Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Saz-3-2024.pdf
PDF · 111.12 KB
Case nature
Area
Subarea
14Saz/3/2024
Uznesenie
Správny súd v Bratislave vo veci zaistenia žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Gruzínska republika, bez dokladu totožnosti, toho času v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zast.: Centrum právnej pomoci, so sídlom Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Komárno, Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a.
II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 14.02.2024 doručenou súdu dňa 20.02.2024 prostredníctvom žalovaného, sa žalobca (v zmysle § 221 ods. 1 SSP) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. B./XXXX-XX zo dňa 15.12.2023 (napadnuté rozhodnutie) o predĺžení zaistenia. V úvode správnej žaloby síce žalobca označil žalobu ako podanú v zmysle § 221 ods. 2 SSP (ako žalobu o prepustenie zo zaistenia), no s prihliadnutím na obsah žaloby (kde žalobca navyše aj tvrdí, že podáva žalobu v zmysle § 221 ods. 1 SSP (s. 2 žaloby), pričom z obsahu žalobu je zrejmé, že napáda a všetky svoje námietky smeruje voči napadnutému rozhodnutiu, keď aj petit žaloby je ustálený tak, že podáva žalobu v zmysle § 221 ods. 1 SSP, s. 8 žaloby), správny súd nemal pochybnosti o tom, že podľa obsahu žalobca podal žalobu podľa § 221 ods. 1 SSP o zrušenie rozhodnutia o predĺžení zaistenia, pretože nie je možné do jedného konania kumulovať oba typy žalôb v zmysle § 221 SSP, ale žalobu je možné podať vždy len buď v zmysle § 221 ods. 1 SSP alebo v zmysle § 221 ods. 2 SSP.
2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.12.2023 bolo Žalobcovi doručené rozhodnutie žalovaného č.: B.- XXX/XXXX-X C. zo dňa 15.12.2023 o zaistení (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zaistení Žalobcu dňom 15.12.2023 a o jeho umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Podľa ust. § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov bola Žalovaným stanovená doba zaistenia Žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.03.2024. Rozhodnutie Žalovaného Žalobca prevzal dňa 15.12.2023. S poukazom na ust. § 221.ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) podal túto správnu žalobu. Žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím zo dňa 15.12.2023, č. B./XXXX-XX (ďalej len „ rozhodnutie žalovaného“) podľa § 88a ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu dňom 15.12.2023 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 15.03.2024 z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, č. B. XXXX-
XXX/XXXX-D. C. zo dňa 17.10.2023. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Dňa 14.12.2023 prijalo zariadenie pre cudzincov vyhlásenie žalobcu o žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na jeho žiadosť o udelenie azylu a presvedčenie žalovaného, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu účelovo výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, žalovaný vydal voči žalobcovi dňa 22.01.2024 napadnuté rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl podľa §88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a žalobcu ponechal v zaistení. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. l písm. c) zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa tohto zákonného ustanovenia je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. l písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie; že žiadosť o azyl bola výlučne účelová; a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. Povinnosť správneho orgánu zaoberať sa potencialitou priznania medzinárodnej ochrany dotknutému žiadateľovi o azyl, pritom vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. E. XXX/XXXX-XX zo dňa 09.10.2013, kedy uviedol, že Správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť. ( ..) Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1písm../) dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore. A zároveň v súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci F. D. proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný za „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115 (...) Táto smernica sa nevzťahuj e na štátneho príslušníka tretej krajiny , ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, a to v období od podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tej to žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu – zaistenie na účel vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (..) Treba však spresniť, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, napr. v rozsudku sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 2.10.2014, sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 05.11.2014. Žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania dôvodov jeho žiadosti o azyl, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 psím. c) zákona o pobyte cudzincov. Nesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho, že žalobca nepožiadal o azyl hneď pri jeho zadržaní. Žalobca žiadosť o azyl podal akonáhle to bolo možné. Žalobca žiadosťou o azyl realizuje svoje právo na azyl. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vôbec nezisťoval konkrétne dôvody žalobcovej žiadosti o azyl a ani ich následne nekonfrontoval s všeobecne dostupnými informáciami o krajine pôvodu žalobcu. Žalobca ako žiadateľ o azyl má právo byť umiestnený v zariadeniach spadajúcich pod ministerstvo vnútra. Žalobca o azyl požiadal z dôvodu, že už dlhšiu dobu je na území Slovenskej republiky, má tu prácu aj ubytovanie. Stratu cestovného pasu bol nahlásiť z dôvodu, aby zlegalizoval svoj pobyt a mohol legálne pracovať. Ak by žalovaný zvolil alternatívu k zaisteniu, žalobca je schopný si zabezpečiť na vlastné náklady ubytovanie a stravu. Do krajiny pôvodu sa vrátiť nechce,
nakoľko tam nemá žiadnu rodinu ani väzby, na Slovensku už má priateľov z práce a chcel by tu zostať žiť a pracovať. V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Vo veci žalobcu neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalobca má zároveň za to, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania vecí dĺžku stanovej doby zaistenia a rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. V zmysle konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. G., H. A. XXX/XX/ XXXX , rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX/X/XXXX). V záujme presvedčivosti rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody jednotlivca v správnom konaní nemala v jeho odôvodnení absentovať zmienka o vyššie uvádzaných súvislostiach medzi zákonom o pobyte cudzincov a azylovým konaním a právnymi účinkami rozhodnutí v nich vydávaných. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia avšak nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Keďže žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu žalobcu, tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobca zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia.
3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.02.2024 uviedol, že z rozhodnutia o zaistení vyplýva, že dňa 17.10.2023 bolo žalobcovi, vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne v zmysle § 88 ods. 4 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 17.12.2023 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Následne dňa 15.12.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, kde žalovaný stanovil dĺžku zaistenia v zmysle § 88a ods. 2 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 15.03.2024. Dňa 17.10.2023 v čase 16.30 hod. sa na Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Ružinov - západ dostavil oznamovateľ žalobca za účelom nahlásenia straty cestovného pasu č. XXXXXXXXXXX vydaného na meno oznamovateľa, pričom menovaný taktiež uviedol, že na území Slovenskej republiky sa zdržiava približne jeden rok. Následnou lustráciou v informačných systémoch uvedenej osoby bolo zistené, že oznamovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez povolenia na pobyt. Z toho dôvodu bola osoba obmedzená na osobnej slobode. O tejto skutočnosti bola vyrozumená MJ PZ BA, ktorá je príslušná vo veci konať. Žalobca bol dňa 17.10.2023 v čase o 16:30 hod. predvedený na MJ PZ BA podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu bolo dňa 17.10.2023 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa§ 82 ods. 1písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky, resp.
schengenského priestoru bez oprávnenia, žalovaný dňa 17.10.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod č. B./XXXX- XX a následne vydal rozhodnutie o zaistení I. B. J./XXXX-XX. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovená do 17.12.2023. Následne bol žalobca podľa § 88 ods. 5 umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Dňa 14.12.2023 bola na MJ PZ BA doručená informácia vedená pod č. B. J./ XXXX-XX K. ÚPZC Medveďov vo veci začatia azylového konania u žalobcu. Z informácie vyplýva, že „dňa 14.12.2023 v zmysle § 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) začalo konanie vo veci udelenia azylu u štátneho príslušníka tretej krajiny, štátnej príslušnosti Gruzínskej republiky“. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti vydal žalovaný dňa 15.12.2023 rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľa o udelenie azylu a podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a určil dĺžku doby zaistenia do 15.03.2024. Z dôvodu prechodu na nový kalendárny rok bol spisový materiál preprotokolovaný a to z č. B./XXXX-XX L. B./XXXX-XX. Stanovisko Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava (ďalej len „žalovaný") ku skutočnostiam, ktoré uviedol zástupca žalobcu v správnej žalobe: Žalobcovi bola daná možnosť v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. O správnom konaní, I. B./XXXX-XX pred vydaním rozhodnutia o zaistení, ako aj v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. O správnom konaní č. B./XXXX-XX pred vydaním rozhodnutia o zaistení aby sa vyjadril k prekážkam vyhostenia do Gruzínskej republiky. V uvedených zápisniciach žalobca uviedol, že v domovskej krajine je nízky príjem a nechce sa tam vrátiť. Ďalej uviedol, že mu tam nehrozí trest smrti, resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo v zápisnici odmietol. Žalobca požiadal o azyl až dňa 14.12.2023 na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto prípade je zrejmé, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že účastník konania by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto účastník konania nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisnici B./XXXX-XX D. B./XXXX-XX uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Žalobca uviedol, že nielenže nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami ale okrem toho má ešte aj dlhy u ubytovateľa, ktorý mu poskytoval bývanie. Na základe uvedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. K uvedenej problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. B./XXXX-XX, B./XXXX-XX, sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Žalovaný ma za to, že žiadosť o azyl zo strany žalobcu vykazuje vysokú mieru podozrenia z účelového podania tejto žiadosti. Žalobcovi bolo daná možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky v zápisniciach o podaní vyjadrenia pod sp. zn. č. B./XXXX-XX, B. M./XXXX-X C. D. B./XXXX-X C., ktorú žalobca nevyužil a nepožiadal o túto ochranu. Taktiež túto možnosť nevyužil ani po umiestnení v ÚPZC Medveďov. Žalobca teda nevyužil ani jednu z troch možností na podanie žiadosti o azyl, ktoré mal na útvare Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava, a taktiež túto možnosť nevyužil ani po umiestnení do ÚPZC Medveďov. Žalobca zažiadal o azyl až dňa 14.12.2023. Žalobca sa taktiež v zápisniciach o podaní vyjadrenia vyjadril, že na územie Slovenskej republiky pricestoval približne v októbri 2022 legálne na svoj cestovný doklad. Na území Slovenskej republiky sa teda zdržiaval približne jeden rok. Žalobca počas tohto obdobia neprejavil žiadnu snahu ani iniciatívu legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky. Nepožiadal o žiadnu formu medzinárodnej ochrany a taktiež ani o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky. Taktiež treba zdôrazniť, že počas obdobia kedy sa žalobca nachádzal na území Slovenskej republiky neviedol riadny život a opakovane porušoval zákon tým, že vykonával nelegálnu prácu a pravidelne užíval drogy. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine, teda v Nemecku. Rozhodnutie požiadať o azyl na území Slovenskej republiky učinil až v momente, kedy existovala vysoká pravdepodobnosť realizácie jeho transferu do domovskej. Takýto krok a správanie žalobcu javí vysokú mieru podozrenia z účelovosti žiadosti o azyl. Na základe vyššie uvedeného ma Žalovaný za to, že existuje významné podozrenie, že žiadosť o azyl zo strany žalobcu
bola podaná účelovo, a v prípade jeho ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp. opusteniu územia Slovenskej republiky a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisniciach B./XXXX-XX, B.- XXX/XXXX-XX D. B./XXXX-XX neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by žalovaný mohol predpokladať veľkú pravdepodobnosť udelenia azylu. Žalobca v predmetných zápisniciach uviedol ako dôvod opustenia domovskej krajiny iba ekonomické dôvody. Taktiež v otázkach súvisiacich s bezpečnostnými rizikami, ktoré by mu mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov. Žalobca teda neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia a taktiež žiadne dôvody na základe ktorých by sa mohol žalovaný domnievať, že by existovala veľká pravdepodobnosť udelenia azylu. Žalobca v zápisniciach o podaní vyjadrenia pod sp. zn. č. B.- XXX/XXXX-XX, B./XXXX-XX D. B.- XXX/XXXX- XX, v otázkach súvisiacich s bezpečnostnými rizikami, ktoré by mu mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov. Žalobca teda neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Ak Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, nie je táto skutočnosť dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny z ÚPZC. Nakoľko v uvedenej žiadosti nebolo žalovanému doposiaľ doručené rozhodnutie, žalovaný dňa 16.02.2024 telefonicky kontaktoval príslušnú pracovníčku Migračného úradu za účelom poskytnutia informácií v uvedenej veci. Zo strany pracovníčky Migračného úradu bolo uvedené, že v danej veci bolo dňa 06.02.2024 rozhodnuté a to podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ako o zjavne neopodstatnenej. Rozhodnutie bolo dňa 16.02.2024 vyhlásene žalobcovo a stalo sa tak právoplatným. V súčasnosti plynie žalobcovi 20 dňová lehota na podanie odvolania. Žalovaný však v prípade zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov náležite skúmal možnosť uloženia miernejších prostriedkov na individuálnom princípe, pričom na základe vyššie uvedeného ma Žalovaný za to, že existuje významné podozrenie, že žiadosť o azyl zo strany Žalobcu bola podaná účelovo, a v prípade jeho ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp. opusteniu územia Slovenskej republiky a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia. Žalovaný ma taktiež za to, že ak právny zástupca žalobca považuje zaistenie žalobcu za nesprávne z dôvodov podľa §191 ods. 1písm. c), a d) zákona č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok, jeho námietky sa mali zamerať na osvedčenie nezákonnosti trvania zaistenia a to z dôvodu, že neexistuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Právny zástupca žalobcu namiesto konkrétnych a vecných argumentov, prečo podľa neho rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, uvádza v správnej žalobe len všeobecné tvrdenia, ktoré nepodkladá žiadnymi skutočnosťami založenými na individuálnom princípe. Na základe vyššie uvedeného ma žalovaný za to, že účel ako aj účelnosť zaistenia žalobcu naďalej trvá, nakoľko existuje vysoká miera rizika, že sa zo strany žalobcu jedná o účelovú žiadosť o azyl. Žalovaný v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88a ods. 2 zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čím dodržal zásadu primeranosti. Pri určení dĺžky doby zaistenia žalovaný prihliadal na účelnosť a efektívnosť zaistenia, pričom vychádzal z doterajších skúseností. Žalovaný má za to, že účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia stále trvá. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný skúmal podľa§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žalovaný so zaistením súhlasí a považuje ďalšie zaistenie žalobcu za účelné. žalovaný žiada Správny súd v Bratislave, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú.
4. Podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
5. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
6. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.
7. Podľa § 225 ods. 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
8. Podľa § 225 ods. 3 SSP, správna žaloba sa podáva žalovanému.
9. Podľa § 71 ods. 2 SSP, ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.
10. Podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná oneskorene.
11. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 15.12.2023, pričom toho istého dňa nadobudlo napadnuté rozhodnutie aj právoplatnosť. Nasledujúcim dňom po doručení napadnutého rozhodnutia začala žalobcovi plynúť sedem dňová lehota na podanie správnej žaloby žalovanému (§ 225 ods. 1 SSP), ktorá uplynula dňom 22.12.2023 (piatok). Žalobca doručil správnu žalobu žalovanému oneskorene, po lehote stanovenej zákonom. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca dňa 08.02.2024 požiadal v Centre právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci (rozhodnutím zo dňa 12.02.2024 bol žalobcovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci), keďže už v čase podania spomínanej žiadosti (08.02.2024) bolo zrejmé, že zákonom stanovená lehota na podanie správnej žaloby v danom prípade uplynula. Správny súd v tejto súvislosti žalobcovi dáva na vedomie, že správnu žalobu by podal včas vtedy, ak by ju podal v zákonom stanovenej lehote, teda do 22.12.2023, respektíve ak by aspoň posledný deň zákonnej sedem dňovej lehoty na podanie správnej žaloby (dňa 22.12.2023) podal žiadosť v Centre právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci (od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd), pričom potom by zákonná lehota na podanie správnej žaloby uplynula nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci. Ani k jednému z uvedených možných prípadov včasného podania správnej žaloby v zmysle § 221 ods. 1 SSP však v tomto konaní nedošlo.
12. Správny súd záverom žalobcu poučuje, že napriek tomu, že mu v tomto prípade zákonná lehota na podanie správnej žaloby v zmysle § 221 ods. 1 SSP už uplynula (§ 225 ods. 1 SSP), tak žalobcovi nič nebráni v tom, aby podal riadnu správnu žalobu v zmysle § 221 ods. 2 SSP (žaloba o prepustenie zo zaistenia), ktorú môže podať v zákonných lehotách uvedených v § 225 ods. 2 SSP.
13. Vzhľadom na to, že žalobca správnu žalobu podľa § 221 ods. 1 SSP nepodal v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o predĺžení zaistenia (od doručenia napadnutého rozhodnutia v zmysle § 225 ods. 1 SSP), správny súd žalobu žalobcu odmietol ako oneskorene podanú, pretože bola podaná po lehote stanovenej zákonom.
14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Bratislave v lehote siedmich dní od doručenia tohto uznesenia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 1 a 5 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).