Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-47-2019.pdf
PDF · 137.81 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/47/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobkyne: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., L. XX/XX, zastúpená splnomocnenou advokátkou JUDr. Zdeňkou Vokálovou, so sídlom Advokátska kancelária 080 01 Prešov, Hlavná 61, proti žalovanému: U. Q. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Y., Y. XXX/XX, zastúpený splnomocnenou advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, so sídlom Advokátska kancelária 991 01 Veľký Krtíš, Komenského 3, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 2C/7/2017-260 zo dňa 22.11.2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 2C/7/2017-260 zo dňa 22.11.2018 vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške a výrokom III. súd rozhodol o trovách štátu, ktorému náhradu trov konania nepriznal. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 10.000,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.000,- eur od 01.03.2017 do zaplatenia titulom ústnej pôžičky, ktorou žalobkyňa podľa žalobných tvrdení požičala žalovanému spolu sumu 10.000,- eur a to na tri krát, sumu 8.000,- eur dňa 11.04.2014, sumu 200,- eur dňa 25.04.2014 a sumu 1.800,- eur dňa 25.07.2014. Žalovaný jej na požiadanie pôžičku nevrátil. Žalovaný popieral tvrdenia žalobkyne, poukázal najmä na skutočnosť, že v čase tvrdenej pôžičky boli so žalobkyňou manželia, hospodárili spolu a nešlo teda o peňažné prostriedky vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ale o spoločné prostriedky, určené na zakúpenie nehnuteľnosti, v ktorej aj spoločne ako rodina žili. Žalobkyňa zotrvávala na tom, že žalovanému požičala výlučne zo svojich finančných prostriedkov čiastku 10.000,- eur, tieto výlučne vlastné finančné prostriedky vybrala zo Slovenskej sporiteľne v Rožňave dňa 11.04.2014 a žalovaný si vložil na svoj účet v Tatrabanke Rožňava v hotovosti 8.000,- eur v ten istý deň, t.j. 11.04.2014. Taktiež sumu 200 eur a neskôr 1.800 eur odovzdala žalovanému ako pôžičku, nakoľko mal žalovaný problémy s cudzineckou políciou. Žalobkyňa v konaní poprela tvrdenia žalovaného, že pokiaľ počas manželstva účastníkov došlo k zakúpeniu nehnuteľnosti v k.ú. L. H. vedených na LV č. XXX, že túto kúpu realizoval výlučne žalovaný z vlastných prostriedkov, ktoré mal našetrené ešte pred uzavretím manželstva. Toto nie je pravdou, pretože žalovaný nikdy nedisponoval finančnými prostriedkami na kúpu nehnuteľnosti. Na kúpu predmetnej nehnuteľnosti mu
požičala peniaze žalobkyňa, pričom išlo o úspory, ktoré mala našetrené pred manželstvom. O tom ako dôkaz predložila fotokópie výpisu z účtu žalobkyne, ako aj z vkladnej knižky (celkom vo výške 10.000,- eur). Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanoveniami § 143, § 143a ods. 1, 3, § 145 a § 148 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa 19.04.2007. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 14.11.2016 č.k. 4P/242/2016-51, maloletá dcéra strán sporu U. N. U. bola na čas po rozvode manželstva zverená do výchovy žalobkyne ako matky a žalovanému ako otcovi maloletej bola určená povinnosť prispievať na jej výživu výživným mesačne sumou 100,- eur, splatnou k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci. Žalobkyňa preukázala, že žalovanému dala sumu 10.000,- eur, ktorú skutočnosť žalovaný ani nepoprel, avšak tento uviedol, že túto sumu mu dala za tým účelom, aby zakúpil nehnuteľnosť v k.ú. L. H. a to pre potreby rodiny. Z potvrdenia o pobyte vyplýva, že žalobkyňa a dcéra strán sporu boli prihlásené na pobyt na adrese L. H., súp. č. XXX od 30.04.2014. Z notárskej zápisnice spísanej dňa 31.05.2016 súd zistil, že strany sporu nehnuteľnosť v k.ú. L. H. na LV č. XXX - parc. reg. „C“, evidovanú na katastrálnej mape - parc. č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmer 294 m2, parc.č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 51 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvorie o výmere 75 m2 v celosti vo vlastníctve žalovaného a na LV č. XXXX- stavba rodinný dom, súp. č. XXX na parc. č. XXX/X v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného predali za kúpnu cenu 58.000,- eur a strany zhodne potvrdili, že žalovaný žalobkyni poukázal sumu 3.000,- eur. Žalobkyňa preukázala, že dňa 11.04.2014 vybrala zo svojho účtu v Slovenskej sporiteľni sumu 8.000,- eur, 25.04.2014 sumu 200,- eur a že z vkladnej knižky č.ú. XXXXXXXXXX na meno U. N. U. vybrala dňa 25.07.2014 sumu 1796,26 eur. Súd potom v odôvodnení rozsudku konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o pôžičku, ktorú poskytla žalovanému ako svojmu manželovi z jej výlučných prostriedkov, ktoré mala mať nasporené pred uzavretím manželstva, túto skutočnosť nepreukázala. Súd vyslovil záver, že žalobkyňa nepreukázala, že by sa jednalo o jej výlučné finančné prostriedky, ktoré by mala nasporené pred uzavretím manželstva, nakoľko iba zo svojich výlučných prostriedkov (nepatriacich do BSM) by mohla poskytnúť žalovanému pôžičku. Strany sporu uzavreli manželstvo dňa 19.04.2007, pričom dňom uzavretia manželstva vzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V konaní nebolo preukázané, že by medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o rozšírení alebo zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ani to, že by bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené. Aj pokiaľ žalobkyňa uviedla, že so žalovaným spolu nežili a nehospodárili, súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že vznik bezpodielového spoluvlastníctva nie je viazaný na skutočné spolužitie manželov po uzavretí sobáša. Pokiaľ žalovaný počas trvania manželstva zakúpil nehnuteľnosť, nakoľko strany sporu nemali dohodou zmenený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ani zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo, pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaný nemal finančné prostriedky (pochádzajúce z obdobia pred uzavretím manželstva), táto nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd poznamenal, že žalobkyňa sa mohla domáhať v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, aby jej žalovaný nahradil to, čo zo svojho vynaložila na spoločný majetok. V tomto smere bolo preukázané, že strany sporu sa vysporiadali ohľadom nehnuteľností vedených na LV č. X.XXX,-, ktoré boli vo vlastníctve žalovaného a nehnuteľnosti na LV č. XXXX, ktorá bola v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov, pričom strany sporu potvrdili, že žalovaný žalobkyni vyplatil sumu 3.000,- eur. Žalobkyňou nebola podaná žaloba na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ ide o sumu 1.794,26 eur, súd konštatoval, že táto bola vybratá z vkladnej knižky maloletej dcéry strán sporu a keďže sa jednalo o finančné prostriedky maloletej dcéry, takýto úkon mal byť schválený súdom, pretože výber peňazí v takejto hodnote nemožno považovať za bežnú záležitosť pri správe majetku maloletého dieťaťa a takýto výber si vyžadoval schválenie súdom. Z toho dôvodu je potom takáto zmluva neplatná. Okrem toho v tejto časti by na podanie žaloby bola aktívne legitimovaná maloletá dcéra strán sporu (zastúpená kolíznym opatrovníkom). S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku (výrokom II. rozsudku) a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd výrokom III. rozsudku rozhodol o trovách konania štátu tak, že štátu náhrada trov konania nepriznal s odôvodnením, že štátu vznikli trovy v súvislosti s odmenou tlmočníčke a prekladateľke pre arabský jazyk PhDr. Eva Al-Absiovej za jej účasť na pojednávaní dňa 05.11.2018. Vzhľadom na to, že žalovaný je štátnym občanom Sýrie, má právo konať pred súdom v materinskom jazyku, pričom súd mu je ako strane sporu povinný zabezpečiť
rovnaké možnosti uplatnenia jeho práv. Keďže sa jednalo o tlmočenie na pojednávaní, súd bol toho názoru, že v danom prípade išlo o zabezpečenie procesných práv žalovaného, preto štátu náhradu trov konania nepriznal.
2. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, nakoľko mala za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobkyňa nespochybňuje, že by medzi stranami sporu, ako manželmi, nevzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo, avšak po celý čas tvrdila, že peňažné prostriedky, ktoré požičala žalovanému a ktoré mu boli odovzdané, čo sám potvrdil, boli z jej účtu a z peňazí, ktoré mala našetrené pred uzavretím manželstva. Účet mala založený ešte v roku 2003, má ho doposiaľ, o čom predložila súdu aj výpisy z predmetného účtu. Súdu predložila potvrdenie o tom, že pred uzavretím manželstva disponovala finančnými prostriedkami a tieto do bezpodielového spoluvlastníctva nepatria. Túto skutočnosť súd prehliadol a v odôvodnení rozsudku sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Pritom je zrejmé, že práve tieto úspory boli poskytnuté žalovanému. Žalobkyňa je uznaná za čiastočne invalidnú osobu a bol jej priznaný rozhodnutím sociálnej poisťovne invalidný dôchodok ešte v roku 1999. Po ukončení školy nastúpila do práce ako zubný laborant a na podporu svojich tvrdení žalobkyňa k odvolaniu pripojila ako listinné dôkazy výplatné pásky za obdobie rokov 2005 až 2007, ako aj pásky za roky 2008 a 2009, nakoľko je preukázané, že žalovaný prišiel na Slovensko až v roku 2009 na 2 týždne na jej pozvanie, o čom predložila súdu listinné dôkazy a znova odišiel do Káhiry. Na území Slovenskej republiky sa žalovaný zdržiava od júla 2010. Žalobkyňa tvrdí, že nikdy nežili spoločne ako manželia. Nikdy spoločne hospodárili, žalovaný dva krát do roka poslal na dcéru výživné. Na výživnom dlhoval finančné prostriedky, preto žalobkyňa naňho podala trestné oznámenie za trestný čin zanedbania povinnej výživy. Súdu taktiež predložila výpis zo Slovenskej sporiteľne, že na svojom účte mala výlučne svoje finančné prostriedky ešte v roku 2012 v sume nad 10 000 eur. Žiadala banku o súčinnosť, ale banka archivuje bankové obchody len počas piatich rokov. V ďalšom texte odvolania žalobkyňa poukázala na rozdielne vyjadrenia, stanoviská a tvrdenia žalovaného počas celého konania, v zmysle ktorých najskôr tvrdil, že kúpu nehnuteľnosti realizoval výlučne on a to z prostriedkov, ktoré mal našetrené ešte pred uzavretím manželstva, tvrdil, že žalobkyňa nikdy nedisponovala sumou 10 000 eur, avšak neskôr žalovaný tvrdil, že sa jedná o peniaze, ktoré boli nadobudnuté spoločne hospodárením za trvania manželstva. Týmito rozpormi vo výpovedi žalovaného, že dom zakúpil za výlučne svoje našetrené peniaze a to z prostriedkov ešte pred uzavretím manželstva, sa súd vôbec nezaoberal. Obrana žalovaného je tak podľa tvrdenia žalobkyne účelová a teda nevieryhodná, pričom na druhej strane poukázala na všetky ňou tvrdené skutočnosti. Poukázala taktiež na výpoveď žalovaného, že v čase, keď sa presťahoval na územie Slovenskej republiky v roku 2009, mal u seba finančné prostriedky vo výške 2800 eur, pričom bola potrebná suma 4000 eur a preto mu žalobkyňa poskytla sumu 1200 eur. Súd nesprávne rozhodol aj čo sa týka výroku o trovách konania, keď zostali nepovšimnuté výnimočné okolnosti prípadu. Žalobkyňa uviedla, že je invalidnou dôchodkyňou, sluchovo postihnutou. Jej mesačný príjem pozostáva z invalidného dôchodku vo výške 105 eur. Z uvedeného dôvodu jej bolo priznané aj oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobkyňa má zároveň za to, že nepriznaním nároku na náhradu trov konania žalovaný neutrpí na svojich právach oproti tomu, ak by bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov konania a takéto rozhodnutie je spravodlivé. Na základe uvedeného potom žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel a priznal jej nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa plne stotožňuje s rozsudkom prvoinštančného súdu a považuje ho za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Je evidentné, že podanou žalobou sa žalobkyňa nemôže domôcť vrátenia peňazí, ktoré boli určené na nadobudnutie spoločného majetku patriaceho do masy BSM (rodinného domu). Majetok patriaci do BSM si účastníci tohto konania už vysporiadali dohodou, čo obe strany vo svojich výpovediach potvrdili. Ak žalobkyni táto dohoda nevyhovovala, mala možnosť obrátiť sa na súd so žalobou o vyporiadanie BSM. Žalobkyňa vo svojom odvolaní opätovne tvrdí, že žalovaná suma predstavuje „pôžičku“, no z výpovede žalobkyne na pojednávaní jednoznačne vyplynulo, že sa o pôžičku nejednalo, ale išlo o peniaze určené na nadobudnutie rodinného domu. Žiadnym dôkazom nebolo v konaní preukázané, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, jedná sa len o účelové tvrdenie žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že žalovaná suma predstavovala výlučne jej úspory, toto žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný uviedol, že žalobkyňu vyživoval od uzavretia manželstva pravidelnými platbami na jej účet, pretože ona bola nezamestnaná. Žalobkyňa toto tvrdenie nepoprela. Žalovaný má tak za to, že úspory žalobkyne, z ktorých mala byť poskytnutá údajná „pôžička“ sú vlastne našetrené peniaze, ktoré jej posielal za
účelom jej výživy, keď pracoval mimo územia SR. Žalobkyňa by bez toho, že by bola zo strany žalovaného vyživovaná, nemohla nikdy zo svojich nízkych príjmov nadobudnúť úspory vo výške 10 000 eur. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že preukázala, že v roku 2012 mala na účte sumu vyššiu ako 10 000 eur, žalovaný argumentuje, že táto skutočnosť nijako nepreukazuje, že by išlo o výlučne jej finančné prostriedky získané pred nadobudnutím manželstva, pretože manželstvo bolo uzavreté a BSM vzniklo dňa 19.4.2007. Pokiaľ ide o tvrdenie, že si žalovaný riadne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, toto žalovaný, hoci to nesúvisí s predmetom sporu, popiera a aj predložené dôkazy žalovaného o vykonaných platbách na účet žalobkyne preukazujú opak. Žalovaný tiež popiera tvrdenia žalobkyne, že by v jeho výpovediach existovali nejaké rozpory s jeho skoršími vyjadreniami a trvá na tom, že peniaze, ktoré žalobkyňa označila ako pôžičku, sú peniaze, ktoré žalobkyňa nadobudla tak, že jej ich počas manželstva posielal na zabezpečenie chodu domácnosti žalovaný. Žalovaný popiera aj to, že by spolu počas manželstva nikdy nehospodárili a nežili. Pokiaľ ide o trovy konania, súd o nich rozhodol správne, keď priznal ich náhradu strane, ktorá mala v konaní plný úspech a vznikol nárok na ich náhradu. Náhrada trov konania je sankciou za neúspech v spore. V tomto konaní bola žalobkyňa zastúpená advokátkou, ktorej bola schopná uhradiť trovy konania, preto sa žalovaný domnieva, že bude schopná zaplatiť aj náhradu trov konania žalovanému, ktorý mal s týmto zjavne zbytočne vyvolaným sporom tiež výdavky na advokáta, pričom nešlo o jednoduché právne zastúpenie, nakoľko žalovaný neovláda slovenský jazyk. Žalovaný má za to, že priznaná náhrada trov konania je spravodlivá, pretože snáď odradí žalobkyňu od podávania účelových a neopodstatnených žalôb na úkor žalovaného. Ak žalobkyňa chcela, aby žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania z dôvodov hodných osobitého zreteľa, mali byť tieto dôvody tvrdené a preukázané už pred rozhodnutím prvoinštančného súdu. V odvolacom konaní na takéto nové tvrdenia a dôkazy podľa Civilného sporového poriadku už nemožno prihliadať. Žalovaný považuje z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne za neopodstatnené a žiada, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu a uložil žalobkyni povinnosť na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku I. a v závislom výroku II. o trovách prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa, ako odvolateľka, neuviedla v odvolaní žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, ani nežiadala doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnila vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a na základe súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a namietala dôvody, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a nebolo preto potrebné zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 383 Civilného sporového poriadku).
6. Žalobkyňa sa žalobou doručenou príslušnému súdu dňa 16.03.2017 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 10.000,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 01.03.2017 do zaplatenia a to z právneho titulu nároku na vrátenie ústnej pôžičky. Podľa žalobných tvrdení žalobkyňa požičala žalovanému spolu sumu 10.000,- eur, a to na tri krát, sumu 8.000,- eur vybrala zo svojho účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. dňa 11.04.2014 a žalovaný si ich podľa jej poznatkov ihneď vložil na účet v Tatrabanke, sumu vo výške 200,- eur vybrala taktiež zo svojho účtu v Slovenskej sporiteľni, a.s. dňa 25.04.2014 a požičala žalovanému a finančné prostriedky vo výške 1.800,- eur vybrala dňa 25.07.2014 z vkladnej knižky č.ú. XXXXXXXXXX na meno U. N. V., ktoré taktiež odovzdala žalovanému titulom pôžičky. Žalovaný nepopieral, že by mu žalobkyňa takúto peňažnú hotovosť odovzdala a svoje prevzatie tejto hotovosti, avšak zdôraznil, že nešlo o pôžičku, ako to tvrdila žalobkyňa, ale o peniaze poskytnuté za trvania manželstva strán sporu, zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré boli v režime
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na účel zakúpenia nehnuteľnosti, v ktorej ako rodina mali v úmysle spolu žiť. Žalobkyňa tvrdila, že išlo o jej výlučné finančné prostriedky, ktoré mala nasporené ešte pred uzatvorením manželstva so žalovaným a tak neboli v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
7. Podľa článku 8 Civilného sporového poriadku sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
8. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
9. Podľa ustanovenia § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky zákonníka), zmluvou o pôžičke prenechávala veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
10. Podľa ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve je všetko čo môže byť predmetnom vlastníctva a čo nadobudol niektorí z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom, alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe, alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a veci vydaných v rámci predpisov o reštitúcií majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
11. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobkyne, ako aj tvrdeniami, na ktorých bola postavená procesná obrana žalovaného, sa plne stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie, že neboli žalobkyňou dostatočne preukázané zákonné podmienky na priznanie uplatneného nároku voči žalovanému, pretože súdu dostatočne hodnoverne nepreukázala právny dôvod, na základe ktorého by žalovanému vyplynula povinnosť vrátiť žalobkyni sumu 10.000 eur, ktorej prijatie žalovaný nepopieral.
12. Odvolací súd, reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody (§ 387 ods. 3 veta posledná CSP) konštatuje, že žalobkyňa aj v štádiu odvolacieho konania naďalej zotrvávala na svojom procesnom stanovisku, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanému mu boli odovzdané z právneho titulu pôžičky a nešlo o finančné prostriedky, ktoré by boli v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale išlo o prostriedky našetrené žalobkyňou pred uzatvorením manželstva (odvolací súd teda poznamenáva, že by muselo ísť o peňažné prostriedky žalobkyňou preukázateľne nadobudnuté ešte predo dňom 19.04.2007). Peňažné prostriedky boli odovzdané žalovanému v období od 11.04.2014 do 25.07.2014. Manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4P/242/2016 zo dňa 14.11.2016. Odvolací súd poznamenáva pre úplnosť, že v konaní nie je sporné prevzatie peňažných prostriedkov v tejto sume žalovaným, avšak s jeho zásadným tvrdením, že išlo o peňažné prostriedky, ktoré boli výsledkom spoločného hospodárenia manželov, nadobudnuté počas trvania manželstva, ktoré boli v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov a boli vybraté z účtu žalobkyne - manželky a z vkladnej knižky maloletej dcéry strán sporu za účelom zakúpenia nehnuteľnosti pre potreby a spolužitie rodiny. Odvolací súd z vykonaného dokazovania konštatuje, že práve tieto tvrdenia žalovaného sa žalobkyni nepodarilo v konaní vyvrátiť či spochybniť a naopak preukázať svoje tvrdenie o účelovosti poskytnutia peňažných prostriedkov vo výške 10 000 eur z právneho titulu pôžičky a výlučne len z vlastných peňažných prostriedkov, ktoré patrili žalobkyni.
13. Zákonná úprava ani judikatúra nevylučuje, aby došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi manželmi aj za trvania manželstva, avšak výlučne len za toho predpokladu, že by nebolo sporné, že jeden z manželov požičal druhému z manželov peňažné prostriedky, ktoré by netvorili masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale išlo by výlučne o prostriedky jedného z manželov, nadobudnuté pred uzatvorením manželstva, prípadne o peňažné prostriedky, ktoré by v zmysle ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka boli vylúčené z režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (išlo by o peňažné prostriedky získané dedičstvom, darom, alebo z vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe, alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku len jednému z manželov). Je možné plne sa stotožniť so záverom
súdu prvej inštancie, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že pokiaľ poskytla žalovanému, ako svojmu manželovi a v čase trvania manželstva, peňažnú hotovosť vo výške 10 000 eur, že sa jednalo o výlučne jej finančné prostriedky, ktoré by mala nasporené ešte pred uzavretím manželstva. V tomto smere v štádiu prvoinštančného konania žalobkyňa neprodukovala žiadne dôkazy, pretože pokiaľ predložila súdu výpisy zo svojho účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s., z ktorého vybrala peňažnú hotovosť vo výške 8000 eur dňa 11. 4. 2014 a neskôr vo výške 200 eur dňa 25. 4. 2014, nepredložila súdu výpisy, ktoré by preukazovali hodnoverne, že by disponovala na tomto účte, pripadne na iných účtoch, peňažnou hotovosťou vo výške 10 000 eur ešte v čase pred uzatvorením manželstva so žalovaným, teda ešte predo dňom 19. 4. 2007, kedy bolo manželstvo strán sporu uzatvorené. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že momentom uzatvorenia manželstva manželia nadobúdajú veci a práva do režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko v konaní ani netvrdili strany sporu, že by mali určitým spôsobom modifikované bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, prípadne že by bolo za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zrušené. Odvolací súd poznamenáva, že správne súd prvej inštancie poznamenal, že aj v prípade (tak ako to tvrdila žalobkyňa) ak by manželia nežili spolu a ani údajne spolu nehospodárili, vznik bezpodielového spoluvlastníctva nie je viazané na skutočné spolužitie manželov po uzatvorení manželstva, vzniká ex lege a len zákonným spôsobom ho môžu manželia počas trvania manželstva modifikovať, prípadne zrušiť. Okrem toho žalovaný preukázal, že počas trvania manželstva poukazoval v prospech účtu žalobkyne, ako svojej manželky, ktorá nepracovala, určité finančné obnosy, avšak odvolací súd súčasne konštatuje, že ani takéto sumy nie sú smerodajné a to z hľadiska toho, že žalovaný tvrdil na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, že poskytoval žalobkyni počas trvania manželstva peňažné sumy aj v hotovosti, ktoré jej dával priamo do rúk. Pravdou je, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by mala pred uzatvorením manželstva nasporenú finančnú hotovosť vo výške 10 000 eur, ktorá by tvorila výlučne jej peňažné prostriedky a z ktorej potom aj následne požičala titulom neformálnej pôžičky svojmu manželovi peniaze za trvania manželstva výlučne na účely týkajúce sa žalovaného. Odvolací súd zdôrazňuje, že minimálne ohľadom peňažnej čiastky vo výške 1794,26 eur je na základe vykonaného dokazovania nesporné, že táto čiastka nemohla byť výlučným vlastníctvom žalobkyne, nakoľko je preukázané, že žalobkyňa ju vybrala z vkladnej knižky ich maloletej dcéry a tak v tomto smere ani nemohla byť žalobkyňa aktívne vecne a procesne legitimovaná na domáhanie sa tejto čiastky a jednoznačne tak nešlo o výlučné finančné prostriedky žalobkyne.
14. Aj ohľadom tvrdeného účelu poskytnutia peňažných prostriedkov vo výške 10 000 eur zo strany žalobkyne žalovanému odvolací súd konštatuje, že samotná žalobkyňa v konaní ani nepopierala, že tieto peňažné prostriedky vybrala z účtu a vkladnej knižky za účelom zakúpenia nehnuteľnosti, pričom z predloženej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 4. 2014, kde ako kupujúci je uvedený výlučne žalovaný, vyplýva, že ide o nehnuteľnosť vedenú na Okresnom úrade Galanta, katastrálny odbor, zapísaná na LV č. C., okres Galanta, obec L., k.ú. L. ako rodinný dom na pozemku parc. č. XXX/X,, súp. č. V. spolu s pozemkami parc. č. XXX/X a XXX/X. Žalovaný tvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť zakúpil v čase trvania manželstva po dohode manželov za účelom spolužitia rodiny a skutočnosť, že v kúpnej zmluve figuruje ako kupujúci a nehnuteľnosť nadobudol do svojho výlučného vlastníctva, bola výsledkom dohody manželov. Žalobkyňa na druhej strane tvrdila, že nehnuteľnosť nebola zakupovaná na účely spolužitia rodiny, ale z dôvodu, že mal žalovaný problémy s cudzineckou políciou a potreboval si zaevidovať trvalé bydlisko a nešlo teda o peňažné prostriedky poskytnuté za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti na spoločné bývanie rodiny. V tomto smere odvolací súd však konštatuje predložený listinný dôkaz zo strany žalovaného - potvrdenie o prihlásení na trvalý pobyt v obci L. H. v nehnuteľnosti zapísanej na súpisnom čísle XXX a to tak žalobkyne, ako manželky, ako aj spoločnej dcéry a to odo dňa 30. 4. 2014. Tento listinný dôkaz podporuje skôr tvrdenie žalovaného, že skutočne išlo o peňažné prostriedky, z ktorých sa mala zakúpiť nehnuteľnosť za účelom spolužitia rodiny, pretože celkom zjavne žalobkyňa spolu s maloletou dcérou boli prihlásené na adrese zakúpenej nehnuteľnosti k trvalému pobytu.
15. Napokon odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o tom, že skutočne boli peňažné prostriedky vo výške 10 000 eur poskytnuté žalovanému z titulu pôžičky, že by ich prevzal žalovaný s vedomím, že ide o pôžičku, ktorú má žalobkyni povinnosť v zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vrátiť a napokon nie je naplnená ani zákonná definícia zmluvy o pôžičke, ktorá môže byť neformálna, avšak podľa predmetného zákonného ustanovenia Občianskeho zákonníka je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy o pôžičke dojednanie o dohodnutej dobe, kedy je dlžník povinný vrátiť poskytnuté peniaze veriteľovi. Odvolací súd konštatuje, že samotná žalobkyňa v konaní pred súdom
prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29. 10. 2018 výslovne uviedla, že „My sme si nejaký konkrétny termín vrátenia peňazí nedohodli“.
16. Žalobkyňa tak nepreukázala v spore, že išlo o jej výlučné peňažné prostriedky, ktoré neboli bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov, nepreukázala, že by išlo o peňažnú pôžičku a taktiež je možné stotožniť sa s argumentáciou právnej zástupkyne žalovaného a s konštatovaním súdu prvej inštancie, že pokiaľ by mala žalobkyňa za to, že vynaložila na spoločný majetok výlučne svoje prostriedky, mohla sa domáhať v rámci vyporiadania bezpodielové spoluvlastníctva manželov po zániku manželstva, aby jej žalovaný, ako bývalý manžel, nahradil to, čo zo svojho vynaložila na spoločný majetok. Žalovaný preukázal, že ešte za trvania manželstva došlo k odpredaju nehnuteľnosti vedenej na LV č. XX., ktorá bola vo vlastníctve žalovaného a nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, ktorá bola v bezpodielovom spoluvlastníctva manželov, pričom ešte za trvania manželstva sa strany sporu, ako manželia, vyporiadali tak, že peňažné prostriedky ktoré nadobudli predaním predmetných nehnuteľností a to dňa 31. 5. 2016 v sume 58 000 eur ( kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti) boli podľa tvrdenia žalovaného použité sčasti na vykrytie a vyplatenie úverov, avšak suma 3000 eur bola vyplatená na účet žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa v štádiu odvolacieho konania predložila ako listinné dôkazy Rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava zo dňa 28.9.1999, ktorým bol žalobkyni priznaný čiastočný invalidný dôchodok vo výške 2172,- Sk mesačne (72,10 eur), ako aj výplatné pásky za obdobie rokov 2005 až 2007 a za roky 2008 a 2009, kedy bola žalobkyňa ešte zamestnaná, odvolací súd poznamenáva (odhliadnuc od skutočnosti, že tieto listinné dôkazy mala žalobkyňa povinnosť predložiť už v štádiu prvoinštančného konania), že nie je možné z ich obsahu bez akejkoľvek pochybnosti vyvodiť, že poskytnutá suma 10 000 eur v roku 2014 bola tvorená výlučne nasporenými peňažným prostriedkami žalobkyne ešte pred uzatvorením manželstva, teda pred rokom 2007. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že by ešte pred uzatvorením manželstva disponovala finančnými prostriedkami, ktoré boli minimálne v sume 10 000 eur a ktoré by netvorili bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Pokiaľ v odvolaní žalobkyňa poukazuje na rozpory vo vyjadreniach a výpovediach žalovaného, odvolací súd konštatuje, že tieto rozpory tu boli, avšak ani tieto nemajú vplyv na dôkaznú povinnosť žalobkyne preukázať tvrdené skutočnosť a uniesť dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu, ktorý inicioval spor a nesie tak procesnú zodpovednosť za výsledok sporu.
17. Odvolací súd po zhrnutí relevantných výsledkov dokazovania potom po ich zhodnotení sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na podklade takéhoto dokazovania súd nemohol prijať záver, že bolo dostatočne hodnoverne preukázané skutkové a právne tvrdenia žalobkyne v otázke ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mala požičať žalovanému svoje výlučné peňažné prostriedky vo výške 10 000 eur.
18. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku, a to na základe zásady procesného úspechu a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa odvolaním napadla aj výrok II. rozsudku o trovách konania a dožadovala sa aplikácie ustanovenia § 257 CSP a navrhla nepriznať žalovanému trovy prvoinštančného konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uviedla, že je invalidnou dôchodkyňou, sluchovo postihnutou a jej mesačný príjem pozostáva z invalidného dôchodku vo výške 105 eur. Žalobkyňa má zároveň za to, že nepriznaním nároku na náhradu trov konania žalovaný neutrpí na svojich právach oproti tomu, ak by bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov konania a takéto rozhodnutie je spravodlivé.
20. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Odvolací súd, v súvislosti s citovanou právnou úpravou náhrady trov konania konštatuje, že právna úprava Civilného sporového poriadku upravuje pomerne striktné kritériá pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. V zmysle dikcie obsiahnutej v procesnej úprave súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zásade vychádza už len z procesného úspechu strán v spore a priznáva či nepriznáva náhradu trov konania v závislosti od meritórneho rozhodnutia a z neho vyplývajúceho pomeru úspechu či neúspechu tej-ktorej strany sporu. Určitú možnú modifikáciu pomerne striktného aplikovania pomeru úspechu či neúspechu strán sporu umožňuje súdu len ustanovenie § 257 CSP, vytvárajúce procesný priestor súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania inak úspešnej strane sporu, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
23. Žalobkyňa iniciovala spor proti žalovanému a žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala právny ani skutkový základ tvrdeného nároku voči žalovanému. Ako už bolo skôr konštatované, pri rozhodovaní o náhrade trov konania rozhoduje súd spravidla podľa zásady úspešnosti v konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), podľa ktorej má tá strana sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná, respektíve úspešnejšia v nadväznosti na pomer úspechu a neúspechu strán sporu, právo na náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva proti procesne menej úspešnej strane. Súdy sú však povinné vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať všetky relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Keďže v niektorých prípadoch by striktné aplikovanie zásady úspešnosti v spore bez zohľadnenia ostatných okolností konkrétneho prípadu mohlo viesť v praxi k nežiaducej tvrdosti a nebolo by v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti rozhodovania súdu, zákon umožňuje zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania v takýchto špecifických prípadoch a dáva súdu možnosť výnimočne uplatniť moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 257 CSP. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie dvoch podmienok a to, musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia § 257 CSP by mala mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti.
24. Žalobkyňa sa dožaduje aplikácie ustanovenia § 257 CSP, pričom ako na dôvody hodné osobitného zreteľa poukazuje na svoje sociálne a príjmové pomery (má priznaný čiastočný invalidný dôchodok). Odvolací súd však pripomína, že len táto okolnosť nie je zásadný dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie plne procesne úspešnej protistrane náhrady trov konania, ktoré neúspešne iniciovala žalobkyňa, pričom išlo o typické sporové konanie, v ktorom si žalobkyňa voči žalovanému uplatňovala peňažný nárok, ktorého dôvodnosť nebola spôsobilá v spore preukázať. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné tvrdené okolnosti (čiastočná invalidita žalobkyňa a jej príjem plynúci zo sociálneho zabezpečenia) považovať za také osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré by mali (mohli mať) vplyv na zváženie možnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. I pokiaľ ide o zváženie prípadných iných, ako tvrdených aspektov konkrétneho prípadu, ktoré by mohli mať vplyv na prípadnú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, v predmetnom konaní žiadne také okolnosti nie sú zjavné. Je pritom potrebné mať na zreteli, že procesné ustanovenia umožňujú použiť pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie § 257 CSP len výnimočne, pokiaľ by bolo vzhľadom na určitú konkrétnu skutočnosť uloženie povinnosti nahradiť trovy konania v zmysle všeobecnej zásady úspešnosti celkom zjavne nespravodlivé a neprimerane tvrdé. Pokiaľ tak súd je oprávnený aplikovať ustanovenie § 257 CSP len vo výnimočnom prípade a ojedinele, jednoznačne nie je preto účelom a ani úlohou súdu „hľadať“ v konaní prípadné okolnosti na možnosť aplikácie § 257 CSP a obísť tak povinnosť procesne neúspešného účastníka niesť aj procesné dôsledky neúspechu v konaní v závislosti od pomeru úspechu a neúspechu oboch strán sporu, vyplývajúceho z meritórneho rozhodnutia súdu. Žalovaný bol bez preukázania právneho dôvodu zatiahnutý do sporu, v ktorom sa bol nútený brániť a využil odbornú právnu pomoc splnomocneného advokáta, v dôsledku čoho mu vznikli trovy konania, za ktoré nesie procesnú zodpovednosť plne procesne neúspešná žalobkyňa.
25. Odvolací súd, vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, potom rozsudok súdu prvej inštancie z uvedených dôvodov potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny aj vo
výroku II. o náhrade trov konania, nakoľko nemal za to, že vzhľadom na konkrétne okolnosti v danej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne trovy konania procesne úspešnému žalovanému nepriznal. Pokiaľ súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania podľa zásady upravenej v ustanovení § 255 ods. 1 CSP, nerozhodoval nezákonne ani arbitrárne.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalobkyňa, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinná zaplatiť procesne úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).