Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-130-2022.pdf
PDF · 131.83 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/130/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: Vodárne a kanalizácie Stupava, s.r.o., so sídlom Devínska cesta 30, Stupava, IČO: 50 107 461, právne zast. Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO: 36 860 107, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, D., právne zast. Šoltýs & Korniet, s.r.o., so sídlom Račianska 69, Bratislava, IČO: 36 869 694, o zaplatenie: 239,80 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 11.04.2022, č.k. 31C/33/2020-171, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 239,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 239,80 eur od 15.12.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 51, § 488, § 489, § 494 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 4 ods. 4, § 18 ods. 3 písm. c), § 28 ods. 1, 2, 7, 8 a 11, § 29 ods. 2 a 3, § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ďalej len „zákon č. 442/2002 Z.z.“), ust. § 2 písm. a) bod 4 a § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon č. 250/2002 Z.z.“), ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 01.02.2013 (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca sa žalobu domáhal zaplatenia žalovanej sumy s prísl. na tom skutkovom základe, že je právnym nástupcom spoločnosti Technické služby Stupava, s.r.o., IČO: 43 859 623 (ďalej len „Technické služby Stupava, s.r.o.“), ktorá v postavení dodávateľa uzatvorila so žalovaným ako odberateľom zmluvu č. 608/2011 o odvádzaní a čistení odpadových vôd verejnou kanalizáciou, pričom za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou vystavil žalobca žalovanému fa č. 8171248 vo výške 239,80 eur, splatnú 14.12.2017, ktorú žalovaný neuhradil. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná, keď bolo jednoznačne preukázané (a medzi stranami nesporné), že žalobca je prevádzkovateľom verejnej kanalizácie v meste Stupava a že v žalovanom období od 01.01.2017 do 07.08.2017 žalovaný odvádzal odpadové vody do verejnej kanalizácie v meste Stupava z nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Žalovaný popieral, že by so žalobcom uzatvoril zmluvu o odvádzaní odpadovej vody, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 442/2002 Z.z. zrušil pôvodne účinnú vyhlášku č. 154/1978
Zb. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a podľa ust. § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. bol následne vlastník verejnej kanalizácie, prípadne jej prevádzkovateľ povinný od 01.11.2004 uzatvoriť písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s producentom odpadových vôd. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu - spoločnosťou Vodárne a kanalizácie mesta Stupava, IČO: 31 826 598 (ďalej len „Vodárne a kanalizácie mesta Stupava“) riadnu písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd, uzavretú v termíne stanovenom ust. § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. (číslo odberu 3231-920-0 zodpovedá číslu vo vystavenej faktúre), mestské zastupiteľstvo Stupava rozhodlo o zrušení predmetnej organizácie s tým, že jej právnym nástupcom sa stali Technické služby Stupava, s.r.o., čo žalobca preukázal zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 01.08.2016 (v dôsledku čoho na žalobcu ako kupujúceho podniku prešli všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahoval, pričom v zmysle čl. II ods. 1 písm. b) sa kupujúci zaviazal prevziať všetky záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a vstúpiť do právnych vzťahov, ktoré prechádzajú na kupujúceho v dôsledku prevodu časti podniku), ktorá sa týkala prevádzkovania verejnej kanalizácie v meste Stupava; naviac skutočnosť, že žalobca je od r. 2016 jediným prevádzkovateľom verejnej kanalizácie v meste Stupava bola v konaní nespornou. Súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v rozhodnom čase (od 01.01.2017 do 07.08.2017) existoval záväzkový vzťah z riadne písomne uzatvorenej Zmluvy o dodávke a odvádzaní odpadových vôd, uzavretej medzi dodávateľom Vodárne a kanalizácie mesta Stupava a žalovaným ako odberateľom (dátum napojenia 07.01.2004, číslo odberu 3231-920-0) na dobu neurčitú zo dňa 05.09.2005 (ďalej aj len ako „Zmluva o odvádzaní odpadovej vody“). Súd prvej inštancie skonštatoval, že je pravdivé tvrdenie žalovaného, že k uzatvoreniu novej zmluvy č. 608/2011 so spoločnosťou Technické služby Stupava, s.r.o. nedošlo, pretože nedošlo k jej podpisu žalovaným, teda zmluva nenadobudla platnosť a ani účinnosť a nebola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv, čo bolo v zmysle čl. 7.3 podmienkou jej účinnosti. Súd prvej inštancie mal ale za to, že medzi stranami existoval záväzkový vzťah, a to na základe Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody, pričom žalobca je právnym nástupcom z predmetného právneho vzťahu. Námietku žalovaného, že by bolo neprípustnou zmenou skutkových tvrdení, ak by žalovaný odvodzoval aktívnu legitimáciu z inej zmluvy ako zo zmluvy uvedenej v žalobe, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú a poukázal na to, že žalobca bol v konaní povinný preukázať svoju aktívnu legitimáciu, teda skutočnosť, že so žalovaným bol v zmluvnom vzťahu týkajúcom sa odvodu odpadových vôd, čo v konaní aj preukázal. Súd prvej inštancie uviedol, že stočné sa platí za odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie a že pokiaľ nie je množstvo vypúšťaných odpadových vôd merané, fakturuje sa množstvo vypúšťaných odpadových vôd do verejnej kanalizácie podľa množstva vody odoberanej z verejného vodovodu, s pripočítaním množstva vody získaného z iných zdrojov (vlastný zdroj, dažďová voda), teda vodárenským spoločnostiam sa uhrádza nielen odvádzanie odpadových vôd, ale vôd odvádzaných z povrchového odtoku, ktorou sa rozumie voda z atmosférických zrážok, ktorá je odvádzaná verejnou kanalizáciou (t.j. zrážková voda). Skonštatoval, že bolo nesporné, že žalovaný vodu do verejného vodovodu odvádzal, ale namietal výšku odvedenej vody (229 m3) s odôvodnením, že túto používa aj na zavlažovanie záhrady. V konaní bolo nesporné, že množstvo vypúšťaných vôd do verejnej kanalizácie nebolo žalobcom ako prevádzkovateľom kanalizácie osobitne merané, nebola uzavretá iná dohoda ohľadne odvodu vody, preto sa uplatní ust. § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. Čo sa týka namietaného fakturovaného množstva vody odobratej z verejného vodovodu, súd prvej inštancie uviedol, že v prílohe k fa č. 8171248 žalobca uviedol stav vodomeru k 01.01.2017 – 1.172 m3 a na konci obdobia 07.08.2017 - 1.473 m3, t.j. spotrebu 301 m3, od ktorej odpočítal sumu 72 eur a dospel k žalovanej sume. Súd prvej inštancie doplnil, že žalovaný v konaní predložil dôkaz, v ktorom v tabuľke uvádza čísla faktúr aj stav meradiel, zhodne uviedol stav meradla k 08.08.2017 - 1.473 m3 a ku dňu 31.12.2016 – 1.168 m3, teda spotrebu za dané obdobie 305 m3, pričom nevychádzal zo spotreby od 01.01.2017, ale od 31.12.2016. S ohľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie výšku spotreby vody za nespornú, naviac z danej spotreby si žalobca uplatnil iba 229 m3, teda menej ako sám žalovaný tvrdil, že spotreboval. Ceny za jeden m3 žalovaný nenamietal, pričom ide o regulovanú cenu schvaľovanú každoročne pre jednotlivé spoločnosti v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. K námietke žalovaného, že časť vody neodtiekla do kanalizácie, ale ju spotreboval na polievanie záhrady, vyhodnotil súd prvej inštancie tak, že žalovaný nepreukázal osobitnú dohodu so žalobcom ohľadne určovania množstva vody odvedenej do verejnej kanalizácie, nepreukázal dohodu s prevádzkovateľom, či vlastníkom verejnej kanalizácie a nainštalovanie vlastného merača produkovanej odpadovej vody, preto sa uplatňuje domnienka v ust. § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. a takto zistené množstvo odpadových vôd je podkladom na vyúčtovanie stočného. Súd prvej inštancie uviedol, že zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva, na aké účely bola voda z tvrdeného osobitného merača nainštalovaného dodávateľom vody (a nie prevádzkovateľom kanalizácie) spotrebovaná, či skutočne nebola odvedená do kanalizácie a spotrebovaná spôsobom
tvrdeným žalovaným, skonštatoval, že žalovaný nepreukázal existenciu osobitného meradla na základe prevádzkového poriadku prevádzkovateľa kanalizácie (§ 29 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z.z.), ktorý by osobitne meral množstvo produkovanej vody do kanalizácie a uzavrel, že nárok žalobcu bol v konaní preukázaný a dôvodne uplatnený. Súd prvej inštancie tak zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 239,80 eur titulom vyúčtovaného stočného za obdobie od 01.01.2017 do 07.08.2017 podľa fa č. 8171248 a úroku o omeškania vo výške 8 % ročne (v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. účinného do 01.02.2013) z dôvodne uplatnenej sumy 239,80 eur od 15.12.2017 (t.j. deň nasledujúci po splatnosti faktúry v súlade s bodom 3 VOP žalobcu). O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov vo výške 100%, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
3. Proti rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a namietal, že súd prvej inštancie pochybil pri rozhodovaní o vydaní platobného rozkazu, keď neskúmal dôkazy predložené žalobcom a vydal platobný rozkaz, keď žalobca nárok odvodzoval od absolútne neplatnej zmluvy, naviac v prípade, keď ide o spotrebiteľsky spor. K vydaniu platobného rozkazu nemalo dôjsť s poukazom na ust. § 292 ods. 2 CSP, pretože išlo o prípad očividne neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve č. 608/2011 (absencia podpisu spotrebiteľa) a predloženie absolútne neplatnej a neúčinnej zmluvy, od ktorej podnikateľ (žalobca) odvodzuje svoj žalobný nárok voči spotrebiteľovi (žalovanému), preto platobný rozkaz musel byť zrušený. Uvedené uvádzal žalovaný na utvorenie komplexnej mozaiky pochybení súdu prvej inštancie v konaní. Poukázal na to, že žalobca odvodzoval svoj žalobou uplatnený nárok od absolútne neplatnej zmluvy č. 608/2011, čo pri vynaložení primeranej odbornej starostlivosti muselo byť známe aj žalobcovi, ktorý v rámci svojich písomných podaní ani pojednávania dňa 28.01.2022 výslovne neuviedol, že by medzi žalobcom a žalovaným vznikol alebo existoval iný zmluvný vzťah ako zo zmluvy č. 608/2011, teda zo Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody zo dňa 05.09.2005 (uzatvorenej na dobu neurčitú medzi žalovaným ako odberateľom a dodávateľom Vodárne a kanalizácie mesta Stupava), ktorú v konaní predložil žalovaný a žalobca o nej nemal vedomosť. Žalobca tak v spore so spotrebiteľom odvodzoval svoj nárok od absolútne neplatnej zmluvy, označil spotrebiteľa ako zodpovedného za to, že si žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť uzavrieť so žalobcom zmluvu podľa zákona č. 442/2002 Z.z. Žalovaný predložil v konaní Zmluvu o odvádzaní odpadovej vody výlučne z dôvodu, že žalovaný nevedel určiť, či táto Zmluva o odvádzaní odpadovej vody je ešte platná a účinná, čo zavinil výlučne žalobca. Nakoľko o existencii Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody, predloženej žalovaným, žalobca netušil, možno ho označiť za nedbalého hospodára, ktorého prístup nemôže byť na ťarchu žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný v konaní namietal, že pokiaľ sa žalobca rozhodne (takmer pred ukončením konania pred súdom prvej inštancie) odvodzovať svoj nárok uplatnený žalobou od inej zmluvy predloženej žalovaným, jedná sa podľa žalovaného o zmenu žaloby v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP (podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe), ktorá je v sporoch s ochranu slabšej strany, kde je žalovaným spotrebiteľ, neprípustná (§ 294 CSP) a žiadal žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietnuť, pretože žalobca odvodzoval uplatnený nárok z absolútne neplatnej zmluvy (zmluva č. 608/2011). Žalovaný sa v tomto rozsahu nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že nejde o zmenu žaloby, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007, podľa ktorého za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe. Žalovaný bol presvedčený, že pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok od zmluvy č. 608/2011, pričom o Zmluve o odvádzaní odpadovej vody sa v žalobe nezmienil a počas konania zmenil svoju argumentáciu pripúšťajúc, že zmluva č. 608/2011 je absolútne neplatná, žalovaný má za to, že takáto zásadná zmena skutkových okolností, ktoré majú vplyv na ustálenie nároku žalobcu, sú zmenou žaloby. Nestotožnil sa s argumentáciou ohľadne preukazovania aktívnej legitimácie žalobcu, ktorú žalobca v konaní preukázal až po predložení Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody, predloženej žalovaným, teda dôkaz o aktívnej legitimácií žalobcu v konaní predložil žalovaný, čo považoval žalovaný v spotrebiteľských sporoch za neprípustné a vylúčené a poukázal na ust. § 294 CSP. Mal za to, že je vylúčené, aby žalovaný ako spotrebiteľ suploval žalobcu pri predkladaní relevantných dôkazov, od ktorých žalobca odvodzuje svoj uplatnený nárok a že existencia záväzkového vzťahu vyplynula až z dôkazu predloženého žalovaným, čo nemôže byť na jeho ťarchu. Pri závere o existencii záväzkového vzťahu sa mal podľa žalovaného súd prvej inštancie s týmto zistením vysporiadať
v kontexte tvrdení a dôkazov predložených žalobcom, a keďže tak neučinil, zásadným spôsobom porušil zásady ochrany spotrebiteľa a žalobcovi priznal nárok zo zmluvy, ktorú žalobca nepredložil v konaní ako dôkaz a od ktorej neodvodzoval uplatnený nárok. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a aby žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.05.2022 a uviedol k pochybeniu súdu prvej inštancie pri vydávaní platobného rozkazu s poukazom na jeho zákonnú úpravu, že súd pri skúmaní podmienok na vydanie platobného rozkazu o opísaných skutočnostiach dokazovanie nevykonáva, neskúma ani pravosť listín priložených k žalobe, iba vykoná právne posúdenie skutkového základu veci - zistí, aký nárok si žalobca uplatňuje, aký právny predpis sa má v danom prípade použiť, teda skúma len existenciu právnej normy, pod ktorú je možné subsumovať skutkové tvrdenia žalobcu a pri ich naplnení vo veci môže rozhodnúť platobným rozkazom. K neprijateľnosti zmluvných podmienok žalobca uviedol, že ak by zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, súd prvej inštancie by platobný rozkaz s určitosťou nevydal a že žalovaný v konaní až do podania odvolania nenamietal neprijateľnosť zmluvných podmienok a ani neuviedol žiadnu relevantnú zmluvnú podmienku, ktorá by podľa jeho názoru mala byť neprijateľná. K odvolacej argumentácii žalovaného poukázal žalobca na rozsudok NS SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 6 Cdo 179/2010 podľa ktorého, zodpovednosť účastníka konania za unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa prejavuje nielen v tom, že účastník musí niesť procesnú zodpovednosť za neunesenie týchto bremien, teda za nepreukázanie ním tvrdených skutočností, ale že musí znášať dôsledky ním zvolenej procesnej obrany aj v prípade, ak ním tvrdené a preukázané skutočnosti svedčia vo vzťahu k predmetu konania v prospech druhej spornej strany, preto argumenty o tom, že žalovaný suploval žalobcu pri predkladaní dôkazov je absolútne irelevantný. To, že žalovaný predložil do konania dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku boli na prospech žalobcu, ktorý túto situáciu vyhodnotil a podľa toho následne postupoval, nie je v žiadnom prípade v rozpore so základnými princípmi CSP a na ťarchu žalovaného môže byť to, že neuniesol dôkazné bremeno. Na pojednávaní dňa 28.01.2022 žalovaný predložil súdu prvej inštancie a žalobcovi Zmluvu o odvádzaní odpadovej vody, ktorú žalobca nemal z objektívnych dôvodov k dispozícii (zrušenie príspevkovej organizácie Vodárne a kanalizácie Stupava), po oboznámení sa s ktorou ju žalobca vyhodnotil ako dôkaz, ktorý slúži v jeho prospech, ktorým vie bez pochyby preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu, hoci svoj nárok uplatňoval na základe zmluvy č. XXX/XXXX, uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu Technické služby Stupava, s.r.o. Právny predchodca žalobcu Technické služby Stupava, s.r.o. mal záujem o formálne potvrdenie prechodu práv, záväzkov a pohľadávok z príspevkovej organizácie Vodárne a kanalizácie Mesta Stupava, preto zaslal žalovanému spornú zmluvu na podpis s požiadavkou o zaslanie podpísanej verzie zo strany žalovaného, nakoľko z objektívneho hľadiska nebolo možné, aby zamestnanci právneho predchodcu žalobcu Technické služby Stupava, s.r.o. sa fyzicky stretli s každým jedným obyvateľom Mesta Stupava, využívajúcim v tom čase jeho služby a uzatvorili tak nové zmluvy o odvádzaní a čistení odpadových vôd. Túto požiadavku žalovaný odignoroval, nerešpektujúc právne predpisy týkajúce sa verejných vodovodov a verejných kanalizácií. Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol problémovým odberateľom, ktorý si svoje záväzky vedome neplnil a to či už voči právnemu predchodcovi žalobcu Technické služby Stupava, s.r.o. alebo žalobcovi, čo vyplýva aj z predloženej Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 01.08.2016 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Technické služby Stupava, s.r.o. a žalobcom. Žalobca mal za to, že v posudzovanom prípade by mal odvolací súd brať do úvahy aj správanie žalovaného v širšom kontexte. Žalobca uviedol, že preukázanie aktívnej legitimácie neznamená, že ide o zmenu žaloby, keď aktívna vecná legitimácia znamená právnu spôsobilosť na strane žalobcu byť subjektom práv a povinností, ktoré sú predmetnom súdneho alebo iného konania, teda žalobca na základe predloženej zmluvy osvedčil, že zmluvný vzťah existuje a tento zmluvný vzťah prešiel na žalobcu, z ktorého zmluvného vzťahu bol žalobca oprávnený uplatňovať si svoj nárok a týmto preukázaním aktívnej vecnej legitimácie podstatne nezmenil ani nedoplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe; naviac prostriedky procesného útoku a obrany môžu obe strany sporu môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí. Žalobca mal za to, že v posudzovanom prípade by malo ísť o takú zmenu skutočností, ktoré by mali vplyv na zmenu právnej kvalifikácie, čo to sa v tomto prípade nestalo a stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 16.06.2022, v ktorom odkázal na svoje predchádzajúce podania a doplnil, že ust. § 299 ods. 2 CSP sa týka prejednávanej veci, keď sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že zmluva č. XXX/XXXX je absolútne neplatná, čo žalovaný od začiatku namietal, pričom výpočet neprijateľných zmluvných podmienok je v právnych predpisoch exemplifikatívny a podľa názoru žalovaného je potrebné prisvedčiť výkladu, že pokiaľ na zmluve so spotrebiteľom absentuje podpis spotrebiteľa, resp. absentuje akékoľvek iný dôkaz preukazujúci prijatie návrhu zmluvy spotrebiteľom, pričom žalobca si od takejto zmluvy odvodzuje svoj nárok, je toto nepochybne neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podobne možno posúdiť podriadenie zmluvy pod režim Obchodného zákonníka. K argumentácii ohľadne zmeny žaloby sa podľa žalovaného snaží žalobca vyviniť zo svojho konania spočívajúceho v odvodzovaní svojho nároku z titulu absolútne neplatnej zmluvy. Zmätočnosť archivácie zmluvnej dokumentácie zo strany právnych predchodcov žalobcu nemôže byť na ťarchu žalovaného spotrebiteľa - žalobca trval na tom, že odvodzuje nárok z absolútne neplatnej zmluvy a odvodzovanie žalobného nároku Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody, vo vzťahu ku ktorej žalobca obsiahlymi listinnými dôkazmi preukazoval svoje právne nástupníctvo, je podľa žalovaného zmenou žaloby. Žalobca si až v priebehu konania uvedomil, že v konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, preto začal svoj nárok odvodzovať od Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody predloženej žalovaným, ktorý ju predložil iba v rámci svojej procesnej obrany. Žalovaný uviedol, že nevie, čo si žalobca predstavuje pod „formálnym potvrdením prechodu práv“, ktorým podľa žalovaného nie je uzatvorenie novej zmluvy.
6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 01.07.2022 a poukázal na to, že tvrdenia žalovaného len potvrdzujú preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu viac nevyjadril.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.
10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 239,80 eur na tom skutkom základe, že je právnym nástupcom spoločnosti Technické služby Stupava s.r.o., ktorá ako dodávateľ na základe zmluvného záväzkového vzťahu so žalovaným ako odberateľom vykonávala pre neho odvádzanie a čistenie odpadových vôd verejnou kanalizáciou, za čo bol žalovaný povinný zaplatiť (regulovanú) cenu, vyúčtovanú mu fa č. XXXXXXX na sumu 239,80 eur so splatnosťou 14.12.2017, ktorú žalovaný neuhradil. Žalobca v konaní svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval od právneho nástupníctva - od Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 01.08.2016 uzatvorenej medzi ním ako kupujúcim a predávajúcim Technické služby Stupava, s.r.o., z prílohy č. 1 ktorej vyplýva aj prechod pohľadávky voči žalovanému. Podľa zápisnice z 55. zasadnutia Mestského zastupiteľstva Stupava zo dňa 05.08.2010 mestské zastupiteľstvo schválilo zrušenie príspevkovej organizácie Vodárne a kanalizácie mesta Stupava ku dňu 31.12.2010 a schválilo jej prechod, vrátane pracovno-právnych vzťahov na Technické služby Stupava s.r.o. a prechod záväzkov a pohľadávok na Mesto Stupava. Predaj časti podniku v prospech žalobcu je zapísaný aj v obchodnom registri, čo potvrdzoval výpis z obchodného registra spoločnosti Technické služby Stupava s.r.o. (predaj časti podniku na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 01.08.2016 na spoločnosť Vodárne a kanalizácie Stupava, s.r.o., IČO: 50 107 461). V konaní nebolo sporné, že žalobca prevádzkuje verejnú kanalizáciu v Stupave od r. 2016.
11. Súd prvej inštancie poukázal pri opise skutkového stavu na ust. zákona č. 442/2002 Z.z., Občianskeho zákonníka, VOP, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie primerane vysvetlil, prečo považoval nárok žalobcu v časti zaplatenia sumy 239,80 eur s
príslušenstvom za dôvodný. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovaného uvádza nasledovné.
12. Podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.
13. Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
14. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
15. Podľa ust. § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.
16. Podľa ust. § 4 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody zo dňa 05.01.2005, producentom odpadových vôd vypúšťaných do verejnej kanalizácie (ďalej len „producent") je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie a ktorá vypúšťa odpadové vody do verejnej kanalizácie.
17. Podľa ust. § 18 ods. 3 písm. c) zákona č. 442/2002 Z.z. prevádzkovateľ verejnej kanalizácie, má právo na stočné, ak sa nedohodne, že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie.
18. Podľa ust. § 28 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase vystavenia faktúry č. 8171248, spoluproducent odpadových vôd (ďalej len „spoluproducent") je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá vypúšťa odpadové vody prostredníctvom producenta (§ 4 ods. 4).
19. Podľa ust. § 28 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase vystavenia faktúry č. 8171248, za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné, ak sa nedohodne, že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku.
20. Podľa ust. § 28 ods. 7 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase vystavenia faktúry č. 8171248, ak sa producent so spoluproducentmi nedohodne inak, producent rozpočíta spoluproducentom vypúšťané množstvo odpadových vôd podľa smerných čísel spotreby vody.
21. Podľa ust. § 28 ods. 8 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase vystavenia faktúry č. 8171248, právo na stočné vzniká vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie.
22. Podľa ust. § 28 ods. 11 zákona č. 442/2002 Z.z. účinného v čase vystavenia faktúry č. 8171248, stočné je platba za odvedenú odpadovú vodu, ktorú tvorí súčin ceny za 1m3 odvedenej odpadovej vody verejnou kanalizáciou a spravidla aj čistenej odpadovej vody podľa osobitného predpisu a množstva odvedenej odpadovej vody.
23. Podľa ust. § 29 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z.z., meranie množstva vody odvedenej do verejnej kanalizácie zabezpečuje producent svojím meradlom, ak to ustanovuje prevádzkový poriadok verejnej kanalizácie.
24. Podľa ust. § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z., ak sa vlastník verejnej kanalizácie, prípadne prevádzkovateľ nedohodne s producentom inak a ak nie je množstvo vypúšťaných odpadových vôd merané, má sa za to, že odberateľ, ktorý odoberá vodu z verejného vodovodu, vypúšťa do verejnej kanalizácie také množstvo vody, ktoré podľa zistenia odobral z verejného vodovodu, s pripočítaním množstva vody získanej z iných zdrojov. Takto zistené množstvo odpadových vôd je podkladom na vyúčtovanie stočného.
25. Podľa ust. § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z., vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie, prípadne prevádzkovateľ je povinný do dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona uzavrieť písomnú zmluvu o dodávke vody alebo o odvádzaní odpadových vôd s fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré sú v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona pripojené na verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu a takúto zmluvu doteraz uzatvorenú nemajú.
26. Podľa ust. § 2 písm. a) bod 4 zákona 250/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie a) sieťovými odvetviami vodné hospodárstvo.
27. Podľa ust. § 9 ods. 1 písm. b) zákona 250/2012 Z.z., Úrad vykonáva cenovú reguláciu podľa § 11, 12 a 14. 28. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP). V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna taká vada, ktorá by vyústila do nesprávneho rozhodnutia vo veci. Námietky žalovaného, že platobný rozkaz nemal byť súdom prvej inštancie vydaný, za súčasnej situácie, že tento bol v dôsledku žalovaným podaného odporu zrušený a bolo nariadené pojednávanie, na ktorom bola žalovanému umožnená realizácia jeho procesných práv v plnom rozsahu, nezakladajú dôvodnosť tohto žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu. 29. K skúmaniu (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je treba vecnou legitimáciou rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ ide o dvojstranné právne pomery, v ktorých účastníci stoja svojimi návrhmi proti sebe, jedná sa buď o vecnú legitimáciu aktívnu (na strane žalobcu) alebo o vecnú legitimáciu pasívnu (na strane žalovaného). Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca domnieva, že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba o to, či nimi skutočne sú, alebo nie sú. 30. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta, a zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 407/2016-37). 31. Ohľadne skúmania vecnej legitimácie strán sporu sa odvolací súd stotožňuje so záverom a postupom súdu prvej inštancie, keď posúdil danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu titulom jeho právneho nástupníctva v zmluvnom vzťahu so žalovaným, ktorý bol založený Zmluvou o odvádzaní odpadovej vody (zo dňa 05.09.2005). Uvedený záver nediskvalifikuje ani skutočnosť, že Zmluvu o odvádzaní odpadovej vody v konaní predložil žalovaný. Zo žiadneho ustanovenia CSP (ani úpravy konania so slabšou stranou – spotrebiteľom) nevyplýva, že by na takýto žalovaným predložený dôkaz, preukazujúci aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, nemal súd v konaní prihliadať.
32. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti komentár k ust. § 191 CSP z ktorého vyplýva: „Veta za stredníkom v odseku jeden komentovaného ustanovenia je jedným z prejavov tzv. materiálneho vedenia sporu v sociálnej koncepcii civilného procesu (porovnaj výklady pred článkom 1). Súd nie
je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu (odtiaľ názov materiálne vedenie sporu). Prejavom týchto korekcií súhrnne nazývaných ako materiálne vedenie sporu je najmä tzv. dopytovacie oprávnenie súdu vo vzťahu k procesnému dokazovaniu (porovnaj najmä § 150 ods. 2 a naň nadväzujúci § 195 ods. 1, § 202 ods. 1 a pod.) a veta za stredníkom v komentovanom ustanovení. Súd podľa nej môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany alebo procesného útoku sporovej strany ako klamlivé (perfídne) s následkom strany sporu. Inak povedané, sankciou za „procesné klamstvo“ môže byť v koncepte voľného hodnotenia dôkazov a materiálneho vedenia sporu aj prehra v spore. Tým je pomerne razantne obmedzené disponovanie sporových strán so skutkovým stavom, čo v historickom kontexte znamenalo limity príliš liberálneho vnímania civilného procesu, a v dnešnom, modernom civilom procese ide o výrazný demokratizačný prvok k celkovej spravodlivosti civilného procesu.“ (viď aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 731-732). Uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 14.09.2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009: „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci“ a potvrdzuje to aj rozhodovacia prax, napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.06.2013, sp. zn. 24Co/105/2013, podľa ktorého: „Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.“ 33. Vyššie uvedené právne a teoretické východiská korešpondujú aj so záverom rozsudku NS SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 6Cdo/179/2010, na ktoré správne poukazoval žalobca, že procesná strana musí znášať dôsledky ňou zvolenej procesnej obrany aj v prípade, ak ňou tvrdené a preukázané skutočnosti svedčia vo vzťahu k predmetu konania v prospech druhej spornej strany; nie je dôvod abstrahovať od citovaných záverov ani vo vzťahu k spotrebiteľovi. 34. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že odvodzovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom zo Zmluvy o odvádzaní odpadovej vody napriek tomu, že v žalobe uviedol Zmluvu č. 608/2011 (vo vzťahu ku ktorej bolo v konaní preukázané, že nebola platne uzavretá/ podpísaná so žalovaným) nie je (neprípustnou) zmenou žaloby podľa ust. § 294 CSP v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP. Predmetom žaloby v konaní bolo zaplatenie sumy 239,80 eur s príslušenstvom titulom neuhradenej faktúry za poskytnuté služby - odvádzanie odpadových vôd – žalobcovi ako právnemu nástupcovi prevádzkovateľa verejnej kanalizácie v zmluvnom vzťahu so žalovaným (pôvodne označená Zmluva č. 608/2011, neskôr Zmluva o odvádzaní odpadovej vody) v zmysle zákona č. 442/2002 Z.z. V danom prípade, doplnením a označením inej zmluvy s totožným predmetom zmluvy
- odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou - v priebehu konania žalobcom, odôvodňujúcim (totožný) žalobou uplatnený nárok v rámci procesnej obrany žalobcu k tvrdeniam žalovaného, za súčasnej existencie predchádzajúcej platne uzavretej zmluvy (Zmluva o odvádzaní odpadovej vody uzavretá právnym predchodcom žalobcu so žalovaným), sa nejedná o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, teda nejde o zmenu žaloby podľa ust. § 140 ods. 2 CSP. Žalobca tak osvedčil existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom (ako právnym nástupcom pôvodného dodávateľa) a žalovaným (ako odberateľom), teda že strany sporu sú nositeľmi - subjektami práv a povinností, o ktoré v konaní ide, a to bez zmeny právnej kvalifikácie uplatneného nároku.
35. Ak teda žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP (teda že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci), k uvedenému odvolaciemu dôvodu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.
36. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi patrí plná náhrada trov odvolacieho konania od neúspešného žalovaného. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).