Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-110-2019.pdf
PDF · 110.43 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/110/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanej: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX, o zaplatenie sumy 1.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 15Csp/36/2018-133 zo dňa 24.10.2019 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o zamietnutí žaloby a vo výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zastavil konanie v časti vyčísleného úroku a úroku z omeškania v sume 0,13 eura, vo výroku II. nepripustil zmenu žaloby, ktorou žalobca žiadal priznať úrok vo výške 25,5 % p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do 07.06.2017 a úrok z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do 07.06.2017. Vo výroku III. žalobu zamietol a vo výroku IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou podanou dňa 23.04.2018 pôvodne domáhal, že zaplatenia sumy 1.000 eur, vyčíslených úrokov v sume 119,73 eura, úrokov v sume 874,61 eura, úrokov zo sumy 1.000 eur vo výške 25,5 % ročne zo sumy 1.000 eur od 08.06.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.000 eur od 08.06.2017 do zaplatenia a poplatkov v sume 39,28 eura. Žalobu oprel o porušenie zmluvných povinností žalovanou, vyplývajúcich jej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom - spoločnosťou Poštová banka, a. s., (ďalej aj „banka“ alebo „právny predchodca žalobcu“) a žalovanou dňa 11.02.2014 (ďalej aj „zmluva o úvere“). Ďalším podaním oznámil, že došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní a v skutočnosti si uplatňuje percentuálny úrok a úrok z omeškania odo dňa 08.06.2017 (deň nasledujúci po dni vyhotovenia listiny „Aktuálny stav úveru“). Podľa žalobcu však percentuálny úrok ako aj úrok z omeškania mal byť správne uplatnený už odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia. Vzhľadom na to žalobu „opravil“ v časti uplatňovaného percentuálne určeného úroku ako aj úroku z omeškania tak, že žiada priznať sumu 1.000 eur, úroky a úroky z omeškania vyčíslené ku dňu 31.05.2017 vo výške 994,21 eura, úroky vo výške 25,5% p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, ako aj poplatky vo výške 39,28 eura. Súd posúdil daný prípad ako spor, ktorého hodnota bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, pričom zároveň ide aj o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a z toho dôvodu postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 297 písm. b) CSP vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania a vo veci rozhodol na základe predložených listinných dokladov.
2. Z listín ako aj z obsahu celého spisového materiálu súd zistil, že dňa 07.02.2014 žalovaná podpísala žiadosť o poskytnutie úveru zo strany Poštovej banky, a.s. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“), ktorá ju podpísala dňa 11.02.2014. Na základe zmluvy o úvere jej bol poskytnutý úver 1.000 eur a súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery, všeobecné obchodné podmienky žalobcu a sadzobník (ďalej aj „OP SÚ“ a „VOP“). Na základe zmluvy o úvere bol žalovanej poskytnutý bankou úver v sume 1.000 eur a žalovaná sa ho zaviazala v 24 mesačných splátkach po 54 eur vždy k 10. dňu v mesiaci. Išlo o nepoistený úver s dátumom konečnej splatnosti 10.02.2016 a s dátumom prvej splátky 10.03.2014, pričom žalovaná neuhradila ani jednu splátku. Podľa žalobcu v dôsledku omeškania s plnením podľa § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľ vyhlásil k 28.07.2014 predčasnú splatnosť pohľadávky a žalovanej toto oznámenie doručil dňa 01.08.2014. Predtým jej zaslal aj výzvu na zaplatenie s tým, že je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti pohľadávky; doručenie výzvy však žalobca nepreukázal a predložil len podací hárok zo dňa 11.07.2014 na dôkaz odoslania zásielky. Žalobca špecifikoval svoj nárok s výpočtom úrokov a úrokov z omeškania do a po zosplatnení, ktoré si uplatnil spolu v sume 994,21 eura, pričom pôvodne si uplatnil sumu na úrokoch a úrokoch z omeškania v sume 994,34 eura.
3. Žalobca potom čiastočne vzal žalobu späť a zároveň ju aj rozšíril, lebo v časti uplatneného úroku a úroku z omeškania, ktorý už nebol kapitalizovaný, bol tento pôvodne uplatnený až odo dňa 08.06.2017 do zaplatenia, a v „opravenom“ petite si oba úroky uplatnil v rovnakej výške a z rovnakej sumy 1.000 eur vo výške 25,5 % ročne - úrok a vo výške 5,25 % ročne - úrok z omeškania, avšak už odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia, čo znamená rozšírenie žaloby v časti úroku a úroku z omeškania za obdobie od 01.06.2017 do 07.06.2017. Žalobca uvádzal, že ide len o zrejmú nesprávnosť v písaní pri vyhotovovaní žalobného návrhu a že uvedené úroky boli kapitalizované do 31.05.2017, teda v ďalšom mal byť správne uplatnený nárok v tejto časti už odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia, a nie až odo dňa 08.06.2017 do zaplatenia v zmysle pôvodného textu žaloby. Čo sa týka kapitalizovaných úrokov a úrokov z omeškania, žalobca ich napokon vyčíslil na sumu 994,21 eura, pričom pôvodne ich za rovnaké obdobie vyčíslil sumou 994,34 eura (119,73 + 874,61). V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie čl. 11 ods. 1,3 a § 124 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) s tým, že podanie žalobcu posúdil ako zmenu žaloby a zároveň aj ako čiastočné späťvzatie žaloby. Keďže žalobca žiadal na kapitalizovaných úrokoch menej o 0,13 eura, došlo v tejto časti k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Ak oproti pôvodnému návrhu žiadal priznať úroky a úroky z omeškania od 01.06.2017 a nie až od 08.06.2017, išlo o rozšírenie žaloby o priznanie úrokov a úrokov z omeškania aj za obdobie dní od 01.06.2017 do 07.06.2017. Súd preto čo do sumy 0,13 eura prvým výrokom konanie čiastočne zastavil s odkazom na ustanovenie § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. Daný právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský, lebo žalovaná vystupuje v postavení spotrebiteľa, a v takomto prípade v zmysle § 294 CSP sa zmena žaloby nepripúšťa. Vzhľadom na to súd druhým výrokom danú zmenu žaloby nepripustil.
4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že banka mala postúpiť pohľadávku voči žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017, a preto skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu so zameraním sa na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565, § 53 ods. 9, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, 3, § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, 8 prvej vety, § 7 ods. 1 prvej vety, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o bankách“). Konštatoval, že bankovú pohľadávku možno postúpiť iba v prípade, že je splatná a omeškanie trvá viac ako 90 dní, a to po predchádzajúcej písomnej výzve na splnenie. Žalobca predložil do konania listinné doklady upozornenie - výzvu banky na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 11.07.2014, odoslanú žalovanej na základe podacieho hárku č. EPH 002730259, no nepreukázal dátum skutočného doručenia žalovanej, resp. vrátenia nedoručenej zásielky. Následne banka vyzvala žalovanú na úhradu dlžnej sumy s tým, že pohľadávka sa stala predčasne splatnou v celom rozsahu ku dňu 28.07.2014 a k tomuto dňu vyčíslila dlžnú istinu s úrokom, poplatkami za upomienky sumou 1.159,01 eura. Táto výzva bola žalovanej doručená dňa 01.08.2014. Predchádzajúcou výzvou banka žalovanú vyzvala na splatenie dlžnej časti úveru ku dňu 11.07.2014 vo výške 305,96 eura, pozostávajúcej zo splátok v sume 270 eur a poplatkov v sume 35,96 eura. Ak žalovaná mala mesačne plniť splátky v sume 54 eur, potom bola vtedy skutočne v omeškaní viac ako 3 mesiace (270 : 54 = 5 mesiacov). Žalobca mal preukázať aj skutočné doručenie výzvy, lebo dôjdením výzvy do sféry dispozície dlžníka s podmienkou omeškania po dobu dlhšiu ako 90 dní je pohľadávka banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilá na postúpenie. Žalobca uvádzal, že pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru banka
postupovala v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, teda žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplatenie niektorej splátky najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splatením splátky a toto právo môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Doručenie prvej výzvy na plnenie má potom vplyv na vyhlásenú splatnosť pohľadávky, čo však žalobca nepreukázal. Splatnosť pohľadávky banka vyhlásila tak, ako keby bola prvá výzva prevzatá žalovanou už nasledujúceho dňa 12.07.2014; lehota 15 dní by tak začala plynúť od nasledujúceho dňa 13.07.2014 (§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a posledný 15. deň by bol dňa 27.07.2014, čo však bola nedeľa, a tak v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka by posledným dňom lehoty na plnenie bol až deň 28.07.201. Splatnosť úveru však mohla byť vyhlásená až nasledujúcim dňom, teda najskôr dňa 29.07.2014, za predpokladu preukázania doručenia zásielky deň po odoslaní výzvy žalovanej. Súd urobil záver, že banka nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom. Vo výzve určila žalovanej lehotu na plnenie splátok, s ktorými bola v omeškaní viac ako 3 mesiace, formuláciou „v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy“. Aj keď žalobca nepreukázal, kedy bola výzva skutočne doručená žalovanej, resp. vrátená nedoručená zásielka banke, a neuviedol, podľa akého ustanovenia napr. všeobecných obchodných podmienok by v tomto prípade mala byť zásielka doručená žalovanej tzv. fikciou, bolo možné konštatovať, že splatnosť pohľadávky nebola vyhlásená v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, lebo banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ešte pred uplynutím lehoty na plnenie, stanovenej samotnou bankou. Ani pri doručení zásielky nasledujúceho dňa 12.07.2014 by nebola zachovaná lehota 15 dní na plnenie. Súd preto prijal záver, že splatnosť pohľadávky nebola vyhlásená v súlade so zákonom.
5. V tomto prípade pri postúpení pohľadávky banka podľa záveru súdu prvej inštancie nedodržala zákonný postup, lebo nebolo preukázané doručenie prvej výzvy žalovanej a zároveň nebol preukázaný zákonom predpísaný postup pri vyhlasovaní splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K postúpeniu pohľadávky došlo dňa 13.06.2017, teda až po termíne konečnej splatnosti, ktorá nastala dňa 10.02.2016. Splatnosť pohľadávky voči žalovanej v skutočnosti nastala uplynutím lehoty na plnenie v zmysle zmluvných podmienok a nie v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ako to tvrdil žalobca. Pre splnenie zákonných podmienok s následkom platného postúpenia pohľadávky mala byť žalovanej zaslaná nová výzva a až po tom, ak by žalovaná výzve nevyhovela, mohla banka platne postúpiť už splatnú bankovú pohľadávku podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ak k postúpeniu pohľadávky banka pristúpila až v r. 2017, tak za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno považovať výzvu ešte z r. 2014, ktorej doručenie žalovanej navyše v konaní ani nebolo preukázané. Žalobca v konaní nepoukazoval na postúpenie splatnej pohľadávky, ktorej splatnosť by nastala po uplynutí doby viazanosti, ale vychádzal z toho, že banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. V tomto smere súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018 so záverom, že v prípade postúpenia bankovej pohľadávky musí byť dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto prípade teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, čoho následkom je nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nie je nositeľom žalobou uplatnených práv. V dôsledku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu preto súd žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h) CSP. Nestotožnil sa so záverom, že nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Podľa neho súdom prijatý výklad týkajúci sa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách nemá žiadnu oporu v zákone a takýto výklad súdu je svojvoľný a prílišne formalistický. Zákon expressis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostala do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa) a že až odvtedy by začala veriteľovi plynúť 15-dňová lehota. Žalovaná už bola v konkrétnom prípade v tom čase v omeškaní s mesačnou platbou 3 a viac mesiacov a prestala plniť zmluvne dojednané plnenie dňa 10.03.2014, keď neuhradila ani prvú splátku. Potom nehradila ani ďalšie splátky úveru, bola v omeškaní od 10.03.2014 a banka ju upozornila na možnosť uplatnenia postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 10.07.2014, t.j. po 122 dňoch odo dňa omeškania. Banka listom zo dňa 28.07.2014 vyhlásila predčasnú splatnosť úveru s výzvou na úhradu dlžnej istiny s príslušenstvom. Odo dňa upozornenia žalovanej na uplatnenie postupu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru uplynulo 18 dní, čo je jednoznačne viac ako zákonom stanovená 15-dňová
lehota. Zo strany súdu ide o denegatio iustitiae, t. j. o odmietnutie spravodlivosti, lebo jeho rozhodnutie nemožno chápať ako rozhodnutie spravodlivé, navyše za situácie, ak nemá ani oporu v zákone. Výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 28.07.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaná bola v omeškaní nepretržite od 10.03.2014, a to až do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, a už len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bola v omeškaní viac ako 90 dní. Účelom zákona je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenie ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Účel je vyjadrený aj v dôvodovej správe. V tejto veci bola splnená povinnosť podľa uvedeného ustanovenia a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je zrejmé, že výzva musí predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať zosplatneniu úveru. Primárnym účelom výzvy nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou bez súhlasu klienta. Takýto výklad zodpovedá aj ďalšiemu predpokladu stanovenému zákonom pre postúpenie pohľadávky, t. j. že banková pohľadávka musí byť v čase postúpenia splatná, a teda je nevyhnutné, aby banka pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Prijatím záveru súdu prvej inštancie, t.j. že výzva podľa § 92 ods. 8 musí predchádzať zosplatneniu pohľadávky, sa súd prvej inštancie nevysporiadal s výzvou banky na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 02.07.2014 a podacím hárkom z 03.07.2014; predložená výzva sa podľa dátumu jej podania 03.07.2014 javí ako výzva, ktorá predchádzala mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky ku dňu 21.07.2014, teda by spĺňala podmienky, ktoré vyložil súd prvej inštancie v ods. 17 rozsudku. Súd v rozsudku neuviedol, aké skutočnosti z predloženej výzvy zistil a ani ako zistené skutočnosti vyhodnotil najmä v kontexte s jeho právnym názorom. Žalobca zotrval na tom, že povinnosť podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bola splnená a že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. V tomto prípade pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania a legitimita takýchto legislatívnych „úsluh“ slabším zmluvným stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým postavením ich dodávateľa. V odvolaní žalobca poukázal aj na rôzne súdne rozhodnutia v obdobných prípadoch a aj na odlišné stanovisko sudcu v konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky.
7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom aj dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania vecne správny. Preto rozsudok v tejto časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok vo výroku o zastavení časti konania a vo výroku o nepripustení zmeny žaloby nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a na dôvažok dodáva nasledovné:
9. Podľa obsahu spisu si žalobca uplatňoval nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, ktorá bola uzavretá ako úverová zmluvu upravená Obchodným zákonníkom (tzv. absolútny obchod), pričom však zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to posúdil aj súd prvej inštancie. Základ právnej úpravy je v Obchodnom zákonníku, no na daný spotrebiteľský vzťah sa aplikujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o poskytnutí úveru je spotrebiteľskou zmluvou, pretože zmluvnými stranami sú na jednej strane veriteľ ako dodávateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie pôžičiek a úverov z vlastných zdrojov a ktorý konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti, a na strane druhej subjekt, t.j. dlžník, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
10. Z obsahu spisu je zrejmý taký skutkový stav, ako ho opísal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a ktorý bol pre rozhodovanie odvolacieho súdu v zmysle § 383 CSP záväzný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že spotrebiteľskú zmluvu o úvere uzavrela banka - Poštová banka, a.s., so žalovanou dňa 11.02.2014 s tým, že žalovanej bol poskytnutý úver v sume 1.000 eur, ktorý mala splatiť s 25,5% úrokom v 24 splátkach po 54 eur mesačne počnúc dňom 10.03.2014 a končiac dňa 10.02.2016. Zároveň bola dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) vo výške 28,71 % a aj priemerná RPMN 45,95 %. Keďže žalovaná od začiatku úver nesplácala, banka pristúpila k výzve v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka upravuje, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
11. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. doručenie prvej výzvy žalovanej na zaplatenie zo dňa 11.07.2014 (v spise na č. l. 53), pričom jej samotné doloženie spolu s podacím hárkom nie je relevantné a žalobca ani neoznačil, že by túto výzvu bol doručil v súlade s niektorým ustanovením všeobecných obchodných podmienok (VOP). V nadväznosti na to potom podľa záveru súdu prvej inštancie nebolo relevantné ani zaslanie následného oznámenia žalovanej zo dňa 28.07.2014 (v spise na č. l. 73) s oznámením o predčasnej splatnosti dlhu a s výzvou na zaplatenie v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy na podklade ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho potom nebolo právne účinné ani postúpenie pohľadávky v r. 2017, t. j. v dobe po uplynutí pôvodne dohodnutej splatnosti úveru - žalobcovi ako postupníkovi, lebo nebolo realizované v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. V nadväznosti na to súd urobil záver, že zo strany banky nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky žalobcovi, ktorý v tomto konaní nebol aktívne legitimovaný.
12. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že veriteľ pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok bez toho, aby boli preukázateľne splnené zákonné podmienky, ktoré mali predchádzať tomuto postúpeniu, na podklade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Ak v tomto prípade nastala splatnosť aspoň troch neuhradených splátok a žalovaná bola teda nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením časti svojho peňažného záväzku voči banke, banka mala najskôr preukázateľne vyzvať žalovanú podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na zaplatenie dlhu s poskytnutím lehoty 15 dní pod hrozbou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca takúto výzvu zo dňa 11.07.2014 aj doložil (v spise na č. l. 53), no súd prvej inštancie ju posúdil ako žalovanej nedoručenú, pričom žalobca v podanom odvolaní prípadnú nesprávnosť tohto záveru nezdôvodnil konkrétnou úpravou vo VOP (ktoré boli súčasťou zmluvy) o doručovaní, takže odvolací súd bol týmto skutkovým záverom súdu prvej inštancie viazaný (§ 383 CSP). Žalobca v odvolaní uvádzal, že už nasledujúcim dňom, t.j. 12.07.2014 považoval výzvu zo dňa 11.07.2014 za doručenú, a preto lehota 15 dní na plnenie do zaslania následného oznámenia o zosplatnení pohľadávky riadne uplynula. Odvolací súd však konštatoval, že sám žalobca nemal v tejto veci prehľad, čo vlastne obsahovali VOP o doručovaní, ktoré do spisu aj doložil a z ktorých vyplýva (v spise na č.l. 59), že povinnosť banky doručiť dokument je splnená jeho odoslaním bez ohľadu na to, či bude klientovi doručený; doručenie sa považuje za doručené na tretí deň po ich odoslaní, ak nebol preukázaný skorší okamih doručenia, a to platí, aj keď sa adresát o tom nedozvedel alebo ak zásielka bola vrátená ako nedoručená. Navyše banka zasiela dokumenty a informácie vo forme obyčajnej listovej zásielky (bod 4.3.3 a 4.3.6 VOP). Tieto okolnosti žalobca ako odvolací dôvod nesprávne zisteného skutkového stavu vôbec nenamietal, preto odvolací súd vychádzal zo záverov súdu prvej inštancie a nebral ako smerodajné tvrdenie žalobcu o doručení zásielky žalovanej už nasledujúcim dňom po odoslaní výzvy.
13. V nadväznosti na to už nebolo relevantné následné oznámenie banky (v spise na č.l. 73) zo dňa 28.07.2014 - zaslané žalovanej navyše ešte pred uplynutím 15-dňovej lehoty a prípadne počítanej od 3. dňa odo dňa odoslania (VOP bod 4.3.3 a 4.3.4, v spise na č. l. 59). Pokiaľ teda banka vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru voči žalovanej podľa § 565 Občianskeho zákonníka pred uplynutím 15- dňovej lehoty na plnenie podľa prvej výzvy zo dňa 11.07.2014, potom takéto „zosplatnenie“ bolo predčasné a tým aj právne neúčinné. Urobiť tak mohla najskôr dňa 30.07.2014, kedy by bola žalovanej uplynula uvedená 15-dňová lehota na plnenie s ohľadom na uvedené ustanovenie VOP. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že zo strany banky podaním zo dňa 28.07.2014 nedošlo k právne účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu, odvolací súd považoval za správne a zodpovedajúce zákonu. Vzhľadom na to neboli splnené ani zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách tak, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie. Vo všeobecnosti totiž veriteľ, ktorým je banka, musí pred samotným postúpením pohľadávky vždy zaslať spotrebiteľovi najskôr výzvu na zaplatenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť spotrebiteľa, že po 15 dňoch si uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého dlhu (ak ešte nenastala konečná splatnosť dlhu), a potom podľa § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dlhu (ak ešte nenastala konečná splatnosť dlhu) a prípadne toto vyhlásenie spojiť aj s výzvou zodpovedajúcou ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
14. V tomto prípade veriteľ - dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky zákonným spôsobom nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu neboli splnené, pohľadávka banky bola nepostupiteľná. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky neboli dodržané, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k tomu, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, nebol teda aktívne legitimovaný, a z toho dôvodu bolo nutné žalobu zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že žalobca nebol nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanej. Vzhľadom na to neboli dané podmienky na vyhovenie odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý ako vecne správny odvolací súd potvrdil konštatujúc, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá zákonnej požiadavke presvedčivosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zhrnul podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty, pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodol daným spôsobom. Zároveň nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd preto považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní za neopodstatnené. Vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.
15. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá by mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže jej v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP), že sa jej nárok na ich náhradu nepriznáva.
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).