Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-165-2019.pdf
PDF · 91.23 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/165/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právne veci žalobcu Ing. A. O., bytom Z., K. okružná XXXX/ XX, právne zastúpený JUDr. Jaroslav Valjent, advokát so sídlom v Partizánskom, Jesenského 232, proti žalovanému J. Šimončičovi, bytom Z., B. XXX/X, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Edit Balážiková s.r.o., so sídlom v Partizánskom, Jesenského 231/5, o zaplatenie sumy 24.800,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 04.06.2019, č.k. 5C/28/2018-74, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 24.800,- eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.400,- eur od 01.09.2016 do zaplatenia, 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.400,- eur od 01.06.2017 do zaplatenia na tom základe, že uzavrel so žalovaným dve zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej bolo požičanie sumy 12.400,- eur, ktorú mal žalovaný zaplatiť 31.08.2016 a Zmluvu o pôžičke zo dňa 31.05.2016, predmetom ktorej bola pôžička peňažnej sumy 12.400,- eur s tým, že žalovaný sa ju zaviazal zaplatiť do 31.05.2017. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 658, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády 87/95 Z.z.. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba nie je dôvodná. V konaní bolo nesporné, že účastníci uzavreli písomnú zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka dňa 28.08.2015, podľa ktorej výška sumy 12.400,- eur bude riadne splatená do 31.08.2016, teda dohodli sa na výške požičanej sumy a jej splatnosti. V zmluve absentuje odovzdanie finančných prostriedkov žalobcom žalovanému a prevzatie finančných prostriedkov žalovaným. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, kontraktom, ktorý pre svoju platnosť vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a to bezhotovostným spôsobom alebo krátkou cestou. Žalobca nepredložil súdu ani jediný dôkaz, ktorý by preukázal reálne odovzdanie predmetnej pôžičky žalovanému. Žalovaný namietal, že pôžičku neprevzal z dôvodu, že po podpise zmluvy mu mal žalovaný odovzdať 11.000,- eur a 1.400,- eur boli úroky, ktoré zahrnul do istiny, ale po podpise zmluvu mu ponúkol žalobca len sumu 10.000,- eur, čo bolo v rozpore s ústnou dohodou a preto od neho žiadne peniaze neprevzal. Súd sa nestotožňuje s vyjadrením žalobcu, že zmluva o pôžičke je uznaním dlhov v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože z jej obsahu vyplýva, že účastníci sa dohodli na požičaní sumy 12.400,- eur, ktorá bude splatené do 31.08.2016. Dohodli sa teda na výške sumy, ktorá má byť predmetom pôžičky a na jej splatení, čo je dohoda o čase jej vrátenie a odovzdaní a prevzatí peňazí nie je ani zmienka v zmluve o pôžičke. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, peniaze a dlžník sa zaväzuje ich vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby, veci rovnakého druhu, teda požičanú sumu peňazí, pričom podstatnými náležitosťami zmluvy je dohoda o prenechaní veci, o ich reálnom odovzdaní a prevzatí a v druhovom určení veci povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, teda peniaze a určenie času vrátenia. V danom prípade písomná zmluva o pôžičke obsahuje len druhové určenie veci, povinnosť vrátiť peniaze v stanovenej výške 12.400,- eur a čas ich vrátenia do 31.08.2016. Dohoda o odovzdaní a prevzatí peňazí žalovaným, teda reálnom odovzdaní absentuje, teda v danom prípade je dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý musí preukázať, že sumu 12.400,- eur reálne aj odovzdal. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a reálne odovzdanie predmetu pôžičky ničím nepreukázal. Rovnako účastníci uzatvorili opätovne 31.05.2016 zmluvu o pôžičke, podľa ktorej suma 12.400,- eur bude splatená do 31.05.2017. Je nanajvýš prekvapivé, že žalobca uzavrel so žalovaným opätovne takú istú zmluvu o pôžičke bez toho, aby mu žalovaný čo i len časť z predchádzajúceho záväzku vrátil, lebo žalovaný mu ku dňu uzavretiu ďalšej pôžičky z predchádzajúcej nič nevrátil. Je pravdou, že sumu 12.400,- eur mal žalovaný splatiť do 31.08.2016, ale to je konečný čas splatnosť, teda 3 mesiace pred splatnosťou prvej pôžičky podpísal so žalovaným opätovne obsahovo takú istú zmluvu o pôžičke, v ktorej absentuje reálne odovzdanie a prevzatie finančných prostriedkov vo výške 12.400,- eur. Dôkazné bremeno je na strane žalobcu ako veriteľa, ktorý musí preukázať, že žalovanému sumu 12.400,- eur odovzdal. Žalobca nepreukázal túto skutočnosť, pretože predložil len výpis zo svojho účtu o výbere 10.000,- eur dňa 31.05.2016, pričom výber z účtu nie je dôkazom o odovzdaní a prevzatí sumy 12.400,- eur žalovaným. Žalovaný namietal, že túto sumu neprevzal, lebo mu žalobca ponúkal len sumu 10.000,- eur, čo bolo v rozpore s ich vzájomnou dohodou a preto ponúknutú sumu neprevzal. Pri uzavretí zmluvy boli len účastníci konania a žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovanému predmet pôžičky odovzdal a ten mu ho aj riadne prevzal. Pokiaľ ide o výzvu žalobcu na plnenie, na túto žalovaný nereagoval písomne, ale tvrdil, že reagoval na ňu len ústne, keď bol za žalobcom a uviedol mu, čo od neho vymáha, že mu nič nedal, pričom žalobca potvrdil, že bol žalovaný za ním s tým, že chce uzavrieť splátkový kalendár s čím žalobca nesúhlasil. Jedná sa teda o tvrdenie proti tvrdeniu. Aj keď žalovaný nereagoval písomne na výzvu žalobcu na úhradu žalovanej sumy, nemá to vplyv na unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu ako veriteľa, ktorý v konaní nepreukázal, že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.08.2015 reálne odovzdal žalovanému 12.400,- eur a na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.05.2016 reálne odovzdal žalovanému 12.400,- eur, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v spore úspešný súd priznal voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%. O trovách konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti vo veci samej vydá vyšší súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako odvolací napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 24.800,- eur s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie s tým, že skutkové zistenia súdu sú v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním, najmä listinami predloženými so žalobou a v rozpore s konaním žalovaného po uzatvorení predmetných zmlúv o pôžičke. Nelogicky vyznie tvrdenie žalovaného, že potom ako podpísal 28.08.2015 zmluvu o pôžičke pred notárom a následne pôžičku neprevzal z dôvodu, že mu mal poskytnúť o 1.000,- eur ako boli dohodnutý, by jedno vyhotovenie zmluvy ponechal k dispozícii žalobcu. Ešte nelogickejšie vyznieva toto tvrdenie, že by rovnako konal aj dňa 31.05.2016, kedy zmluvu podpísal na Matričnom úrade v Partizánskom. Ak by si zmluvné strany zvolili postup ako uvádza žalovaný, t.z., že k uzavretiu dôjde pred odovzdaním peňažných prostriedkov je prirodzený a logický postup taký, že dlžník osvedčí podpis na zmluve a následne zmluvu odovzdá veriteľovi proti prevzatiu peňazí. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že je nanajvýš prekvapivé, že žalobca uzavrel so žalovaným opakovane tú istú zmluvu bez toho, aby mu žalovaný vrátil čo i len časť z predchádzajúceho záväzku, pôžička z prvej zmluvy bola splatná do 31.08.2016 a druhá zmluva bola uzavretá 31.05.2016. Žalobca v tom čase nemohol vedieť, že žalovaný svoj záväzok z prvej zmluvy nesplní a pôžičku v dohodnutej lehote nevráti. Žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vždy v hotovosti, v deň uzavretia jednotlivej zmluvy a to sumu 12.400,- eur 28.08.2015 a 12.400,- eur 31.05.2016. Na základe reálne poskytnutých pôžičiek potom žalovaný podpísal zmluvy o pôžičke. Skutočnosť, že zmluvy boli žalobcom žalovanému reálne odovzdané nasvedčuje aj to, že žalovaný napriek tomu, že zmluvy podpísal, peniaze neprevzal, žiadnym spôsobom sa nedomáhal, aby mu pôžičky v zmysle uzavretých zmlúv odovzdal. Žalovanému bola doručená výzva na vrátenie pôžičiek, na ktorú žiadnym spôsobom nereagoval. Na základe výzvy osobne kontaktoval žalobcu a navrhoval uzavretie dohody o splátkach. Ak by bol odvolací súd toho istého názoru ako súd prvej inštancie pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena ohľadom odovzdania prostriedkov žalovanému, žalobca poukazuje na skutočnosť, že obsah zmlúv spĺňa všetky náležitosti uznania dlhu v
zmysle § 588 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný sa zaväzuje zaplatiť svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu je v danom prípade spojené s dohodou o jeho splatení ako dvojstranným právnym úkonom. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval, ktorá je vyvrátiteľným dôkazom opaku. Uvedené znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázané pokiaľ by v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka a teda dlžník je povinný preukazovať, že dlh, ktorý uznal vrátil. 3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu a považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správne rozhodnutie. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a pre jej platné a perfektné uzavretie je potrebné, aby došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo veriteľa - žalobcu, ktorému sa však v konaní nepodarilo preukázať reálne odovzdanie sumy 24.800,- eur žalovanému, preto bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Žalobca sa k podanému vyjadreniu ďalej písomne nevyjadril. 5. Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné a s konštatovaním, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dokazovania v zmysle § 383 a § 384 CSP, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa právne závery súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd tak nenachádza dôvod, pre ktorý by sa musel od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. 7. Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie spolu sumy 24.800,- eur s príslušenstvom titulom pôžičky. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu ohľadom vzniku pôžičky. 8. Ust. § 132 CSP stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenie. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i stranu sporu, ktorá navrhla dôkazy o pravdivosti tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani za základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti a určuje rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané. Z tohto bremena tvrdenia potom v prípade pôžičky pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a došlo k reálnemu prevzatiu peňazí. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, nedošlo k reálnemu prevzatiu peňazí, prípadne, že dlh zaplatil. Z ust. § 657 upravujúceho zmluvu o pôžičke vyplýva, že pre uzavretie dohody o zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže takáto dohoda môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne. Podstatou náležitosti obsahom takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy musí vyplývať povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou k jej uzavretiu zákon vyžaduje skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky. Pokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky v danom prípade peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V danom prípade žalobca navrhol dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení o vzniku zmluvy, avšak súd prvej inštancie po vyhodnotení týchto dôkazov dospel k záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu. Odvolací súd vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie považoval za súladné s obsahom spisu ako aj so zásadami formálnej logiky. Súd riadne uviedol na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Čo sa týka samotnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, táto zmluva tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, táto samotná zmluva nepreukazuje, že reálne k odovzdaniu a prevzatiu finančnej čiastku medzi stranami sporu došlo. Predmetné listiny len preukazujú, že strany sporu si dohodli splatenie dlhu pri prvej pôžičke do 31.08.2016 a pri druhej pôžičke do 31.05.2017. Na druhej strane však ani jedna zmluva o pôžičke (uzavretá, či už 28.08.2015 alebo 31.05.2016) nepreukazuje, že k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňazí medzi stranami sporu aj skutočne došlo. Pokiaľ tak malo dôjsť len za prítomnosti žalobcu a žalovaného a žalovaný toto tvrdenie poprel, pričom žalobca nepreukázal, že by v tomto čase skutočne takouto finančnou čiastkou disponoval a pokiaľ by aj s ňou disponoval, že ju reálne žalovanému odovzdal, neuniesol tak žalobca dôkazné bremeno o reálnom odovzdaní peňazí z jeho strany a prevzatí peňazí zo strany žalovaného. V konečnom dôsledku ani z jednej zmlúv ani nie je zrejmé, kedy malo dôjsť reálne k odovzdaniu daných čiastok medzi veriteľom a dlžníkom, teda medzi žalobcom a žalovaným. 9. Rovnako v prejednávanej veci neobstojí námietka zo strany žalobcu uvedená v odvolaní, ktorou sa v konečnom dôsledku vyporiadaval aj súd prvej inštancie v tom smere, že by danú listinu bolo možné považovať za uznanie dlhu. Uznanie dlhu podľa § 588 OZ je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Čo sa týka inštitútu uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Bližšie však tento pojem nevymedzuje. Uznanie záväzku je teda jednostranný právnym úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľom a týmto úkonom dlžník uznáva záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu, pričom zákonným dôsledkom tohto uznania záväzku je právna domnienka, ktorá je vyvrátiteľná, že záväzok v čase uznania existoval, teda trval. Ako však bolo vyššie konštatované samotné zmluvy o pôžičke, ktorý ako veriteľ predložil v tomto konaní žalobca preukazujú len to, že suma 12.400,- eur má byť splatená do 31.08.2016 v hotovosti do rúk veriteľa, prípadne do 31.05.2017 v hotovosti do rúk veriteľa. Nepredstavuje však uznanie záväzku zo strany dlžníka voči veriteľovi, pretože na to, aby bolo takéto uznanie právne relevantné by muselo ísť o uznanie dlhu čo do dôvodu výšky vrátane určenia termínu splatenia tohto dlhu, čo však nie je predmetom listín predložených žalobcom. Za týchto okolností potom nemohla nastať vyvrátiteľná právna domnienka a prenesenie dôkazného bremena na dlžníka, teda žalovaného v prejednávanej veci. 10. Preto krajský súd ako súd odvolací stotožňujúci sa s právnymi a skutkovými závermi súdu prvej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu v prejednávanej veci. 11. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a preto o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 12. Tento rozsudok bol prijatý senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).