Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_8Co-43-2019.pdf
PDF · 90.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/43/2019
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly s.r.o., so sídlom Ventúrska 16, Bratislava, proti žalovanej: T. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. XX, X., o zaplatenie 377,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. novembra 2018, č. k. 42Csp/48/2017-55, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 227,92 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 21,00 Eur od 16.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,92 Eur od 03.12.2015 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 34 %. Po právnej stránke zistený skutkový stav posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 - ods. 4, § 53 ods.1, ods.2, ods.3, ods.5, ods.6, §53b ods.1, § 54 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods.2, § 2 písm.a), b), § 9 ods.1, ods.2 písm.k), § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. V prevyšujúcej časti bolo potrebné žalobu zamietnuť z dôvodu nedodržania ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na jej formu, ktorú uzatvára spotrebiteľ a dodávateľ. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať nielen zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka, ale aj uzatvárané podľa Obchodného zákonníka a osobitných predpisov. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa je potrebné venovať osobitnú pozornosť zmluvám, pri ktorých spotrebiteľ nemohol ovplyvniť ich obsah. Konštatoval, že pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Mal za to, že úverové zmluvy uzavreté dňa 27.08.2014 a dňa 13.10.2014 medzi účastníkmi konania sú spotrebiteľskými zmluvami a neriadia sa režimom Obchodného zákonníka. Vyvodil záver, že zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a vydaní kreditnej karty zo dňa 27.08.2014 a 31.10.2014 uzavreté medzi účastníkmi konania neobsahujú v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluvách
sú uvedené mesačné splátky pevnou sumou, bez toho aby bolo jasné aké časť i z toho pripadá na výšku splátok istinu, výšku splátok úrokov a výšku splátok iných poplatkov. Žalobca totiž do úverových spotrebiteľských zmlúv uviedol celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jednotlivé zložky. Z uvedeného nevyplýva výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky a priemerný spotrebiteľ nemá možnosť si uvedenú výšku ani vypočítať. Spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemal vedomosť o tom z akých položiek, v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, okrem iných aj písm. k), tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ si žalobca uplatňoval aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po splatnosti úveru, dospel k záveru, že takýto úrok mu nepatrí z dôvodov, na ktoré bližšie poukázal. Na základe uvedeného priznal žalobcovi sumu 227,92 Eur ako rozdiel medzi výškou poskytnutých úverov na základe oboch spotrebiteľských zmlúv (poskytnutá suma spolu vo výške 436,10 Eur) a uhradenými splátkami úverov spolu v celkovej výške 208,18 Eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Pri úrokoch z omeškania dospel k záveru, že uplatnené úroky vo výške 5,05 % ročne nepresahujú zákonom dovolený úrok z omeškania, keďže k prvému dňu omeškania bol v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania zo sumy 21 Eur vo výške 5,05% p.a. odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru do zaplatenia a žalobcovi zákonný úrok z omeškania zo sumy 206,92 Eur t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru do zaplatenia. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. rozhodol o náhrade trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku; do zamietnutia žaloby v časti o zaplatenia sumy 149,15 Eur s príslušenstvom, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 27.08.2014 a Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.10.2014 neobsahujú podstatnú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a že z tohto dôvodu sú poskytnuté spotrebiteľské úvery bezúročné a bezpoplatkové. Poukázal na skutočnosť, že v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 27.08.2014 sa nachádza údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V bode 1.1. časti 1. úverovej zmluvy je uvedená výška splátky 12,30 Eur, počet splátok 10 a termín splatnosti k 15. dňu v mesiaci; ako i na skutočnosť, že v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.10.2014 sa taktiež nachádza údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V bode 1.1. časti 1. úverovej zmluvy je uvedená výška splátky 30,52 Eur, počet splátok 13 a termín splatnosti k 15. dňu v mesiaci. Upriamil pozornosť na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, ktorým Súdny dvor rozhodol tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že:" nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok". Súdny dvor vo vyššie uvedenom rozsudku zároveň konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že:" zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave". V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k.: 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, v ktorom konštatoval, že" Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy "výška'' alebo "počet'' či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov'', je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje." Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mal za to, že z výkladu Súdneho dvora k smernici 2008/48 ako aj z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nevyplýva povinnosť, že by zmluva o
úvere mala obsahovať presné rozčlenenie vnútornej skladby jednotlivých splátok na časť istiny, úrokov a poplatkov a je toho názoru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 27.08.2014 a Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.10.2014 obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a nemožno považovať predmetné úverové zmluvy ako bezúročné a bezpoplatkové, a preto mu vznikol nárok v celom rozsahu, okrem uplatneného úroku z dlžnej úverovej istiny vo výške 23,56 % ročne zo sumy 34,33 Eur od 16.07.2015 až do zaplatenia a 27,40 % ročne zo sumy 237,86 Eur od 03.12.2015 až do zaplatenia.
3. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
4. V preskúmavanej veci žalobca v podanom odvolaní namieta, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku nesprávnej interpretácie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona v znením účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverových zmlúv. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmlúv o spotrebiteľskom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musela obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už bola Najvyšším súdom SR jednotne vyriešená, a to v uzneseniach najvyššieho súdu z 28. februára 2018 sp. zn. 3 Cdo 146/2017, zo 17. apríla 2018 sp. zn. 3 Cdo 56/2018, sp.zn. 4 Cdo 211/2017, 4 Cdo 187/2017 z 23. apríla 2018, sp.zn. 5 Cdo 132/2017 z 28.októbra 2018.
5. Z obsahu odôvodnenia uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t.j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia totiž zodpovedá účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a právnym záverom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti W. X. z 9. novembra 2016 a tiež účelu samotného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Pokiaľ teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.
6. V týchto rozhodnutiach najvyšší súd gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a s týmto záverom ako aj s právnou argumentáciou odôvodňujúcou tento záver, sa v preskúmavanej veci odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí. I podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z účelu právnej úpravy, vymedzeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z., a vychádzajúc z účelu a obsahu Smernice 2008/48/ES, nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy "výška", alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", možno za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
7. So zreteľom na uvedené je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespĺňajú náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase ich uzavretia, pretože neobsahujú údaj o výške, počte a termínoch splátok v rozdelení na istinu, úroky a iné poplatky.
8. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, t.j. v časti o zaplatenia sumy 149,15 Eur s príslušenstvom, zrušil podľa § 389 ods.1 písm. c) C.s.p., keďže neboli splnené zákonné podmienky ani na jeho potvrdenie a ani na jeho zmenu, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 C.s.p. s tým, že súd prvej inštancie meritórne posúdi vecnú opodstatnenosť nároku žalobcu na zaplatenie istiny v časti požadovaných úrokov, poistného a nákladov spojených s vymáhaním spolu s uplatňovanými úrokmi z omeškania a zároveň rozhodne o náhrade trov (tohto) odvolacieho konania v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).