Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

TN-25Sa/10/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici sudcom Mgr. Andrejom Maukšom vo veci žalobcu A. B. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX, zastúpený JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 600 825 6650 0 zo dňa 17. 09. 2022, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie

1. Žalobca sa žiadosťou zo dňa 18. 05. 2022 domáhal u žalovanej priznania starobného dôchodku od 25. 08. 2019. Žalovaná rozhodnutím č. 600 825 6650 0 zo dňa 21. 06. 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žiadosť žalobcu zamietla. V odôvodnení uviedla, že dôchodkový vek žalobcu podľa a prílohy č. 3a o sociálnom poistení (ďalej len „“) je 63 rokov a 2 mesiace, ktorý ku dňu vydania rozhodnutia nedovŕšil a nesplnil tak základnú podmienku pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa Zákona o sociálnom poistení. Žalobca nesplnil ani podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa o sociálnom zabezpečení, nakoľko jeho zamestnanie, zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie netrvalo k 31. 12. 1999. Žalobca nezískal ani obdobie výkonu služby hodnotiteľné v súlade s v rozsahu aspoň 20 rokov, keďže táto trvala 16 rokov a 97 dní pre účely určenia dôchodkového veku 55 rokov podľa a

2. Žalovaná rozhodnutím č. 600 825 6650 0 zo dňa 17. 09. 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prostredníctvom generálneho riaditeľa zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení uviedla, že poistenec má nárok na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek, určený podľa § 65 ods. 2 a prílohy č. 3a Zákona o sociálnom poistení. Inak sa určuje dôchodkový vek postupom podľa § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia do zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Podľa potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia žalobca v prvej kategórii funkcií pôsobil 16 rokov a 97 dní a v druhej kategórii funkcií 1 rok a 133 dní, a teda v prvej kategórii získal menej ako 20 rokov, a preto nesplnil podmienku dovŕšením 55. roku veku. Tiež je potvrdené, že zo zamestnania nebol uvoľnený z dôvodov podľa a Taktiež žalobca nemá nárok na vznik starobného dôchodku podľa , nakoľko jeho zamestnanie I. prvej pracovnej kategórie netrvalo k 31. 12. 1999. K námietke žalobcu, že bolo

odignorované ustanovenie žalovaná uviedla, že podľa právnych predpisov nemožno pri vzniku nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je predpokladom skoršieho vzniku na starobný dôchodok podľa nielen splnenie podmienky získania zamestnania I. pracovnej kategórie v stanovenom rozsahu, ale aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo k 31. 12. 1999. Účelom prechodného ustanovenia bolo umožniť zaraďovanie zamestnávaní vykonávaných do 31. 12. 1999 do I. alebo II. pracovnej kategórie a umožniť priznať dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa uvedeného do dňa nadobudnutia účinnosti (do 22. 12. 1999), čo nebol prípad žalobcu. Pred 31. 12. 1999 žalobca nedosiahol vek 59 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný dôchodok.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov

3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. a navrhol zrušiť prvostupňové aj napadnuté rozhodnutie. V správnej žalobe uviedol doby zamestnaní v I. a II. kategórii funkcií a v civilnom sektore, ktoré boli nesporné. Žalobca si uplatňuje nároky zachované zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia podľa Chcel, aby žalovaná uznala žalobcovi aj obdobie po vydaní výučného listu v SOUE v Nitre od 01. 09. 1976 do 24. 08. 1978 a aj ďalšie obdobia odpracované v civilnom sektore, pretože žalobca bol pracovne aktívny až do 01. 08. 2022 (deň podania odvolania). Namietol, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením Zákona o sociálnom zabezpečení, lebo neobsahuje predpísané náležitosti vo vyčerpávajúcom rozsahu. Priznanie starobného dôchodku požadoval žalobca podľa dosiahnutím veku 58 rokov (dňa 25. 08. 2018), pričom odôvodnenie zamietnutia, že služba žalobcu netrvala k 31. 12. 1999, považoval za neférové. Podľa Zákona o sociálnom poistení sa nároky vyplývajúce zo zaradenia do zamestnania I. a II. kategórie funkcií zachovávajú. Na ustanovenie a je potrebné aplikovať historický a systematický výklad sledujúci zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia do zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie. Tieto nároky sa spočítavajú a žalobca má nárok na odchod do starobného dôchodku po odpracovaní najmenej 15 rokov v týchto kategóriách po splnení ďalších podmienok, ktorými sú doba zamestnania najmenej 25 rokov a dosiahnutie veku od 55 do 57 rokov. Žalovaná vec nesprávne právne posúdila, ak vychádzala len z , ktorý bol zavedený v decembri 1999 a ignorovala ustanovenie zavedené tou istou novelou, ktoré odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Žalovaná mala použiť novelu , a to , ktorý ako podmienkou v vyžadoval, aby služba v I. alebo II. kategórii funkcií trvala k 31. 12. 1992, čo žalobca splnil. Účelom tohto ustanovenia bolo, aby sa zachoval nárok na starobný dôchodok vzniknutý podľa aj vtedy, ak sa o nároku na starobný dôchodok podľa tohto ustanovenia právoplatne nerozhodlo do účinnosti návrhu zákona. Nárok na dôchodok žalobcovi vznikol, nakoľko jeho služba trvala k 31. 12. 1992 a nemohol mu byť odňatý neskoršími novelizáciami. Žalobca tiež namietal, že žalovaná porušila princíp právnej istoty, pretože neposudzovala jeho nárok vzniknutý v roku 1992 podľa Podľa žalobcu mu vznikol nárok na priznanie starobného dôchodku v roku 1992, keď ukončil služobný pomer v armáde a vedel, že odslúžením viac ako 17,5 roka služby mu vznikol nárok na odchod do dôchodku vo veku 58 rokov podľa zavedeného Tento nárok si však mohol uplatniť až po splnení zvyšných podmienok, a to dosiahnutie veku 58 rokov a odpracovanie rokov vo všeobecnom poistnom systéme, čo spravil 18. 05. 2022. Žalobca ďalej poukazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR sp. zn. a a nález Ústavného súdu SR -30. Uviedol, že účelom , ktorý bol vložený do , bolo zrušenie pracovných kategórií, ale zároveň aj úprava nárokov z I. a II. kategórie po 31. 12. 1992 pre tých, ktorých sa zrušenie pracovných kategórií dotýkalo, pričom sa vyžadovalo, aby ich zamestnanie trvalo k 31. 12. 1992. Keby sa zachovalo toto znenie zákona, už vtedy by mal žalobca nárok na skorší odchod do starobného dôchodku. Podľa žalobcu je výklad v rozpore so (tzv. antidiskriminačný zákon), lebo diskriminuje jednu skupinu ľudí voči druhej, aj keď obe pracovali na rovnakých miestach rovnako dlho, ak ich služba trvala napr. k 01. 02. 2000. Poukázal na bývalého kolegu, ktorý ukončil službu 31. 08. 1997 s dobou služby 18 rokov a 340 dní, ktorému bol rozhodnutím žalovanej priznaný starobný dôchodok od 58. roku veku. Žalovaná nikdy nepreukázala, že by mal žalobca splniť všetky tri podmienky naraz, čo v uvedené nie je. Zákon nestanovuje, že všetky tri podmienky musia byť splnené už v dobe ukončenia

služby, ale na ich splnenie poskytuje dobu podľa , čo je aj dôvodom prijatia Žalobca tiež uviedol, že platil až do 31. 12. 2003, kedy bol vydaný Zákon o sociálnom poistení, čo treba vziať na zreteľ. Podľa žalobcu sa na posúdenie jeho nároku nedá použiť len posledná novela , lebo aj tá je k 31. 03. 2003 zrušená. Nie je možné aplikovať len znenie a nerešpektovať zavedený tou istou novelou č. Zásada zachovania získaných nárokov neskončila 31. 12. 1999. Žalobca tiež uviedol, že službu vojaka z povolania začal už 01. 04. 1979, pričom žalovaná mu túto službu odslúženú v prvej a druhej kategórii funkcií odstrihla. Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. -87. Žalobca s poukazom na Radbruchovu formulu uviedol, že rozhodnutie žalovanej je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti s tým, že z bezprávia a nespravodlivosti nemôže vzniknúť právo.

4. Žalovaná navrhla správnu žalobu zamietnuť. V celom rozsahu sa stotožnila s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí a poukázala najmä na , že žalobca nespĺňa tam uvedenú podmienku, pretože jeho služba v I. alebo II. kategórii funkcií netrvala k 31. 12. 1999. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , a . K ustanoveniu , ktoré bolo vložené novelou č. s účinnosťou od 22. 12. 1999, uviedla, že tým došlo k predĺženiu obdobia zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. 12. 1999 a bolo ustanovené, že ak vo vzťahu na starobný dôchodok podľa , o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa rozhodne podľa predpisov, účinných do dňa nadobudnutia jeho účinnosti, teda do 22. 12. 1999. Konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo až podaním jeho žiadosti dňa 18. 05. 2022.

5. Žalobca v replike zotrval na svojej interpretácii ustanovenia a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave č. k. -66. Tiež zopakoval ďalšie argumenty zo správnej žaloby. Uviedol že súčasťou jeho práva na dostatočné a kvalitné odôvodnenie rozhodnutia je povinnosť vyrovnať sa s každým argumentom a návrhom žalobcu. V konaní pred žalovanou má byť náležite zistený skutkový stav a tiež uvedené, prečo žalobcove návrhy na dokazovanie odmietla vykonať. Žalovaná porušila Zákona o sociálnom poistení, a to povinnosť vyžadovať údaje od zamestnávateľov. Žalovaná dupliku nepodala.

Posúdenie veci správnym súdom

6. S účinnosťou od 01. 06. 2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Trenčíne ako správneho súdu na Správny súd v Banskej Bystrici podľa Správny súd preskúmal správnu žalobu a administratívny spis, vo veci nariadil na návrh žalobcu pojednávanie na 26. 02. 2024 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa zamietol.

7. Keďže je v predmetnej veci žalovanou Sociálna poisťovňa, ide v súlade s ustanovením o správnu žalobu v sociálnych veciach. Ak je v tomto type konania žalobcom fyzická osoba, posudzuje správny súd žalobu neformálne ( ) a nie je viazaný žalobnými bodmi ( ). Vzhľadom na uvedené preskúmal správny súd napadnuté rozhodnutie a administratívny spis aj nad rámec žalobných bodov.

8. Kľúčovou otázkou posudzovanou žalovanou v napadnutom rozhodnutí, ku ktorej smerujú aj žalobné, je, či žalobca dosiahol dôchodkový vek, ako jednu z podmienok pre priznanie starobného dôchodku. Podľa Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu rozhodnutia žalovanej, je v súlade s § 65 ods. 2 a prílohy č. 3a zákona o sociálnom poistení dôchodkový vek žalobcu 63 rokov (muž narodený v roku 1960), ktorý žalobca ku dňu rozhodovania v preskúmavanej veci nedovŕšil. Táto skutočnosť nebola sporná a správny súd konštatuje, že žalovaná ju posúdila správne (hoci v prvostupňovom rozhodnutí uviedla dôchodkový vek žalobcu 63 rokov a 2 mesiace, čo však nič nemení na správnosti záveru, že žalobca nedosiahol dôchodkový vek podľa Zákona o sociálnom poistení).

9. Podstatné v predmetnej veci bolo posúdenie otázky dôchodkového veku žalobcu s ohľadom na Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa nároky, vyplývajúce zo zaradenia do zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie zachovávajú (k týmto nárokom patrí aj zvýhodnený dôchodkový vek). Ide o úpravu skôr platného Medzi účastníkmi nebolo sporné (ako to žalobca uvádza

aj v správnej žalobe) a vyplýva to aj z administratívneho spisu (potvrdenie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia), že žalobca pôsobil v I. kategórii funkcií 16 rokov a 97 dní a v II. kategórii funkcií 1 rok a 133 dní, spolu 17 rokov a 230 dní. Keďže žalobca vykonával službu vojaka z povolania a nevznikol mu nárok na dôchodok podľa piatej časti , hodnotí sa táto jeho služba v súlade s ako zamestnanie zaradené do I. resp. II. pracovnej kategórie a služba zaradená do I. kategórie funkcií sa hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v až h)

10. Žalovaná správne posúdila, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok vo veku 55 rokov podľa (podľa ktorého by stačilo byť zamestnaný 15 rokov), pretože nebol zo zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov podľa a . Taktiež žalovaná správne posúdila, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok vo veku 55 rokov ani podľa , nakoľko nebol zamestnaný aspoň 20 rokov v zamestnaní podľa až h) (kam sa započítava služba žalobcu ako vojaka z povolania zaradená do I. kategórie funkcií). Správny súd dopĺňa, že na vec žalobcu nebolo možné aplikovať ani ustanovenie , nakoľko nebol zamestnaný v zamestnaní podľa a ani , nakoľko nebol zamestnaný aspoň 20 rokov v zamestnaní uvedenom v až l). Taktiež nie je aplikovateľné ustanovenie (dôchodkový vek 60 rokov), nakoľko nejde o nárok vyplývajúci zo zaradenia do I. alebo II. pracovnej kategórie, ale o všeobecný dôchodkový vek podľa zrušeného Preto žalobca nemá nárok na skorší odchod do dôchodku podľa žiadneho z ustanovení

11. Okrem uvedeného sa žalovaná zaoberala aj možnosťou aplikácie upravujúci nároky z I. pracovnej kategórie a službu I. resp. II. kategórie funkcií a uviedla, že toto ustanovenie nie je možné na žalobcu aplikovať v súlade s odsekom 2 citovaného paragrafu, nakoľko zákonnou podmienkou na skorší dôchodkový vek je, že zamestnanie alebo služba trvali k 31. 12. 1999. Žalobca službu ukončil 31. 05. 1997, a preto neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie nižšieho dôchodkového veku. Správny súd uvádza, že žalovaná posúdila aj túto otázku v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami.

12. Správny súd sa s vyššie uvedeným právnym posúdením žalovanej stotožňuje a uvádza, že žalovaná zohľadnila všetky relevantné predpisy, podľa ktorých by mohol byť určený dôchodkový vek žalobcu, či už podľa súčasného a dospela k správnemu právnemu názoru, že žalobcovi nárok na starobný dôchodok nevznikol.

13. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádza, že žiada, aby mu žalovaná uznala aj ďalšie obdobia, a to v rokoch 1976 a 1878 a obdobia odpracované v civilnom sektore až do dňa podania odvolania, správny súd uvádza, že tieto nie sú zaradené do I. resp. II. kategórie funkcií, čo nepoprel ani žalobca, a preto nemohli byť započítané do odpracovaných rokov pri posudzovaní výhodnejšieho dôchodkového veku podľa . Žalovaná tieto doby započítala pri posudzovaní podľa súčasného Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého by žalobca síce už odpracoval požadovaných 15 rokov, počas ktorých bol dôchodkovo poistený v súlade s Zákona o sociálnom poistení, avšak nedosiahol dôchodkový vek podľa tohto zákona, a preto nemá nárok na starobný dôchodok.

14. Pokiaľ žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie v rozpore s § 209 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení neobsahuje predpísané náležitosti vo vyčerpávajúcom rozsahu, správny súd uvádza, že táto námietka je nekonkrétna, nakoľko žalobca neuviedol, čo v napadnutom rozhodnutí chýba. Preskúmaním tejto otázky nad rámec žalobných bodov správny súd nezistil, že by výrok rozhodnutia, ktorého náležitosti sú upravené v § 209 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení, neobsahoval rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, keďže vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené, že sa rozhodlo vo veci žalobcu s jeho presnou identifikáciou, že sa rozhodlo o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu vrátane uvedenia § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého bolo rozhodnuté.

15. Pokiaľ žalobca ďalej uvádza, že zamietnutie jeho nároku z dôvodu, že jeho služba netrvala k 31. 12. 1999 je neférové, správny súd uvádza, že v danej veci bolo postupované podľa zákonnej úpravy a nešlo v tejto otázke o správnu úvahu žalovanej. Žalovanej ani správnemu súdu v tomto prípade

nepatrí posudzovanie férovosti zákona, keď dôchodková politika je vecou zákonodarcu. Je prirodzené, že sa podmienky odchodu do dôchodku v čase vyvíjajú a novelizujú sa príslušné zákony v súvislosti s demografickým vývojom, stavom verejných financií, prípadne aj so zohľadnením iných okolností.

16. Pokiaľ žalobca uvádza, že podmienky na odchod do dôchodku v 58. roku veku splnil už v roku 1992, keď ukončil služobný pomer v armáde, po odslúžení viac ako 17 a pol roka v súlade s v znení novely č. , nemá pravdu. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 09. 2015, podľa ktorého nárok na priznanie starobného dôchodku vzniká až splnením všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok a vznik takéhoto nároku sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k ich splneniu. V uvedenej veci Najvyšší súd SR ustálil, že Sociálna poisťovňa vyložila správne , keď zamietla návrh žiadateľa o starobný dôchodok, ktorý bol zamestnaný v I. kategórii funkcií v trvaní 19 rokov a 250 dní a bol dňa 30. 09. 1995 uvoľnený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka policajného zboru na základe vlastnej žiadosti, a teda jeho zamestnanie v súlade s ustanovením netrvalo k 31. 12. 1999. Ide o obdobný prípad, ako prípad žalobcu. Preto žalovaná postupovala správne, keď na posúdenie nároku na starobný dôchodok aplikovala a vyžadovala, aby okrem slnenia podmienky podľa bola súčasne splnená aj podmienka, aby zamestnanie patriace k zvýhodnenej kategórii trvalo k 31. 12. 1999, čo vyplýva aj z ďalšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 53/2011), a , na ktoré odkazuje Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. ako ustálenú súdnu prax. Pokiaľ žalobca vo svojom prednese na pojednávaní rozporoval výklad predložky „k“ 31. 12. 1999 v , z gramatického výkladu ako aj z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe je podľa správneho súdu zrejmé, že zamestnanie v príslušnej pracovnej kategórii malo trvať v uvedený deň, čo u žalobcu zjavne nie je splnené, keďže posledné pracovné zaradenie v preferovanej kategórii ukončil k 31. 05. 1997 a následne už v takomto zamestnaní nepracoval.

17. Výklad zákona zo strany žalovanej nemožno považovať za diskriminačný v rozpore s antidiskriminačným zákonom, ako na to poukázal žalobca v správnej žalobe, pretože ide o zákonnú podmienku, ktorá platí rovnako pre všetkých. Zákonodarca v tomto prípade ako podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok všeobecne (rovnako pre všetkých zamestnancov) určil podmienku doby trvania pracovného pomeru k určitému dátumu, ktorá môže byť relevantnou pri určení dôchodkovej politiky. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie svojho kolegu, ktorý podľa žalobcu za obdobných podmienok dostal starobný dôchodok od 58. roku veku, správny súd uvádza, že žalobca jednak toto rozhodnutie nepredložil a nepreukázal túto skutočnosť a zároveň súdu nie sú ani známe všetky skutkové a právne okolnosti tejto veci. Preto nie je možné uzavrieť, že by išlo o rozdielne právne posúdenie žalovanej.

18. Rovnako žalobca nemá pravdu, keď uvádza, že nie je potrebné splniť všetky podmienky na starobný dôchodok naraz. Zákon nedovoľuje žalobcovi ako žiadateľovi o starobný dôchodok „vyskladať“ si jednotlivé podmienky na starobný dôchodok, a to odpracované roky celkovo, odpracované roky v I. resp. II. pracovnej kategórii a dôchodkový vek z rôznych časových znení zákonov. Pre vznik nároku na starobný dôchodok je potrebné, aby tieto podmienky boli splnené súčasne podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k ich splneniu, ako k tomu dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodovacej činnosti uvedenej v predchádzajúcom odseku. Preto žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na starobný dôchodok k 31. 12. 1992 v znení zákona k tomuto dňu, keďže vtedy nemal splnené všetky zákonné podmienky na odchod do dôchodku (chýbalo dosiahnutie dôchodkového veku).

19. Pokiaľ žalobca poukazuje na nesprávny výklad , aj tu sa správny súd stotožňuje s tým, ako sa s touto námietkou vysporiadala žalovaná. Ide o prechodné ustanovenie zavedené v decembri 1999, ktoré hovorí o tom, že ak o nároku na starobný dôchodok podľa nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (22. 12. 1999), o nároku sa rozhodne podľa predpisov, určených do dňa nadobudnutia zákona. Toto ustanovenie upravovalo zachovanie nárokov na starobný dôchodok, ktoré vznikli pred decembrom 1999 podľa , teda zachovanie nárokov žiadateľov o starobný dôchodok, ktorí už v tom čase mali splnené všetky zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku vrátane dôchodkového veku. Preto nie je možné toto ustanovenie aplikovať na žalobcu, ktorý k decembru 1999 nárok na starobný dôchodok nemal, keďže nespĺňal podmienku dôchodkového veku. Správny súd dodáva, že ide

o prechodné ustanovenie, ktoré je možné aplikovať len na konania, ktoré boli začaté pred účinnosťou príslušnej novely teda pred 22. 12. 1999, čo nebol prípad žalobcu, ktorý si žiadosť podal dňa 18. 05. 2022.

20. Pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe, tieto nie sú aplikovateľné na predmetnú vec, pretože riešili odlišné skutkové alebo právne otázky. Vo veci sp. zn. žiadateľ o starobný dôchodok k 31. 12. 1999 vykonával službu zaradenú do I., resp. II. kategórie funkcií (strana 7, odsek 2), a teda podmienka podľa ustanovenia § 174 ods. 2 Zákona o sociálnom zabezpečení bola splnená na rozdiel od predmetnej veci. Vo veci sp. zn. bolo posudzované, či v prípade, ak občan už poberá dôchodok z osobitného systému (Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia) sa mu má započítať doba poistenia v osobitnom systéme do doby poistenia podľa všeobecného systému, teda úplne iná právna otázka. V náleze sp. zn. -30 išlo o interpretáciu , a to posúdenie, či zamestnanie sťažovateľa v uvedenej veci bolo vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku, teda taktiež išlo o úplne inú skutkovú a právnu otázku ako v predmetnej veci. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. -87 interpretuje ustanovenie , avšak v inom znení, ako je aktuálne znenie platné v Slovenskej republike (podľa ktorého zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo I. a II. kategórie funkcií malo pre účely splnenia podmienky skoršieho dôchodkového veku trvať k 31. 12. 1992). Navyše ani táto interpretácia nenaznačuje to, čo tvrdí žalobca, pretože podľa právnej vety uvedeného rozhodnutia toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že vyžaduje faktický výkon práce v jediný deň 31. 12. 1992, ani že by pre splnenie tejto podmienky museli žiadatelia odpracovať v roku 1992 viac ako 110 pracovných zmien. Potrebné je zobrať do úvahy pracovné zaradenie a náplň žiadateľa o starobný dôchodok v zamestnaní danej pracovnej kategórie v priebehu roku 1992, ak pracovné zaradenie v preferovanej kategórii trvalo do 31. 12. 1992.

21. V replike žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Správny súd konštatuje, že tento rozsudok nie je na prospech žalobcovej argumentácie, ale naopak, vyslovuje názor, že podmienkou nároku na starobný dôchodok podľa je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. 12. 1999. Najvyšší súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nepovažoval túto podmienku za diskriminačnú, keďže platí rovnako pre všetkých žiadateľov o dávku. Nedôvodný je aj poukaz žalobcu v replike na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -66, keďže tento rieši odlišnú právnu otázku (započítania doby poistenia v osobitnom systéme do doby poistenia podľa všeobecného systému pre účely výpočtu výšky starobného dôchodku).

22. Žalobca na pojednávaní uviedol ešte aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého mala žalovaná priznať nárok na starobný dôchodok, hoci žiadateľ skončil príslušné zamestnanie v roku 1995 a neslúžil v roku 1999. Preskúmaním uvedeného rozsudku správny súd zistil, že v tam uvedenej veci boli odlišné skutkové okolnosti. Žiadateľ požadoval započítanie dvojnásobku doby I. kategórie funkcií v zmysle rozkazu ministra národnej obrany ČSSR (doba služby výkonného letca) a v spojení s , čím by dosiahol dobu služby I. kategórie funkcií 33 rokov, 2 mesiace a 20 dní, namiesto skutočne odpracovaných 17 rokov a 157 dní, čím by mohol splniť podmienku podľa a mať nárok na odchod do dôchodku vo veku 55 rokov (odseky 14. až 17. odôvodnenia). Najvyšší správny súd SR v uvedenom rozsudku naopak uviedol, že bez ohľadu na počet rokov služby v I. alebo II. kategórii funkcií musí byť kumulatívne splnená podmienka , že táto služba musí trvať k 31. 12. 1999 (odseky 19. a 20.). K uviedol, že predpokladom jeho aplikácie je skutočnosť, že konanie o nároku na starobný dôchodok podľa bolo začaté pred účinnosťou tohto zákona, teda pred 22. 12. 1999 (odsek 21.). Najvyšší správny súd tak dospel k rovnakým právnym záverom ako správny súd v predmetnom konaní.

23. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko jej žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, správny súd mu podľa a contrario nepriznal právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia na Správny súd v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.