Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-186-2019.pdf
PDF · 109.4 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/186/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: LITA, autorskej spoločnosti, so sídlom v Bratislave, Mozartova č. 9, zastúpenej JUDr. Dagmarou Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž č. 3 proti žalovanému Čingov Tour, spol. s r.o., so sídlom v Hoteli Čingov Smižany-Hradislo, zastúpený advokátskou kanceláriou Petkov & Co s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, o zaplatenie 910,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 28.3.2019, č. k. 40Ca/3/2017-346 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 910,00 eur s 5% úrokom z omeškania od 15.12.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, návrh na prerušenie konania zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalovaný v roku 2016 bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Čingov-Smižany, ktorý patrí do kategórie 3*** hotelov, a v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvo 35 kusov zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách svojho zariadenia, bez toho aby uzatvoril so žalobcom licenčnú zmluvu. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy na použitie audio- vizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom.
4. Súd bol toho názoru, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje v zmysle § 79 ods. 1 Autorského zákona najviac nositeľov práv, podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je oprávnená uzatvárať rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a to aj tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody ako aj tých, ktorí neuzatvorili takúto dohodu ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam. Uvedenú skutočnosť mal súd za preukázanú pripojenou prílohou č. 7 - niektorými zmluvami o zastupovaní nositeľov práv ako je recipročnou zmluvou so zahraničným partnerom a uzatvorenými rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o použití diel ich verejným prenosom.
5. V konaní mal súd za preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávneným Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy práv na použitie audio-vizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom. Za nesporné považoval súd skutočnosť, že žalovaný bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Čingov- Smižany, ktorý patrí do kategórie 3*** hotelov, v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách bez toho aby uzatvoril so žalobcom licenčnú zmluvu. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný.
6. Bol toho názoru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný vzhľadom na to, že sa jedná o organizáciu kolektívnej správy, ktorá zastupuje v zmysle § 79 ods. 1 Autorského zákona nositeľom práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a to aj tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody v zmysle § 164 Autorského zákona, ale aj tých, ktorí neuzatvorili takúto dohodu, ale nevylúčili kolektívnu správu týmto dielam v zmysle § 79 ods. 2 Autorského zákona. Podľa názoru súdu inštitút kolektívnej správy ako je úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy v Autorskom zákone bola zavedená s cieľom urýchliť a zjednodušiť poskytovanie súhlasov na vybrané spôsoby použitia diela, okrem iného aj na verejný prenos diela prostredníctvom technického zariadenia. Z uvedeného dôvodu preto súd námietku žalovaného ohľadom nedostatku vecnej aktívnej legitimácie považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k základu ako aj výške uplatneného nároku titulom bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z ustanovenia § 442 v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru v prípade neoprávneného zásahu do autorského práva, bezdôvodné obohatenie vzniká tým, že rušiteľ použil dielo bez toho aby získal potrebný súhlas na použitie diela, to je licenciu za udelenie ktorého by musel poskytnúť autorovi zmluvnú odmenu. Požadovaná výška primeranej odmeny vychádzala zo sadzobníka žalobcu. Jej výška zo strany žalovaného nebola spochybňovaná. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny zo získania licencie pri obdobných zmluvných vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora a jeho mieste, to je na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav, súd zaviazal žalovaného zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklej odmeny za získania licencie pri obdobných podmienkach v danom prípade hotelu kategórie 3***, počet izieb 35 x 26 eur za jedno zvukovo-obrazové zariadenie, to je 910,00 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného záväzku uložil mu súd povinnosť sumu 910,00 zaplatiť s 5% úrokom od 5.12.2017 vychádzajúc z ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..
7. Zamietajúci výrok ohľadom návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že dôvod na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nie je daný keďže nebolo zistené, žeby v konaní bolo potrebné riešiť otázku, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Z vyjadrenia protimonopolného úradu Slovenskej republiky mal súd za preukázané aby prebiehalo súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.
8. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 257 ods. 1 C.s.p., úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. V odvolaní uviedol, že výroky rozsudku považuje za nezákonné a nesprávne, lebo v konaní nebolo riadne preukázané, že v žalovanom období vykonával verejný prenos a ani v akom rozsahu, nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie preukázaná aktívna vecná legitimácia, žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien a súd sa v rozsudku v dostatočnom rozsahu vôbec nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou. V odvolaní ďalej namietal, že žalobca nepreukázal existenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ani čo dôvodu, ani čo do rozsahu. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať neoprávnené použitie diel zo strany žalovaného formou verejného prenosu, keďže žalobca netvrdene preukázal všetky prvky tohto spôsobu použitia autorských diel. V nadväznosti na to nepreukázal ani rozsah bezdôvodného obohatenia a od rozsahu odvíjajúcu sa výšku bezdôvodného obohatenia vyjadrenú v peniazoch. V tejto súvislosti poukazuje na recitál 27 smernice č. 2001/2009, podľa ktorej samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, žeby
mal vo svojom hotelovom zariadení počas žalovaného obdobia ubytovaného čo i len jedného hosťa a to čo i len na jednu noc. Žalobca tak v opomenul tvrdiť a preukázať podstatnú skutočnosť pre prijatie záveru o neoprávnenom použití diela. Žalobca sa v spore obmedzil výlučne na tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje hotel. To však automaticky neznamená, žeby v hoteli boli ubytovaní nejakí hostia a už vôbec nie, že počas celého obdobia. Bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom zásahu do autorských práv nevzniká momentom neuzatvorenia licenčnej zmluvy ale až momentom skutočného neoprávneného použitia diela formou verejného prenosu. Samotná skutočnosť, že mal v hotelovom zariadení 35 kusov televíznych prijímačov napojených na signál vysielanie ešte samo o sebe nepostačuje na prijatie záveru o existencii verejného prenosu. O verejnom prenose možno hovoriť iba vtedy, ak v závere na izbe s televíznym prijímačom napojeného na televízny signál je ubytovaný aspoň jeden hosť. V izbe, na ktorej nie sú ubytovaní hostia k verejnému prenosu z povahovej veci nedochádza. Žalobca dokazovanie smerujúce k preukázaniu skutočnej obsadenosti hotelového zariadenia v žalovanom období nenavrhol. V konaní tak nebolo možné z dôkazov predložených žalobcom žiadnym spôsobom dospieť k záveru, že bezdôvodné obohatenie vznikol práve v takom rozsahu, ktorý zodpovedá peňažnému plneniu vo výške 910,00 eur.
10. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom sa vysporiadal s jeho námietkami ohľadom aktívnej vecnej legitimácie. Súd nesprávne vychádzal z ust. § 79 ods. 1 Autorského zákona, ktorý sa vzťahuje len na uzatváranie rozšírených licenčných zmlúv organizáciami kolektívnej správy aj za nezastúpených nositeľov práv. Uvedené ustanovenie sa však nevzťahuje na domáhanie sa bezdôvodného obohatenia. Podľa jeho názoru súd nemôže automaticky a bez ďalšieho považovať aktívnu vecnú legitimáciu za preukázanú len na základe neurčitých zmlúv, či akéhosi menného zoznamu osôb vyhotoveného žalobcom. Ďalej v odvolaní namietal, že súd nerozlišuje medzi licenčným vzťahom a vzťahom bezdôvodného obohatenia. Ďalej namietal výšku licenčnej odmeny, podľa sadzobníka žalobcu majúc za to, že je niekoľkonásobne vyššia než je licenčná odmena v štátoch Európskej únie a táto skutočnosť je indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu. Ak súd nemienil žalobu zamietnuť ani po zvážení všetkých právnych a jeho skutkovej argumentácie tak potom mal riadne zvážiť potrebu prerušenia konania v zmysle jeho návrhu. Je toho názoru, že dôvod na prerušenie konania v čase vydania rozsudku bol daný. Poukázal na to skutočnosť, že zväz hotelov, reštaurácii Slovenskej republiky podal na protimonopolný úrad Slovenskej republiky v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu celkovo 3 podnety. Vo vzťahu k postavenému podnetu zo dňa 19.12.2016 protimonopolný úrad Slovenskej republiky už uplatnil svoju právomoc a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zák. č. 136/2001 Zb., tak zároveň existovala zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej spôsobom, ktorý by znamenal jeho neúspech v spore. Tým, že súd neprerušil konanie de facto aj de iure sám rozhodol o otázke a probácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne protimonopolný úrad Slovenskej republiky. Rozhodnutie proti monopolnému úradu o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa sú zakázané, nie je ničím iným než deklaratórnym rozhodnutím príslušného orgánu o spáchaní iného správneho deliktu účastníkov konania podozrivých zo zneužitia dominantného postavenia v minulosti. Súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil návrh na prerušenie konania podľa § 162 písm. a/ C.s.p. keď sa súčasne úplne opomenul vysporiadať s právnou argumentáciou.
11. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
12. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že žalovaný sa neuzatvorením licenčnej zmluvy bezdôvodne obohatil, ktorý následne aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.
13. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza z názoru, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný a samotný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je daný.
14. Podľa § 58 ods. 1 písm. i/ zák. č. 185/2015 Z.z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.
15. Podľa § 141 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z. správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131. Správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 - 147 ustanovené inak.
16. Podľa § 144 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z. právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel činnosti, je organizáciou kolektívnej správy, ak za a) jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľom práv, za b) kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a za c) má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv.
17. Podľa § 144 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.
18. Podľa § 79 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácii kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4 môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a za b) ktorí nie sú touto organizáciu kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa ods. 2.
19. Podľa § 79 ods. 2 zák. č. 185/2015 Z.z. nositeľ práv podľa ods. 1 písm. b/ je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa ods. 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
20. Podľa § 83 ods. 2, 3 a 4 zák. č. 185/2015 Z.z. za autorov audiovizuálneho diela sa považujú za režisér, autor scenára, autor dialógov, autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo, a iná fyzická osoba, len ak sa na vytvorení audiovizuálneho diela podieľala tvorivou duševnou činnosťou. Ak sa na tvorbe audiovizuálneho diela podieľalo viacero fyzických osôb podľa ods. 2, primerane sa uplatnia ust. § 15. Práva autorov audiovizuálne použitých diel zostávajú zachované.
21. V prejednávanej veci žalobca už počas pokonania pred súdom prvej inštancie namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, čo zároveň uplatnil aj ako odvolaciu námietku. Uvedenú námietku nemožno považovať za dôvodnú vzhľadom na to, že žalobca predložil oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2010 ale aj zo dňa 18.8.2016, z ktorých je zrejmé, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle uvedených oprávnení žalobca vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedením akýmkoľvek technickými prostriedkami a zároveň vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Z uvedených listinných dôkazov je zrejmé, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný keďže Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako príslušný štátny orgán poveril žalobcu za účelom výkonu kolektívnej správy práv.
22. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného o odvolaní, že žalobca v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv. V tejto súvislosti je potrebné uviesť že podľa ust. § 86 Autorského zákona, môže výrobca originálu audiovizuálneho diela (to je producent), avšak vytvoreného len po 1.1.2016 vykonávať majetkové práva autorov audiovizuálne použitému dielu, ak od autorov získal písomný súhlas na vytvorenie diela alebo použitie audiovizuálne použitého diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie diela alebo použite audiovizuálneho diela alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. Nemožno súhlasiť ani s názorom
žalovaného v tom, že autori dostávajú „za to isté“ zaplatené dva krát a to z dôvodu, že autori majú právo udeľovať súhlas na každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela. Vysielanie diela je ďalší spôsob použitia diela, káblová retransmisia je tiež jedným zo spôsobov použitia diela a verejný prenos technickými prostriedkami je ďalším samostatným spôsobom použitia diela.
23. Vo vzťahu k žalovaným tvrdeným námietkam, že žalobca nepreukázal, že vo svojom ubytovacom zariadení realizoval verejný prenos technickými zariadeniami je potrebné uviesť, že žalobca dostatočne preukázal, že žalovaný realizoval v ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami a to jeho verejným vyhlásením, príkaznou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a ZHR SR. Žalovaný prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy, ktorým získal pre rok 2016 súhlas na použitie predmetov ochrany kolektívne spravovaných SOZA a SLOVGRAM. Je nesporné, že prevádzkovanie ubytovacieho zariadenia a poskytovanie ubytovacích služieb znamená ubytovávanie hostí. Je zrejmé, že žalovaný po celý rok 2016 prevádzkoval ubytovacie zariadenie. Vo vzťahu k verejnému prenosu a jeho ponímaniu poukazuje odvolací súd na rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C306/0 zo dňa 7.12.2006 ako aj na rozsudok súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.2012 sp. zn. C-162/10, z ktorých je zrejmé, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Je tomu tak preto, že ak žalovaný má vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu.
24. Žalovaný tým, že umiestnil do izieb svojho hotela zariadenia, televízory a napojil ich na centrálnu anténu, uskutočnil na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES 22.5.2001. (porovnaj výrok uznesenia súdneho dvora EÚ C-136 z 18.3.2010). Je teda nesporné, že z judikatúry súdneho dvora Európskej únie je zrejme, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkovo významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd v tejto časti nepovažoval odvolacie námietky žalovaného za dôvodné.
25. Skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný uskutočňuje verejný prenos vyplýva aj z jeho tvrdenia, že v uvedenom období v roku 2016 uzatvoril licenčné zmluvy s organizáciou SOZA a SLOVGRAM ako organizáciami kolektívnej správy pre získanie súhlasu výkonu umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vysielateľov a iných nositeľov týchto práv autorov a iných nositeľov práv hudobným dielam a k ich použitiu verejným prenosom. Treba mať preto za to, že pri takomto verejnom prenose uskutočňovanom žalovaným boli jeho súčasťou aj diela tých autorov, ktorých žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupuje.
26. Vo vzťahu k výške žalobcom uplatneného bezdôvodného obohatenia je potrebné uviesť, že žalobca preukázal, že iný užívatelia v roku 2016 uzatvárali na dané použitie daných predmetov ochrany licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien žalobcu za použitia literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinné od 1.1.2015, a že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium pre výšku dohodnutej licenčnej odmeny. Žalobca sa teda domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v danom čase za dané použitie predmetov ochrany získavali licenciu iní používatelia, preto treba mať za to, že nárok riadne podľa autorského zákona preukázal čo do dôvodu i čo do výšky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvoru EÚ č. sp. zn. C-367/2015 z 27.1.2017, ktorý nepojednáva a neurčuje pravidlá stanovenia spôsobu výpočtu výšku licenčnej odmeny.
27. Možno preto uzavrieť, že pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela uskutočňuje verejný prenos diel v podobe televízneho a rozhlasového vysielania má povinnosť zmluvne vysporiadať autorsko - právne vzťahy, jeho povinnosť tak vzniká už samotným umiestnením zvukovoobrazových zariadení, ktoré sú vybavené príjmom v priestoroch prevádzky. Keďže žalovaný prevádzkuje hotel s 3*** s kapacitou 35 izieb a v žalovanom období v rámci vybavenia izieb poskytoval verejný prenos predmetov ochrany, ku ktorým právo žalobca kolektívne spravuje. V danom období licenčné zmluvy s inými prevádzkovateľmi sa riadili sadzbami licenčných odmien stanovených žalobcom pre rok 2016, pričom miera využitia alebo vyťaženosť, obsadenosť izieb nemala právnu relevanciu. Pokiaľ žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky deklaroval, že vo svojom zariadení má 35 izieb vybavených televíznym prijímačom vznikla mu povinnosť za tento počet zvukovoobrazových zariadení podľa § 56 ods. 1 písm. g/
Autorského zákona vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Nakoľko obvyklou na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva bola podľa sadzobníka licenčných odmien za rok 2016 pri 3*** hoteli odmena 26 eur, správne postupoval súd prvej inštancie ak priznal žalobcovi požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia v sume 910,00 eur.
28. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku ohľadom návrhu na prerušenie konania je potrebné uviesť, že aj v tejto časti považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a to vzhľadom na to, že prípadné závery administratívneho konania pred protimonopolným úradom vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu by nemali právnu relevanciu.
29. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovaným uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
30. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
31. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).