Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KE-8Saz-1-2021.pdf
PDF · 98.24 KB
Case nature
Area
Subarea
KE-8Saz/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. D. E., posledný trvalý pobyt v A.: obec Spenkali, okres Nad Ali, provincia Hilmand, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou JUDr. Gabrielou Sedlákovou, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-336-15/2020-Ž zo dňa 23. marca 2021 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-336-15/2020-Ž zo dňa 23. marca 2021 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobcovi bola rozhodnutím žalovaného č. ČAS: MU-491-22/PO-Ž-2010 zo dňa 03. decembra 2010 v zmysle § 13 a a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o azyle“) poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia t.j. od 04. januára 2011, a to z dôvodu reálnej hrozby vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle. Následne mu bola rozhodnutiami žalovaného doplnková ochrana opakovane predĺžená, naposledy rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-122-24/2018- Ž zo dňa 19. septembra 2018.
2. Dňa 09. novembra 2020 žalobca pred pracovníkmi oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.
3. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-336-15/2020-Ž zo dňa 23. marca 2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 20 ods. 3, z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že si dňa 18. decembra 2020 vyžiadal v súlade s ustanovením § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré mu bolo doručené dňa 28. januára 2021 pod č. p. SIS-69/76-V-14-2/2021-S a ktoré v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby podlieha utajeniu
v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností, nie je súčasťou spisového materiálu žalobcu, ale je evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností.
II.
Konanie pred správnym súdom
4. Žalobca sa žalobou zo dňa 26. mája 2021 doručenou na Krajský súd v Košiciach ako v tom čase vecne a miestne príslušný správny súd toho istého dňa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z., Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“), nakoľko rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcu z dôvodu, že stanovisko podľa ustanovenia § 19 a ods. 9 zákona o azyle obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, žiadne ďalšie odôvodnenie okrem citácie ustanovenia § 20 ods. 3, § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahuje.
5. Žalobca následne poukázal na to, že od 06. marca 2019 stratilo účinnosť ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle, ktoré umožňovalo v prípade, že bolo vydané rozhodnutie o nepredĺžení doplnkovej ochrany z dôvodov uvedených v ustanovení § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle (neposkytnutie doplnkovej ochrany v prípade dôvodného podozrenia, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky), uviesť v odôvodnení takéhoto rozhodnutia len to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalobca ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018, ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného vyslovil nesúlad vyššie uvedeného § 52 ods. 2 zákona o azyle s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
6. Žalobca nedostal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnu informáciu, a teda sa nedozvedel ani len podstatu dôvodov svojej údajnej nebezpečnosti pre bezpečnosť Slovenskej republiky, preto je presvedčený o tom, že niet rozdielu medzi tým akým spôsobom upierala právo na účinnú právnu ochranu ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle do vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 06. marca 2019 a medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na to, že žiadne z ustanovení zákona o azyle neumožňuje žalovanému odôvodniť jeho rozhodnutie len s odkazom na existenciu nesúhlasného stanoviska vydaného podľa ustanovenia § 19a zákona o azyle. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol ani to, že by toto stanovisko bolo nesúhlasné.
7. Žalobca ďalej poukázal na to, že uznesením PL. ÚS 15/2020 zo dňa 27. mája 2020 prijal Ústavný súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13. ods. 2 a 4“ zákona o azyle s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 sa spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
8. V závere žalobca poprel, že by predstavoval akékoľvek nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky z akéhokoľvek hľadiska.
9. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 17. júna 2021, ktorom uviedol že si v súvislosti s opätovným vyhodnotením žiadosti žalobcu o poskytnutie doplnkovej ochrany vyžiadal dňa 18. decembra 2020 zmysle § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle stanovisko od Slovenskej informačnej služby, ktoré mu bolo doručené pod č.p. SIS-69/76-V-14-2/2021-S dňa 28. januára 2021. Nakoľko ide o informácie, ktoré podliehajú utajeniu podľa zákona číslo 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení, uvedené stanovisko nie je súčasťou spisového materiálu a tento obsahuje len úradný záznam o tom, že táto informácia je evidovaná v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že režim utajovaných skutočností podlieha určitým zákonným obmedzeniam.
10. Žalovaný tiež uviedol, že v rámci súčasnej zákonnej úpravy po pri použití § 13c ods. 4 písm. d) v spojení s § 20 ods. 3 zákona o azyle nie sú podstatné dôvody, na základe, ktorých spravodajská služba nesúhlasí s predĺžením doplnkovej ochrany, podstatná je len existencia stanoviska obsahujúceho nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. Zo strany Slovenskej informačnej služby ide o „záväzné“ stanovisko, ktoré je žalovaný povinný rešpektovať. Ak žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo rozhodnuté okrem iného o tom, že § 52 ods. 2 zákona o azyle nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, vo všeobecnosti vo vzťahu k zákonom platí zásada prezumpcie ich ústavnosti, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne inak.
11. Správny súd uznesením č.k. 8Saz/1/2021-37 zo dňa 26. júla 2021 rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 15/2020. Následne uznesením č.k. 8Saz/1/2021-66 zo dňa 17. augusta 2023 správny súd rozhodol o pokračovaní v konaní.
12. Správny súd na základe dožiadania zo dňa 13. novembra 2023 zistil, že prechodný pobyt žalobcu na adrese F. XXX/X, G. trval od 12. januára 2011 do 05. novembra 2020 a Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície inú adresu pobytu žalobcu neuviedol. Nakoľko bol správny súd toho názoru, že ustanovenie opatrovníka žalobcovi je potrebné na ochranu jeho záujmov v súvislosti s uplatňovaním jeho procesných práv v tomto súdnom konaní, uznesením č.k. 8Saz/1/2021-75 zo dňa 18. januára 2024 rozhodol o ustanovení procesnej opatrovníčky žalobcovi pre účely tohto konania.
13. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 28. februára 2024, na ktorom opatrovníčka žalobcu uviedla, že žalobca trvá na podanej žalobe a navrhuje súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť. Rozhodnutie bolo vydané na základe ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, o ktorom následne Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v dôsledku čoho stratilo účinnosť a následne aj platnosť. Preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Zástupca žalovaného predniesol, že v celom rozsahu trvá na písomnom vyjadrení žalovaného.
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods. 3. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu.
15. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.
17. Podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle, ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.
18. Podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, posúdenie žiadosti o udelenie azylu vykoná poverený zamestnanec ministerstva s primeranými vedomosťami v oblasti azylu; v prípade maloletého bez sprievodu aj s primeranými vedomosťami o jeho osobitných potrebách.
19. Podľa § 52 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.
20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom znení (ďalej aj „Správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
21. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
22. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
23. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) je počnúc 01. júnom 2023 súdom konajúcim v správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 8Saz/1/2021. Od 01. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená sudkyni ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia a je vedená pod sp. zn. KE-8Saz/1/2021.
24. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým tento rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcu podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, nakoľko stanovisko, ktoré si žalovaný vyžiadal podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.
25. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL.ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúcej súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona o azyle nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
26. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023 ďalej vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods.10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona o azyle strácajú účinnosť. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že nakoľko Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1 a 2 v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratili aj platnosť.
27. Aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona došlo s účinkom „ex nunc“, správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/11/2019 zo dňa 23. júna 2023 (konanie ktoré bolo podnetom pre vydanie vyššie uvedeného
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky), ktorý v tejto súvislosti zaujal nasledovné stanovisko: „Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.
28. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu.
29. Všetky orgány verejnej moci, vrátane, sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.
30. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. PL.ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods.10 v časti „ obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou, podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že výlučne prihliadal na nesúhlasné stanovisko s predĺžením doplnkovej ochrany podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle, rozhodol v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, hoci ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle uvádzalo, že na takéto stanovisko žalovaný prihliada, predmetné ustanovenia stratili účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
31. K námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko žalovaný len poukázal na zákonné ustanovenia bez akéhokoľvek dôslednejšieho odôvodnenia, avšak správny súd zároveň dodáva, že táto bola istým spôsobom dôsledkom platnej a účinnej právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovení § 13c ods. 4 písm. d) v spojení s § 19 ods. 9 zákona o azyle. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu vyžaduje, aby sa správny orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom vo vzťahu ku skutočnosti, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, je žiaduce dať špecifickú odpoveď.
32. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom, preto ho v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
33. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi v žalobe uplatnené právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).