Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-8-2020.pdf
PDF · 85.77 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/8/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s., so sídlom Bratislava, Grösslingova 77, IČO: 31 351 026, zastúpeného advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným 1/ U. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. 4, I., 2/ K. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. 4, I., o zaplatenie 68.290,87 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti výroku o trovách konania rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13. septembra 2019 č.k. 13C/121/2016 -197
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom V. výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade.
N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví I. výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 17.485,24 € s uplatneným príslušenstvom, II. výrokom zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade, III. výrokom žiadnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, IV. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.805,63 € s uplatneným úrokom z úveru a úrokmi z omeškania a V. výrokom nepriznal náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanej v 2. rade.
2. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 Civilného sporového poriadku (CSP) a § 257 CSP , keď vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade vzal do úvahy, že žalovaný bol v konaní plne úspešný, keďže žaloba voči nemu bola zamietnutá, avšak žiadne trovy konania mu nevznikli, z ktorých dôvodov vzájomnom pomere medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade stranám náhradu trov konania nepriznal.
3. Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade, voči ktorej bol žalobca úspešný v celom rozsahu, napriek tomu mu náhrada trov konania nebola priznaná, odôvodnil aplikáciou § 257 CSP prihliadajúc k správaniu žalovanej i jej majetkovým sociálnym pomerom. Zohľadnil, že žalovaná sa nebránila zaplateniu dlžnej sumy, avšak nedisponuje finančnými prostriedkami na jej úhradu, žije so 14- ročným synom v podnájme, za ktorý uhrádza sumu 500 €, pričom jej čistý príjem zo zamestnania predstavoval 800 € mesačne, a priznané výživného na maloletého syna predstavuje 250 €. Vyjmúc záväzok voči žalobcovi, je povinná tiež na úhradu dlhu voči Poštovej banke a.s. v zostatku 10. 000. €, ktorý čerpala aj v súvislosti so zdravotným ochorením jej syna. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že žalovaná nie je vlastníčkou žiadnych nehnuteľností, nemá úspory a jej obvyklé náklady predstavuje uhrádzanie nákladov bývania, stravovania a starostlivosti o maloletého syna. Dospel tak k záveru, že nepriznanie práva na náhradu trov konania žalobcovi nezhorší jeho postavenie a ekonomickú situáciu, no záväzok k náhrade trov konania, by sa negatívne podpísal na sociálnom postavení žalovanej.
4. Proti V. výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v 2.rade, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ , h/ CSP , teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhoval, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené v jeho prospech.
5. V odvolaní uviedol, že § 257 CSP nie je ustanovením zakladajúcim voľnú možnosť jeho aplikácie súdom, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v danej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré môže výnimočne v konaní prihliadnuť. Zohľadniť treba nielen osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán konania, ale aj okolnosti vedúce k uplatneniu práva na súde a postoj strán v konaní. Odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 153/2018 v zmysle ktorého, ak súd má v úmysle použiť moderačné právo podľa § 257 CSP musí umožniť protistrane, aby sa k uvedenému vyjadrila. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí tiež riadne a presvedčivo odôvodniť. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie ho neupovedomil o úmysle použiť moderačné právo, nedal mu priestor na vyjadrenie k tomuto záveru a mal za to, že neboli dostatočne preukázané osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcu. Súčasne žiadal, aby bol upovedomený o mieste, čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku.
6. Žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Rozsudok je v napadnutom výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Odvolanie proti výroku rozsudku o nároku na náhradu trov konania je prípustné v zmysle § 357 písm. m/ CSP . Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania má povahu uznesenia, pretože nejde o rozhodnutie vo veci samej (§ 234 CSP ), ktorú procesnú povahu uvedený výrok nestráca ani pokiaľ je súčasťou meritórneho rozhodnutia vo veci samej, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom (§ 212 ods. 1 CSP ). Preto v súlade s § 354 CSP a § 392 CSP o odvolaní podanom vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd rozhoduje výlučne formou uznesenia. Z uvedených dôvodov nebola opodstatnená žiadosť zástupcu žalobcu o upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, pretože vzhľadom na povahu odvolania žalobcu týkajúceho sa procesného rozhodnutia, odvolací súd rozhoduje uznesením.
10. Žiadny z tvrdených odvolacích dôvodov nebolo naplnený. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval pri rozhodovaní o trovách žalobcu a žalovanej v 2. rade § 257 CSP , teda správne uzavrel, že úspešný žalobca síce má právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovanej, spočívajúcich v jej osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, so zohľadnením jej postoja v konaní, nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Správne a zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku v napadnutej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Vyššie citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.1 CSP ).
13. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré
by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
14. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
15. K aplikácii § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych a okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.
16. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanom spore dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v dôvodoch na strane žalovanej v 2. rade.
17. Nie sú namieste ani výhrady žalobcu, že mu nebolo umožnené sa k podmienkam uplatnenia § 257 CSP vyjadriť. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 13.9.2019, súd prvej inštancie o možnosti použitia uvedeného ustanovenia strany sporu upovedomil, na tento účel vypočul žalovanú v 2. rade, keď pojednávania sa riadne zúčastnil za zástupcu žalobcu substituent ním ustanovený Mgr. M.. Zástupca žalobcu k zisteným osobným a majetkových pomerov žalovanej v 2. rade ani k uvažovanému použitiu § 257 CSP nemal žiadne výhrady. Skutočnosti zaznamenané v zápisnici z pojednávania zodpovedajú aj obsahu zvukového záznamu pojednávania, ktorý potvrdzuje, že strany sporu boli upovedomené o možnosti aplikácie § 257 CSP .
18. Súd prvej inštancie v rozsahu zodpovedajúcom požiadavkám § 220 CSP na určitosť, zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť súdnych rozhodnutí, odôvodnil akými úvahami sa pri posudzovaní predpokladov aplikácie § 257 CSP spravoval, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd. Je nepochybné, že príjem žalobkyne na úrovni 800 €, z ktorého zabezpečuje nielen základné životné potreby svoje, ale aj potreby svojho maloletého syna, ktoré okolnosti nie sú sporné, sú zjavne nepriaznivé a žalobca ani len netvrdí, aby jeho majetkové, právne, či iné postavenie bolo úmerne negatívnym pomerom žalovanej. Žalobca neuvádza, ako by sa nepriznanie náhrady trov konania mohlo negatívne prejaviť na jeho postavení tak, aby sa uvedené rozhodnutie javilo voči nemu v pomere k postaveniu žalovanej v 2. rade ako nespravodlivé. Práve nepriaznivé majetkové pomery žalovaných boli dôvodom pre ktoré došlo aj k vzniku pohľadávky, ktorá musela byť uplatnená v konaní pred súdom, keď k čiastočnému splneniu dlhu došlo len v dôsledku dražby nehnuteľností pôvodne vo vlastníctve žalovaných. Žalovanej v 2. rade nesvedčia žiadne práva vyššej majetkovej hodnoty, ktoré by opodstatňovali uvažovať o inom usporiadaní práv medzi stranami sporu, a priznanie náhrady trov konania by znamenalo len ďalšie zhoršovanie jej už tak nepriaznivej osobnej situácie, ktorá by sa priamo odrážala aj na životnej úrovni jej maloletého syna.
19. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a pri rešpektovaní princípu spravodlivosti bolo namieste nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania tak, ako o tom vecne správne rozhodol súd prvej inštancie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP . Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná v 2. rade mala úspech v odvolacom konaní, ale trovy konania jej preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP ).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 ,2 CSP ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 ,2 CSP ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP ).