Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6CoCsp-16-2023.pdf
PDF · 110.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/16/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., C., so sídlom D., E. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, zastúpeného JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom so sídlom Trenčín, Hodžova 53, o zaplatenie sumy 3.721,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 13.februára 2023, č. k. 5Csp/33/2021 -189, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie v poradí druhým vo veci vydaným rozsudkom zaviazal výrokom I. žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.866,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.685,51 Eur od 13.10.2020 do zaplatenia, výrokom II. súd povolil žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach vo výške 180,- Eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc nasledujúcim mesiacom po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením čo len jednej splátky, výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a výrokom IV. rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou (doručenou najskôr v upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica dňa 17.06.2021) domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.721,39 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dôvodil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 05.10.2015 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu (C. C., H.) poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 4.300,- eur, ktorý mal splácať v pravidelných v 108 mesačných splátkach v sume 87,83 eur. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať jednotlivé splátky riadne a včas, následkom čoho právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 02.03.2020 a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Do dňa podania žaloby žalovaný splátky neuhradil. Na návrh žalobcu Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz dňa 17. mája 2021, proti ktorému podal žalovaný odpor namietajúc aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný tiež namietal, že mu neboli doručené výzvy a
oznámenia, a to výzva zo dňa 30.01.2020, zo dňa 04.05.2020 a oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 20.10.2020, pričom poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu publikovaný pod č. R 60/2018. Ďalej namietal neurčitosť žaloby z dôvodu absentujúcich vecných argumentov zo strany žalobcu a opísanie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný nepoprel uzavretie predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak podľa neho táto neobsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti, v konkrétnosti správny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Pri vynásobení počtu splátok (108) s výškou splátky (87,83 Eur) je celková výška úveru 9.485,64 Eur, pričom v zmluve bola uvedená suma 9.479,91 Eur. Žalobca v replike uviedol, že boli dodržané všetky predpoklady platného postúpenia pohľadávky v zmysle Zákona o bankách a ohľadom namietanej nedostatočnej konkretizácie žalovanej sumy uviedol, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky vo výške 4.300,- Eur, z poskytnutého úveru doposiaľ uhradil celkovú sumu 2.835,97 Eur, pričom na istinu bola započítaná suma 614,49 Eur, na poplatky suma 139,25 Eur, na úrok suma 2.081,70 Eur, a na úrok z omeškania suma 0,53 Eur. Postúpená istina pohľadávky preto predstavovala sumu poskytnutého úveru zníženú o sumu úhrad započítaných na istinu, ktorá dosahuje výšku 3.685,51 Eur. K námietke žalovaného k nesprávne uvedenej celkovej čiastke uviedol, že suma 9.479,91 Eur je uvedená správne a zohľadňuje skutočnosť, že posledná splátka úveru dosahuje iba výšku 82,10 Eur.
3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím a to rozsudkom zo dňa 23.05.2022, č.k. 5Csp/33/2021-134 výrokom I. žalobu o zaplatenie 3.721,39 Eur zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V dôsledku odvolacej intervencie žalobcu, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (uznesenie Krajského súdu Trenčín č.k. 6CoCsp/39/2022-172 zo dňa 30. 11. 2022). Po vrátení veci súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.866,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.685,51 Eur od 13.10.2020 do zaplatenia a povolil žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach vo výške 180,- Eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc nasledujúcim mesiacom po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením čo len jednej splátky, pričom zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 497 Obchodného zákonníka; § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 391 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami posúdil ako spotrebiteľskú, na ktorú dopadajú normy spotrebiteľského práva, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko ide o spotrebiteľský úver, súd prvej inštancie preskúmal zmluvu z hľadiska náležitostí, ktoré mu predpisuje zákon č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru, že táto obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch platným a účinným v čase uzavretia zmluvy. Žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky v presne určenom počte splátok s určenou výškou splátky. S námietkou žalovaného, že celková čiastka vo výške 9.479,91 Eur, nezodpovedala súčinu počtu splátok a výšky splátky (108 x 87,83 Eur = 9.485,64 Eur), tzv. rozdiel 5,73 Eur s následkom bezúročnosti a bez poplatkov sa nestotožnil. Taktiež sa nestotožnil s námietkou žalovaného o nedostatku návrhu na vydanie platobného rozkazu (absencia rozhodujúcich skutočností a opisu dôkazov). V konaní nebolo sporné čerpanie finančných prostriedkov v sume 4.300,- Eur, pričom titulom uvedeného záväzku uhradil právnemu predchodcovi žalobcu iba sumu 2.835,97 Eur. Výzvou zo dňa 30.01.2020, ktorá bola žalovanému zaslaná dňa 03.02.2020, právny predchodca žalobcu, C. C., H., vyzval žalovaného, aby bezodkladne uhradil nedoplatok na splátkach v celkovej výške 1.888,91 Eur pod hrozbou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v prípade, ak nedôjde do 15 dní od doručenia výzvy k zaplateniu dlžnej sumy. Oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 03.03.2020 pristúpila C. C., H. k, zosplatneniu dlhu v celom rozsahu ku dňu 02.03.2020, celkovú dlžnú čiastku vyčíslila vo výške 5.364,97 Eur. Z obsahu doručenky vyplynulo, že oznámenie sa dostalo do sféry dispozície žalovaného dňa 10.03.2020, kedy ho na adrese uvedenej v zmluve ako miesto bydliska žalovaného prevzala jeho matka. Následne C. C. ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovanému postupníkovi – žalobcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.10.2020. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené zo strany postupcu listom zo dňa 20.10.2020 a v zmysle podacieho hárku bolo oznámenie zaslané žalovanému dňa 20.10.2020. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobca preukázal odoslanie výzvy zo dňa 30.01.2020 predložením podacieho hárku a doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 30.03.2020 predložením doručenky. Žiadne zákonné ustanovenie neukladá veriteľovi povinnosť doručiť dlžníkovi takúto výzvu do vlastných rúk a táto povinnosť jej nevyplýva ani z konštantnej
judikatúry slovenských súdov. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 60/2018, ktorým argumentoval aj žalovaný hovorí iba o povinnosti preukázaného zaslania výzvy, nie preukázanie doručenia dlžníkovi a už vôbec nie doručenia do vlastných rúk. Súd prvej inštancie k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukazoval na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v predmetnej právnej veci v zmysle ktorého predčasnú splatnosť peňažného záväzku môže veriteľ za podmienok stanovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyvolať jednostranným právnym úkonom. V danej veci veriteľ pristúpil k zosplatneniu celého dlhu kvôli splátke splatnej 28.11.2019, pričom s touto splátkou bol žalovaný ako dlžník stále v omeškaní. Časové obmedzenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t. j. do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, preto v danom prípade (t. j. do splatnosti tej splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace) je (od 28.11.2019 + 3 mesiace) 28.02.2020 a najbližšia splatná splátka je 28.03.2020, t.j. uplatnenie práva podľa § 556 Občianskeho zákonníka do 28.03.2020, a keďže v danom prípade veriteľ uplatnil toto právo ku dňu 02.03.2020, vzhľadom na vyššie uvedené, bolo zosplatnenie uplatnené včas. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie posúdil postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu ako platný právny úkon. Námietke žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie preto nebolo možné vyhovieť. Súd prvej inštancie posúdil žiadosť žalovaného o povolenie plnenia uloženej sumy v splátkach a ustálil, že vzhľadom na príjmové pomery žalovaného (520,- Eur mesačne), absenciu vyživovacích povinností a celkovú výšku žalovanej pohľadávky, bude v jeho schopnostiach súdom uloženú povinnosť plniť mesačným splátkami vo výške 180,- Eur. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 2 a § 396 ods. 1 a 3 Civilného sporového konania tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Keďže v prvom odvolacom konaní bol žalobca rovnako v celom rozsahu úspešný, súd v novom rozhodnutím rozhodol tak, že mu voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná mu tiež nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. Uplatňujúc odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) v konkrétnosti nesúhlasil s právnym posúdením platného zosplatnenia dlhu, ktorý je podľa žalovaného v priamom rozpore s gramatickým výkladom § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že druhá veta ustanovenia § 565 ustanovuje, že právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej splátky. Iný výklad predmetného zákonného ustanovenia nie je podľa žalovaného možný a už vôbec nie ak je v neprospech spotrebiteľa. V kontexte s uvedeným považoval výklad súdu prvej inštancie v dotknutom smere za výklad contra legem a tiež v rozpore s judikátom Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R4/2021, v ktorom najvyššia súdna autorita zvolila odlišný prístup k hodnoteniu platného postúpenia pohľadávky v kontexte ustanovení § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ a § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Vzhľadom na uvedené, keďže ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách umožňovalo banke (právnemu predchodcovi žalobcu) postúpiť inej osobe (a to aj osobe, ktorá nie je bankou) len splatnú pohľadávku a v tomto prípade došlo podľa žalovaného k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, a teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v spore tak nepreukázal aktívnu legitimáciu.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní. Tvrdil, že v konaní riadne preukázal rozporované skutočnosti a úplne sa vyjadril k namietaným skutočnostiam žalovaného a jeho právneho zástupcu. Uviedol, že súd prvej inštancie riadne vykonal všetky dôkazy ním predložené v konaní a na základe nich dospel k správnym záverom, ktoré súd riadne odôvodnil a to aj v namietanej otázke preukázania zákonného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti upriamil pozornosť súdu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a riadne odôvodnený a preto ho žiada potvrdiť. V ostatnom zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím a to rozsudkom zo dňa 23.05.2022 č.k. 5Csp/33/2021-134 žalobu o zaplatenie 3.721,39 eur zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V dôsledku odvolacej intervencie žalobcu, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 30. 11. 2022 č.k. 6CoCsp/39/2022-172).
9. Po vrátení veci súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom (v tomto odvolacom konaní napadnutým rozhodnutím) zaviazal výrokom I. žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.866,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.685,51 Eur od 13.10.2020 do zaplatenia, výrokom II. povolil žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach vo výške 180,- Eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc nasledujúcim mesiacom po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením čo len jednej splátky, výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% a výrokom IV. rozhodol o trovách prvého odvolacieho konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. Žalovaný odvolaním namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, uplatňujúc dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. h/ CSP, (nesprávne právne závery na ktorých založil svoje vyhovujúce rozhodnutie súd prvej inštancie vyslovením záveru o platnom zosplatnení úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, ktorý je podľa žalovaného v rozpore s právnym názorom najvyššej súdnej autority v skutkovo a právne obdobnej otázke zosplatnenia úveru). Zastáva názor, že došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, preto žalobcovi v spore nesvedčí aktívna vecná legitimácia.
11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.
12. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
13. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako neopodstatnenú.
14. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu, C. C., H., dňa 12.10.2020 uzatvorila so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok. Pôvodný veriteľ, C. C., H. dňa 05.10.2015 uzavrela so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytla spotrebiteľský úver vo výške 4.300 Eur, pričom úver bol použitý na vyplatenie doterajších záväzkov žalovaného voči C. C., H. vo výške 1.915,34 Eur. Úver mal žalovaný splácať v 108 mesačných splátkach s výškou dohodnutej splátky v sume 87,83 Eur s tým, že všetky splátky budú splatné 28. dňa v mesiaci. Zmluva obsahovala ročnú úrokovú sadzbu vo výške 18,90%, údaj o RPMN vo výške 22,17% , priemernú hodnotu RPMN vo výše 15,44% a celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 9.479,91 Eur. Pôvodný veriteľ vyzval dlžníka výzvou zo dňa 30.01.2020 na úhradu omeškaných splátok ku dňu
30.01.2020 v celkovej výške 1.888,91 Eur do 15 dní od doručenia výzvy s hrozbou mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Pôvodný veriteľ listom označeným ako Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 03.03.2020 pristúpil k zosplatneniu dlhu v celom rozsahu ku dňu 02.03.2020 vo výške 5.364,97 Eur. Zároveň vyzval žalovaného na úhradu celkovej sumy do 15 dní. Žalovaný do podania žaloby (tiež rozhodnutia súdu prvej inštancie) neuhradil z dlhu žiadnu sumu. Na žalobcu postúpená pohľadávka ku dňu postúpenia (12.10.2020) predstavovala sumu vo výške 5.866,47 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 3.685,51 Eur, z riadneho úroku vo výške 1.924,67 Eur, z úroku z omeškania vo výške 220,41 Eur a z poplatkov vo výške 35,88 Eur.
15. Súd prvej inštancie primárne právny vzťah založený vyššie identifikovanou zmluvou o úvere správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský, podriadený normám spotrebiteľského práva (§ 52 a nasl. OZ), tiež zákonu č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j., 05.10.2015 s ktorým posúdením sa odvolací súd identifikuje a jeho správnosť nenamieta v odvolaní ani žalovaný.
16. V konaní teda nie je sporné, že zmluvný vzťah medzi stranami, založený identifikovanou zmluvou o úvere, napĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný výšku vyčísleného dlhu pre prípad platného zosplatnenia úveru nerozporoval. V odvolacom konaní však naďalej ťažisko obrannej argumentácie zakladal na tvrdení o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru z hľadiska nenaplnenia zákonných predpokladov daných ust. § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ (čo bola prakticky jeho jediná vecná odvolacia námietka).
17. Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, je dlžník povinný uhradiť každú dohodnutú splátku k určitému termínu. Splatnosť jednotlivých splátok neovplyvňuje splatnosť celého dlhu. V prípade, ak niektorá splátka nie je včas zaplatená, môže byť dohodnuté, prípadne stanovené rozhodnutím, tzv. strata výhody splátok. Predčasnú splatnosť peňažného záväzku môže veriteľ za podmienok stanovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyvolať jednostranným právnym úkonom.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka vykladať tak, že z týchto ustanovení okrem práva žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy vyplýva aj obmedzenie veriteľa na uplatnenie tohto práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, a to v tom, že možno žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre neplnenie splátok, až po uplynutí troch mesiacov s omeškaním zaplatenia splátky, najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a tiež povinnosť veriteľa upozorniť spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Výlučná a izolovaná aplikácia ustanovenia § 565 OZ v tom zmysle, že by veriteľ mohol žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky je už z uvedeného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v spotrebiteľských vzťahoch vylúčená. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka precizuje a prísnejšie upravuje podmienky uplatnenia práva veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky v prípade plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy a už z jeho konštrukcie je zrejmé, keďže na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky sa vyžaduje minimálne tri mesiace trvajúce omeškanie dlžníka s úhradou splátky a zároveň upozornenie spotrebiteľa dodávateľom v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, že výlučná aplikácia ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a jeho výklad požadovaný žalovaným neprichádza do úvahy. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu samotného zosplatnenia, predovšetkým podmienku minimálne trojmesačného omeškania a výzvu predchádzajúcu zosplatneniu, je potrebné pre identifikáciu splátky, pre ktorú sa stal celý dlh splatným, vychádzať z vyššie uvedených ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, nie izolovane z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Do splatnosti tejto splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na splátku, od splatnosti ktorej uplynuli tri mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo zaniká a prípadné neskoršie zosplatnenie nebude platné.
19. V posudzovanom spotrebiteľskom vzťahu, vychádzajúc zo zmluvy a k nej prináležiacich neoddeliteľných listín, existovala dohoda zmluvných strán podľa § 565 Občianskeho zákonníka (existenciu a platnosť ktorej strany ani nespochybňovali), v zmysle ktorej žalobca mohol žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky úveru.
20. V priebehu konania medzi stranami nebolo sporným, že právny predchodca žalobcu (C. C., H.) ku dňu 02.03.2020 celý úver zosplatnil. Tiež nebolo sporným, že žalovaný sa zaviazal poskytnuté mu
finančné prostriedky vrátiť v dohodnutých splátkach po 87,83 eur s dohodnutou splatnosťou splátok vždy v 28. deň v tom-ktorom konkrétnom mesiaci. Rovnako nebolo sporným, že žalovaný splátky neuhrádzal riadne a včas, a tak mohol žalobca využiť právo zosplatnenia následne po tom, ak by bola splnená podmienka, že žalovaný by bol v omeškaní s tou-ktorou splátkou viac ako 3 mesiace. Právo zosplatniť úver, ako už bolo vyššie uvedené, využil vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru dňom 02.03.2020 a keďže z právneho úkonu zosplatnenia úveru, ani zo žiadnych iných listinných dokladov, ktoré predchádzali uplatneniu tohto práva, nebolo možné zistiť (nebola jednoznačne identifikovaná), pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu, vo svetle ust. § 565 v spojitosti s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka možno o splátke, pre ktorú bolo možné platne uplatniť právo zosplatnenia uvažovať (ako najneskoršej k tomu spôsobilej pri dodržaní 3-mesačnej lehoty od omeškania spotrebiteľa vo vzťahu k tejto splátke) o splátke splatnej k 28.11.2019, od splatnosti ktorej uplynuli tri mesiace, a ak bol dlžník s takou splátkou v omeškaní a toto omeškanie do zosplatnenia naďalej trvalo, do splatnosti tej splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na splátku, mohol veriteľ z dôvodu omeškania s úhradou tejto konkrétnej splátky využiť svoje právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ najskôr od 28.11.2020 a najneskôr do termínu 28.03.2020 (od 28.11.2019 + 3 mesiace je 28.02.2020 a najbližšia splatná splátka je 28.03.2020) tzv. najbližšej splatnej splátky. Keďže v danom prípade k využitiu svojho práva podľa § 565 OZ pristúpil právny predchodca žalobcu listom zo dňa 02.03.2020, bolo zosplatnenie uplatnené včas, a teda do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
21. Dôvodne a správne teda súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na záver identifikovaný predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý si osvojil a na ktorom tiež založil svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o posúdenie uplatneného práva podľa § 565 a § 53 ods.9 OZ v prípadoch, kedy či už z právneho úkonu, ktorým došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ, ani z predchádzajúcej výzvy právneho predchodcu veriteľa nie je možné zistiť, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu, kedy treba vychádzať z toho, že veriteľ mohol pristúpiť k zosplatneniu len za podmienok podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ, teda do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zakotvené v zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 4/2021, jeho závery nie sú v kolízii so závermi na ktorých je založené rozhodnutie v tejto veci.
22. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení otázky zosplatnenia úveru správne, jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia, k čomu nie je spôsobilý ani poukaz odvolateľa na ním identifikované rozhodnutie vyššieho súdu.
23. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 CSP tak, že priznal plný nárok žalobcovi na jeho náhradu voči žalovanému, keďže v odvolacom konaní (tiež druhom) tento zaznamenal plný úspech.
24. O výške náhrady trov (tiež tohto) odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).