Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_30Cb-6-2014.pdf
PDF · 92.18 KB
Case nature
Area
Subarea
30Cb/6/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I samosudcom JUDr. Branislavom Harabinom, v spore žalobkyne: Y.. Y. U., nar. X.X.XXXX, bytom I. XX, XXX XX L. M. proti žalovanému: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54, Bratislava 5, IČO: 31 318 916, o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislava, sp. zn. II/2013 - 572 z 28. 9. 2013, takto
rozhodol:
Okresný súd Bratislava I samosudcom JUDr. Branislavom Harabinom, v spore žalobkyne: Mgr. Monika Štefančíková, nar. 5.3.1971, bytom Okružná 18, 064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanému: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54, Bratislava 5, IČO: 31 318 916, o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislava, sp. zn. II/2013 - 572 z 28. 9. 2013, takto
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa Mgr. Monika Štefančíková sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 20. 12. 2013 domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku a odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislava, sp. zn. II/2013 - 572 z 28. 9. 2013. Rozhodcovským rozsudkom, ktorý si prevzala 18. 11. 2013 bolo rozhodnuté, že spolu so žalovaným v 2. rade je spoločne a nerozdielne povinná zaplatiť banke sumu 23.093,59,- Eur s úrokom 6,74 % p.a. zo sumy 15.679,41 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 3 % p.a. zo sumy 15.679,41 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia, ako aj sumu 38.223,95 Eur s úrokom 6,74 % p.a. zo sumy 30.206,47 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 1 % p.a. zo sumy 30.206,47 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 2.238 Eur vrátane DPH. Je názoru, že rozhodcovský rozsudok je nezákonný, v konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 17 zák. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozsudok sa prieči dobrým mravom a preto bol vydaný v rozpore s § 33 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Dôvodila, že mala záujem s bankou sa dohodnúť ohľadne splácania poskytnutého úveru. Sama požiadala o urýchlenú realizáciu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Banke opakovala, že svoje záväzky uznáva v plnom rozsahu a po predaji založenej nehnuteľnosti navrhla uzavretie dohody o splácaní splatného dlhu. Pri osobnej návšteve banky opätovne deklarovala záujem dodržať záväzky voči banke a požiadala o prehodnotenie podania návrhu na vydanie rozhodcovského rozsudku voči nej, o ktorom sa pri tejto návšteve dozvedela. K samotnému konaniu pred rozhodcovským súdom namieta, že v rozsudku je ako miesto jej trvalého pobytu chybne uvedená adresa Hlavná 353, Košúty, kde trvalý pobyt nikdy nemala a išlo len o korešpondenčnú adresu, ktorú oznámila banke v čase poskytnutia úverov. Aktuálnu adresu banke oznámila 17. 7. 2013, ale na tú jej nebola doručená ani žaloba (podaná bankou) ani výzva rozhodcovského súdu na vyjadrenie sa k nej. V októbri (2013) sa dozvedela, že na platnú adresu trvalého pobytu, kde sa však nezdržiavala, nakoľko pracovala v Bratislave, jej bola zaslaná zásielka z rozhodcovského súdu. Telefonicky a emailom požiadala o jej doručenie na aktuálnu korešpondenčnú adresu a následne zistila, že jej obsahom bol rozhodcovský rozsudok. K podanej
žalobe (banky) nemala možnosť sa vyjadriť a preto je zrejmé že v konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Podľa názoru žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi nielen žiadať o vydanie rozhodcovského rozsudku, ale aj ho vydať, napriek tomu, že dlžník má záujem dodržať svoje záväzky voči banke a úvery spláca. Namieta tiež, že obsahom rozhodcovského rozsudku je prisúdenie plnenia v prospech banky, aj napriek dobrovoľnému splácaniu záväzkov zo strany dlžníka a v rozsahu ktorý nezodpovedá výške pohľadávky banky ku dňu vydania rozsudku, a preto je tento rozsudok nezákonný, v rozpore s dobrými mravmi a § 33 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
2. Žalovaný podaním doručeným súdu 3. 5. 2016 zaslal vyjadrenie k návrhu žalobkyne. Navrhol súdu pripojiť spis rozhodcovského súdu sp. zn. II/2013 - 572. Dôvodil, že námietka žalobcu, spochybňujúca výšku pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom, je námietka hmotnoprávneho charakteru a prieskumu súdu v zmysle § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní nepodlieha. Rovnako žalobcom uvádzaný rozpor s dobrými mravmi a údajná nezákonnosť rozhodcovského rozsudku nie sú v zmysle § 40 zákona o rozhodcovskom konaní dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ďalej konštatoval, žalobca uvádza, že rozhodcovský rozsudok mu bol doručený 18. 11. 2013, pričom lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je 30 dní odo dňa doručenia. Na kópii žaloby, doručenej žalovanému zo strany súdu je vyznačené doručenie žaloby súdu 20. 12. 2013 a preto žalovaný navrhol súdu preskúmať, či bola žaloba podaná v zmysle § 41 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní včas, nakoľko má za to, že lehota na podanie žaloby uplynula 18. 12. 2013. Žalovaný dodal, že pohľadávka priznaná rozhodcovským rozsudkom bola zo strany žalobcu žalovanému v plnom rozsahu uhradená, a to vrátane trov konania, pričom posledná úhrada bola žalobcom zrealizovaná v období marca 2015. Žalovaný preto považuje konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku za nehospodárne, žalobca nemá na zrušení rozhodcovského rozsudku žiaden právny záujem a ani jeho prípadné zrušenie žalobcovo právne postavenie nijakým spôsobom nezmení. Záväzok žalobcu voči žalovanému, priznaný právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom, zanikol jeho dobrovoľným splnením.
3. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného v podaní doručenom súdu 13. 6. 2016 zopakovala svoje argumenty zo žaloby. Okrem tých doplnila, že jej právny záujem na zrušení nezákonne vydaného rozhodcovského rozsudku naďalej trvá, pretože na základe predčasne a bezdôvodne podanej žaloby došlo k nezákonnému vydaniu rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého bola povinná zaplatiť aj trovy konania vo výške 2.238 Eur vrátane DPH, čím jej bola spôsobená škoda.
4. Na pojednávaní konanom 10. 3. 2020 žalobkyňa predniesla žalobu a odkázala na jej doterajšie vyjadrenia. Napriek tomu, že už uplynul dlhší čas a všetky záväzky voči banke vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku boli vyplatené a splnené (ako potvrdzuje aj žalovaný), trval na nezákonnosti rozhodcovského rozsudku a jeho rozpore s dobrými mravmi.
5. Žalovaný namietal nedodržanie 30 dňovej lehoty na podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý mala žalobkyňa prevziať 18. 11. 2013, avšak žaloba bola na súd doručená až 20. 12. 2013, teda po uplynutí tejto lehoty. Napriek tomu ďalej odkázal na svoje doterajšie podania a mal za to, že žalobkyňa nepreukázala žiaden z dôvodov predpokladaných v § 40 zák. o rozhodcovskom konaní na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a to najmä s celým spisom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2013-572 (teda aj s jeho rozsudkom z 28. 9. 2013, sp. zn. II/2013 - 572); listami žalobkyne z 11. 9. 2010, z 22. 10. 2010 a zo 17. 7. 2013; listom žalovaného z 1. 8. 2013; dokladmi o zrealizovaných úhradách; emailovou komunikáciou s rozhodcovským súdom; kópiami výplatných pások; výpisom z účtu; potvrdením o splatení úveru z 20. 5. 2015; Štatútom a Rokovacím poriadkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie; dokladom o úhrade trov rozhodcovského konania, ako aj s obálkou (hnedou), v ktorej bola súdu doručená žaloba a zistil nasledovný skutkový stav veci:
7. Z rozhodcovského spisu sp. zn. II/2013 - 572, ako aj z príloh podanej žaloby súd zistil, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov vydal 28. 9. 2013 rozhodcovský rozsudok, v ktorom rozhodol rozhodkyňou JUDr. Oľgou Sedláčkovou v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s. proti žalovanému v 1. rade: Monika Štefančíková a žalovanému v 2. rade: Slavomír Repka tak, že zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi peňažné
prostriedky vo výške 23.093,59,- Eur s úrokom 6,74 % p.a. zo sumy 15.679,41 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 3 % p.a. zo sumy 15.679,41 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia; peňažné prostriedky vo výške 38.223,95 Eur s úrokom 6,74 % p.a. zo sumy 30.206,47 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 1 % p.a. zo sumy 30.206,47 Eur od 21. 6. 2013 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 2.238 Eur vrátane DPH. V rozhodcovskom konaní, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo rozhodcovský súd žalovaným v 1. aj 2. rade doručoval žalobu na vyjadrenie na adresy ich trvalého pobytu evidované v registri obyvateľov (MI. L. C. - U. U. XXX, okres T.). I. bola žaloba na vyjadrenie doručená fikciou doručenia. Následne zo spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že žalobkyňa v tomto súdnom konaní (Y. U.) e-mailom požiadala rozhodcovský súd o doručenie zásielky na adresu P.O.BOX 115, Bratislava 810 00, nakoľko mala informáciu, že na adresu jej trvalého pobytu, kde sa dlhodobo nezdržiava, jej bola doručená zásielka z rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd jej zásielku na požadovanú adresu doručil, pričom z pripojeného spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorý žalobkyňa prevzala 18. 11. 2013, čo aj sama potvrdila v žalobe a na pojednávaní. Žalobkyňa žalobu datovanú k 17. 12. 2013 a súdu doručenú 20. 12. 2013, podala na poštovú prepravu 19. 12. 2013, ako to vyplýva z poštovej pečiatky na obálke hnedej farby, ktorá tvorí súčasť súdneho spisu, v ktorej bola žaloba súdu doručená.
8. Podľa § 41 ods. 1 veta prvá zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v znení účinnom do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
9. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Nová právna úprava obsiahnutá v prechodných ustanoveniach dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti CSP.
10. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
11. K samotnému rozhodcovskému konaniu, ktorého výsledkom a súčasťou bol i žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok, je vo všeobecnej rovine potrebné uviesť, že ide vo svojej podstate o druh civilného procesu. Základný rozdiel oproti civilnému procesu (do 30. 6. 2016 podľa OSP, od 1. 7. 2016 podľa CSP), spočíva vo vymedzení toho, kto plní funkciu riadiaceho a rozhodujúceho orgánu. V civilnom súdnom konaní je týmto orgánom súd a v rozhodcovskom konaní rozhodca, resp. stály rozhodcovský súd (ďalej len „rozhodca“). Právomoc rozhodcu spor prejednať a rozhodnúť je založená na zhodnej vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Keďže právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle, slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje, preto súdom umožňuje do rozhodcovského konania zasahovať iba v tých úzko vymedzených prípadoch, ktoré stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní. To však na druhej strane neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či zníženie úrovne ochrany, ktorá by sa stranám dostala v civilnom súdnom konaní. Aj keď rozhodcovské konanie je druhom civilného procesu, to samo osebe však neznamená, že súd môže do rozhodcovského konania ľubovoľne zasahovať. Jedným z princípov právneho štátu je princíp autonómie vôle, ktorá sa vzťahuje i na rozhodcovské zmluvy; právny poriadok preto rešpektuje, že strany nechcú svoj spor riešiť v konaní pred súdom, ale dávajú prednosť rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na to, že prejednanie veci pred rozhodcom nemá byť popretím právnej ochrany, ale iba jej prenesením zo súdov na rozhodcov, nemôže sa štát úplne zbaviť ingerencie v tejto oblasti, ale musí si prostredníctvom súdov podržať určitú kontrolnú funkciu. Rozsah tejto kontroly je daný tým, aby na jednej strane bolo dodržané pravidlo, že aj v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá právna ochrana a na strane druhej, aby tým neboli popreté výhody rozhodcovského konania. 12. V posudzovanom prípade rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený 18. 11. 2013. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku začala plynúť 19. 11. 2013 a v kontexte vtedy platného a účinného zákona o rozhodcovskom konaní, konkrétne § 41 ods. 1 veta prvá (lehota 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku), uplynula 18. 12. 2013. Keďže žalobkyňa podala žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku na poštovú prepravu až 19. 12. 2013 (teda po zákonnej lehote), ako to vyplýva z poštovej pečiatky na obálke hnedej farby, ktorá tvorí súčasť súdneho spisu, v ktorej bola žaloba súdu doručená, je zrejmé, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku nebola
podaná v lehote stanovenej zákonom o rozhodcovskom konaní. Z dôvodu oneskorene podanej žaloby, ako elementárnej podmienky stanovenej zákonom na to, aby sa súd vôbec mohol zaoberať meritom sporu, neostávalo súdu iné, ako žalobu zamietnuť bez skúmania dôvodov prečo žalobkyňa žiadala rozhodcovský rozsudok zrušiť.
13. Žalobkyňa na pojednávaní 10. 3. 2020 žiadala o poskytnutie dodatočnej lehoty na preukázanie podania žaloby aj prostredníctvom e-mailu. Súd tomuto návrhu nevyhovel, nakoľko ho nepovažoval za uplatnený včas, keďže žalobkyňa mohla preukázať podanie žaloby e-mailom oveľa skôr, ak by konala starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaný už vo svojom vyjadrení z 26. 4. 2016, doručenom súdu 3. 5. 2016, ktoré bolo na vyjadrenie doručené žalobkyni 17. 5. 2016 spochybnil splnenie zákonnej lehoty zo strany žalobkyne na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa k predmetnému vyjadreniu žalovaného zaslala súdu stanovisko (doručené 13. 6. 2016), avšak žiadnym spôsobom sa k námietke včasnosti podania žaloby nevyjadrila a až do dňa pojednávania 10. 3. 2020 (teda za obdobie takmer 4 rokov), nikdy súdu nenavrhla resp. nedoložila do spisu dôkazy preukazujúce, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala prostredníctvom elektronickej pošty (e-mailom) v zákonnej lehote (procesná aktivita je výlučne na stranách sporu). Súd v kontexte naznačeného považoval žiadosť žalobkyne za účelovú, nehospodárnu a neefektívnu, keďže by si vyžiadala aj nariadenie ďalšieho pojednávania (žiadala poskytnúť dodatočnú lehotu) a preto na ňu ďalej neprihliadal. Súd zároveň dopĺňa, že žalobkyňa od začiatku sporu mohla súdu predmetný e-mail (podanie žaloby) predložiť, resp. minimálne odkedy neskoré podanie žaloby namietal žalovaný, čo však v priebehu celého doterajšieho konania neurobila, ktorá skutočnosť len sprítomňuje podozrenie, či taký e-mail vôbec existuje. Žalobkyňa teda nepreukázala podanie žaloby v zákonom predpokladanej lehote.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, bol vo veci plne úspešný žalovaný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.