Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoCsp-7-2023.pdf
PDF · 101.92 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/7/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B. C. B. so sídlom D. C. XXXX/XX, D. E., XXX XX C. X, F. G., IČ: XXX XX XXX, zastúpeného G. Lehnert, s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO 31 347 762, proti žalovanej H. I., narodenej XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, I. – J., o zaplatenie 11 813,42 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 28Csp/17/2022-65 zo dňa 20. októbra 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia rezervačného poplatku v sume 240,- eur s úrokom z omeškania 13 % ročne zo sumy 120,- eur od 25.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 120,- eur od 25.02.2021 do zaplatenia, kúpnej ceny za predmet výpožičky v sume 1 350,- eur s úrokom z omeškania 13 % ročne zo sumy 1 350,- eur od 10.12.2021 do zaplatenia a zmluvnej pokuty v sume 259 000,- Kč (výrok I.) a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Súd prvej inštancie právne posúdil vec podľa čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EU) č. 1215/2015 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Brusel II. bis“), čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „Rím I.“), § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), ods. 5, § 544 ods. 1, 2, § 488, § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako kupujúci uzavrel so žalovanou ako predávajúcou dňa 25.08.2020 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj osobného automobilu zn. E. X, VIN: K. za kúpnu cenu 1 350,- eur. Kupujúci uhradil predávajúcej kúpnu cenu pri podpise zmluvy v hotovosti, čo zmluvné strany potvrdili podpisom. Zmluvné strany sa dohodli, že zmluva sa riadi právom Českej republiky, najmä zákonom č. 89/2012 Zb. Občanský zákonník v platnom znení. V rovnaký deň 25.08.2020 žalobca ako požičiavateľ uzavrel so žalovanou ako vypožičiavateľom zmluvu o výpožičke dopravného prostriedku č. 1055, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu bezplatne prenechať predmet výpožičky - osobný automobil značky E. X, VIN: K. žalovanej dočasne do užívania. Zmluvné strany sa dohodli, že ku kúpnej zmluve uzavretej súčasne s touto zmluvou dojednávajú v prospech žalovanej výhradu spätnej kúpy, podľa ktorej žalovaná v prípade riadnych platieb rezervačného poplatku podľa čl. 2.5, ďalších poplatkov a príslušenstiev uvedených v zmluve je oprávnená kúpiť predmet výpožičky za kúpnu cenu rovnajúcu sa kúpnej cene predmetu kúpy podľa kúpnej zmluvy uzavretej súčasne s touto zmluvou. V čl. 2.5 zmluvy sa žalovaná zaviazala uhrádzať žalobcovi za trvanie práva spätnej kúpy rezervačný poplatok vo výške 120,- eur vrátane DPH mesačne. V článku 2 bod 2.7 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak bude žalovaná v omeškaní s platbou rezervačného poplatku
dlhšie ako 14 dní, zanikne jej právo spätnej kúpy, a to k 15. dňu omeškania s platbou rezervačného poplatku. Zánikom práva spätnej kúpy v dôsledku omeškania nie je dotknutá povinnosť žalovanej uhradiť rezervačný poplatok za mesiac, v ktorom žalobcovi nárok na uhradenie rezervačného poplatku vznikol. V článku 4 bod 4.2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania vypožičiavateľa s odovzdaním predmetu výpožičky požičiavateľovi pri skončení výpožičky podľa bodu 3.2 zmluvy je vypožičiavateľ povinný uhradiť požičiavateľovi zmluvnú pokutu vo výške 1 000,- Kč za každý začatý deň omeškania. Zaplatením zmluvnej pokuty nie je dotknutý nárok požičiavateľa na náhradu škody a iné oprávnené nároky. Zmluvné strany sa v článku 4.6 dohodli, že v prípade omeškania vypožičiavateľa s plnením akejkoľvek povinnosti podľa tejto zmluvy voči požičiavateľovi bude po prvej písomnej bezplatnej upomienke každá ďalšia písomná upomienka zo strany požičiavateľa adresovaná vypožičiavateľovi spoplatnená administratívnym poplatkom, a to v sume 720,- Kč za prvú spoplatnenú upomienku nasledujúcu po bezplatnej upomienke a sumou 1 200,- Kč za druhú spoplatnenú upomienku nasledujúcu po prvej spoplatnenej upomienke. Žalovaná bola žalobcom upomínaná telefonicky, prostredníctvom SMS a aj e-mailmi. Predsporovou výzvou zo dňa 19.11.2021 žalobca oznámil žalovanej zánik zmluvy ku dňu 09.04.2021 a vyzval ju na zaplatenie sumy 664,- eur a sumy 225 920,- Kč v lehote 7 dní od doručenia výzvy. S ohľadom na cezhraničný charakter sporu sa súd prvej inštancie zaoberal právomocou na konanie a určením, právny poriadok ktorého štátu bude rozhodným pre posúdenie právneho vzťahu žalobcu a žalovanej. V zmysle čl. 18 ods. 2 nariadenia Brusel II. bis má právomoc na konanie súd členského štátu, na území ktorého má žalovaná (spotrebiteľ) bydlisko, pričom žalovaná má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. V zmysle čl. 6 nariadenia Rím I. sa zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a podnikateľom spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, no strany si môžu pre zmluvu zvoliť rozhodné právo, pričom takáto voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodnutým. Z predložených dôkazov vyplýva dohoda o voľbe rozhodného práva medzi zmluvnými stranami, podľa ktorej je rozhodným právom právo Českej republiky. Súd prvej inštancie po preskúmaní platnosti tejto dohody dospel k záveru, že táto zbavuje spotrebiteľa ochrany, ktorá by mu patrila v prípade jej absencie, nakoľko podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka) poskytujú väčšiu mieru ochrany v porovnaní s českou právnou úpravou. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že na konanie má právomoc a na právny vzťah aplikoval slovenské právne predpisy.
3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovanou kúpnu zmluvu, na základe ktorej od žalovanej odkúpil osobný automobil, za ktorý jej zaplatil kúpnu cenu a v evidencii na dopravnom inšpektoráte vykonal zmenu, podľa ktorej bol uvedený ako vlastník a ako držiteľ osvedčenie bola uvedená žalovaná. Sporové strany uzavreli v rovnaký deň zmluvu o výpožičke, predmetom ktorej bolo bezplatné vypožičanie predmetného osobného automobilu žalovanej, pričom bolo dohodnuté právo spätnej kúpy za rezerváciu, za ktoré sa žalovaná zaviazala uhrádzať rezervačný poplatok v sume 120,- eur mesačne kým nevyužije právo spätnej kúpy. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná vo výpovedi tvrdila, že zmluvy uzatvárala v úmysle pôžičky pre syna s tým, že žalobca odkúpil motorové vozidlo a ona si ho bude požičiavať za 120,- eur mesačne a potom si ho môže odkúpiť späť za sumu, ktorú jej požičali. Z tejto formulácie súd prvej inštancie vyvodil, že úmyslom žalovanej nebolo predať jej motorové vozidlo a následne si ho prenajímať, ale jej úmyslom mala byť pôžička finančnej sumy. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v kontexte všetkých okolností šlo o systém, ktorým sa žalovanej ako dlžníčke poskytla pôžička, ktorá bola zároveň zabezpečená tak, že pokiaľ peniaze nevráti, stratí možnosť spätne odkúpiť svoje motorové vozidlo predané žalobcovi. Súd prvej inštancie vyhodnotil takýto mechanizmus ako obchádzanie zákona, ktorého cieľom bolo zámerne dosiahnuť výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, a to, aby bola poskytnutá a zabezpečená pôžička, teda aby boli poskytnuté peniaze za odplatu a aby takéto poskytnutie peňazí bolo zabezpečené motorovým vozidlom. Tieto úlohy (funkcie) však neboli dosiahnuté štandardnými postupmi predvídanými normami súkromného práva, teda zmluvou o pôžičke a súvisiacou zmluvou o zabezpečení záväzku, či už zriadením záložného práva alebo zabezpečovacím prevodom práva. Podľa súdu prvej inštancie v predmetnom prípade mechanizmus zo zmlúv stavia žalovanú ako dlžníčku postavením predávajúcej do pozície rukojemníka bez možnosti takej právnej ochrany, ako by bolo možno prípade, ak by bola riadne uzavretá zmluva o pôžičke so zabezpečením pohľadávky. Zmluva o výpožičke dopravného prostriedku č. XXXX zo dňa 25.08.2020 obchádza zákon, keď predmetom tejto zmluvy má byť bezplatné vypožičanie dopravného prostriedku, pričom zmluvou sa žalovaná zaviazala uhrádzať rezervačný poplatok za rezervačné obdobie práva spätnej kúpy predmetného motorového vozidla a to z dôvodu, že predmetný
rezervačný poplatok v skutočnosti predstavuje nájom za užívanie tohto dopravného prostriedku. Podľa názoru súdu prvej inštancie sú dané zmluvy aj v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že spôsobujú rukojemnícku pozíciu dlžníka, teda hrubý a príkry nepomer medzi právami oboch účastníkov právneho vzťahu. Súd prvej inštancie preto kúpnu zmluvu posúdil ako simulovaný právny úkon a dospel k záveru, že súčasne týmito zmluvami, ich účelom aj obsahom dochádza k obchádzaniu zákona, a z tohto dôvodu sú v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka (aj § 580 ods. 1 zákona č. 89/2012 Zb. Občanský zákonník). Kúpnu zmluvu aj zmluvu o výpožičke považoval súd prvej inštancie za absolútne neplatné právne úkony, teda od začiatku žalovaná nikdy neprestala byť vlastníčkou takto prevedeného motorového vozidla, a preto žalobca nemá nárok na zaplatenie žalobou uplatnených nárokov. K uplatňovanej zmluvnej pokute súd prvej inštancie uviedol, že túto zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním predmetu výpožičky posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, keď ide o ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním, keď zmluvná pokuta predstavuje 38,28 eur za deň, čo predstavuje takmer 3 % z požičanej sumy denne a celková žalobou uplatnená zmluvná pokuta predstavuje takmer 8-násobok kúpnej ceny predmetného motorového vozidla.
4. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 písm. b), f), h) CSP. Poukázal na čl. 6 nariadenia Rím I. s tým, že voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa základnej ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, pričom táto ochrana nespočíva vo vylúčení zvoleného právneho poriadku ako celku, len každé ustanovenie by malo byť posudzované samostatne a v spotrebiteľskej zmluve by to malo dochádzať k aplikácii zmiešaného práva. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nemal aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky v celku, ale len na tie kogentné ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Podľa žalobcu z tvrdení a správania žalovanej nepochybne vyplýva, že mala vôľu predať motorové vozidlo a skutočnosť, že na pojednávaní uviedla, že tak chcela získať finančné prostriedky pre svojho syna, na tom nič nemení. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne posúdil uzavretie zmluvy o pôžičke ako obchádzanie zákona. Mal za to, že zmluva bola len nesprávne pomenovaná a z jej obsahu nesporne vyplýva, že ide o zmluvu v zmysle § 2321 a nasl. zákona č. 89/2012 Občanského zákonníka (o nájme dopravného prostriedku), pričom v zmluve sa viackrát odkazuje na uvedené ustanovenie Občanského zákonníka. Poukázal na to, že úmyslom žalovanej bolo uzavrieť zmluvu o nájme. Namietal, že nie je možné hovoriť o rukojemníckej pozícii žalovanej, pričom súd prvej inštancie nevysvetlil, v čom by zmluva o pôžičke a zabezpečení záväzku poskytla spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany a nezdôvodnil, z ktorého ustanovenia právnych predpisov vyplýva povinnosť podnikateľa použiť v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom taký typ štandardných zmlúv, ktorý je pre spotrebiteľa najvýhodnejší. Podľa žalobcu zmluvné strany mali jednoznačný záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a zmluvu o výpožičke (nájomnú zmluvu). Poukázal na to, že žalovaná získala peňažné prostriedky pre svojho syna a využila možnosť motorové vozidlo ďalej za odplatu užívať a bola si vedomá jej možnosti toto motorové vozidlo za dojednaných podmienok odkúpiť za rovnakú cenu, za akú ho predala žalobcovi. Takéto dojednanie podľa žalobcu nemôže predstavovať rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že súd prvej inštancie neuviedol, na základe ktorých ustanovení predmetných zmlúv dospel k názoru, že existuje hrubý a príkry nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v takej miere, že zmluvu ako celok predstavuje rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na to, že žalovaná obsah a platnosť zmlúv počas celého konania nespochybňovala a nepredložila na preukázanie svojich skutkových tvrdení dôkazy. Žalobca ďalej uviedol, že podľa bodu 4.1 zmluvy o výpožičke v prípade ukončenia výpožičky podľa bodu 3.2 bola žalovaná ako vypožičiavateľ povinná odovzdať predmet výpožičky v mieste, na ktorom sa zmluvné strany dopredu dohodnú telefonicky či e-mailom. Konanie žalovanej, pri ktorom vozidlo zaviezla do servisu a následne oznámila žalobcovi, kde sa vozidlo nachádza s tým, že si ho má prevziať, nie je možné považovať za dohodu zmluvných strán o mieste, na ktorom by bola žalovaná povinná motorové vozidlá odovzdať. Žalobca nebol povinný si predmetné vozidlo zo servisu prevziať a ani k tomu nedošlo. Žalobca tak nemá vozidlo vo svojej držbe a nemá ani vedomosť o tom, kde sa nachádza. Podľa žalobcu má žalovaná predmetné motorové vozidlo vo svojej dispozícii, nakoľko má možnosť si ho prevziať zo servisu, kam ho zaviezla. Žalobca považoval za nenáležité, aby bolo od neho požadované pre prípad absolútnej neplatnosti posudzovaných zmlúv a uplatnenia svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej vyjadriť v žalobnom návrhu svoj synalagmatický záväzok vrátiť toto vozidlo žalovanej oproti povinnosti žalovanej vrátiť žalobcovi zaplatenú kúpnu cenu vozidla. Z okolností tohto prípadu vyplýva, že žalobca nemá možnosť vrátiť žalovanej motorové vozidlo, nakoľko ho sám nemá k dispozícii a toto bolo naposledy v dispozícii žalovanej. Žalovaná zaplatila žalobcovi na základe zmluvy o výpožičke
5 rezervačných poplatkov v celkovej sume 600,- eur pričom žalobca zaplatil žalovanej na základe kúpnej zmluvy kúpnu cenu za motorové vozidlo v sume 1 350,- eur. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru o platnom uzavretí kúpnej zmluvy a zmluvy o nájme dopravného prostriedku navrhol, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 240,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 120,- eur od 25.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 120,- eur od 25.03.2021 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 75,79 eur a vrátiť žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku motorové vozidlo E. X, 2,0 D 105 kW číslo karosérie (VIN) K., v technickom stave spôsobilom na prevádzku tohto motorového vozidla na pozemných komunikáciách, a to na mieste vopred dohodnutom so žalobcom, inak v sídle žalobcu, alebo v prípade, ak to nie je dobre možné, poskytnúť žalobcovi namiesto tohto motorového vozidla peňažnú náhradu vo výške 1.350,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru že kúpna zmluva a zmluva o výpožičke sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi navrhol, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 350,- eur a sumu 600,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to z nasledovných dôvodov:
7. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, keď namieta porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.
8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).
11. Primárne sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou odvolacej námietky žalobcu spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o voľbe rozhodného práva medzi zmluvnými stranami z dôvodu, že ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) poskytujú väčšiu mieru ochrany v porovnaní s českou právnou úpravou, a preto na právny vzťah aplikoval slovenské právne predpisy. Odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku žalobcu ako opodstatnenú a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na nesprávne určil rozhodné právo pre daný spor.
12. Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I. bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
13. Nariadenie Rím I. obsahuje materializovanú voľbu práva („výhodnejšie právo“). Spotrebiteľ a aj podnikateľ môžu využívať výhody obmedzenej autonómie vôle strán. Nariadenie Rím I. umožňuje voľbu práva pre strany aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy. Avšak touto voľbou nie je možné odňať spotrebiteľovi ochranu, ktorú by mu poskytli ustanovenia, od ktorých nie je možné sa odchýliť zmluvou (kogentné ustanovenie), ktoré sú súčasťou práva, ktoré by bolo inak rozhodným. Uvedený spôsob voľby práva v konečnom dôsledku poskytuje spotrebiteľovi dvojitú ochranu – ochranu zvoleným právo a aj právom krajiny jeho obvyklého pobytu. Právny poriadok obvyklého pobytu spotrebiteľa v prípade voľby práva bude predstavovať minimálny štandard ochrany spotrebiteľa svojimi kogentnými ustanoveniami a voľba použiteľného práva ako takého bude inak účinná.
14. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu v podanom odvolaní správne uviedol, že v prípade voľby práva v prípade uzavretej spotrebiteľskej zmluvy dôjde k zmiešanej aplikácii oboch právnych poriadkov, pričom pri každom ustanovení právneho predpisu zvoleného právneho poriadku bude súd skúmať, či konkrétne kogentné ustanovenie právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa neposkytuje spotrebiteľovi vyššiu ochranu ako zvolený právny poriadok. Záver súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o voľbe rozhodného práva zbavuje spotrebiteľa ochrany, ktorá by mu patrila v prípade jej absencie s poukazom na to, že súd prvej inštancie mal za to, že normy slovenského právneho poriadku (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) poskytujú väčšiu mieru ochrany spotrebiteľovi v porovnaní s českou právnou úpravou, a preto na právny vzťah aplikoval slovenské právne predpisy, nebol správny. Súd prvej inštancie mal jednotlivé zmluvné dojednania posúdiť podľa noriem zvoleného právneho poriadku (české právo), tieto porovnať s kogentnými ustanoveniami právneho poriadku obvyklého pobytu spotrebiteľky (slovenského práva) a vyhodnotiť ho v tom smere, že pokiaľ by žalovanej kogentné ustanovenia slovenského práva poskytovali vyššiu mieru ochrany, mal súd prvej inštancie tieto konkrétne kogentné ustanovenia aplikovať prednostne pred českým právom.
15. Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd v prípade, že dospeje k záveru o platnom uzavretí kúpnej zmluvy a zmluvy o nájme dopravného prostriedku, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 240,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 120,- eur od 25.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 120,- eur od 25.03.2021 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 75,79 eur a vrátiť žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku motorové vozidlo E. X, 2,0 D 105 kW číslo karosérie (VIN) K., v technickom stave spôsobilom na prevádzku tohto motorového vozidla na pozemných komunikáciách, a to na mieste vopred dohodnutom so žalobcom, inak v sídle žalobcu a v prípade, ak to nie je dobre možné, poskytnúť žalobcovi namiesto tohto motorového vozidla peňažnú náhradu vo výške 1.350,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru že kúpna zmluva a zmluva o výpožičke sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 350,- eur a sumu 600,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
16. Uvedený návrh žalobcu je v porovnaní s podanou žalobou zmenou žaloby, ktorú nie je možné s poukazom na § 371 CSP v odvolacom konaní meniť, preto odvolací súd o takto formulovanom žalobnom návrhu nemohol rozhodnúť.
17. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie aplikoval na právny vzťah nesprávne ustanovenia právnych prepisov, vec nesprávne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z dôvodu aplikácie nesprávneho rozhodného práva na vec bolo z pohľadu odvolacieho súdu nadbytočným sa zaoberať ďalšími odvolacími dôvodmi, nakoľko práve
aplikácia správnych právnych noriem na predmetný vzťah je rozhodujúca pre posudzovanie žalobou uplatňovaných nárokov s ohľadom na vykonané dokazovanie.
18. Povinnosťou súdu prvej inštancie preto po vrátení veci bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu na podklade vyššie uvedených skutočností, na vec aplikovať normy stranami zvoleného právneho poriadku (právo Českej republiky) za prednostnej aplikácie kogentných noriem slovenského právneho poriadku poskytujúcich vyššiu ochranu žalovanej ako spotrebiteľke v zmysle článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I., podľa uvedeného práva vyhodnotiť jednotlivé zmluvné dojednania, doplniť dokazovanie na preukázanie tvrdenia žalovanej týkajúceho sa vrátenia predmetného vozidla žalobcovi, opätovne vec právne posúdiť a prejednať prihliadnuc pritom na žalobou uplatnený a v odvolaní zmenený nárok žalobcu a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.
19. Odvolací súd súčasne zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).