Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-56-2019.pdf
PDF · 150.48 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/56/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Lenky Kostolanskej, v právnej veci žalobcu: Start Temps s. r. o., so sídlom Tomášikova 50/B, 831 04 Bratislava, IČO: 46 863 958, proti žalovanému: Secop s. r. o., so sídlom Továrenská 49, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 35 800 399, zastúpený: bnt attorneys-at-law, s. r. o., so sídlom Cintorínska 7, 811 08 Bratislava, IČO: 35 886 978, o zaplatenie sumy 28.173,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/128/2017-1334 zo dňa 05.02.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/128/2017-1334 zo dňa 5. februára 2019 p o t v r d z u j e.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Vzhľadom k častým zmenám obchodného mena žalovaného, ktoré odvolací súd zistil z online verzie Obchodného registra Okresného súdu Nitra, oddiel: Sro, vložka číslo: 13235/N, považuje odvolací súd z hľadiska prehľadnosti orientácie v označovaní žalovaného rôznymi obchodnými menami v štádiu prvoinštančného a odvolacieho konania v úvode tohto odôvodnenia uviesť nasledovnú chronológiu zmien obchodného mena žalovaného v priebehu prejednávaného sporu:
- Secop s. r. o. (od 15.01.2011 do 22.08.2017, čiže aj v čase začatia prvoinštančného konania dňa 11.08.2017),
- Nidec Global Appliance Slovakia s. r. o. (od 23.08.2017 do 31.10.2019, čiže aj v čase vydania odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu dňa 05.02.2019),
- Secop s. r. o. (počnúc dňom 01.11.2019, čiže aj v čase rozhodnutia odvolacieho súdu o podanom odvolaní dňa 09.04.2020).
2. Žalobca si návrhom na vydanie platobného rozkazu došlým Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 11.08.2017 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 271 906,20 eura s príslušenstvom. V opise skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok žalobca uviedol, že pre žalovaného vykonával služby na základe objednávky zo strany žalovaného, na základe čoho následne vystavil žalovanému k návrhu pripojené faktúry, ktoré však žalovaný ani len čiastočne neuhradil. Pred vydaním platobného rozkazu žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 243.732,60 eura a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, nakoľko žalovaný uhradil faktúru č. 20160115 čiastočne vo výške 217.516,11 eura, faktúru č. 20170019 uhradil v sume 26.116,49 eura. Vzhľadom na toto čiastočné späťvzatie žiadal žalovaného zaviazať už len na zaplatenie 28.173,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
226.542.91 eura od 15.02.2017 do 11.08.2017; zo sumy 26.116,49 eura od 16.03.2017 do 11.08.2017; zo sumy 9.958,80 eura od 12.12.2016 do zaplatenia; zo sumy 9.288,- eur od 12.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 8.926,80 eura 12.08.2017 do zaplatenia a nákladov v spojení s uplatnením pohľadávky vo výške 1207,85 eura.
3. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní návrhu v rozsahu modifikovanom jeho čiastočným späťvzatím (viď vyššie) vyhovel vydaním platobného rozkazu pod sp. zn. 20Up/208/2018 zo dňa 08.03.2018. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, po doručení ktorého sa žalobca k nemu vyjadril a v súlade s § 14 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa CSP. Okresný súd Banská Bystrica následne vec postúpil Okresnému súdu Nitra.
4. Okresný súd Nitra vec následne prejednal a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 28Cb/128/2017 zo dňa 05.02.2019. Jeho výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ho priznal žalovanému v celom rozsahu.
5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah odporu žalovaného proti platobnému rozkazu. Žalovaný žalobcom v žalobe označené faktúry neuznával, pretože medzi žalobcom a žalovaným neexistovala zmluva a teda ani právny titul, na základe ktorého by mal žalobca právo požadovať uhradiť vyfakturované sumy. Žalobca mal niekoľko rokov obchodný vzťah so spoločnosťou Start People, s. r. o., IČO: 35 726 768. Spoločnosť Start People, s. r. o. ako agentúra dočasného zamestnávania dodávala žalovanému ľudí. V prvej polovici roku 2016 sa spoločnosť Start People, s. r. o. rozhodla, že jej doterajšiu činnosť - dodávanie zamestnancov žalovanému - prevezme nová spoločnosť a to žalobca (Start Temps, s. r. o.). Žalobca preto poslal žalovanému návrh zmluvy, t. j. návrh dohody medzi agentúrou dočasného zamestnávania a užívateľským zamestnávateľom o dočasnom pridelení zamestnancov. Podľa tohto návrhu zmluvy mal žalobca ako agentúra dočasného zamestnávania dodávať ľudí žalovanému ako užívateľskému zamestnávateľovi. Účinnosť zmluvy bola nastavená na 30.09.2016. Žalovaný mal ale k novej zmluve o dočasnom pridelení zamestnancov pripomienky a tak poslal protinávrh tejto zmluvy žalobcovi. Žalobca na tento protinávrh nereagoval resp. odmietol podmienky, za ktorých chcel žalovaný so žalobcom spolupracovať. Z uvedeného dôvodu nedošlo k podpisu zmluvy medzi agentúrou dočasného zamestnávania a užívateľským zamestnávateľom o dočasnom pridelení zamestnancov. Poukázal na § 58a ods. 3 Zákonníka práce. Napriek uvedenému ustanoveniu Zákonníka práce a napriek neexistujúcej zmluve medzi žalobcom a žalovaným o dočasnom prideľovaní zamestnancov žalobcu žalovanému, posielal žalobca svojich zamestnancov do podniku žalovaného. Išlo o 182 zamestnancov v mesiacoch október až december 2016. Žalovaný, uvedomujúc si závažnosť situácie sa snažil naďalej rokovať o uzavretí zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov žalobcu (október 2016). Keďže tieto rokovania boli neúspešné, žalovaný predmetným 182 zamestnancom ponúkol v mesiaci december 2016 uzavretie pracovného pomeru priamo s ním. Títo zamestnanci od 01.01.2017 nastúpili do pracovného pomeru u žalovaného. Žalobca za predchádzajúce obdobie október až december 2016 zasielal žalovanému výkazy práce, t. j. koľko zamestnancov v akom časovom rozsahu pracovalo u žalovaného. Žalobca na základe uvedených výkazov práce vystavil: faktúru č. 20160047 zo dňa 11.11.2016 na sumu 204.542,62 eura, faktúru č. 20160077 zo dňa 12.12.2016 na sumu 196.208,42 eura, faktúru č. 20160115 zo dňa 15.01.2017 na sumu 226.542,91 eura, faktúru č. 20170019 zo dňa 13.02.2017 na sumu 26.116,49 eura a to napriek tomu, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny právny vzťah (§ 58a ods. 3 ZP), pričom použil spôsob výpočtu ceny podľa zmluvy medzi žalovaným a Start People, s. r. o. Žalovaný faktúry odmietol uhradiť a žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného výzvou doručenou dňa 05.08.2017 vyzval na úhradu fakturovaných súm v plnej výške. Žalovaný na základe tejto výzvy uhradil cenu práce za zamestnancov, ktorí u neho pracovali v období október až december 2016 (243.732,60 eura) a to z dôvodu, aby na jeho strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. K úhrade došlo 11.08.2017. Cena práce bola vypočítaná podľa uvedených výkazov práce. Vzhľadom na ustanovenie § 58a ods. 3 Zákonníka práce (povinnosť uzavrieť zmluvu o dočasnom prideľovaní zamestnancov v písomnej forme), nemohlo medzi žalobcom a žalovaným dôjsť k uzavretiu zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov, a to ani konkludentným konaním strán sporu. Žalobcom "vyfakturované služby" - dočasné pridelenie zamestnancov z uvedeného nemožno akceptovať, nakoľko takéto služby neboli poskytnuté. Žalobca mal právo na náhradu mzdy, ktorú zamestnancom za ich výkon práce u žalovaného platil, avšak túto náhradu mzdy (t. j. cenu práce), si žalobca u žalovaného doteraz nikdy neuplatnil (uhradených 243.732,60 eura). K úhrade náhrady bezdôvodného obohatenia tak došlo zo strany žalovaného bezodkladne, t. j. žalobca
nemal nárok na náhradu úroku z omeškania z tejto sumy. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
6. Žalobca vo vyjadrení k odporu s argumentáciou žalovaného nesúhlasil. Dôvodnosť svojho nároku odvodzoval od skutočnosti, že zmluvou o postúpení práv a povinností postúpila spoločnosť Start People s. r. o., so sídlom Drieňová 1H, 821 01 Bratislava žalobcovi svoje práva a povinnosti agentúry vyplývajúce zo zmluvy - Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015, ktorú mal žalovaný ako užívateľský zamestnávateľ uzavretú s postupujúcou spoločnosťou. Podľa žalobcu tak neobstojí tvrdenie žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným neexistuje zmluva a ani žiadny právny titul, na základe ktorého by mal žalobca mal nárok na plnenie. O tom, že došlo k postúpeniu práv a povinností zo spoločnosti Start People s r.o. na žalobcu, mal žalovaný vedomosť. Mal za to, že konanie žalovaného jednoznačne vykazuje známky uznania záväzku a tým aj skutočnosti, že tu právny titul je a na základe neho bolo plnené. Uvedené je zrejmé aj z toho, že žalovaný hradil na účet žalobcu, nie na účet spoločnosti Start People s. r. o. Žalovaný faktúry riadne prijal, zaúčtoval, uplatnil si nároky odpočtov DPH. Dňa 02.08.2017 zaslal žalobca žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu výzvu na zaplatenie. Túto žalovaný prevzal dňa 04.08.2017. Až následne uhradil faktúru č. 20160115 čiastočne vo výške 217.516,11 eura, faktúru č. 20170019 na sumu 26.116,49 eura uhradil v plnej výške. Žalobca poukázal na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, na § 192 CSP, na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7. mája 2003, sp. zn. 29Odo 180/2003, na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. augusta 2004, sp. zn. 32Odo 1160/2003, na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. augusta 2006, sp. zn. 29Odo 1457/2005.
7. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na následné vyjadrenie žalovaného, ktorý zdôraznil, že faktúry vystavené žalobcom nikdy neuznal, pretože ich vystavila právnická osoba, s ktorou nikdy nemal žiaden obchodný vzťah. Žalovaný neuznávajúc faktúry vystavené žalobcom a nevediac, s ktorou spoločnosťou mali u neho pracujúci (dočasne pridelení) zamestnanci uzatvorené pracovné zmluvy (či so Start PeopIe, s. r. o., alebo so žalobcom alebo s oboma spoločnosťami naraz), nevedel, komu má platbu za dočasne pridelených zamestnancov uhradiť. Žalovanému nikdy nebolo preukázané, kto mal v predmetnom čase (október až december 2016) k nemu dočasne prideľovaných zamestnancov v pracovnom pomere (žalobca alebo Start People, s. r. o. alebo obaja naraz) a kto teda reálne zamestnancom platil mzdu a odvádzal za nich preddavky na daň a odvody. Žalovaný preto nevedel, komu má zaplatiť prostriedky na úhradu ich miezd a ďalších súvisiacich platieb. Napriek uvedenému žalovaný uhradil skutočne vynaložené náklady (pravdepodobne) žalobcu, ktoré boli spojené s úhradou miezd a súvisiacich nákladov (najmä preddavky na daň a odvody) za u neho pracujúcich (dočasne pridelených) zamestnancov za obdobie október až december 2016.
8. Žalobca v ďalšom argumentoval tým, že žalovaný čiastočné úhrady uskutočnil s variabilným symbolom zhodným s číslami faktúr, ktoré mu vystavil, pričom pred začatím súdneho konania mu žiadnym spôsobom neoznámil, že nahrádza len výšku mzdových nárokov pre žalovaného pracujúcich zamestnancov a zvyšné faktúrované nároky neuznáva. Argumentácia žalovaného bola naopak postavená na tom, že vyvrátiteľná právna domnienka trvania zvyšku záväzku v dobe jeho čiastočného plnenia (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka) nevzniká automaticky, pričom je potrebné skúmať za akých okolností bolo plnenie poskytnuté, a či z nich možno usudzovať záver, že týmto plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Samotné nevyjadrenie nesúhlasu automaticky neznamená, že dlžník uznáva zvyšok dlhu. Žalovaný uhradil výlučne cenu práce pridelených zamestnancov, čím v danom prípade podmienky uznania zvyšnej časti dlhu nenastali. Žalovaný tiež pred súdom prvej inštancie zdôraznil, že súhlas k dohode o prevode práv a povinností zo zmluvného vzťahu, ktorý mal uzavretý so spoločnosťou Start People s. r. o., nikdy neudelil.
9. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol na základe vykonaným dokazovaním ustáleného skutkového stavu. Textom písomnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015 mal súd za preukázané, že bola uzatvorená medzi žalovaným ako užívateľským zamestnávateľom a spoločnosťou Start People s. r. o., so sídlom Drieňová 1H, 821 01 Bratislava ako agentúrou. Predmetom dohody bolo na základe objednávok a za podmienok upravených v tejto dohode dočasne prideliť zamestnancov na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58a nasl. Zákonníka práce. Užívateľský zamestnávateľ sa zaviazal zaplatiť agentúre za dočasné pridelenie zamestnancov dohodnutú odmenu. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Spôsob ukončenia zmluvy bol uvedený v článku 9 zmluvy.
10. Z návrhu dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 26.09.2016 mal súd za preukázané, že uvedený návrh bol podpísaný agentúrou Start Temps s. r. o. so sídlom Tomášikova 50/B, 831 04 Bratislava, IČO: 46 863 958. Užívateľský zamestnávateľ spoločnosť Secop s. r. o. (žalovaný) Továrenská 49, 953 01 Zlaté Moravce, IČO 35 600 399, uvedený návrh dohody nepodpísal. Ďalej bol predložený návrh dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 30.09.2016, ktorá mala byť uzatvorená medzi užívateľským zamestnávateľom spoločnosťou Secop s.r.o. (žalovaný) Továrenská 49, 953 01 Zlaté Moravce, IČO 35 600 399 a agentúrou Start Temps s.r.o. so sídlom Tomášikova 50/B, 831 04 Bratislava, IČO: 46 863 958. Návrh dohody nebol stranami podpísaný.
11. Vychádzajúc zo skutkových zistení uvedeným v odsekoch 8. a 9. tohto odôvodnenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzatvorenie písomnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov medzi žalovaným ako užívateľským zamestnávateľom a žalobcom ako agentúrou nebolo preukázané. Zdôraznil, že takáto dohoda bola v písomnej forme uzavretá výlučne medzi žalovaným a spoločnosťou Start People s. r. o.
12. Z textu dohody zo dňa 14.09.2016 uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 obchodného zákonníka o prevode práv a povinností z dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015 mal súd za preukázané, že bola uzatvorená medzi prevodcom - pôvodnou agentúrou: Start People s. r. o. Drieňová 1H, 821 01 Bratislava, IČO: 35 726 768 a novou agentúrou - nadobúdateľom: Start Temps s. r. o. Tomášikova 50/B, 831 04 Bratislava, IČO: 46 863 958. Touto dohodou prevodca mienil previesť všetky práva a povinnosti z dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzavretej dňa 24.02.2015 medzi spoločnosťou Start People s. r. o. a žalovaným nadobúdateľa a nadobúdateľ s prevzatím všetkých práv a povinností z uvedenej dohody súhlasil.
13. V článku II. bod 6 písm. a) tejto dohody prevodca vyhlásil, že disponuje predchádzajúcim súhlasom užívateľského zamestnávateľa (žalovaného) s uzavretím a podpisom tejto dohody. Žalovaný však skutočnosť tvrdenú v článku II. bod 6 písm. a) uvedenej dohody poprel a uviedol, že takýto súhlas neudelil. Žalobca udelenie súhlasu uvedeného v citovanom článku predmetnej dohody nepreukázal.
14. V časti odôvodnenia rozsudku venovanej právnemu posúdeniu veci súd prvej inštancie poukázal na nasledujúce zákonné ustanovenia:
Podľa § 58a ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania sa môžu s užívateľským zamestnávateľom dohodnúť o dočasnom pridelení zamestnanca v pracovnom pomere na výkon práce. Zamestnávateľ môže s užívateľským zamestnávateľom dohodnúť dočasné pridelenie zamestnanca v pracovnom pomere iba v prípade, ak sú u zamestnávateľa objektívne prevádzkové dôvody, a to najskôr po troch mesiacoch odo dňa vzniku pracovného pomeru.
Podľa § 58a ods. 3 Zákonníka práce, dohoda medzi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a užívateľským zamestnávateľom o dočasnom pridelení zamestnancov musí byť uzatvorená písomne, inak je neplatná.
Podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
Podľa § 149 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo imania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.
Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
15. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že žalobca nepreukázal uzatvorenie písomnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov v zmysle § 58a Zákonníka práce medzi ním ako agentúrou a žalovaným ako užívateľským zamestnávateľom, pričom zdôraznil, že takáto dohoda pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu. Z dôvodu absencie takejto dohody súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu neexistoval právny vzťah, na základe ktorého by sa žalobca ako agentúra mohol domáhať zaplatenia odmeny vo výške 28.173,60 eura, ktorá predstavuje predmet sporu. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že žalobca sa faktúrou č. 20160115 domáhal zaplatenia mzdy a iných peňažných nárokov dočasne pridelených zamestnancov, odvodových povinností (ktoré mala platiť výlučne agentúra), ako aj odmeny za dočasné pridelenie zamestnancov. Právny zástupca žalobcu pritom potvrdil, že pri vystavení tejto faktúry vychádzal žalobca z ustanovení písomnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015 (pozn. odvolacieho súdu: dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzatvorenej medzi žalovaným ako užívateľským zamestnávateľom a spoločnosťou Start People s. r. o. ako agentúrou). Faktúru ako účtovný doklad súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočný dôkaz o zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 276/2005 zo dňa 15.03.2006. Vystavenie faktúry žalobcom nedokazuje existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a z uvedenej faktúry nemožno vyvodzovať omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu.
16. Súd tiež zdôraznil, že žalobca nepreukázal udelenie písomného súhlasu zo strany žalovaného k uzatvoreniu dohody zo dňa 14.09.2016 (pozn. odvolacieho súdu: dohody o prevode práva povinností opísanej v odseku 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). Z dôvodu absencie súhlasu žalovaného súd túto dohodu vyhodnotil ako neplatný právny úkon, čo malo za následok, že na žalobcu neprešli žiadne práva a povinnosti z dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzavretej dňa 24.02.2015. Žalobca tak nezískal právny titul na vystavenie faktúr v zmysle zmluvy zo dňa 24.02.2015 a ani na uplatňovanie nárokov z takejto zmluvy, keďže na to nebol aktívne vecne legitimovaný.
17. S tvrdením žalobcu, že žalovaný čiastočným zaplatením faktúry č. 20160115 v časti 217.516,11 eura uznal aj zvyšok dlhu, sa súd prvej inštancie nestotožnil. Zdôraznil totiž, že čiastočné plnenie záväzku má účinky uznania zvyšku dlhu iba vtedy, ak možno usudzovať, že dlžník čiastočným plnením uznáva záväzok aj čo do jeho zvyšku; súčasne vždy musí byť zrejmé, že dlžník svoj záväzok nepopiera. Z postojov žalovaného vyjadrených v odpore proti platobnému rozkazu a písomnom vyjadrení zo dňa 29.06.2018 však podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalovaný svoj záväzok vo zvyšnej časti popieral. Súd mal v tejto súvislosti ďalej za to, že žalovaný účinne poprel tvrdenie žalobcu, že žalovaný čiastočným plnením uznával aj zvyšok dlhu.
18. Na základe súboru vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani nepreukázal nárok na zaplatenie žalovanej sumy, ako ani úrokov z omeškania a žalobu preto v celom rozsahu zamietol.
19. Dôkaznému návrhu žalobcu na vyžiadanie dokladu o tom, či žalovaný vykonal odpočet faktúr, ktoré boli predmetom sporu od príslušného daňového úradu súd prvej inštancie nevyhovel keďže vykonanie takéhoto dôkazu by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci.
20. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.
21. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včasné odvolanie. Tvrdil, že v danom prípade došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a tiež f) CSP.
22. V rámci svojej argumentácie namietal proti záveru prvoinštančného súdu o neplatnosti dohody zo dňa 14.09.2016 uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou Start People s. r. o. (pozn. odvolacieho
súdu: dohody bližšie opísanej v ods. 11. a 12. tohto odôvodnenia). Pre lepšiu zrozumiteľnosť nasledujúcej argumentácie odvolateľa postačuje uviesť, že ide o dohodu, ktorou spoločnosť Start People s. r. o. mienila previesť na žalovaného všetky práva a povinnosti z dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzavretej dňa 24.02.2015 medzi spoločnosťou Start People s. r. o. a žalovaným. Záveru prvoinštančného súdu vytýkal nepreskúmateľnosť, keďže súd prvej inštancie bližšie nevysvetlil, z akého dôvodu vyhodnotil tento právny úkon ako neplatný. Napriek tomu, že tento právny názor prvoinštančného súdu nie je možné podľa žalobcu pre nedostatok dôvodov podrobiť analýze, žalobca poskytol svoje právne posúdenie pre potreby odvolacieho súdu. V tejto súvislosti tvrdil, že v žiadnom zákonnom ustanovení nie je stanovená podmienka pre platnosť zmluvy o postúpení práv medzi postupcom a postupníkom súhlasom tretej osoby. Žalovaný preto ako oprávnený na poskytnutie plnenia a zároveň povinný na úhradu svojho záväzku v prípade splnenia si povinností dodávateľa - agentúrneho zamestnávateľa nemal žiadnu (zákonu či zmluvnú) možnosť obmedziť možnosť dvoch agentúrnych zamestnávateľov, aby si medzi sebou postúpili písomnou dohodou práva a povinnosti, ktorých nositeľom bol pôvodný subjekt a nie žalovaný. Takouto dohodou sa právne postavenie žalovaného žiadnym spôsobom nezmenilo, všetky podmienky, ktoré boli platné a účinné na základe zmluvy uzatvorenej medzi pôvodným subjektom a žalovaným zostali zachované a preto sa zo strany žalovaného žiaden súhlas s takýmto právnym úkonom nevyžadoval. Nebolo preto povinnosťou žalobcu preukazovať udelenie takéhoto súhlasu žalovaného (napriek tomu, že v dohode zo dňa 14.09.2016 sa spomína), pretože ide o skutočnosť pre posúdenie veci podľa neho bezvýznamnú. Z uvedených dôvodov žalobca považuje vec súdom prvej inštancie za nesprávne právne posúdenú.
23. Žalobca v súvislosti s uvedenou dohodou ešte uvádza, že žalovaný počas konania rozporoval iba oprávnenosť jeho nároku, nie však existenciu vyššie citovanej dohody o postúpení práv, pričom na poslednom pojednávaní sám takúto dohodu cestou svojho právneho zástupcu predložil súdu. Aj vzhľadom na uvedené považuje žalobca námietky žalovaného voči jeho aktívnej vecnej legitimácii za vyvrátené a svedčiace o pravdivosti skutkových tvrdení žalobcu.
24. Za nesprávne žalobca v odvolaní označil skutkové zistenia a súčasne aj právne posúdenie prvoinštančného súdu aj vo vzťahu k vyhodnoteniu realizovaných platieb zo strany žalovaného v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že samotné vystavenie faktúr nedokazuje existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, mal však prihliadať na predchádzajúcu komunikáciu či kontraktačný mechanizmus. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s tým, že žalovaný označil platby variabilným symbolom vystavených faktúr. Súd tiež nesprávne vyhodnotil, že žalovaný faktúru č. 20160115 rozporoval, keďže v rámci lehoty splatnosti faktúry tak žalovaný neurobil, faktúru nevrátil, nežiadal jej opravu či poníženie, prípadne nenamieta ani existenciu právneho vzťahu a teda základu nároku na plnenie. Popretie existencie záväzku v odpore proti platobnému rozkazu nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena tak, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie. Naopak v prípade, ak by súd prvej inštancie bol názoru, že dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu, nemožno sa stotožniť s názorom súdu o tom, že dôkaz, ktorý navrhol vykonať oboznámením kontrolného výkazu k dani z pridanej hodnoty, by nepriniesol nové skutkové zistenia, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu. Práve okolnosťou, ktorou by sa preukázalo, že žalovaný nielen označil platby príslušným variabilným symbolom (číslami doručených faktúr), ale aj to, že tieto faktúry ako daňové doklady použil vo svoj prospech z hľadiska daňového, by podľa žalobcu viedlo k preukázaniu, že žalovaný nerozporoval faktúrované plnenie, naopak ho uznal a celým dôvodom sporu bola skutočnosť, že žalovaný len svojvoľne odmietal doplatiť zvyšok (napríklad z dôvodu platobnej neschopnosti).
25. Záverom odvolania žalobca tiež namietal proti výroku o nároku na náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie pri tomto rozhodovaní bol povinný rešpektovať a aplikovať zásadu úspešnosti sporovej strany. V prípade, že súdu bolo zrejmé, že žalovaný uhradil počas súdneho konania sumu 243.732,60 eura, čo viedlo žalobcu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, súd mal túto situáciu správne posúdiť tak, že prihliadne na zavinenie žalovaného a dôvodnosť podanej žaloby. V tomto prípade mal preto súd prvej inštancie určiť pomer úspechu sporových strán a žalovaného zaviazať k náhrade trov konania v matematicky vyčíslenom pomere.
26. V nadväznosti na uvedené žalobca odvolací petit vymedzil tak, že sa domáhal, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok zrušil a sám rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného
zaviaže na náhradu trov konania v celom rozsahu, alternatívne aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
27. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril. Okrem poukazu na potrebu skúmania podmienok prípustnosti odvolania z hľadiska včasnosti jeho podania sa žalovaný vyjadril k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré žalobca v odvolaní vymedzil odkazom na príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku definujúce konkrétny odvolací dôvod.
28. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) žalovaný namietal, že žalobca vo svojom odvolaní bez ďalšieho odkázal na citované zákonné ustanovenie, avšak nekonkretizoval v čom konkrétne vidí vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Neskoršie doplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 CSP žalovaný označil za neprípustné.
29. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) sa žalovaný stotožnil s dôvodmi, pre ktorý súd prvej inštancie ako dôkaz nevykonal oboznámenie sa s kontrolným výkazom k dani z pridanej hodnoty žalovaného. Zdôraznil, že na zistenie skutočnosti, či zmluvný záväzok, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok, existoval alebo neexistoval, stačilo súdu vyhodnotiť dôkazy nachádzajúce sa v spise, čo súd prvej inštancie aj urobil s výsledkom, že zmluvný vzťah neexistoval. Akékoľvek ďalšie zisťovanie ohľadne uznania záväzku nebolo potrebné, a bolo by nadbytočné. Navyše zo splnenia, resp. nesplnenia daňovej povinnosti nie je možné vyvodiť právny záver, že má vplyv na vznik zmluvného vzťahu medzi stranami sporu.
30. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) žalovaný namietal, že z odvolania je ťažké vyabstrahovať, v čom konkrétne boli nesprávne zistené skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné zistiť, či medzi žalobcom a žalovaným bola platne uzatvorená dohoda o dočasnom pridelení zamestnancov, ktorá musí byť v zmysle § 58a ods. 3 zákonníka práce písomná, inak je neplatná. Žalobca existenciu takejto dohody nepreukázal. Taktiež žalobca nepreukázal, že žalovaný ako zmluvná strana dohody o dočasnom pridelení zamestnancov udelil druhej zmluvnej strane (agentúre), ktorou bola spoločnosť Start People s. r. o., súhlas na prevod práva a povinnosti z dohody na žalobcu. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že neexistoval právny titul, z ktorého by uplatnený nárok žalobcu vyplýval. Zistenie skutkového stavu v popísanom rozsahu bolo správne a plne postačovalo na správne rozhodnutie vo veci. Akékoľvek ostatné dôkazy neboli pre rozhodnutie vo veci dôležité, pričom súd prvej inštancie všetky dôkazy vyhodnotil správne a v súlade s pravidlami formálnej logiky.
31. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) uviedol nasledovné. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku dospel k záveru o neplatnosti Dohody o prevode práv a povinností z Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015 uzavretej dňa 14.09.2016 medzi žalobcom a spoločnosťou Start People s. r. o., keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako zmluvná strana dohody zo dňa 24.02.2015 udelil súhlas k dohode o prevode práv a povinností zo dňa 14.09.2016. Žalobcom prezentovaný názor o prípustnosti vykonať dohodou zmenu zmluvnej strany bez súhlasu druhej zmluvnej strany je podľa žalovaného neudržateľný, keďže je v priamom rozpore so základným princípom zmluvnej vôle. Tento princíp okrem iného spočíva aj v tom, že každý si môže slobodne zvoliť svojho zmluvného partnera. Ak by bol akceptovaný žalobcom prezentovaný právny názor, sloboda voľby zmluvného partnera by prestala existovať. Žalovaný tiež poukázal na to, že v zmysle konštantnej judikatúry, ako aj právnej teórie, predmetom postúpenia nemôže byť celý záväzkový vzťah, t. j. všetky práva a povinnosti. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, čiže právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, keďže v takom prípade už ide o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Občianskeho zákonníka dohodu zmluvných strán (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.10.2010, sp. zn. 3Obdo 7/2009). Z uvedeného žalovaný vyvodzuje, že na vstup žalobcu do zmluvných práv a povinností pôvodnej agentúry bol potrebný jeho súhlas, a keďže žalobca existenciu takéhoto súhlasu nepreukázal, súd prvej inštancie nemohol Dohodu o prevode práv a povinností vyhodnotiť inak ako neplatnú.
32. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca svoju odvolaciu námietku poukazujúcu na nedostatočné odôvodnenie právneho záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti z vyššie uvedenej dohody, nesubsumoval pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP (porušenie práva na spravodlivý proces). V dôsledku toho by podľa žalobcu odvolací súd vzhľadom na viazanosť dôvodmi podaného odvolania na túto odvolaciu námietku nemal prihliadať. Pre prípad, že by tak odvolací súd napriek uvedenému urobil, podľa názoru žalovaného takéto pochybenie by malo pomerne nízku intenzitu, vo svojom dôsledku nemá žiadny významný vplyv na správnosť rozhodnutia a odvolací súd môže odôvodnenie prvoinštančného rozsudku pre zachovanie hospodárnosti konania v predmetnej časti sám doplniť.
33. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku prvoinštančného rozsudku o nároku na náhradu trov konania žalovaný uviedol nasledovné. Zdôraznil, že výzva žalobcu na zaplatenie zo dňa 02.08.2017 bola žalovanému doručená v piatok 04.08.2017 a išlo o prvú písomnú výzvu zo strany žalobcu, v rámci ktorej žalobca žalovaného vyzval na úhradu sumy 271.906,20 eura do troch dní od jej doručenia, čiže do pondelka 07.08.2017. Žalovaný má za to, že trojdňová lehota na zaplatenie tak vysokej sumy neprimerane krátka, a to tak z hľadiska zabezpečenia voľnej likvidity vo výške uvedenej sumy, ako aj z hľadiska vytvorenia časového priestoru pre posúdenie oprávnenosti vzneseného nároku a následne vyhotovenie prevodného príkazu v banke. Z uvedeného dôvodu, aby na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, došlo k úhrade sumy vo výške 243.732,60 eur dňa 10.08.2017, teda na 4. pracovný deň po doručení predžalobnej výzvy. V čase, keď žalovaný predmetnú sumu žalobcovi uhradil, nemal vedomosť o existencii súdneho konania, keďže túto získal až z telefonického kontaktu s právnym zástupcom žalobcu dňa 17.08.2017. Žaloba bola podaná dňa 11.08.2017, z čoho vyplýva, že žalovaný zaplatil sumu 243.732,60 eura ešte pred tým, než žalobca inicioval súdne konanie. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný zavinil späťvzatie návrhu na vydanie platobného rozkazu v časti o zaplatenie 243.732,60 eura, keďže žalobca mal uvedenú sumu v deň podania návrhu už vo svojej dispozícii. Ak by bol žalobca navyše postupoval v súlade so zásadou poctivého obchodného styku a poskytol žalovanému primeranú lehotu na plnenie (aspoň 5 pracovných dní), späťvzatie žaloby nikdy nebolo potrebné. V danom prípade navyše nedošlo k zastaveniu konania, čiže nie je naplnená hypotéza právnej normy uvedenej v § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorej sa prizná náhrada trov konania protistrane v prípade, len ak strana procesne zavinila zastavenie konania. Žalobca ešte predtým, než súd rozhodol po vydaní platobného rozkazu, využil svoje dispozičné právo a určil, že predmetom sporu bude už len suma 28.173,60 eura s príslušenstvom, za predmet konania treba preto od začiatku považovať práve túto sumu. Keďže nárok na náhradu trov konania sa v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznáva podľa pomeru úspechu strany vo veci, žalovaný bol 100 % úspešný a výrok o nároku na náhradu trov konania z uvedených prvoinštančnom rozsudku je preto správny a zákonný.
34. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a domáhal sa tiež nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
35. Dňa 05.06.2019 bolo súdu prvej inštancie doručené oznámenie právneho zástupcu žalobcu o tom, že žalobca mu odvolal udelené procesné plnomocenstvo dňa 04.02.2019. Podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 24.06.2019 na túto skutočnosť žalovaný reagoval tak, že odvolanie žalobcu voči rozsudku bolo podané najskôr dňa 21.02.2019, pričom všetky súdne podania vykonané dovtedajším advokátom žalobcu po dátume 04.02.2019 už nie sú spôsobilé vyvolať žiadne procesné účinky. Vzťahuje sa to aj na odvolanie a žalovaný mal za to, že ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou, ktoré je potrebné podľa § 386 písm. b) CSP odmietnuť.
36. Žalobca už následne repliku k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu nepodal.
37. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, skúmajúc, či sú splnené podmienky vecného prejednania podaného odvolania (teda či nie je naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý by odvolanie malo byť v zmysle § 386 CSP odmietnuté) dospel k záveru, že k naplneniu týchto podmienok došlo. Vzhľadom na námietku žalovaného, podľa ktorej bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou - advokátom, ktorému žalobca procesné plnomocenstvo odvolal už dňa 04.02.2019, považuje odvolací súd za potrebné podrobnejšie uviesť, prečo túto námietku u žalovaného považuje za neopodstatnenú.
38. Podľa § 92 ods. 3 CSP odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili.
39. Odvolací súd v danom prípade zo spisu zistil, že žalobca skutočne procesné plnomocenstvo udelené svojmu advokátovi vypovedal už dňa 04.02.2019. Súdu prvej inštancie však bola táto skutočnosť oznámená až dňa 05.06.2019. Odvolanie podpísané týmto advokátom žalobcu bolo podané počas doby vymedzenej uvedenými dvoma dátumami dňa 21.02.2019. V tejto súvislosti je potrebné primárne vnímať, že podľa dikcie ustanovenia § 92 ods. 3 CSP účinky jednostranného právneho úkonu odvolania alebo výpovede splnomocnenia voči súdu nastávajú až dňom, keď ich strana sporu alebo zástupca súdu oznámili. V danom prípade sa tak stalo až dňom 05.06.2019, čiže následne po podaní prejednávaného odvolania. Do uvedeného dňa 05.06.2019 zostali účinky procesného plnomocenstva na účely súdneho konania zachované. Z uvedeného vyplýva, že zánik procesnoprávnych účinkov splnomocnenia má charakter formálny a dochádza k nemu vždy až po reálnom zániku samotného splnomocnenia. Pred oznámením zániku splnomocnenia koná súd lege artis so zástupcom a so stranou ako so zastúpeným, pričom nie je možné namietať zánik splnomocnenia spätne (viď napr. Civilný sporový poriadok, Komentár autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. Beck 2016, str. 317 a 318). Z uvedeného dôvodu z pohľadu súdneho konania procesné plnomocenstvo udelené žalobcom predmetnému advokátovi trvalo až do dňa 05.06.2019, preto bol dňa 21.02.2019 oprávnený v mene žalobcu podať odvolanie a toto odvolanie nie je možné považovať za podané neoprávnenou osobou.
40. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, včasné odvolanie žalobcu meritórne prejednal dňa 09.04.2020 bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach podaného odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.
41. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.
42. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými časťami procesného útoku žalobcu, ktorý prezentoval v priebehu prvoinštančného konania.
43. V rámci zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne skonštatoval absenciu originálneho zmluvného vzťahu - dohody o dočasnom pridelení zamestnancov podľa § 58a Zákonníka práce (citácia tohto ustanovenia je uvedená v ods. 13 tohto odôvodnenia), ktorá by bola uzavretá priamo medzi žalobcom a žalovaným. Takáto dohoda by navyše pre svoju platnosť, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, vyžadovala uzavretie v písomnej forme, čo jasne vyplýva z ustanovenia § 58a ods. 3 Zákonníka práce. Napokon aj žalobca ako agentúra dočasného zamestnávania si svoje právo na zaplatenie žalovanej sumy moderovanej jej čiastočným späťvzatím žaloby (čiže už len svojej odmeny po odpočítaní mzdových a obdobných nákladov dočasne žalovanému pridelených zamestnancov) odvodzoval najmä od písomne uzavretej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzavretej dňa 24.02.2015 medzi spoločnosťou Start People s. r. o. a žalovaným tvrdiac, že všetky práva a povinnosti agentúry z tohto zmluvného vzťahu nadobudol na základe písomnej dohody zo dňa 14.09.2016 o prevode práv a povinností zo v spomínanej písomnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov. V tomto momente považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že uvedená dohoda o prevode práv a povinností zo dňa 14.09.2016 nebola uzavretá za účasti oboch účastníkov dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 24.02.2015 (obchodnej spoločnosti Start People s. r. o. ako agentúry a žalovaného ako užívateľského zamestnávateľa), pretože žalobca ju uzavrel výlučne s jednou zo zmluvných strán
- obchodnou spoločnosťou Start People s. r. o. V článku II. bod 6 písm. a) dohody o prevode práva povinností je síce obsiahnuté vyhlásenie obchodnej spoločnosti Start People s. r. o., že disponuje predchádzajúcim súhlasom užívateľského zamestnávateľa (žalovaného) s takýmto prevodom, žalobca však reálnu existenciu súhlasu žalovaného v konaní nebol schopný preukázať, pričom samotný žalovaný
udelenie takéhoto súhlasu popieral. Žalobcu tvrdiaceho uvedenú medzi stranami spornú skutkovú okolnosť pritom zaťažovalo príslušné dôkazné bremeno, ktoré však neuniesol.
44. Za tejto situácie žalobca tvrdí, že súhlas žalovaného s uzavretím predmetnej dohody podľa platného práva ani nebol potrebný. O nesprávnosti takéhoto právneho názoru žalobcu svedčí ustálená judikatúra slovenských súdov, reprezentovaná napríklad aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.10.2010, sp. zn. 3Obdo 7/2009, na ktorý poukazuje žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu. V odôvodnení tohto svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovil, že predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Odvolací súd k tomu na vysvetlenie už iba dodáva, že v prípade vôle zmeniť osobu účastníka zmluvného vzťahu (zmluvnú stranu) ide jednoznačne o zmenu samotného záväzkového vzťahu ako celku, na platnosť ktorej je v zmysle § 493 Občianskeho zákonníka nevyhnutný súhlas (v prípade dohody podľa § 58a Zákonníka práce naviac písomný) oboch pôvodných zmluvných strán a účastníkom takejto dohody navyše prirodzene musí byť aj subjekt, ktorý mieni v zmluvnom vzťahu niektorú z jeho strán nahradiť. Opačná argumentácia žalobcu v odvolaní uvedené ignoruje a snaží sa poprieť základný princíp zmluvnej voľnosti, na ktorom je konštrukcia záväzkového súkromného práva vybudovaná, pretože v rozpore s týmto základným princípom sa snaží popierať autonómiu vôle subjektu súkromného práva pri rozhodovaní o tom, kto sa stane jeho zmluvným partnerom. Takúto argumentáciu ani odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nemohol akceptovať a rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa nestal zmluvnou stranou záväzkového vzťahu - dohody o dočasnom pridelení zamestnancov uzavretej dňa 24.02.2015 medzi spoločnosťou Start People s. r. o. a žalovaným. Odvolací súd v zhode so závermi prvoinštančného súdu preto konštatuje, že žalobca za daného stavu nie je oprávnený uplatňovať si práva z tejto zmluvy vyplývajúce a prislúchajúce preto iba jej stranám.
45. Odvolací súd považuje za správny záver prvoinštančného súdu aj v tom, že čiastočnému plneniu pôvodne žalovanej sumy nepriznal účinky uznania zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. V zmysle citovaného ustanovenia čiastočné plnenie záväzku vyvoláva účinky uznania zvyšku dlhu výlučne v tom prípade, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. K takémuto úsudku nie možné dospieť iba zo samotného uskutočnenia čiastočného plnenia, ale vždy iba z konkrétneho kontextu okolností (faktických alebo vyplývajúcich z komunikácie veriteľa a dlžníka), za ktorých bolo takéto plnenie poskytnuté. V prejednávanom prípade je zreteľné, že žalovaný čiastočné plnenie žalobcovi poskytol iba do výšky tých nárokov obsiahnutých vo fakturácii, ktoré predstavujú priame náklady u žalobcu na dočasne pridelenú pracovnú silu (mzdy a s tým súvisiace náklady), a neuhradená tak zostala iba odmena agentúry dočasného zamestnávania, na ktorú by vznikol nárok na základe zmluvy, ktorej stranou žalobca z vyššie uvedených dôvodov nebol. Takéto čiastočné plnenie samo osebe podľa odvolacieho súdu nevytvára logický základ pre úsudok, že čiastočným plnením dlžník uznáva aj neuhradený zvyšok peňažného záväzku. Ak žalobca napriek tomu tvrdil, že predmetné čiastočné plnenie takúto kvalitu má, bolo jeho povinnosťou produkovať v tomto smere ďalšie dôkazy. V praxi najčastejším dôkazom v takýchto prípadoch býva predžalobná komunikácia strán záväzkového vzťahu, v rámci ktorej dlžník vysvetľuje dôvody iba čiastočného plnenia svojho záväzku okolnosťami spočívajúcimi vo svojej neschopnosti uhradiť celý dlh (napríklad z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov), na základe čoho je potom možné dôvodne usudzovať, že voči dlhu vo zvyšnej časti vecné námietky nemá. V danom prípade žalobca neprodukoval žiaden taký dôkaz, ktorý by uvedené potvrdzoval. Odvolací súd za takýto dôkaz nepovažuje skutočnosť, či žalovaný svoje čiastočné plnenie označil variabilným symbolom odkazujúcim na faktúry žalobcu, ako ani žalobcom navrhované zisťovanie skutočnosti, ako predmetné faktúry zaúčtoval z hľadiska dane z pridanej hodnoty.
46. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v merite veci (v časti k výroku I. napadnutého rozsudku) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na odôvodnenie napadnutého prvoinštančného rozsudku.
47. Rovnaká situácia z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu nastala aj pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok II. napadnutého rozsudku). Žalobca v odvolaní tvrdil, že nárok na náhradu trov konania vzťahujúcich sa k časti žalobou uplatneného nároku vzatej späť ešte v štádiu pred vydaním platobného rozkazu (o zaplatenie 243.732,60 eura) mu vznikol z dôvodu, že žalovaný uhradil počas súdneho konania príslušnú sumu, čo viedlo žalobcu k čiastočnému
späťvzatiu žaloby. Z takejto argumentácie žalobcu aj bez explicitného poukazu na konkrétne ustanovenie procesného predpisu vyplýva, že svoj nárok na náhradu trov konania v príslušnej časti opiera o ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Súdna prax v intenciách citovaného ustanovenia priznáva nárok na náhradu trov konania žalobcovi v prípadoch, ak je späťvzatie žaloby (alebo jej časti) motivované plnením poskytnutým žalovaným po začatí súdneho konania. V opačných prípadoch, ak žalobca takéto okolnosti netvrdí a nepreukazuje, súdy pričítajú zavinenie zastavenia konania naopak žalobcovi, a to z dôvodu procesného zavinenia zastavenia konania tým, že vzal svoju žalobu (alebo jej časť) späť.
48. V danom prípade žalobca v čiastočnom späťvzatí žaloby síce tvrdil, že žalobu berie čiastočne späť z dôvodu plnenia žalovaného, neuvádzal však, že tak robí z dôvodu, že plnenie mu bolo zo strany žalované poskytnuté až po začatí súdneho konania. Zo súdneho spisu táto okolnosť taktiež nevyplýva, pretože z výpisu z účtu žalobcu predĺženého samotným žalobcom (č. l. 297 a 297 p. v) je zrejmé, že čiastočné plnenie zo strany žalovaného bolo pripísané na bankový účet žalobcu už v čase 13:50:10 hod. (suma 217.616,11 eura) a 13:51:29 hod. (suma 26.116,49 eura), pričom žaloba bola podaná žalobcom elektronickými prostriedkami na upomínací súd (Okresný súd Banská Bystrica) v rovnaký deň až v čase o 23:27:47. Za týchto okolností nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že k zaplateniu časti žalovanej sumy došlo až po začatí súdneho konania, ktoré sa v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní začína až doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu súdu. Bolo na ostražitosti žalobcu, aby si dostupnými prostriedkami (najmä nahliadnutím do pohybov na účte prostredníctvom internetbankingu) v čase bezprostredne predchádzajúcom podaniu žaloby overil, či pohľadávka (či jej časť), ktorú vzápätí mieni uplatniť súdnou žalobou, už nezanikla plnením. Z uvedených úvah odvolacieho súdu je zrejmé, že čiastočné zastavenie konania (faktické, bez potreby vydania rozhodnutia po čiastočnom zastavení konania v zmysle § 145 ods. 3 CSP) považuje za procesne zavinené výlučne čiastočným späťvzatím žaloby, ktorá bola v čase podania už nedôvodná vzhľadom na uspokojenie pohľadávky dlžníkom.
49. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v súvislosti s § 262 ods. 1 a § § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.