Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-81-2023.pdf
PDF · 177.62 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/81/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členov senátu Mgr. Radoslavy Strhárskej a JUDr. Zuzany Konárikovej, v právnej veci žalobcu Ing. Stanislav Kukura – ELETHERM, s miestom podnikania Prečín 39, 018 15 Prečín, IČO: 22854151, právne zastúpeného spoločnosťou Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému KARTESIS SK s. r. o., so sídlom Robotnícka 4987, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 46 079 483, právne zastúpenému spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., so sídlom Dvory 1932, 020 01 Púchov, IČO: 36 867 454, o zaplatenie 9.912,-- Eur s príslušenstvom a o vzájomných žalobách, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 14Cb/111/2020-222 zo dňa 24. júna 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 14Cb/111/2020-222 zo dňa 24. júna 2022 v napadnutej časti prvej výrokovej vety, ktorou okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.912,-- Eur s príslušenstvom a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- Eur a v napadnutej tretej výrokovej vete, ktorou okresný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 14Cb/111/2020-222 zo dňa 24. júna 2022, ktorou okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol, o d m i e t a .
III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.912,-- Eur, úroky z omeškania 8 % ročne zo sumy 9.912,-- Eur od 05.03.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou žalobu vo zvyšku zamietol. Treťou výrokovou vetou žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Štvrtou výrokovou vetou konanie o vzájomnej žalobe týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9.912,-- Eur zastavil. Piatou výrokovou vetou priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti uznesenia vydá súdny úradník. Šiestou výrokovou vetou vzájomnú žalobu týkajúcu sa nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol. Siedmou výrokovou vetou žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 9.912,-- Eur, úroky z omeškania, 40,-- Eur a trovy konania na základe Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy uzavretej dňa 08.08.2018 medzi žalovaným ako budúcim nájomcom a žalobcom ako budúcim prenajímateľom. 3. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci považoval za preukázané, že žalobca dňa 30.11.2018 vyfakturoval žalovanému nájomné za Halu 2, za Halu 3 a iné. Za preukázané považoval aj to, že žalobca dňa 31.12.2018 vyfakturoval žalovanému nájomné za Halu 2, za Halu 3 a iné. Výsluchom žalobcu a prokuristu žalovaného súd prvej inštancie považoval za preukázané, že návrh zmluvy o budúcej nájomnej zmluve pripravil žalovaný. Výsluchom svedka A. B. súd prvej inštancie považoval za preukázané aj to, že návrh zmluvy o budúcej nájomnej zmluve pripravil žalovaný a že tento svedkovi nevysvetlil, čo myslí formuláciou „v rozsahu skutočne užívanej plochy“. Súd prvej inštancie považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 30.05.2018 žalovanému zaslal svoje pripomienky k textu „Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy“, pričom žiadna z pripomienok sa netýkala článku III. ods. 6 písm. a). Za preukázané považoval aj to, že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 06.08.2018 sumu 72.000,-- Eur.
4. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázané, že žalobca ako budúci prenajímateľ dňa 08.08.2018 uzatvoril so žalovaným ako budúcim nájomcom „Zmluvu o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy“, v ktorej sa strany dohodli, že po riadnom dokončení a skolaudovaní Haly 5 a Administratívnej budovy uzatvoria realizačnú nájomnú zmluvu s textom dohodnutým v prílohe 2. Budúci prenajímateľ sa zaviazal, že kolaudačné rozhodnutia na Halu č. 5 a na Administratívnu budovu zabezpečí do 30.09.2019. Strany sa dohodli aj na tom, že budúci nájomca je oprávnený vstupovať do Haly 5 a do Administratívnej budovy a tieto užívať už pred uzatvorením nájomnej zmluvy, a to do Haly 5 od 01.11.2018 a do Administratívnej budovy od 01.12.2018 s tým, že za toto „právo prístupu“ sa žalovaný zaviazal platiť odplatu 5,-- Eur/m2 bez DPH mesačne v rozsahu skutočne užívanej plochy (výmery). Za preukázané považoval aj to, že žalovaný dňa 18.9.2018 požiadal C. D. o skreslenie rozdelenia kancelárii. Súd prvej inštancie považoval za preukázané aj to, že žalovaný dňa 05.11.2018 po vykonanej obhliadke stavebných prác a úprav vyhlásil, že tieto stavebné práce akceptuje a schvaľuje.
5. Súd prvej inštancie považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 30.06.2019 faktúrou č. 162/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 6/2019“ a že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 16.07.2019 sumy 5.912,-- Eur a 25.000,- Eur. Za preukázané považoval aj to, že žalobca dňa 31.07.2019 faktúrou č. 182/2019 vyfakturoval žalovanému 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 7/2019“ a že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 19.08.2019 sumy 5.912,-- Eur a 25.000,-- Eur. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca dňa 30.08.2019 faktúrou č. 206/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 8/2019 a že žalovaný dňa 19.09.2019 zaplatil žalobcovi sumu 30.912,-- Eur. Za preukázané považoval, že žalobca dňa 30.09.2019 faktúrou č. 229/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 9/2019 a že žalovaný dňa 17.10.2019 zaplatil žalobcovi sumu 30.912,-- Eur; že žalobca dňa 31.10.2019 faktúrou č. 253/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 10/2019“ a že žalovaný dňa 20.11.2019 zaplatil žalobcovi sumu 30.912,-- Eur.
6. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázané, že žalovaný e-mailom zo dňa 16.12.2019 žalobcovi zaslal výzvu, ktorou žalobcovi oznámil, že v súvislosti s porušením jeho povinnosti zabezpečiť vydanie kolaudačného rozhodnutia vzniká na jeho strane nebezpečenstvo škody, napr. pre prípad udelenia pokuty zo strany príslušných orgánov verejnej moci, pre prípad skrátenia poistného plnenia z dôvodu nezabezpečenia plnenia všetkých poistných podmienok, ako aj nemateriálnej škody pre prípad vzniku úrazu z dôvodu neosvedčenia všetkých noriem BOZP.
7. Súd prvej inštancie považoval tiež za preukázané, že žalobca dňa 03.12.2019 faktúrou č. 280/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 11/2019“ a že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 09.01.2020 sumu 10.912,-- Eur a dňa 31.01.2020 sumu 20.000,-- Eur; že žalobca dňa 31.12.2019 faktúrou č. 297/2019 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „prenájom HALA 5 12/2019“ a že žalovaný dňa 03.02.2020 zaplatil žalobcovi sumu 30.912,-- Eur; že žalobca dňa 31.01.2020 faktúrou č. 014/2020 vyfakturoval žalovanému sumu 30.912,-- Eur za „právo prístupu HALA
5 1/2020“. Súd prvej inštancie považoval tiež za preukázané, že žalovaný vo svojom kontrolnom výkaze za február 2020 uviedol aj faktúru č. 014/2020 na sumu 30.912,-- Eur a že žalovaný dňa 02.03.2020 zaplatil žalobcovi sumu 21.000,-- Eur a že žalobca dňa 18.04.2020 požiadal žalovaného o.i. na úhradu zvyšku faktúry č. 014/2020.
8. Výsluchom svedkyne C. D. súd prvej inštancie považoval za preukázané, že stavebné povolenie na halu bolo vydané v októbri 2018, pričom v čase vydania stavebného povolenia už určité stavebné práce na nich prebiehali. V roku 2019 začali vybavovať kolaudáciu haly č. 5, pričom však vyšlo najavo, že je potrebné ešte dodatočne povoliť určité úpravy, ku ktorým došlo na hale v porovnaní s pôvodnou projektovou dokumentáciou. Konkrétne išlo o to, že sa nainštalovali deliace priečky a zmenili sa inžinierske siete, čo malo dopad na požiarnu bezpečnosť, bezpečnosť práce ako takú, takisto technická inšpekcia musela vydať úplne nové povolenie. Všetky tieto zmeny sa museli premietnuť do zmeny dodatočného povolenia stavby. Tieto zmeny boli povolené vo februári 2020, pričom hneď následne bola podaná žiadosť o kolaudáciu. Konanie ohľadom kolaudácie bolo pôvodne vytýčené na deň 19.03.2020, pre pandémiu sa však toto konanie zrušilo a ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 21.05.2020. V máji 2020 stavebný úrad zistil určité drobné nedostatky, ktoré uložil odstrániť. Konkrétne problém sa týkal požiarnej ochrany, keď prítomný zástupca hasičského zboru mal iné predstavy o požiarnej ochrane, ako boli vyjadrené v existujúcom projekte, takže bolo potrebné v zmysle odporúčaní tohto zástupcu hasičského zboru projekt prepracovať a schváliť. V novembri 2020 stavebný úrad vydal kolaudačné rozhodnutie. Hoci problematika požiarnej bezpečnosti v súvislosti s priečkami sa riešila už v roku 2019, táto sa riešila aj pri kolaudácii, a to takým spôsobom, že ju bolo v podstate potrebné prepracovať. Projekt požiarnej ochrany sa robil na štyrikrát, čo je pri veľkých stavbách bežné a je to dôsledkom toho, že hasiči chcú dosiahnuť maximálnu možnú bezpečnosť, pričom zase na druhej strany investor chce na tieto riešenia minúť čo najmenej prostriedkov. Hala 5 je v podstate jednoliatym priestorom, ku ktorému prislúcha administratívna časť. O požiadavkách na iné priečkovanie administratívnej časti svedkyňa nikdy nerokovala priamo so žalovaným, ale vždy iba so žalobcom. Požiadavka na zmenu priečkovania mala do značnej miery vplyv na posun vydania kolaudačného rozhodnutia a že tento časový vplyv bol viac ako 6 mesiacov. Hala č. 5 je od začiatku plánovaná pre jedného nájomcu a aj administratívna časť je určená iba pre jedného nájomcu. Zástupca hasičov na kolaudačnom konaní vytkol nedostatky práve v projekte, ktorý bol v tom čase posledný schválený hasičmi. V čase konania kolaudačného pojednávania bola stavba postavená v rozpore s tým, ako to predpokladal tretí projekt požiarnej ochrany
- konkrétne tento rozpor spočíval v tom, že v administratívnej časti boli v tom momente už nainštalované demontovateľné priečky, s ktorými ale pôvodný projekt požiarnej ochrany nepočítal, a preto zástupca hasičov žiadal, aby sa v zmysle reálneho stavu stavby prepočítal počet osôb, ktorý je kľúčový aj z hľadiska požiarnej bezpečnosti. Pôvodný projekt vo vzťahu k vonkajším prípojkám, trafostaniciam a výmenníkovej stanici sa prerábal z dôvodu, že (až) v priebehu výstavby sa zistilo, že stará trafostanica, s ktorej využitím počítal pôvodný projekt, a teda aj stavebné povolenie, je nevyhovujúca a musela sa postaviť nová trafostanica na inom mieste, a preto bolo treba aj zmeniť stavebné povolenie. Takisto aj výmenníkovú stanicu tepla bolo potrebné presunúť na iné miesto, a preto bolo potrebné zmeniť stavebné povolenie v tejto časti. Pokiaľ ide o vodovodnú prípojku a kanalizačné prípojky, pri týchto sa menila trasa a z tohto dôvodu bolo potrebné zmeniť stavebné povolenie. Pokiaľ inšpektorát práce vytkol absenciu uchytávacieho systému na streche haly, riešenie tohto problému spočívalo v primontovaní týchto zariadení, pričom projekty a povolenia nebolo treba meniť. Od januára 2019 do augusta 2019 sa riešila dodávka trafostanice, pričom svedkyňa v auguste 2019 prišla do haly za účelom zhotovenia plánu skutočnej realizácie stavby. Tento projekt skutočnej realizácie následne odovzdala kolegovi D., ktorý mal na starosti problematiku požiarnej ochrany. Už si nepamätala, či do projektu skutočného zhotovenia stavby zakreslila alebo nezakreslila deliace priečky namontované na základe požiadaviek žalovaného. Žalobcu pravidelne informovala o úkonoch potrebných na kolaudáciu, nakoľko aj on určité veci vybavoval v súvislosti s kolaudáciou, pričom ale ona nebola informovaná o termínoch, ktoré pre žalobcu vyplývali zo zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Žalobca s ňou nekonzultoval, že je potrebné vybaviť povolenie na predčasné užívanie haly a že ona ani nevie, či by takéto niečo bolo možné. V danom prípade nebolo možné spojiť konanie o dodatočnom povolení zmeny stavby s kolaudačným konaním, nakoľko toto je možné iba pri menších stavbách.
9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a vyjadrením Finančného riaditeľstva SR.
10. Pokiaľ šlo o screenshoty facebookovej stránky žalovaného, súd prvej inštancie na ne neprihliadol, lebo tieto zachytávajú stav ku dňu 14.09.2020, pričom ale pre rozhodnutie v tejto veci je relevantný
stav k januáru 2020. V súvislosti s týmito sreenshotmi zdôraznil, že žalovaný poprel pravdivosť tohto dôkazu tým, že fotografie nie sú fotografiami z Haly a Administratívnej budovy žalobcu, ale že ide o fotografie z úplne iných priestorov. Pokiaľ šlo o fotografie na č.l. 128 – 134 spisu, ani na tieto súd prvej inštancie neprihliadol, lebo tieto zachytávajú stav ku dňu 07.10.2020, pričom pre rozhodnutie v tejto veci je relevantný stav k januáru 2020. Pokiaľ šlo o výsluchy žalobcu a prokuristu žalovaného, súd prvej inštancie uveril iba tým ich častiam, ktoré boli zhodné (t.j. napr. častiam, kde uvádzali, že návrh zmluvy o budúcej nájomnej zmluve pripravil žalovaný).
11. Konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že pokiaľ ide o článok III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy, žalobca si tento vykladal tak, že pokiaľ žalovaný užíval čo i len časť Haly 5 a čo i len časť Administratívnej haly, patria mu odplaty 21.600,-- Eur za užívanie celej Haly 5 (výmera haly 4320 m2 x 5,-- Eur) a 4.160,-- Eur za užívania celej administratívnej budovy (výmera administratívnych priestorov 832 m2 x 5,-- Eur). Žalobca (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť „žalovaný“) naproti tomu z článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vyvodzoval, že má právnu povinnosť platiť odplatu iba za tie metre štvorcové, ktoré fyzicky v predmetnom období využíval. Z uvedeného bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že článok III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy je nejasný, a preto súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné, aby v prvom rade pristúpil k výkladu tohto právneho úkonu. V zmysle § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka sa pritom právny úkon v prvom rade vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby.
12. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že na výklad prejavu vôle podľa úmyslu konajúcej osoby nestačí iba to, aby súd zistil, kto je „konajúcou osobou“ a aký bol jej úmysel, ale podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka je pre takýto výklad potrebné aj to, aby protistrane bolo už v čase robenia právneho úkonu známe, aký bol úmysel konajúcej osoby. V konaní však nebolo preukázané, že by žalovaný vysvetlil žalobcovi, že formulácia „...v rozsahu skutočne užívanej plochy (výmery)...“ má vyjadrovať jeho ochotu v prípade realizácie práva prístupu platiť iba za metre štvorcové, ktoré fyzicky v predmetnom období využíval - a výklad podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka teda v súdenej veci nie je možný.
13. Súd prvej inštancie preto pri výklade považoval za potrebné aplikovať § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Pokiaľ šlo o význam článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy, už na prvý pohľad je zrejmé, že v súvislosti s plochou predmetné ustanovenie zdôrazňuje, že ide o skutočne užívanú plochu. S prihliadnutím na toto slovné spojenie potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený, by spravidla prikladala predmetnému ustanoveniu taký význam, že za základ výpočtu odplaty nemá byť použitá nejaká žalovaným potenciálne využiteľná plocha (teda napr. celá plocha haly), ale za základ výpočtu má byť použitá iba žalovaným v tom-ktorom mesiaci reálne využívaná plocha.
14. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že v realitnej oblasti sa obvykle slovo plocha používa v spojení s prídavnými menami „zastavaná“, resp. „podlahová“, ktoré slovné spojenia odkazujú práve na potencionálne použiteľnú plochu určitého celku. Keďže však v článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy takéto obvyklé termíny použité nie sú, adresát právneho úkonu (žalobca) si mal uvedomiť, že ak je použitý iný termín, ako termíny obvykle používané, tento termín musí znamenať niečo odlišné - t.j. že žalovanému na základe zmluvy vznikne právna povinnosť platiť odplatu iba za tie metre štvorcové, ktoré fyzicky v predmetnom období využíval.
15. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na to, že neskolaudovaná stavba môže ohrozovať život a zdravie osôb a bezpečnosť práce (z § 81 ods. 1 stavebného zákona vyplýva, že kolaudácia slúži okrem iného aj na potvrdenie, že k takémuto ohrozovaniu života a zdravia nedochádza), a teda je logické, že žalovaný nemal v záujme do skolaudovania stavby platiť nájomné v plnej výške, čo vyjadril práve v článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva, že aj v januári 2020 bol žalovaný povinný platiť odplatu vo výške súčinu sumy 5,-- Eur a počtu metrov štvorcových, ktoré v januári 2020 užíval.
16. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že počet metrov štvorcových, ktoré v januári 2020 žalovaný reálne užíval, bol 5152 m2. Takýto počet metov štvorcových reálneho užívania bol preukázaný tým, že žalovaný aj v predchádzajúcom období - konkrétne v júni, v júli, v auguste, v septembri, v októbri, v novembri a v decembri 2019 tiež reálne užíval práve 5152 m2. Takýto rozsah užívania bol zrejmý z toho,
že žalovaný vedomý si toho, že má platiť iba za reálne využívanú plochu, v horeuvedených mesiacoch zaplatil žalobcovi sumy 30.912,-- Eur - t.j. odplatu práve za užívanie 5152 m2. Ak však žalovaný od júna 2019 do decembra 2019 užíval 5152 m2, súdu prvej inštancie bolo jasné, že tento práve takúto istú výmeru užíval aj v januári 2020, a preto dospel k záveru, že žalovaný bol za január 2020 povinný zaplatiť žalobcovi sumu 30.912,-- Eur. Pretože však žalovaný zaplatil iba sumu 21.000,-- Eur, súd prvej inštancie ho zaviazal na doplatenie zvyšných 9.912,-- Eur.
17. Pretože žalovaný bol v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Pokiaľ šlo o určenie času, odkedy je žalovaný v omeškaní, súd prvej inštancie uviedol, že odplata za január 2020 bola splatná 21 dní po doručení faktúry (viď článok III. ods. 7 zmluvy). Pretože k doručeniu faktúry došlo až dňa 12.02.2020, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný je v omeškaní odo dňa 05.03.2020 a vo zvyšnej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
18. Hoci žalobu zamietol čo do časti úrokov z omeškania, súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z toho, že v zmysle odseku 13 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/190/2018 v prípade, ak bol žalobca úspešný vo vzťahu k istine uplatneného nároku, je treba žalobcu považovať za plne úspešného v spore.
19. Pokiaľ si žalovaný zo svojej (údajnej) pohľadávky vyplývajúcej z vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 69.384,-- Eur uplatnil sumu 9.912,-- Eur na započítanie, súd prvej inštancie uviedol, že ak žalovaný popiera žalobou uplatnený nárok, nejde o kompenzačnú námietku, ale o vzájomnú žalobu (viď strana 549 publikácie Civilný sporový poriadok Komentár, C. H. Beck 2016). Konštatoval, že opačný náhľad by totiž viedol k absurdnej situácii, keď síce žalovaný je na jednej strane toho názoru, že jemu predsa nikdy právna povinnosť zaplatiť žalobcovi určitú sumu nevznikla, ale napriek tomu je ochotný žalobcovi túto sumu predsa len formou započítania poskytnúť (hoci ak by žalobca dobrovoľne vydal žalovanému údajné bezdôvodné obohatenie - t.j. ak by mu dobrovoľne zaplatil predmetných 69.384,-- Eur, sotva možno očakávať, že žalovaný by v situácii, ak by si žalovaný myslel, že jemu právna povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.912,-- Eur nikdy nevznikla, tomuto zo sumy 69.384,-- Eur dobrovoľne vrátil sumu 9.912,-- Eur). Pretože žalovaný zobral vzájomnú žalobu založenú na údajnom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil.
20. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia sumy 9.912,-- Eur titulom nároku na zmluvnú pokutu, z odôvodnenia vzájomnej žaloby vyplýva, že žalovaný svoj nárok na zmluvnú pokutu vyvodzuje z toho, že žalobca bol v omeškaní so zabezpečením kolaudácie
- inak povedané, žalovaný svoj nárok vyvodzuje z toho, že žalobca porušil povinnosť, ktorá mu vyplývala z článku II. ods. 2 zmluvy. Z článku II. ods. 6 zmluvy však vyplýva, že zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad porušenia povinnosti „žalobcu uzavrieť so žalovaným riadne a včas nájomnú zmluvu“. Táto povinnosť uzatvoriť realizačnú zmluvu (okrem § 290 ods. 1 Obchodného zákonníka) vyplýva z článku II. ods. 1 zmluvy. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná pre prípad porušenie článku II. ods. 1 zmluvy. Pretože žalovaný nepreukázal, že žalobca porušil právnu povinnosť vyplývajúcu práve z článku II. ods. 1 zmluvy, súd prvej inštancie vzájomnú žalobu zamietol.
21. Pretože vo vzťahu k nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty mal plný úspech žalobca, súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania žalobcovi, a to v rozsahu 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva.
22. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že žalovaný sa podľa § 325 a § 326 Obchodného zákonníka nemohol dostať do omeškania s úhradou odplaty za Právo prístupu, nakoľko sám žalobca nesplnil riadne a včas svoj záväzok zabezpečiť vydanie právoplatného povolenia na predčasné užívanie a kolaudačného rozhodnutia, súd prvej inštancie uviedol, že k záväzku žalovaného zaplatiť za právo prístupu sumu 30.912,-- Eur je vzájomným záväzkom záväzok žalobcu strpieť užívanie haly a administratívnej budovy žalovaným. Pretože žalobca tejto svoj záväzok v období od 01.01.2020 do 31.01.2020 splnil, žalobcovi § 325 Obchodného zákonníka nebránil, aby sa po 31.01.2020 domáhal, aby aj žalovaný splnil svoj záväzok zaplatiť odplatu za takéto užívanie. Pre úplnosť súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že aplikácia § 325 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy iba v prípadoch, ak si majú strany poskytnúť plnenie súčasne, resp. jeho aplikácie sa môže dovolávať iba ten, kto už plnil. V súdenej veci však o
takúto situáciu súčasného poskytnutia plnení nešlo, nakoľko z článku III. ods. 7 bolo zrejmé, že najprv malo dôjsť k užívaniu priestorov a až po uplynutí mesiaca užívania bolo možné vyfakturovať odplatu.
23. Súd prvej inštancie konštatoval, že ani § 326 Obchodného zákonníka nezbavuje žalovaného povinnosti zaplatiť odplatu. Z predmetného ustanovenia totiž vyplýva, že jeho zmyslom je zabrániť tomu, aby jedna zmluvná strana bola nútená plniť, hoci je zrejmé, že protistrana jej za toto plnenie neposkytne žiadne protiplnenie (napr. v dôsledku nedostatku peňazí alebo neschopnosti vyrobiť výrobok). V súdenej veci však protistrana (žalobca) žalovanému plnenie vo forme umožnenia užívať halu v januári 2020 poskytla, a teda nie je žiadny spravodlivý dôvod na to, aby žalovaný žalobcovi neposkytol protiplnenie vo forme zaplatenia peňažnej sumy. Pokiaľ aj žalobca porušil svoju povinnosť zabezpečiť kolaudáciu haly do 30.09.2019, súd prvej inštancie mal za zjavné, že suma 30.912,-- Eur nie je odplatou za zabezpečenie kolaudácie, a preto jej nezabezpečenie nemôže byť dôvodom na odopretie zaplatenia nájomného za január 2020.
24. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a žalobcovi ako strane s plným úspechom priznal náhradu trov konania, a to v rozsahu 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva.
25. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti prvej, druhej a tretej výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorej konkrétnej výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku a zároveň aby mu odvolací súd priznal 100 % náhradu trov odvolacieho konania.
26. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia správne konštatoval záver, že žalovaný bol v zmysle zmluvy o budúcej nájomnej zmluve povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za výkon práva prístupu výlučne za skutočne žalovaným užívanú výmeru, avšak súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému a neodôvodnenému záveru, že žalovaný v predmetnom posudzovanom období mesiaca 01/2020 užíval celých 5152 m2 Haly 5 a Administratívnej budovy. Mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa ústavné atribúty zákonnosti a legitímnosti, a to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom rozsahu užívanej plochy Haly 5 a Administratívnej budovy žalovaným v mesiaci 01/2020, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením významu článku III. ods. 6, písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy súdom prvej inštancie a s jeho právnym záverom, že v januári 2020 bol žalovaný povinný platiť odplatu vo výške súčinu sumy 5,-- Eur a počtu metrov štvorcových, ktoré v januári 2020 užíval. Zdôraznil, že ustanovenie odseku 6 písm. a) článku III. Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve je jasné, určité, zrozumiteľné a neumožňujúce iný výklad, ako ten, že žalovaný mal v rámci výkonu Práva prístupu povinnosť platiť odplatu vo výške 5,-- Eur za m2 bez DPH v rozsahu skutočne užívanej plochy. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom rozsahu užívanej plochy Haly 5 a Administratívnej budovy žalovaným v mesiaci 01/2020. Mal za to, že záver súdu prvej inštancie v tejto časti napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne vysvetlený, keď je odôvodnený výlučne tou skutočnosťou, že žalovaný za mesiace predchádzajúce 01/2020 platil žalobcovi odplatu za výkon Práva prístupu vo vyššej sume, na prijatie takéhoto skutkového záveru v konaní pred súdom prvej inštancie nebol zo strany žalobcu predložený žiadny relevantný dôkaz, hoci on užívanie plochy Haly 5 a Administratívnej budovy v časti výmeru minimálne 1652 m2 opakovane poprel. Zdôraznil, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie užívanie plochy Haly 5 a Administratívnej budovy v rozsahu 5152 m2 kategoricky poprel, pričom uviedol, že Halu 5 a Administratívnu budovu neužíval v mesiaci 01/2020 minimálne v rozsahu 1652 m2. Uviedol, že popretím tohto skutkového tvrdenia žalobcu sa rozsah ním užívanej plochy v mesiaci 01/2020 stal sporným a mal byť predmetom dokazovania. Poukázal na skutočnosť, že je to žalobca, ktorý nesie v spore dôkazné bremeno preukázania ním uplatneného nároku vo vzťahu k preukázaniu rozsahu skutočne žalovaným užívanej plochy v mesiaci 01/2020. Uviedol, že žalobca v tomto spore žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaný v mesiaci 01/2020 užíval plochu Haly 5 a Administratívnej budovy spolu vo výmere 5152 m2, za ktorú si žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie
odplaty. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukázal ním tvrdenú skutkovú okolnosť ohľadom rozsahu skutočne ním užívanej plochy o výmere celkom 5152 m2, žalovaný mal za to, že bezprostrednou právnou konzekvenciou musí byť zamietnutie podanej žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. Napriek tomu, že dôkazné bremeno preukázania opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku zaťažuje výlučne žalobcu, žalovaný uviedol, že bol to naopak on, ktorý nad rámec svojej dôkaznej povinnosti súdu prvej inštancie v rozsahu svojej objektívnej možnosti preukázal, ktoré časti Haly 5 a Administratívnej budovy fakticky neužíval v rozhodnom období, a to fotodokumentáciou zo dňa 07.10.2019, na ktorej boli jednoznačne zadokumentované časti nehnuteľností, ktoré neužíval. Súd prvej inštancie na túto ním predloženú fotodokumentáciu neprihliadol iba z dôvodu, že je vyhotovená ku dňu 07.10.2019, pričom v rámci súdneho konania uviedol, že v stave zachytenom fotodokumentáciou nehnuteľnosti užíval aj počas mesiaca 01/2020, teda stav užívania v mesiaci 01/2020 oproti stavu zaznamenaného vo fotodokumentácii zo dňa 07.10.2019 sa nezmenil. Vyslovil názor, že samotná skutočnosť, že za predchádzajúce mesiace platil žalobcovi nárok vo vyššej výške ako v mesiaci 01/2020, nemôže v žiadnom prípade sama o sebe dokazovať, že žalovaný v mesiaci 01/2020 užíval celú výmeru nehnuteľnosti, a to obzvlášť za situácie, že užívanie priestorov v rozsahu 1652 m2 výslovne popieral. Svoje správanie a výšku platenia odplaty za mesiace predchádzajúce posudzovanému obdobiu 01/2020 žalovaný nepovažoval za účinný dôkaz preukazujúcim rozsah užívanej plochy v mesiaci 01/2020. Z uvedených dôvodov a s ohľadom nepochybnú skutočnosť, že rozsah ním užívanej plochy v mesiaci 01/2020 nie je preukázaný žiadnym dôkazným prostriedkom mal za to, že napadnutý rozsudok je minimálne predčasný, nezakladajúci sa na dôslednom vyhodnotení skutkového stavu. V tejto súvislosti podotkol, že dôvody platenia vyššej výšky odplaty za výkon práva prístupu v mesiacoch predchádzajúcich žalovanému obdobiu mesiaca 01/2020 v konaní pred súdom prvej inštancie náležite vysvetlil tým, že pôvodne mali so žalobcom veľmi korektné a ústretové vzťahy, a preto prejavil dobrú vôľu prvé mesiace užívania neskúmať presne užívané metre štvorcové Haly 5 a bol ochotný zaplatiť žalobcovi celú odmenu ako za výkon predčasného užívania, t.j. sumu 25.760,-- Eur bez DPH, to však výlučne pod podmienkou zabezpečenia urýchleného vydania povolenia na predčasné užívanie Haly 5 a Administratívnej budovy a pre účely, aby žalobca mohol financovať stavebný pokrok na nehnuteľnostiach, a to prihliadajúc aj na skutočnosť, že prvé mesiace užívania Haly 5 nemal zorganizovanú svoju prevádzku a rozmiestnenie materiálu, technológie a vybavenia tak, ako v mesiaci 01/2020. Teda v mesiacoch predchádzajúcim žalovanému obdobiu bolo ťažšie určiť a vyčleniť konkrétne časti nehnuteľností, ktoré neužíval.
27. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na svoj list zo dňa 16.12.2019 adresovaný žalobcovi, označený ako „Výzva na bezodkladné splnenie si Vašich povinností“, že počnúc mesiacom 01/2020 začne žalobcovi uhrádzať sumu odplaty za právo prístupu v rozsahu skutočne užívanej plochy v súlade so Zmluvou o budúcej nájomnej zmluve. V spojení s týmto listom mal za to, že ostala nevysvetlená právna úvaha súdu prvej inštancie, podľa ktorej „ak žalovaný od júna 2019 do decembra 2019 užíval 5152 m2, je jasné, že tento práve takúto istú výmeru užíval aj v januári 2020“. Uviedol, že žalobca si bol preukázateľne počnúc decembrom 2019 vedomý skutočnosti, že mu bude platiť najviac sumu 17.500,-- Eur bez DPH (21.000,-- Eur s DPH) tak, ako žalobcovi vznikol reálny právny nárok podľa Zmluvy o budúcej zmluve, nakoľko užíval nehnuteľnosti počnúc mesiacom 01/2020 najviac vo fakticky zabranej výmere 3500 m2. Zdôraznil, že žalobcom uplatnený nárok nie je preukázaný čo do výmery ním fakticky užívanej plochy v mesiaci 01/2020 žiadnym dôkazom.
28. Žalovaný nakoniec v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s ním uvádzanými skutočnosťami v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a to s potrebou uplatnenia materiálneho korektívu rozporu s dobrými mravmi, na ktoré sa pred súdom prvej inštancie opakovane odvolával. Poukázal na to, že rozpor konania žalobcu s dobrými mravmi videl v súvislosti s porušením povinností žalobcu vyplývajúcich pre neho zo Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, keď bol žalobca v omeškaní so splnením povinnosti zabezpečiť právoplatnú kolaudáciu Haly 5 a Administratívnej budovy viac ako 1 rok a povinnosť zabezpečiť vydanie právoplatného povolenia na predčasné užívanie Haly a Administratívnej budovy žalobca vôbec nesplnil, pričom v omeškaní bol viac ako 2 roky. Uviedol, že konanie rozporné s dobrými mravmi bolo na strane žalobcu založené predovšetkým v tom, že napriek jeho opakovaným a neustálym pokusom o mimosúdne stretnutie a zmierlivé vyriešenie záležitosti, žalobca jeho akékoľvek snahy ignoroval, a to napriek tomu, že pretrvávajúci stav prevádzky jeho výroby v neskolaudovanej Hale 5 bol pre neho vysoko rizikový. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie došlo k porušeniu
jeho ústavného práva na právnu ochranu a súčasne k porušeniu článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
29. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení poukázal na to, že prokurista žalovaného na pojednávaní dňa 26.05.2021 sám potvrdil, že Halu 5 a Administratívnu budovu užíval v januári 2020 v rovnakom rozsahu, ako je tomu v súčasnosti a ako tomu bolo aj v 10. až 12. mesiaci roku 2019. To isté potvrdil aj žalobca a rovnako aj svedok A. B. C.. na pojednávaní dňa 02.06.2021. Konštatoval, že medzi stranami sporu bolo nesporné a obojstranne potvrdené, že Hala 5 o výmere 4320 m2 bola odovzdaná žalovanému v mesiaci november 2018 a od tohto momentu platil žalovaný odplatu za výkon práva prístupu vo výške 5,-- Eur za celú výmeru podlahovej plochy tejto haly, teda sumu 21.600,-- Eur bez DPH (25.920,-- Eur s DPH). Administratívna budova o výmere podlahovej plochy 832 m2 bola žalovanému odovzdaná až v máji 2019, a preto od júna 2019 bola fakturovaná suma vo výške 25.760,-- Eur bez DPH (30.912,-- Eur s DPH), čo zodpovedá súčtu podlahovej plochy Haly 5 a Administratívnej budovy vynásobenej sumou 5,-- Eur za m2. Uviedol, že samotný žalovaný potvrdil, že v rovnakom rozsahu ich užíval aj v januári 2020, za ktorý je uplatňovaný žalobný nárok v tomto konaní. Tým je jednoznačne preukázané, že žalovaný fakticky užíval celú plochu Haly 5 a Administratívnej budovy. Poukázal na to, že aj žalovaný uvedené potvrdil vlastným konaním s následkami podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako na to správne poukázal súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.11.2020 v súvislosti s predbežným posúdením veci.
30. Aj napriek tomu, že bolo plnom rozsahu vyhovené žalobnému návrhu, žalobca vo vyjadrení uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadne výkladu ustanovenia čl. III. ods. 6 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Mal za to, že pokiaľ halu a administratívnu budovu využívalo v rôznych obdobiach viac ako 100 zamestnancov súčasne, ako aj ich zákazníci a zmluvní partneri, nie je možné definovať v ktorom konkrétnom momente, akú plochu užíva každý z nich. Zo skutkového hľadiska žalobca mal za zrejmé, že už pred uzatvorením zmluvy požadoval za využívanie jeho nehnuteľností v rovnakom rozsahu rovnaké protiplnenie. Uviedol, že podstatou dojednania v článku III., ods. 1 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve bolo definovať oprávnenie fakturácie za plochu v závislosti od toho, či bude už aj administratívna budova spôsobilá na realizáciu práva prístupu. Teda nie akejsi výmery plochy Haly 5 a Administratívnej budovy, na ktorej sú v rôznych časových obdobiach položené rôzne hnuteľné veci žalovaného. Uvedené okrem neho potvrdil aj svedok A. B. ml., ako to aj vyplýva z výkladu ustanovenia článku III. ods. 2 a 3 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Uviedol, že medzi stranami sporu bolo nesporné a obojstranne potvrdené, že Hala 5 o výmere 4320 m2 bola odovzdaná žalovanému v mesiaci november 2018 a od tohto momentu žalovaný platil sumu 5,-- Eur za celú výmeru podlahovej plochy tejto haly, t.j. sumu 21.600,-- Eur bez DPH (25.920,-- Eur s DPH). Administratívna budova o výmere podlahovej plochy 832 m2 bola žalovanému odovzdaná až v máji 2019, a preto od júna 2019 bola fakturovaná suma vo výške 25.760,-- Eur bez DPH (30.912,-- Eur s DPH), čo zodpovedá súčtu podlahovej plochy Haly 5 a Administratívnej budovy vynásobenou sumou 5,-- Eur za m2, ktorú žalovaný po celý rok 2019 aj riadne platil. Teda akceptoval vzájomne dojednaný výklad ustanovenia článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Vyslovil názor, že skutočnosť ohľadne takto uvedeného skutočného zámeru zmluvných strán potvrdilo aj správanie žalovaného, ktorý od momentu prevzatia administratívnej budovy platil za právo prístupu sumu za podlahovú plochu tak Haly 5 a Administratívnej budovy. Vyslovil názor, že zámer zmluvných strán vyjadrený v článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve je zrejmý, pričom poukázal na to, že návrh tejto zmluvy skoncipoval a ako prvý predložil žalovaný. Preto mal za zrejmé, že výklad týchto ustanovení je nutné vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, teda žalovaného. Uviedol, že žalovaný mohol a mal preukazovať svoje pozitívne tvrdenie, že využíva, ako sám tvrdí len 3500 m2, čo v tomto konaní vôbec nepreukazoval. Zdôraznil, že v tomto prípade bola povinnosť žalovaného uniesť dôkazné bremeno toho, že užíval len rozsah 3500 m2 a nie celú halu. Poukázal na to, že účelovosť argumentácie žalovaného potvrdil aj jeho prokurista, ktorý vo výpovedi zo dňa 26.05.2021 potvrdil, že v mesiaci 2/2020 sa uskutočnilo stretnutie medzi žalobcom a žalovaným za jeho prítomnosti, ako aj prítomnosti p. E. a syna žalobcu, predmetom ktorého bolo riešenie nedorobkov na stavbách, ako aj nevydané kolaudačné rozhodnutie, čím len potvrdil jeho tvrdenie a svedka B. C., že práve to bol pôvodný dôvod žalovaného na zadržiavania žalovanej sumy 9.912,-- Eur, pričom poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.06.2021.
31. K tvrdeniu žalovaného, že fotodokumentáciou zo dňa 07.10.2019 preukázal, ktoré časti Haly 5 a Administratívnej budovy fakticky neužíval v rozhodnom období, žalobca vo vyjadrení uviedol, že pred súdom prvej inštancie účinne poprel tvrdenie žalovaného, že plocha, ktorá je opáskovaná na ním
predložených fotkách nie je užívaná. Mal za to, že žalovaný týmto dôkazom nijako nepreukázal, že by sa tam predmetné účelové páskovania nachádzali aj v januári 2020, obzvlášť za dôkazného stavu, kedy predložené fotografie boli zo dňa 07.10.2019.
32. K tvrdeniu žalovaného o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozsudok. Argumentáciu žalovaného ohľadne dobrých mravov, ktoré oprel o to, že nezabezpečil vydanie kolaudačného rozhodnutia má byť v rozpore s dobrými mravmi, žalobca považoval za nesprávnu. Vyslovil názor, že nezabezpečenie vydania kolaudačného rozhodnutia nemalo nijaký vplyv na plnenie povinnosti podľa článku III. ods. 6 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, nakoľko plnenie titulom práva prístupu, ktoré bolo z jeho strany fakturované žalovanému priamo titulom uvedenej zmluvy predpokladalo, že sa jedná o plnenie pred vydaním kolaudačného rozhodnutia. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že trvá jeho omeškanie vo vzťahu k riadnemu dokončeniu Haly 5 a Administratívnej budovy a zabezpečeniu kolaudácie. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je lex generalis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, ktorým sa riadi zmluvný vzťah zo Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Mal za to, že podmienku obsiahnutú v článku II. ods. 2 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluvy treba považovať celkom jednoznačne za podmienku nemožnú, nakoľko nijako nemohol ovplyvniť rozhodovacie procesy Mestského radu Považská Bystrica, odboru výstavby a rozvoja mesta a zároveň samotný posun termínu kolaudácie zapríčinil aj samotný žalovaný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania voči nemu vo výške 100 %.
33. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že v konaní výslovne poprel, že halu a administratívnu budovu v mesiaci 1/2020 užíval v rozsahu 5152 m2. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho prokurista potvrdil skutočnosť, že v januári 2020 užíval rovnakú výmeru. Považoval za potrebné uviesť, že jeho prokurista sa vyjadroval ku kvalitatívnemu rozsahu využívania predmetných nehnuteľností z pohľadu prevádzky jeho podniku, rozhodne sa však nevyjadroval k rozsahu skutočne užívanej plochy výmery a záberu podlahovej plochy v m2 tým spôsobom, že by mal užívať celú výmeru nehnuteľnosti. Poukázal na to, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by počas ktoréhokoľvek mesiaca trvania Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve zaberal plochu Haly 5 a Administratívnej budovy v celej ich výmere, rozsah užívania nehnuteľností žalobcu jeho prokurista kvantifikoval priamo na pojednávaní konanom dňa 26.05.2021, v rámci ktorého opakovane uviedol, že v rámci posudzovaného obdobia január 2020, ako aj počas predchádzajúcich mesiacov trvania zmluvného vzťahu užíval nehnuteľnosť v rozsahu najviac 3500 m2. Mal za to, že samotná skutočnosť, že za predchádzajúce mesiace platil žalobcovi nárok vo vyššej výške ako v mesiaci 01/2020 nemôže v žiadnom prípade sama o sebe dokazovať, že užíval celú výmeru nehnuteľosti, a to obzvlášť v prípade, že dôvody takéhoto konania niekoľkokrát podrobne vysvetlil. Zdôraznil, že popretím skutkového tvrdenia žalobcu ohľadom užívania celých 5152 m2 nehnuteľnosti sa rozsah ním fakticky užívanej plochy v mesiaci 01/2020 stal sporným a mal byť predmetom dokazovania. Žalovaný nepovažoval za sporné, že je to práve žalobca nesúci v spore dôkazné bremeno preukázania ním uplatneného nároku vo vzťahu k preukázaniu rozsahu skutočne užívanej plochy žalovaným v mesiaci 01/2020. Pokiaľ žalobca žiadne dôkazy na preukázanie rozsahu fakticky ním užívanej plochy neuplatnil, žalovaný mal za to, že táto skutočnosť je výlučne procesnou zodpovednosťou žalobcu. Nakoľko rozsah ním užívanej plochy nehnuteľnosti v mesiaci 01/2020 o výmere 5152 m2 nie je preukázaný žiadnym vykonaným dôkazom, vyslovil názor, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je minimálne predčasný, nezakladajúci sa na dôslednom vyhodnotení skutkového stavu. Nakoniec uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho argumentom týkajúcim sa dobrých mravov. Mal za to, že súd prvej inštancie náležite neodôvodnil svoje skutkové závery, z ktorých pri meritórnom rozhodovaní vychádzal. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako žiadal v podanom odvolaní.
34. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa snaží zavádzajúco interpretovať zjavné fakty, keď tvrdil, že on sám považoval právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za nesprávne. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že v bode III. svojho vyjadrenia k žalobe len prezentoval to, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadne výkladu článku III. ods. 6 Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, ktorú skutočnosť tiež považoval za relevantný dôvod priznania žalobného nároku, pričom prezentoval názor, že okrem preukázania faktického využívania celej plochy Haly 5 a Administratívnej budovy by nárok na odplatu
za právo prístupu vzniklo aj v prípade, ak by žalovaný začal s užívaním toho ktorého z uvedených objektov. K tvrdeniam žalovaného týkajúcim sa tvrdenia jeho prokuristu vyslovil názor, že je celkom jednoznačné a nevyvrátiteľné k čomu sa prokurista žalovaného vyjadroval a uviedol, že nerozumie tomu, čo považuje žalovaný na výsluchu svojho prokuristu za nejednoznačné. Žalobca mal za to, že tvrdenia svedka A. B. C.. potvrdzujú jeho argumentáciu a sú rovnako verifikované výsluchom samotného prokuristu žalovaného, pričom tieto celkom jednoznačne vyvracajú polemiky a špekulatívne výklady prezentované žalovaným v jeho vyjadrení. S ohľadom na špekulatívnu argumentáciu žalovaného, ako aj predkladanie fotodokumentácie zo dňa 07.10.2019 prezentujúcej ako fotodokumentácie z januára 2020 žalobca považoval odvolávanie žalovaného sa na dobré mravy za nevhodné. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení nesprávne interpretoval závery zo stretnutia medzi žalobcom, svedkom A. B. ml., prokuristom žalovaného a pánom E. tým, že sa snažil tvrdiť, že jeho jednostranné rozhodnutie o znížení platieb za právo prístupu malo vychádzať z toho, že žalobca nezabezpečil vydanie kolaudačného rozhodnutia na Halu 5 a Administratívnu budovu, žalobca mal za to, že z toho vyplýva celkom nelogický záver, že v dôsledku tejto skutočnosti samotný žalovaný obmedzil sám seba vo využívaní plochy, ktorú inak dovtedy preukázateľne užíval v celom rozsahu a od tohto momentu si vyčlenil časti, do ktorých akože nemohol vstúpiť. Žalobca ďalej poukázal na právne skutočnosti týkajúce sa dôvodu postupu podľa § 247 ods. 1 CSP v prípade jeho žalobného nároku a podľa § 248 ods. 1 CSP v prípade vzájomnej žaloby žalovaného. Nakoniec uviedol, že žalovaný sa nedostavil na pojednávanie dňa 24.06.2022, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, pričom boli splnené všetky predpoklady ust. § 274 ods. 1 písm. a), b) CSP. Právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní podal návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 ods. 1 CSP v súvislosti s jeho žalobným návrhom. Nechal na posúdenie odvolacieho súdu, či s ohľadom na § 356 CSP a na § 358 CSP bude postupovať spôsobom podľa § 386 písm. c) CSP a odmietne odvolanie žalovaného. V prípade, ak sa odvolací súd stotožní s jeho argumentáciou uvedenou v tomto vyjadrení navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol, prípadne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Zároveň navrhol, aby odvolací súd žalovanému uložil povinnosť uhradiť mu trovy odvolacieho konania vo výške 100 %.
35. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti napadnutej časti prvej a tretej výrokovej vety rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, a preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Ďalej dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete je potrebné odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou.
36. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 9.912,-- Eur s príslušenstvom na základe Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako budúcim prenajímateľom a žalovaným ako budúcim nájomcom. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 31.01.2020 vystavil žalovanému za výkon práva prístupu faktúru č. 014/2020 v sume 30.912,- Eur s DPH s dátumom splatnosti 14.02.2020, na základe ktorej mu žalovaný dňa 02.03.2020 uhradil sumu 21.000,-- Eur s DPH s tým, že rozdiel fakturovanej sumy vo výške 9.912,-- Eur s DPH zostal neuhradený.
37. Z článku I. ods. 1, písm. a), b) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany uzavreli túto zmluvu za účelom určenia podmienok uzavretia a podstatných náležitostí budúcej nájomnej zmluvy, pričom úplné znenie nájomnej zmluvy je uvedené v prílohe č. 2 tejto zmluvy. Zmluvné strany sa dohodli, že pojmy definované a používané v nájomnej zmluve budú mať pre účely tejto zmluvy rovnaký význam. Predmet nájmu, nájomné a ostatné náležitosti nájomnej zmluvy sú špecifikované v znení nájomnej zmluvy.
38. V článku II. ods. 1 Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy sa budúci prenajímateľ zaviazal uzavrieť s budúcim nájomcom nájomnú zmluvu bezodkladne po tom, čo nadobudne právoplatnosť riadne kolaudačné rozhodnutie vydané príslušným stavebným úradom na Halu 5 a zároveň Administratívnu budovu, ktorým bude povolené užívanie Haly 5 a zároveň Administratívnej budovy na účel dohodnutý v nájomnej zmluve. V ods. 2 tohto článku Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy sa
budúci prenajímateľ zaviazal zabezpečiť vydanie právoplatného kolaudačného rozhodnutia na Halu 5 a Administratívnu budovu u príslušného stavebného úradu najneskôr do 30.09.2019.
39. V článku III. ods. 1 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že budúci nájomca je oprávnený vstupovať do priestorov prenajímateľa a tieto užívať najmä za účelom ich prispôsobenia, prípravy, vybavenia, nasťahovania zariadení a technológií a spustenia skúšobnej prevádzky už pred začiatkom nájmu a pred uzavretím samotnej nájomnej zmluvy, a to od 01.11.2018 Halu 5 a od 01.12.2018 Administratívnu budovu do začatia predčasného užívania alebo uzavretia nájomnej zmluvy alebo ukončenia tejto zmluvy, podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr.
40. Z článku III. ods. 6 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vyplýva, že za prenechanie priestorov prenajímateľa do užívania budúcemu nájomcovi spôsobom výkonu práva prístupu a predčasného užívania patrí budúcemu prenajímateľovi odplata vo výške: a) suma 5,-- Eur za 1 m2 bez DPH mesačne za výkon práva prístupu v rozsahu skutočne užívanej plochy (výmery), b) suma 25.760,-- Eur bez DPH mesačne za predčasné užívanie.
41. Z článku III. ods. 7 Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vyplýva, že faktúru je budúci prenajímateľ oprávnený vystaviť najskôr k 5-temu dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho mesiaca, za ktorý sa faktúra vystavuje, so splatnosťou 21 dní od doručenia faktúry.
42. Z článku III. ods. 8 Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vyplýva, že v záujme jednoznačnosti zmluvné strany konštatovali, že budúci prenajímateľ má nárok na zaplatenie odplaty podľa bodu 6 tohto článku zmluvy výlučne v prípade, že budúci prenajímateľ svoju povinnosť pripraviť priestory prenajímateľa pre takéto užívanie riadne splnil a zároveň budúci nájomca priestory prenajímateľa zmluvou prezumovaným spôsobom fakticky užíval.
43. Z článku 2, bod 2.2 Nájomnej zmluvy, ktorá je prílohou Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vyplýva, že predmetom nájmu sú prevádzkové výrobné priestory Hala 5 vo výmere 4320 m2, prevádzkové a kancelárske priestory celkom vo výmere 192 m2 vstavané vo vnútri Haly 5, administratívne, sociálne a súvisiace priestory vo výmere 832 m2 nachádzajúce 44. sa v Administratívnej budove a nekryté parkovacie plochy.
45. Z faktúry č. 014/2020 zo dňa 31.01.2020, splatnej dňa 14.02.2020 odvolací súd zistil, že touto faktúrou žalobca za právo prístupu Hala 5 za mesiac január 2020 žalovanému vyfakturoval sumu 30.912,-- Eur. Z upomienky – výzvy zo dňa 18.04.2020 vyplýva, že žalobca touto výzvou žalovaného vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 9.912,-- Eur za mesiac január 2020.
46. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
47. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
48. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
49. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.
50. V preskúmavanej veci odvolací súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a
svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP, pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
51. Žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočným spôsobom odôvodnené, nakoľko súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vysporiadal ním tvrdenou skutočnosťou, že v posudzovanom období január 2020 neužíval celú plochu Haly 5 a Administratívnej budovy, neprihliadol na ním predložený dôkaz, a to fotodokumentáciu zo dňa 07.10.2019 a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa rozporu s dobrými mravmi v súvislosti s porušením povinnosti žalobcu vyplývajúcej zo Zmluvy o budúcej nájomnej zmluvy, a to zabezpečiť vydanie právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené patrí medzi základné atribúty spravodlivého procesu. Jej účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť súdneho rozhodnutia. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III.ÚS 78/07, IV.ÚS 115/03).
52. Už z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Tu odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16.03.2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
53. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny záver o existencii nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej odplaty za právo prístupu za mesiac január 2020 s príslušenstvom a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
54. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pri výklade ustanovenia článku III. ods. 6 písm. a) Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenie § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého v prípade, ak nie je možné prejav vôle vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, je potrebné ho vyložiť podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba, ktorej bol prejav vôle určený. Zároveň z ustanovenia § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri výklade prejavu vôle je potrebné zohľadniť skutočnosti, ktoré môžu čo najpresnejšie vyložiť úmysel strán pri jeho robení, t.j. pokiaľ to povaha veci pripúšťa, brať náležitý ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu. V prípade, ak prejav vôle obsahuje rôzny výklad, podľa ustanovenia § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka je potrebné pri pochybnostiach vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá tento pojem použila prvý raz, resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že pokiaľ ide o význam článku III. ods. 6 Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy je zrejmé, že v súvislosti s plochou toto ustanovenie zmluvy zdôrazňuje, že ide o skutočne užívanú plochu. Preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený (v danom prípade žalobca), by spravidla prikladala tomuto ustanoveniu taký význam, že za základ výpočtu odplaty nemá byť použitá nejaká žalovaným potenciálne využiteľná plocha, ale za základ výpočtu odplaty je skutočne užívaná plocha v tom, ktorom mesiaci. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovanému na základe Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy vznikla povinnosť platiť odplatu iba za tie metre štvorcové, ktoré skutočne (reálne) v predmetnom období využíval.
55. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu, že v predmetnej veci bolo preukázané, že žalovaný v mesiaci január 2020 reálne užíval 5152 m2. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal
takýto rozsah užívania žalovaným preukázaný tým, že žalovaný aj v predchádzajúcom období, a to od júna 2019 do decembra 2019 reálne využíval plochu o výmere 5152 m2, kedy žalovaný žalobcovi platil odplatu vo výške 30.912,-- Eur za každý mesiac, t.j. odplatu za užívanie plochy o výmere 5152 m2. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný si bol vedomý, že v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy má platiť odplatu za reálne využívanú plochu o výmere 5152 m2. Uvedené potvrdzuje aj predmet nájomnej zmluvy, ktorá je prílohou Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy špecifikovaný v článku 2, bod 2.2, z ktorého vyplýva úmysel žalovaného prenajať si okrem iného prevádzkové výrobné priestory Hala 5 vo výmere 4320 m2 a administratívne, sociálne a súvisiace priestory vo výmere 832 m2, t.j. spolu vo výmere 5152 m2. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že skutočne využívanú plochu preukazoval fotodokumentáciou zo dňa 07.10.2020, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne na túto neprihliadol, nakoľko táto zachytáva stav ku dňu 07.10.2020, pričom pre rozhodnutie v tejto veci tak, ako to správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, je podstatný stav platný k januáru 2020. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný v januári využíval priestory vo výmere 5152 m2, za ktoré mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi odplatu vo výške 30.912,-- Eur (5,-- Eur x 5152 m2 s DPH). Nakoľko žalovaný za mesiac január 2020 zaplatil len sumu 21.000,-- Eur, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na zaplatenie zvyšných 9.912,-- Eur.
56. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že tým, že žalobca v súlade so Zmluvou o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy nezabezpečil právoplatné kolaudačné rozhodnutie je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 137/2003)
57. Skutočnosť, že žalobca sa dostal do omeškania so zabezpečením právoplatnej kolaudácie v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy odvolací súd nepovažoval za konanie žalobcu, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Zo zmluvy, ako aj zo správania strán sporu je zrejmé, že žalovanému bolo umožnené právo prístupu do priestorov žalobcu, čo žalovaný aj využil a priestory využíval na svoje podnikateľské účely, za čo v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie odplaty na právo prístupu k Hale 5 a Administratívnej budove, pričom toto konanie nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval námietku žalovaného, že tým, že žalobca nezabezpečil právoplatné kolaudačné rozhodnutie konal v rozpore s dobrými mravmi, za nedôvodnú.
58. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
59. Podľa citovaného ustanovenia CSP oprávnenou stranou na podanie odvolania je strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V danom prípade súd prvej inštancie druhou výrokovou vetou napadnutého rozsudku žalobu vo zvyšku zamietol (vo zvyšnej časti úrokov z omeškania). To znamená, že v tejto časti bolo rozhodnutie vydané v prospech žalovaného. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti druhej výrokovej vete napadnutého rozsudku.
60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
61. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalovaný zároveň v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.
62. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a predmetnú vec správne právne
posúdil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej prvej a tretej výrokovej vete podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete podľa § 386 písm. b) CSP odmietol, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou.
63. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 251 CSP súd prvej inštancie.
64. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).