Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-125-2022.pdf
PDF · 186.68 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/125/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
– 22 –
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Ing. Jitky Mlynarčíkovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: Horská služba Malá Fatra, Dom horskej služby, Vrátna 514, 013 06 Terchová, IČO: 42 222 184, právne zastúpeného: GARANT PARTNER legal s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia - ústredie, Grösslingová 5, 811 09 Bratislava, IČO: 00 156 906 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3397001122/7305/25/2022-17546/2022/Ant zo dňa 18. mája 2022, takto
rozhodol:
– 23 –
I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
– 20 –
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina (ďalej ako „správny orgán prvého stupňa“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vyhotovil protokol č. XXXX/XX/XXXX/A./ XXXX zo dňa 13.11.2019 (ďalej len „protokol“), kde skonštatoval, že účastník konania vykonal dňa 04.05.2019 prípravu čakateľov na členstvo v Národnej prírodnej rezervácii (ďalej ako „NPR“) Chleb, kde platí piaty stupeň územnej ochrany bez toho, aby mu na túto činnosť bol príslušným orgánom štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny vydaný súhlas podľa § 16 ods. 2 v znení § 13 ods. 2 písm. j) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 543/2002 Z. z.“), čím vykonal skutok, ktorý by mohol byť iným správnym deliktom podľa zákona č. 543/2002 Z. z. S protokolom bol účastník konania oboznámený dňa 20.11.2019. Dňa 03.12.2019 a 06.12.2019 bolo inšpekcii doručené vyjadrenie účastníka konania k protokolu, kde účastník konania spochybňoval pramene kontrolných zistení, pravosť predloženej dochádzkovej knihy a záznamu, jej účelové pozmenenie. Listom zo dňa 25.02.2020, ktorý bol doručený dňa 28.02.2020 správny orgán prvého stupňa požiadal účastníka o zaslanie konkrétnych dokladov ako aj o zaslanie definície pojmov služba a hliadkovanie v teréne v súvislosti s činnosťou účastníka konania, ak neboli definované písomne. Dňa 16.03.2020 žalobca cestou právneho zástupcu podal vyjadrenie, prílohou ktorého boli Stanovy zo dňa 03.12.2016 bez dodatkov - kópia, Uznesenie č. 8/2018 zo dňa 03.09.2018
- kópia, Rozpis služieb na deň 04.05.2019 - kópia z elektronického systému, Kópia záznamu z dochádzkovej knihy ku dňu 04.05.2019 a Plnomocenstvo zo dňa 10.03.2020 notársky neoverené. Doručené písomnosti neobsahovali vyjadrenie k definícii pojmov služba a hliadkovanie v teréne v súvislosti s činnosťou účastníka konania. Tiež doručené písomnosti neobsahovali rozpis služieb, brigád, hliadkovaní v teréne a ďalších za máj 2019, zoznam členov a uchádzačov o členstvo, ktorý bol v platnosti v máji 2019 s uvedením mena, priezviska, roku narodenia a adresy trvalého/prechodného pobytu ako ani dochádzkovú knihu za rok 2019. Správny orgán prvého stupňa listom zo dňa 21.04.2020, ktorý bol doručený účastníkovi konania dňa 11.05.2020 požiadal o doplnenie chýbajúcich údajov, čo účastník listom z 21.05.2020 doručeným inšpekcii prostredníctvom právneho zástupcu odmietol. Listom zo dňa 20.07.2020, doručeným dňa 20.07.2020 inšpekcia opakovane požiadala účastníka konania o doplnenie údajov, čo účastník konania opakovane odmietol dňa 21.07.2020. Následne správny orgán prvého stupňa opätovne požiadal účastníka o doplnenie požadovaných údajov listom z 02.11.2020, ktorý bol doručený dňa 04.11.2020 a účastník konania listom zo dňa 05.11.2020 doručeným inšpekcii dňa 05.11.2020 opakovane odmietol doplniť požadované údaje a dokumenty. Správny orgán prvého stupňa oznámením zo dňa 19.11.2020, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 11.12.2020 oznámil žalobcovi ako účastníkovi konania začiatok konania o uložení poriadkovej pokuty podľa § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. za nesplnenie si povinnosti podľa § 71 ods. 4 písm. d) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. nepodaním vyjadrenia o skutočnostiach dôležitých pre výkon štátneho dozoru a nepredložením požadovaných dokladov a iných písomností. Správny orgán prvého stupňa pôvodne rozhodnutím Číslo spisu: XXXXXXXXXX/XXXX/XX/XXXX/XXX-XXXXX/XXXX zo dňa 12.01.2021 ako orgán štátnej správy príslušný podľa § 9 a § 10 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v súlade s úpravou § 64 ods. 1 písm. b) a § 66 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. uložil žalobcovi podľa § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. poriadkovú pokutu vo výške 700,- Eur za to, že v lehote 10 dní od doručenia opakovanej žiadosti na podanie vysvetlenia a predloženie dokladov č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2020, ktorá bola účastníkovi konania doručená dňa 04.11.2020 nepodal inšpekcii vyjadrenie o tom, čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou účastníka konania, nezaslal rozpis služieb, brigád, hliadkovaní v teréne a ďalších svojich aktivít za mesiac máj 2019; nezaslal zoznam členov a uchádzačov o členstvo, ktorý bol v platnosti v mesiaci máj 2019 s uvedením mena, priezviska, roku narodenia a adresy trvalého/prechodného pobytu a nezaslal dochádzkovú knihu za rok 2019, teda za nesplnenie povinnosti podľa § 71 ods. 4 písm. d) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. podať vysvetlenie o skutočnostiach dôležitých pre výkon štátneho dozoru a predložiť požadované doklady a iné písomnosti.
2. Slovenská inšpekcia životného prostredia ústredie ako odvolací správny orgán rozhodnutím Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant zo dňa 12.04.2021 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej ako „správny poriadok“) zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým bola žalobcovi uložená poriadková pokuta podľa § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. vo výške 700,- Eur, tak že zmenil skutkové vymedzenie porušenia právnej povinnosti žalobcom obsiahnuté vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu v časti vymedzenia lehoty, v ktorej bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov a vysvetlenia, t.j. v lehote 7 pracovných dní.
3. Podaním zo dňa 19.04.2021 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa Číslo spisu 3397400321/5849/75/2019/ Boh-45562/2020 zo dňa 12.01.2021 ako aj odvolacieho orgánu - Slovenskej inšpekcie životného prostredia ústredie Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant zo dňa 12.04.2021 a tieto zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
4. Krajský súd Žilina rozsudkom sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021, ktorý sa stal právoplatným dňa 01.02.2022, zrušil rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie so sídlom v Bratislave Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant vydané dňa 12.04.2021 a vec vrátil Slovenskej inšpekcii životného prostredia - ústredie na ďalšie konanie. Žalobcovi voči žalovanému súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania (ďalej ako „Rozsudok sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021“).
5. V odôvodnení Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021 súd uviedol vo väzbe na hodnotenie opakovanej žiadosti o súčinnosť zo strany správneho orgánu prvého stupňa podľa jeho žiadosti zo dňa 21.04.2020, zo dňa 15.07.2020 a zo dňa 02.11.2020, že v obsahu týchto žiadostí sa odkazovalo na úpravu podľa § 71 ods. 2 písm. c), písm. f), ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. a v rámci poučenia na úpravu podľa § 71 ods. 4 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), ods. 17 zákona č. 543/2020 Z. z., keď na procesný postup v časti pokiaľ ide o žiadosť o súčinnosť v smere predloženia vyjadrenia čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou organizácie Horská služba Malá Fatra, nebol daný dôvod, keďže žalobca vo svojej reakcii podľa listu zo dňa 10.03.2020 uviedol, že k požadovanému vysvetleniu pojmu „služba“ a „hliadkovanie v teréne“ uviedol, že tieto pojmy nie sú v dokumentoch Horskej služby Malá Fatra, o.z. definované, a preto sa uplatňuje štandardný gramatický výklad tak, ako ho prezentujú oficiálne slovníky slovenského jazyka s tým, že samotný výkon služby a hliadkovania v teréne je v praxi limitovaný všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane rešpektovania zákona č. 543/2002 Z. z. Krajský súd Žilina tiež uviedol, že skutkový stav, ktorý zobrali správne orgány za základ svojich rozhodnutí je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pokiaľ ide o ich založenie na skutkovom závere, podľa ktorého žalobca v lehote 10 dní (podľa rozhodnutia odvolacieho orgánu v lehote 7 pracovných dní) od doručenia opakovanej žiadosti na podanie vysvetlenia a predloženie dokladov č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2020, ktorá bola účastníkovi konania doručená dňa 04.11.2020, nepodal inšpekcii vyjadrenie o tom, čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou účastníka konania. Porušenie právnej povinnosti žalobcu podľa § 71 ods. 4 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. nepodaním vysvetlenia o skutočnostiach dôležitých pri výkone štátneho dozoru žalobcom v lehote 7 pracovných dní od doručenia opakovanej žiadosti na podanie vysvetlenia č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2020, v ktorom vysvetlení mal žalobca uviesť čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou účastníka konania, z obsahu pripojeného administratívneho spisu podľa Krajského súdu v Žiline nevyplývalo. Uvedené skutočnosti potom naplnili dôvod zrušenia rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie so sídlom v Bratislave Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant zo dňa 12.04.2021 podľa § 191 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“), teda z dôvodu, že za základ rozhodnutia bol vzatý skutkový stav, ktorý je v rozpore s administratívnym spisom. Krajský súd v Žiline vec vrátil Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie s právnym názorom, že v prípade skonštatovania administratívnej zodpovednosti žalobcu je potrebné vydať vo veci rozhodnutie, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, ktorý nebude v rozpore s administratívnym spisom.
6. Slovenská inšpekcia životného prostredia – ústredie (ďalej ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“) vydala následne nové rozhodnutie Číslo: 3397001122/7305/25/2022-17546/2022/Ant zo dňa 18.05.2022 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. XXXXXXXXXX/XXXX/XX/XXXX/XXX-XXXXX/ XXXX zo dňa 12.01.2021 tak, že zmenila výrokovú časť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vypustením časti v súvislosti s nesplnením povinnosti účastníka konania podľa § 71 ods. 4 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z., t.j. nepodaním vyjadrenia o tom, čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou žalobcu, pričom všetky ostatné skutky vo výroku ponechala. Žalovaný zároveň vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia upravil (znížil) výšku poriadkovej pokuty z pôvodnej výšky 700 eur na 500 eur a odstránil nedostatok spočívajúci v chybnom uvedení lehoty, v ktorej
bol žalobca vyzvaný na súčinnosť „10 dní“ namiesto „7 pracovných dní“ vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.
7. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval priebeh doterajšieho konania pred správnym orgánom prvého stupňa, odvolacím orgánom a poukázal na závery uvedené v Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021, a najmä na to, že všetky ostatné námietky žalobcu obsiahnuté v prvej podanej správnej žalobe zo dňa 19.04.2021 (neurčitosť a zmätočnosť rozhodnutia žalovaného, porušenie zásady legality, porušenie zákazu inkriminácie vlastnej osoby, nesprávne právne posúdenie „nevyhnutného rozsahu“ povinnosti subjektov podľa § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z.) s výnimkou tej, ktorá založila dôvod podľa 191 ods. 1 písm. f) SSP na zrušenie rozhodnutia žalovaného Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant zo dňa 12.04.2021, boli vyhodnotené súdom ako nedôvodné. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán vykonáva (v súčasnosti stále neukončený) štátny dozor podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. v súvislosti s prešetrovaním dvoch podnetov o možnom porušení zákona č. 543/2002 Z. z. a Návštevného poriadku Národného parku Malá Fatra v Národnej prírodnej rezervácií Chleb. Prvostupňový správny orgán vyhotovil protokol, ku ktorému sa žalobca ako účastník konania vyjadril, pričom spochybnil pramene kontrolných zistení, obsah vysvetlenia podaného B. C., ako aj pravosť ním predloženého záznamu z dochádzkovej knihy a podozrenie z jej účelového pozmeňovania s cieľom zbaviť sa viny z aktivity, porušujúcej právne predpisy. Poukázal tiež na úlohu orgánu štátneho dozoru, a to zabezpečiť podklady pre riadne posúdenie skutku. Prvostupňový správny orgán požiadal žalobcu ako účastníka konania o doloženie ďalších dokladov, ktorých rozsah a druh určil tak, aby na ich základe bolo možné objektívne preukázať pravdivosť vyjadrení k protokolu. Podľa žalovaného je inštitút tzv. „hranice nevyhnutnosti“ používaný žalobcom skôr účelovo. Posúdenie otázky, čo je významné pre výkon štátneho dozoru a zabezpečenie dôkazov, patrí výlučne do právomoci kontrolného orgánu (§ 71 ods. 2 písm. f) a ods. 6, § 71 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z.). Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.03.2013, sp. zn. 1Sžd/37/2012, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky citoval Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo 6. januára 1998, sp. zn. I. ÚS 263/97, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.02.2010 sp. zn. 5Sž/87/2008. Žalovaný odmietol argumentáciu, že bola žalobcom poskytnutá prvostupňovému správnemu orgánu iba taká súčinnosť a také informácie, ktoré definujú v zmysle vyššie uvedeného kategóriu nevyhnutnosti a ich poskytovanie neporušuje zákon a nezasahuje do práv a oprávnených záujmov tretích osôb (GDPR a pod.). Žalobca nepredložil prvostupňovému správnemu orgánu rozpis služieb, brigád, hliadkovaní v teréne a ďalších za máj 2019; zoznam členov a uchádzačov o členstvo, ktorý bol v platnosti v máji 2019 s uvedením mena, priezviska, roku narodenia a adresy trvalého/prechodného pobytu a dochádzkovú knihu za rok 2019, t.j. tie skutočnosti, ktorých overenie vo vyjadrení k protokolu sám žalobca vo svojom vyjadrení od prvostupňového správneho orgánu požadoval. Oprávnenia kontrolného orgánu podľa § 71 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. sa vzťahujú aj na tretie osoby, ktoré disponujú potrebnými informáciami a listinami, ktoré majú význam pre výkon štátneho dozoru a zabezpečenie dôkazov. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.07.2000 sp. zn. 7Sž 161-166/99 podľa ktorého, kto vedome neplní procesné povinnosti, ktoré mu zákon ukladá v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu počas výkonu kontroly, nemôže sa účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktoré sám zavinil. Žalovaný vo vzťahu k výške uloženej poriadkovej pokuty uviedol, že upravil (znížil) jej výšku z pôvodnej výšky 700 eur na 500 eur, keďže došlo k vypusteniu časti výroku v súvislosti s nesplnením povinnosti podať vyjadrenia o tom, čo sa pod pojmami služba a hliadkovanie v teréne myslí v súvislosti s činnosťou účastníka konania. Žalovaný zohľadňoval, že účastník konania ani na opakované žiadosti prvostupňového správneho orgánu a po riadnom poučení o možnom sankčnom postihu nepredložil požadované podklady dôležité na výkon štátneho dozoru a neurobil tak ani po začatí konania o uložení poriadkovej pokuty. Poriadkové opatrenie realizované formou poriadkovej pokuty má donucovací charakter, ktorým môže orgán ochrany prírody účinne pôsobiť na osoby, ktoré sťažujú výkon štátneho dozoru podľa zákona č. 543/2002 Z. z. Sankcia tu plní funkciu zabezpečenia priebehu a účelu procesu, v rámci ktorého sa uplatňuje, pričom plní aj požiadavku represie, ale aj preventívny účel s cieľom pôsobiť výchovne. Žalovaný uzavrel, že uložená pokuta nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)
8. Podaním zo dňa 24.05.2022 podal žalobca včas správnu žalobu vo veciach správneho trestania, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného a zastaviť konanie. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby vo veciach správneho trestania vymedzil nasledovné žalobné body: · A. Žalobca namieta porušenie zásady legality s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Úprava § 71 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. vymedzuje výkon štátneho dozoru na úseku ochrany prírody a krajiny čo do rozsahu a spôsobu. Žalobca využil svoje zákonné právo vyplývajúce mu z § 71 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. a podal k protokolu vypracovanom správnym orgánom prvého stupňa námietky. Žalobca tvrdil, že správny orgán prvého stupňa bol povinný postupovať podľa poslednej vety § 71 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z., a pri námietkach žalobcu, ktoré preukazovali nesprávnosť kontrolných zistení mal vypracovať dodatok k protokolu; ak námietky žalobcu podľa vyhodnotenia správneho orgánu prvého stupňa nepreukazovali nesprávnosť kontrolných zistení, bol správny orgán prvého stupňa povinný ukončiť štátny dozor vydaním oznámenia o ukončení štátneho dozoru v súlade s § 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z. Správny orgán prvého stupňa ale ani nevydal oznámenie o ukončení štátneho dozoru, ani nevypracoval dodatok ku protokolu a bez zákonnej opory začal na základe námietok žalobcu požadovať od žalobcu ďalšie listiny a vyjadrenia s odôvodnením, že sú potrebné na posúdenie pravdivosti vyjadrenia žalobcu k protokolu. Zo znenia poslednej vety § 71 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. má vyplývať, že o vypracovaní alebo nevypracovaní dodatku ku protokolu musí správny orgán prvého stupňa rozhodnúť výlučne na podklade námietok k protokolu, pričom zákon neumožňuje správnemu orgánu prvého stupňa po podaní námietok žalobcu požadovať od neho dôkazy (listiny, vyjadrenia) na preukázanie skutkových tvrdení v námietkach proti protokolu. Námietky podané žalobcom podľa neho zásadným spôsobom spochybnili závery protokolu. Svojím konaním to potvrdil sám správny orgán prvého stupňa, nakoľko začal požadovať od žalobcu listiny ktoré mu chýbali k tomu, aby boli tvrdenia uvedené správnym orgánom prvého stupňa v protokole dôveryhodné a preukázané. Správny orgán prvého stupňa nepostupoval podľa žalobcu v súlade so zákonom. Správny orgán prvého stupňa podľa žalobcu konal pri výkone štátneho dozoru v čase po vydaní protokolu spôsobom, ktorý nemá oporu v zákone, keď nezákonne žiadal od žalobcu splnenie neexistujúcej povinnosti a jej splnenie navyše vyžadoval pod hrozbou poriadkovej pokuty. · B. Žalobca namieta porušenie zákazu inkriminácie vlastnej osoby. Žalobca bol v protokole priamo obvinený zo spáchania skutku, a to síce, že dňa 04.05.2019 mal žalobca vykonať prípravu čakateľov na členstvo v NPR Chleb, kde platí piaty stupeň územnej ochrany bez toho, aby mu na túto činnosť bol príslušným orgánom štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny vydaný súhlas, čím mal žalobca spáchať správny delikt v zmysle predmetného zákona. Žalobca sa tak po doručení protokolu bez svojho zavinenia mal dostať do pozície osoby obvinenej zo spáchania skutku, pričom žalobca spáchanie skutku odmieta. Podľa žalobcu je povinnosťou orgánu štátneho dozoru v zmysle správneho poriadku a v súlade s aplikovateľnými základnými zásadami trestného konania vykonať dokazovanie na preukázanie spáchania správneho deliktu žalobcom, pričom na tento účel mohol a mal byť riadne využitý inštitút štátneho dozoru v zmysle § 71 zákona č. 543/2002 Z. z. (časový rámec do vydania protokolu). Správny orgán prvého stupňa nemôže od žalobcu, ktorého v protokole obvinil zo spáchania skutku - správneho deliktu, chcieť, aby sa podieľal na dokazovaní svojej viny. Žalobca logicky využije všetky právne prostriedky na preukázanie svojej neviny. Žalobca poukázal na závery podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. D. vs. D. z 25.02.1993, E., č. XXX-X, F. A. G. H. z 03.05.2001 k sťažnosti č. XXXXX/XX a pod., ktorý konštatoval, že zákaz inkriminácie vlastnej osoby je imanentným obsahom čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktiež v tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 7Sž/9,10/2016 zo dňa 29.09.2016 v zmysle ktorých vyplýva, že trestanie za správne delikty musí byť realizované pri rešpektovaní základných zásad trestného konania, a teda aj zásady zákazu inkriminácie vlastnej osoby (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článok 47 ods. 1 Ústavy SR) a v tejto časti poukázal i na komentár k Ústave SR autorov B. C. E. I.. k čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, kde na strane 336 sa uvádza, že okrem práva odoprieť výpoveď je pod ochranou tohto článku Ústavy aj „právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení, ktoré vyplýva najmä z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a k nim sa prikláňa aj Ústavný súd SR. Ide o získavanie iných dôkazov ako výpoveď, a to proti vôli osoby, napríklad tým, že predkladanie vecných dôkazov (písomností a pod.) je vynucované pokutami alebo inými prostriedkami.“ Žalobcu je potrebné od momentu doručenia protokolu za vyššie uvedených skutkových okolností vnímať formálne ako osobu už obvinenú zo spáchania správneho deliktu, nakoľko zistenia správneho orgánu prvého stupňa žalobca svojimi námietkami zjavne spochybnil a správny orgán prvého stupňa sa ocitá v dôkaznej núdzi k preukázaniu svojich záverov. Postup správneho orgánu prvého stupňa, ktorý pod tlakom uloženia sankcie žiada žalobcu, aby sám seba usvedčoval konkrétnym spôsobom zo spáchania
správneho deliktu a predkladal správnemu orgánu príslušné dôkazy je hrubo porušujúci Ústavou SR garantované základné ľudské práva a slobody žalobcu. · C. Žalobca ďalej namietal, že poskytol súčinnosť v „nevyhnutnom rozsahu“. Súčinnosť žalobcu je reálne využiteľná len do vydania protokolu alebo do vydania zápisu z objasňovania. Žalobcovi bola udelená poriadková pokuta za nesplnenie súčinnosti, ktorú nemal žalobca poskytnúť až v čase po vznesení námietok k protokolu, keď aj z tohto dôvodu žalobca považoval postup žalovaného a rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Žalobca namietol nezákonnosť rozhodnutia žalovaného aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne nesprávneho vyhodnotenia „nevyhnutného rozsahu“ vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. S poukazom na prvú vetu § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. argumentoval, že fyzické a právnické osoby nie sú povinné poskytovať súčinnosť, ktorá je požadovaná nad rámec zákonom stanoveného limitu nevyhnutnosti, keď za využitie zákonného oprávnenia nemôže byť uložená sankcia. Listom zo dňa 10.3.2020 žalobca poukázal na ustanovenie prvej vety § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. Kritérium nevyhnutnosti žalobca podrobil vo svetle konkrétneho prípadu testu proporcionality, keď pri poskytovaní súčinnosti sa cíti byť limitovaný vymedzením konkrétneho skutku, ktorý je predmetom výkonu štátneho dozoru, t. j. príspevkom osoby pána B. C. zverejneného v skupine G. J. G. o 21.57 hod. dňa 04.05.2019 a s tým spojeným vyjadrením pána B. C. zo dňa 30.07.2019. Z uvedeného potom vyplýva limitácia: 1.personálna: osobou B. C., 2. vecná: otázkou, či žalobca v danom čase a mieste vykonával službu v teréne, 3. miestna: k územiu G., K. a tiež limitácia daná 4. aktivitou: (údajné) zaškolenie záujemcov a 5. časová: 04.05.2019. Na základe testu proporcionality definujúceho rozsah „nevyhnutnosti“ žalobca poskytol prvostupňovému správnemu orgánu Stanovy žalobcu, uznesenie žalobcu č. 8/2018, rozpis služieb žalobcu na deň 04.05.2019 (vedenej na internom elektronickom systéme), kópiu záznamu z dochádzkovej knihy ku dňu 04.05.2019. Iné dokumenty žalobca neposkytol, nakoľko podľa názoru žalobcu presahovali rámec nevyhnutnosti v zmysle § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. a poskytnutím požadovaných údajov by mohlo dôjsť k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu a tretích osôb. Správny orgán prvého stupňa podľa tvrdenia žalobcu nedokázal vysvetliť žalobcovi, prečo doklady požaduje a zdôvodniť svoju žiadosť o súčinnosť v nadväznosti na úpravu § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. Žalobcovi nebolo presvedčivo zdôvodnené prečo požaduje správny orgán prvého stupňa rozpis služieb, brigád a hliadkovaní v teréne za celý mesiac máj 2019 napriek tomu, že rozpis služieb ku dňu 04.05.2019 (kedy sa mal stať prešetrovaný skutok) bol žalobcom predložený. Žalobcovi nebolo zdôvodnené ani to, prečo sa požaduje predloženie databázy úplného zoznamu členov žalobcu ako i uchádzačov o členstvo, ktorý bol v platnosti v mesiaci máj 2019 a to dokonca s osobnými údajmi s uvedením mena, priezviska, roku narodenia a adresy trvalého/prechodného pobytu, ako ani to prečo sa požaduje dochádzková kniha za celý rok 2019 a nie iba ku dňu 04.05.2015 (správne má byť 2019). Ak správny orgán prvého stupňa rezignoval na riadne zdôvodnenie svojej žiadosti o súčinnosť a u žalobcu existujú objektívne závažné pochybnosti, nemôže byť na ťarchu žalobcu, že sa z titulu opatrnosti rozhodol chrániť svoje vlastné práva ako i práva tretích osôb (najmä ochranu ich osobných údajov garantovanú čl. 19 ods. 3 Ústavy SR), ktoré by mohli byť vyhovením takejto žiadosti dotknuté. Žalobca ďalej poukazuje na zásadný názor žalovaného uvedený v napadnutom rozhodnutí na strane 11, kde sa žalovaný odvoláva na citát z uznesenia Ústavného súdu ČR zo dňa 06.01.2013 sp. zn. I. ÚS 263/97 podľa ktorého: „Listina základných práv a svobod, ani žádná jiná norma nepřipouštějí, aby občané nejprve hodnotili zákonnost postupu věrejných činitelu a teprve na základe toho jejich pokynu uposlechli nebo neuposlechli.“ Žalobca zastal názor, že ak je zjavné, že ide o zneužívanie verejnej moci, je naopak povinnosťou občana brániť zákonnosť a ústavnosť. V prípade že ide o zjavný exces, má občan nepochybne právo na obranu pred takýmto konaním. Uvedené vyplýva žalobcovi priamo aj z úpravy § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. Žalobca v rámci tohto žalobného bodu tiež uviedol, že správnemu orgánu prvého stupňa poskytol všetky listiny a vyjadrenia, ktoré sa ku preskúmavanému skutku vzťahovali personálne, vecne, miestne a časovo (hoci v štádiu, v ktorom sa výkon štátneho dozoru nachádzal tak učiniť už nemusel) a tým si splnil svoju zákonnú povinnosť. Ďalej žalobca uzavrel, že orgán štátneho dozoru nemá právo, resp. nie je kompetentný posudzovať pravosť akýchkoľvek súkromnoprávnych listín. · D. Žalobca namieta neurčitosť a zmätočnosť výroku napadnutého rozhodnutia. Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ho údajne vydala Slovenská inšpekcia životného prostredia – inšpektorát životného prostredia Žilina, pričom Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina nikdy nevydalo rozhodnutie s takým výrokom ako ho prezentuje žalovaný. Pokiaľ žalovaný mal záujem rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zmeniť, tak potom tak mal učiniť sám a vo vlastnom mene. Výrok napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho ostatným obsahom, čím je založená nezákonnosť výroku napadnutého rozhodnutia pre jeho zmätočnosť, keď každá potrestaná osoba má právo z výroku rozhodnutia vedieť za čo bola potrestaná a teda má právo
na presný, určitý a nezameniteľný opis skutku, za ktorý mu bola uložená sankcia. Podľa žalobcu výrok napadnutého rozhodnutia však obsahuje znenie, že „...nezaslal rozpis služieb, brigád, hliadkovaní v teréne a ďalších aktivít za mesiac máj...“. Žalobcovi nebolo zrejmé čo sú to „ďalšie aktivity“ a čo mal zaslať, keď predmetnú požiadavku vyhodnotil ako neurčitú. · E. Žalobca tiež namietal uplynutie lehoty na uloženie sankcie, keď poukázal na § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. Žalobca bol prvýkrát požiadaný o súčinnosť listom správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25.02.2020. Listom zo dňa 10.03.2020 žalobca poukázal na ustanovenie prvej vety § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z., keď dostatočne vysvetlil v akom rozsahu poskytuje súčinnosť a odôvodnil, prečo nad tento rámec odmieta poskytnúť súčinnosť. Doručením listu žalobcu zo dňa 10.03.2020 sa dňa 16.03.2020 žalovaný dozvedel o odmietnutí poskytnúť požadovanú súčinnosť žalobcom a od tejto doby začala plynúť zákonná dvojročná subjektívna lehota na prípadné uloženie sankcie žalobcovi. Na uvedenom podľa žalobcu nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný žiadal aj napriek tomu opakovane o rovnakú súčinnosť dňa 21.04.2020, 15.07.2020 a 02.11.2020. Rozhodujúce je, kedy sa o neposkytnutí požadovanej súčinnosti dozvedel po prvý raz. Nedá sa dozvedieť o tej istej veci dvakrát. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potom podľa žalobcu vydané po uplynutí zákonnej subjektívnej lehoty (§ 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z.), a je nezákonné. Žalobca nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie. Navrhol správnemu súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a konanie zastaviť s tým, že sa žalobcovi voči žalovanému prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
III. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
9. Podaním zo dňa 02.09.2022 sa k žalobe vyjadril žalovaný. K pojmu poriadková pokuta, odkázal na závery rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/52/2016 zo dňa 27.09.2018, v zmysle ktorých je poriadková pokuta procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie takých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich určitému uloženiu splnené neboli. Základným predpokladom pre vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, t.j. nesplnením takej povinnosti dôjde ku predĺženiu konania. V ďalšom žalovaný poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/64/2020 v tom smere, že z neho vyplýva, že správny orgán za účelom riadneho hospodárneho a účelného priebehu štátneho dozoru môže osobe, ktorá kladie prekážky uložiť poriadkovú pokutu (aj opakovane) a primäť ju k tomu, aby splnila uloženú povinnosť. K porušeniu zásady legality žalovaný uviedol, že podané námietky k protokolu vzbudili pochybnosti o správnosti kontrolných zistení, avšak záver o preukázaní nesprávnosti kontrolných zistení bol v predmetnom čase predčasný, a preto žalovaný vyzval žalobcu, aby doplnil informácie tak, aby mohlo byť objasnené porušenie zákona č. 543/2002 Z. z. a tak zistiť osobu zodpovednú za spáchanie iného správneho deliktu, resp. priestupku. Štátny dozor ukončený nebol, pričom jeho cieľom je objasňovanie spočívajúce v prešetrovaní podozrení alebo podnetov poukazujúcich na porušenie zákona č. 543/2002 Z. z., ktorého účelom je obstaranie podkladov potrebných na zistenie, či sa stal skutok, ktorý môže byť priestupkom alebo iným správnym deliktom podľa tohto zákona, ako aj to, kto takýto skutok spáchal. Sám zákonodarca podľa žalovaného predpokladal situáciu, kedy závery správneho orgánu z výkonu štátneho dozoru nemusia byť nevyhnutne z rôznych dôvodov správne, a práve z tohto dôvodu bola do zákona č. 543/2002 Z. z. prijatá posledná veta § 71 ods. 12 v znení: „Ak boli ku kontrolným zisteniam uvedeným v protokole podané námietky preukazujúce nesprávnosť kontrolných zistení, orgán ochrany prírody vypracuje dodatok k protokolu.“, ktorá umožňuje podať námietky proti protokolu, po ktorých prijatí nič nebráni správnemu orgánu pokračovať v objasňovaní skutku. K žalobnej námietke zákazu inkriminácie vlastnej osoby žalovaný uviedol, že je nutné rozlišovať medzi výkonom štátneho dozoru a správnym konaním, v ktorom sa v zmysle ustálenej judikatúry uplatňujú zásady trestného konania. Taktiež je nutné vidieť rozdiel medzi „zákazom inkriminácie vlastnej osoby“ a „vyžadovaním určitých informácií v medziach zákona, ktoré slúžia na preukázanie dodržania zákona“. Rozdiel medzi výkonom štátneho dozoru a správnym konaním potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku, sp. zn. 7Sž/2/2016 zo dňa 26.10.2017. Žalovaný tiež podporne poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 291/2013 z 22. mája 2013. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že od momentu doručenia protokolu žalobcovi požíval práva vyplývajúce zo správneho trestania, keďže zásady trestného konania sa uplatňujú až po začatí správneho konania. Argumentácia žalobcu, že súčinnosť v zmysle prvej vety § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. je využiteľná orgánom štátneho dozoru iba do vydania protokolu o vykonaní štátneho dozoru je podľa žalovaného žalobcovou domnienkou. Polemika žalobcu o nevyhnutnosti požadovaných informácií a dokladov mu ako kontrolovanému subjektu neprináleží. Žalovaný poukázal podporne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/52/2016 zo dňa 27.09.2018, kde sa uvádza: „Je výlučne vecou
správneho orgánu akým spôsobom vedie konanie a vykonáva dokazovanie...“. Vyžadovanie súčinnosti od kontrolovaného subjektu zo strany správneho orgánu sleduje legitímny cieľ výkonu štátneho dozoru. Upriamil pozornosť súdu i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sž/87/2008 zo dňa 02.02.2010. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu tvoria jeden celok a je potrebné na ne nazerať spoločne a nie osobitne na každé oddelene. Správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný postupovali pri rozhodovaní v intenciách zákona č. 543/2002 Z. z. a ustanovenia § 59 ods. 2 správneho poriadku. Ďalej poukázal na bod 12. odôvodnenia Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021, v rámci ktorého Krajský súd Žilina odmietol žalobnú námietku zmätočnosti a neurčitosti výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia. Poukazoval aj na závery Krajského súdu v Žiline v bode 16. odôvodnenia Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021. Ďalej žalovaný uviedol, že § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. sa vzťahuje na porušenie povinnosti na úseku ochrany krajiny a prírody, t.j. na skutkové podstaty iných správnych deliktov a nie na také porušenie povinnosti, za ktoré zákon umožňuje uložiť poriadkovú pokutu, keď uvedené má byť zrejmé zo systematizácie zákona č. 543/2002 Z. z. Ustanovenie § 91 je zaradené v siedmej časti nazvanej: „Zodpovednosť za porušenie povinností na úseku ochrany prírody a krajiny. Iné správne delikty a sankcie“. V ustanovení § 91 sú upravené sankcie, ktorými sú: pokuta, prepadnutie veci a zhabanie veci. Pokiaľ by sa vzalo do úvahy tvrdenie žalobcu, že lehota začala plynúť dňa 16.03.2020 a ustanovenie § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. by sa vzťahovalo na uloženie poriadkovej pokuty, žalovaný sankciu uložil včas, teda v zákonom stanovenej dvojročnej lehote, nakoľko žalovaný uložil sankciu rozhodnutím č. 3397400321/5849/75/2019/Boh-45562/2020 zo dňa 12.01.2021. Žalovaný poukázal tiež na spočívanie lehoty v rámci správneho súdneho konania (§ 71 ods. 1 SSP). V závere vyjadrenia k správnej žalobe uviedol, že žalobca je občianskym združením, na ktoré sa nevzťahujú výnimky vyplývajúce zo zákona č. 543/2002 Z. z. (napr. § 13 ods. 2 písm. j); § 24 ods. 5 písm. d) atď.) vzťahujúce sa na Horskú záchrannú službu, ktorá je zriadená zákonom č. 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe v znení neskorších predpisov. Na žalobcu sa preto vzťahujú ustanovenia zákona č. 543/2002 Z. z. Ďalej skonštatoval, že námietky žalobcu podané v správnej žalobe z 24.05.2022 sú obsahovo v zásade totožné s námietkami podanými v rámci odvolacieho konania a tiež v správnej žalobe z 19.04.2021, o ktorej už dňa 30.11.2021 rozsudkom rozhodol Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn.: 30S/65/2021. Žalovaný navrhol správnemu súdu, aby predmetnú žalobu ako nedôvodnú zamietol s tým, že nariadenie pojednávania nepožadoval.
IV. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného – replika
10. Žalobca v replike zopakoval svoju argumentáciu zo správnej žaloby. Vo vzťahu k neurčitej požiadavke na zaslanie ďalších aktivít za mesiac máj 2019 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/5/2018 zo dňa 20.8.2020 aplikovaný aj Najvyšším správnym súdom SR v rozsudku sp. zn. 10Asan/2/2021 zo dňa 31.03.2022, a to v kontexte vymedzenia predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Ďalej žalobca uviedol, že ak by teoreticky porušil svoju povinnosť, tak potom mohol tak učiniť iba raz, a to vo vzťahu k prvej žiadosti prvostupňového správneho orgánu zo dňa 25.02.2020. Ak výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje opis skutku vzťahujúci sa až na opakovanú žiadosť na predloženie dôkazov zo dňa 02.11.2020 (a nie na žiadosť zo dňa 25.02.2020), nemôže ísť o správne označenie skutku. Ďalej žalobca v replike namietal absenciu zdôvodnenia prečo pokuta vo výške 500,- € je podľa názoru žalovaného primeranou sankciou. S poukazom na zákonné rozpätie výšky sankcie v zmysle § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. od 100,- € do 5.000,- € žalovaný neodôvodnil prečo nie je na mieste práve sankcia 100,- € a prečo pristúpil k päťnásobnému navýšeniu minimálnej sankcie. V napadnutom rozhodnutí je sankcia znížená na 500,- € (už iba za nesplnenie jednej povinnosti, a to podľa § 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z.). Žalobca vznáša otázku, prečo nie je sankcia znížená o 1, teda o 350,- €. Výrok čo do uloženej sankcie je potrebné podľa žalobcu považovať za svojvoľný, arbitrárny a v právnom štáte za neakceptovateľný.
V. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu – duplika
11. Žalovaný sa k obsahu repliky žalobcu písomne vyjadril podaním zo dňa 06.10.2022. K namietanej zmätočnosti formulácie výroku napadnutého rozhodnutia, čo do určenia osoby, ktorá výrok rozhodnutia vyslovila, uviedol, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že ho vydáva žalovaný. Skutok žalovaný považoval za presne opísaný. Žalobcovi podľa žalovaného splneniu jeho povinnosti nebránila neurčitosť
požiadavky zo strany správneho orgánu, ale nedostatok jeho vôle, keď žalobcu požiadal o súčinnosť spolu štyri krát a tento ju neposkytol ani raz. VI. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu
12. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vec pôvodne vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 30S/125/2022 prešla od 01.06.2023 do pôsobnosti Správneho súdu v Banskej Bystrici, kde je vedená pod novou sp. zn. ZA–30S/125/2022. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej ako „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a to aj z hľadísk uvedených v § 195 SSP, keďže prejednávaná žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
13. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023; konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
14. Podľa § 177 ods. 1 SSP; správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
15. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP; správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
16. Podľa § 195 SSP; správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
17. Podľa § 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z.; pri výkone štátneho dozoru je každý povinný zamestnancovi orgánu ochrany prírody vykonávajúcemu štátny dozor f) predložiť požadované doklady a iné písomností,
18. Podľa § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z.; orgán štátneho dozoru môže za marenie alebo sťaženie výkonu štátneho dozoru alebo nesplnenie povinnosti podľa odseku 4 uložiť fyzickej osobe poriadkovú pokutu od 50 eur do 750 eur a právnickej osobe od 100 eur do 5 000 eur. Poriadkovú pokutu je možné uložiť aj opakovane. Výnos poriadkovej pokuty je príjmom Environmentálneho fondu.
19. Správny súd aj v prípade žaloby vo veciach správneho trestania, o ktorú sa jedná aj v prejednávanom prípade, je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, okrem prípadov stanovených v ust. § 195 SSP, ktoré správny súd skúma aj nad rámec žalobných bodov, avšak dôvod na aplikáciu uvedeného ustanovenia správny súd nevzhliadol. Vzhľadom na skutočnosť, že v rámci správnej žaloby žalobca namietal neurčitosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, vyhodnocoval správny súd túto námietku ako prvú. Neurčitosť a zmätočnosť výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vzhliadol jednak v označení správneho orgánu prvého stupňa ako pôvodcu výroku napadnutého rozhodnutia a tiež v nenaplnení požiadavky na presný určitý a nezameniteľný opis skutku, a to v dôsledku bližšieho nešpecifikovania ďalších aktivít za mesiac máj, ktoré mal žalobca zaslať v rámci poskytnutia súčinnosti správnemu orgánu. K zmätočnosti určenia osoby, ktorá výrok napadnutého rozhodnutia urobila správny
súd uvádza, že žalovaný v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku znenie výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zmenil v časti vymedzenia lehoty, v ktorej bol žalobca vyzvaný na súčinnosť, a tiež vypustil v zmysle záverov Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021 časť výrokovej vety v súvislosti s nesplnením povinnosti účastníka konania podľa § 71 ods. 4 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. a upravil (znížil) výšku poriadkovej pokuty z pôvodnej výšky 700 eur na 500 eur. Predmetnú žalobnú námietku zmätočnosti určenia osoby, ktorá výrok napadnutého rozhodnutia urobila, žalobca vzniesol už vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/ Ant zo dňa 12.04.2021 napadnutého žalobou z 19.04.2021. Krajský súd v Žiline sa s ňou v odôvodnení Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021 (bod 12.) vysporiadal nasledovne: „Skutočnosť, že vo výroku o zmene vymedzil žalovaný jeho znenie formuláciou, podľa obsahu ktorej mení rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, teda Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorátu Žilina zmätočnosť ani neurčitosť výroku rozhodnutia žalovaného nezakladá, pretože uvedeným vymedzením žalovaný konkretizoval rozhodnutie, ktorého orgánu mení, a to všetko svojim vlastným rozhodnutím, čo jednoznačne vyplýva z obsahu písomného vyhotovenia rozhodnutia žalovaného.“ Správny súd sa stotožňuje s už vysloveným názorom Krajského súdu v Žiline, pričom nevidí dôvod na to, aby sa od neho odklonil, a preto uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako sa Krajský súd v Žiline vysporiadal aj s námietkou zmätočnosti a neurčitosti žalobou zo dňa 19.04.2021 napadnutého rozhodnutia žalovaného Číslo: 3397000821/4877/2021-12355/2021/Ant zo dňa 12.04.2021 v dôsledku použitia formulácie v rámci opisu skutku týkajúcej sa „nezaslania ďalších aktivít“ za mesiac máj 2019. Totožnú námietku v kontexte nenaplnenia požiadavky na presný, určitý a nezameniteľný opis skutku v dôsledku použitia predmetného slovného spojenia žalobca vzniesol i vo vzťahu k správnou žalobou zo dňa 24.05.2022 napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Aj na tomto mieste správny súd nemá dôvod sa odchýliť od správneho právneho záveru Krajského súdu v Žiline uvedeného v bode 13. vyššie spomenutého rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021. Správny súd v tomto smere potom rovnako poukazuje na nutnosť vnímať celé znenie vymedzenia skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného, z ktorého dostatočne zrozumiteľne vyplýva, že má ísť o činnosti žalobcu, ktoré boli predmetom evidencie podľa žiadaného rozpisu okrem služieb, brigád, hliadkovaní v teréne, teda žiadaný bol rozpis akýchkoľvek iných - oproti už uvedeným ďalších činností žalobcu evidovaných predmetným rozpisom za mesiac máj 2019. Uvedená námietka žalobcu je preto nedôvodná.
20. Žalobca v podanej replike zo dňa 16.09.2022 námietku zmätočnosti výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného rozšíril ešte aj o tvrdenie, že opis skutku, ktorý sa vzťahuje až na opakovanú žiadosť o súčinnosť spočívajúcu v predložení dôkazov zo dňa 02.11.2020 a nie na prvotnú žiadosť o súčinnosť zo dňa 25.02.2020 nepredstavuje správne označenie skutku, nakoľko k porušeniu zákona č. 543/2002 Z. z. mohlo dôjsť jedine konaním žalobcu vo vzťahu k žiadosti o súčinnosť zo dňa 25.02.2020. Správny súd uvádza, že hoci ide o rozšírenie žalobnej námietky až po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby, a teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, avšak keďže táto sa dotýka základných zásad správneho trestania, správny súd uvádza jej vecné vyhodnotenie, a to, že ide o zjavne bezdôvodnú námietku. Najprv správny súd považuje za potrebné uviesť, že právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Hoci zákon č. 543/2002 Z. z. neklasifikuje nepredloženie požadovaných dokladov a iných písomností zamestnancovi orgánu ochrany prírody vykonávajúcemu štátny dozor (§ 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z.) pod iný správny delikt tak, ako sú uvedené v § 90 ods. 1 až 3 zákona č. 543/2002 Z. z. v rámci 7. časti predmetného zákona, napriek tomu však možno takéto konanie zaradiť pod kategóriu poriadkových správnych deliktov, keď uloženie poriadkovej pokuty je právom, nie povinnosťou správneho orgánu (princíp oportunity). Pre tento druh poriadkových deliktov platí, že ich objektom je priebeh konkrétneho právneho rozhodovacieho procesu v oblasti verejnej správy, objektívna stránka je vyjadrená v marení alebo v sťažovaní priebehu spomenutého procesu (v danom prípade konkrétne v nepredložení požadovaných dokladov), subjektom môže byť podľa § 71 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. každý a zavinenie sa tu neskúma. Z dikcie ust. § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. vyplýva, že uloženie poriadkovej pokuty je fakultatívne, pričom správny orgán k jej uloženiu môže (no nemusí) pristúpiť po tom, čo zistí, že požadovaná súčinnosť nebola poskytnutá. Ukladanie poriadkovej pokuty v danom prípade za nesplnenie povinnosti podľa § 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z. tak predstavovalo fakultatívnu možnosť zo strany orgánu štátneho dozoru. Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného „...ukladá podľa § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. účastníkovi konania: Horská služba Malá Fatra, IČO: 42 222 184, Dom Horskej služby Vrátna č. 514, 013 06 Terchová (ďalej len „účastník konania“) poriadkovú pokutu vo výške 500 € (slovom
päťsto eur) za to, že v lehote 7 pracovných dní od doručenia opakovanej žiadosti na predloženie dokladov č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2020, ktorá bola účastníkovi konania doručená dňa 04.11.2020...“ vyplýva, že k využitiu tejto možnosti zabezpečiť plynulý priebeh výkonu štátneho dozoru prostredníctvom uloženia poriadkovej pokuty bolo pristúpené až po nezaslaní požadovaných dokladov v lehote v zmysle v poradí štvrtej žiadosti o súčinnosť pri výkone štátneho dozoru č. XXXX/ XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2022 (doručená žalobcovi dňa 04.11.2020). Uvedené však nie je nijako v rozpore so zmyslom a účelom § 71 ods. 17 zákona č. 543/2002 Z. z. Skutočnosť, že nebolo pristúpené k využitiu nástroja poriadkovej pokuty po neposkytnutí súčinnosti žalobcom v zmysle prvej žiadosti o poskytnutie súčinnosti č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 25.02.2022 (doručená žalobcovi dňa 28.02.2020) nespôsobuje zmätočnosť výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako sa to snaží v podanej replike navodiť žalobca. S poukazom na už spomenutý princíp oportunity vo vzťahu k ukladaniu poriadkovej pokuty je vecou orgánu štátneho dozoru či bude ukladať poriadkovú pokutu konsekutívne/postupne za každé jedno neposkytnutie požadovanej súčinnosti alebo ako v danom prípade až za štvrté v poradí, ktoré žalovaný jednoznačne viazal na márne uplynutie lehoty 7 pracovných dní stanovenej v opakovanej žiadosti o poskytnutie súčinnosti, ktorú žalovaný riadne špecifikoval číslom, dátumom jej vyhotovenia ako i dátumom jej doručenia žalobcovi. Vzhľadom na uvedené, konanie, za ktoré žalovaný uložil žalobcovi poriadkovú pokutu nemohlo byť zameniteľné s iným konaním, a preto ani odkaz žalobcu na judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/5/2018 zo dňa 20.8.2020 aplikovaný aj Najvyšším správnym súdom SR v rozsudku sp. zn. 10Asan/2/2021 zo dňa 31.03.2022) nie je v danom prípade priliehavý. Nemožno priznať dôvodnosť argumentácii žalobcu v podanej replike, že skutok nie je vo výroku správne označený preto, lebo k porušeniu zákona malo dôjsť konaním žalobcu vo vzťahu k prvej žiadosti o poskytnutie súčinnosti č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 25.02.2022. Každé jedno neposkytnutie požadovanej súčinnosti by mohlo byť samo o sebe posudzované ako také, že odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty, avšak je výlučne v kompetencii orgánu štátneho dozoru rozhodnúť vo vzťahu ku ktorému z nich pristúpi k využitiu možnosti pôsobiť na subjekty v rámci výkonu úradnej moci na včasné splnenie ich procesných povinností pri výkone štátneho dozoru práve prostredníctvom nástroja poriadkovej pokuty. Nebolo preto zákonným následkom zistenia neposkytnutia požadovanej súčinnosti správnym orgánom prvého stupňa ako orgánom štátneho dozoru na základe žiadosti o poskytnutie súčinnosti č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 25.02.2022 aj uloženie poriadkovej pokuty žalobcovi, keďže orgán štátneho dozoru „môže“ za nesplnenie povinnosti podľa § 71 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. uložiť poriadkovú pokutu, čo znamená, že je na jeho vôli či tak urobí, keďže tak urobiť nemusí.
21. Námietku absencie konkrétneho zdôvodnenia výšky pokuty uloženej žalovaným napadnutým rozhodnutím žalobca rovnako ako námietku vyhodnotenú správnym súdom v bode 20. tohto rozsudku vzniesol až v replike, a teda ide o námietku po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby a po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, avšak keďže sa dotýka skúmania správnej úvahy žalovaného pri ukladaní poriadkovej pokuty (§ 195 písm. e) SSP) správny súd uvádza jej vecné vyhodnotenie, keď aj v tomto prípade ide o zjavne bezdôvodnú námietku. Správny súd má za to, že hoci inštitút poriadkovej pokuty neustanovuje kritériá pre ukladanie jej výšky je možné aplikovať per analogiam kritériá, na ktoré správny orgán prihliada pri určení výšky pokuty za iný správny delikt (§ 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.), a to vzhľadom na skutočnosť, že správny delikt poriadkový, o ktorý sa v danom prípade jedná, predstavuje iný typ správneho deliktu, ako to správny súd už uviedol v bode 20. tohto rozsudku. Podľa ust. § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. platí, že pri určení výšky pokuty za iný správny delikt podľa tohto zákona sa prihliadne najmä na závažnosť a rozsah protiprávneho konania, okolnosti, ktoré viedli k protiprávnemu konaniu a opakovanie protiprávneho konania. Žalovaný postupoval analogicky v súlade s platnou právnou úpravou pokiaľ ide o stanovenie výšky poriadkovej pokuty a vyhodnotil všetky kritériá uvedené v § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. Žalovaný vychádzal predovšetkým z toho, že poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorá ma za cieľ vynútiť si plnenie procesných povinností, ako aj predísť účelovým prieťahom pri výkone štátneho dozoru, keď jej cieľom je účinne pôsobiť na subjekty, ktoré maria výkon objasňovania protiprávneho konania podľa zákona č. 543/2002 Z. z. Porušenie povinnosti v zmysle § 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z. hodnotil žalovaný aj z hľadiska jeho závažnosti, keď zdôraznil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že ochrana prírody a krajiny je činnosť vykonávaná vo verejnom záujme, preto účinné vykonávanie štátneho dozoru nemôže byť v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy. Žalovaný vzal do úvahy aj okolnosti, ktoré viedli k protiprávnemu konaniu, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je uvedené aj to, že požadované boli len také podklady, ktoré sa vzťahujú ku skutočnostiam, overenie ktorých v rámci žalobcovho vyjadrenia k protokolu požaduje sám žalobca a ktoré sú dôležité pre výkon štátneho dozoru,
a bez predloženia ktorých štátny dozor nie je možné ukončiť v primeranej lehote. Zároveň žalovaný vyhodnotil aj kritérium opakovania protiprávneho konania, a to síce, že sa žalobca nedopustil ojedinelého porušenia konkrétnej povinnosti predložiť požadované doklady. Žalovaný uviedol, že ani na opakované žiadosti prvostupňového správneho orgánu a po riadnom poučení o možnom sankčnom postihu žalobca nepredložil požadované podklady dôležité na výkon štátneho dozoru. Z odôvodnenia výšky pokuty je zrejmé, že žalovaný prihliadol aj na samotný nekritický postoj žalobcu k jeho protiprávnemu konaniu, keď uviedol, že žalobca nepredložil požadované podklady dôležité na výkon štátneho dozoru ani po začatí konania o uložení poriadkovej pokuty. Aj na uvedené mohol žalovaný pri ukladaní poriadkovej pokuty prihliadať, keďže výpočet kritérií podľa § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. je demonštratívny. Žalovaný tiež vzal zároveň do úvahy aj funkciu poriadkovej pokuty, keď uviedol, že má spĺňať funkciu zabezpečenia priebehu a účelu procesu, v rámci ktorého sa uplatňuje, ale súčasne má plniť aj funkciu represívnu a preventívnu s prognózou budúceho pozitívneho správania dotknutého subjektu a má za cieľ pôsobiť výchovne na budúce konanie účastníka konania. V prejednávanej veci sa voľná úvaha, ktorou sa riadil žalovaný, neprieči podľa správneho súdu zásadám logického myslenia a nevybočila z medzí a rámca stanoveného zákonom č. 543/2002 Z. z.. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že zákonné rozpätie poriadkovej pokuty bolo od 100 eur (dolná hranica) do 5 000 eur (horná hranica), keď žalovaný pokutu ukladal pri spodnej hranici vo výške 500 eur s tým, že vysvetlil aj úpravu výšky pokuty z pôvodnej sumy 700 eur uloženej správnym orgánom prvého stupňa, keďže žalovaný vychádzajúc z právnych záverov Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021, ktorými bol viazaný, z výroku vypustil nesplnenie povinnosti účastníka konania podľa § 71 ods. 4 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z., čo následne správne premietol aj do úpravy (zníženia) výšky ukladanej poriadkovej pokuty, ktorá, ako už bolo uvedené, bola uložená pri dolnej hranici sankčného rozpätia.
22. Správny súd ďalej konštatuje, že žalobné námietky pod bodmi A. (Porušenie zásady legality), B. (Zákaz inkriminácie vlastnej osoby) a C. (Povinnosť Žalobcu poskytnúť súčinnosť v „nevyhnutnom rozsahu“) správnej žaloby zo dňa 24.05.2022 sú identické so žalobnými námietkami, ktoré žalobca uplatnil už v rámci správnej žaloby zo dňa 19.04.2021, o ktorej rozhodol Krajský súd Žilina rozsudkom sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021. Podľa názoru správneho súdu ani v tomto prejednávanom prípade nie je možné akceptovať argumentáciu žalobcu obsiahnutú v bodoch A., B. a C. predmetnej správnej žaloby zo dňa 24.05.2022. Neexistuje žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by sa mal správny súd odkloniť od právneho názoru Krajského súdu v Žiline obsiahnutého vo vyššie uvedenom Rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021 vo vzťahu k týmto žalobným námietkam, ktoré všetky boli vyhodnotené ako nedôvodné. Správny súd uvádza, že sa s ich vyhodnotením Krajským súdom Žilina stotožňuje, a preto poukazuje v tomto smere na bod 16. rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021 je súčasťou administratívneho spisu, keď správny súd zároveň konštatuje, že si pripojil aj celý súdny spis Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/65/2021. Správny súd preto potom vzhľadom na vyššie uvedené v zhode s tým, čo uviedol Krajský súd Žilina poukazuje na to, že námietka porušenia zásady legality postupom správneho orgánu prvého stupňa, kedy tento po podaní námietok žalobcu proti protokolu požadoval od žalobcu doklady na preukázanie skutkových tvrdení, ktoré uviedol v protokole nemôže obstáť, keďže úprava postupu správneho orgánu prvého stupňa pri výkone štátneho dozoru vyplýva z § 71 zákona č. 543/2002 Z. z. a z vymedzenia účelu štátneho dozoru tak, ako je obsiahnutý v úprave § 71 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 543/2002 Z. z. K dosiahnutiu účelu výkonu štátneho dozoru slúžia i oprávnenia orgánov, ktoré štátny dozor vykonávajú podľa § 71 ods. 2, ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z., a to i v štádiu po vydaní protokolu. Štátny dozor je ukončený v súlade s úpravou § 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z. dňom doručenia písomného oznámenia o ukončení štátneho dozoru kontrolovanej osobe alebo vypracovaním zápisu z objasňovania. Až do momentu ukončenia štátneho dozoru je orgán vykonávajúci štátny dozor oprávnený realizáciou potrebných úkonov účel štátneho dozoru napĺňať. V danom prípade dôvodnosť postupu prostredníctvom žiadostí správneho orgánu prvého stupňa o súčinnosť v smere vyžiadania konkrétnych dokladov tak, ako sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu, vyplynula práve z vyjadrenia sa žalobcu k protokolu, ktoré bolo učinené po vydaní protokolu. Postup správneho orgánu prvého stupňa po vydaní protokolu, kedy tento opakovanými žiadosťami o súčinnosť, vyzýval žalobcu na predloženie konkretizovaných dokladov rozpor so zákonom nevykazuje. Kľúčovou je úprava účelu štátneho dozoru, ktorý má byť postupom orgánu, ktorý štátny dozor vykonáva napĺňaný až do skončenia štátneho dozoru podľa § 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z. Rozpor so zásadou legality tak, ako je namietaný žalobcom v námietkach obsiahnutých v žalobnom bode A. správnej žaloby pokiaľ ide o vyžiadanie konkrétnych dokladov by bolo možné podľa názoru správneho súdu skonštatovať len v prípade, ak by konkrétny úkon orgánu štátneho dozoru vykazoval rozpor práve
s účelom štátneho dozoru. To však vo vzťahu k žiadnej žiadosti o súčinnosť pokiaľ ide o predloženie dokladov, realizovanej zo strany správneho orgánu prvého stupňa v nadväznosti na námietky žalobcu proti protokolu, skonštatovať možné nie je. Správny súd v ďalšom tiež poukazuje na to, čo uviedol k žalobnej námietke nesprávneho právneho posúdenia „nevyhnutného rozsahu“ povinnosti subjektov podľa § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. Krajský súd Žilina, keď ani v prejednávanom prípade námietky žalobcu pod bodom C. správnej žaloby zo dňa 24.05.2022 nemôžu ako dôvodné obstáť a je nutné v celom rozsahu odkázať na správny právny záver Krajského súdu Žilina v rozsudku sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021, a to síce, že: „I na tomto mieste je východiskovým právnym rámcom úprava účelu štátneho dozoru v zmysle jej zadefinovania podľa § 71 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., pre potreby naplnenia ktorého účelu je povinnosť poskytovať súčinnosť uložená. Vychádzajúc z tohto základného právneho rámca je potom potrebné uzavrieť, že subjektívne stanovenie limitov zo strany žalobcu vo vzťahu ku okruhu dokladov, ktoré predložil správnemu orgánu prvého stupňa vymedzením žalobcom stanovených kritérií, je v rozpore s účelom výkonu štátneho dozoru a aj so závermi podľa judikatúry - napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo 52/2016.“ Správny súd požiadavku na predloženie dokladov nehodnotí ako požiadavku, ktorá by prekračovala zákonom vymedzený „nevyhnutný rozsah“, a tým nevzhliada jej rozpor s úpravou podľa § 71 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. Predmetné závery vychádzajú zo zohľadnenia účelu štátneho dozoru a uplatnia sa i pri vyhodnotení námietky žalobcu o porušení zákazu inkriminácie osoby žalobcu pod bodom B. správnej žaloby zo dňa 24.05.2022, ktorá v skutkových okolnostiach prejednávanej veci v administratívnom konaní, kedy žalobca nepredložil v rámci uplatnenej požiadavky na súčinnosť žiadané doklady z dôvodov, ako vyplýva z jeho odpovedí na žiadosti o súčinnosť, nemôže ako dôvodná obstáť. Správne konanie o uložení predmetnej poriadkovej pokuty začalo až na základe oznámenia zo dňa 19.11.2020, doručeného dňa 11.12.2020, keď v čase vyžiadania dokladov podľa žiadosti o súčinnosť pri výkone štátneho dozoru č. XXXX/XX/XXXX/A./ XXXX zo dňa 02.11.2022 (doručenej žalobcovi dňa 04.11.2020) nebolo začaté správne konanie. Toto začalo až po oznámení začatia konania o uložení poriadkovej pokuty, a preto podľa názoru správneho súdu požadovanie predloženia dokladov pred začatím správneho konania o uložení poriadkovej pokuty nepredstavuje taký postup, ktorý by bol porušením zákazu inkriminácie osoby žalobcu. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného uvedenom vo vyjadrení k žalobe, že je nutné vidieť rozdiel medzi „zákazom inkriminácie vlastnej osoby“ a „vyžadovaním určitých informácií v medziach zákona, ktoré slúžia na preukázanie dodržania zákona“. Správne potom žalovaný v tomto smere poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/2/2016 zo dňa 26.10.2017, ktorého závery sú napriek skutočnosti, že sa vzťahoval na uloženie pokuty podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch, aplikovateľné aj v predmetnej veci. Vyžadovanie predloženia dokladov a iných písomností podľa § 71 ods. 4 písm. f) zákona č. 543/2002 Z. z. je jednou z foriem výkonu štátneho dozoru zamestnancami orgánov ochrany prírody nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich ochranu prírody a krajiny, keď predloženie rozpisu služieb, brigád, hliadkovaní v teréne a ďalších aktivít žalobcu za mesiac máj 2019, zoznamu členov a uchádzačov o členstvo, ktorý bol v platnosti v mesiaci máj 2019 či dochádzkovej knihy za rok 2019 nie je predložením dôkazu proti žalobcovi, ale poskytnutím informácie o činnosti žalobcu a personálnom substráte prostredníctvom ktorého sa jeho činnosť realizuje. Nie je potom možné považovať postup správneho orgánu prvého stupňa za neprípustný a odporujúci zákazu inkriminácie vlastnej osoby.
23. V bode E. žaloby žalobca namieta uplynutie lehoty na uloženie sankcie podľa § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z., keď počiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej dvojročnej lehoty odvíjal odo dňa doručenia jeho odpovede (16.03.2020) na žiadosť o poskytnutie súčinnosti č. XXXX/XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 25.02.2022 správnemu orgánu prvého stupňa. Vtedy sa mal správny orgán prvého stupňa podľa žalobcu po prvýkrát dozvedieť o tom, že žalobca odmietol poskytnúť súčinnosť a od tohto okamihu mala začať plynúť aj subjektívna prekluzívna lehota. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe odmietol aplikáciu ust. § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. z dôvodu, že toto ustanovenie sa vzťahuje na iné správne delikty a nie na také porušenie povinnosti, za ktoré zákon č. 543/2002 Z. z. umožňuje uložiť pokutu. Uvedené má byť podľa žalovaného podporené aj systematikou zákona a zaradením ust. § 91 do siedmej časti nazvanej „ZODPOVEDNOSŤ ZA PORUŠENIE POVINNOSTÍ NA ÚSEKU OCHRANY PRÍRODY A KRAJINY. Iné správne delikty a sankcie.“, keď uloženie poriadkovej pokuty za nesplnenie povinnosti podľa § 71 ods. 4 je upravené v § 71 (piata časť zákona č. 543/2002 Z. z.). Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že nevidí žiaden dôvod na to, aby sa predmetné ust. § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. určujúce časové limitovanie právneho postihu za iný správny delikt nemalo per analogiam aplikovať aj na správny delikt poriadkový, o ktorý sa jedná v prejednávanom prípade, hoci tento nie
je v rámci systematiky zákona č. 543/2002 Z. z. obsiahnutý v siedmej časti v ustanovení § 90 ods. 1 až 3 zákona č. 543/2002 Z. z., vymedzujúcom iné správne delikty a sankcie. Vo všeobecnosti platí, že účel sankcie možno dosiahnuť len jej včasným uložením a sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu individuálnej aj generálnej prevencie, ako aj dôvody procesné, čo je aj daný prípad rozhodnutia o poriadkovej pokute nemajúceho povahu meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Určite nebolo úmyslom zákonodarcu časovo vôbec nelimitovať možnosť uloženia poriadkovej pokuty. Prekluzívna lehota na prejednanie a rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty za neposkytnutie súčinnosti v lehote v zmysle žiadosti o poskytnutie súčinnosti pri výkone štátneho dozoru č. XXXX/ XX/XXXX/A./XXXX zo dňa 02.11.2022 (doručenej žalobcovi dňa 04.11.2020) začala plynúť po márnom uplynutí lehoty 7 pracovných dní od doručenia tejto žiadosti ustanovenej správnym orgánom prvého stupňa v predmetnej žiadosti na poskytnutie požadovanej súčinnosti. Žalobcovi začala plynúť lehota na poskytnutie súčinnosti dňom nasledujúcim po dni doručenia žiadosti, t.j. dňa 05.11.2020 a požadovanú súčinnosť mohol poskytnúť správnemu orgánu prvého stupňa do 13.11.2020, keďže 07.11.2020 bola sobota a 8.11.2020 nedeľa. V zmysle ust. § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. platí: „Sankciu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti dozvedel príslušný orgán ochrany prírody, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Ďalšiu pokutu podľa odseku 7 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa mala povinnosť uložená v rozhodnutí podľa odseku 7 splniť.“ Podľa správneho súdu je potrebné počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej prekluzívnej lehoty počítať od dátumu 14.11.2020, t.j. odo dňa bezprostredne nasledujúceho po dni márneho uplynutia lehoty na poskytnutie súčinnosti, keď táto dvojročná prekluzívna subjektívna lehota by uplynula dňa 14.11.2022. S poukazom na § 71 ods. 1 SSP správny súd uvádza, že prekluzívna lehota neplynula 289 dní počas správneho súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 30S/65/2021, teda od 19.04.2021, kedy napadla správna žaloba žalobcu na Krajský súd v Žiline až do 01.02.2022, kedy nadobudol právoplatnosť Rozsudok sp. zn. 30S/65/2021 zo dňa 30.11.2021. Podľa § 71 ods. 1 SSP platí: „Ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.“ Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo vydané žalovaným dňa 18.05.2022, teda v subjektívnej dvojročnej prekluzívnej lehote. Správny súd nad rámec už uvedeného však konštatuje, že pokiaľ by aj mala začať plynúť dvojročná subjektívna prekluzívna lehota od dátumu 16.03.2020 ako to nesprávne uvádzal žalobca v podanej správnej žalobe, tak prekluzívna lehota by v dôsledku jej neplynutia počas správneho súdneho konania na Krajskom súde v Žiline v rozsahu 289 dní ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného (18.05.2022) stále neuplynula. Predmetná žalobná námietka uplynutia prekluzívnej lehoty na uloženie poriadkovej pokuty je potom z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnená.
24. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v správnej žalobe, pri absencii nezákonnosti z dôvodov podľa § 195 SSP, zistil, že zo žalobcom uplatnených dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonnosťou netrpí, a preto žalobcovu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
25. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.
26. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
– 2 –
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.