Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Ek-1235-2019.pdf
PDF · 97.72 KB
Case nature
Subarea
12Ek/1235/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, Námestie Slobody 1461/9, 034 01 Ružomberok, IČO: 30794536, proti povinnej: Z. N., nar: XX.X.XXXX, trvale bytom: F. cesta XX/XX, XXX XX M., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Jaroslav Kabáč, so sídlom exekútorského úradu Hviezdoslavovo námestie 204/4, 02901 Námestovo, IČO: 35659378, pod sp. zn. 76EX 399/19, o vymoženie istiny vo výške 622,40 EUR s príslušenstvom, o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1235/2019 zo dňa 27. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1235/2019 zo dňa 27. novembra 2019 zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnej nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1235/2019 zo dňa 27. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
2. Súd vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 01.08.2019 domáhal od povinnej vymoženia istiny vo výške 622,40 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, odboru sociálnych vecí zo dňa 04.03.2019, ktorý voči povinnému nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2019 a vykonateľnosť dňa 06.04.2019. Súd dňa 02.08.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Kabáča, so sídlom exekútorského úradu Hviezdoslavovo námestie 204/4, 029 01 Námestovo, IČO: 35659378, ktorý ju vedie pod spisovou značkou 76EX 399/19 (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor vydal dňa 05.08.2019 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnej doručené dňa 08.08.2019 do vlastných rúk.
3. Dňa 13.08.2019 podala povinná u súdneho exekútora návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku). V podanom návrhu namietala, že výpomoc od oprávneného dostala na základe nízkeho príjmu svojej rodiny dobrovoľne, bez predchádzajúceho upovedomenia o vrátení poskytnutej čiastky, čím bola uvedená do omylu. Napriek poskytnutému plneniu sa naďalej nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, a preto si nemôže dovoliť vymáhanú sumu uhradiť.
4. Oprávnený vo svojom vyjadrení k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie zo dňa 05.09.2019 so zastavením exekúcie nesúhlasil s odôvodnením, že nenastali žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné vedenú exekúciu zastaviť.
5. Exekučný súd v konaní o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie skúmal oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie bol pre súd rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Pripomenul, že ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhol. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia byť v ňom uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Súd po preskúmaní návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, ako aj na podklade vyjadrenia oprávneného dospel k záveru, že nie je možné návrhu povinnej na zastavenie exekúcie vyhovieť. Exekučným titulom - Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, odboru sociálnych vecí zo dňa 04.03.2019 bola povinnej právoplatne uložená povinnosť zaplatiť 622,40 eur spolu s príslušenstvom. Exekúcia sa teda začala dôvodne. Povinná svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodňovala predovšetkým svojou nemajetnosťou. Podľa záverov súdu tak nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré by napĺňali zákonné predpoklady pre zastavenie exekúcie, preto súd považoval dôvody, pre ktoré povinná podala návrh na zastavenie exekúcie, za neopodstatnené. Súd svoj záver odôvodnil tým, že preskúmavanie nemajetnosti povinného a prípadné zastavenie exekúcie exekútorom z dôvodu nemajetnosti je vecou súdneho exekútora, ktorý zisťuje majetok povinného za účelom jeho následného zexekvovania. V prípade, ak je exekúcia vedená na majetok fyzickej osoby a do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úradu trov exekútora, iba v takomto prípade exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného v zmysle ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že povinná v návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázala žiadne skutočnosti vedúce k zastaveniu exekúcie, súd návrh na zastavenie exekúcie v súlade s § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
6. Proti tomuto rozhodnutiu podala povinná sťažnosť. Súd v tejto súvislosti uvádza, že povinná svoje podanie odoslané na poštovú prepravu dňa 05. 12. 2019 označila ako „odvolanie voči rozsudku“. Z obsahu tohto podania ako aj vzhľadom na skutočnosť, že podľa účinnej právnej úpravy voči napadnutému uzneseniu zákon pripúšťa výlučne sťažnosť, súd toto podanie podľa jeho obsahu posúdil podľa § 124 CSP ako sťažnosť povinnej voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1235/2019 zo dňa 27. novembra 2019.
7. Povinná v podanej sťažnosti uviedla, že dňa 04. 12. 2019 jej bolo doručené rozhodnutie, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie na zaplatenie sumy 622,40 eur. Odvolanie na danú sumu poslala aj poverenému súdnemu exekútorovi, kde uviedla aj svoje finančné pomery v rodine. Tieto skutočnosti sa ale podľa jej vyjadrenia v rozhodnutí súdu neuvádzajú. Z uvedených dôvodov ich priblížila súdu v podanej sťažnosti. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Ružomberku požiadala o dávku v hmotnej núdzi z dôvodu jej zlej finančnej situácie. V tom čase jej manžel bol dlhodobo PN, nepoberal žiadnu nemocenskú dávku a ona poberala len opatrovateľský príspevok, ktorý bol vo výške 270,- eur + rodinné prídavky na dve deti vo výške 47,36 eur. Vo februári roku 2019 manželovi schválili invalidný dôchodok vo výške 180,- eur a povinná tak išla na príslušný úrad pozastaviť dávky v hmotnej núdzi. Momentálny príjem pre jej štvorčlennú rodinu je opatrovateľský príspevok v sume 330,05 eur, prídavky na deti v sume dvakrát po 24,34 eur a invalidný dôchodok manžela 180,- eur, spolu 558,73 eur. Jej výdavky činia 366,- eur. Na mesiac pre štvorčlennú rodinu je zostáva 192,73 eur. O jej finančných pomeroch bol informovaný aj súdny exekútor a preto nechápe, prečo tieto skutočnosti neboli uvedené v súdnom rozhodnutí. Z týchto dôvodov aj podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu, keďže ako dôvod pre zastavenie exekúcie neuvádzala len skutočnosť, že nevedela, že má hmotnú núdzu vrátiť, ale aj finančné dôvody.
8. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti povinnej poukázal na skutočnosť, že oprávnená sa neodvolala voči rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok č. 2019/25637 zo dňa 04.03.2019, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2019 a vykonateľnosť dňa 06.04.2019. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal súd o pokračovanie v exekučnom konaní.
9. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
10. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
11. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
12. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
14. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
15. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti nebránia jej prejednaniu (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia, pričom z časti poskytuje primeranú odpoveď aj na povinnou uplatnené dôvody sťažnosti, keďže povinná v podstatnej miere len zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v návrhu na zastavenie exekúcie.
16. Súd na úvod pripomína, že pravidlá núteného výkonu rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorých je postavený právny poriadok Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú v jeho výroku, ktorá nebola dobrovoľne splnená (napr. Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Pokiaľ má oprávnený k dispozícii exekučný titul s potvrdením o jeho vykonateľnosti, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu. V exekučnom konaní sa len vykonáva to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté. Úlohou exekučného súdu je rozhodovať o zastavení exekúcie len v prípadoch existencie skutočností, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku). Z povahy exekučného konania vyplýva, že musí ísť o také skutočnosti (pokiaľ logicky porovnáme jednotlivé dôvody zastavenia exekúcie zo strany súdu), pre ktoré je ďalší výkon exekúcie spôsobilý založiť kolíziu s procesnými zásadami, ktoré môžu mať podklad v práve hmotnom, na ktorých je exekúcia ako procesný inštitút vybudovaná, alebo sú protichodné vo vzťahu k účelu, ktorý sa exekúciou sleduje, a to je zaistenie efektívneho splnenia povinnosti priznanej exekučným titulom. Z toho je zrejmé, že návrh na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo rozhodnutie štátneho orgánu (exekučný titul). Je to procesný prostriedok, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Exekučný súd nesmie vykonávať meritórny prieskum predloženého exekučného titulu, na takýto prieskum nemá zo zákona žiadnu právomoc a v tomto smere nepôsobí
ako opravná inštancia. Z ohľadom na požiadavku právnej istoty sa v exekučnom konaní uplatňuje zásada prezumpcie správnosti, podľa ktorej sa správne akty považujú za bezvadné, teda majúce právne účinky, pokiaľ nie sú predpísaným (zákonným) spôsobom revidované (zrušené, zmenené) príslušným orgánom. Ustálená judikatúra zaujala tiež záver, že vecnú správnosť správneho aktu súd (s výnimkou súdov správneho súdnictva) exekučný súd oprávnený skúmať nie je, a je oprávnený skúmať len to, či sa vôbec jedná o správny akt (či sa teda nejedná o paakt), či bol vydaný v medziach právomoci správneho orgánu, a či nadobudol právomoc a vykonateľnosť. Rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, odboru sociálnych vecí zo dňa 04.03.2019 predložené súdu v tomto exekučnom konaní nebolo zrušené, či zmenené, z pohľadu exekučného súdu sa jedná o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pre výkon exekúcie. Námietky povinnej, že nemala vedomosť o svojej povinnosť vrátiť preddavok na dávku v hmotnej núdzi ako aj námietky smerujúce voči výške sumy, smerujú proti vecnej správnosti exekučného titulu, avšak exekučný súd (ako bolo uvedené vyššie) je právoplatným exekučným titulom viazaný bez toho, aby bol oprávnený na jeho vecný prieskum. Relevancia námietok povinnej vo vzťahu k výške vymáhanej sumy či existencii dôvodov, pre ktoré je podľa jej názoru nevznikla povinnosť túto sumu zaplatiť, sa skončila nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu a do exekučného konania sa neprenášajú. Preto ani z pohľadu exekučného súdu nemôžu predstavovať dôvod na zastavenie exekúcie, keďže exekučný súd je exekučným titulom viazaný a je povinný zabezpečiť v prospech oprávneného aj jeho nútený výkon. Súd preto pri posudzovaní tohto prípadu vychádzal zo samotného účelu vykonávacieho konania, ktorého je zaistiť ochranu práva toho, komu takéto právo bolo priznané vykonateľným exekučným titulom. Ak je súčasťou rozhodnutia orgánu verejnej moci uloženie povinnosti, náš právny poriadok predpokladá, že jej adresát si ju voči osobe oprávnenej splní dobrovoľne, v lehote a spôsobom ustanoveným v tomto rozhodnutí. Inštitút núteného výkonu takéhoto rozhodnutia možno uplatniť vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté priznané plnenie riadne a včas, teda vo výške a v lehote určenej vykonávaným rozhodnutím. Z ust. § 48 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať plnenie z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Pokiaľ si potom povinná svoju povinnosť voči oprávnenému nesplnila tak, ako jej to ukladá Rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, odboru sociálnych vecí, č.k. RK1/OHN_NVAŠSD/SOC/2019/19676-20 zo dňa 04.03.2019, oprávnený má zákonom priznanú možnosť domáhať sa jeho núteného výkonu. Aj sťažnostný súd potom dospel k záveru, že exekúcia sa začala dôvodne. Porovnaním výroku exekučného titulu a vydaného poverenia je zrejmé, že oprávnený sa voči povinnej domáha vymoženia len toho, čo mu priznáva vykonateľný exekučný titul. Týmto okolnostiam musí zodpovedať aj miera ochrany, ktorú môže exekučný súd poskytnúť povinnej, ktorá (ako už bolo súdom vysvetlené v predchádzajúcom výklade) je limitovaná práve tým, že si dobrovoľne a riadne nesplnila to, čo jej bolo predloženým rozhodnutím uložené. Súd preto dospel k záveru, že exekučné konanie je vedené dôvodne a je to práve povinná, ktorá svojím správaním, resp. neplnením uloženej povinnosti riadne a včas, zapríčinila túto fázu konania, ktorej účelom je v daný okamih nielen vymoženie nároku oprávneného, ale aj náhrada nákladov exekučného konania.
17. Súd sa dôsledne zaoberal aj tvrdeniami povinnej o jej nepriaznivej životnej a finančnej situácii. V tomto smere ale predovšetkým pripomína a zdôrazňuje, že nemajetnosť (zlá finančná situácia) povinného nemôže byť dôvodom na zastavenie exekúcie zo strany súdu, keďže nemajetnosť povinného zákonodarca nezaradil medzi dôvody na zastavenie exekúcie upravených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, pri naplnení ktorých je to práve súd, ktorý exekúciu zastavuje. Exekučný poriadok v § 61 g ods. 3 Exekučného poriadku ponúka riešenie zhoršenej majetkovej situácie povinného v podobe splátkového kalendára, prípadne postup podľa § 61n písm. d) Exekučného poriadku, kedy je možné zastavenie exekúcie priamo súdnym exekútorom (nie súdom) v prípade, ak sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Súd dáva do pozornosti aj § 61h ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor vydá upovedomenie o odklade exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania, platiteľovi mzdy povinného, banke, dlžníkovi povinného alebo iným osobám dotknutým exekúciou, ak povinný, ktorý je fyzickou osobou, podal žiadosť o odklad exekúcie a vyhlásil, že sa bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky. V zmysle § 64 Exekučného poriadku má súdny exekútor zasahovať do práv povinného len v takom rozsahu, v akom je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu exekučného konania. Spôsob vykonávania exekúcie určí súdny exekútor v súlade so zásadou primeranosti a vhodnosti, ktorá sa
posudzuje aj z hľadiska majetku, ktorým povinný disponuje. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že je práve úlohou povereného súdneho exekútora pôsobiaceho ako predĺžená ruka súdu objektívne zistiť majetok podliehajúci exekúcii, prihliadať na prípadné vyživovacie povinnosti povinného a až na podklade jeho zistení zvoliť príslušný zákonný postup. Správne potom povinná všetky skutočnosti týkajúce sa jej majetkovej situácie oznámila súdnemu exekútorovi, ktorý po zhodnotení týchto skutočností môže ďalej využiť niektorý z vyššie uvedených inštitútov v zmysle Exekučného poriadku. Prijatím opačného záveru by súd povinnú nespravodlivo a najmä predčasne zbavoval jej bremena plniť si svoje záväzky priznané exekučným titulom bez toho, aby vôbec súdny exekútor mal možnosť v relevantnom časovom období objektívne zistiť jej majetkovú situáciu (a to aj do budúcna) a tým aj jej schopnosť vymáhanú pohľadávku (čo i len z časti) uhradiť. Bolo by v príkrom rozpore so základnými zásadami, na ktorých je vystavaný právny poriadok Slovenskej republiky, ako aj so znením § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, aby na podklade takejto obrany súd (na viac doposiaľ bez akýchkoľvek dôkazov o nemajetnosti povinnej) poskytol povinnej ochranu v podobe zastavenia exekúcie. Inými slovami, z pohľadu exekučného súdu sú majetkové pomery povinnej vo vzťahu k dôvodom na zastavenie exekúcie upravených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku bez právneho významu.
18. Sťažnostný súd zhrnúc svoj predchádzajúci výklad konštatuje, že povinná v konaní netvrdila žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zastaveniu exekúcie zo strany súdu podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku.
19. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať dokazovanie, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre spravodlivé rozhodnutie, pričom povinná netvrdila žiadne také skutočnosti, ktoré by vyžadovali doplnenie skutkových zistení zo strany súdu. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania.
20. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že povinná ani v konaní o sťažnosti neuviedla a nepreukázala žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd preto nemal inú možnosť, než postupom bez nariadenia pojednávania sťažnosť povinnej podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 a § 202 ods. 1 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť, pretože v konaní nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.
21. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
22. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
23. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
24. V ustanovení § 255 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku sa ako kritérium priznania náhrady trov exekučného konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) a to tak, že neúspešný účastník je povinný nahradiť úspešnému účastníkovi konania preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré tento vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. V zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, exekučný súd súčasne rozhoduje o nároku na náhradu trov konania ako aj o ich výške (k tomu porovnaj aj § 199d Exekučného poriadku). Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinnej zamietol), voči povinnej mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený si v sťažnostnom konaní žiadne trovy konania voči povinnej neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli. Exekučný poriadok výslovne nerieši situáciu, ak si účastník konania, ktorý na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, žiadne trovy konania o sťažnosti neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Sťažnostný súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov exekučného konania oprávneného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak účastník konania o náhradu trov zjavne neprejavil záujem a ani mu žiadne trovy v konaní nevznikli, je v podmienkach exekučného konania na mieste rozhodnúť tak, že sa mu nárok na náhradu trov daného konania nepriznáva. Z uvedených dôvodov sťažnostný súd oprávnenému voči povinnej nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).