Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-94-2019.pdf
PDF · 108.97 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/94/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnej: M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.. J.. V. XXX/XX, E., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, o vymoženie 385,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti I., II. a III. výroku uznesenia Okresného súdu Levice č. k. 14Er/61/2014-167 zo dňa 03.04.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 14Er/61/2014-167 zo dňa 03.04.2019 v časti I. a II. výroku p o t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 14Er/61/2014-167 zo dňa 03.04.2019 v časti III. a IV. výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú (I. výrok), exekúciu zastavil (II. výrok), rozhodol, že povinná má nárok na náhradu trov konania voči oprávnenému v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti samostatným uznesením (III. výrok), a rozhodol, že o trovách súdneho exekútora rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia (IV. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 243h ods. 1, § 56 ods. 2, § 57 ods. 1
- ods. 4, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, t. j. do 28.02.2011, § 1 ods. 2, § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, § 4 ods. 1 - ods. 3, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoRK“), príslušnými článkami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a v časti trov s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 196, § 200 ods. 1 Exekučného poriadku.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená dňa 09.03.2011, teda ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 01.01.2015, a preto pri svojom rozhodovaní posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.decembra 2014. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky či rozhodcovskej zmluvy podpísanej v rovnaký deň ako zmluva o úvere rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu (resp. v tomto prípade súdov), nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený by nemohol uspieť s obhajobou ním zvoleného postupu založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súd predmetnú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú oboma zmluvnými stranami. Z týchto skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísala povinná spolu so zmluvou o úvere ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka je uvedená na samostatnom tlačive ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva na strane dodávateľa, pričom oprávnený súdu nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie opaku, súd preto posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, a to že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené nie je dostatočným dôkazom, že tomu tak aj reálne bolo. Čo sa týka možnosti odstúpiť od danej rozhodcovskej zmluvy, súd uvádza, že nevyužitie odstúpenia od neprijateľnej rozhodcovskej doložky nerobí doložku individuálne vyjednanou, odstúpenie od zmluvnej podmienky prichádza do úvahy za predpokladu, že je platná. Odstúpiť od zmluvy tak bolo možné iba v prípade, že by bola zmluva platná. Od počiatku absolútne neplatnej zmluvy sa účinne odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na jej dodatočné zrušenie. Predmetná rozhodcovská zmluva je síce tzv. nevýhradnou, teda dáva na výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber súdu na žalobcovi, pretože v prípade, že sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Rozhodcovská zmluva nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom. Súd teda dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom a navyše nebola platne uzatvorená, čo je v rozpore so zákonom, a preto rozhodnutie vydané na základe takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky, teda neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je z toho titulu neplatná, nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil z dôvodu rozporu so zákonom. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a povinnej priznal nárok na náhradu trov konania voči oprávnenému v rozsahu 100%. Súd o trovách súdneho exekútora nerozhodoval, nakoľko ich špecifikáciu nemal k dispozícii, preto o nich rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.
4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie v rozsahu výrokov I., II. a III. napadnutého uznesenia. Uviedol, že rozhodcovská zmluva je samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nie je ani podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, resp. jej trvania ako takej, dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy, môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Rozhodcovská doložka má preto všetky znaky individuálne dojednaného právneho úkonu. Rozhodcovská zmluva nespĺňa ani všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky a ide o platné dojednanie. Rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto podmienkou nie je. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia súdov. Na podklade uvedeného žiadal napadnuté uznesenie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania v celkovej výške 1 136,83 eura vrátane DPH.
5. Povinná sa k odvolaniu vyjadrila cestou svojho právneho zástupcu, pričom vo vzťahu k odvolaniu oprávneného namietala v podstate všetko to, čo už skôr v iných podaniach v predmetnom exekučnom konaní tvoriacich obsah spisu. Povinná uviedla, že uzatvorením rozhodcovskej zmluvy k predmetnej zmluve o revolvingovom úvere došlo k jednoznačnému zhoršeniu postavenia povinnej v postavení spotrebiteľa, resp. k vzniku hrubého nepomeru v právach medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o úvere. O zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom (oprávneným) a spotrebiteľom (povinnou) o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide najmä z dôvodu, že oprávnený si priamo a autoritatívne v predformulovanej rozhodcovskej zmluve určil pre prípad vzniku sporu z predmetnej zmluvy možnosť výberu, či prípadný spor predloží Stálemu rozhodcovskému súdu alebo pred príslušný súd Slovenskej republiky. Právo výberu súdu, ktorému sa spor predloží, spočíva v zmysle zmluvy na tej zmluvnej strane, ktorá podáva žalobný návrh - teda v konečnom dôsledku ide o oprávneného, ktorý má eminentný záujem na tom, aby boli spory so spotrebiteľmi riešené pred rozhodcovským súdom, pred ktorým bude postavenie oprávneného oveľa výhodnejšie. V konečnom dôsledku nemá spotrebiteľ (povinná) na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky reálnu možnosť rozhodnúť o tom, či spor s dodávateľom bude prejednaný pred všeobecným súdom alebo nie. Túto možnosť má spotrebiteľ (povinná) jedine v prípade, ak on sám je aktívnou, žalujúcou stranou. Uzatvorením rozhodcovskej zmluvy v takomto znení si povinná jednoznačne zhoršila svoje zmluvné postavenie a z toho dôvodu má povinná za to, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné v časti I. a II. výroku. Zároveň odvolací súd zistil, že výrok III. a IV. je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávnej aplikácie právnych predpisov. Odvolaním nebol napadnutý IV. výrok uznesenia avšak tento výrok súvisí s napadnutým III. výrokom, preto odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie aj v tejto časti. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 13.01.2014 domáhal, aby súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinnej. Okresný súd Levice poveril
dňa 09.07.2014 súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Victoria rozhodcovský súd so sídlom v Žiline, č. k. RK-PC-2180/13-EK zo dňa 02.10.2013. Dňa 08.10.2014 doručila súdu povinná cestou právneho zástupcu návrh na odklad exekúcie a dňa 15.10.2014 návrh na zastavenie exekúcie. O uvedených návrhoch rozhodol vyšší súdny úradník uznesením, ktoré malo byť vydané sudcom, a preto bolo sudcom súdu prvej inštancie zrušené. Následne vydal súd prvej inštancie napadnuté uznesenie.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
12. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
13. Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
14. Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v časti I. a II. výroku správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie v tejto časti aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia v tejto časti , a preto s poukazom na § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
16. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dodáva, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy je v našom právnom poriadku obsiahnutá v § 52 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Charakteristickým znakom týchto zmlúv je to, že sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmien. Súd prvej inštancie preto správne posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo.
17. V tomto smere je potrebné poukázať aj na § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle týchto ustanovení, v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd
pri rozhodovaní musí posudzovať aj to, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil, musí exekúciu zastaviť. V prípade, ak by takéto dôvody súd zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie môže žiadosť o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť, nakoľko by bolo nelogické vydať poverenie a následne exekúciu zastaviť. Ak už poverenie vydané bolo (ako je tomu v predmetnej veci), prichádza do úvahy len zastavenie exekúcie.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, je aj samotná rozhodcovská doložka, ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená aj tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež nebola individuálne dojednaná, spotrebiteľ si ju nemohol osobitne vyjednať a nemal reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah.
19. Odvolací súd preto považuje celý postup od rozhodcovskej doložky (v rozhodcovskej zmluve) až po rozhodcovský rozsudok za prejav zneužitia práv dodávateľa. Ide o také konanie dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstará ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy, pričom výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná, považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne pristúpil vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekúcie lebo po vydaní poverenia ani iný postup nebol možný, aplikoval príslušné ustanovenia, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku v rozhodcovskej zmluve) ani nemal byť vydaný. S poukazom na charakter predmetnej rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto taktiež správne zastavil exekúciu ako celok.
20. V intenciách vyššie uvedených zákonných skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti I. a II. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.
21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
22. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
23. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
25. Podľa § 9a ods. 1 EP, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
26. Podľa § 9a ods. 4 EP, na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
27. Podľa § 37 ods. 1 EP, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
28. Podľa § 196 EP, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
29. Podľa § 197 ods. 1 EP, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
30. Podľa § 200 ods. 1 EP, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
31. Podľa § 200 ods. 5 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
32. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý III. výrok rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva a zároveň nesprávne právne vec posúdil. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pri rozhodnutí o zastavení exekúcie nerozhodol aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Súd prvej inštancie aplikoval pri zastavení exekúcie v časti trov nárokový výrok v zmysle CSP (III. výrok) a zároveň si vymienil rozhodovanie o trovách exekútora v zmysle EP na samostatné rozhodnutie (IV. výrok). Takýto postup pri rovnakom inštitúte - trovách exekúcie nemožno akceptovať. Aplikácia ustanovení CSP sa uplatní v exekučných konaniach len tam, kde to povaha veci nevylučuje. Napriek tomu, že sa do Exekučného poriadku dostali ustanovenia o tom, že sa na exekučné konania úprava všeobecného procesného predpisu uplatní, ustanovenia o trovách exekúcie (resp. o trovách konania exekučného) tým nemôžu byť dotknuté, nakoľko komplexná úprava inštitútu trov v Exekučnom poriadku priamo vylučuje uplatnenie ustanovení CSP, teda ustanovení všeobecného procesného predpisu. Pri aplikácii ustanovení CSP na exekučné konania musí exekučný súd vždy rešpektovať vzájomný vzťah týchto dvoch procesných predpisov. Exekučný poriadok je vo vzťahu k CSP špeciálnym predpisom, a preto majú ustanovenia Exekučného poriadku vždy prednosť pred ustanoveniami všeobecného CSP, ak sa jedná o oblasť právnej úpravy, ktorú upravujú oba tieto procesné predpisy. V prípade trov konania sa nepochybne jedná o oblasť právnej úpravy, ktorá je upravená oboma predpismi. Exekučný poriadok upravuje uvedenú oblasť trov konania celkom odlišne a ustanovenia týkajúce sa nároku upravuje priamo v znení príslušného ustanovenia. Vzhľadom k uvedenému nie je preto namieste v prípade trov exekúcie uplatňovať všeobecný procesný predpis tak, ako ho aplikoval súd prvej inštancie.
33. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie a zároveň nerozhodol o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak v časti trov exekúcie v rozpore s ustanovením § 200 ods. 5 EP a pre uvedený dôvod odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti III. výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie rozhodne v zmysle vyššie uvedeného a proti jeho rozhodnutiu už v zmysle Exekučného poriadku odvolanie prípustné nebude. Odvolací súd využijúc možnosť, ktorú mu dal súd prvej inštancie svojim nesprávnym a zmätočným rozhodnutím v časti trov, považuje za vhodné uviesť nasledovné. Ak by súd prvej inštancie poňal do svojho uznesenia inštitút trov exekúcie správne, nemohol by dospieť k inému záveru, než k tomu, že povinnej nemožno náhradu trov exekúcie priznať, pokiaľ sa nejednalo o úspešné konanie o jej námietkach proti exekúcii, kde zákonodarca výslovne ustanovil, že povinnej právo na priznanie trov exekúcie patrí. Logika, ktorá tkvie v tomto prístupe zákonodarcu je daná tým, že námietky proti exekúcii sú zásadným inštitútom povinnej, ktorý ak sa úspešne a v lehote uplatní, k exekvovaniu majetku povinnej dôjsť nemôže. Námietky sú „sporom o exekúciu“ a zákonodarca legislatívne vyjadril to, že ak exekúcia začala a je nedôvodná, povinná by sa mala brániť čo najskôr (podaním námietok) a ak
tak urobí, nebude môcť nedôvodná exekúcia prebiehať a trovy, ktoré v súvislosti s námietkami vzniknú na strane povinnej, napr. na advokáta, jej v tomto jedinom prípade bude musieť hradiť oprávnený. Ak povinná premeškala možnosť namietať proti exekúcii, musí si byť sama vedomá, že akýkoľvek neskorší úkon - hoci aj úspešný návrh na zastavenie, pri ktorom bude zastúpená, jej nebude v zmysle § 200 ods. 1 veta tretia EP nahradený oprávneným.
34. Odvolací súd vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie uvádza, že od 1. novembra 2013 je platná a účinná novela zákona č. 233/1995 Z. z. o Exekučnom poriadku, vykonaná zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorá proces rozhodovania o trovách exekučného konania sústredila na súd prvej inštancie, keď do § 58 ods. 6 Exekučného poriadku zaviedla právnu úpravu, podľa ktorej nie je možné proti výroku o náhrade trov exekúcie v prípadoch, keď exekučný súd zastavil exekúciu postupom podľa § 57 Exekučného poriadku, podať odvolanie. S konečnou platnosťou preto o trovách exekučného konania rozhodnutých pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku rozhoduje od 1. novembra 2013 súd prvej inštancie. Na uvedenom sa napriek prijatiu CSP nič nezmenilo.
35. Podľa § 379 písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
36. Oprávnený napadol odvolaním III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý so IV. výrokom napadnutého uznesenia súvisí. Súd prvej inštancie rozhodol štvrtým výrokom tak, že o trovách súdneho exekútora rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Na tomto výroku by nebolo nič neudržateľného a zrušiteľného, ak by mu však nepredchádzal nesprávny tretí výrok, s ktorým musia tvoriť jednotu ohľadom aplikácie inštitútu trov v zmysle Exekučného poriadku. Keďže by bez zrušenia všetkých ustanovení ohľadom trov v napadnutom uznesení nebolo zadosťučinené princípu právnej istoty, odvolací súd zrušil aj nenapadnutý IV. výrok a to z dôvodu, že súvisí so zrušovaným III. výrokom.
37. V intenciách vyššie uvedených zákonných skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti III. a IV. výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
38. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.