Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-3-2019.pdf
PDF · 88.19 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne K. J., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Horanským, so sídlom J., E. F. R. X, žalovanému Ing. Y. P., nar. XX.X.XXXX, bytom L., D. XXXX/X, právne zastúpenému advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, so sídlom B., F. XXXX/XX, o zaplatenie 12.279,59 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17Cpr/3/2016-289 zo dňa 13. februára 2019 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v celom rozsahu.
Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania tak, že strany n e m a j ú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
Strany n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. S odkazom na § 118 ods. 1 Zákonníka práce východiskovo konštatoval, že mzda je plnením poskytovaným zamestnávateľom zamestnancovi za vykonanú prácu a teda vznik práva (nároku na mzdu) je podmienený skutočným výkonom práce zamestnanca a nielen samotným pracovným pomerom medzi ním a zamestnávateľom. Žalobkyňu tak zaťažovalo dôkazné bremeno nielen o tom, že mala so žalovaným uzavretý pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy, ale aj o tom, že za dané obdobie prácu skutočne vykonávala/vykonala. Na preukázanie reálneho výkonu práce pritom nestačí len samotné tvrdenie zamestnanca (v súdenom prípade žalobkyne). 2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla a „nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti skutočného vykonávania práce v rozhodnom období“. Dohodu o ukončení pracovného pomeru zo dňa 9.4.2015 a v nej uvedený (článok 2) záväzok zamestnávateľa, od ktorého žalobkyňa nárok na zaplatenie žalovanej sumy odvodzovala, nemožno „v tomto konaní chápať ako uznanie nároku na mzdu“. Okresný súd uviedol, že ani z výpovede svedka (manžela žalobkyne) nebolo preukázané („jednoznačne sa nevedel vyjadriť“), že by žalobkyňa účtovnícke práce pre žalovaného vykonala. Naopak, z oboznámenia zápisníc z výsluchov svedkov (zamestnancov žalovaného) mal jednoznačne preukázané, že nikto žalobkyňu v mieste výkonu jej práce v Terchovej nevidel a žiaden zamestnanec žalovaného jej ani nedával žiadne doklady. 3. Okresný súd dodal, že v súvislosti s nevyplatením mzdy mal zamestnanec možnosť v súlade s § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu alebo jej časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. O trovách konania rozhodol tak, že v spore plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na ich náhradu v celom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa alternatívne domáhala jeho zmeny tak, že žalobe bude v plnej miere vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci „na ďalšie nové konanie a rozhodnutie“. Napadnuté rozhodnutie označila za „v kľúčových aspektoch nepreskúmateľné, vecne a právne nesprávne, diskriminačné, nespravodlivé a nezákonné“; ako aj porušujúce „princíp predvídateľnosti práva a ochrany legitímnych očakávaní“. Za irelevantné považovala skúmanie (jej) skutočného vykonávanie práce, keďže okresnému súdu „zrejme unikla“ podstatná okolnosť, že žalovaného nároku sa domáhala na základe dohody o ukončení pracovného pomeru. Túto dohodu pritom vypracoval samotný žalovaný. 5. Odvolateľka tvrdila, že v dotknutej časti dohoda o ukončení pracovného pomeru predstavuje dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Obč. zák., ktorou jej strany odstránili spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahrádzajú novými. Práve v zmysle danej dohody sa žalovaný zaviazal, že žalobkyni zaplatí nevyplatenú mzdu; čo však nesplnil. 6. Bez ohľadu na uvedené žalobkyňa trvala na tom, že prácu pre žalovaného vykonávala. Namietala, že výpovede „valachov“ boli vykonané v trestnom konaní a v súdenej veci sú „nepoužiteľné“. Navyše, okresný súd nezohľadnil uznesenie vyšetrovateľa z dotknutého trestného konania, z ktorého (na str. 8) vyplýva, že žalovaný žalobkyni mzdu za obdobie 1.3.2014 až 9.4.2015 nevyplatil.
7. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Zopakoval, že právo na mzdu je bezprostredne späté s vykonávaním práce; pričom žalobkyňa neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že by riadne a včas vykonávala prácu v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Do pozornosti v tomto smere dával predovšetkým vyjadrenia samotnej žalobkyne v rámci jej výsluchu. Žalovaný rovnako trval na tom, že v dohode o skončení pracovného pomeru nedošlo z jeho strany k uznaniu dlhu voči žalobkyni v zmysle § 558 Obč. zák.; a to najmä pre neurčitosť výšky nároku na mzdu.
8. V následnej reakcii žalobkyňa zotrvala na svojom odvolaní, vrátane zopakovania určujúcej časti odvolacej argumentácie.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu v meritórnej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v časti o trovách prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že strany nemajú nárok na ich náhradu.
10. Argumentácia o uzavretí dohody o urovnaní medzi stranami v rámci dohody o skončení pracovného pomeru je v porovnaní s argumentáciou prezentovanou žalobkyňou pred okresným súdom argumentáciou novou. Vzhľadom na to, že svojou povahou ide o argumentáciu právnu, nejedná sa o neprípustnú (skutkovú) novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. Žalujúca strana, zrejme pod vplyvom neakceptovania okresným súdom a aj po vlastnom vyhodnotení neopodstatnenosti (pre jednoznačnú absenciu výšky údajne uznaného dlhu) prvotnej právnej argumentácie, ktorá v danej súvislosti odkazovala na tvrdené uznanie dlhu, ustúpila od takéhoto právneho tvrdenia. Avšak zhodne ako pri interpretácii čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru ako uznania dlhu, tak i pri jeho interpretácii ako dohody o urovnaní žalobkyňa sa sústreďuje na všeobecné konštatovania viažuce sa k daným inštitútom záväzkového práva. Neposkytuje ale konkrétne tvrdenia, či argumentáciu vzťahujúce sa na jedinečné individuálne okolnosti posudzovaného vzťahu strán, ktorý by preukazovali jej definovanie dotknutého dojednania ako dohody o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Obč. zák. 11. Niet pochýb, že čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru neuvádza výšku žalobkyňou tvrdeného záväzku žalovaného. Bez ohľadu na to, či by to v konkrétnostiach súdenej veci viedlo k úspechu žalobkyne v spore, krajský súd v danej spojitosti dopĺňa, že variant/návrh dohody zasielaný jej druhou stranou (o čom predložila mailovú dokumentáciu v konaní pred okresným súdom) obsahoval aj presné číselné vyjadrenie. Hoci vo vzťahu k dohode o urovnaní v právnej úprave absentuje striktná požiadavka na výšku dlhu/záväzku (na rozdiel od uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák.), formulácia obsiahnutá v čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru vykazuje výraznú mieru neurčitosti. Predovšetkým však z takto prejavenej vôle strán, ktorej súvislosti popísali žalobkyňa i žalovaný aj v rámci opakovaných výsluchov pred okresným súdom, nemožno vôbec dospieť k tomu, že by sa malo jednať o prejav ich vôle odstrániť (akési bližšie ani neurčené) spornosti, či pochybnosti vo vzájomných právach a povinnostiach; čo je podstatou inštitútu urovnania.
12. To znamená, že formulácia - „zamestnávateľ sa zaväzuje vysporiadať všetky finančné nároky, a to nevyplatenú mzdy v roku 2014 a 2015 až do ukončenia pracovného pomeru voči zamestnancovi“ - nepredstavuje dohodu o urovnaní, ktorá by zakladala nárok žalobkyne na zaplatenie ňou uplatňovanej sumy 12.279,59 eur s príslušenstvom. Nejde pritom ani o iný záväzkovo-právny titul dôvodnosti nároku žalobkyne. Naopak, termíny - vysporiadať finančné nároky, (nevyplatená) mzda - „posúvajú“ daný nárok do roviny vyhodnocovanej okresným súdom, t. j. do roviny, či žalobkyňa vôbec nejakú prácu pre žalovaného reálne vykonávala. 13. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobkyňa reálny výkon pracovných činností v zmysle pracovnej zmluvy so žalovaným nepreukázala. Jej vyjadrenia v tomto smere sú maximálne nevierohodné. Napriek údajnému, viac ako 2 roky trvajúcemu, intenzívnemu výkonu práce postrádajú akékoľvek verifikovateľné (časovo alebo vecne) konkrétnosti. Aj v porovnaní s vyjadrením jej manžela, ktorý ako jediný zo svedkov mal potvrdzovať reálny výkon práce žalobkyňou, vykazujú značné nezrovnalosti; osobitne v otázkach tvrdeného výkonu práce priamo v Terchovej a súvisiaceho dochádzania z miesta bydliska za prácou. Ešte výraznejšie sú dotknuté nezrovnalosti pri komplexnom porovnaní vyjadrení žalobkyne i jej manžela tak v súdenom konaní, ako aj v trestnom konaní iniciovanom žalobkyňou.
14. Plne zodpovedajúcim ustanoveniu § 187 CSP je i vykonanie dokazovania oboznámením vyšetrovacieho spisu, ktorý bol vedený/vytvorený na základe trestného oznámenia žalobkyne. Išlo o vyšetrovanie tvrdeného nevyplatenia mzdy žalovaným vo výške 12.279,59 eur; t.j. o posúdenie trestnoprávnej roviny nároku uplatňovaného žalobkyňou v súdenej veci. 15. Žalobkyňa v danej spojitosti poukazuje na stranu 8 uznesenia vyšetrovateľa z 30.9.2016, kde sa uvádza, že nebolo sporné, že žalovaný jej nevyplatil mzdu za obdobie od 1.3.2014 do 9.4.2015. Súčasne však - dokonca v tom istom odseku odôvodnenia predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania
- sa uvádza „z vykonaného dokazovania taktiež vyplývajú také skutočnosti, ktoré spochybňujú právny nárok poškodeného (žalobkyňa) na vyplatenie mzdy“. Žalobkyňa v pozícii poškodeného podala voči zastaveniu trestného stíhania sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol dňa 4.12.2016 ako nedôvodnú. V predmetnom uznesení (str. 3) sa okrem iného konštatuje: „považujem za preukázané, že sťažovateľka pre Ing. Y. P. v jeho podnikateľských priestoroch žiadne práce nevykonávala“; ako aj „vzhľadom na skutočnosť, že jej bola v danom čase a v danom segmente hospodárstva priznaná absolútne premrštená mzda, nemožno rozumne akceptovať ani jej tvrdenia, že pracovala doma“.
16. V záujme komplexnosti a do určitej miery až nad rámec odvolacieho prieskumu krajský súd zdôrazňuje/cituje z uznesenia prokurátora 4.12.2016 celý predposledný odsek na str. 3: „Vecné tvrdenia sťažovateľky sú v rozpore s ostatnými dôkazmi a taktiež odporujú obvyklému fungovaniu pracovno- právnych vzťahov aj štandardnému odmeňovaniu na trhu práce. Okrem slovných vyjadrení sťažovateľky nejestvuje žiaden dôkaz, že pre podozrivého skutočne pracovala, no množstvo dôkazov, že sa tak nestalo. Na základe týchto skutočností som akceptoval názor vyšetrovateľa, že išlo o len fiktívne zamestnávanie, bez reálneho základu a napĺňania účelu a cieľov závislej práce, právne chránenej najmä Zákonníkom práce.“ 17. Práve tento širší kontext súdenej veci by aj v prípade „formálnej dôvodnosti“ odvolania (odvolací súd zdôrazňuje, že k tomu nedošlo), bol dôvodom na posúdenie nároku žalobkyne z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi. Takéto posúdenie by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou viedlo k zamietnutiu žaloby. Takmer „jedným dychom“ je však nutné dodať, že uvedené konštatovanie rozhodne neznamená, že by správanie žalovaného - v daných širších súvislostiach - bolo súladné s požiadavkami slušnosti, resp. poctivosti.
18. Napokon neobstojí ani odvolacia námietka o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Prioritne je potrebné uviesť, že konanie pred okresným súdom a pred súdom odvolacím tvoria jeden celok, čo platí i pre odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Určitá stručnosť odôvodnenia okresného súdu, osobitne v otázke odvodzovania nároku žalobkyne od čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru, bola odstránená vyššie uvedenými úvahami a závermi odvolacieho súdu. 19. Zároveň je namieste podotknúť, že tvrdenia odvolateľky o porušení princípov materiálneho právneho štátu, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ochrany legitímnych očakávaní, zákazu diskriminácie, atď., sú len veľmi všeobecné, bez vymedzenia ich základu v konkrétnych súvislostiach činnosti a prístupe okresného súdu. Skôr sa javí, že ide „len“ o vyjadrenie subjektívnej nespokojnosti žalobkyne s výsledkom konania. Krajský súd však pripomína, že ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. základné
právo na spravodlivý súdny proces, neznamená právo účastníka/strany na (až automatický) úspech v spore/v konaní.
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že súdená vec je ďalším z mnohých prípadov a príkladov minimálne neseriózneho (ak aj nie až nelegálneho) spôsobu podnikania v ostatných desaťročiach sa často objavujúceho v Slovenskej republike. Na začiatku takéhoto typu „podnikania“ dva subjekty po formálnej stránke predstierajú nejakú podnikateľskú činnosť. Vďaka tomu získajú od štátu (v širšom význame zahŕňajúcom aj prostriedky z európskych podporných fondov) obvykle na základe „pokútnych“ kontaktov rôzne benefity - úľavu na daniach, dotácie, príspevky, atď. Po nejakom čase - spravidla, keď sa „prísun“ dotknutých benefitov zníži alebo dôjde (neraz pre obyčajnú narastajúcu chamtivosť) ku konfliktu medzi takýmito subjektmi - začínajú podávať navzájom na seba občianskoprávne/obchodnoprávne žaloby, trestné oznámenia, podnety na rôzne inšpekcie a podobne. V týchto podaniach naďalej predstierajú, že pôvodné fabulované podnikanie bolo/je reálne a domáhajú sa ochrany od orgánov štátu (vrátane súdov); t.j. od toho štátu, ktorého podporné ekonomické mechanizmy predtým bezprecedentne zneužívali.
21. Popísané všeobecné (negatívne) súvislosti v plnej miere platia aj na konkrétnosti súdenej veci. Dostatočne sú preukázané z vyjadrení strán a výsluchu manžela žalobkyne, a to nielen v rámci prebiehajúceho konania, ale aj v rámci súvisiaceho trestného konania. Predmetné okolnosti podľa názoru krajského súdu majú intenzitu a kvalitu takej miery výnimočnosti, že je namieste ich vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pri existencii ktorých nie je priznaný (ani v spore úspešnej strane) nárok na náhradu trov konania. 22. Nadväzne krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania tak, že stranám (v užšom zmysle žalovanému) nárok na ich náhradu nepriznal. Rozoberaný dôvod hodný osobitného zreteľa sa v celom rozsahu vzťahuje aj na odvolacie štádium konania, z ktorého titulu strany nemajú nárok ani na náhradu trov tohto (prieskumného) konania. Znášanie vlastných trov každou zo strán rešpektuje v širšom kontexte i princíp spravodlivého usporiadania veci. Vznik posudzovaného vzťahu u oboch strán bol totiž motivovaný prioritne nepoctivou pohnútkou; u žalobkyne získaním príjmu bez nutnosti reálneho výkonu práce a u žalovaného zabezpečením si dotácií tak bezprostredne na základe fingovaného pracovného pomeru, ako i v širšom zmysle prostredníctvom kontaktov manžela žalobkyne.
23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.