Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/102/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudcov: JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v spore žalobcu: C. X., nar. X.X.XXXX, bytom M. X, D., právne zast. advokátkou: JUDr. Mária Jezerská, so sídlom Hlavná 42, Trnava, proti žalovanému: H. X., nar. XX.X.XXXX, bytom B. N. W. č.d. XX, B. N. W., právne zast. splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, o zaplatenie 3.600 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12. septembra 2018, č.k. -127, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.600,- Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.850,- Eur od 07.07.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 750,- Eur od 31.01.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. , , , (ďalej aj ako „OZ) a (ďalej aj ako „CSP“), a vecne odôvodnil tým, že mal preukázanú dôvodnosť podanej žaloby v celom rozsahu. Žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že žalovaný užíval spoločnú vec v žalovanom období dva roky pred podaním žaloby, t.j. od 07.07.2014 do 07.07.2016, nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci, čo preukázala aj obhliadka nehnuteľností, z ktorej vyplynulo, že okrem dvoch miestností v rodinnom dome žalovaný užíva predmetné nehnuteľnosti nad rozsah svojho podielu nielen s ohľadom na výmeru predmetných nehnuteľností, t.j. rodinného domu, záhrady, zastavanej plochy a nádvoria pod rodinným domom, hospodárskou budovou - dielňou v zadnej časti dvora, bazénom a ostatným príslušenstvom ako garáž, vonkajšia toaleta, ale aj s ohľadom na hodnotu užívaných častí veci, keďže hodnota rodinného domu je odlišná do hodnoty nepovolenej stavby bazénu a dielne. Sporným bolo to, či k bezodplatnému nadužívaniu spoločnej veci žalovaným dochádza na základe ústnej dohody spoluvlastníkov alebo bez dohody, t.j. súhlasu ostatných podielových spoluvlastníkov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pokiaľ takáto dohoda medzi stranami existovala pred 20-timi rokmi, a obsah ústnej dohody z roku 1993 zostal medzi stranami sporný, tak takáto potenciálne existujúca dohoda podielových spoluvlastníkov tu nebola už v roku

2010, tak ako zhodne vypovedali obe strany, konkrétne žalobca na pojednávaní dňa 10.08.2017 a žalovaný dňa 26.09.2017 zodpovedaním otázky advokáta žalobcu č. 12, že žalobca dal v roku 2010 návrh ohľadom platenia nájomného, a že si to žalovaný bude dávať do nákladov; rovnako tak v roku 2014, keď žalovaný na pojednávaní dňa 26.09.2017 v súvislom opise uviedol, že „od roku 2014 začala so svojimi nárokmi pani M.“, taktiež uviedol, že „všetko nastalo dva roky dozadu“. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že v období vymedzenom v žalobe žalovaný neuzavrel so žalobcom resp. s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi rozhodujúcimi na majoritnom princípe podľa veľkosti podielov, (ústnu) dohodu o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah svojho podielu, konkr. do 21.10.2015 so sestrou C. V. ako vtedy podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/3, a od 22.10.2015, keď sa podielovými spoluvlastníkmi z titulu darovania stali jej dcéry, s C. N. a B. M.. Taktiež žalobca a sestra resp. jej dcéry ako právni nástupcovia medzi sebou neuzavreli takúto dohodu. Neexistenciu dohody o bezodplatnom užívaní spoločnej veci žalovaným nad jeho podiel mal súd prvej inštancie preukázanú z výsluchu žalobcu, ktorý uvádzal, že od roku 2010 s určitými prestávkami vyzýval žalovaného na riešenie vzniknutého stavu, čo žalovaný potvrdil, ako aj z listín predložených žalobcom, v ktorých B. M. 26.10.2015 vyzýva žalovaného ako osobu samostatne zárobkovo činnú pod obchodným menom H. X. - P., na uzavretie nájomnej zmluvy s nájmom vo výške 500,- Eur. Zo súhlasu žalobcu udeleného B. M. (rub č.l. 65 v súdnom spise) mal súd prvej inštancie preukázanú neexistenciu tejto dohody aj medzi žalobcom a žalovaným, nasledovanú ďalšími výzvami zo dňa 28.12.2015 a zo dňa 10.02.2016, kedy si žalobca preukázateľne a kvalifikovane uplatnil nárok na náhradu za užívanie jeho podielu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že neužívanie predmetných nehnuteľností žalobcom nie je dôsledkom výkonu užívacieho práva žalovaného nad rozsah jeho vlastného spoluvlastníckeho podielu, ale dôsledkom nezáujmu žalobcu o výkon svojho užívacieho práva. V konaní bolo preukázané, že to bol žalovaný, ktorý vymenil zámky na nehnuteľnostiach, na vstupnej bráne a tieto kľúče žalobcovi nevydal v kópii. Nie je možné, aby podielový spoluvlastník, ktorý bezodplatne užíva spoločnú vec nad rozsah svojho podielu, určoval spôsob výkonu vlastníckeho práva ostatných podielových spoluvlastníkov. Ak žalobca ako podielový spoluvlastník nemá záujem na užívaní vyčlenenej časti spoločnej veci osobne, žalovaný nesúhlasil s tým, aby žalobca užíval svoj podiel prenechaním inej osobe za odplatu (nájom spoluvlastníckeho podielu), a žalobca nemá záujem užívať striedavo v určitých časových obdobiach spoločnú veci so žalovaným, tak je povinnosťou žalovaného ako spoluvlastníka, ktorý užíva celu vec nad rozsah svojho podielu bezplatne, zaplatiť ostatným podielovým spoluvlastníkom náhradu. K otázke investícii, žalovaným vynaložených na údržbu a zveľadenie predmetných nehnuteľností súd prvej inštancie uviedol, že tieto je potrebné zohľadniť v rámci zrušenia a širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva podielových spoluvlastníkov či už dohodou, alebo v konaní pred súdom. Rovnako tak súd prvej inštancie neprihliadol na tvrdenia, že predmetné nehnuteľností užívali najmä v letných mesiacoch aj iné osoby, nakoľko šlo najmä o rodinných príslušníkov žalovaného, ktorí sa tam zdržiavali s jeho súhlasom a v prípade konfliktného spoluužívania vyčlenenej časti spoločných nehnuteľností B. M. so žalovaným táto skutočnosť nemala význam pre určovanie výšky náhrady žalobcu za to, že neužíva svoj podiel a zároveň dochádza k užívaniu spoločnej veci výlučne žalovaným v prevažnom žalobou vymedzenom období. Z dokazovania vyplynulo, že podielová spoluvlastníčka B. M. trávila letné mesiace v dome, ako keby tam chodila na dovolenku (z výsluchu svedkyne F. X.), z čoho podľa názoru možno vyvodiť jej spôsob realizácie výkonu vlastníckeho práva k 1/6 podielu na spoločnej veci, ktorá ale nemá vplyv na vlastnícke právo žalobcu a výšku ním uplatneného nároku na náhradu. Pri určení výšky náhrady za užívanie spoločných predmetných nehnuteľností žalovaným súd prvej inštancie vychádzal z potvrdenia realitnej kancelárie zo dňa 12.4.2016, keď žiadna zo strán po otvorení pojednávania nenavrhla vykonať znalecké dokazovanie a až do ukončenia dokazovania nebola predmetom sporu výška náhrady uplatnenej žalobcom. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vychádzal z potvrdenia reality BIČIAR so sídlom v Trnave zo dňa 12.04.2016, ktorá na základe vykonanej obhliadky nehnuteľnosti dňa 09.04.2016, údajov z katastra nehnuteľností a poznatkov situácie na trhu s nehnuteľnosťami, stanovila porovnávacou metódou aktuálnu trhovú hodnotu predmetných nehnuteľností na sumu 117.000,- Eur a aktuálnu cenu prenájmu predmetnej nehnuteľnosti bez zariadenia na 600,- Eur mesačne. Tomu zodpovedá vzhľadom na 1/3 podiel žalobcu na predmetných nehnuteľnostiach suma 200,- Eur mesačne. Žalobca si podanou žalobou uplatnil náhradu za užívanie spoločnej veci žalovaným vrátane jeho podielu vo výške 150,- Eur mesačne za dva roky spätne od podania žaloby, t.j. od 07.07.2014 od 07.07.2016, čo predstavuje (150,- Eur x 24 mesiacov) istinu 3.600,- Eur. Súd prvej inštancie prednesený návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom realitnej kancelárie k potvrdeniu zo dňa 12.04.2016 na pojednávaní dňa 12.09.2018 zamietol, keď mal za to, že vykonanie tohto dôkazného prostriedku by neprispelo k náležitému objasneniu veci, teda k objasneniu primeranej výšky prenájmu predmetných nehnuteľností

v rozhodnom čase, tak ako bol tento návrh advokátkou žalovaného prednesený. Z potvrdenia realitnej kancelárie je zrejmé, z akých podkladov vychádzala v čase vypracovania potvrdenia. Povinnosťou žalovaného v prípade spochybňovania výšky náhrady za nadužívanie predmetných nehnuteľností žalovaným bolo uviesť vlastné skutkové tvrdenie o výške nájmu predmetných nehnuteľností, a z toho plynúcej primeranej výšky náhrady žalobcu, a to s prihliadnutím na zákonnú a sudcovskú koncentráciu včas so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, o čom boli obe strany súdom prvej inštancie výslovne poučené na pojednávaní dňa 18.04.2018. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že účinne poprel výšku náhrady už tým, že popieral nárok žalobcu ako celku, keď ako bolo uvedené v predbežnom právnom posúdení na pojednávaní zo dňa 10.08.2017, sporné od počiatku bolo len to, či existuje medzi podielovými spoluvlastníkmi dohoda o bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností žalovaným aj v čase podania žaloby, nie faktické nadužívanie žalovaným ani výška náhrady. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie návrh žalovaného na výsluch realitnej kancelárie zamietol, a popretie aktuálnej ceny nájmu predmetných nehnuteľností uvedenej realitnou kanceláriou dňa 12.04.2016, a tým i základu pre výpočet výšky náhrady žalobcu považoval za neúčinné. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania, ktorý súd prvej inštancie priznal v súlade s , v spojení s Nariadenia vlády SR č. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01.02.2013. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania v zákonnej 5 % výške odo dňa 07.07.2016, tento bol však čiastočne zamietnutý, keď z predloženej výzvy zo dňa 10.02.2016 mal súd prvej inštancie preukázaný žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie náhrady za užívanie nadpodielu, avšak bez preukázania okamihu účinného doručenia výzvy žalovanému, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania v časti 2.850,- Eur (za obdobie užívania spoločnej veci žalovaným aj v podiele žalobcu od 07.07.2014 do 10.02.2016, 150,- Eur x 19 mesiacov) odo dňa doručenia žaloby na súd prvej inštancie a v časti 750,- Eur (za obdobie užívania spoločnej veci žalovaným aj v podiele žalobcu od 11.02.2016 do 07.07.2016, 150,- Eur x 5 mesiacov) odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému (30.01.2017), t.j. od 31.1.2017. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , keď žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu ( jeho neúspech bol len v nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky).

3. Žalovaný sa proti rozsudku odvolal v celom rozsahu s poukazom na ustanovenie , , . Uviedol, že konštatovanie súdu, že nadužívanie spoločnej veci žalovaným nebolo medzi stranami sporné, je v príkrom rozpore s procesnými úkonmi (vyjadreniami) žalovaného prezentovanými či už v písomnej forme (napr. podanie zo dňa 16.04.2018) alebo ústne do zápisnice v priebehu pojednávania (napr. dňa 18.04.2018), resp. aj s výpoveďou žalovaného počas jeho osobného výsluchu na pojednávaní dňa 26.09.2017. Spornosť rozsahu, v ktorom mal žalovaný spoločné nehnuteľnosti užívať, je zrejmá aj z toho, že súd napokon nariadil vykonanie obhliadky nehnuteľností. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné dozvedieť sa, ako súd k zisteniam z obhliadky nehnuteľnosti dospel, tieto zistenia sú tiež neurčité, keď súd v nich neuvádza, ktoré konkrétne miestnosti v rodinnom dome majú byť žalovaným užívané, ani aký má byť konkrétny (číselný) súdom avizovaný pomer výmery užívanej a neužívanej časti, resp. hodnotový pomer užívanej a neužívanej časti nehnuteľností. Ak potom zistenia súdu ohľadom rozsahu užívania spoločných nehnuteľností uvedené v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie sú zhodné s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 06.09.2018, bolo povinnosťou súdu sa s obranou žalovaného vysporiadať poskytnutím špecifických odpovedí na tieto jeho relevantné otázky, čo však súd prvej inštancie neurobil, a tým porušil právo žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalovaný v konaní v rámci svojej procesnej obrany proti žalobe tvrdil, že medzi spoluvlastníkmi došlo k uzatvoreniu dohody na začiatku 90-tych rokov, účastníci sa dohodli na tom, že žalovaný bude sám znášať všetky náklady spojené s užívaním a bežnou údržbou nehnuteľností, avšak bez povinnosti uhrádzať ostatným spoluvlastníkom akúkoľvek osobitnú peňažnú náhradu. Žalovaný poukázal na výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 10.08.2017, kde uviedol: „V minulosti som náhradu za užívanie od brata nepožadoval. Vždy som dúfal, že raz príde k vyporiadaniu a nepotreboval som náhrady.“ Vôbec prvýkrát začal žalobca takúto náhradu od žalovaného žiadať až listom zo dňa 10.02.2016. Pri existencii súdom pripustenej dohody o bezodplatnom užívaní nehnuteľností žalovaným, by návrh žalobcu na platenie nájomného predložený žalovanému platnosť tejto dohody nerušil, ani by ju nijako nemenil, nakoľko na jej zrušení alebo zmene by sa museli dohodnúť všetci podieloví spoluvlastníci kvalifikovanou väčšinou v rámci rozhodovania o hospodárení so spoločnou vecou. Rozhodnutie o spôsobe hospodárenia so spoločnou vecou napriek tomu, že na jeho prijatie postačuje súhlas väčšiny podielových spoluvlastníkov (pričom sám žalobca by túto väčšinu ako tretinový spoluvlastník ani nemal) pre svoju platnosť vyžaduje, aby bolo prerokované všetkými spoluvlastníkmi, resp. aby bola všetkým spoluvlastníkom aspoň ponúknutá možnosť vyjadriť

sa k prerokovávanej otázke. Žalovaný uviedol už vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.04.2018, že spoluvlastnícky podiel nemôže byť platným predmetom nájmu, tým môže byť len vec ako taká, prípadne jej časť, avšak spoluvlastnícky podiel nie je vyjadrením vlastníckeho práva k žiadnej reálnej (hmotnej) časti spoločnej veci, ale je vyjadrením ideálneho pomeru, v akom sa podieloví spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva spoločnej veci podielom ideálnym. Žalobca teda ako tretinový vlastník nemôže platne prenajať svoj spoluvlastnícky podiel inej osobe a nemôže platne prenajať ani spoločnú vec ani žiadnu jej reálne vymedzenú časť. Rozhodnutie o prenajatí spoločnej veci alebo jej časti je rozhodovaním všetkých podielových spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. Skutočnosť, že žalobca nemá záujem o užívanie predmetných nehnuteľností, vyplynula nielen z výpovede samotného žalobcu ale aj z výpovede jeho manželky, S. X. na ústnom pojednávaní dňa 28.11.2017. Navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na ustanovenia , , , , , pripomenul povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, pričom žalovaný vo svojich vyjadreniach potvrdil, že nehnuteľnosti užíva už vyše 20 rokov, bránil sa iba tým, že bezplatné užívanie nehnuteľnosti nad rámec jeho podielu vyplýva z existujúcej dohody spoluvlastníkov. Uviedol, že dohoda spoluvlastníkov bola taká, že môže užívať celú nehnuteľnosť, pričom bude znášať náklady s užívaním a údržbou bez povinnosti platiť ostatným spoluvlastníkom za nadužívanie svojho spoluvlastníckeho podielu osobitnú peňažnú náhradu. Bolo vecou žalovaného, akú formu procesnej obrany si zvolil. Avšak už samotná jeho obrana jednoznačne potvrdzovala to, že užíva celú nehnuteľnosť, ak by totiž žalovaný užíval len svoj podiel, nepotreboval by k tomu súhlas ostatných spoluvlastníkov, pretože by to vyplývalo z jeho spoluvlastníckeho práva. Bez ohľadu na vyššie uvedené aj z celého konania žalovaného vyplýva, že s nehnuteľnosťou nakladal ako výlučný vlastník, na pozemku vybudoval bazén a vykonal zmenu stavby - hospodárskej budovy a to bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov a bez stavebného povolenia. Vymenil zámku od vstupnej brány a vchodu do rodinného domu a žalobcovi ako spoluvlastníkovi tým znemožnil vstup na pozemok a do rodinného domu, pričom tento kľúč žalobcovi nevydal napriek jeho opakovaným žiadostiam do dnešného dňa. Rodinný dom zariadil vlastným nábytkom prerobil kúpeľňu, kuchyňu, WC a to tak, aby to vyhovovalo jeho požiadavkám a bez súhlasu spoluvlastníkov. Žalobca v konaní predložil situačný náčrt stavieb aj technický náčrt rodinného domu, ktorý žalovaný nenamietal. Z tvaromiestnej ohliadky vyplynulo, že celý pozemok ako aj stavby užíva žalovaný. Žalobca však od počiatku sporu tvrdil, že spoluvlastníci súhlasili len s tým, že žalovaný bude v predmetnej nehnuteľnosti bývať. Jediná dohoda, ktorá bola uzavretá ústne spočívala v tom, že žalovaný môže v nehnuteľnosti bývať s tým, že si bude uhrádzať bežné náklady, ktoré sú s užívaním nehnuteľnosti spojené. O žiadnej protihodnote a záväzkoch žalovaného s tým, že takto majú byť uspokojené nároky spoluvlastníkov, nebola žiadna dohoda, dokonca sa o takomto spôsobe vyporiadania nikdy medzi spoluvlastníkmi ani nehovorilo. V danom prípade sa jedná o faktický stav, keď žalovaný síce so súhlasom spoluvlastníkov nehnuteľnosť užíval, avšak za nadužívanie im neplatil žiadnu finančnú náhradu, pričom existencia dohody o bezplatnom užívaní nebola v konaní preukázaná. Bezplatné užívanie nehnuteľnosti žalovaným, nemožno chápať ako výraz uváženej vôle ostatných spoluvlastníkov, že žalovaný môže užívať celú vec donekonečna bez povinnosti náhrady, ale je dlhodobým faktickým stavom, ktorým žalovaný porušuje práva ostatných spoluvlastníkov. Neexistenciu dohody tvrdenej žalovaným preukázal žalobca aj listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že aj druhý spoluvlastník sa domáhal náhrady za užívanie jeho podielu žalovaným. Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia o existencii dohody navrhol vypočuť svedkov a to svoje dcéry F. a K. X., a z výsluchu svedkýň bolo preukázané, že neboli osobne prítomné pri žiadnej dohode podielových spoluvlastníkov o užívaní danej nehnuteľnosti, za žalovaným do rodinného domu nechodili, pretože mali školské povinnosti a potom boli dlhodobo v zahraničí. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že požadoval náhradu za užívanie svojho podielu žalovaným, navrhol taktiež vypočuť svedkyňu, ktorá aj potvrdila, že bola pri tom, keď sa súrodenci dohodli, že v nehnuteľnosti bude bývať žalovaný a chápalo sa to, ako dočasné riešenie. Vypovedala, že bola prítomná pri tom, keď v r. 2010 navrhol žalobca žalovanému, aby mu platil nájomné s tým, že ak tam podniká môže si to dať do nákladov a podľa svedkyne to žalovaný aj prisľúbil, ale nič sa nedialo, potom sa stretli žalobca a žalovaný a rozprávali sa o predbežnej sume, čo by za to žalobca chcel, s čím žalovaný nesúhlasil, následne komunikovali písomne, kde žalobca opätovne žiadal nájomné (v sume 200 Eur) , čo by bolo pre žalovaného miernejšie riešenie, aby sa nemusel odsťahovať. Svedkyňa tiež uviedla, že žalovaný žije v nehnuteľnosti 25 rokov, nič neplatí a podniká tam, má tam firmu, pričom najneskôr od r. 2010 (kedy žalovaný vymenil zámky), nemá žalobca prístup do nehnuteľnosti. Svedkyňa vypovedala, že bola osobne prítomná pri tom, keď

si žalobca pýtal kľúče od žalovaného, ktorý reagoval tak, že dá kľúče spraviť, čo však neurobil a do dnešného dňa žalobcovi kľúče neodovzdal, čo v podstate potvrdil aj žalovaný, takže tento neumožnil žalobcovi užívať nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Žalovaný v odvolacej replike zotrvával na svojich doterajších vyjadreniach, podotkol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevyhodnotil procesnú obranu žalovaného za uplatnenú neskoro. Žalovaný nikdy neuviedol, že nehnuteľnosti užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, iba to, že ich užíva sám, t.j. bez toho, aby súčasne s ním spoločné nehnuteľnosti užíval iný podielový spoluvlastník (šestinová podielová spoluvlastníčka Mgr. M. užívala tieto nehnuteľnosti spoločne so žalovaným len dočasne, čo vyplynulo aj z dokazovania vykonaného súdom). Práve za účelom zistenia, v akom rozsahu žalovaný spoločné nehnuteľnosti užíva, súd nariadil a následne bezprostredne pred vyhlásením rozsudku vykonal miestnu obhliadku predmetných nehnuteľností. Žalovaný v konaní tvrdil len to, že na základe dohody uzatvorenej s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (svojimi súrodencami) pred vyše 20 rokmi, bol oprávnený užívať tieto nehnuteľnosti aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a za také nadužívanie ostatným podielovým spoluvlastníkom nepatrila žiadna osobitná peňažná náhrada, nakoľko žalovanému udelili toto právo pod podmienkou, že bude sám znášať náklady spojené s užívaním ako aj údržbou celej nehnuteľnosti. Tvrdenie žalobcu o neodovzdaní kľúčov je čisto účelové, navyše toto tvrdenie ani nebolo v konaní preukázané, keďže žalovaný pri svojom výsluchu poprel, že by od neho žalobca niekedy kľúč žiadal, pričom on nemá problém kľúč žalobcovi kedykoľvek poskytnúť. Skutočnosť, že žalovaný dal vybudovať na záhrade bazén neznamená, že by ostatných podielových spoluvlastníkov vylúčil z ich užívania, práve naopak, ako žalovaný tvrdil v priebehu konania, bazén dal vybudovať aj preto, aby spoločné nehnuteľnosti boli miestom, kde bude mať celá rodina vrátane ostatných podielových spoluvlastníkov príležitosť i dôvod stretnúť sa a tráviť voľný čas. Na podanom odvolaní zotrvával.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba ( a ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (, 380 ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. bolo zaplatenie 3.600,- Eur s príslušenstvom titulom finančnej (relutárnej) náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobcu žalovaným. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel v sume celej žalovanej istiny a časti príslušenstva a síce 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.850,- Eur od 07.07.2016 do zaplatenia a s 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 750,- Eur od 31.01.2017 do zaplatenia, a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v podstatnom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ustanovenie odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a iba na zdôraznenie správnosti jeho záverov dodáva nasledovné:

9. Žalovaný v odvolaní považoval konštatovanie súdu o tom, že nadužívanie spoločnej veci žalovaným nebolo medzi stranami sporné, za rozporné s vyjadreniami žalovaného. Táto výhrada žalovaného je však, ako vyplýva z obsahu spisu, neopodstatnená. Odvolací súd dáva do pozornosti, že tvrdenia žalobcu, uvádzané v žalobe: „Žalovaný výlučne sám ako podielový spoluvlastník približne od roku 1993 t.j. od rozvodu užíva uvedené nehnuteľnosti v rozsahu výlučného vlastníka s čím žalobca a jeho sestra súhlasili, nakoľko žalovaný si riešil svoju bytovú otázku.“ (ktoré žalobca zopakoval aj vo svojom vyjadrení zo dňa 3.4.2017), sám žalovaný vo vyjadrení zo dňa 9.5.2017 označil ako nesporné tvrdenie

účastníkov. Na pojednávaní dňa 10.8.2017 už sa prostredníctvom svojho advokáta vyjadril takto: „všetci podieloví spoluvlastníci majú prístup do nehnuteľnosti, túto aj sporadicky užívajú a aj užívali v minulosti.“ a na pojednávaní dňa 18.4.2018 už tvrdil, že „my od začiatku rozporujeme celú žalobu.“ Z uvedeného vidieť, že žalovaný sa najskôr plne stotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že žalovaný užíva spoločné nehnuteľnosti nad rozsah veľkosti spoluvlastníckeho podielu a toto tvrdenie sám označil ako nesporné, až neskôr ho začal rozporovať. Pozornosti odvolacieho súdu zároveň neušlo, že aj odvolanie žalovaného obsahuje v tejto otázke rozporné vyjadrenia, keď v prvej časti tvrdil, že užíva len jednu z celkovo štyroch obytných miestností účelovo určených na individuálne užívanie, ale v druhej časti už tvrdil, že medzi spoluvlastníkmi došlo na začiatku 90-tych rokov k uzatvoreniu dohody o nadužívaní spoločných nehnuteľností bez povinnosti poskytnúť za to žalobcovi peňažnú náhradu.

10. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania musel sa aj odvolací súd stotožniť so záverom prvoinštančného súdu, že žalobca uniesol dôkazné bremeno v povinnosti preukázania, že žalovaný užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci, pričom v danom prípade je rozhodujúce žalované obdobie - a to dva roky pred podaním žaloby (od 7.7.2014 do 7.7.2016).

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je možné dozvedieť sa, ako súd k zisteniam z obhliadky nehnuteľnosti dospel, treba uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku k výsledkom obhliadky spoločných nehnuteľností je stručné, jasné a presvedčivé (č.l. 131, strana 9, bod 20. napadnutého rozsudku), nakoľko súd jednoznačne konštatoval objem užívania spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaným tak, že okrem dvoch miestností v rodinnom dome žalovaný užíva nehnuteľnosti nad rozsah svojho podielu. Súd prvej inštancie vysvetlil kritériá, z ktorých vychádzal pri hodnotení užívania spoločných nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaným, a to výmera predmetných nehnuteľností a hodnota užívaných nehnuteľností. Odvolací súd tiež konštatuje, že závery súdu prvej inštancie sú v súlade s fotodokumentáciou pripojenou k zápisnici o ohliadke zo dňa 4.5.2017. Podľa žalovaného bolo povinnosťou súdu sa vysporiadať s obranou žalovaného poskytnutím špecifických odpovedí, a odvolací súd mu dáva za pravdu, s tým, že prvoinštančný súd mu aj poskytol vysvetlenie dostatočné i keď stručné, keď v odôvodnení rozsudku vysvetlil závery obhliadky na jednom mieste (č.l. 131, strana 9, bod 20. napadnutého rozsudku) a následne sa vysporiadal s relevantnou argumentáciou žalovaného vrátane tej, ktorá sa týka obhliadky, na inom mieste (č.l. 131, strana 10, bod 22. napadnutého rozsudku). Za dôležitý argument v odôvodnení súdu prvej inštancie tu treba považovať zistenie súdu, že to bol žalovaný, ktorý vymenil zámky na nehnuteľnostiach, na vstupnej bráne a tieto kľúče žalobcovi nevydal.

12. V ďalšom odvolateľ argumentoval, že medzi spoluvlastníkmi došlo na začiatku 90-tych rokov k uzatvoreniu dohody o bezodplatnom užívaní nehnuteľností žalovaným, pričom návrh žalobcu na platenie nájomného predložený žalovanému, platnosť tejto dohody nerušil, ani ju nijako nemenil, nakoľko na jej zrušení alebo zmene by sa museli dohodnúť všetci podieloví spoluvlastníci kvalifikovanou väčšinou v rámci rozhodovanie o hospodárení so spoločnou vecou. K tomuto treba uviesť, že súd prvej inštancie pripustil existenciu dohody so sporným obsahom v období 1993-2009, keďže však obsah dohody zo začiatku 90-tych rokov zostal medzi stranami sporný, je na mieste vychádzať z toho, že ide o čiastočnú dohodu, v zmysle ktorej žalovaný síce so súhlasom spoluvlastníkov spoločné nehnuteľnosti užíval, avšak zostala nevyriešená otázka finančnej (relutárnej) náhrady. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 27.10.2010) Takýto záver potvrdzujú aj vyjadrenia strán v odvolacom konaní, kde žalovaný v odvolaní uviedol, že „účastníci sa dohodli na tom, že žalovaný bude sám znášať všetky náklady spojené s užívaním a bežnou údržbou nehnuteľností, avšak bez povinnosti uhrádzať ostatným spoluvlastníkom akúkoľvek osobitnú peňažnú náhradu.“, ktorému tvrdeniu žalobca oponoval zopakovaním toho, čo uvádzal aj v konaní pred súdom prvej inštancie a síce, že „žalobca však od počiatku sporu tvrdil, že spoluvlastníci súhlasili len s tým, že žalovaný bude v predmetnej nehnuteľnosti bývať.“ Na základe uvedených skutočností, keďže ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v konaní preukázané, že by sa žalobca vzdal práva na finančnú náhradu, zostalo toto jeho právo zachované. Tu je dôležité zdôrazniť, že v prípade absencie konsenzu podielových spoluvlastníkov na finančnej náhrade na začiatku 90-tych rokov, nedošlo v tejto časti k uzavretiu dohody, a teda nie je ani čo meniť postupom podľa .

13. Treba súhlasiť s tvrdením, že žalobca nemôže prenajať svoj spoluvlastnícky podiel tretej osobe, nakoľko ide o ideálny podiel na veci, ktorý nie je možné fakticky priestorovo alebo objemovo vymedziť, pričom hospodárením so spoločnou vecou je aj určenie, kto bude jej nájomcom. (porovnaj 66/2007 ZSP,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 1.9.2007) Odvolací súd však v tejto súvislosti k výhrade žalovaného uvádza, že žalovaný na pojednávaní dňa 26.9.2017 vyjadril nesúhlas s prenájmom spoločných nehnuteľností, pričom jeho postoj je dôležitý z hľadiska prípadného hlasovania podielových spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou daním do prenájmu. Aj z uvedeného postoja žalovaného, keďže tento nemá záujem prenechať ani časť priestorov prípadnému nájomcovi, je možné vyvodiť, že užíva spoločné nehnuteľností nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Pokiaľ odvolateľ argumentoval tým, že žalobca nemá záujem o užívanie predmetných nehnuteľností, čo podľa neho vyplynulo nielen z výpovede samotného žalobcu ale aj z výpovede jeho manželky, S. X., treba uviesť, že toto z obsahu spisu vyvodiť nemožno, pretože z vyjadrení žalobcu jednoznačne vyplýva, že má záujem o využitie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve, a to tak, že sa vymedzí reálna časť nehnuteľností, ktorá sa dá do prenájmu tretej osobe.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti ( ), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny vrátane výroku o náhrade trov konania, podľa , potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia a , keďže v tomto štádiu konania mal plný úspech v konaní žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté postupom podľa súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).