Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-53-2019.pdf
PDF · 147.04 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/53/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Lenky Kostolanskej, v právnej veci žalobcu: Staviteľstvo UVARA s. r. o., sídlo Černyševského 26, Bratislava, IČO: 46 423 419, zastúpený advokátskou kanceláriou: SP & R s. r. o., sídlo Maróthyho 6, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 859 982, proti žalovanému: STAMI, s.r.o., sídlo Vodná 23, Nitra, IČO: 36 521 001, zastúpený advokátom: JUDr. Marián Macko, sídlo Koceľova 2, Nitra, IČO: 42 117 674, o zaplatenie sumy 15.283,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/78/2015 - 246 z 13. mája 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/78/2015 - 246 zo dňa 13. mája 2019 p o t v r d z u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie (vo veci v poradí druhým) rozsudkom, označeným v záhlaví, rozhodol, že: žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.283,84 eura s 9,25 % úrokmi z omeškania ročne od 21.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok), a že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil na ustanoveniach § 536 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 537 ods. 1, ods. 2, § 546 ods. 1, § 560 ods. 1, § 562 ods. 1 a 2, § 436 ods. 1, § 437 ods. 1, § 354, § 351, § 323 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj len ako „ObZ“).
3. Súd prvej inštancie (ďalej v tomto bode odôvodnenia vrátane jeho podbodov aj len ako „súd“) svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil nasledovne:
3.1. Žalobca sa žalobou domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.283,84 eura s príslušenstvom. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že na základe objednávky dodal žalovanému materiál a vykonal jeho montáž na stavbe G. L., X. W., X.. Žalobca objednaný tovar riadne dodal v objednanom množstve a kvalite. Žalovaný uhradil zálohu vo výške 3.000 eur. Žalobca vystavil dňa 06.11.2014 faktúru vo výške 15.283,84 eura s lehotou splatnosti 20.11.2014. Žalobca vykonal pre žalovaného dohodnuté práce a dodal dohodnutý tovar, žalovaný vystavenú faktúru neuhradil.
3.2. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 23Cb/78/2015-86 zo 4. mája 2016, ktorý Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 26Cob/91/2016-113 z 26. októbra 2017 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3.3. Súd prvej inštancie dospel vo veci, po jej vrátení odvolacím súdom na ďalšie konanie, k týmto skutkovým zisteniam a právnym záverom:
3.4. Sporové strany uzatvorili platne zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka. V konaní nebolo sporné, že zmluva o dielo bola uzatvorená akceptáciou objednávky žalobcom zo dňa 10.09.2014. Žalovaný akceptoval cenovú ponuku žalobcu zo dňa 10.09.2014 listom tak, že si objednal materiál v hodnote 18.830,47 eura bez bližšieho uvedenia druhu a množstva prác ako aj množstva dodaného materiálu. Keďže cena uvedená v objednávke žalovaného sa zhodovala s výškou ceny uvedenej v cenovej ponuke žalobcu, bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalovaný si objednal práce a materiál, dielo, podľa cenovej ponuky žalobcu zo dňa 10.09.2014 bez akejkoľvek odchýlky. K zmene rozsahu vykonávaného diela došlo na základe cenovej ponuky žalobcu zo dňa 04.11.2014 v priebehu vykonávania diela. Žalovaný zmenenú cenovú ponuku akceptoval (21.802,01 eura). Teda uzatvorená zmluva o dielo bola zmenená v časti rozsahu objednaných prác ako aj v časti ceny diela. Žalobca objednané dielo žalovanému neodovzdal, napriek tomu si uplatnil zaplatenie ceny faktúrou č. 140100016 vo výške 18.283,84 eura, pričom odrátal zaplatenú zálohu 3.000 eur. Žalovaný faktúru neuhradil. Tieto skutkové tvrdenia považoval súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania za nesporné.
3.5. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca vykonal dielo v celom dohodnutom rozsahu (objednávka 04.11.2014) a vykonané dielo žalovanému odovzdal. Rovnako však žalovaný v konaní nepreukázal, že žalobcu vyzýval na dokončenie diela, respektíve odstránenie vád už vykonaného diela.
3.6. Od zmluvy o dielo neodstúpila ani jedna zmluvná strana, avšak žalovaný si dal dokončiť dohodnuté dielo treťou osobou, čím zmaril vykonanie diela žalobcom, splnenie jeho povinností sa stalo nemožným, a preto s poukazom na § 354 Obchodného zákonníka nastali účinky uvedené v § 351 Obchodného zákonníka ako pri odstúpení od zmluvy.
3.7. V zmysle § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka sú si zmluvné strany povinné vrátiť poskytnuté plnenie. Keďže žalobca poskytol žalovanému vykonané dielo, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi časť ceny vykonaného diela. Žalobca si uplatnil doplatenie ceny za ním vykonané dielo vo výške 15.283,84 eura, z ktorej žalovaný pred súdom uznal časť vo výške 7.860,58 eura, napriek uznaniu túto sumu žalobcovi neuhradil. Akceptáciou zmeny objednávky žalobcu zo dňa 04.11.2014 došlo medzi stranami sporu k dohode o zmene predmetu diela ako aj k zmene ceny diela na sumu 21.802,01 eura. Žalobca si uplatnil za časť vykonaného diela cenu vo výške 18.283,84 eura. Žalovaný v konaní žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal v akom rozsahu a za akú cenu dokončil dielo prostredníctvom tretích osôb (T. P., NIVELA GROUP a.s). Osoby, ktoré mali pre žalovaného dielo dokončiť, neviedli dokumentáciu ohľadne vykonaných prác, množstva použitého materiálu, neviedli stavebný denník potvrdený stavebným dozorom, materiál uvedený vo faktúre č. 10140030 vystavenej spoločnosťou NIVELA GROUP a.s. nie je možné jednoznačne priradiť k prácam vykonávaným na byte p. V. v G. L..
3.8. Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom preukázal vykonanie objednaných prác v rozsahu uvedenom vo faktúre č. 140100016, za ktoré si uplatnil dohodnutú cenu, a teda dôvodnosť podanej žaloby. Okrem uplatnenej istiny priznal súd žalobcovi aj úroky z omeškania, ktorých výšku určil podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry.
3.9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému (v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v dôsledku inej zrejmej nesprávnosti uvedené, že proti žalobcovi), ktorý úspech nemal. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný ako odvolateľ. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tieto dôvody vymedzil v podanom odvolaní vecne v podstate nasledovne:
4.1. Súd prvej inštancie skúmal len náležitosti uplatnených vád diela. Žalovaný ale v konaní poukazoval aj na to, že dielo nebolo vykonané v rozsahu, v akom ho žalobca vyfakturoval do kvantity použitého materiálu. S týmito námietkami sa súd prvej inštancie nezaoberal. Žalobca nepreukázal, že dielo bolo vykonané v rozsahu, v akom si ho uplatňuje zaplatiť. Údaje v stavebnom denníku, ktoré neboli rozporované sporovými stranami, boli v rozpore s tým, čo žalobca uvádzal vo faktúre (čo sa týka množstva použitého materiálu). Dôkazné bremeno pri uplatňovaní nároku na zaplatenie ceny diela leží na žalobcovi. Preto ak žalovaný spochybnil rozsah vykonaných prác čo do množstva použitého materiálu ako aj rozsahu vykonanej práce, samotné tvrdenie žalobcu, že dielo vykonal v rozsahu, v akom je to uvedené vo faktúre, nemôže obstáť.
4.2. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy žalovaným predložené dôkazy o tom, že dielo musel dať dokončiť inými subjektmi, keďže z nich podľa neho nebolo zrejmé, či sa týkali spornej veci. K tomuto však boli vypočutí aj svedkovia, ktorí potvrdili, že museli dielo dokončiť a v akom stave sa dielo pri prevzatí nimi nachádzalo. Nie je preto zrejmé, prečo sa súd uvedeným spôsobom vysporiadal s týmito dôkazmi.
4.3. Svedkovia, ktorých dal vypočuť žalobca, sa vyjadrovali len k samotnému priebehu realizácie diela, nie k tomu, a v akom množstve bol materiál dodaný. Žalovaný svedeckými výpoveďami preukázal, že dielo nebolo vykonané v uplatnenom rozsahu. Preto tiež žalovaný v konaní uznal sumu 7.860,58 eura ako cenu celkovo zhotoveného diela žalobcom v prípade, ak by mu nárok na jej zaplatenie vznikol.
4.4. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno a súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil žalovaným predložené listinné dôkazy a svedecké výpovede a na základe toho dospel k nesprávnemu právnemu záveru.
4.5. Súd prvej inštancie v rozsudku na str. 10 uviedol, že žalobca vykonané dielo žalovanému odovzdal. K tomu však zo strany žalobcu nedošlo. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou odovzdania diela a dátumu jeho odovzdania. Keďže medzi sporovými stranami ako zmluvnými stranami nebolo dohodnuté inak, vzniká žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela podľa § 548 ods. 1 ObZ až riadnym odovzdaním diela, k čomu nedošlo. V momente odovzdania diela mohol žalovaný uplatniť svoje námietky so spôsobom vykonania diela, čo do kvality a kvantity, čomu sa žalobca vyhol tým, že dielo riadne neodovzdal.
4.6. Žalovaný sa v odvolacom návrhu domáhal, aby odvolací súd de facto zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta, a že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov celého konania.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v podstate uviedol nasledovné:
5.1. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, nenavrhuje žiadne nové dôkazy, ale opiera sa iba o skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania v prvoinštančnom konaní. Napadnutý rozsudok vychádza z rozsiahle vykonaného dokazovania a spočíva na správnom právnom posúdení veci.
5.2. Medzi sporovými (a súčasne zmluvnými) stranami bolo dohodnuté, že žalovaný uhradí pred začatím prác zálohovú faktúru vo výške 11.000,- eur. Túto žalovaný nerozporoval ani nevrátil. Napriek tomu, že z nej uhradil len 3.000,- eur, žalobca nastúpil na výkon prác a až po riadnom ukončení jednej etapy pozastavil ďalšie práce, keďže sa pre neseriózne správanie žalovaného a nulovú komunikáciu jeho zodpovedných osôb obával, že by mu mohla škoda narastať. Následne žalobca žalovanému vystavil a doručil faktúru č. 140100016, v ktorej fakturoval iba skutočne dodaný materiál a skutočne vykonanú prácu, čo po odrátaní uhradených 3.000,- eur predstavovalo sumu vo výške 15.283,84 eura. Túto žalovaný v rozpore s § 548 ods. 1 ObZ neuhradil.
5.3. Svedkovia P. a L. vyvrátili tvrdenia žalovaného a potvrdili vyjadrenia žalobcu, a preto boli správnym podkladom pre vydanie rozhodnutia. P. ako koordinátor prác majiteľa bytu (pozn. odvolacieho súdu -
ide o byt, v ktorom mali byť podľa zmluvy o dielo vykonávané práce) potvrdila tvrdenia žalobcu o tom, že všetky práce z jeho strany boli vykonané a všetok objednaný materiál bol dodaný podľa požiadaviek a projektu. Napriek tomu, že žalovanému všetky práce a materiál dodaný zo strany generálneho dodávateľa Mikomix s.r.o. boli uhradené, žalovaný odmieta uhradiť žalobcovi uvedenú faktúru. Žalovaný súdu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by jeho svedok P. čokoľvek na byte vykonával a P. o žiadnom zbrusovaní podlahy nevedela.
5.4. Ďalší svedok žalovaného L. na pojednávaní po predložení súpisu prác, ktoré boli prílohou faktúry a boli žalobcom fakturované, uviedol, že anhydrit vyliaty nebol, ale k jednotlivým položkám sa vyjadriť nevedel, pretože videl iba penobetón na povrchu a nie jednotlivé vrstvy pod ním. Žalobca pritom nikdy netvrdil, že anhydrid žalovanému dodal a tento nebol ani predmetom uvedenej faktúry a nebol ani uvedený v položkách súpisu prác. Predmetom uvedenej faktúry bolo dodanie penobetónu, separačných fólii a styroduru a zároveň použitie prídavného čerpadla, ktoré aj skutočne žalovanému dodané boli. Svedok L. súčasne potvrdil, že na rovinatosť povrchu penobetónu neexistuje žiadna norma, a tak je diskutabilné, či vôbec boli, či ich bolo potrebné odstraňovať, v akom rozsahu, či odstraňované vôbec boli, keďže v konaní o tom nebol predložený žiadny relevantný dôkaz.
5.5. P. potvrdila, že na predmetnom byte bola práca zo strany žalobcu riadne vykonaná a byt sa dal do užívania majiteľovi. Dielo, ktoré pre žalovaného žalobca vykonal, bolo riadne odovzdané podľa § 555 ods. 1 ObZ.
5.6. Žalovaný po 2,5 mesiaci od odovzdania diela doručil žalobcovi list, v ktorom mu oznámil, že okrem zaplatených 3.000,- eur zaplatí už iba 6.432,70 eura, čo je v rozpore s § 562 ObZ, a preto mu nie je možné nároky priznať. Žalovaný podľa § 550 ObZ nikdy nevyzval žalobcu, aby ním tvrdené vady odstránil a ani neodstúpil od zmluvy. Naopak, žalovaný ešte predtým ako vrátil žalobcovi predmetnú faktúru, objednal u spoločnosti NIVELA GROUP a.s. (u L.) dodanie anhydridového poteru.
5.7. Napriek tomu, že žalovaný na pojednávaní dňa 13.06.2018 uznal nárok žalobcu vo výške 7.860,58 eura, ani tento žalobcovi doposiaľ neuhradil, čo nasvedčuje jeho špekulatívnemu konaniu. Predloženými dôkazmi boli vyvrátené tvrdenia žalovaného a preukázali tvrdenia žalobcu.
5.8. Žalobca vo vyjadrení navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %.
6. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalobcu žalovanému, no ten svoje procesné právo vyjadriť sa k nemu odvolacou replikou nevyužil.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené procesné podmienky vecného prejednania odvolania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
12. Keďže odvolací súd v odvolacom konaní dokazovanie neopakoval ani nedopĺňal, keď na taký postup neboli splnené podmienky podľa § 384 CSP, bol pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Odvolací súd preto na tomto mieste bližšie neopakuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v rozsudku, keď tieto sú už podrobne uvedené v rámci bodu 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia, ale na ne z dôvodu hospodárnosti odkazuje.
13. Odvolací súd svoje rozhodnutie ďalej založil primárne na nasledovných ustanoveniach právnych predpisov:
13.1. Podľa § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), (1) tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. (2) Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
13.2. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
13.3. Podľa § 575 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
13.4. Podľa § 354 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), pri zániku záväzku pre nemožnosť plnenia alebo jeho časti nastávajú obdobne účinky uvedené v § 351.
13.5. Podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.
13.6. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.
13.7. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
14. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne, v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie, odôvodnil. Odvolací súd sa z týchto dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:
15. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje relevantné skutkové závery, ku ktorým správne dospel v napadnutom rozsudku aj súd prvej inštancie, a ktorými sú v prejednávanej veci tieto (uvedené v rámci bodov 39. a 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku):
15.1. Žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili ústne zmluvu o dielo, ku ktorej uzavretiu došlo akceptáciou cenovej ponuky žalobcu z 10.09.2014 listom žalovaného, ktorý si objednal u žalobcu dielo (dodanie materiálu a práce). K zmene zmluvy došlo v priebehu vykonávania diela, a to na základe cenovej ponuky žalobcu zo 04.11.2014, ktorú žalovaný akceptoval. Tým došlo k
zmene zmluvy v časti rozsahu prác a ceny diela na sumu 21.802,01 eura. Žalobca objednané dielo žalovanému neodovzdal, napriek tomu sa od neho dožadoval zaplatenia sumy 15.283,84 eura (keď od ceny za vykonané dielo vo výške 18.283,84 eura odpočítal zálohu vo výške 3.000,- eur), ktorú žalovaný neuhradil. Dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca vykonal dielo v celom rozsahu (podľa zmeny na základe cenovej ponuky zo 04.11.2014), a že by vykonané dielo žalovanému odovzdal. Žalovaný si dal následne dokončiť dielo treťou osobou, čím zmaril vykonanie diela žalobcom.
16. Čo sa týka právneho posúdenia relevantných skutkových zistení, súd prvej inštancie vec posudzoval podľa § 354 Obchodného zákonníka, upravujúceho inštitút dodatočnej nemožnosti plnenia. Súd prvej inštancie pre právne posúdenie rozhodujúce skutkové zistenie, ktorým bolo, že žalobca nevykonal dielo v celom rozsahu a čo bolo dôvodom, pre ktorý si dal žalovaný následne dokončiť dielo treťou osobou, posúdil tak, že tým, že si žalovaný dal žalobcom nedokončené dielo dokončiť treťou osobou, zmaril jeho vykonanie žalobcom, a tým došlo k dodatočnej nemožnosti plnenia. Dodatočnou nemožnosťou plnenia záväzok žalobcu vykonať dielo pre žalovaného zanikol a nastali účinky ustanovené v § 351 Obchodného zákonníka, na ktorý odkazuje § 354 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc z tohto, súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že žalobca má podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka nárok na doplatenie časti diela, ktorú žalobca vykonal a pri jeho vyčíslení dospel k záveru o tom, že žalobca si tento uplatnil žalobou v celej výške.
17. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť v predchádzajúcich dvoch odsekoch tie zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktoré boli relevantné v danej veci pre ich následné právne posúdenie, a rovnako tak považoval za nutné zopakovať nosné právne dôvody napadnutého rozsudku, teda tie, na ktorých tento spočíval. Odvolací súd tak urobil z dôvodu, že z odvolania žalovaného vyplýva, že väčšina ním uplatnených odvolacích dôvodov nie je ani relevantná pre toto odvolacie konanie, keďže žalovaný ako odvolateľ v odvolaní napr. namieta proti takému právnemu posúdeniu a právnym záverom, ku ktorým súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ani nedospel, čo odvolací súd bližšie odôvodňuje v nasledovných bodoch.
18. Žalovaný v odvolaní uvádza, že na str. 10 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje zistenie, že žalobca vykonané dielo žalovanému odovzdal, ktorého správnosť namieta. Táto odvolacia námietka je však príkrom rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku, uvedeným na str. 10. Súd prvej inštancie na str. 10 dokonca opakovane v rámci uvedenia skutkových zistení, ku ktorým dospel, uvádza, najskôr v rámci bodu 39. odôvodnenia, že žalobca objednané dielo žalovanému neodovzdal, a potom v rámci bodu 40. odôvodnenia, že vykonaným dokazovaním nebolo jednak preukázané to, že žalobca vykonal dielo v celom rozsahu a jednak, že by vykonané dielo žalovanému odovzdal. Teda, súd prvej inštancie dospel, čo sa týka odovzdania diela, práve k takým záverom, ktoré sú v súlade s tvrdeniami žalovaného o tom, že žalobca nevykonal dielo v celom rozsahu, a že preto si ho žalovaný aj dal dokončiť tretími osobami (čo bolo aj podľa odvolacieho súdu v konaní vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané). Tento odvolací dôvod žalovaného je preto absolútne nedôvodný. Koniec koncov, práve tá skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nevykonal dojednané dielo v celom rozsahu, a že toto neodovzdal žalovanému, čo viedlo žalovaného k tomu, že dielo dal následne dokončiť tretím osobám, bolo základom správneho právneho záveru o tom, že týmto konaním žalovaného došlo k zániku záväzku žalobcu vykonať dielo pre žalovaného dodatočnou nemožnosťou plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aplikovateľného aj v prejednávanej obchodnoprávnej veci, a to s poukazom na § 1 ods. 2 veta druhá v nadväznosti na § 1 ods. 1 a § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. K právnemu posúdeniu veci sa však odvolací súd ešte bližšie vyjadrí v inej ďalšej časti tohto odôvodnenia (bod 20. až 32. odôvodnenia).
19. Z týchto dôvodov je však v plnom rozsahu nedôvodná aj odvolacia námietka žalovaného o tom, že vec mala byť nesprávne právne posúdená, keďže napriek tomu, že nebola naplnená právna skutočnosť ustanovená v § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorého, ak zo zmluvy alebo zo zákona nevyplýva iné, vzniká zhotoviteľovi nárok na zaplatenie ceny vykonaním diela), súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca dôvodne uplatňuje žalobou nárok na zaplatenie žalovanej sumy 15.283,84 eura. Ako odvolací súd už opakovane uviedol, súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy nevyvodil z toho, že by dielo riadne vykonal a odovzdal žalovanému, a že by tým boli splnené podmienky vzniku nároku žalobcu ako zhotoviteľa na zaplatenie ceny za vykonané dielo podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (najmä z bodov 40. a 41.) jednoznačne vyplýva, že dôvodnosť uplatnenia nároku žalobcu na zaplatenie
ceny za vykonanú časť diela vyvodil súd prvej inštancie z ustanovenia § 354 v spojení s § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Právne posúdenie súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení prichádzalo pritom do úvahy preto, že bolo zistené, že žalobca ako zhotoviteľ nevykonal pre žalovaného ako objednávateľa dielo v plnom rozsahu, ale vykonal hol len sčasti, dielo nedokončil (teda nebolo riadne vykonané) a ani neodovzdal žalovanému, ktorý si potom, čo žalobca prerušil vykonávanie diela, objednal dokončenie u tretích osôb. Tým žalovaný objektívne znemožnil splnenie záväzku žalobcu (vykonať pre žalovaného dohodnuté dielo), čím tento záväzok žalobcu podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka zanikol, a čo podľa § 354 v spojení s § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka založilo povinnosť žalovaného poskytnúť žalobcovi náhradu plnenia, ktoré mu žalobca čiastočným vykonaním diela poskytol. Súd prvej inštancie teda po právnej stránke dospel k rovnakému záveru, aký uvádza žalovaný aj v odvolaní, keď rovnako ako žalovaný dospel k záveru, že právnym dôvodom dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému nie je to, že by žalobca dielo riadne ukončil a odovzdal žalovanému, čím by mu vznikol nárok na zaplatenie jeho ceny. To, že žalobca nemá nárok na zaplatenie žalobou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 15.283,84 eura na právnom základe § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka však nič nemení na tom, že žalobca mal nárok na zaplatenie uvedenej sumy na inom právnom základe, ktorým je § 354 v spojení s § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď právne posúdenie (teda subsumovanie zisteného skutkového stavu) je výlučne vecou súdu a pri tomto nie je argumentáciou sporových strán akokoľvek viazaný. Čo sa týka tohto právneho posúdenia, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, proti tomuto žalovaný v odvolaní neuvádza jediný odvolací dôvod (vychádzajúc pravdepodobne z nesprávnej interpretácie napadnutého rozsudku, čoho následky však musí znášať žalovaný, ktorý bol v konaní kvalifikovane právne zastúpený advokátom).
20. V nasledovnej časti, vzhľadom na súvis s uvedenými odvolacími dôvodmi, sa odvolací súd ešte komplexnejšie vyjadrí k právnemu posúdeniu prejednávanej veci (predtým, ako pristúpi k vysporiadaniu sa s ostatnými odvolacími námietkami, ktoré smerovali už len voči nesprávnemu vyhodnoteniu vykonaných dôkazov, dôležitých pre posúdenie výšky samotného nároku žalobcu, ktorý je daný):
21. Nemožnosť plnenia je jedným zo spôsobov zániku nesplneného záväzku. Všeobecná právna úprava nemožnosti plnenia je obsiahnutá v § 575 až § 577 Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník neobsahuje komplexnú úpravu následkov dodatočnej nemožnosti plnenia, avšak obsahuje čiastočnú úpravu tohto inštitútu, a to v § 352 až § 354 Obchodného zákonníka. Tieto ustanovenia Obchodného zákonníka vo vzťahu k všeobecnej občianskoprávnej úprave formulujú odchýlky a doplnenia a majú ako špeciálne ustanovenia (lex specialis) prednosť pri aplikácii na obchodné záväzkové vzťahy, ktorým je aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého vznikol spor. V súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka sa v rozsahu, v akom inštitút nemožnosti plnenia neupravuje Obchodný zákonník, použijú normy Občianskeho zákonníka.
22. K dodatočnej nemožnosti plnenia dochádza vtedy, ak v čase uzavretia zmluvy bolo plnenie možné, ale následne v dôsledku určitých objektívnych skutočností sa dohodnuté plnenie (ktorým bolo v prejednávanej veci dielo, ktorého vlastnosti boli najskôr určené v cenovej ponuke z 10.09.2014, neskôr zmenené tak, ako to vyplýva z cenovej ponuky zo 04.11.2014) stalo nemožným. Právnym dôsledkom dodatočnej nemožnosti plnenia je zánik záväzku priamo zo zákona (ex lege) - bez ohľadu na vôľu alebo vedomosť účastníkov záväzkového vzťahu. Nemožnosť plnenia môže byť faktická alebo právna. Faktická nemožnosť je vymedzená objektívne - teda musí vyplývať z objektívnych dôvodov, musí byť univerzálna a musí znemožňovať plnenie absolútne a pre každého v postavení dlžníka. Častým príkladom kedy nastáva faktická nemožnosť plnenia je zánik individuálne určenej veci ako predmetu plnenia.
23. Doktrína súkromného práva v súvislosti s inštitútom nemožnosti plnenia explicitne uvádza, že v praxi dochádza pomerne často k nemožnosti plnenia, spočívajúceho v prácach a výkonoch, z dôvodov na strane veriteľa (napr. ak objednávateľ zhotoví dielo sám alebo zabezpečí jeho zhotovenie prostredníctvom tretej osoby, čím zhotoviteľovi plnenie znemožní) (cit. z Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, komentár k § 575).
24. Práve o taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, kedy bolo aj vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že žalobca vykonal dojednané dielo len sčasti a následne na jeho zhotovení nepokračoval,
čo viedlo žalovaného k tomu, že dielo si dal dokončiť u tretích osôb. Žalovaný uvedené skutočnosti napokon aj sám uvádzal, a to tak v prvoinštančnom konaní, ako aj v podanom odvolaní.
25. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje aj na českú obchodnoprávnu súdnu prax k inštitútu zániku záväzku nemožnosťou plnenia. Táto súdna prax vychádza z totožnej právnej úpravy (obsiahnutej v totožnom právnom predpise - Obchodnom zákonníku), v dôsledku ktorej možno komparatívne aj na túto poukázať, a z ktorého dôvodu bola zahrnutá ako relevantná aj do v predchádzajúcom bode uvedeného komentára k Občianskemu zákonníku.
26. Najvyšší súd Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) v rozsudku sp. zn. 23 Cdo 4092/2007 z 29. októbra 2009 dospel k právnemu záveru, že pokiaľ objednávateľ nechá dokončiť dielo treťou osobou, zaniká tým záväzok zhotoviteľa vykonať dielo pre dodatočnú nemožnosť plnenia. Rovnaké právne následky má aj dokončenie časti alebo celého dojednaného diela samotným objednávateľom, ako to NS SR konštatoval v rozsudku sp. zn. 23 Cdo 2991/2008 z 27. októbra 2010.
27. Odvolací súd ďalej dopĺňa podstatnú skutočnosť, a to, že súčasná právna úprava inštitútu zániku záväzku nemožnosťou plnenia nezohľadňuje skutočnosť, či ju zavinil niektorý z účastníkov, prípadne tretia osoba, alebo či išlo o tzv. vyššiu moc. V prejednávanej veci je preto bez akéhokoľvek právneho významu dôvod, pre ktorý žalovaný ako objednávateľ diela dal toto dokončiť tretím osobám.
28. Konaním žalovaného, ktorý si dal žalobcom nedokončené dielo dokončiť u tretích osôb, teda nastala podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožnosť plnenia záväzku žalobcu dojednané dielo zhotoviť a tým aj zánik tohto záväzku žalobcu. Povinnosť dlžníka, v prejednávanej veci žalobcu ako zhotoviteľa, tým, že žalovaný ako objednávateľ nechal dokončiť dielo tretími osobami, zanikla bez ďalšieho, v dôsledku čoho už nemôže byť pohľadávka žalovaného z pôvodného záväzkového vzťahu uspokojená.
29. Pri obojstranne zaväzujúcich (synalagmatických) právnych vzťahoch majú korelujúce záväzky vzájomný charakter plnenia a protiplnenia. Ak nemožnosťou plnenia zanikne niektorý zo vzájomných záväzkov, nie je udržateľná ani existencia záväzku na jemu zodpovedajúce protiplnenie. Vzájomný záväzok druhej strany na protiplnenie z tohto dôvodu zaniká spolu so zánikom povinnosti dlžníka plniť pre dodatočnú nemožnosť.
30. V prejednávanej veci uvedené znamená, že zánikom záväzku žalobcu ako zhotoviteľa vykonať dojednané dielo zanikol aj záväzok žalovaného ako objednávateľa zaplatiť žalobcovi cenu za dielo, na ktorej zaplatenie by mal inak nárok za splnenia podmienok ustanovených v § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
31. Avšak Obchodný zákonník právne následky zániku záväzku pre nemožnosť plnenia, k čomu došlo aj v prejednávanej veci, upravuje v § 354 tak, že pri zániku záväzku pre nemožnosť plnenia nastávajú obdobne účinky uvedené v § 351 Obchodného zákonníka, teda účinky obdobné tým, ktoré nastávajú pri odstúpení od zmluvy.
32. Ustanovenie § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje vyporiadanie plnenia, ktoré bolo poskytnuté na základe zmluvy pred jej odstúpením, resp. podľa § 354 Obchodného zákonníka pred tým, ako nastal zánik záväzku pre nemožnosť plnenia. Podľa uvedeného ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka je každá zmluvná strana povinná vrátiť to plnenie, ktoré pred zánikom záväzku pre nemožnosť plnenia, prijala. Pokiaľ plnenie, ktoré bolo poskytnuté, bolo spotrebované alebo ho nie je možné vrátiť z iných dôvodov, je potrebné postupovať analogicky podľa § 458 ods. 1 Obchodného zákonníka (Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016, komentár k § 351), podľa ktorého ak nie je dobre možné vydať čo bolo nadobudnuté, najmä preto, že plnenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
33. Z uvedených dôvodov (bod 21. až 32. odôvodnenia) je preto zrejmé, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanému podľa § 354 v spojení s § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka nárok na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej čiastočne vykonanému dielu, keďže toto vzhľadom na svoju povahu nie je možné vrátiť žalobcovi.
34. Čo sa týka výšky tejto peňažnej náhrady, tak vo vzťahu k rozsahu žalobcom uplatnenému nároku žalovaný v odvolaní namietal, že dielo nebolo vykonané v rozsahu, v akom ho žalobca vyfakturoval, čo do kvality i kvantity. V súvislosti s rozsahom, v akom dal žalovaný dielo dokončiť tretím osobám, namietal aj nesprávne vyhodnotenie svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých žalovaným a predložené listinné dôkazy o rozsahu, v akom dielo dokončovali tieto tretie subjekty.
35. Skôr, ako sa odvolací súd vysporiada s jednotlivými odvolacími námietkami v rámci tejto skupiny odvolacích dôvodov, poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok je založený na zásade voľného hodnotenia dôkazov, ktorá spočíva v tom, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP). Táto zásada teda znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu pritom však vždy musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná.
36. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku dospel k záveru, že v prejednávanej veci hodnotiaca úvaha dôkazov súdom prvej inštancie spĺňala v predchádzajúcom bode uvedené kritéria. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie mali oporu v rozsiahlom vykonanom dokazovaní.
37. Žalovaný predovšetkým v odvolaní uvádza v zásade len všeobecné, bližšie nekonkretizované tvrdenia o tom, že v priebehu konania spochybnil rozsah vykonaných prác čo do množstva použitého materiálu ako aj do rozsahu vykonanej práce. Konkrétnejšie v odvolaní poukázal na to, že žalobca sa nevysporiadal s rozdielmi medzi údajmi o množstve použitého materiálu uvedenými vo faktúre a v stavebnom denníku, pričom sám žalovaný uviedol, že nie je sporné, že práve údaje zachytené v stavebnom denníku odzrkadľujú reálne vykonané práce a reálne množstvo použitého materiálu. Uviedol, že svedkovia, ktorí boli vypočutí na návrh žalobcu, sa vyjadrovali len k samotnému priebehu realizácie diela, nie k tomu, v akom množstve bol materiál dodaný. Naproti tomu uviedol, že svedkovia, ktorí boli vypočutí na jeho návrh, preukázali, že dielo nebolo vykonané v uplatnenom rozsahu. Žalobca podľa žalovaného neuniesol svoje dôkazné bremeno.
38. K uvedenému odvolací súd v prvom rade uvádza, tak ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudku, žalobcov žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 15.283,84 eura bol preukázaný viacerými dôkazmi, ktoré jednotlivo i v súhrne aj podľa odvolacieho súdu preukazujú nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie náhrady za poskytnuté plnenie (spočívajúce v časti zhotovenom diele) v uvedenej výške.
39. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nepredložil len faktúru vystavenú na žalobou uplatnenú sumu, ale aj súhrn ďalších listinných dôkazov - a to e-mailovú komunikáciu so P., ktorá bola vypočutá aj ako svedkyňa, a ktorá v e-maili žalobcovi potvrdila, že práce a materiál, ktorý žalobca uviedol v prílohe mailu, boli použité na zhotovenie žalovaným objednaného diela a ďalej aj výpis zo stavebného denníka, v ktorom boli zaznamenávané vykonané práce. Svedok T. potvrdil, že množstvo materiálu a vykonané práce uvedené v súpise vykonaných prác, ktorý tvoril prílohu faktúry bolo dodané a práce boli vykonané. Žalobca rovnako predložil súdu prvej inštancie e-mailovú komunikáciu medzi ním a G. (ktorý podľa vyjadrenia žalovaného spolupracuje so žalovaným a v danej veci konal so žalobcom), z ktorej nevyplýva akákoľvek námietka G. k rozsahu, či kvalite prác vykonaných žalobcom, a to ani po vystavení faktúry na žalobou uplatnenú sumu.
40. Odvolací súd, má so súdom prvej inštancie zhodne za to, že ani dôkazy vykonané na návrh žalovaného nespochybnili závery vyplývajúce z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu. Čo sa týka svedka G., tento síce na pojednávaní vypovedal, že žalobca vykonal asi len 1/4 zo súpisu prác, no toto tvrdenie nijako bližšie nekonkretizoval - neuviedol teda, ktoré konkrétne práce, či materiály uvedené na súpise vykonané neboli vykonané, či dodané. Rovnako vypovedal aj o tom, že iba jedna cenová ponuka bola originál, a že v ostatných došlo k navyšovaniu ceny, pričom toto tvrdenie sa po vykonaní ostatného dokazovania preukázalo ako nepravdivé, čo znižuje vierohodnosť tohto dôkazu ako celku.
41. Z výpovede svedkyne P., ktorej výsluch bol vykonaný na základe návrhu žalovaného, aj v nadväznosti na už žalobcom predtým predložený listinný dôkaz (e-mailovú komunikáciu P. so žalobcom, v ktorom
uvádza, že materiály a práce, uvedené v prílohe mailu, vykonal), taktiež nevyplynuli žiadne pochybnosti o tom, že by žalobca nevykonal dielo v takom rozsahu a kvalite, v akej by si ho vyúčtoval. Naopak, svedkyňa P. naviac vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že to bol práve žalobca, ktorý aj chcel v prácach pokračovať, avšak s pánom G. sa jej nepodarilo spojiť a bol nezastihnuteľný. Jednotlivý materiál, ktorý svedkyňa aj vo svojej výpovedi uviedla ako ten, ktorý dodal žalobca, zodpovedal tomu, ktorý bol uvedený na faktúre, ktorú žalovaný neuhradil, a ktorú sumu žalobca žaloval.
42. Napokon ani ostatné svedecké výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí na návrh žalovaného, nespochybnili uvedené skutkové zistenia. Svedok L. napr. uviedol, že v byte, v ktorom mal žalobca vykonať dielo, nebol vyliaty anhydrid, čím malo byť preukázané, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie vyfakturovanej istiny nezodpovedá rozsahu ním vykonanej časti diela. Takýto skutkový záver však ani z tejto svedeckej výpovede nevyplýva. Ako totiž vyplýva z faktúry žalobcu, tento v nej žalobcovi účtoval dodanie penobetónu, prídavného čerpadla k penobetónu, sepraračné fólie a styrodur. Teda, ani táto svedecká výpoveď nebola dôkazom o tom, že by z toho, čo žalobca žalovanému fakturoval, niečo nedodal. Takýto skutkový záver z tohto dôkazu vôbec nevyplýva.
43. Svedok P. síce uviedol vo výpovedi, že sa podieľal na dokončení diela, s tým, že práce vykonal za cenu 100,- eur, pričom tovar mu dodal žalovaný - toto skutkové tvrdenie o konkrétnom druhu a množstve tovaru však svedok neuviedol.
44. S týmito dôkazmi sa však súd prvej inštancie vysporiadal a správne vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď uviedol, že osoby, ktoré dokončovali dielo (P., spoločnosť NIVELA GROUP a.s.), neviedli dokumentáciu ohľadne vykonaných prác, množstva použitého materiálu a ani neviedli stavebný denník. Tovar uvedený vo faktúre vystavenej spoločnosťou NIVELA GROUP a.s. nebolo možné jednoznačne priradiť k prácam vykonávaným v mieste dodania diela (v byte V. v G. L.). Tu odvolací súd ešte dopĺňa, že aj medzi samotnými listinnými dôkazmi predloženými žalovaným (objednávka žalovaného z 03.12.2014 a dodávateľská faktúra vystavená spoločnosťou NIVELA GROUP a.s. z 08.12.2014) boli rozpory, keď žalovaný v objednávke z 03.12.2014 uviedol, že objednáva liaty poter v sume 3.502,77 eura bez DPH, ktorá cena nezodpovedá faktúre z 08.12.2014, a ktorú nezrovnalosť žalovaný ani neodôvodnil. Z týchto dôvodov tieto dôkazy správne súd prvej inštancie nepovažoval za nedostatočné na to, aby spochybnili ostatnými vykonanými dôkazmi preukázaný rozsah žalobcom vykonaného diela.
45. Naviac, odvolací súd dopĺňa, že aj svedecké výpovede svedkov navrhnutých žalovaným v konečnom dôsledku boli v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, keď aj z týchto v zásade vyplynula skutočnosť, že žalobca dielo nedokončil v takom rozsahu, v akom si ho objednal žalovaný, a že žalovaný dal dokončiť dielo tretími osobami.
46. Za stavu, keď žalobca zabezpečil a navrhol vykonať dôkazy (a tieto súd prvej inštancie aj vykonal), ktoré boli v súhrne dostatočné pre to, aby uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie istiny sčasti vykonaného diela v žalobou uplatnenej výške, nepostačovalo na ich vyvrátenie len opakovanie tvrdení žalovaného, že žalobca dielo nevykonal v rozsahu a v množstve, aké vyplynulo z faktúry, ktorú žalobca žalovanému za čiastočne zhotovené dielo vystavil.
47. Čo sa týka v odvolaní uvedenej námietky o tom, že žalobca sa v konaní nevysporiadal s rozdielmi medzi údajmi o množstve použitého materiálu uvedenými vo faktúre a v stavebnom denníku, a že tieto nevzal do úvahy ani súd prvej inštancie, tak k uvedenému odvolací súd uvádza, že žalovaný vo vyjadrení z 11.06.2018 konkrétne uviedol v tomto smere len to, že podľa stavebného denníka - záznamu zo 07.11.2014 bolo celkom vyliatych 60 m3 penobetónu, čo nezodpovedá údajom uvedeným na faktúre. Podľa žalobcom predloženej faktúry, ktorou žalovanému fakturoval čiastočne vykonané dielo, dodal žalovanému 67 m3. Na pojednávaní dňa 13.06.2018 žalobca opakovane k tomuto zaujal stanovisko a uviedol, že rozdiel v objeme 7 m3 vznikol tým, že žalovaný zmenil požiadavku na kvalitu penobetónu a časť dodaného penobetónu bolo potom potrebné odstrániť. Žalovaný na toto vysvetlenie žalobcu už relevantným spôsobom nereagoval a aj odvolací súd, vzhľadom na to, že aj z ostatných vykonaných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že skutočne v priebehu vykonávania diela žalovaný zmenil požiadavku na kvalitu penobetónu, nemal pochybnosti o vierohodnosti uvedeného vysvetlenia žalobcom a o tom, že táto skutočnosť nemala za následok spochybnenie ostatných vo faktúre uvedených skutočností o rozsahu časti vykonaného diela.
48. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že uvedená argumentácia žalovaného sa javí ako účelová, keďže uvedené tvrdenie o rozpore medzi faktúrou žalobcu a skutočným rozsahom diela vyvodil zo žalovaným predloženého listinného dôkazu - stavebného denníka (č. l. 171), ktorý priložil k písomnému vyjadreniu z 11.06.2018. Keď však totožný listinný dôkaz v rovnakom formáte predložil žalobca na pojednávaní dňa 09.09.2015 (č. l. 34), žalovaný sa o tomto dôkaze vyjadril tak, že je nečitateľný (č. l. 42 - predposledný riadok).
49. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí (právna veta z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej len „ÚS SR“ - sp. zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21.01.2015).
50. Teda, dôkazné bremeno vo vzťahu k uvedenému skutkovému tvrdeniu žalovaného, ktorý rozporoval výšku žalobcom uplatneného nároku, bolo na žalovanom. Ani vykonaním dôkazov žalovaným navrhnutých však toto dôkazné bremeno neuniesol, keď z týchto dôkazov (a to viac v spojení s ostatnými už v konaní vykonanými dôkazmi) nevyplynul konkrétny rozsah, v ktorom dokončovali dielo tretie osoby namiesto žalobcu.
51. Vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov smerujúcich voči I. výroku v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o príslušenstve istiny (úroku z omeškania) a voči II. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania, vo vzťahu k týmto odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP nedopĺňa žiadne ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho správnosti.
52. Z uvedených dôvodov, keď odvolací súd dospel k záveru o správnosti odvolaním napadnutého rozsudku (a to nielen vecnej - teda čo do výroku, ale i čo do odôvodnenia) v celom rozsahu, napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom sa súčasne primárne podľa § 387 ods. 2 CSP obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
53. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca oproti žalovanému ako odvolateľovi (keď potvrdenie napadnutého rozhodnutia je po procesnej stránke považované za neúspech odvolateľa v odvolacom konaní). Odvolací súd preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %), na účet právneho zástupcu žalobcu (§ 263 ods. 1 CSP) do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (§ 238 ods. 3 veta prvá, § 234 ods. 2, § 232 ods. 3 veta prvá CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP, § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch).
54. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to Civilný sporový poriadok (CSP) pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti CSP zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.