Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/65/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: V. Z., G.. XX.XX.XXXX, K. Z. XX, XXX XX I. zastúpený JUDr. Ľubomírom Müllerom, euroadvokátom, Praha 5, Symfonická 1496/9, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o zaplatenie 984,08 € spolu s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. - 90 zo dňa 18. júna 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia čiastky 984,08 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 24.03.2014 do zaplatenia a zároveň rozhodol, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že dedičstvo po nebohom Š. Z. nadobudol V. Z., G.. XX.XX.XXXX Q. B.G. Z., G.. XX.XX.XXXX na základe Štátneho notárstva v Michalovciach sp. zn. D 455/86. Dňa 24.05.2012 podal na Okresný súd Prešov právny zástupca žalobcu návrh na povolenie obnovy konania, v ktorej uviedol, že otec bol rozsudkom Vojenského súdu 1. Stolice Košice sp.zn. Vtr 381/46 odsúdený na výkon trestu odňatia slobody na dva roky nepodmienečne. V odvolacom konaní bol trest zmiernený na dobu 15 mesiacov. Žalobca však výkon trestu odňatia slobody nepodložil žiadnou listinou. Uznesením sp. zn. zo dňa 05.06.2013 Okresný súd Prešov v trestnej veci zomrelého Š. Z. dňa 05.06.2013 v Prešove rozhodol, že podľa v spojení s opravuje písomné vyhotovenie uznesenia č. k. zo dňa 17.10.2012 vo výrokovej časti, kde správne má prvý výrok predmetného uznesenia znieť: Podľa , per analogiam v spojení s čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa povoľuje obnova konania v trestnej veci vedenej na Vojenskom súde v Košiciach sp. zn. Vtr 381/46 proti zomrelému Š. Z., pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.09.2013. Uznesením č. k. -16 zo dňa 17.10.2012 Okresný súd v Prešove na verejnom zasadnutí podľa dňa 17.10.2012 v Prešove rozhodol vo výroku 2 tak, že podľa sa zrušuje výrok o vine a treste v rozsudku Vojenského súdu v Košiciach sp. zn. Vtr 371/46, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej k zrušeniu došlo, stratili podklad. Rozsudkom v menej Slovenskej republiky č. k. -23 zo dňa 17.06.2013 Okresný súd Prešov rozhodol, že podľa

obžalovaného nebohého menom Š.E. Z., G.. XX.XX.XXXX, J. V. XX.XX.XXXX, naposledy bývajúceho Z. XX, U. M., oslobodzuje spod skutku právne kvalifikovaného ako zločin porušenia subordinácie podľa , a Vojenského č. 19/1855 Říšského zákoníka, pretože skutok nie je trestným činom. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.07.2013. Listom zo dňa 23.09.2013, doručeného Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23.09.2013, požiadal právny zástupca žalobcu o odškodnenie po pozostalom Š. Z.. Zároveň si vyúčtoval odmenu a náhrady hotových výdavkov, pričom vo vyúčtovaní poukázal na jednotlivé dátumy a k nim prislúchajúce úkony. Celková odmena, paušálne náhrady a cestovné náklady boli vo výške 984,08 €. Podľa príjmového dokladu E č. 18/2013, založenom na č. l. 13, je zrejmé, že firma JUDr. Ľubomír Müller prijal od V. Z. sumu 984,08 € v hotovosti dňa 16.09.2013. Príjmový doklad je podpísaný len právnym zástupcom žalobcu. Listom zo dňa 15.04.2014 č. Ministerstvo spravodlivosti nevyhovelo žiadosti o odškodnenie žiadateľa B. Z.. Listom, doručeným dňa 01.12.2014, právny zástupca žalobcu odpovedal štátnej tajomníčke na list, ktorým nebolo vyhovené zo strany Ministerstva spravodlivosti SR. Mailom zo strany Ministerstva spravodlivosti, doručeného dňa 31.07.2015 právnemu zástupcovi žalobcu, bolo ozrejmené, že vo veci Z. zotrvávajú na ich rozhodnutí.

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , o trestnom konaní súdnom (ďalej len „“), , v znení účinnom do 30.06.1969 (ďalej len ""), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcov návrh je neopodstatnený, keďže vo veci žalobcu absentuje právny základ pre priznanie nároku na náhradu škody a navyše dostatočným spôsobom nebol nepreukázaný ani vznik samotnej škody. Žalobca na základe rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17.06.2013, č. k. -23 požiadal dňa 23.09.2013 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o priznanie odškodnenia. Žalobca si teda svoj nárok uplatnil na ministerstve spravodlivosti v prekluzívnej lehote podľa 374 ods.1 ministerstvo spravodlivosti nepriznalo žalobcovi náhradu škody listom zo dňa 15.04.2014 čím žalobcovi vzniklo právo na uplatnenie si svojho nároku súdnou cestou. Týmto dňom začala žalobcovi plynúť jednoročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde, ktorá uplynula dňa 15.04.2015. Žaloba bola súdu doručená dňa 23.10.2015, teda celkom zjavne po uplynutí premlčacej lehoty v zmysle . Bez nevyhnutnosti akéhokoľvek dokazovania súd nemal inú možnosť ako žalobu z titulu premlčania zamietnuť.

1.3. Napriek vznesenej námietke premlčania sa súd prvej inštancie zaoberal aj nárokom žalobcu. Pod pojmom škoda je nutné rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t. j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Podstatnou náležitosťou škody je jej vyčísliteľnosť v peniazoch. Vznik a výšku škody je poškodený povinný v súdnom konaní preukázať relevantným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností. Žalobca svoj nárok na náhradu škody - nákladov trov obhajoby odvodzuje z až o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 30.06.1969 avšak neberie do úvahy ustanovenie zákona č. 141/161 Zb., v ktorom je uvedené, že právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať. Z priložených listín je súdu zrejmé, že otec žalobcu bol odsúdený rozsudkom Vojenského súdu 1. Stolice Košice sp. zn. Vtr 381/46 na výkon trestu odňatia slobody na dva roky nepodmienečne, neskôr zmiernený na dobu 15 mesiacov. Žalobca zároveň nepredložil žiaden dôkaz o tom, že žalobcov otec výkon trestu aj absolvoval a teda pri domnienke, že tento bol odsúdený v roku 1946 na dobu 15 mesiacov a táto doba výkonu trestu skončila v roku 1948, je nepochybné, že žalobcu nie je možné považovať za oprávnenú osobu podľa a priznať mu podľa tohto zákona akúkoľvek náhradu škody, nakoľko sa narodil až v období po výkone trestu odňatia slobody, a teda je vylúčené, aby bol výkonom trestu odňatia slobody svojho otca akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojej výžive alebo výchove. V zmysle vyššie uvedeného žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože nepreukázal, či na jeho otcovi bola vykonaná väzba alebo trest odňatia slobody za života žalobcu, t.j. v čase kedy mal byť ukrátený na svojej výžive alebo výchove.

1.4. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a preto v danej veci nie je dôvodný postup podľa z titulu hospodárnosti konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho žalobe vyhovel. K premlčaniu poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 23.4.2013 sp. zn. a uviedol, že trestní stíhanie voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené od 3.7.2013 a on podal žiadosť o odškodnenie dňa 23.9.2013. Žalovaný mu dňa 15.4.2014 oznámil, že dostatočne nešpecifikoval svoje nároky a následne tak urobil dňa 1.12.2014. Žalovaný mu odpovedal po niekoľkých urgenciách mailom dňa 31.7.2015 a on žalobu podal dňa 23.10.2015. Uviedol, ž žalobca uplatnil svoj nárok v zmysle v znení účinnom do 30.6.1969 u žalovaného do jedného roku (trestné stíhanie zastavené 3.7.2013, žiadosť podaná 23.9.2013). Ak MS SR žalobcu do 3 mesiacov neuspokojila mohol podľa odseku 2 svoj nárok uplatniť v občianskosúdnom konaní. Podľa je premlčacia lehota 3 ročná a ak začala lehota bežať 3 mesiace po podaní žiadosti t.j. 23.12.2013 potom lehota skončila 23.12.2016 a žaloba bola podaná včas už 23.10.2015.

2.1. Pokiaľ ide o vlastný nárok žalobcu súd uviedol, že žalobca nebol v dobe otcovho odsúdenia ešte na svete, preto na ňom nebol odkázaný výživou v zmysle . K uvedenému názoru žalobca poukázal na Nález ÚS ČR zo dňa 29.11.2007 sp. zn. , zo dňa 15.10.2008 sp. zn. a mal zato, že ustanovenie v znení účinnom do 30.6.1969 nie je prekážkou pre to, aby bola žalobcovi preplatená náhrada nákladov obhajoby, keď bol oprávnený a zároveň povinný pre svojho otca zvoliť obhajcu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný poukázal na žalobcom zhrnutý časový priebeh skutkového deja a mal zato, že tieto skutočnosti ale pre plynutie premlčacej doby nie sú relevantné. Pre záver o premlčaní nároku sú relevantné len skutočnosti (a s tým súvisiace dátumy) zohľadnené súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, teda dátum vydania uznesenia o zastavení trestného stíhania (dňa 17.06.2013), deň kedy žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie (dňa 23.09.2013) a deň kedy si žalobca uplatnil právo žalobou na súde (23.10.2015). Žalovaná sa plne stotožňuje s právnymi závermi, ktoré súd prijal v ods. 7.1. napadnutého rozsudku. Proti týmto záverom nie je možné bez ďalšieho namietať v odvolaní len tým, že dôjde k pomerne rozsiahlej citácii rozsudku súdu Českej republiky s dožadovaním sa, aby táto vec bola právne posúdená inak. Takto postavenému odvolaciemu dôvodu založenému na námietke nesprávneho právneho posúdenia veci nie je možné priznať úspech, keďže neobsahuje ani len základnú náležitosť odvolania, a síce uvedenie odvolacích dôvodov. V prípade, že dôvodom podania odvolania je nesprávne právne posúdenie veci, odvolateľ musí označiť, v akej otázke došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, z akých dôvodov ide o nesprávne právne posúdenie a uviesť podľa jeho názoru správne právne posúdenie. V tomto prípade žalobca neuviedol v čom má byť právne posúdenie prednesené súdom prvej inštancie nesprávne. Síce odcitoval časť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, tým sa ale žiadnym spôsobom nedotkol právneho posúdenia súdu prvej inštancie. Žalobca neuviedol, prečo má za to, že nebolo možné aplikovať a bolo potrebné aplikovať . Už z tohto dôvodu nemôže byť odvolanie žalobcu úspešné.

3.1. K vlastnému nároku a odôvodnenie odvolania v tejto časti žalovaný uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku, že žalobcu nie je možné považovať za oprávnenú osobu podľa a priznať mu podľa tohto zákona akúkoľvek náhradu škody, nakoľko sa narodil až v období po výkone trestu odňatia slobody, a teda je vylúčené, aby bol výkonom trestu odňatia slobody svojho otca akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojej výžive alebo výchove. Aj keby existoval prípad, v ktorom by niektorá z najvyšších súdnych autorít prijala iný záver (ako sa to snaží prezentovať žalobca v odvolaní pomerne rozsiahlou citáciou nálezu Ústavného súdu ČR), nie je tým umožnené akémukoľvek okresnému súdu ako súdu prvej inštancie úplne opustiť hranice jasne a pevne stanovené právnou normou a uplatniť teleologický výklad približujúci sa k priamemu rozporu správnou normou. Ak je možné v právnom štáte sa k tomuto uchýliť, je to možné len v odôvodnených prípadoch a zo strany najvyšších súdnych autorít. Vo vzťahu k žalobcom citovanému nálezu Ústavného súdu ČR žalovaný v prvom rade považuje za nevyhnutné uviesť, že nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že bol vydaný v konaní s rovnakými skutkovými okolnosťami ako v prejednávanej veci, v druhom rade je nevyhnutné uviesť, že sa s ním nestotožňuje. Zákonodarca po roku 1990 prijal celý rad právnych noriem, ktoré mali zabezpečovať

zrušenie odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za činy, ktoré boli v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti označené za trestné, a zaviesť procesy smerujúce k rýchlemu zrušeniu týchto rozhodnutí bez kladenia náročných nárokov na neprávom odsúdené osoby. Ak sa tieto normy na niektoré prípady nevzťahujú (ako je i prípad žalobcu), nie je možné s vopred zamýšľaným výsledkom hľadať v právnom poriadku cesty „výkladu", ktorý by priamo odporoval relevantným právnym normám, len v záujme prijatia záveru o dôvodnosti nároku. Takýto postup nepredstavuje výklad právnej normy, ale svojvôľu.

3.2. Záverom žalovaný uviedol, že žalobcom prednesená argumentácia v odvolaní vyvoláva pochybnosti o tom, že ide o uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania, ktorá je vyjadrená v Žalobca argumentáciu vyplývajúcu z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec neuplatnil. Táto argumentácia sa prvýkrát objavuje až v odvolaní, čo žalovaného vedie k záveru, že odvolací súd by na túto nemal prihliadať. Okrem toho žalovaný poukázal i na právnu úpravu novôt v odvolacom konaní podľa . Argumentácia žalobcu vyplývajúca z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR predstavuje novotu v odvolacom konaní, pričom tieto argumenty žalobca mohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, neurobil tak. Žalovaný preto mal za to, že túto argumentáciu v odvolacom konaní nie je možné použiť.

4. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej vzhľadom na spôsob vznesenia námietky premlčania namietal, že táto námietka vznesená zo strany štátu je v rozpore s dobrými mravmi a a to bez ohľadu na metodiku výpočtu premlčacej doby. Žalovaný popiera jeho právo na náhradu nákladov obhajoby, pretože sa narodil až po tom, čo bol jeho otec odsúdený. Náklady na otcovu obhajobu ale uhradil žalobca a tým, že má tieto uhradiť zo svojho ho žalovaný v skutočnosti trestá zato, že sa postaral o očistenie svojho otca. Záverom uviedol, že neobstojí názor žalovaného, že nie je možné prihliadnuť na nálezy ÚS ČR a rozhodnutie NS ČR, keďže argumenty v nich uvedené neuplatnil v prvoinštančnom konaní. V tomto smere poukázal nato, že na tieto rozhodnutia poukazoval už v samotnej žalobe zo dňa 23.10.2015 (bod VII.), vo svojom stanovisku zo dňa 30.6.2017 (bod I.) a a na pojednávaní dňa 18.6.2015.

5. Žalovaný nevyužil svoje právo a dupliku nepodal.

6. Podľa prechodných ustanovení účinného od 1.7.2016 (ďalej len „“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. v ustanovení dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. V predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady škody ako dedič oprávnenej osoby, ktorá utrpela majetkovú škodu tým, že bol na nej vykonaný trest odňatia slobody, uplatnená škoda predstavuje odmenu, paušálne náhrady a cestovné náklady v celkovej výške 984,08 €. V predmetnej veci nie je sporný skutkový stav ako bol zistený súdom prvej inštancie (pozri odsek 1.1. tohto rozhodnutia).

10. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom o nárokoch na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste vydaným do dňa účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa doterajších predpisov o odškodnení za väzbu a trest ( až 374 a o súdnej rehabilitácii).

10.1. Podľa o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 30.6.1969 ( ďalej len „ “ ) kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol

celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené.

10.2. Podľa právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.

10.3. Podľa nárok na odškodnenie za väzbu alebo trest zaniká, ak nepožiada oprávnená osoba o priznanie nároku Ministerstvo spravodlivosti najneskoršie do jedného roka odo dňa, v ktorom nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktoré je základom nároku, a tam, kde také rozhodnutie neprichádza do úvahy, najneskoršie do roka od prepustenia z trestu.

10.4. Podľa ak neprizná Ministerstvo spravodlivosti náhradu do troch mesiacov od uplatnenia nároku alebo ak nie je oprávnená osoba s priznanou výškou odškodnenia spokojná, môže svoj nárok uplatniť v konaní o občianskoprávnych veciach.

10.5. Podľa v znení účinnom do 30.6.1969 (ďalej len „“) pokiaľ nie je ďalej uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona i právne vzťahy vzniknuté pred 1.aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. 10.6. Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

10.7. Podľa právo na náhradu škody sa premlčí za rok odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené má zato, že v preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle , pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval príslušné vyššie uvedené ustanovenia , , ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby pre dôvodne vznesenú námietku premlčania a nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (, ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie stotožňuje.

12. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie o premlčaní nároku, keď poukázal na rozhodnutie NS ČR zo dňa 23.4.2013 sp. zn. a závery v ňom uvedené podľa ktorých je premlčacia lehota podľa 3 ročná, keďže premlčanie jeho nároku nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 82/1998 Sb. a zostáva teda v intenciách zákona č. č. 82/1998 Sb. (v znení účinnom pred 24.6.2006) subsidiárne použitie

12.1. Odvolací súd zastáva názor, že závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí NS ČR nie je možné aplikovať na prejednávanú vec. V prvom rade treba poukázať na rozdielny predmet konania vedeného na NS ČR, kde v tejto veci vedenej na NS ČR sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená výkonom väzby a trestu odňatia slobody v dobe od 1.11.1953 do 9.5.1955 v situácii keď bol rozsudkom NS ČR zrušený odsudzujúci rozsudok a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. V tomto konaní tiež Ústavný súd ČR vo svojom kasačnom náleze zaviazal NS ČR právnym názorom, že na uvedený žalobcov nárok je možné priamo aplikovať ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého každý kto bol zatknutý alebo zadržaný v rozpore s ustanovením tohto článku má nárok na odškodnenie. V uvedenom rozhodnutí teda NS ČR riešil otázku v akej dobe sa premlčuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, ak tento nárok nevyplýva zo zákona č. 82/1998 Sb., ale priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. V prejednávanej veci, ktorá je predmetom odvolacieho konania, ale nie je náhrada nemajetkovej ujmy s poukazom na čl 5 ods. 5 Dohovoru, ale náhrada skutočnej škody a preto závery v rozhodnutí NS ČR nie je možné aplikovať na prejednávanú vec. Náhradu škody je vzhľadom na ustanovenie potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov o odškodnení za väzbu a trest ( až 374 a o súdnej rehabilitácii). S poukazom na citované ustanovenie potom súd prvej inštancie správne postupoval, keď na vec aplikoval ustanovenie o 1 ročnej premlčacej dobe, keďže sa jedná o náhradu škody a aplikácia ustanovenia je z tohto dôvodu vylúčená.

13. K námietke žalobcu, ktorý spochybňoval záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho aktívnej legitimácii a to s poukazom na nálezy Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29.11.2007, sp.zn. (zrejme omylom žalobca uviedol sp.zn. ), a zo dňa 15.10.2008, sp.zn. odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že rozhodnutie ústavného súdu cudzieho štátu nie je pre súdy v Slovenskej republike záväzné. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. v ktorých Najvyšší súd SR vyslovil názor, že „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

13.1. Ústavný súd Českej republiky vo svojich nálezoch 29.11.2007, sp.zn. sp.zn. , uviedol, že pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky a toho, či na sťažovateľku prešlo právo na náhradu škody v prípade, ak sa narodila 10 rokov potom, ako bol jej otec nezákonne väznený, zaoberal ako predbežnou otázkou tým, či by v prípade, že bol žiadateľom o odškodnenie sám otec sťažovateľky, teda subjekt, na ktorom bol vykonaný trest odňatia slobody, by mu patrila podľa vo vtedy platnom znení i úhrada nákladov vynaložených v súvislosti s oslobodením spod obžaloby alebo so zastavením trestného stíhania. Ústavný súd konštatoval, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa vo vtedy platnom znení bolo 1. vykonanie trestu celkom alebo sčasti, i keď v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami uvedenými v bode 1 a 2. Po kladnom zodpovedaní predbežnej otázky ústavný súd riešil otázku, či môže byť priznané odškodnenie podľa v znení platnom do 30.6.1969 aj sťažovateľke. Ústavný súd konštatoval, že v znení platnom do 30.6.1969 je treba interpretovať aj prostredníctvom ďalších ustanovení Trestného priadku, a to konkrétne ustanovenia veta prvá, ktoré už k 1.1.1962 stanovilo, že "Ak nevyužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a nezvolí mu ho ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť jeho príbuzný v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh ako i zúčastnená osoba..." Podľa ústavného súdu, ak by konanie bolo začaté na návrh otca sťažovateľky, patrila by mu v rámci náhrady škody i úhrada nákladov konania (konanie o návrhu na povolenie obnovy konania a následné obnovené konanie). Otec sťažovateľky zomrel pred podaním návrhu na obnovu konania. Ak potom zákon sťažovateľke umožňoval svojmu zomrelému otcovi podľa veta prvá v znení platnom do 30.6.1969 zvoliť obhajcu, je logické, že aj jej bude patriť náhrada škody spôsobená ňou vynaloženými nákladmi konania, sťažovateľka konania smerujúce k oslobodeniu spod obžaloby podstupovala v prospech svojho otca, teda v podstate namiesto neho, fakticky tak vystupovala v jeho postavení, a tým znášala náklady konania za neho. Takýto extenzívny výklad nie je, podľa názoru ústavného súdu, v rozpore s v znení platnom do 30.6.1969, podľa ktorého platilo, že právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať. Toto ustanovenie upravuje prechod nárokov na náhradu škody za trest. V posudzovanom prípade však nárok na náhradu škody na sťažovateľku neprechádza, keďže škoda spočívajúca v nákladoch konania vznikla priamo jej a nie zomrelému otcovi. Zmyslom a účelom

tohto zákona bolo zabezpečiť odškodnenie ďalších osôb (osôb odlišných od tých, na ktorých bol trest vykonaný), ktorých sa nezákonné vykonanie trestu negatívne dotklo ako v majetkovej tak sociálnej oblasti. Uvedený extenzívny výklad vyplýva z ústavne konformného výkladu, konkrétne z ústavného princípu rovnosti, ktorý je zakotvený v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i právach) a čl. 3 Listiny, ako princípu zákazu diskriminácie v priznaných základných právach a slobodách.

13.2. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Aktívna vecná legitimácia žalobcu vyplýva z ustanovenia , keď ako dedič oprávnenej osoby môže žiadať odškodnenia za trest ak bol trestom oprávnenej osoby ukrátení na svojej výžive alebo výchove. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa narodil až v období po výkone trestu odňatia slobody svojho otca t.j. oprávnenej osoby, a teda je vylúčené, aby bol výkonom trestu odňatia slobody svojho otca akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojej výžive alebo výchove. V zmysle vyššie uvedeného teda žalobca nie je aktívne legitimovaný. Tieto závery jednoznačne vyplývajú z právnej úpravy, sú prijaté korektným výkladom relevantných právnych noriem. Odvolaciemu súdu nie je z rozhodovacej činnosti známe, že by najvyššie súdne autority v Slovenskej republiky prijali podobné závery ako ÚS ČR vo svojich nálezoch čo sa týka aktívnej legitimácia dedičov oprávnenej osoby s poukazom na príslušné ustanovenia a preto odvolací súd dospel k záveru, že tieto závery ÚS ČR nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad.

14. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd záverom poukazuje nato, že žalobca v predmetnom konaní ani nepreukázal, ako to konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, že jeho otec uložený trest celkom alebo sčasti vykonal. Nie je tak splnená prvá z podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Splnenie tejto podmienky je rozhodujúce aj pre vznik nároku na náhradu škody uplatnenej žalobcom, keď podstata a zmysel právnej úpravy odškodnenia spočíval v odškodnení tých osôb, resp. ich dedičov, ktoré uložený trest celkom alebo sčasti vykonali. Žalobca tak v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho otec uložený trest celkom alebo sčasti vykonal. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech.

15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (, ). 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s a Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. ). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému aj vzhľadom na jeho postavenie v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania v zmysle nebude potrebné súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).