Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-47-2023.pdf
PDF · 136.67 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/47/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a členov senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Pavla Lukáča, spore žalobcu: ATK Agrovíno s. r. o., so sídlom J. Hollého 11, 934 01 Levice, IČO: 47 350 423, zastúpený: JUDr. Alexander Kuchárik, advokát so sídlom J. Hollého 11, 934 01 Levice, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., zastúpená: JUDr. Milan Kyseľ, advokát so sídlom Tríbečská 2136/4, 955 01 Topoľčany, o zaplatenie 82 000 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 7C/21/2022 – 159 zo dňa 28. 04. 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/21/2022 – 190 zo dňa 05. 06. 2023 a s opravným uznesením č. k. 7C/21/2022 – 238 zo dňa 07. 11. 2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 7C/21/2022 – 159 zo dňa 28. 04. 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/21/2022 – 190 zo dňa 05. 06. 2023 a s opravným uznesením č. k. 7C/21/2022 – 238 zo dňa 07. 11. 2023 p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 100 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2, § 122 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 563, § 657 Občianskeho zákonníka, § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v časti trov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. Uviedol, že predmetom sporu bola žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 82 000 eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku v celkovej výške 82 000 eur, a to dňa 14. 12. 2012 vo výške 30 000 eur, dňa 14. 01. 2013 vo výške 10 000 eur, dňa 15. 01. 2013 vo výške 10 000 eur a dňa 27. 03. 2013 vo výške 32 000 eur na kúpu nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, F. 9009 G. F. XXXX nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec H., okres H., pričom medzi veriteľom a dlžníkom (žalovaná) bola ústne dohodnutá zmluva o pôžičke a čas vrátenia pôžičky bol dohodnutý po predaji nehnuteľnosti. Zo strany právneho predchodcu žalobcu bola pôžička poskytnutá na kúpu nehnuteľností za účelom ich rekonštrukcie z úveru, ktorý si mala žalovaná vybaviť a po následnom predaji za výhodnejšiu cenu sa mal ziskový rozdiel v rovnakých dieloch rozdeliť medzi veriteľom a dlžníkom. Právny predchodca žalobcu sa z katastra nehnuteľností dozvedel, že žalovaná previedla uvedené nehnuteľnosti na nových vlastníkov kúpnou zmluvou zo dňa 22. 06. 2020 a listom zo dňa 26. 04. 2021 vyzval žalovanú na vrátenie pôžičky.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi pôvodným veriteľom JUDr. G. I. a žalovanou bola ústne uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorou pôvodný veriteľ poskytol
žalovanej pôžičku v celkovej výške 82 000, a to dňa 14. 12. 2012 vo výške 30 000 eur, dňa 14. 01. 2013 vo výške 10 000 eur, dňa 15. 01. 2013 vo výške 10 000 eur a dňa 27. 03. 2013 vo výške 32 000 eur na kúpu nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, F. 9009 G. F. XXXX nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec H., okres H.. Poukázal na to, že zmluva o pôžičke ako zmluva neformálna sa môže uzavrieť aj ústnou formou, pričom reálna povaha zmluvy vyžaduje preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke a preukázanie ponechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. V danom prípade žalobca žaloval titulom vrátenia sumy pôžičky a skutočnosť, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy žalobca zmenil až v priebehu sporu na základe vyjadrení žalovanej, a to tak, že svoj uplatnený nárok na zaplatenie sumy zmenil z pôžičky na úhradu bezdôvodného obohatenia. Žalovaná od začiatku konania nepoprela, že medzi ňou a pôvodným veriteľom došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a že pôvodný veriteľ, v tomto konaní právny zástupca žalobcu, jej poskytol sumu 82 000 eur na kúpu nehnuteľností. Žalovaná namietala iba dohodu ohľadne investičného zámeru kúpy nehnuteľnosti. K tvrdeniam žalobcu, že medzi pôvodným veriteľom a žalovanou nemohla byť uzavretá zmluva o pôžičke, pretože pôvodný veriteľ neodovzdal žalovanej ani len časť poskytnutých finančných prostriedkov, ale tieto odovzdal priamo do rúk predávajúcich, poznamenal, že samotná pôžička vzniká reálnym úkonom – odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, avšak rozlišuje odovzdanie priame a nepriame. Priame odovzdanie má formu tradície (§ 133 Občianskeho zákonníka). Najčastejšie sa tak deje odovzdaním predmetu pôžičky „z ruky do ruky“ (spravidla pri nepeňažnej pôžičke). Typickým príkladom nepriameho odovzdania sumy pôžičky je prípad, keď predmetom pôžičky má byť predajná cena veci (teda aj nehnuteľnosti), ktorá má byť predaná dlžníkovi, a veriteľ poskytne sumu pôžičky dlžníkovi tak, že zaplatí cenu veci bezhotovostne priamo tretej osobe (vlastníkovi predmetu kúpy). Takýto názor zastal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 14. 05. 2004 sp. zn. 21 Cdo 2217/2003, v zmysle ktorého „k zmluve o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.“ V prípade peňazí sa za typický spôsob nepriameho odovzdania považuje bezhotovostný prevod peňazí na účet dlžníka. Pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k odovzdaniu požičanej sumy i bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Nedá sa ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu a ktoré je povinný vrátiť veriteľovi, budú naďalej (od uzavretia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn. 28 Cdo 3790/2008 zastal názor, že „ak sa nevyžaduje fyzické odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, bolo by zbytočným a neodôvodneným obmedzením autonómie vôle zmluvných strán nepripustiť určenie bankového účtu tretej osoby ako miesta, kam má byť prevedený predmet pôžičky, ak sa na tom strany zmluvy o pôžičke dohodnú. Uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi podľa § 657 Občianskeho zákonníka.“
4. V prejednávanej veci medzi stranami sporu nebolo sporným, že pôvodný veriteľ poskytol žalovanej sumu 82 000 eur na účel kúpy nehnuteľnosti a túto sumu bezhotovostne uhradil predávajúcim, a tak medzi stranami sporu nie je spor ohľadne podstatných náležitostí zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke boli splnené, a preto súd zmluvu o pôžičke považoval za platnú. Žalobca si uplatňoval nárok titulom pôžičky a skutočnosť, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke zmenil až v priebehu sporu na základe vyjadrení žalovanej, a to tak, že svoj uplatnený nárok na zaplatenie sumy zmenil z pôžičky na úhradu bezdôvodného obohatenia. Uvedenú argumentáciu posúdil súd prvej inštancie ako účelovú, keďže v prípade pôžičky by bol jeho nárok bez ďalšieho premlčaný, no v prípade bezdôvodného obohatenia sa premlčanie posudzuje z viacerých hľadísk. Bol toho názoru, že právna úprava bezdôvodného obohatenia je koncipovaná ako subsidiárna vo vzťahu k iným inštitútom súkromného práva a uplatní sa výlučne vtedy, ak majetková nerovnováha v majetkovej sfére súkromnoprávnych vzťahov vznikla v dôsledku absencie relevantného právneho dôvodu, čo v danom prípade neplatí, keďže medzi pôvodným veriteľom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Zdôraznil, že právny zástupca žalobcu, ktorý je zároveň právnym predchodcom žalobcu, je dlhoročný advokát s odbornými vedomosťami v odbore právo, a tak je schopný konať s náležitou odbornou starostlivosťou. Výsledok interpretácie článku 11 ods. 3 CSP vo vzťahu ku konkrétnej procesnej situácii však nemusí byť určitému subjektu nevyhnutne len na prospech. Ak žalobca zastúpený právnym zástupcom, ktorý je zároveň pôvodným veriteľom, svoj žalobný nárok opiera o skutkové tvrdenia, ktoré svedčia o tom, že svoju profesijnú odbornosť v danom prípade nevyužil, môže mu to v súvislosti s tzv. materiálnym vedením sporu zo strany súdu byť i na ťarchu. Tvrdenie žalobcu, že do námietky žalovanej nevedel právne vyhodnotiť, o aké plnenie z jeho strany ide a aké právne dôsledky z toho plynú, súd prvej inštancie posúdil prinajmenšom za nepravdepodobné. Súdu
prvej inštancie nie je zrejmým, prečo veriteľ ako odborne erudovaná osoba, si svoju investíciu tak ako tvrdí v žalobe neošetril spôsobom, aby investičný účel poskytnutia peňazí vedel v prípade sporu jednoznačne preukázať, a prečo vôbec bez podchytenia podmienok spolupráce aspoň v písomnej forme poskytol cudzej osobe takú vysokú sumu, ktorú zároveň až po takej dobe postúpil na žalobcu (spoločnosť svojej dcéry) a ako právny zástupca žalobcu ju začal vymáhať až po 9 rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov. Súdu prvej inštancie sa investičný účel kúpy nehnuteľnosti, tak ako uviedol žalobca, javil ako nepravdepodobný. Ak mal pôvodný veriteľ finančné prostriedky v takom rozsahu, že bol schopný uhradiť celú kúpnu cenu z vlastných zdrojov, nevzhliadol dôvod, aby namiesto kúpy tejto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, jej zrekonštruovania a následného predaja so ziskom, radšej investoval spôsobom, že zaplatí celú kúpnu cenu za nehnuteľnosti (pričom sa nejedná o malú sumu), aby tieto nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva iná osoba, ktorá mu ani nie je osoba blízka, a to bez uzatvorenia písomnej zmluvy, v ktorej by mal samotnú pôžičku ako aj svoj investičný zámer riadne ošetrený.
5. Keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal vznesenou námietkou. V danom prípade právny predchodca žalobcu poskytol peňažné prostriedky v mesiaci december 2012, január 2013 a marec 2013, pričom žaloba bola podaná na upomínací súd dňa 17. 02. 2022, a teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Začiatok plynutia premlčacej doby je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou vykonania práva, v zmysle actio nata. V zmysle skoršej judikatúry (R 28/1984) pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právne relevantným spôsobom, je nevyhnutné viazať začiatok plynutia premlčacej doby na vznik samotného dlhu (tento názor potvrdila aj súčasná judikatúra viď napr. R 91/2004, R 17/2017, civ. R (ČR) 104/2011). Aj v prípade, ak by v danom spore išlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie mal za to, že uplynula 3-ročná objektívna premlčacia doba, a nárok žalobcu je premlčaný. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je v zákonných ustanoveniach upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, ako aj premlčacia doba objektívna. Obidve doby začínajú a plynú nezávisle na sebe a ich vzájomný vzťah je taký, že ak skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a ak je vznesená námietka premlčania, nemožno právo priznať. Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo, t. j. rovnako okamihom poskytnutia peňazí. Počiatok subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa viaže ku skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil. Peniaze boli poskytnuté v mesiaci december 2012, január 2013 a marec 2013, žaloba bola podaná na upomínací súd dňa 17. 02. 2022, a teda po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, a preto je irelevantné, kedy začala plynúť subjektívna lehota. Argument žalobcu ohľadne začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty od momentu, kedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení z vyjadrenia žalovanej a oboznámením sa s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 55/98, kedy sa dozvedel o neexistencii zmluvy o pôžičke, považoval súd prvej inštancie za účelový. V danom prípade subjektívna premlčacia lehota, ako aj objektívna premlčacia lehota začali plynúť súbežne, a to okamihom poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej, resp. za žalovanú. Žalobca tvrdil, že treba aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak úmysel žalobkyne sa na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, právne relevantne nepreukázal. Žalobca nedoložil žiaden dôkaz, ktorý by preukázal úmyselné konanie žalovanej, a ktorý by aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby odôvodňoval.
6. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj z dôvodu hospodárnosti a účelnosti, súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie a návrhy žalobcu s ohľadom na predmet sporu nepovažoval za relevantné. Je zrejmým, že vzťahy medzi stranami sporu sú viac než napäté, no s ohľadom na sporné skutočnosti v predmetnej veci sú irelevantné a ani nie sú schopné preukázať úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka B. J., vyžiadaním si spisu pod V-3140/2020 na preukázanie, že kúpna zmluva, ktorou predala žalovaná dotknutú nehnuteľnosť bola spracovaná v AK JUDr. C., vyžiadaním si od operátora dátum, kedy si žalovaná zablokovala telefónne číslo právneho zástupcu žalobcu a vyžiadaním spisu ORPZ v Leviciach vedenom pod ČVS: ORP-119/2-VYS-LV-2023 na účely oboznámenia sa s výpoveďou žalovanej, ako aj vykonanie dokazovania ostatnými navrhnutými dôkazmi, zamietol.
7. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
9. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo alternatívne, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že to bola žalovaná, ktorá za účelom kúpy a predaja hľadala nehnuteľnosti, ktorých ohľadom investovania a predaja na základe dohody mal zafinancovať, sa mala podieľať na financovaní rekonštrukcie a po predaji si mali rozdeliť zisk. Žalovaná, keď chcel spísať zmluvu o pôžičke odpovedala, že „čo si o mne myslíš, veď ja by som ťa neobrala ani o 1 cent“, čomu uveril, keďže sa roky poznali. Nevyvrátiteľným faktom ale je, že žalovaná od začiatku mala úmysel len natiahnuť čas, aby sa mohla úmyselne obohatiť. Žalovaná poprela uvedené skutočnosti a uviedla, čo spochybnil, že tam mali spolu bývať, čo je ničím nepodložená lož. Byt bol v neobývateľnom stave, od bytu kľúče nikdy nemal, aj keď si ich viackrát pýtal od žalovanej, aby mohol ísť skontrolovať priebeh rekonštrukcie, vždy sa vyhovorila, čo tiež svedčí o jej úmysle obohatiť sa na úkor žalobcu. Nikdy žalovaná v predmetnom byte nebývala, čo mala potvrdiť B. J., ktorá sprostredkovala predaj bytu. Byt bol v zlom stave bez akéhokoľvek nábytku a technicky nepoužiteľný bez ústredného kúrenia, ktoré roztrhol mráz a špinavá čierna voda z radiátorov zaplavila podlahy v celom byte. Žalovaná byt kúpený za 82 000 eur predala za 110 000 eur, a teda sa jasne a úmyselne obohatila na úkor žalobcu. Jej tvrdenia sú ničím nepodložené vymyslené lži, bez akéhokoľvek dôkazu. Súd všetky dôkazy hodnotil v prospech žalovanej, len aby udržal nesprávny predložený právny názor, a preto zastal názor, že nesprávne vyhodnotenie zákonnosti dôkazu zakladá vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Nestotožnil sa so záverom súdu, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke. Súd prvej inštancie odignoroval rozhodnutie NS SR sp. zn. Obdo 31/2000 zo dňa 27. septembra 2001 tým, že neskúmal náležite obsah ústnej dohody a dospel k právnemu názoru v rozpore aj s rozhodnutím NS ČR 33Odo 877/2001 a rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo 55/98, z ktorých jasne vyplýva, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou, čo sa v danom prípade nestalo, keďže žalobca plnil priamo do rúk predávajúcich manželov A., na základe ich požiadavky, a teda v tomto prípade sa jasne jedná o plnenie podľa § 454 OZ, teda bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám, teda žalovaná. Právny názor súdu prvej inštancie, že bola dohoda medzi žalobcom a žalovanou o poukázaní finančných prostriedkov na účet predávajúcich, je absolútnym právnym nezmyslom. O týchto skutočnostiach sa žalobca dozvedel až po dôkladnom oboznámení sa s podaním žalovanej zo dňa 20. 06. 2022, a preto teoretické úvahy súdu prvej inštancie o odborných znalostiach právneho zástupcu žalobcu sú zmätočné, jednoznačne v rozpore so zákonom, pretože pred zákonom sme si všetci rovní a uvedené rozhodnutia NS SR a NS ČR nerozlišujú, či sa vec týka murára alebo advokáta, a preto považoval názor súdu prvej inštancie za právne nesprávny a tendenčný. Namietal, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav ako obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval. Tvrdenia žalovanej, že žalobca navrhol žalovanej, aby si zabezpečili spoločné bývanie je absolútnym ničím nepodloženým klamstvom, čo jasne malo byť preukázané aj navrhnutými svedeckými výpoveďami, ktoré by preukázali, že byt bol neobývateľný bez rekonštrukcie, a keby malO byť pravdivé lživé tvrdenie žalovanej, žalobca nemal žiadny problém vložiť do rekonštrukcie bytu 10 až 15 tisíc eur, ako bolo pôvodne dohodnuté, čiže celá transakcia s bytom prebehla podľa tvrdení žalobcu a z tvrdení žalovanej sa nič nerealizovalo, čo jasne vyplýva z vykonaného dokazovania. Z postoja, vyjadrení a najmä z konania žalovanej je evidentné úmyselné konanie z jej strany, čo jednoznačne aj sama v rámci vykonaného dokazovania potvrdila, že ju obťažovali jeho telefonáty a nátlak za byt, zablokovala mu telefónne číslo, neotvárala dvere na byte v E., no napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaná nepoprela svoje úmyselné konanie, a preto podľa § 151 ods. 1 CSP sa považuje tvrdenie žalobcu za nesporné. Okrem toho ním navrhnutí svedkovia mali ešte viac preukázať a potvrdiť jej úmysel, či už pani B. J. ohľadne bytu, postoja žalovanej, vedenie školy o jej charaktere, podľa ktorej údajne žalovaná je schopná poprieť všetko a klamať, len aby získala pre seba prospech, a v neposlednom rade aj rodičia majú k predmetnej veci čo povedať, no napriek tomu súd prvej inštancie nemal záujem o zistenie objektívnej pravdy a o spravodlivé rozhodnutie v spore, čo jasne preukazuje aj jej tvrdenie, že veď rodičia by určite svedčili v prospech žalovanej bez toho, že absolútne nemala vedomosti o tom na aké otázky zo strany žalobcu by mali odpovedať. Ničím nepodložené a žiadnym dôkazom nepreukázané lživé tvrdenia žalovanej o partnerskom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu tiež jasne a bez akýchkoľvek pochybností dokresľuje bezcharakternosť žalovanej, ktorá týmito lživými tvrdeniami a výmyslami jednak jasne potvrdila svoj úmysel bezdôvodne
sa obohatiť aj za cenu poškodenia dobrého mena advokáta pred Slovenskou advokátskou komorou, orgánmi činnými v trestnom konaním na Okresnej prokuratúre v Leviciach, ako aj na Okresnom súde v Leviciach za účelom, aby odradila žalobcu domáhať sa svojho zákonného práva na vrátenie sumy vo výške 82 000 eur z titulu bezdôvodného obohatenia.
10. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa právneho názoru žalovanej je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a zákonné, a nie je tu žiaden z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 Civilného sporového poriadku. Žalovaná sa doteraz domnievala a stále mala za to, že právny predchodca žalobcu jej poskytol bezúročnú pôžičku bez určenia jej splatnosti, následkom čoho došlo uplynutím času k premlčaniu práva na vrátenie pôžičky. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa úmyselného bezdôvodného obohatenia považovala žalovaná za nepravdivé, ničím nepodložené, ničím nepreukázané. Ak aj súd prvej inštancie pripustil argumentáciu žalobcu týkajúcu sa neuzavretia zmluvy o pôžičke z dôvodu absencie odovzdania predmetu pôžičky žalovanej, čo by podľa tvrdenia žalobcu viedlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej, žalovaná poprela, že šlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Tvrdenia žalobcu v tomto smere považovala za výmysel. Preto aj prípadný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Pokiaľ išlo o súdom prvej inštancie zamietnuté návrhy na doplnenie dokazovania svedeckými výpoveďami, či inými dôkazmi, žalovaná sa stotožnila s názorom súdu, že navrhované dôkazy nemajú pre predmet sporu žiadnu relevanciu. Žalovaná sa ohradila proti podávaniu viacerých trestných oznámení zo strany právneho zástupcu žalobcu na svoju osobu, ktoré považuje za vyvíjanie absurdného a neprimeraného nákladu na jej osobu.
11. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že súd prvej inštancie nemal záujem o zistenie všetkých skutočností týkajúcich sa predmetu sporu, a preto nemohol ani spravodlivo rozhodnúť. Z článku 15 základných princípov CSP vyplýva, že dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, čo v danom prípade nebolo vôbec splnené, pretože rozhodnutie súdu je v príkrom rozpore s princípmi, na ktorých spočíva CSP. V konaní bolo preukázané, že v danom prípade sa sporové strany mylne domnievali, že sa jedná o poskytnutú pôžičku, aj keď pôvodne sa dohodli, že žalobca zainvestuje do kúpy bytu, žalovaná zariadi rekonštrukciu bytu a následne po výhodnejšom predaji bytu, finančné prostriedky prevyšujúce kúpnu cenu bytu a náklady na rekonštrukciu sa rozdelia medzi sporovými stranami v rovnakých dieloch. Toto je jediné logické a pravdivé vysvetlenie tejto transakcie. Tvrdenie žalovanej, že žalobca jej poskytol pôžičku bezúročne, ale bez dohodnutého termínu vrátenia, nemá absolútne žiadnu logiku. Žalovaná sa tieto klamstvá snaží prekryť ďalším ničím nepodloženým klamstvom o partnerskom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu, a o vytvorení spoločného bývania, čo je ďalšia ničím nepodložená lož. Považoval za nelogické a nezmyselné, pokiaľ by tvrdenia žalovanej mali byť pravdivé o spoločnom bývaní, prečo by poskytoval žalobca pôžičku, resp. kupoval predmetnú nehnuteľnosť, v ktorej žalobca nikdy a nikto nebýval, je to nespochybniteľné a nelogické klamstvo, tvrdenie výlučne za účelom prekrytia úmyselného obohatenia sa zo strany žalovanej. Žalovaná nepreukázala a ani sa nesnažila preukázať tieto jej nepravdivé tvrdenia. V danom spore ide o bezdôvodné obohatenie a vzhľadom nato, že zo strany žalovanej sa jednalo o úmyselné obohatenie, premlčacia doba je 10-ročná, a preto nejde o premlčanú pohľadávku. Úmyselné konanie zo strany žalovanej preukazuje celý priebeh dohody a realizácie transakcie kúpy a predaja bytu v jednotlivých na seba logicky nadväzujúcich krokoch a konaniach zo strany žalovanej v súlade s pôvodnou dohodou s právnym predchodcom žalobcu. Žalovaná o mnohých otázkach týkajúcich sa predmetu sporu neuviedla vlastné tvrdenia, a preto tieto popretia sú neúčinné, jednoznačne predstavujú aj skutočnosti, že zo strany žalovanej neboli predložené a ani navrhnuté žiadne dôkazy na preukázanie tvrdení a zároveň nedošlo ani k popretiu podstatných skutočností tvrdených zo strany žalobcu, a preto tieto tvrdenia považoval za nesporné. Súd prvej inštancie bezdôvodne odmietol vyhovieť ďalším navrhnutým dôkazom za účelom preukázania nespochybniteľných tvrdení, na rozdiel od klamstiev zo strany žalovanej, ktoré neboli podložené žiadnymi dôkazmi a sú absolútne nelogické, vzájomne si odporujúce.
12. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a podrobne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal všetkými argumentami, ktoré strany sporu v priebehu konania uvádzali. Závery, ktoré súd prvej inštancie prijal majú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé akými myšlienkovými pochodmi sa súd riadil. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia a skonštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
16. Predmetom konania v zmysle žaloby žalobcu bol pôvodne nárok žalobcu na vrátenie pôžičky vo výške 82 000 eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku v celkovej výške 82 000 eur, a to dňa 14. 12. 2012 vo výške 30 000 eur, dňa 14. 01. 2013 vo výške 10 000 eur, dňa 15. 01. 2013 vo výške 10 000 eur a dňa 27. 03. 2013 vo výške 32 000 eur na kúpu nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, F. 9009 G. F. XXXX nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec H., okres H., bola ústne dohodnutá zmluva o pôžičke a čas vrátenia pôžičky bol dohodnutý po predaji nehnuteľnosti. Podľa skutkových tvrdení žalobcu v žalobe pôžička bola poskytnutá na kúpu nehnuteľností za účelom ich rekonštrukcie z úveru, ktorý si mala žalovaná vybaviť a po následnom predaji za výhodnejšiu cenu sa mal ziskový rozdiel v rovnakých dieloch rozdeliť medzi veriteľom a dlžníkom. V priebehu sporu na základe vyjadrení žalovanej žalobca začal skutkovo tvrdiť, že zmluva o pôžičke nebola platne uzatvorená a v danom prípade došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu, pričom malo ísť o úmyselné bezdôvodné obohatenie. V konaní žalovaná nepoprela poskytnutie bezúročnej pôžičky právnym predchodcom žalobcu, avšak odmietla tvrdenie žalobcu o investičnom zámere poskytnutia pôžičky a tvrdila, že lehota splatnosti vrátenia pôžičky nebola dojednaná. Žalobcu tak v spore primárne zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, týkajúcej sa dohody o investičnom zámere poskytnutia pôžičky a dohody o čase vrátenia pôžičky po predaji predmetnej nehnuteľnosti. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva, pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že pôžička (poskytnutie sumy 82 000 eur žalovanej sporným nebolo) bola poskytnutá na kúpu nehnuteľností za účelom ich rekonštrukcie z úveru, ktorý si mala žalovaná vybaviť a po následnom predaji za výhodnejšiu cenu sa mal ziskový rozdiel v rovnakých dieloch rozdeliť medzi veriteľom a dlžníkom, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie týchto skutočnosti. V sporovom konaní je predmet zisťovania skutkového stavu vymedzený tvrdeniami strán sporu. Podľa ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 149 a nasl.) sú strany povinné predložiť súdu prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorými svoje tvrdenia preukazujú. Následne súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Dokazovanie je teda činnosť súdu, prostredníctvom ktorej skúma, či tvrdenia strán sporu sú pravdivé. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo skutkového stavu, ktorý zodpovedá dôkazným tvrdeniam strán sporu, skutočnostiam, ktoré nie sú medzi nimi sporné a súd o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti, skutočností, ktoré nie je nutné dokazovať a skutočnosti vyplývajúce z právnych alebo skutkových domnienok, ako aj právnych fikcií. Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí o ním tvrdených skutočnostiach poskytnúť tzv. plný dôkaz, t. j. dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky žalovaného treba odlišovať od jeho obrany založenej na predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje tvrdenia protistrany, nezakladá sa na
nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení, prípadne spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, zakladajúcich námietku. Žalobca ako dôkaz doložil aj výzvu na vrátenie pôžičky zo dňa 26. 04. 2021 (č. l. 20 spisu), v zmysle ktorej právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na vrátenie pôžičky vo výške 82 000 eur, ktorú poskytol v mesiacoch december 2012, január 2013 a marec 2013 na dobu neurčitú za účelom kúpenia nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14. 12. 2012 od predávajúcich manželov D. a K. A., pričom dohodnutá kúpna cena nehnuteľností evidovaných kat. odborom Levice na LV č. XXXX G. F. XXXX bola uhradená v splátkach podľa čl. III bod 2 predmetnej kúpnej zmluvy a keďže doba na vrátenie požičanej sumy nebola dohodnutá, žiadal žalovanú o vrátenie podľa § 563 OZ na účet, v opačnom prípade sa vrátenia bude domáhať súdnou cestou. Predmetná výzva, predložená žalobcom, je tak v rozpore so skutkovými tvrdeniami žalobcu v priebehu sporu.
17. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie bol toho názoru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke s tým, že doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá. Tvrdenie žalobcu, že do námietky žalovanej nevedel právne vyhodnotiť, o aké plnenie z jeho strany ide a aké právne dôsledky z toho plynú, sa aj odvolaciemu súdu javilo ako nepravdepodobné. Nie je zrejmým ani odvolaciemu súdu, prečo právny predchodca žalobcu ako odborne erudovaná osoba, si svoju investíciu, neošetril spôsobom, aby investičný účel poskytnutia peňazí vedel v prípade sporu jednoznačne preukázať, a prečo bez podchytenia podmienok spolupráce aspoň v písomnej forme poskytol cudzej osobe takú vysokú sumu, ktorú zároveň po dlhej dobe postúpil na žalobcu (spoločnosť svojej dcéry) a vymáhať ju začal po 9 rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov. Za danej situácie, keď žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o investičnom zámere poskytnutia pôžičky, keďže žalovaná uvedené tvrdenie žalobcu poprela, nemožno považovať jeho skutkové tvrdenie za preukázané. Pokiaľ súd prvej inštancie v prípade právneho predchodcu žalobcu akcentoval na skutočnosť, že ide o advokáta, teda osobu odborne spôsobilú, u ktorej sa predpokladá odborná znalosť posúdiť právne úkony, ktoré realizuje, resp. do ktorých vstupuje a ich právne následky, nemožno v tomto smere súdu prvej inštancie nič vytknúť. Odvolateľ v odvolaní tvrdil, že v danom prípade sa sporové strany mylne domnievali, že sa jedná o poskytnutú pôžičku, aj keď pôvodne sa dohodli, že žalobca zainvestuje do kúpy bytu, žalovaná zariadi rekonštrukciu bytu a následne po výhodnejšom predaji bytu, finančné prostriedky prevyšujúce kúpnu cenu bytu a náklady na rekonštrukciu sa rozdelia medzi sporovými stranami v rovnakých dieloch, čo podľa žalobcu bolo jediné logické a pravdivé vysvetlenie tejto transakcie. Tejto argumentácii žalobcu nemožno podľa názoru odvolacieho súdu prisvedčiť. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností o tom, že na strane právneho predchodcu žalobcu a žalovanej malo dôjsť k mylnej domnienke o poskytnutí pôžičky.
18. Námietku žalobcu, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke nemohlo dôjsť, pretože pôvodný veriteľ neodovzdal žalovanej ani len časť poskytnutých finančných prostriedkov, ale tieto odovzdal priamo do rúk predávajúcich, súd prvej inštancie správne nepovažoval za dôvodnú a konštatoval, že samotná pôžička vzniká reálnym úkonom – odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, avšak rozlišuje odovzdanie priame a nepriame. Priame odovzdanie má formu tradície (§ 133 Občianskeho zákonníka) a ide o odovzdanie predmetu pôžičky „z ruky do ruky“ (spravidla pri nepeňažnej pôžičke). Príkladom nepriameho odovzdania sumy pôžičky je prípad, keď predmetom pôžičky má byť predajná cena veci (teda aj nehnuteľnosti), ktorá má byť predaná dlžníkovi, a veriteľ poskytne sumu pôžičky dlžníkovi tak, že zaplatí cenu veci bezhotovostne priamo tretej osobe (vlastníkovi predmetu kúpy). Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu a ktoré je povinný vrátiť veriteľovi, budú naďalej (od uzavretia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že v danom prípade z dôvodu jeho plnenia predávajúcim A. by malo ísť plnenie podľa § 454 OZ, teda o bezdôvodné obohatenie, keďže žalobca plnil za žalovanú to, čo podľa práva mala plniť sama, v dôsledku čoho na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu. V konaní bolo preukázané, že k odovzdaniu predmetu pôžičky došlo zo strany právneho predchodcu žalovanej nepriamo, keď táto tvorila kúpnu cenu nehnuteľností, ktoré nadobudla žalovaná do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 04. 12. 2012 s predávajúcimi D. a K. A.. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej finančné prostriedky v celkovej výške 82 000 eura a to dňa 14. 12. 2012 vo výške 30 000 eur, dňa 14. 01. 2013 vo výške 10 000 eur, dňa 15. 01. 2013 vo výške 10 000 eur a dňa 27. 03. 2013 vo výške 32 000 eur.
Uvedené časové obdobie a výška jednotlivých súm zodpovedá aj čl. III bod. 1 a 2 kúpnej zmluvy, podľa ktorých kúpna cena medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá na sumu 82 000 eur, z dohodnutej kúpnej ceny sa kupujúca zaväzuje zaplatiť predávajúcim časť kúpnej ceny vo výške 30 000 eur najneskôr do 15. 12. 2012, ďalšiu časť kúpnej ceny vo výške 20 000 eur najneskôr do 15. 01. 2013, na zaplatení zvyšku, teda tretej časti kúpnej ceny vo výške 32 000 eur sa zmluvné strany dohodli tak, že ich kupujúca zaplatí najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa zápisničného odovzdania predmetu kúpy zo strany predávajúcich kupujúcej.
19. Vzhľadom na to, že žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd prvej inštancie sa zaoberal aj dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu poskytol peňažné prostriedky dňa 15. 12. 2012 vo výške 30 000 eur, dňa 14. 01. 2013 vo výške 10 000 eur, dňa 15. 01. 2013 vo výške 10 000 eura a dňa 27. 03. 2013 vo výške 32 000 eur. V danom prípade návrh na vydanie platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania bol doručený Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 17. 02. 2022, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil nárok po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Začiatok plynutia premlčacej doby začal plynúť pre jednotlivé sumy poskytnutej pôžičky dňom nasledujúcim po dni vzniku dlhu, keďže doba splnenia dlhu nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami. Dlh vznikol poskytnutím pôžičky dňa 14. 12. 2012 vo výške 30 000 eur a k premlčaniu práva na vrátenie tejto sumy pôžičky došlo dňa 15. 12. 2015, ďalej dňa 14. 01. 2013 vznikol dlh vo výške 10 000 eur a k premlčaniu práva na vrátenie tejto sumy pôžičky došlo dňa 15. 01. 2016, dňa 15. 01. 2013 vznikol dlh vo výške 10 000 eur a k premlčaniu práva na vrátenie tejto sumy pôžičky došlo dňa 16. 01. 2016 a dňa 27. 03. 2013 vznikol dlh vo výške 32 000 eur a k premlčaniu práva na vrátenie tejto sumy pôžičky došlo dňa 28. 03. 2016. Súd prvej inštancie konštatoval aj premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže finančné prostriedky boli poskytnuté v mesiaci december 2012 (dňa 14. 12. 2012), január 2013 (dňa 14. 01. 2013 a dňa 15. 01. 2013) a marec 2013 (dňa 27. 03. 2013) a návrh v rámci upomínacieho konania bol doručený súdu dňa 17. 02. 2022, t. j. po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na to, že došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby, bolo irelevantným, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba. V konaní pritom nebolo ani preukázané, že zo strany žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď žalobca mal plniť za žalovanú to, čo podľa práva mala plniť sama, ako tvrdil žalobca v spore, ale najmä nebolo preukázané, že na strane žalovanej malo ísť o úmyselné konanie z hľadiska získania neoprávneného prospechu – teda že sa neoprávnene obohatila. Odvolací súd preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 82 000 eur s príslušenstvom titulom vrátenia pôžičky (a rovnako tak aj titulom bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok nebol preukázaný) za premlčaný. Súd prvej inštancie preto správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
20. Odvolacou námietkou žalovaného bolo, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to výsluch ním navrhnutých svedkov, ktorí mali preukázať a potvrdiť úmysel žalovanej, či už pani B. J. ohľadne bytu, postoja žalovanej, vedenie školy o charaktere žalovanej, podľa ktorej údajne žalovaná je schopná poprieť všetko a klamať, len aby získala pre seba prospech, a v neposlednom rade aj výsluch rodičov žalovanej, čo podľa žalobcu zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to bodu 31. je zrejmé, že súd prvej inštancie žalobcom označené návrhy na vykonanie dokazovania nepovažoval za potrebné vykonať a s ohľadom na predmet sporu tieto nepovažoval za relevantné. Uviedol, že vzťahy medzi stranami sporu sú viac než napäté, no s ohľadom na sporné skutočnosti v predmetnej veci považoval návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania za irelevantné a nespôsobilé preukázať úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. Odvolací súd sa s uvedenými argumentmi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje. Vo všeobecnosti platí, že je síce na súde, aby zvážil, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, no ak sa rozhodne niektoré nevykonať, je jeho povinnosťou zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, prečo tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, na ktorej overenie alebo vyvrátenie sa navrhuje dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Druhým je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí, ani nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou hodnotou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, na ktorého overenie alebo vyvrátenie sa dôkaz navrhuje, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. V prípade, ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 31. 03. 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že dôvodom na nevyhovenie návrhu žalovaného na vykonanie dôkazov bolo, že išlo o dôkazy nedôvodné a bez relevantnosti vo vzťahu k predmetu sporu. Preto ak súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol žiadne procesné pochybenie a odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP nepovažoval za daný.
21. Žalobca ako odvolací dôvod uplatnil aj dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, teda musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. V prejednávanej veci skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, sú podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP neobstojí.
22. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane výroku o trovách konania, na ktoré súd prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanej priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s prihliadnutím na jej plný úspech v konaní
23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnej žalovanej nárok na ich náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.