Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-285-2019.pdf
PDF · 157.59 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/285/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Matica slovenská - verejnoprávna ustanovizeň so sídlom P. Mudroňa č. 1, Martin, IČO: 00 179 027, zastúpený: Bukovinský & Chlípala, s. r. o., so sídlom Svätoplukova č. 30, Bratislava, IČO: 35 918 098, proti žalovaným: 1/ P E R E X, a. s., so sídlom Trnavská cesta č. 39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., so sídlom Sartorisova č. 12, Bratislava, IČO: 36 857 998, 2/ Alternatíva Komunikácia Občania - v likvidácii, občianske združenie so sídlom Grôsslingová č. 46, Bratislava, IČO: 30 789 117, likvidátor: Alegal & Partners s. r. o., so sídlom Galvaniho 17/C, Bratislava, IČO: 47 238 615, o ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. júna 2019, č.k. 14C/50/2012-300, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanými 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne peňažnej náhrady/materiálnej satisfakcie za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby v sume 10.000,- € . Ďalej sa domáhal voči žalovanému 1/, aby uverejnil v denníku "R. bezodplatne odpoveď žalobcu zo dňa 04.04.2012 na článok M. M. J., ktorá mu bola doručená, a aby zabezpečil odstránenie textu samotného napadnutého článku, ako aj odstránenie komentárov k nemu, zverejnených na internetovej stránke B..D..R..sk. Voči žalovanému 2/ sa domáhal, aby zabezpečil odstránenie textu samotného napadnutého článku, ako aj odstránenie komentárov k nemu, zverejnených na internetovej stránke B..H..sk. Napokon žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 1/, aby sa písomne ospravedlnil žalobcovi, a aby ospravedlnenie uverejnil v denníku ". v nasledujúcom znení: " T. D. R., R. P. G.. Y.. Y. Y.D. T. U., Z.: XX XXX XXX Y. W. K. J. Y. za I. Č. R. Q. ". M. J. T. R. R. M. D. XX. J. XXXX a súčasne s poľutovaním konštatuje, že v uvedenom článku sa píšu nepravdivé a hanlivé informácie o jej činnosti a postavení, čím došlo k neoprávnenému zásahu do jej dobrej povesti a bola znížená vážnosť, dôstojnosť a postavenie Matice slovenskej ako verejnoprávnej ustanovizne". Žalobca sa tiež domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2/, aby sa písomne ospravedlnil žalobcovi, a aby ospravedlnenie uverejnil na internetovom portáli ". v nasledujúcom znení: "T. Z. R. H., K.Z. M. G. X. K. Y. Y. T. U., Z.: XX XXX XXX Y. W.J. K. J. Y. za I. Č. R. Q. ". M. J. na Z. R. H. M. D. XX. J. XXXX a súčasne s poľutovaním konštatuje, že v uvedenom článku sa píšu nepravdivé a hanlivé informácie o jej činnosti a postavení, čím došlo k neoprávnenému zásahu do jej dobrej povesti a bola znížená vážnosť, dôstojnosť a postavenie Matice slovenskej ako verejnoprávnej ustanovizne". Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v jeho
uznesení č. k. 8Co/388/2014-164 zo dňa 29.02.2016, ktorým zrušil jeho v poradí prvý rozsudok a vrátil mu vec na ďalšie konanie, opätovne prejednal spor, vykonal kontradiktórne dokazovanie stranami predloženými listinnými dôkazmi, prednesmi právnych zástupcov sporových strán, výsluchom svedkov
- J. Y. G. J. F.. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný 1/ ako vydavateľ denníka R. D. XX.XX.XXXX uverejnil v uvedenom periodiku článok pod názvom ". M. J.", ktorého autorom bol J. F., teológ a zároveň šéfredaktor internetovej stránky H..sk. Predmetný článok bol uverejnený aj na portáli H..sk, ktorého vydavateľom je žalovaný 2/. Medzi stranami bolo sporné, či obsah článku zasiahol do práva na dobrú povesť právnickej osoby - žalobcu ako verejnoprávnej ustanovizne. Sporná bola jednak skutočnosť, či jednotlivé pasáže a výroky uvádzané v predmetnom článku obsahujú pravdivé údaje, resp. či tvrdenia autora článku predstavujú hodnotiace úsudky - kritiku k udalostiam, ktoré mali sprevádzať Maticu slovenskú v období pred uverejnením žalovaného článku. Spornou bola i primeranosť kritiky autora článku a náležitosť, resp. etická udržateľnosť jeho verbálneho prejavu, ktorým mal v rámci práva na slobodu prejavu (slobodu tlače) reagovať na pôsobenie a činnosť Matice slovenskej. Taktiež bolo potrebné vysporiadať sa so spornými tvrdeniami strán, či žalovaný článok vôbec bol spôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu dobrej povesti vzhľadom na žalovanou stranou namietané množstvo káuz a článkov, ktoré už dávno pred uverejnením predmetného článku vrhali negatívne svetlo na povesť žalobcu. Napokon v konaní bola sporná i skutočnosť, či cieľom autora žalovaného článku bolo znevážiť a zdiskreditovať dobré meno žalobcu alebo upovedomiť verejnosť o nežiaducich faktoch sprevádzajúcich žalobcu a upozorniť tak na počiny, excesy niektorých predstaviteľov tejto verejnoprávnej ustanovizne. Konštatoval, že vyjadrenie autora žalovaného článku o tom, že Matica žiada, aby sa 14. marec stal pamätným dňom nemožno kvalifikovať ako nepravdivú informáciu. Ide o jeho reakciu - úsudok na skôr uverejnené články. Nie je možné dospieť k záveru, že autor článku bez akéhokoľvek informatívneho základu si vymyslel, že Matica žiada, aby sa 14. marec stal pamätným dňom. Autor žalovaného článku v ňom ďalej uviedol, že občas sa Matica preslávila vydaním nacistickej literatúry aj na domácom trhu, napríklad spomienok nejakého pohlavára Tisovho režimu na ťažký život v americkom zajateckom tábore. Vzhľadom na obsah otvoreného listu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, uverejneného na portáli B..X..Q. D. XX.XX.XXXX, adresovaného Matici slovenskej a na reakcie evanjelickej cirkvi týkajúce sa knihy - T. G. M. W.. Z denníka Konštantína Čulena mal preukázanú existenciu motívu, ktorý podnietil autora žalovaného článku k výroku o nacistickej literatúre žalobcu, nakoľko samotná cirkev považovala denníky Konštantína Čulena za dielo hodnotovo bližšie k fašistickým názorom, a preto nemožno hodnotiť úsudok autora žalovaného článku ako vymyslený a ničím nepodložený. Taktiež z výsluchu svedka J. F. vyplývalo, že pod nacistickou literatúrou a pohlavárom Tisovho režimu autor článku mienil Konštantína Čulena ako vysokopostaveného predstaviteľa Tisovho režimu a jeho publikáciu. Na základe článku pod názvom ,,X. T. D. J. Y.", uverejneného na portáli G..G..sk D. XX.XX.XXXX, zistil, že bývalý vodca Slovenskej pospolitosti sa v auguste stal členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Púchove s tým, že odboru šéfuje J. J., ktorý kandidoval za X. Q. Ľ. Y. Q. Y. v júnových parlamentných voľbách. V článku sa tiež uvádza, že predseda Matice H. J. K. R. X. za člena miestneho odboru nevedel, pre aktuálne, s k však pripustil, že problémy s odborom v Púchove sú dlhodobé, pričom avizoval, že vedenie Matice zváži všetky dostupné kroky voči jeho šéfovi. S prihliadnutím na uvedené mal za nepochybné, že autor žalovaného článku dospel k názoru, že v púchovskej pobočke mali za vedúceho policajta, bojovného neonacistu z X. okolia na základe už skôr publikovaných objektívnych informácií s pravdivým základom. Samotný svedok J. Y. na pojednávaní vypovedal, že J. J. nepozná, no hneď ako sa prejavil jeho vzťah k extrémizmu Matica zrušila miestny odbor, kde pôsobil a aj členov. Týmto tvrdením svedok vlastne verifikoval pravdivosť informácie zverejnenej na portáli G..sk, na ktorú autor v žalovanom článku nadviazal, resp. ktorú informáciu reflektoval. Žalovaný 1/ podporil a preukázal svoje tvrdenia o kandidatúre J. J. aj kandidátnou listinou strany Ľudová strana - Naše Slovensko zverejnenej na portáli R..sk. Z výsluchu svedka J. F. zistil, že autor žalovaného článku výrokom, že "J. H. T. Y. H. M. Q. Y.O. K. G. Q. R. Q., na Č. Y., Č. N. G. Č. U. N. J., reagoval na údajné vyhlásenie J. W. v súvislosti so 14. marcom ako pamätným dňom, čo autor považoval za veľmi hlúpe. Uviedol, že prívlastkom, ktorým síce autor označil Maticu ako celú organizáciu, vyjadril nesúhlasný názor s chápaním slovenských dejín, konkrétne s vnímaním 14. marca 1939 niekdajším vedením Matice slovenskej. Tento názor rozvinul aj ďalej, keď v článku uviedol, že "T. T. W. Y. Y. D. na Ú.N. Z. M. R. Y. ". U. W. I. G. A. A.....". V súvislosti s týmto tvrdením, kde by prichádzal do úvahy možný difamačný účinok na žalobcu, považoval za potrebné uviesť, že autor žalovaného článku neoznačil Maticu a jej členov za idiotov a ani ju k idiotom neprirovnal, ale zosobnil vyhlásenia členov Matice s tým, že tieto sú na úrovni idiotov, ktorými označil (pomenoval) nie predstaviteľov a členov Matice, ale trnavských futbalových fanúšikov. Zistil, že i názor autora žalovaného článku o pôsobení Matice slovenskej, keď "v tlačiarni získanej od T. J. za
korunu tlačila porno", má podklad v skôr publikovaných článkoch. Dňa XX.XX.XXXX na portáli B..Y..sk bol totiž zverejnený článok pod názvom "Q., W.Z. J. Y., W. P., R. Y. T. J. Y. W.. V uvedenom článku sa okrem iného píše, že tlačiareň Neografia, a. s., v ktorej 99 percent akcií vlastní na základe rozhodnutia V. Mečiara z roku 1994 Matica slovenská, tlačí pornočasopis K., ako aj niekoľko erotických časopisov s tým, že hodnota tlačiarne je pol miliardy korún a Matica slovenská ju od štátu získala za korunu. Aj svedok J. Y. potvrdil, že Neografia a porno bola pravda. Pokiaľ ide o vyjadrenie autora žalovaného článku, že "J. slovenská Y. Y. K.D. A. Y., nazývané eufemisticky sochy vierozvestcov, na etnicky zmiešaných územiach", ktoré vyjadrenie žalobca so zreteľom na výraz "falické" považoval za urážajúce nielen Maticu, ale celý národ, J. F. ako svedok uviedol, že umiestňovanie verejných sôch do verejného priestoru považuje za prežitý spôsob intervencie ľudí, ktorých časť verejnosti spája s nacionalistickým zmýšľaním na národnostne zmiešanom území. Dodal, že uvedené slovné spojenie (falické symboly) je klasická hyperbola, resp. jazyková pirueta. Z článku publikovaného na portáli G..sk D. XX.XX.XXXX R. Q. ".N.: Y. Y.. O. G. J. K. U. Z. zistil, že za potlesku aj nesúhlasných výkrikov v Komárne odhalili súsošie Sv. Cyrila a Metoda. Za stuhu spoločne potiahli R. N. A., R.D. Q. T. J. U. G. R. J. Y. H. J.. Mal tým preukázané, že autor žalovaného článku prejavil svoj nesúhlasný postoj s osadením súsošia solúnskych bratov v Komárne, teda na etnicky zmiešanom území, ktorých osadenie bolo sprevádzané i prítomnosťou predsedu Matice slovenskej. Dodal, že samotná potreba hľadať význam slova "falický" prostredníctvom výkladového slovníka je prejavom skutočnosti, že daný výraz prvotne nie je spôsobilý vzbudiť u čitateľskej verejnosti pohoršenie s osočujúcim účinkom; preto zrejme aj samotný autor žalovaného článku s vedomím určitých mantinelov slobody tlače, nepoužil rýdzo vulgárne slovo zodpovedajúce významu slova "falický", ale siahol, ako sám uviedol, po takzvanej jazykovej piruete. Pasáž žalovaného článku, v ktorej sa píše o období dilemy, či sú skôr hlinkovcami alebo tisovcami s tým, že celú svoju členskú pospolitosť šetriacu na ďalšie emancipačné zápasy o svojstojnosť, oklamali o úspory, autor vysvetlil tak, že mienil ekonomické výsledky činnosti p. J., za čo bol odsúdený. Súd konštatuje, že žalovaný 1/, v konaní preukázal opodstatnenosť svojho negatívneho stanoviska k hospodáreniu Matice slovenskej, keď zo samotnej titulky článku - "R. na R.", publikovaného v periodiku R. X D., vyplýva konštatovanie, že H. J. sa ako predseda Matice slovenskej pokúšal predať zlatú časť Národného pokladu do Austrálie, a že pre Slovákov bola Matica slovenská svojho času zárukou, že ich peniaze a zlato poslúžia dobrej veci, avšak jej expredseda H. J. to svojimi kontroverznými "investičnými" aktivitami zrejme zmenil. Rovnako z článku - ".(Y.) R. T. Y. R. T. R. X D. vyplýva názor, že až dnes nové vedenie Matice odhaľuje, akým neuveriteľným spôsobom sa za J. plytvalo peniazmi s tým, že J. dvadsať rokov vládol Matici ako kráľ a finančná riaditeľka potvrdzuje, že svojvoľne rozhodoval o nakladaní s matičným majetkom, samostatne uzatváral zmluvy a dokonca mal vlastný legendárny účet 128, ku ktorému nemal nikto iný dispozičné právo, a kde sa samozrejme nachádzali matičné peniaze. Vo vzťahu k odseku článku, ktorý pojednával o tom, že Matica svoje nezmysly považuje za nejakú vedeckú činnosť a chcela by získať štatút na úrovni akademického pracoviska, autor článku ako svedok uviedol, že Matica slovenská sa v tom čase naozaj pokúšala získať vedeckú akreditáciu svojho historického ústavu a pripraviť o vedeckú akreditáciu Akadémiu vied s tým, že skutočnosť poddimenzovania potvrdzuje aj Z. J., ktorý vedie historickú časť Matice slovenskej. Tvrdenie, že Matica slovenská v domácej politike podporovala naj primitívnejšie prúdy myslenia založené na etnickej, rasovej a náboženskej nenávisti, autor článku svojou svedeckou výpoveďou objasnil tak, že vychádzal z udalostí Cyrilometodejskej slávnosti, keď vysoko postavený cirkevný hodnostár, zrejme Y., požehnával zástavy X. G. R. Ň. Y. J.. W., vtedajší predstaviteľ Matice slovenskej. Autor v závere žalovaného článku uviedol, že politický program Matice slovenskej je založený na debilizácii histórie, pavedecká teória o etnických cnostiach, neúcta k všetkým obetiam Tisovho režimu a čoraz bezočivejšie požiadavky ju diskvalifikujú na akékoľvek postavenie v modernej spoločnosti. Na pojednávaní objasnil, že neúctou k všetkým obetiam Tisovho režimu mal na mysli vyhlásenia Matice, že za slovenského štátu začal emancipačný proces Slovákov, pričom pripomenul, že Tisov režim deportoval 10.000 ľudí zo Slovenska a toto myslenie Matice pretrváva. Na základe vykonaného dokazovania, zhodnotením jednotlivých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že obsah žalovaného článku súvisel s kauzami týkajúcimi sa žalobcu. Postoj zaujatý autorom žalovaného článku, ktorým reagoval na už skôr publikované články týkajúce sa žalobcu, resp. počinov štatutárnych zástupcov žalobcu, predstavuje jeho hodnotiaci úsudok - kritiku ako novinára v rámci uplatňovania jeho práva na slobodu tlače. Z uvedeného dôvodu nemôže obstáť procesný útok žalobcu založený najmä na tvrdení, že údaje, ktoré sú obsahom žalovaného článku, sú nepravdivé, nakoľko hodnotiace úsudky nemožno podrobiť dôkazu pravdy. Predmetom dokazovania v posudzovanom spore tak bolo preukázanie skutočnosti, že myšlienkové výpovede autora žalovaného článku vychádzajú z objektívnych faktov a udalostí sprevádzaných žalobcu pred zverejnením žalovaného článku, resp. bolo
nutné preukázať, že bez ohľadu na pravdivosť informácií, tieto majú/nemajú základ v iných verejne dostupných článkoch, a že autor z nich v dobrej viere čerpal podnet pre svoje mienkotvorné názory. Vyjadril názor, že žalovaný 1/ v konaní preukázal, že obsah žalovaného článku nemožno považovať za výsledok vopred mieneného zámeru autora znevážiť žalobcu alebo jeho členov, teda úmyslom autora článku nebolo ohovoriť žalobcu, ale prejaviť svoje rezolútne stanovisko a odmietavý postoj k činnosti Matici slovenskej za pôsobenia určitých jej predstaviteľov, keď reflektoval na jednotlivé medializované informácie v súvislosti s Maticu slovenskou. Z analyzovaných listinných dôkazov v podobe žurnalistických článkov a výsluchu svedkov jednoznačne vyplynul záver, že každá myšlienka autora žalovaného článku mala svoje opodstatnenie v niekdajších kauzách, ktoré sa priamo negatívne dotýkali dobrého mena žalobcu. Na základe zistených skutočností mal zato, že zverejneným žalovaného článku sa žalovaní nedopustili neoprávneného konania, ktorým by zasiahli do dobrej povesti Matice slovenskej ako právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaní realizovali svoje základné právo na slobodu prejavu zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaoberal sa aj primeranosťou kritiky zo strany autora žalovaného článku voči žalobcovi a formou prejavu kritiky v zmysle slovných spojení, ktoré by vo všeobecnosti mohli mať na subjekt záujmu urážlivý, osočujúci a dehonestujúci dopad. Vo vzťahu k posudzovaniu kritiky považoval za významné zásady novinárskej etiky, ktorej sa v európskom kontexte venuje aj rezolúcia Parlamentného zhromaždenia rady Európy č. 1003 (1993) o etike žurnalistiky, ktorá najmä v odsekoch 4, 5 a 23 ustanovuje nasledovné zásady: vysielané správy musia byť založené na pravdivosti, zaručené vhodnými spôsobmi overenia a dôkazov a nezaujatosti pri podávaní faktov, popisu a rozprávaní. Fámy sa nesmú pliesť so správami. Vyjadrovanie názorov môže mať formu myšlienky alebo poznámky k všeobecným myšlienkam alebo formu poznámok týkajúcich sa aktuálnych spravodajských informácií. Hoci sú názory nevyhnutne subjektívne, a preto nemôžu a nesmú byť podriaďované kritériám pravdivosti, musíme zabezpečiť, že názory budú vyjadrené úprimne a eticky. Právo jednotlivcov na súkromie sa musí rešpektovať. V tejto súvislosti považoval za nutné uviesť, že subjekt, ktorý sa v konaní domáhal ochrany svojho základného práva na ochranu dobrej povesti predstavuje právnickú osobu, konkrétne verejnoprávnu ustanovizeň, ktorá nakladá s majetkom štátu. Vzhľadom na uvedené zdôraznil, že na rozdiel od fyzickej osoby a jej práva na česť a ochranu ľudskej dôstojnosti, právnická osoba a tobôž verejnoprávna ustanovizeň, akou je Matica slovenská, je v záujme informovanosti verejnosti o dianí v ustanovizni slovenského národa povinná strpieť väčšiu mieru kritiky ako súkromná fyzická osoba; preto akceptovateľná miera kritiky vo vzťahu k fyzickej osobe je podstatne nižšia ako v prípade verejnoprávnej inštitúcie. Vzhľadom na uvedené, pri posudzovaní konfliktu práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby a práva na slobodu prejavu, nie je možné na základe niektorých inak osočujúco pôsobiacich verbálnych výrazov (najhlúpejší, najprimitívnejší či debilizovaný), dospieť k záveru, že použitím týchto slov bez ďalšieho došlo k zásahu do práva verejnoprávnej ustanovizne na ochranu dobrej povesti. Zdôraznil, že autor predmetného článku v žiadnej pasáži priamo neoznačil žalujúcu inštitúciu týmito prívlastkami, ale použil uvedené jazykové prostriedky vo forme prirovnaní alebo personifikácii s inými subjektmi alebo hodnotami tak, ako je to prípustné v rámci novinárskej slobody a publicistického štýlu písania, ktorý okrem informovanosti umožňuje za účelom zaujatia čitateľa určitú mieru nadhodnotenia a často je založený na hyperbolizáciách s uplatnením i určitej dávky provokácie. Nestotožnil ani s námietkou žalobcu o konzekvenčnom pôsobení žalovaného článku na počet členov Matice slovenskej. Vzhľadom na dátum zverejnenia predmetného článku (20.03.2012) a dátum podania žaloby (23.05.2012) je nepochybné, že tak krátke obdobie dvoch mesiacov nemohlo viesť a predstavovať príčinu žalobcom namietaného rapídneho poklesu záujmu o členstvo v tejto verejnoprávnej ustanovizni, ako správne skonštatoval žalovaný 1/. Na základe zistených skutočností dospel k záveru, že predmetný článok, zverejnený v denníku R., ktorého vydavateľom je žalovaný 1/ a na portáli H..sk, ktorého vydavateľom je žalovaný 2/, obsahoval primerané hodnotiace úsudky vytvorené z informácií uverejnených v elektronických a printových médiách pred dátumom zverejnenia žalovaného článku, a preto považoval žalobcom uplatnený nárok, ktorým sa voči žalovaným domáhal morálnej satisfakcie a peňažného zadosťučinenia, za nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol. Zamietol aj žalobu voči žalovanému 2/, nakoľko tento zverejnil článok identický s článkom, ktorý bol objektom posudzovaného sporu. Žalovaný 2/ sa mal tak rovnakým skutkovým konaním ako žalovaný 1/ dopustiť neoprávneného konania, a teda výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav v posudzovanom spore sa vzťahuje aj na žalovaného 2/. Odhliadnuc od obsahovej nespôsobilosti predmetného článku zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti, dodal, že spôsobilosť článku vyvolať takýto zásah bola v posudzovanom spore oslabená aj nespornou skutočnosťou, že autor článku pri hodnotení a kritike žalobcu vychádzal z faktických a negatívnych informácií o žalobcovi medializovaných ešte pred zverejnením žalovaného článku v denníku R. a na portáli H., a teda
nie je možné dospieť k záveru, že povesť žalobcu bola ku dňu publikovania predmetného článku nepoškvrnená. Pokiaľ ide o právo na uverejnenie odpovede žalobcu zo dňa 04.04.2012, ktoré si žalobca uplatnil voči žalovanému 1/ žalobným návrhom, vyhodnotil aj tento nárok žalobcu ako nedôvodný s poukazom na § 8 ods. 1,3 zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.06.2016. V konaní bolo nesporné, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že žiadosť o uplatnenie práva na odpoveď zo dňa 04.04.2012 v zákonnej 30 dňovej lehote doručil žalovanému 1/, preto jeho právo na odpoveď zaniklo. Navyše žalobou sa žalobca domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do jeho dobrej povesti, pričom obsah nárokov, ktoré si v súdnom konaní mohol uplatniť titulom práva na ochranu dobrej povesti, upravuje ustanovenie § 19b ods. 2 v spojení s § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka však pri výpočte subjektívnych práv právnickej osoby právo na uverejnenie odpovede neustanovuje, a preto sa ho v súdnom konaní nemožno domáhať. Dodal, že zákonným predpokladom pre uplatnenie práva na uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona je okrem iného zásah do dobrej povesti právnickej osoby (predmet posudzovaného sporu) a tento v konaní preukázaný nebol, je preto logický záver o neopodstatnenosti nároku na uverejnenie odpovede žalobcu. Z týchto dôvodov, keď žalobca nepreukázal neoprávnený zásah žalovaných do jeho práva na ochranu dobrej povesti, po skutkovom a právnom posúdení všetkých žalobcom uplatnených nárokov žalobu zamietol v celom rozsahu. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorí sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancii vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že článok na viacerých miestach jednoznačne a výslovne pomenúva, označuje a uvádza žalobcu, a preto musí byť každému bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že článok ako taký v celosti je venovaný samotnému žalobcovi. Autor článku jednoznačne a bez pochybnosti žalobcu označil za jednu z najhlúpejších slovenských organizácií. Je presvedčený, že článok presahuje mieru a vybočuje z medzí vecnej, konštruktívne a akceptovateľnej kritiky, ktorej primárnym cieľom je zneváženie žalobcu. Uviedol, že z obsahu a kontextu článku prepojenie alebo stotožnenie žalobcu s expresívnymi výrazmi jednoznačne vyplýva. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať názor o nepriamom označení a spojením žalobcu s expresívnymi výrazovými prostriedkami alebo dokonca navodzujúci dojem o možnej zameniteľnosti subjektov. Autor článku sa negatívne vyjadruje o žalobcovi aj vo vyhláseniach, ktoré majú byť rovné idiotom, čím zasahuje do dobrej povesti žalobcu. Použitie označenia idiot presahuje mieru a vybočuje z medzí vecnej, konštruktívnej a akceptovateľnej kritiky. Je neprijateľné, aby sa článok poškodzujúci a neprimerane zasahujúci do dobrej povesti žalobcu považoval za akceptovateľný len z toho dôvodu, že základ svojich tvrdení preberal z iných, skôr publikovaných článkov elektronických alebo printových médií, ktoré sú potenciálne spôsobilé dobrú povesť žalobcu narúšať. Súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, či vydavateľom v článku tendenčné tvrdenia o dôvodnosti a údajnej existencii skutkového základu v podobe skôr uverejnených informácií dostatočným spôsobom existenciu relevantného skutkového základu preukazujú. Zdôraznil, že pôvodca akejkoľvek kritiky je povinný skúmať vierohodnosť a relevantnosť zdrojov, ktoré ako skutkový základ označuje. Rovnako platí, že doterajšie pôsobenie žalobcu nedal žiaden právny alebo iný dôvod na označovanie alebo pri pripodobňovanie žalobcu k najhlúpejším slovenským organizáciám alebo idiotom. Za skutkový základ podporujúci hodnotiaci úsudok autora článku rozhodne nemožno považovať len samotný odkaz na skutočnosť alebo konštatáciu, že aj iné printové alebo elektronické médiá podobné informácie o žalobcovi v minulosti šíri. Avšak za primeranú podľa neho nemožno považovať ani mieru expresivity v článku použitých výrazových prostriedkov k cieľu kritiky, je evidentné, že úmyslom článku nebolo poskytnúť konštruktívnu kritiku vo vzťahu k posúdeniu a fungovaniu Matice slovenskej, prípadne navrhnúť možné riešenia pre autorom v článku vytýkané problémy, cieľom bolo osočiť, hanlivo označiť, vydať za neschopného, zbytočného a neopodstatneného na jeho ďalšiu existenciu a tým voči verejnosti poškodiť jeho dobrú povesť ospravedlnením a v rámci konania poukázaním na to, že v minulosti robili aj iní, a teda je tu dispozícia s relevantným skutkovým základom odôvodňujúcim takéto hodnotiace úsudky. Autor článku mohol pri voľbe výrazových prostriedkov využiť menej expresívne a urážlivé označenia a vyhnúť sa tým použitiu invektív typu najprimitívnejší, pôsobiaci a vyjadrujúci sa ako idiot. Z uvedených dôvodov nepovažoval hodnotiace úsudky v článku za primerané ale za vybočujúce z medzí nutných na dosiahnutie sledovaných cieľov, za exces bez akéhokoľvek skutkového základu, z ktorého by bolo tieto logicky vyplývali, v dôsledku čoho došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu a vzniku
nemajetkovej ujmy. Vo väzbe na uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 689/201. 3. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vytvára zmyselné fabulácie a konštrukcie, ktoré zrejmým spôsobom odporujú obsahu žalovaného článku, z obsahu vykonaného dokazovania ako aj odôvodneniu napadnutého rozsudku. Je preto potrebné vychádzať zo skutočného obsahu žalovaného článku a nie z účelových a subjektívnych tvrdení žalobcu. Mal za to, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancii bol zistený úplne a správne. Súd prvej inštancie na vec aplikoval tiež správny právny predpis, ktorý správnym a právne konformným spôsobom vyložil a použil na prejednávaný prípad. Poukázal na to, že pri posudzovaní danej veci a rozsudku je potrebné vychádzať z toho, čo v žalobnom petite žalobca uplatnil a nie z toho, čo si zamýšľal uplatniť. Uviedol, že žalovaný článok predstavuje názorový/komentatívny text, kritiku, vychádzajúcu z relevantných dostupných informácií, v danom prípade sa jedná o komentár pamfletového typu ako legitímneho novinárskeho žánru. Autor žalovaného článku využíva iróniu a hyperbolu, aby upozornil na prešľapy, excesy, a kauzy Matice slovenskej a jej predstaviteľov, ktorí boli a sú celospoločensky veľmi negatívne vnímané. Žalobca bol s týmito kauzami verejne spájaný a bol hlavným aktérom týchto mediálne exponovaných káuz. Autor článku použil v súlade s novinárskou prácou a typu novinového článku expresívny jazyk s cieľom upozorniť na tieto kauzy, prešľapy, neodôvodnené požiadavky a nároky žalobcu pri presadzovaní národných záujmov, použitie irónie a hyperbolizácie v danom prípade zodpovedalo závažnosti podozrení existujúcich voči žalobcovi a jeho predstaviteľom, použitá irónia a hyperbola bola v texte žalovaného článku adekvátnou reakciou na úroveň vyjadrení a činov členov a predstaviteľov žalobcu, ktoré boli verejne prezentované na rôznych verejných vystúpeniach, akciách alebo na internetových fórach. Pri analýzy obsahu článku a napadnutých tvrdení je podľa jeho názoru potrebné konštatovať, že zo strany žalovaného boli predložené informácie a doklady, z ktorých sa vychádzalo pri príprave článku, ktoré preukazujú opodstatnenosť a primeranosť hodnotiacich úsudkov autora v texte žalovaného článku. Predloženými a vykonanými dôkazmi bola preukázaná pravdivosť premís, z ktorých autor článku vychádzal pri jeho spracovaní. Informácie v článku priamo súviseli s kauzami, ktoré sa týkali žalobcu, žalobca sa od týchto informácií nemôže nijako dištancovať ani tvrdiť, že sa ho netýkajú; činnosť a fungovanie žalobcu je potrebné hodnotiť komplexne za celé obdobie od roku 1990 až po súčasnosť vrátane všetkých káuz, excesov a podozrení súvisiacich so žalobcom. Článok neobsahoval žiadne informácie a tvrdenia o žalobcovi, ktoré by boli neoprávnené, nepravdivé alebo hanobiace žalobcu, žaloba žalobcu je založená výlučne na predpokladoch, teóriách, hypotézach a na fabuláciách, ktoré nemajú oporu v obsahu žalovaného článku, žalobca predkladal nepodložené teórie a subjektívne závery o následkoch, ktoré mal žalovaný článok ďalej nevyvolať. Mal za to, že v danom prípade nedošlo k žiadnemu ohrozeniu ani k zhoršeniu postavenia žalobcu v dôsledku uverejnenia žalovaného v článku v denníku Pravda. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie; v intenciách pokynov vyplývajúcich zo záverov uznesenia odvolacieho súdu č.k. 8Co/388/2014-164 zo dňa 29.02.2016; dôsledne zaoberal posúdením zodpovednosti žalovaných za neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu uverejnením článku s názvom ". M. J. T. D. R. D. XX.XX.XXXX G. na Z. Y. H..sk, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili proti uplatňovanému nároku, po dôkladnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny záver, že zodpovednosť žalovaných za neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu v zmysle § 19b ods. 2,3 Občianskeho zákonníka preukázaná nebola. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby aj náležite; v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.; odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie
žalobcu nie je; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalobcom neboli uplatnené novoty (§ 366 C.s.p.; nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 7. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 8. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo, či ľahostajne, alebo považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia, či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Čl. 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Čl. 10 Dohovoru tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva čl. 10 Dohovoru len malý priestor. 9. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti a dobrej povesti v rozsahu vymedzenom ustanoveniami § 11 a nasl. a § 19b Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a dobrej povesti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým 10. V intenciách ustanovení § 19b ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka, požíva právnická osoba ochranu pred neoprávneným zásahom do jej existujúcej povesti, ktorý je objektívne spôsobilý poškodiť túto jej povesť, a teda privodiť zmenu dobrej povesti na horšiu či zlú povesť. Dobrá povesť obsahuje predovšetkým určité morálne, ale aj kvalitatívne vlastnosti charakterizujúce právnickú osobu, podľa ktorých je hodnotená a prijímaná spoločnosťou. Dobrá povesť predstavuje predovšetkým poctivosť, serióznosť, dôveryhodnosť, slušnosť, vážnosť, spoľahlivosť, ktoré zabezpečujú uznanie a ocenenie výsledkov jej práce v podobe služieb, výkonov či výrobkov a rešpektovanie profesionálnej zdatnosti a odbornosti jej predstaviteľov. Dobrá povesť je základná hodnota, ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje postavenie a uplatnenie výsledkov právnickej osoby v určitej oblasti spoločenského života. Každá právnická osoba má právo na zachovanie dobrej povesti, na disponovanie s ňou a v prípade neoprávneného zásahu do tohto práva iným subjektom, má právo na jej ochranu. 11. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej povesti je založená na objektívnom princípe, bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu.
12. Neoprávnený zásah do dobrej povesti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti právnickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná. Kritika je vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy a nedostatky. Oprávnená kritika predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, a že je primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností (podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností, je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné považovať za prípustnú (oprávnenú ) kritiku takú, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza. Konkrétnosť kritiky spočíva v tom, že východiskové podklady tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré musia byť uvedené, aby adresát úsudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Kritika je primeraná, keď nevybočuje z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak kritika nespĺňa uvedené kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený/nedovolený výkon práva kritiky, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah. Je na pôvodcovi kritiky, aby preukázal, že existovala konkrétna okolnosť, ktorá ho oprávňovala na vyslovenie hodnotiacich úsudkov. 13. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový základ. 14. V posudzovanej veci sa žalobca domáhal ochrany dobrej povesti, do ktorej mali žalovaní neoprávnene zasiahnuť uverejnením článku autora J. F. s názvom ". M. J. D. XX.XX.XXXX T. D. R., vydavateľom ktorého bol žalovaný 1/ a na internetovej stránke H., ktorého vydavateľom bol žalovaný 2/. 15. Súd prvej inštancie sa; v nadväznosti na žalobcom označené pasáže článku a z nich podľa neho vyplývajúce nepravdivé údaje a neprípustné hodnotiace úsudky; s náležitou starostlivosťou vysporiadal s povahou jednotlivých namietaných výrokov a následne výkon práva kritiky žalovanými dôsledne podrobil posúdeniu či ide o kritiku dovolenú, a to so zreteľom na požiadavku vecnosti kritiky (pravdivosti a konkrétnosti východiskových skutkových podkladov) a jej primeranosti (etickej udržateľnosti). 16. Pre posúdenie, či ide o kritiku (ne)dovolenú, je smerodajné vyznenie článku v jeho celkovom kontexte. Z hľadiska spôsobilosti sporného článku zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu tak nebolo možné považovať za rozhodujúce len zistenia či sa preukázali ako nepravdivé alebo difamačné niektoré žalobcom vyselektované tvrdenia či vety, ale určujúce bolo aj v tomto prípade zhodnotenie vyznenia prejavu ako celku. 17. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade nešlo o odborný (vedecko -historický) článok ani o (bežné ) spravodajstvo založené na objektívnych faktoch, ale o špecifický žáner (komentár pamfletového typu) uverejnený ako názor autora, ktorý na podklade mediálne známych káuz žalobcu z minulosti vyjadril svoj pohľad na jeho fungovanie a rázne a rezolútne zaujal k nemu svoj odmietavý postoj. Je zrejmé, že autor jednotlivé slová a spojenia nepoužíval v doslovnom význame, ale že použitím expresívnych a nadnesených výrazov sa snažil zdôrazniť negatívne stránky fungovania žalobcu a vyjadriť svoj ostrý odsudzujúci postoj k takémuto jeho fungovaniu. Článok je satiricko-sarkasticko- ironického zamerania s použitím hyperboly (zveličenia) a paraboly (podobenstva) na zdôraznenie kritického postoja autora. Z tohto pohľadu bolo preto potrebné pristupovať aj k posúdeniu, či článok vybočil z medzí akceptovateľnej kritiky. Pri posudzovaní výkonu práva kritiky pri tomto žánri je tak potrebné vo zvýšenej miere akceptovať väčšiu mieru expresivity, preháňania, pobúrenia a provokácie. Preto aj použitie urážlivých výrazov (idiot, najhlúpejší, najprimitívnejší a pod.) bolo potrebné hodnotiť vo väzbe použitého písomného štýlu a publicistického žánru. Paušálne odmietnutie týchto výrazov ako znevažujúcich a urážlivých vyjadrení na adresu žalobcu by predstavovalo obmedzenie slobody prejavu. Článok 10 Dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a
informácii, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované. Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť. 18. V danej veci je nepochybné, že v spornom článku spracoval jeho autor J. F. tému verejného záujmu, a preto bolo potrebné u žalovaného 1/ vziať na zreteľ, že tlači pri informovaní o veciach verejného záujmu prináleží privilegované postavenie; súčasťou ktorého je aj možnosť používať určitú vyššiu mieru preháňania a provokácie; a z toho vyplývajúca vyššia miera ochrany. Autor zhodnotil 20-ročnú činnosť a fungovanie žalobcu a na základe mediálne známych káuz žalobcu a verejnej kritiky jej predstaviteľov za toto obdobie vyjadril svoj názor na vnímanie tejto inštitúcie. Mnohé kauzy, na základe ktorých zhodnotil činnosť žalobcu, boli v minulosti dlhodobo predmetom celospoločenskej diskusie, rôznych názorov a polemík od laickej po odbornú verejnosť. Odvolací súd zhodne so žalovaným zastáva názor, že miera expresivity použitá autorom na vyjadrenie jeho nesúhlasu s pôsobením žalobcu v minulosti bola primeraná závažnosti kritizovaných káuz, ktorým žalobca čelil. Išlo o kauzy finančné, týkajúce sa netransparentného použitia majetku, vedúce až k trestnému stíhaniu, išlo o spájanie žalobcu s extrémizmom (napr. poskytnutie priestorov extrémistom pri stretnutí v Poprade, činnosť miestneho odboru v Púchove, ktorého predsedom bol kandidát strany J. X.), o postoje žalobcu k slovenskému štátu a k jeho predstaviteľom (napr. vydanie knihy šéfa Úradu propagandy za slovenského štátu, odhalenie busty ministra zahraničných vecí slovenského štátu). Kontraverzne hodnotené bolo aj osadenie sochy vierozvestcov v Komárne a tlač erotických časopisov v Neografii, či mediálne vyjadrené želanie predstaviteľa žalobcu, aby 14. marec bol pamätným dňom. 19. Žalobca tak dlhodobo čelil kritike v mnohých oblastiach svojej činnosti, vytýkalo sa mu spolitizovanie, spreneverenie sa svojmu poslaniu a cieľom, nehospodárne nakladanie s majetkom. Pokiaľ autor na vyjadrenie odsúdenia takéhoto počínania si žalobcu použil aj iróniu, hyperboly, paraboly, hanlivé výrazy, tieto korešpondovali závažnosti tém, s ktorými boli kauzy žalobcu spájané. 20. Žalobca, ako verejná ustanovizeň, ktorá hospodári s verejnými zdrojmi, musel preukázať vyššiu mieru tolerancie a strpieť vyššiu mieru záujmu o jeho osobu v súvislosti s informovaním týkajúcim sa jeho angažovania vo veciach verejného záujmu, vrátane kritiky jeho neefektívneho hospodárenia, kritiky jeho činnosti z verejných finančných prostriedkov v rozpore s jeho poslaním a cieľmi. Žalovanému 1/ je zase poskytovaná zvýšená ochrana vzhľadom na to, že ide o vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok týkajúcich sa verejného záujmu. Prejavy týkajúce sa verejného záujmu disponujú najsilnejšou prezumpciou ochrany a u žalobcu, ktorý si musel byť vedomý, že s jeho činnosťou bude spojený aj oprávnený záujem verejnosti na informácie, sú hranice akceptovanej kritiky širšie pokiaľ informovanie tlače vedie k vyvolaniu všeobecne prospešnej diskusie vo veciach verejného záujmu. V danom prípade preto bolo potrebné vychádzať z toho, že u žalobcu, ako osoby verejného záujmu, sú širšie stanovené hranice kritiky a s tým spojená aj nižšia miera ochrany jeho práv, a že u neho platí; v dôsledku zvýšenej ochrany hodnotiacich úsudkov; ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. 21. Motívom autora bolo verejne prezentovať svoj kritický pohľad na škandály a prešľapy v činnosti žalobcu. Obsah spisu nedáva spoľahlivý podklad pre záver, že by žalovaný 1/ vedome zneužil svoje práva, a že by mal primárne v úmysle sporným článkom žalobcu škandalizovať, diskreditovať, dehonestovať poškodiť či znevážiť žalobcu a že by jeho prvoradým a jediným zámerom bol komerčný cieľ- snaha o dosiahnutie zvýšenia predajnosti na úkor práv a oprávnených záujmov žalobcu. Pokiaľ sa tlač, popri podpore predaja novín, snaží zaujať pozornosť čitateľov vo veciach verejného záujmu, tento zámer je potrebné považovať za legitímny. 22. Rozsiahly monitoring médií predložený žalovaným 1/ považoval zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd za dostatočne relevantný skutkový podklad pre tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré autor v článku vyslovil. Vychádzali z reálnych káuz, o ktorých médiá v minulosti informovali, a tieto kauzy boli založené na reálnych a konkrétnych udalostiach a objektívnych faktoch. Neobstojí preto námietka žalobcu, že printové a elektronické médiá neboli spôsobilým podkladom pre vyslovenie hodnotiacich úsudkov autora; podkladom boli konkrétne informácie o jednotlivých zlyhaniach žalobcu, ktoré boli vo svojej podstate pravdivé. Od žalovaného nebolo možné požadovať, aby preukazoval skutkový základ káuz žalobcu, o ktorých médiá v minulosti informovali; nešlo o spravodajský žáner, pri ktorom by bolo potrebné prísne trvať na požiadavke uverejňovania úplne presných a absolútne objektívnych informácií a faktov. Z uvedeného vyplýva, že zo strany autora nešlo v prípade ironických a provokatívnych vyjadrení o osobné samoúčelné urážky.
23. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie aj v tom, že týmito kauzami žalobca utrpel na svojej dobrej povesti už v minulosti, a preto ani z tohto dôvodu nemohol byť sporný článok sám osebe objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na dobrej povesti. 24. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil aj po právnej stránke, keď aplikoval ust. § 19b ods. 2, 3 Obč. zákonníka, ktoré aj náležite vyložil v súlade ustálenou súdnou a výkladovou praxou a rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, a dospel k správnemu záveru, že žalobcom namietané tvrdenia a hodnotiace úsudky boli žalovanými prezentované v rámci zákonom zaručenej slobody prejavu o záležitostiach verejného záujmu a ich uverejnením nedošlo k neoprávnenému zásahu, t.j. zásahu objektívne spôsobilému privodiť žalobcovi ujmu na jeho dobrej povesti, keď nedošlo k uverejneniu takých nepravdivých tvrdení či neprípustných hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa jeho činnosti, ktoré by presiahli rámec oprávnenej kritiky, keď aj forma a miesto ich verejnej prezentácie boli primerané legitímnemu cieľu (kritizovaným skutočnostiam). Kritikou činnosti žalobcu nedošlo zo strany žalovaných k excesu z výkonu nimi realizovaného práva kritiky, ktorý by už nebolo možné tolerovať v demokratickej spoločnosti. V danom prípade tak prevážil žalovanými sledovaný legitímny záujem upozorniť na činnosť žalobcu, ktorá sa v minulosti spájala s viacerými škandálmi, nad legitímnym záujmom žalobcu na zabezpečení ochrany jeho dobrej povesti. 25. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení relevantnosti argumentácie žalobcu , na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní, vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou a konštantnou súdnou praxou. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému 1/, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému 2/ žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).