Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoP/3/2020

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: T. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany, Škultétyho 1577/8, Topoľčany, dieťa rodičov, matka: S.. D.. D. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P. XX a otec: D. A., nar. XX. XX. XXXX, občan B. republiky, trvale bytom A., L. X/X, B. republika, zastúpený advokátom Mgr. Martinom Hurtajom, Štefánikova 15, Nitra, o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky maloletého dieťaťa proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany (ďalej „súd prvej inštancie") zo dňa 16. decembra 2019 č.k. - 193 (ďalej „uznesenie súdu prvej inštancie"), takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci a zastavil konanie. Nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov a náhradu trov konania nepriznal ani štátu. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami a (zákon číslo , ďalej len „CMP“), a (zákon číslo , ďalej len „CSP“), čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10, čl. 12 ods. 3, čl. 17 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003“).

1.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci, úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému T., majú i naďalej právomoc rozhodovať talianske súdy. Rozhodnutiami súdy v B., matku zbavili rodičovských práv voči maloletému T. (rozsudok Mestského súdu pre maloletých v P. sp. zn. , N 574/11 zo dňa 12.10.2012) a dieťa zverili do výlučnej starostlivosti otca za súčasného uloženia vyživovacej povinnosti matke (rozsudok Mestského súdu v B. č. 542/2011 zo dňa 28.03.2011 o rozluke a rozsudok Mestského súdu v B. č. 1009/16 zo dňa 05.04.2016 o rozvode). Z dôvodu odňatia maloletého a jeho únosu bola matka talianskymi súdmi odsúdená v trestných konaniach. Právomoc súdov B. republiky vyplýva z citovaných čl. 8 os. 2 a čl. 10 Nariadenia, v zmysle ktorých si talianske súdy, ako súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, zachovávajú právomoc, keďže na zmenu právomoci v zmysle ustanovenia čl. 10 Nariadenia neboli splnené podmienky. Talianske súdy zverili dieťa do osobnej starostlivosti otca a matku zbavili rodičovských práv voči maloletému, pričom podmienka nepodania žiadosti o vrátenie dieťaťa splnená nebola. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. vyplýva, že dňa 18. 09. 2008 podal otec dieťaťa na tunajšom súde návrh na nariadenie návratu maloletého do

krajiny obvyklého pobytu, ktoré malo dieťa v B. republike. Uznesením Okresného súdu Topoľčany zo dňa 18. 03. 2009 č. k. - 264 bol schválený zmier medzi rodičmi, podľa ktorého sa nariaďuje návrat maloletého T. na územie B. republiky v lehote najneskôr do 31. 05. 2009. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 06. 2009. Matka uvedené rozhodnutie súdu dodnes nerešpektuje a k zastaveniu konania vo veci výkonu rozhodnutia (na ktoré matka opakovane poukazovala), došlo z dôvodu, že návrh bol podaný 25. 01. 2010, súd rozhodoval o predmetnom návrhu osem rokov. Výkon rozhodnutia sa nepodarilo uskutočniť. Súd konanie o výkon rozhodnutia zastavil z dôvodu, že nútený návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by nebol v jeho záujme a nie z dôvodu, že by otec s neoprávneným premiestnením a zadržiavaním maloletého, súhlasil. Uvedená skutočnosť vylučuje danosť právomoci slovenského súdu na konanie vo veci, nakoľko naďalej zostala zachovaná právomoc talianskych súdov konať a rozhodovať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. V tejto súvislosti zisťoval aktuálny postoj otca maloletého a tento neprijal právomoc súdov Slovenskej republiky podľa článku 12 Nariadenia.

1.2. S poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Topoľčany bola vyriešená otázka právomoci tak, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci rodičovských práv a povinností konať. Poukázal tiež na to, že zastavenie konania o výkon rozhodnutia z dôvodu dlhodobého neuskutočnenia výkonu rozhodnutia neznamená zánik účinkov exekučného titulu v danej veci - uznesenia Okresného súdu Topoľčany zo dňa 18.03.2009 č. k. - 264, ktorým bol schválený zmier medzi rodičmi, podľa ktorého sa nariaďuje návrat maloletého T. na územie B. republiky v lehote najneskôr do 31. 05. 2009, ktoré uznesenie je právoplatné a vykonateľné. Skutočnosť, že matka napriek snahe a záujmu otca o navrátenie dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a existencii právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým súd nariadil návrat maloletého T. na územie B. republiky, nerešpektuje právoplatné súdne rozhodnutie už niekoľko rokov, nemôže mať za následok legalizáciu protiprávneho konania zo strany matky. V nadväznosti na plynutie času matke nič nebráni sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností domáhať na súde, ktorý má právomoc v danej veci konať, t. j. na talianskom súde, ktorému môže predniesť skutočnosti približujúce aktuálny skutkový stav vo veci maloletého. Z pohľadu právnej istoty otca, ako nositeľa rodičovských práv, je neakceptovateľné zmenu právomoci súdov odôvodňovať prakticky zmarením výkonu rozhodnutia (argumentácia matky), keď rozhodnutie prikazujúce návrat maloletého na územie B. republiky nebolo vykonané práve z dôvodu nemenného postoja matky a s tým spojeného plynutia času.

1.3. Súd prvej inštancie na základe uvedených dôvodov dospel k záveru, že podľa článku 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 nemá právomoc konať vo veci o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a konanie podľa 161 ods. 2 zastavil pre nedostatok podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť.

2. Matka dieťaťa podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote. Namietala nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že maloletý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a nepozná jazyk svojho otca ako ani otca samotného. Otec maloletého o dieťa nemal záujem. Namietala, že právomoc slovenského súdu je založená podľa ustanovení - , podľa ktorého je vo veciach konania súdu o maloletých založená miestna a vecná príslušnosť toho súdu v obvode ktorého sa matka s maloletým dieťaťom zdržiava. Namietala, že v obvode tohto súdu sa zdržiavala aj počas rozhodovania súdu v B. republike a konaní sa v tejto krajine nezúčastnila. Nestotožnila sa s vyjadrením súdu prvej inštancie, že maloletému nemôže byť poskytnutá právna ochrana napriek tomu, že sa na území štátu od narodenia zdržiava a aj napriek veku sa slobodne rozhodol, že v ňom bude žiť so svojou matkou a jej rodinou a navštevuje v ňom školu. Ďalej dôvodila tým, že maloletý nemá záujem sa s otcom dohovoriť, pretože nemá ani záujem učiť sa jazyk otca. Namietala, že maloletý nie je unesené dieťa s nelegálnym pobytom na území Slovenskej republiky. Poznamenala, že rozhodnutia súdov sú staršie ako 10 rokov a sú premlčané. Žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností odvolací súd vyhovie.

3. Otec sa k odvolaniu matky písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, ), a zistení, že spĺňa náležitosti ustanovenia , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa potvrdil ako vecne správne.

5. Podľa a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 15. 04. 2019 bol súdu prvej inštancie doručený návrh matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému T.. Dôvodom bola tá skutočnosť, že Okresný súd Topoľčany uznesením č.k. -806 zo dňa 20. 09. 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 01. 2019, zamietol návrh otca maloletého na výkon rozhodnutia súdu na odňatie maloletého T. a jeho odovzdane do krajiny jeho obvyklého pobytu a to do B.. Podľa matky je v záujme maloletého nevyhnutne upraviť rodičovské práva a povinnosti k maloletému tak, že maloletý bude zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Navrhla, aby súd otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého v sume 500 eur počnúc od 01. 04. 2016, pretože je preukázané, že za uvedené obdobie bol maloletý v starostlivosti matky a počas tejto doby sa otec na jeho výžive nijako nepodieľal. Otázku úpravy styku otca s maloletým, ponechala na rozhodnutí súdu, ale trvala na tom, aby tieto stretnutia prebiehali výlučne za prítomnosti matky, pretože maloletý s otcom nemá vybudovaný žiadny vzťah a neovláda jazyk, ktorým otec hovorí, a preto by mu ani nerozumel.

7. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že matku zbavili talianske súdy rodičovských práv voči maloletému T. (rozsudok Mestského súdu pre maloletých v P. sp. zn. , N 574/11 zo dňa 12. 10. 2012) a dieťa zverili do výlučnej starostlivosti otca za súčasného uloženia vyživovacej povinnosti matke (rozsudok Mestského súdu v B. č. 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 o rozluke a rozsudok Mestského súdu v B. č. 1009/16 zo dňa 05. 04. 2016 o rozvode). Z dôvodu odňatia maloletého a jeho únosu bola matka talianskymi súdmi odsúdená v trestných konaniach. Rovnako v konaní nebola splnená podmienka nepodania žiadosti o vrátenie dieťaťa, čo vyplýva zo spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. , v ktorom dňa 18. 09. 2008 podal otec dieťaťa návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, ktoré malo dieťa v B. republike. Uznesením Okresného súdu Topoľčany zo dňa 18. 03. 2009 č. k. - 264 bol schválený zmier medzi rodičmi, podľa ktorého sa nariaďuje návrat maloletého T. na územie B. republiky v lehote najneskôr do 31. 05. 2009. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 06. 2009. Rovnako sa nepodarilo uskutočniť ani výkon rozhodnutia o návrate maloletého do B., a to z dôvodu, že návrh bol podaný 25. 01. 2010 a súd rozhodoval o predmetnom návrhu osem rokov, keď výkon rozhodnutia sa nepodarilo uskutočniť a aktuálne nútený návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by nebol v jeho záujme.

8. Rozsah preskúmavaného práva aj povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom a dôvodmi odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ). Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd zisťuje aj to, či odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie je riadne odôvodnené vo vzťahu ku všetkým preskúmavaným výrokom daného rozhodnutia.

9. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

10. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

11. Podľa , ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

12. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu, riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. vymedzuje právomoc súdov v a 4 . Ustanovenie určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie

je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu a nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon - čo vyplýva z .

13. Právomoc je jednou z podmienok konania ( ), ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania ( a ) a prípadne aj k súčasnému vyhláseniu o nedostatku právomoci.

14. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia . Nemôže však vec postúpiť súdu iného štátu; iba v odôvodnení svojho rozhodnutia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

15. Podľa , Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

16. Podľa druhej vety , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti majú relevanciu najmä nariadenia Rady (ES) o právomoci. Tieto sa aplikujú len v prípade, ak sa nepoužije medzinárodná zmluva, ktorá nekoliduje s pôsobnosťou priamo aplikovateľnej európskej normy (pozri o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Až následne sa môžu aplikovať ustanovenia o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, upravujúce právomoc ( až o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). V danom prípade je právne záväzným aktom Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ktoré má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pretože rovnako ako Slovenská republika aj B. republika sú členskými štátmi Európskej únie.

17. Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

18. Podľa čl. 8 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

19. Podľa čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

20. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu konštatuje, že v predmetnej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pretože účastníci konania sú štátnymi občanmi rôznych štátov (Slovenská republika a B. republika). Vzhľadom k tejto skutočnosti bolo potrebné, aby súd prvej inštancie v rámci skúmania podmienok ex offo preskúmal, či má v predmetnej veci právomoc konať o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému T..

21. V konkrétnom prípade súd prvej inštancie správne postupoval, keď aplikoval pri určovaní právomoci čl. 8 až 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Tieto totižto upravujú ucelený systém princípov právomocí na určenie členského štátu, ktoré majú súdy právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností. Článok 8 ods. 1 zakotvuje všeobecnú právomoc, v ktorej je premietnutá základná zásada nariadenia, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie o rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Výnimky z tohto všeobecného princípu právomoci ustanovujú len čl. 9, 10, 12 a 13, ktoré určujú podmienky, za splnenia ktorých je daná právomoc súdov členského štátu, v ktorom nemá dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 takto zachováva právomoc pre súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa

počas trojmesačného obdobia po jeho presťahovaní do iného členského štátu vo veci zmeny rozsudku o práve styku. Článok 10 rieši súdnu právomoc v prípadoch únosu dieťaťa, článok 12 upravuje výnimku v prípadoch dohody o súdnej právomoci a článok 13 v prípadoch, ak nemožno obvyklý pobyt dieťaťa určiť, priznáva právomoc súdom členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

22. Vzhľadom na cit. Ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 sa za rozhodujúce kritérium určenia právomoci súdov členských štátov v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na výkon rodičovských práv a povinností, považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa a jednak posúdenie, či došlo k oprávnenému presťahovaniu maloletého z jedného členského štátu do iného členského štátu alebo jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu.

23. Pojem „obvyklý pobyt“ nevymedzujú zákony Slovenskej republiky, ani medzinárodné zmluvy. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Všeobecne sa ním chápe pobyt, kde sa chce osoba zdržiavať, kde sa reálne, fyzicky väčšinu roka nachádza, kde je centrum jej záujmu (škola, práca). Súd pri posúdení otázky právomoci a otázky určenia obvyklého pobytu ale musí brať okolnosti každého konkrétneho prípadu. Ako je vyššie uvedené pre určenie právomoci nepostačuje určenie obvyklého pobytu, ale v prípade presťahovania, musí zároveň posudzovať dôvod tohto presťahovania. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. decembra 2010 vo veci P. R./I. A., z ktorého vyplýva, že samotné presťahovanie sa do iného členského štátu nezakladá samo o sebe, automaticky obvyklý pobyt maloletého, premiestneného bez súhlasu druhého rodiča, resp. dohody rodičov.

24. Uvedená otázka je kľúčová aj v danom prípade, keď matka maloletého T. bez súhlasu otca, premiestnila maloletého na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že uznesenie v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie v danom prípade správne uviedol, že nemá vo veci právomoc konať a konanie zastavil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý podrobne ozrejmil skutkové aj právne okolnosti, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto na správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti ďalej iba poukazuje ( ).

25. Odvolací súd opätovne poukazuje na neoprávnené premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky. Dôkazom je aj konanie, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Topoľčany sp.zn. , ktorého konečným rozhodnutím bol schválený zmier rodičov, v zmysle ktorého sa nariadil návrat maloletého T. na územie B. republiky. Vzhľadom k tomuto rozhodnutiu preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia čl. 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 a skúmal, či súdy B. republiky ako členského štátu, v ktorom mal maloletý svoj obvyklý pobyt pred týmto neoprávneným premiestnením, si zachovali svoju právomoc, resp. či neboli splnené podmienky vyplývajúce z čl. 10 písm. a) a b), kedy ich právomoc nie je daná. Je tiež nepochybné, že otec sa s premiestnením dieťaťa nezmieril, pretože ako aj matka uvádza vo svojom podaní, otec podal návrh na výkon rozhodnutia súdu na odňatie maloletého T. a jeho odovzdanie do krajiny jeho obvyklého pobytu, a to do B.. Z uvedeného je zrejmé, že je naplnený predpoklad podľa čl. 10 písm. a) Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 a právomoc súdov B. republiky ako členského štátu v ktorom mal maloletý svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávnením premiestneným je zachovaná.

26. Odvolací súd tiež dodáva, že námietka matky, ktorou tvrdila, že podľa až je založená miestna a vecná príslušnosť slovenských súdov, nie je dôvodná. V tomto smere je potrebné ozrejmiť, že nedostatok právomoci vo veci konať ako dôvod zastavenia predmetného konania nie je totožná s nedostatkom príslušnosti. Právomoc znamená, že určitá sústava orgánov prejednáva a rozhoduje určité veci a k ich prejednávaniu a rozhodovaniu nemá právomoc iná sústava orgánov. Naproti tomu príslušnosť je v rámci právomoci určitá sústava orgánov, ktorá rozhoduje. V danom prípade je podstatné to, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať. Preto už nie je možné rozlišovať určité formy príslušnosti, ako to namieta matka v odvolaní, pretože tie by prichádzali do úvahy len v prípade, ak by slovenské súdy mali právomoc vo veci konať.

27. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd k ďalším námietkam matky nevyjadroval a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa , potvrdil.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh ).