Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/37/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcov: X/ T. A., G.. XX. A. XXXX, K. L., F.. C.. G. XXXX/XX, X/ B. C., G.. XX. A. XXXX, K. N. XXX, X/ V. Z., G.. XX. Q. XXXX, K. XCULNAGOR P., V., K., A. Í., A. C. Z. K. Q. A. Í., X/ B. Z.Ý., G.. XX. A. XXXX, K. I., L. XXX, Č. P., X/ U. C.Č., G.. XX. G. XXXX, K. Z. U., R. XXX/XX, všetkých zastúpených usadeným euroadvokátom: JUDr. Lubomír Müller, so sídlom Nábrežie sv. Metoda 120/14, Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 1.099,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. septembra 2022, č.k. -222, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia, ako právni nástupcovia po pôvodnom žalobcovi (B. C.C., G.. XX. Q. XXXX, ktorý zomrel dňa X. Q. XXXX) domáhali priznania náhrady majetkovej škody vzniknutej úhradou odmeny obhajoby jeho advokátovi, ktorý ich zastupuje aj v tomto konaní a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Prvoinštančný súd mal z obsahu uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. -104 zo dňa 23. januára 2013 preukázané, že na základe návrhu pôvodného žalobcu o povolenie obnovy konania bola podľa za použitia , per analogiam v spojení s čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci povolená obnova konania a zrušený výrok o vine a treste v rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 15. augusta 1964, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. augusta 1964, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Prokurátor a navrhovateľ sa na verejnom zasadnutí vzdali práva podať proti vyhlásenému uzneseniu sťažnosť. Z tohto rozhodnutia je preukázané, že nebolo podané v režime zákona o súdnych rehabilitáciách. Z uvedeného rozhodnutia mal tiež preukázané, že B. C. bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 15. augusta 1964, č. k. T 112/1964, uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne. Ani tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo 6. decembra 2011, č. k. -57, bolo preukázané, že za uvedený trestný čin bol B. C. odsúdený na tom skutkovom základe, že dňa 18. júna 1964 po tom, čo sa dostavil na základe povolávacieho rozkazu k vojenskému útvaru 3829 Prešov odoprel prevziať vojenskú rovnošatu a vojenskú výzbroj a vôbec vykonať vojenské cvičenie kvôli

svojmu náboženskému presvedčeniu. Uvedené medzi stranami sporné nebolo. Z uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. -57 zo dňa 29. septembra 2014, právoplatného dňa 15. októbra 2014, je preukázané, že bolo podľa v spojení s trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené, pretože daný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod k postúpeniu veci. Ani táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Z vyčíslenia nákladov obhajoby, ktoré vyhotovil právny zástupca pôvodného žalobcu dňa 25. novembra 2014, je preukázané, že právny zástupca pôvodného žalobcu mu vyúčtoval náklady obhajoby v sume 1.376,76 eura. Z príjmového dokladu č. N. XX/XXXX je preukázané, že B. C. uhradil právnemu zástupcovi v hotovosti sumu 1.376,76 eura za poskytnuté právne služby. Z listu pôvodného žalobcu adresovaného Ministerstvu spravodlivosti SR z 1. decembra 2014, ktoré bolo podľa prezenčnej pečiatky na tomto liste doručené v ten istý deň, je preukázané, že B. C. požiadal žalovaného, okrem iného, aj o náhradu nákladov právneho zastúpenia podľa vyúčtovania a príjmového dokladu o úhrade v sume 1.376,76 eura. Z rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR zo 7. mája 2015, č. k. je preukázané, že ministerstvo priznalo pôvodnému žalobcovi odškodnenie, ale len čiastočne, pričom z uplatneného nároku 1.376,76 eura mu priznalo len 277,24 eura. V časti 1.099,52 eura preto zostal uplatnený nárok neuspokojený. Za ostatné uplatnené úkony žalovaný odškodnenie žalobcovi nepriznal a to z dôvodu, že ostatné úkony právnej pomoci boli neúčelné. Napokon, z uznesenia Okresného súdu Michalovce z 26. októbra 2021, sp. zn. , mal preukázané, že súčasní žalobcovia sú dedičmi po nebohom B. C..

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke najmä podľa , , , a , v znení účinnom do 30. júna 1969 v spojení s § , a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Poukázal na to, že rozhodnutím o treste, ktorým mala byť pôvodnému žalobcovi spôsobená škoda, je rozsudok Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 15. augusta 1964, č. k. T 112/1964, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. augusta 1964, čiže pred účinnosťou a Z tohto dôvodu sa s poukazom na na danú vec uplatní právna úprava účinná do 30. júna 1969, ktorým sú ustanovenia až . Bolo preukázané, že proti žalobcovi bolo po povolení obnovy konania uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -104 zo dňa 23. januára 2013, trestné stíhanie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa zastavené uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -7 zo dňa 29. septembra 2014, právoplatného dňa 15. októbra 2014, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Došlo teda k splneniu zákonného predpokladu, ktorý predpokladá , pretože trestné stíhanie proti pôvodnému žalobcovi bolo v neskoršom konaní zastavené. B. C. by preto mal nárok na primerané odškodnenie v prípade, že utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest. Nárok na primerané odškodnenie podľa však zanikne s poukazom na , ak oprávnená osoba (B. C.) nepožiada o priznanie nároku MS SR najneskôr do jedného roka odo dňa, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktoré je základnom nároku. Týmto rozhodnutím uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -7 zo dňa 29. septembra 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. októbra 2014. B. C. bol teda povinný uplatniť svoj nárok podľa najneskôr do 15. októbra 2015. Z dokazovania bolo preukázané, že žiadosť o odškodnenie bola doručená MS SR v uvedenej lehote, pretože mu bola doručená dňa 1. decembra 2014. Vzhľadom na to, že nárok pôvodného žalobcu, ako vyplynulo z rozhodnutia o odškodnení, nebol uspokojený v časti sumy 1.099,52 € do troch mesiacov od uplatnenia nároku, bol B. C. oprávnený obrátiť sa s poukazom na so svojim nárokom na súd. Dňom 1. marca 2015 teda začala pôvodnému žalobcovi plynúť jednoročná premlčacia lehota na uplatnenie svojho občianskoprávneho nároku v zmysle , ktorý bol účinný v čase vzniku predmetných nárokov žalobcu a podľa ktorého je premlčacia doba pri náhrade škody jednoročná. Táto premlčacia doba teda uplynula dňa 1. marca 2016, no žaloba bola súdu doručená až dňa 10. februára 2017. Nárok žalobcu je preto premlčaný s poukazom na . Keďže súd uznal námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú, zamietol žalobu už len z tohto dôvodu. Dodal však, že ani v prípade nepremlčania žalovaného nároku by žalovaný nárok nebol daný. Medzi stranami nebolo sporné, že právny zástupca pôvodného žalobcu vykonal ako obhajca osem úkonov právnej služby dňa 27. januára 2013, 2. júna 2013, 29. januára 2014, 3. augusta 2014, 4. júla 2009, 15. februára 2011, 1. novembra 2011 a 1. marca 2012, čo bolo preukázané aj vykonaným dokazovaním. Za tieto požadoval priznať 606,02 eura. Súčasne k úkonu vykonanému dňa 23. januára

2013 sa domáhal zaplatenia náhrady cestovných nákladov 493,50 eura, spolu teda 1.099,52 eura. Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovaného, že išlo o neúčelne vynaložené úkony. Uviedol, že nemá pochybnosť o tom, že právny zástupca pôvodného žalobcu urobil maximum pre to, aby dosiahol záujem klienta, ktorým bolo oslobodenie spod pôvodnej obžaloby, resp. o zastavenie trestné stíhania a k tomuto smerovali aj všetky úkony žalobcu. Právny zástupca teda využíval všetky právne prostriedky a uplatňoval v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. To súčasne ale neznamená, že každý takýto úkon, vykonaný v záujme využiť všetky právne prostriedky v záujme klienta, má byť nahradený. Úkony, za ktoré si uplatnil B. C. náhradu škody totiž vo výsledku neviedli k tomu, čo nimi sledoval, aj keď chcel, aby k tomuto výsledku viedli, t. j. nebol naplnený ich účel. Konkrétne, z dokazovania bolo preukázané, že podnet z 27. januára 2003 bol vybavený vojenskou súčasťou Generálnej prokuratúry listom z 5. mája 2003, č. k. Pz 1008/03-10, ako nedôvodný, pretože nebolo zistenie porušenie zákona. Rovnako nový podnet pre porušenie zákona z 2. júna 2013 bol opakovane odložený, o čom bol B. C. informovaný listom vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 5. septembra 2003, č. Pz 1021/03-12. Následne podal B. C. opakovane ďalšie podnety pre porušenie zákona dňa 29. januára 2014 a 3. augusta 2014, no opäť boli neúspešné, o čom bol B. C. informovaný listom vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 20. decembra 2004, č. k. Pz 1021/03-20. Neúspešné bolo aj podanie návrhu na povolenie obnovy konania zo 4. júla 2009, ktorému síce bolo vyhovené uznesením Okresného súdu Prešov dňa 15. februára 2011, č. k. -40, no na sťažnosť prokurátora, ku ktorej sa B. C. vyjadril v podaní z 1. novembra 2011, sťažnostný Krajský súd v Trenčíne vyhovel sťažnosti prokurátora 6. decembra 2011, č. k. -57, a napadnuté uznesenie zrušil a návrh zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal B. C. ústavnú sťažnosť, no tá nebola úspešná. Teda je zrejmé, že uvedené úkony smerovali k "očisteniu" pôvodného žalobcu, ale boli neúspešné, nemožno ich preto hodnotiť ako účelné aj s ohľadom na to, že boli poskytnuté advokátom ako kvalifikovaným zástupcom. Ako neúčelne vyhodnotil prvoinštančný súd aj cestovné výdavky, ktoré si uplatnil B. C. v súvislosti s účasťou na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo dňa 23. januára 2013, pretože nebolo vysvetlené, ani nie je bližšie nijako zrejmé, prečo B. C. využil služby právneho zástupcu, ktorý má sídlo v Prievidzi (ako usadený euroadvokát) a nevyužil služby desiatok právnych zástupcov, ktorí majú sídlo priamo v sídle súdu (v Prešove), čím by tiež konal hospodárne vo vzťahu k výdavkom na právne služby, najmä ak súd zohľadní to, že samotný návrh na povolenie obnovy konania nie je nijako komplikované podanie a v prípade žalobcu išlo o podanie v rozsahu troch strán formátu A4. Nie je tiež zrejmé, prečo výdavky na cestovné vyúčtoval právny zástupca pôvodnému žalobcovi až z Bratislavy, keďže registrované sídlo má v Prievidzi, ani to, prečo nevyužil prostriedky verejnej dopravy (tým došlo k bezdôvodnému navýšeniu trov, čo musí ísť na vrub žalobcu). K tomu tiež treba dodať, že z hľadiska všeobecnej prevenčnej povinnosti predmetné výdavky pôvodného žalobcu, ktoré si teraz uplatňuje titulom náhrady škody by vôbec nevznikli, ak by uplatnil včas postup predpokladaný zákonom o súdnej rehabilitácii, ktorý by viedol k jeho rehabilitácii. Teda nevznikli by mu trovy obhajoby, keďže tieto podľa § 19 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii uhrádzal štát. Sám však uviedol, že lehotu predpokladanú týmto zákonom nestihol, pričom ale nepreukázal žiadne objektívne okolnosti, ktoré by potvrdili nemožnosť žalobcu dovolať sa včas rehabilitácie podľa zákona o súdnej rehabilitácii. Inými slovami, súd netvrdí, že sa B. C. nemohol dovolávať "očistenia" mena cestou obnovy konania podľa všeobecných predpisov, no súčasne to nezakladá bez ďalšieho záver, že takto vykonané úkony boli vykonané účelne alebo že by takto vzniknuté náklady mali ísť na vrub štátu. Uvedené potom predstavuje ďalší dôvod na zamietnutie podanej žaloby. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa , avšak žalovanému, ktorý bol v spore v celom rozsahu úspešný, v súlade s základných princípov s odkazom na R 72/2018 (uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. ) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasili so záverom prvoinštančného súdu, podľa ktorého začala pôvodnému žalobcovi plynúť jednoročná premlčacia lehota v zmysle Občianskeho zákonníku, pretože na vec sa nevzťahuje ustanovenie , ale , kde je premlčacia doba trojročná. Súd totiž opomenul rozlíšiť "náhradu škody" a "odškodnenie". Ustanovenie sa vzťahuje iba na náhradu škody, ktorú spôsobí občan ( ), alebo organizácia ( ) avšak "odškodnenie" ( ) je "prípadom zvláštnej zodpovednosti", kedy za škodu nezodpovedá vinník (, ), ale príslušný "štátny orgán" ( ), konkrétne ministerstvo spravodlivosti a na to sa vzťahuje ust. . Poukázali aj na to, že absurdnosť aplikácie na daný prípad je zrejmá aj z

2. odseku, podľa ktorého sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví. Podľa uvedeného by právny predchodca žalobcov musel svoje právo uplatniť najneskôr za desať rokov od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku z roku 1964, ktorý však bol zrušený až v roku 2013 a trestné stíhanie bolo zastavené v roku 2014. Ak trestné stíhanie bolo zastavené 29. 9. 2014 a právny predchodca žalobcov podal žalobu 10. 2. 2017, tak ju podal včas v trojročnej lehote podľa . Nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie, že ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby je to, že sporné úkony právnej pomoci síce smerovali k očisteniu pôvodného žalobcu, ale boli neúspešné, nie je možné ich preto považovať za účelné. Súd prvej inštancie tu totiž neprípustne zamieňa pojmy "účelnosť" a "úspešnosť". Úkon právnej pomoci je "účelný", ak zodpovedá právnym predpisom a judikatúre, čo však negarantuje, že takým úkonom bude dosiahnutý úspech. V danom prípade boli všetky úkony obhajoby v súlade s tým, ako české i slovenské súdy rozhodovali v obdobných prípadoch. Pokiaľ súd považuje za neúčelné aj cestovné náklady v súvislosti s účasťou na verejnom zasadaní, ktoré sa konalo 23.1.2013, zdôraznili, že každý občan má právo zvoliť si takého obhajcu, akého chce, pričom v tomto prípade nebolo kritériom obhajcovo sídlo nebo snaha, aby bol čo najlacnejší, avšak to, že je jediným advokátom v ČR a SR, ktorý sa špecializuje na odopieračské kauzy svedkov Jehovových, úspešne zastupoval stovky klientov v obdobných kauzách a žiadny iný advokát v ČR ani SR v daných kauzách nedosiahol porovnateľné výsledky. Pokiaľ sa súd pozastavuje nad tým, že cestovné náklady v roku 2013 sú účtované z Bratislavy a nie z Prievidze, kde má obhajca sídlo, vysvetlenie je jednoduché

- v roku 2013 sídlil advokát v Bratislave a v roku 2016 sa premiestnil do Prievidze. V nadväznosti na konštatovanie súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd síce netvrdí, že sa B. C. nemohol dovolávať očistenia svojho mena cestou obnovy konania podľa všeobecných predpisov, avšak to ešte nezakladá bez ďalšieho záver, že takto vykonané úkony boli účelné alebo že by takto vzniknuté náklady ísť na vrub štátu, uviedli, že v konaní podľa zákona č. 119/1990 Sb. vznikol nárok na úhradu nákladov iba za predpokladov podľa § 19 ods. 3 písm. b) zákona a v opačnom prípade žiadateľ o rehabilitáciu musel uhrádzať nielen svojho obhajcu ale aj súdny poplatok za neúspešný návrhu, teda súd ho tu odkazuje na neúspech v konaní, ku ktorému nikdy nedošlo. Zásadné je však najmä to, že B. C. by žiadne náklady na obhajobu nevznikli, ak by v roku 1964 nebol nezákonne odsúdený a to je skutočná príčina problému, keď odsúdeniahodný nie je čin B. C. ale režim, ktorý jeho odsúdenie spôsobil. S poukazom na uvedené žiadali odvolaniu vyhovieť.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a podľa , a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

6. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody vzniknutej v uplatnenej výške úhradou odmeny jeho advokátovi, za úkony právnej služby vykonané mimo režimu zákona o súdnych rehabilitáciách smerujúce k zrušeniu výroku o vine a treste rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 15. augusta 1964, č. k. T 112/1964, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. augusta 1964 a ktorým bol právny predchodca žalobcov B. C. uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne, pričom trest bol aj vykonaný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a ani medzi stranami nebol sporný rozsah a obsah poskytnutých právnych služieb ani to, že B. C., za ne advokátovi, ktorý je právnym zástupcom žalobcov aj v tomto konaní, odmenu riadne uhradil.

7. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci prvoinštančný súd správne vec právne posúdil podľa , , , a , v znení účinnom do 30. júna 1969 v spojení s a dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, a to už len z toho dôvodu, že žalovaný opodstatnene vzniesol námietku premlčania žalobou uplatnených nárokov, nakoľko k ich premlčaniu došlo v súlade s ust. v znení účinnom do 30. júna 1969 v spojení s najneskôr dňom 1. marca 2016, pričom žaloba bola súdu doručená až dňa 10. februára 2017. Súd prvej inštancie svoje právne závery, na základe ktorých považoval uplatnený nárok za premlčaný, náležite vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď vysvetlil, prečo je nevyhnutné pre účely posúdenia danej otázky v tomto prípade aplikovať ust. a a v nadväznosti na to ust.

(v súlade s ) v znení účinnom do 30. júna 1969. Odvolací súd tieto závery považuje za správne, stotožňuje sa s nimi a v podrobnostiach na ne odkazuje.

8. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania, obsah odvolania žalobcov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o premlčanie uplatneného práva. Neobstojí totiž argumentácia žalobcov, podľa ktorej sa jednoročná premlčacia lehota v zmysle Občianskeho zákonníku na vec nevzťahuje a premlčanie je potrebné v tomto prípade posúdiť podľa , kde je premlčacia doba trojročná, nakoľko je nevyhnutné rozlíšiť "náhradu škody" a "odškodnenie", ustanovenie sa vzťahuje iba na náhradu škody spôsobenú občanom ( ), alebo organizáciou ( ) a "odškodnenie" ( ) je "prípadom zvláštnej zodpovednosti", kedy za škodu nezodpovedá vinník (, ), ale príslušný "štátny orgán" ( ), konkrétne ministerstvo spravodlivosti, a na túto škodu sa vzťahuje ust. . Z ustanovení až totiž celkom jednoznačne vyplýva, že síce názov danej rubriky je formulovaný ako "odškodnenie", avšak samotný nárok už zákonodarca (bez ohľadu na použitý názov rubriky) nepochybne kvalifikoval ako náhradu majetkovej škody (podľa a tiež je oprávneným iba ten, cit. "Kto utrpel majetkovú škodu..."), a preto rozlišovanie medzi pojmom "škoda" a "odškodnenie", čím sa žalobcovia snažia odôvodniť potrebu aplikácie ust. namiesto , v tomto prípade nie je na mieste a pre účely posúdenia otázky premlčania je bez právneho významu. Rozhodujúci je obsah nároku a v tomto prípade niet pochýb o tom, že ide o nárok na náhradu majetkovej škody, ktorá B. C. mala vzniknúť vynaložením prostriedkov na obhajobu smerujúcu k zrušeniu výroku o vine a treste rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 15. augusta 1964, č. k. , čo neumožňuje posúdiť premlčanie tohto nároku podľa , ale podľa , ktorý stanovuje jednoročnú premlčaciu dobu. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazujú na to, že podľa sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví a podľa uvedeného by právny predchodca žalobcov musel svoje právo uplatniť najneskôr za desať rokov od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku z roku 1964, ktorý však bol zrušený až v roku 2013 a trestné stíhanie bolo zastavené v roku 2014, táto ich argumentácia je z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu. V preskúmavanej veci totiž nejde o škodu spôsobenú úmyselne, a preto druhý odsek citovaného ustanovenia v tomto prípade nie je možné aplikovať, pričom premlčacia lehota podľa v rozhodnom znení bola jednoročná. Napokon, pokiaľ žalobcovia argumentujú tým, že ak trestné stíhanie bolo zastavené 29.9.2014 a ich právny predchodca žalobcov podal žalobu 10.2.2017, tak ju podal včas v trojročnej lehote podľa , ani s touto ich argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Ako už totiž bolo uvedené aj vyššie, žalobou uplatnený nárok sa premlčal v jednoročnej lehote podľa , pričom k premlčaniu daného nároku (v jednoročnej lehote podľa citovaného ustanovenia) by došlo aj v prípade, ak by aj premlčacia doba začala plynúť až 29.9.2014, ako to tvrdia žalobcovia. Ani táto odvolacia námietka žalobcov preto nie je dôvodná a nie je spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku.

9. Napokon, pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcov týkajúce sa záverov prvoinštančného súdu ohľadne účelnosti vynaložených trov obhajoby, odvolací súd pre úplnosť poukazuje na to, že hoci čiastočne sú tieto námietky dôvodné (pokiaľ ide o výhradu ohľadne sídla advokáta mimo sídla súdu a s tým súvisiace cestovné náklady a náhrada za stratu času), nemajú zásadný význam pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku o zamietnutí podanej žaloby. Už opodstatnené vznesenie námietky premlčania žalovaným totiž bráni vyhoveniu podanej žalobe, a preto ani (čiastočne) iné posúdenie otázky účelnosti trov obhajoby nemôže žalobcom privodiť priaznivejšie rozhodnutie v tomto spore. Odvolací súd preto považuje za nehospodárne a nadbytočné podrobnejšie sa touto otázkou a v nadväznosti na to aj odvolacími námietkami žalobcov týkajúcich sa účelnosti trov obhajoby, zaoberať, nakoľko s poukazom na premlčanie uplatneného práva je uvedené z hľadiska správnosti zamietnutia podanej žaloby v celom rozsahu bez právneho významu.

10. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav veci a žalobcovia v odvolaní neuviedli ani žiadne také odvolacie námietky, ktoré by mohli boli spochybniť správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (, ).

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s a , avšak v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď ani v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).