rozhodnutiami zo dňa 27.09.2011 o organizačných zmenách s účinnosťou od 01.01.2012, zrušil systemizované pracovné miesto žalobkyne („expert medzinárodných vzťahov“), žalobkyňa sa stala v dôsledku tejto organizačnej zmeny nadbytočnou, pričom pracovný pomer žalobkyne sa mal skončiť z uvedených organizačných dôvodov. Ďalej bolo nesporné, že strany v danom čase situáciu riešili po tom, čo žalovaný dňa 30.09.2011 žalobkyňu oboznámil s ponukou inej práce, uzatvorením Dohody o zmene dohodnutých pracovných podmienok podľa ustanovenia § 54 Zákonníka práce zo dňa 21.10.2011, na základe ktorej sa s účinnosťou od 01.01.2012, strany dohodli na zmene pracovnej zmluvy z 15.12.1992 (ďalej len „Dohoda“), v časti dohodnutého druhu práce, doby trvania pracovného pomeru a mzdových podmienok (bod. 1, 2. a 3. Dohody). Zároveň dňa 21.10.2011 žalobkyňa prevzala aj Pracovnú náplň s účinnosťou od 01.01.2012. Podľa tejto Dohody strán, trvanie pracovného pomeru bolo dohodnuté na „určitú dobu na zastupovanie počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti E.. Z. F.“. Žalobkyňa sama vnímala, že dohoda podľa § 54 ZP je právnym úkonom, ktorým žalovaný ponúkol žalobkyňa ďalej prácu, po tom čo sa v dôsledku organizačných zmien stala nadbytočnou, avšak nie jednostranným úkonom s cieľom sa žalobkyni postupne zbaviť, ako uviedla, ale ako vyplýva z predložených listín išlo o úkon dvojstranný, keďže túto dohodu žalobkyňa akceptovala a platne uzatvorila, čo potvrdila svojim podpisom a napokon aj riadnym výkonom práce. Navyše aj zo Záznamu z prerokovania dôsledkov organizačnej zmeny z 30.09.2011 vyplýva, že žalobkyňa výslovne vyjadrila záujem o ponúknuté pracovné miesto na dobu určitú.
Rovnako nesporné boli skutkové okolnosti ukončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. Samotná doba trvania pracovného pomeru bola vyjadrená dostatočne určitým spôsobom a po tom ako dohodnutá doby uplynula dňa 16.01.2016 (po ukončení materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti E.. Z.S. F.), skončil sa aj pracovný pomer žalobkyne.
28. Spornou otázkou medzi stranami bolo posúdenie uzatvorenej Dohody podľa § 54 ZP, ktorú žalobkyňa označila ako neplatnú a v rozpore s dobrými mravmi a v nadväznosti na to považovala list žalovaného zo dňa 31.12.2015, označený ako Skončenie pracovného pomeru, ktorým žalovaný oznámil žalobkyni skončenie jej pracovného pomeru k 16.01.2016 uplynutím dohodnutej doby za neúčinný a neplatný právny úkon s tým, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá a žalovaný po uplynutí doby preradenia, je povinný riešiť ďalšie pracovné zaradenie žalobkyne.
29. Súd na základe preukázaných skutkových okolností dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná vo všetkých jej bodoch (výroky pod písm. a), b), c) uvedené v odseku 1 tohto rozsudku), predovšetkým z dôvodu zániku práva na súdny prieskum sporného skončenia pracovného pomeru, na základe žaloby podľa § 77 Zákonníka práce.
30. V danom prípade sa žalobkyňa mohla svojho práva domáhať dvoma typmi žalôb, avšak každá má rôzne právne účinky a podmienky uplatnenia. Prvou je žaloba podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce (§ 137 písm. c) za bodkočiarkou Civilného sporového poriadku) „o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru“, ktorú môže podať v prekluzívnej lehote 2 mesiacov najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru (výrok pod písm. a) odseku 1. rozsudku). V tomto ustanovení Zákonník práce spája s márnym uplynutím stanovenej lehoty právny následok spočívajúci v tom, že po uplynutí tejto lehoty sa súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti/neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným. Druhou je určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) pred bodkočiarkou Civilného sporového poriadku, „o určenie, že pracovný pomer trvá“ (výrok pod písm. b) odseku 1. rozsudku), pričom v tomto prípade musí žalobca preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení. Zároveň však platí, že ak nedošlo výrokom súdu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, treba vyhádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne (relatívna neplatnosť) a na podaní žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru, nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 242/2005). Žalobou o určenie, že pracovný pomer trvá, totiž nemožno obchádzať zmeškanie lehoty podľa § 77 ZP a v konaní na základe žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá, nemožno ani ako predbežnú otázku posudzovať otázku platnosti rozviazania pracovného pomeru, pokiaľ nebola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dotknutým účastníkom v prekluzívnej (prepadnej) lehote uvedenej v § 77 Zákonníka práce.
31. Žalobkyni bolo na pracovisku dňa 04.01.2016 doručené písomné Skončenie pracovného pomeru, datované dňa 30.12.2015, s účinnosťou ku dňu 16.01.2016, z dôvodu uplynutia dohodnutej doby trvania pracovného pomeru v dohode z 21.10.2011, podľa § 71 ods. 1 ZP. Žalobkyňa s takýmto postupom zamestnávateľa nesúhlasila a namietala ho, pričom zároveň namietala ako neplatné uzatvorenie predmetnej dohody zo dňa 21.10.2011 o zmene pôvodnej pracovnej zmluvy, obsahujúcej aj dohodu o trvaní pracovného pomeru, zároveň namietala jej aplikáciu, a tiež porušenie interných predpisov žalovaného a pracovnoprávnych predpisov. Svoje námietky oznámila zamestnávateľovi prostredníctvom splnomocnenej advokátskej kancelárie (AK Z. Q. V..R..J..), kde okrem iného nenamietala, že v skutočnosti k 16.01.2016 ani nenastali skutočnosti, ktoré vymedzovali určitú dobu trvania jej pracovného pomeru na základe uvedenej dohody podľa § 54 ZP, resp. podľa názoru žalobkyne nenastali dôvody jej preradenia, ktoré ak pominú má žalovaný riešiť jej pracovný pomer.
32. Za daného stavu, keď žalobkyňa považovala predmetný list žalovaného za neúčinný a neplatný právny úkon skončenia jej pracovného pomeru ku dňu 16.01.2016, mala namietanú neplatnosť uvedeného skončenia pracovného pomeru napadnúť žalobou podľa § 77 ZP a to, najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru, tzn. najneskôr do 16.03.2016. Žalobkyňa však podala žalobu až dňa 27.10.2017, tzn. po viac ako 21 mesiacoch odo dňa skončenia jej pracovného pomeru, ktoré považuje za neplatné.
33. Nakoľko po uplynutí predmetnej prekluzívnej lehoty zaniklo právo žalobkyne domáhať sa neplatnosti skončeného pracovného pomeru a zmeškaním tejto lehoty sa tak stáva pracovnoprávny úkon skončenia
pracovného pomeru platným, súd ho nemôže preskúmavať. Následkom zániku tohto práva, je zároveň nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacom výroku, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej pracovný pomer medzi ňou a žalovaným trvá naďalej, nakoľko tento skončil podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 ZP dňa 16.01.2016.
34. Z toho dôvodu súd nevykonal ďalšie dokazovanie, nakoľko by nemohlo ovplyvniť uvedený záver súdu a ani ako predbežnú otázku v súvislosti s určovacím výrokom podľa písm. a) a b) odseku 1. tohto rozsudku, preskúmavať platnosť/neplatnosť uzatvorenia Dohody podľa § 54 Zákonníka práce, resp. dodržanie a existenciu zákonných podmienok pre jej uzatvorenie, pre už spomínanú neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Aj v prípade jej absolútnej neplatnosti, kedy by právny úkon skončenia pracovného pomeru z 30.12.2015, žalobkyni doručený dňa 04.01.2016 nemohol byť oznámením o skončení pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby podľa § 71 ods. 1 ZP a bol by posudzovaný ako iný jednostranný právny úkon žalovaného zamestnávateľa, ktorým skončil pracovný pomer so žalobkyňou a v takom prípade zjavne bez splnenia zákonných náležitostí (bod 23. tohto rozsudku), bez včasného podania žaloby o určenie neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru k 16.01.2016 v lehote podľa § 77 ZP (odseky 24., 25., 26. a 30. tohto rozsudku), súd nemôže uvedený jednostranný úkon zamestnávateľa skúmať a určiť jeho neplatnosť. Bolo by v príkrom rozpore so zákonom, vrátane ústavných princípov a základných zásad platných v pracovnoprávnych vzťahoch na ktoré poukazovala zástupkyňa žalobkyne, pokiaľ by súd na túto hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu neprihliadal.
35. Napokon súd ako nedôvodný zamietol aj nárok žalobkyne na náhradu mzdy v sume 1.136 euro odo dňa 16.01.2016 až do rozhodnutia súdu (výrok pod písm. c) odseku 1. rozsudku), nakoľko ide o zákonný nárok podľa § 79 ods.1, 4 a 5 a § 134 Zákonníka práce, ktorý patrí zamestnancovi (žalobkyňa) iba v prípade, ak by bola v konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru úspešná. Následne súd posudzuje dôvodnosť tohto nároku (najmä jeho rozsah) podľa kritérií uvedených v § 79 ZP. Za daného stavu nebol daný žiadny vecný ani právny základ pre priznanie uplatňovanej náhrady a preto súd zamietol žalobu aj v tejto časti.
36. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
38. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
39. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP) a priznal plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške tohto nároku rozhodne súd samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 1 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 CSP v spojení s § 362 CSP)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.