Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Cob-40-2019.pdf
PDF · 144.5 KB
No categories available
21Cob/40/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Skládky a odpady, s.r.o., Hlavná 230/A, Jarok, IČO: 34 122 303, zastúpený AK JUDr. NOVÁČKOVÁ s.r.o., Brančská 7, Bratislava proti žalovanému: Združenie obcí Horného Žitného ostrova v odpadovom hospodárstve, so sídlom v Šamoríne, Gazdovský rad 37/A, Šamorín, IČO: 34 074 694, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s.r.o., Kalinčiakova 25, Bratislava, o zaplatenie 38.139,53 eur s prísl. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Cb/102/2017-121 zo dňa 22.12.2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 16Cb/102/2017-173 zo dňa 13.03.2019 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému odvolací súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 38.193,53 eur, predstavujúcu vyčíslenie úroku z omeškania z oneskorene zaplatenej čiastky 139.572,23 eur, vyjadrený v kapitalizovanej forme podľa § 365 a § 369 Obchod. zák. Podkladom uvedeného nároku je Zmluva o dielo č. S31/001/2004 uzatvorená so žalovaným dňa 31.03.2004 v znení Dodatku č. 1 a Doplnku č. 2, na základe ktorej vybudoval ako zhotoviteľ pre žalovaného ako objednávateľa skládku odpadu v Čukárskej Pake za cenu 1.633.140,80 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných ročných splátkach vo výške 3 280 000,-Sk (108 876 eur) v trvaní 15-tich rokov. So Zmluvou o dielo je nerozlučne spojená aj Zmluva o prenájme a prevádzke skládky č. S41/002/2004 uzatvorená tiež dňa 31.03.2004, v znení Doplnku č. 1 a Dodatku č. 2 ktorou žalovaný dal žalobcovi skládku do prenájmu a žalobca sa zaviazal platiť nájomné vo výške splátok ceny diela. Uvedené sumy sa mali vzájomne započítať. Žalovaný ale dňa 30.07.2010 odstúpil od Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky a skládku si neoprávnene prevzal. Žalobca časť svojej pohľadávky zo Zmluvy o dielo voči žalovanému postúpil na tretiu osobu, zvyšok si ponechal. Na základe exekúcie bola voči žalobcovi ako povinnému časť tejto pohľadávky prikázaná spoločnosti DSC a.s.. Žalovaný uznal existenciu svojho dlhu, uhradiť ho odmietol, preto bola oprávneným DSC a.s. podaná voči žalovanému poddlžnícka žaloba, o ktorej rozhodol Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom č.k. 5Cb/84/2012-125, ktorým nárok ako dôvodný priznal do výšky 139.572,23 eur, ktorú dňa 22.08.2016 žalovaný zaplatil, teda plnil oneskorene.
2. Žalovaný sa návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť, pretože o nároku na úroky z omeškania bolo právoplatne rozhodnuté už v rozsudku o poddĺžnickej žalobe, ktorý v tejto časti žalobu zamietol. Ide tak o vec rozhodnutú už v poddĺžnickej žalobe a poukázal i na to, že predmetná pohľadávka nie je splatná,
splatnou sa stala až v roku 2019 v 15-tich ročných splátkach po 108.876,- eur, preto žalobca nemal právo zrušiť žalovanému výhodu splátok a žalovaný sa nedostal s úhradou poslednej splátky ceny diela do omeškania. Tiež poukázal na to, že Zmluva o dielo nie je závislou zmluvou so Zmluvou o prenájme a prevádzke skládky v zmysle úpravy uvedenej v ust. § 275 Obchod. zák.
3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil sa listinnými dôkazmi, a to Zmluvou o dielo č. S31/001/2004 (č. l. 12 až 15), k nej uzatvoreným Dodatkom č. 1 a (č. l. 16 a 17), Doplnok č. 2 (č. l. 18 a 19), faktúrou č. 3305026 (č. l. 20), faktúrou č. 3304125 (č. l. 21), faktúrou č. 3307045 (č. l. 22), Zmluvou prenájme a prevádzke skládky č. S41/002/2004 (č. l. 23 až 27) a k nej uzatvoreným Doplnkom č. 1 (č. l. 28 a 29) a Dodatkom č. 2 (č.l. 30 až 32), listom žalovaného č. 43/2010 (č. l. 38), Oznámením o postúpení pohľadávky z 15. augusta 2011 (č. l. 39), listom žalovaného č. 80/2012 (č. l. 40), exekučným príkazom JUDr. Beatrix Vargovej EX1153/2011 (č. l. 79), listami žalovaného č. 37/2011 (č. l. 101 až 103), č. 70/2011 (č.l.104-105 )a č. 49/2012 (č.l.106) adresované DSC, a.s., listom č. 50/2012 (č.l.107-109) Započítanie vzájomných pohľadávok adresovanom žalobcovi, listom č. 80/2011 (č. l. 110 až 112) Započítanie vzájomných pohľadávok adresovanom spoločnosti TRIADA ODPAD, s.r.o., spisom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5 Cb 84/2012, z ktorých po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení dospel k záveru, že žaloba nie je nie je dôvodná.
4. Prvoinštančný súd mal preukázané, že dňa 31.03.2004 žalobca a žalovaný uzatvorili dve zmluvy. Jednou bola Zmluva o dielo č. S31/001/2004, ktorou sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal pre žalovaného vybudovať skládku nie nebezpečného odpadu v k.ú. T. A. na konkrétne uvedených pozemkoch, ku ktorej bol stranami uzatvorený Dodatok č.1, ktorým sa menil článok 4 odsek 4.2 a Doplnok č. 2, ktorým sa menil článok č. 3 bod 3.2 a článok 4 bod 4.1. a 4.2. V deň uzatvorenia Zmluvy o dielo bola medzi stranami sporu uzatvorená i Zmluva o prenájme a prevádzke skládky č. S41/002/2004, ktorou žalovaný ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca a prevádzkovateľ prenajal nájomcovi uvedenú skládku nie nebezpečného odpadu za účelom zneškodňovania odpadu trvalým uložením na obdobie 15 rokov. K tejto Zmluve o prenájme a prevádzke skládky bol podpísaný Doplnok č.1, ktorým rozšírili rozsah ukladaného odpadu na skládke a Dodatok č. 2 , ktorým okrem iného upravili dobu prenájmu na 15 rokov od 1. mája 2005 a v ods. 4.1 upravili splatnosť jednotlivých splátok nájomného v zhode s úpravou zmluvy o dielo, t. j. 1.600.000 Sk k 1. novembru 2005, 1.680.000 Sk k 31. októbru 2006 a 3.280.000 Sk k 31. októbru nasledujúcich 14 rokov počnúc rokom 2007.
5. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že strany sa v Zmluve o dielo výslovne dohodli na ich vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, ktorý na vec následne aplikoval.
6. Samotný žalobou uplatnený nárok na plnenie súd prvej inštancie posudzoval podľa § 369 ods. 1 Obchod. zák. v znení účinnom tak k 31. marcu 2004 ako aj do 31. januára 2013 (vzhľadom na prechodné ustanovenie § 768k ods. 2 Obchod. zák.), podľa ktorého patria veriteľovi úroky z omeškania za obdobie, kedy je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Z ustanovenia § 365 v znení účinnom do 31. januára 2013 potom vyplýva, že dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že predpokladom omeškania dlžníka je, aby sa záväzok stal splatným, teda aby bol dlžník povinný ho už plniť. Splatnosť záväzkov je v Obchodnom zákonníku upravená v § 340 ods. 1 z ktorého vyplýva, že dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve, ktorá určuje nielen dátum splatnosti záväzku, ale aj možnosť plniť v splátkach. Uvedená dohoda je významnou pre určenie splatnosti jednotlivých splátok, ako aj pre posúdenie otázky, či a za akých podmienok je veriteľ oprávnený privodiť splatnosť všetkých splátok naraz.
7. Žalobca tvrdil, že záväzok žalovaného zaplatiť cenu diela podľa Zmluvy o dielo sa stal splatný jeho prejavom z 12. augusta 2011, ktorým cenu diela zosplatnil. Zistenie, či došlo k splatnosti ceny diela a žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť zaplatiť cenu diela jednorázovým plnením, nesplnením čoho sa dostal do omeškania prvoinštančný súd posudzoval výkladom príslušných ustanovení Zmluvy o dielo, ako aj Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky, čo stranám sporu oznámil v predbežnom právnom posúdení veci (č.l. 82).
8. Voči takémuto postupu súdu žalobca namietal, že táto otázka už bola právoplatne vyriešená rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 84/2012, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť spoločnosti DSC, a.s. žalovanú istinu.
9. Prvoinštančný súd k tejto námietke žalobcu poukázal na ust. § 230 v spojení s § 228 ods. 1 C.s.p. z ktorých vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorý sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku. Len v tomto rozsahu má potom rozsudok súdu účinky prekážky veci rozsúdenej, teda že sa vec nemôže prejednávať a rozhodovať znova. Takisto len v tomto rozsahu môže mať rozsudok súdu účinky záväzného vyriešenia tzv. prejudiciálnej (predbežnej) otázky. Predpokladom toho, aby rozsudok právoplatne riešil prejudiciálnu otázku pre iné konanie, je vždy totožnosť predmetu a totožnosť účastníkov (strán) daného konania. Ak sa rozhodnutie netýka tých istých subjektov, nemožno hovoriť o prekážke právoplatne rozhodnutej veci a výrok právoplatného rozhodnutia súdu nie je v tomto prípade ani záväzný pre iný súd. V prerokúvanej veci z obsahu spisu vedeného pod sp. zn. 5 Cb 84/2012 vyplýva, že v danom konaní bola žalobcom spoločnosť DSC, a.s. a žalovaným bol žalovaný i v tomto konaní. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že sa nejedná ani o totožnosť predmetu ani o totožnosť účastníkov (strán) daného konania, konanie sa viedlo medzi inými subjektmi než sú strany sporu v tomto konaní, na čom nič nemení skutočnosť, že v danej veci išlo o tzv. poddlžnícku žalobu (§ 109 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017.) Práve z ust. § 109 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že oprávnený uplatňuje prikázanú pohľadávku vo vlastnom mene voči poddlžníkovi, vystupuje tak v konaní nie ako zástupca povinného, ale vo vlastnom mene ako osoba, ktorej bola pohľadávka prikázaná na vymáhanie. Zo žiadneho ustanovenia procesného poriadku nevyplýva, že by sa rozsudok vydaný v poddlžníckom spore vzťahoval aj na samotného veriteľa. Takisto je zrejmé, že žalobca v tomto konaní nie je právnym nástupcom spoločnosti DSC, a.s., a to ani čo do konkrétne uplatňovanej pohľadávky, a nie je ani univerzálnym nástupcom žalobcu, preto sa na neho nemôžu rozšíriť účinky právoplatného rozsudku (§ 228 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 84/2012, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob 11/2015-149 tak nerieši právoplatne a záväzne pre toto konanie predbežnú otázku splatnosti ceny diela, preto súd prvej inštancie zamietnutie poddlžníckej žaloby nepovažoval za vec rozsúdenú a splatnosť ceny diela v súvislosti s omeškaním a priznaním nároku na zaplatenie úroku z omeškania si v tomto konaní sám posúdil.
10. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal dohodou o splatnosti ceny, ako bola upravená v Zmluve o dielo článok 4./4.2. Pôvodný text tejto časti Zmluvy o dielo bol menený a podľa Doplnku č.2 bolo dohodnuté , že ku dňu 01.11.2005 bude uhradených 1.600.000 Sk, k 31. 10. 2006 bude uhradených 1.680.000 Sk, ku dňu 31. 10. Nasledujúcich 14 rokov počnúc rokom 2007 bude uhradených 3.280.000 Sk bez DPH. Dodatok č.1 ani Doplnok č.2 ku Zmluve o dielo nezmenili článok 4/4.3. Zmluvy, ktorým je upravené oprávnenie žalobcu ako zhotoviteľa zrušiť výhodu splátok. Podľa tohto ustanovenia môže žalobca ako zhotoviteľ zrušiť výhodu splátok kedykoľvek v priebehu uvedených 15 rokov a požadovať zaplatenie nezaplatenej časti ceny za dielo v prípade, „ak zhotoviteľ, alebo objednávateľ odstúpi od zmluvy na prevádzkovanie skládky z dôvodu na strane objednávateľa“. Z ustanovenia článku 4/4.3. Zmluvy o dielo jednoznačne vyplýva, že právo zrušiť výhodu splátok patrí zhotoviteľovi len v prípade, ak dôjde k odstúpenie od Zmluvy na prevádzkovanie skládky z dôvodov na strane objednávateľa, ktorým je v tomto konaní žalovaný.
11. K úprave zrušenia výhody splátok vyplývajúcej zo Zmluvy o dielo súd vzal do úvahy znenie Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky, ktorá v článku 6/ 6.1. upravuje právo prenajímateľa - žalovaného odstúpiť od Zmluvy z dôvodu vážneho porušenia podmienok nájomcom a v článku 6/6.2 priznáva takéto právo nájomcovi - žalobcovi z dôvodu vážneho porušenia podmienok prenajímateľom- žalovaným. Pre obe ustanovenia platí tzv. „ročná výpovedná lehota“. Okrem toho podľa článku 6/ 6.1. Zmluvy o prenájme je nájomca povinný uhradiť prenajímateľovi neuhradené náklady na výstavbu skládky podľa článku 4. Zmluvy o dielo. Citovaná veta je celkom zjavne chybou v písaní, keďže zo Zmluvy o dielo vyplýva, že splátky ceny diela platí nie nájomca, ktorý bol podľa Zmluvy o dielo zhotoviteľom, ale prenajímateľ, ktorý bol podľa Zmluvy o dielo objednávateľ. Význam citovaného ustanovenia je nepochybný, vyplýva z celkovej logiky, podľa ktorej cenu diela má platiť objednávateľ nie zhotoviteľ, ktorý sa stal nájomcom. Súd považoval toto ustanovenie len za chybu v písaní, ktorá podľa § 37 ods. 3 Obč. zák. nespôsobuje jeho neplatnosť. Článok 6./6.1. Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky obsahuje výslovnú úpravu, podľa ktorej nájomca nie je oprávnený žiadať „skrátenie zmluvne dohodnutých termínov jednotlivých splátok“. Z tohto článku Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky v spojení s článkom 4/ 4.3. Zmluvy o dielo tak jednoznačne vyplýva, že ak od Zmluvy prenájme a prevádzke skládky odstúpi žalovaný - prenajímateľ z dôvodu vážneho porušenia zmluvných podmienok žalobcom - nájomca, nie je žalobca ako zhotoviteľ diela oprávnený zrušiť žalovanému výhodu splátok v zmysle článku 4/4.3. Zmluvy o dielo.
Práve z citovaného odseku 6.1 Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky totiž jasne vyplýva, že v prípade odstúpenia z iných dôvodov než na strane žalovaného nemôže žalobca takéto skrátenie žiadať. Článok 4/4.3. Zmluvy o dielo dáva toto právo žalobcovi len vtedy, ak k odstúpeniu od zmluvy došlo z dôvodov na strane objednávateľa t. j. na strane žalovaného. Takúto možnosť by žalobca mal len v prípade, ak by k odstúpeniu od zmluvy došlo z dôvodov vymedzených v článku 6/ 6.2. Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky. Následne po záveroch, ktoré prvoinštančný súd vysvetlil v odseku 9. odôvodnenia rozsudku, posudzoval otázku splatnosti ceny diela, pri ktorej vychádzal zo znenia Zmluvy o dielo.
12. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný listom zo dňa 30.07.2010 oznámil žalobcovi, že od Zmluvy o prenájme a prevádzkovaní skládky odstúpil z dôvodu jej vážneho porušenia zo strany žalobcu, ktorý sa mal dostať do omeškania s úhradou splátky nájomného viac ako 90 dní. Súd k uvedenému uviedol, že pre rozhodnutie o veci nie je podstatné skúmať, či je odstúpenie platné alebo neplatné. Pre žalobcu by bola táto skutočnosť podstatná len v prípade, ak by k odstúpeniu došlo zo strany žalovaného. K odstúpeniu ale došlo z dôvodov na strane žalobcu ako nájomcu skládky, preto súd prvej inštancie vychádzal len zo znenia článku 4/ 4.3 Zmluvy o dielo, ktorého obsah i význam pre nárok žalobcu v odôvodnení vysvetlil.
13. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že nepovažuje za správne tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Zmluvu o dielo a Zmluvu o prenájme a prevádzke skládky sú zmluvy závislé podľa § 275 ods. 2 Obchod. zák., čo má za následok, že zánik jednej z nich iným spôsobom než splnením, alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie, spôsobuje zánik aj ostatných závislých zmlúv. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 31Cob/11/2015-149, na ktorý sa síce žalobca odvoláva, ale ktorý tiež spochybnil názor o závislosti týchto dvoch zmlúv, pričom ust. § 263 Obchod. zák. je dispozitívnym ustanovením, od ktorého sa strany môžu odchýliť. Pri posudzovaní obsahu právnych úkonov platia všeobecne výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchod. zák. ako i výkladové pravidlá obsiahnuté v § 35 a nasl. Obč. zák. a tak súd skúmal vôľu konajúcej osoby. Výklad právneho úkonu ale nemôže viesť k čomu, že sa právnemu úkonu dá iný význam než ktorý by mu z jasného jazykového vyjadrenia vyplýval. Žalobca sa svojim výkladom snaží o opak, ale podľa názoru súdu z jazykového vyjadrenia článku 4/ 4.3. Zmluvy o dielo ako i z článku 6/1.6. Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky jednoznačne vyplýva, že tieto články upravujú práva a povinnosti strán pre prípad zániku zmlúv. Oba články uvádzajú, že žalobca môže právo zosplatniť zvyšné splátky ceny diela využiť len v jednom prípade, a to pri odstúpení od zmluvy z dôvodov na strane žalovaného (objednávateľa). Článok 6/ 6.1.Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky výslovne zakazuje žalobcovi skrátiť splatnosť jednotlivých splátok v prípade, ak k odstúpeniu dôjde z dôvodov na strane žalobcu. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že zmluvné strany jazykovo úplne jasne vyjadrili vôľu, aby možnosť žalovaného splácať cenu diela v splátkach trvala aj potom, ak dôjde k zániku Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky odstúpením zo strany prenajímateľa (žalovaného). Týmto prejavom vôle sa strany odchýlili od všeobecnej úpravy § 275 ods. 2 Obchod. zák. a tak Zmluva o dielo má platiť naďalej aj potom, ak v určitých prípadoch zanikne Zmluva o prenájme a prevádzke skládky odstúpením. Takáto zmluvná úprava má prednosť pred ust. § 275 ods. 2 Obchod. zák. , ktoré je dispozitívnym ustanovením.
14. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesprávne i tvrdenie žalobcu o jeho práve zosplatniť splátky záväzku, k čomu poukázal na § 340 Obchod. zák., podľa ktorého prioritnou je zmluvná úprava a Obchodný zákonník v žiadnom ustanovení neupravuje oprávnenie veriteľa žiadať splatenie celého dlhu dohodnutého v splátkach, okrem úpravy zmluvy o úvere. Ak strany dohodli splácanie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zosplatnenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len ak to bolo dohodnuté, inak nie je k takémuto úkonu oprávnený, ak to nebolo dohodnuté. Prejav žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorý žalobca označil za uznávací prejav (§ 323 ods. 1 Obchod. zák.), ale nemožno vyhodnotiť tak, že by uznaním záväzku nastala splatnosť záväzku. Uznať je možné aj nesplatný záväzok a uznanie zakladá domnienku trvania záväzku a nie domnienku jeho splatnosti. Veriteľ sa môže splnenia uznaného záväzku domáhať až po tom, keď nastane splatnosť. Na základe uvedeného ani list zo dňa 12.08.2011, na ktorý poukazoval žalobca, nevyvoláva žiadne právne účinky, žalobca nebol oprávnený zrušiť žalovanému výhodu splátok, zosplatniť pohľadávku a požadovať zaplatenie ceny diela jednorázovo, pretože pre takúto požiadavku neboli splnené podmienky uvedené práve v článku 4/4.3. Zmluvy o dielo ani v článku 6/6.1. Zmluvy o prenájme a prevádzke skládky. Takáto požiadavka žalobcu je v rozpore s obsahom zmluvných dojednaní a so zákonom, preto je ako úkon neplatná a žalovaný zostal povinný záväzok zo Zmluvy o dielo plniť spôsobom dohodnutým v článku 4/4.2. Zmluvy o dielo v znení Doplnku č. 2., ktorým sa pôvodné znenie tohto článku zmenilo.
15. Prvoinštančný súd sa následne v odseku 13. odôvodnenia rozsudku venoval jednotlivým úhradám dlhu žalovaného, a ustálil, že podľa obsahu listu žalobcu z 12. 08. 2011 a tiež z jeho oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 08. 2011 vyplýva, že v uvedenom čase žalobca považoval svoju pohľadávku za existujúcu vo výške 1.088.988,62 eur, čo zodpovedá približne desiatim splátkam ceny diela, z čoho možno ustáliť, že k tomuto dátumu boli zaplatené všetky splátky, ktoré boli splatné do 31. 10. 2010. Z oznámenia o postúpení pohľadávky vyplýva, že časť tejto pohľadávky vo výške 775.054,56 eur vrátane príslušenstva bola postúpená na spoločnosť DSC, a.s. Doručenie tohto oznámenia vyvolalo účinky postúpenia týchto pohľadávok voči dlžníkovi aj bez preukázania zmluvy o postúpení (§ 526 ods. 2 Obč. zák.). Dôsledkom tohto postúpenia sa veriteľom pohľadávky na zaplatenie ceny diela podľa Zmluvy o dielo v rozsahu 775.054,56 eur stala spoločnosť DSC, a.s. a žalobca zostal veriteľom pohľadávky vo výške 313.934,06 eur.
16. Žalobca pri postupovaní pohľadávky mal za to, že celá pohľadávka predstavujúca cenu diela je zosplatnená. Nakoľko súd ale dospel k záveru, že zosplatnenie nie je dôvodné, tak k augustu 2011 boli zaplatené všetky dovtedy splatné splátky diela a ďalšia splátka mala byť zaplatená až k 31.10.2011, k čomu si žalovaný započítal voči spoločnosti DSC, a.s. pohľadávky vo výške 692 253 eur, listom zo dňa 21.11.2011 si započítal sumu 76 648,78 eur a listom zo dňa 23.04.2012 si započítal 6 152,06 eur, čo je takmer celá pohľadávka, ktorá bola 775 053,84 eur. Voči žalobcovi si v tomto období započítal sumu 174 361,88 eur. Jednotlivé započítacie prejavy súd posudzoval podľa § ust. 580 Obč. zák, ktorú úpravu podrobne vysvetlil v odseku 15. odôvodnenia.
17. V závere prvoinštančný súd zhodnotil, že predmetom konania je nárok žalobcu ako veriteľa na kapitalizované úroky z omeškania z tej časti ceny diela, o ktorej sa viedlo konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 5Cb/84/2012. V uvedenom konaní bolo ustálené, že sa týka len tej časti ceny diela, voči ktorej žalovaný neprejavil vôľu započítať svoje protipohľadávky. Spoločnosť DSC, a.s., ako žalobca v ňom ani netvrdila, že by sa domáhala zaplatenia tej časti ceny diela, ktorú už žalovaný započítal a platnosť zápočtov nebola spochybňovaná. Predmetom tu prerokúvanej veci potom je ustáliť, či tá časť ceny diela, ktorá zostala po započítaní žalovaným je už splatnou , teda či táto časť pohľadávky z ceny diela je tvorená splátkami, ktoré by boli zročné do 31. 10. 2015 a to do vyhlásenia rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 84/2012. Keďže Obchodný zákonník vyslovene nerieši otázku, ako postupovať v prípade, ak započítací prejav smeruje proti pohľadávke, ktorá je rozdelená na splátky splatné v rôznych termínoch, a započítanie nešpecifikuje, voči ktorej splátke smeruje, prvoinštančný súd analogicky použil ust. § 330 Obchod. zák., ktoré upravuje postup pri plnení viacerých peňažných záväzkov. K uvedenému uviedol, že na započítanie ako náhradu plnenia treba pri určovaní spôsobu a rozsahu účinkov započítania na zánik pohľadávky použiť rovnaké pravidlá ako na plnenie a to v zmysle právnej úpravy uvedenej v ust. § 330 ods. 1 Obchod. zák. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. V prerokúvanej veci je zrejmé, že žalovaný už k aprílu 2012 započítal vo vzťahu k spoločnosti DSC, a.s. svoje pohľadávky v rozsahu 775.053,84 eur a vo vzťahu k samotnému žalobcovi svoje pohľadávky v rozsahu ďalších 174.361,88 eur, čo je celkom 949.415,72 eur. Žalovaný bol povinný platiť jednotlivé splátky ceny diela v splátkach 108.876,07 eur vždy do 31. 10. kalendárneho roku, pričom do 30. 10. 2010 boli tieto splátky nesporne zaplatené. Ak v období mesiacov august 2011 a apríl 2012 žalovaný započítal voči žalobcovi svoje pohľadávky v sume 949.415,72 eur znamená, že tieto zápočty sa postupne musia započítať na úhrady jednotlivých splátok ceny diela splatných postupne po tomto termíne a teda týmito zápočtami by boli uhradené všetky splátky splatné k 31. 10. 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 a čiastočne aj splátka splatná k 31. 10. 2019. Zvyšná suma 139.572,23 eur, ktorá zostala po vykonaní týchto zápočtov a o ktorú sa konalo vo veci pod sp. zn. 5 Cb 84/2012 môže predstavovať len zvyšok splátky, ktorá mala byť splatná k 31. 10. 2019, a splátku splatnú k 31. 10. 2020. Zo zisteného skutkového stavu je potom zrejmé, že žalovaný obe uvedené splátky, hoci podľa názoru súdu neboli splatné, zaplatil 22. 08. 2016, pretože bol k tomu zaviazaný právoplatným rozsudkom v konaní o poddlžníckej žalobe. Z uvedeného potom ale vyplýva, že ich zaplatil pred ich splatnosťou, preto sa nedostal do omeškania ako predpokladá ust. § 365 ods.1 Obchod. zák. a súd z uvedených dôvodov žalobu zamietol.
18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
19. Nakoľko sa súd prvej inštancie v časti záhlavia pri vyhotovení rozhodnutia dopustil pochybenia, tento nedostatok odstránil uznesením č.k. 16Cb/102/2017-173 zo dňa 13.03.2019 podľa § 224 C.s.p.
20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd uvedené rozhodnutie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolacie dôvody podradil pod ust. § 365 ods.1 písm. d/,f/,h// C.s.p.
21. V odvolaní označil rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, pretože je vydaný na základe nesprávne zisteného skutkového a právneho stavu, prvoinštančný súd si osvojil nesprávny právny názor a z hľadiska odôvodnenia rozsudku je rozpor medzi výrokom, odôvodnením a vykonaným dokazovaním, pretože odôvodnenie nemá žiaden vzťah k predmetu konania a k vykonanému dokazovaniu. Základom a dôkazom pre podanie žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 139.572,23 eur za obdobie od 01.06.2013 do 21.08.2016 podľa špecifikácie uvedenej v žalobe bol práve právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cb/84/2012 zo dňa 14.10.2014, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vydanom v konaní vedenom pod sp.zn. 31Cob/11/2015 dňa 27.07.2016 nadobudol právoplatnosť. V uvedenom konaní sa riešila otázka splatnosti istiny voči žalovanému ako prejudiciálna, na základe čoho bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 139.572,23 eur. Žalovanú sumu mu uhradil až dňa 22.08.2016, v dôsledku čoho sa dostal so splnením svojej povinnosti do omeškania v rozsahu 21 dní, pretože súdom mal uloženú povinnosť uhradiť túto sumu do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie v tomto konaní ale vôbec nerešpektoval právoplatný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 5Cb/84/2012, ani ho ako relevantný dôkaz nevzal do úvahy napriek tomu, že podľa odvolateľa sa týmto rozsudkom vyriešil hmotnoprávny vzťah žalovaného práve vo vzťahu k splatnosti sumy 139.572,23 eur voči žalobcovi, z ktorého aj nárok na úroky z omeškania žalobca odvodzuje a vyriešením ktorej otázky je súd viazaný. Úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Obč. zák. príslušenstvom pohľadávky, na ktoré má veriteľ podľa hlavného záväzkového vzťahu právo, pričom úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorý je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku zaniká aj akcesorický úrokový záväzok a pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Je nesporné, že žalovaný dlhoval žalobcovi sumu 139.572,23 eur z titulu nezaplatenej časti ceny diela za zhotovenie skládky odpadov v Čukárskej Pake, čo vyplynulo i z písomného uznania záväzku žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorý bol podkladom poddĺžnickej žaloby práve v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 5Cb/84/2012 medzi spoločnosťou DSC a.s. ako žalobcom a žalovaným ako dlžníkom povinného. Povinným bola spoločnosť Skládky a odpady s.r.o., ktorá je v tomto konaní žalobcom voči dlžníkovi povinného Združenie obcí Horného Žitného ostrova v odpadovom hospodárstve so sídlom v Šamoríne. Žalovaný ako dlžník povinného sa v konaní o poddĺžnickej žalobe bránil od roku 2012 s tým, že dlžná suma nie je splatná. V konaní o poddĺžnickej žalobe (sp.zn. 5Cb/84/2012) bola oprávneným spoločnosť DSC a.s., pričom otázka splatnosti sumy bola v uvedenom konaní o poddĺžnickej žalobe prejudiciálne právoplatne vyriešená práve uvedeným rozsudkom, ktorý dňa 27.07.2016 nadobudol právoplatnosť. Prejudicialitou sa rozumie vzťah dvoch rozhodnutí orgánu verejnej moci s účinkami vzájomnej kauzálnej podmienenosti a možno ju chápať vo všeobecnosti aj ako kauzálny vzťah medzi dvoma subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Ak sa teda právoplatným rozhodnutím o veci vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor, od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci. V prípade, ak je už o tejto otázke rozhodnuté, súd je povinný na takéto rozhodnutie prihliadať, čo znamená, že je týmto rozhodnutím viazaný a nemôže sám túto otázku posúdiť ako prejudiciálnu inak, než rozhodol príslušný orgán verejnej moci. Súd má tak povinnosť pri svojom rozhodnutí sa neodchýliť od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom súdnom konaní ako vec sama, príslušná predbežná otázka. Uvedenému dal odvolateľ do pozornosti nález ÚS SR č. II.ÚS/349/2009, z ktorého časť citoval a zdôraznil, že prvoinštančný súd absolútne nadbytočne posudzoval otázku započítacích prejavov žalovaného voči žalobcovi a spoločnosti DSC a.s., ktorá bola žalobcom v poddĺžnickej žalobe, ako i spôsob plnenia záväzku žalovaného voči žalobcovi i voči spoločnosti DSC a.s.. Započítanie pohľadávok nemožno v zmysle hmotného práva považovať za žiadny iný spôsob alebo formu splnenia dlhu, ale za spôsob zániku nesplneného záväzku, a preto právna úprava splnenia dlhu nemôže byť analogicky použitá na započítanie pohľadávok. Ak kompenzáciou nemôže byť dlh splnený, nemôže byť splnený ani predčasne. Žalovaný ani podľa zmluvných dojednaní nebol oprávnený kompenzačne prejavy vykonať, na tieto bol oprávnený výlučne žalobca a žalobca v prvej inštancie úplne opomenul skutočnosť, že napr. faktúra žalobcu č. 3304125 na sumu 15.993.600,- Sk bola súčasťou dôkazov a bola splatná dňom už 15.12.2004.
22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril v podaní zo dňa 23.03.2018 žalovaný (č.l. 141), ktorý žiadal rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdiť. Zdôraznil, že rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda vydané v konaní pod sp.zn. 5Cb/84/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 31Cob/11/2015 netvoria ani prekážku res judikáta a ani nie sú takými rozhodnutiami, ktorými by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri posudzovaní otázky splatnosti istiny, z ktorej žalobca nárok na úroky z omeškania odvodzuje. Súd podrobne a precízne vysvetlil a odôvodnil otázku splatnosti istiny vo svojom rozhodnutí a žalovaný od počiatku tvrdil, že pohľadávka uplatnená poddĺžnickou žalobou ako záväzok žalovaného voči žalobcovi nie je splatná. Stavba bola dokončená v roku 2004, posledná ročná splátka mala byť splatná až v roku 2019, keďže sa platila v ročných splátkach po dobu 15 rokov odo dňa kolaudácie. Z uvedeného tak vyplýva, že ani v čase zaplatenia istiny, z ktorej žalobca nárok na úroky z omeškania odvodzuje, nebol žalovaný so zaplatením predmetnej splátky v omeškaní. Žalovaný odstúpil od zmluvy o nájme z dôvodu nezaplatenia úhrad za prenájom podľa nájomnej zmluvy. Dôvody odstúpenia boli jednoznačne na strane žalobcu, preto jednostranné zrušenie výhody splátok je v rozpore so zmluvou a tak sa ani cena diela v zmysle Zmluvy o dielo nemohla sa stať splatnou.
23. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku zo dňa 20.04.2018 (č.l. 155), ktorou zotrval na tvrdení, že žalovaný neuhradil riadne a včas žalobcovi od roku 2011 ani jednu splátku ceny diela za zhotovenie diela a v ostatnom zopakoval stanovisko, ktoré prezentoval vo svojom odvolaní.
24. Odvolacia replika bola doručená žalovanému s výzvou na podania odvolacej dupliky. Odvolaciu repliku žalovaný prevzal, odvolaciu dupliku nepodal.
25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
26. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronickými prostriedkami ho neoznamoval, pretože žiadna strana o to nepožiadala.
27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré podradil pod ust. § 365 ods. 1 písm. d/,f/,h/ C.s.p.
28. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p., podľa ktorého konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na tie odvolacie dôvody, ktoré nemožno podradiť pod ostatné v ust. § 365 C.s.p. uvedené dôvody, ale ktoré musia mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Existenciu takejto vady konania odvolací súd nezistil, nebolo zistené žiadne pochybenie vo vykonanom dokazovaní, a tak tento odvolací dôvod nie je daný.
29. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.
30. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu, je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov.
31. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
32. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvodov, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky (§ 366 C.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd.
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
34. Odvolateľ v podanom odvolaní argumentuje najmä tým, že prvoinštančný súd neakceptoval a nerešpektoval právoplatný rozsudok súdu vydaný v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5Cb/84/2012, ktorý bol potvrdený i odvolacím súdom a na základe ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatiť spoločnosti DSC, a.s. Bratislava ako žalobcovi prisúdenú istinu 139 572,23 eur v súdom určenej lehote, čím porušil povinnosť na takéto rozhodnutie prihliadať. Pri povinnosti prejudiciality nemôže rozhodnúť o otázke, o ktorej už bolo rozhodnuté, rozhodnúť inak. Na podporu tohto názoru dal odvolateľ do pozornosti nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 349/2009. K uvedenému ale odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je v tejto veci vôbec použiteľné, pretože Ústavný súd SR v ňom prejudicialitu stavia na iných záveroch, než ku ktorým dospel a ktoré vysvetlil prvoinštančný súd v tomto konaní. Odvolateľom označené rozhodnutie ÚS SR sa zaoberá riešením otázky, o ktorej patrí rozhodnúť inému orgánu, podľa ktorého ak bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Účinky právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania v ktorom bolo vydané a výrok je záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa už vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím.
35. Prvoinštančný súd v odseku 8. odôvodnenia podrobne vysvetlil, že sa nejedná ani o prekážku rei iudicata, nejedná sa o totožnosť predmetu konania ani o totožnosť strán sporu, konanie sa jednoznačne viedlo medzi inými subjektami než sú strany konania v tejto veci a žalobca nie je ani právnym nástupcom žalobcu v konaní vedenom pod sp.zn. 5Cb/84/2012, z toho dôvodu nemožno účinky právoplatného rozsudku vydaného v poddlžníckej žalobe rozširovať na samotného veriteľa.
36. Na podporu správnosti postupu prvoinštančného súd a k zodpovedaniu otázky viazanosti súdu posúdením hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania v inom súdnom konaní odvolací súd odkazuje na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 115/2016, z ktorého cituje: „ Inak povedané prejudiciálny účinok
právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t.j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2804/2012 z 12. júna 2014 a sp. zn. 32 Cdo 4004/2014 z 3. decembra 2013). Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama), je týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. januára 2012). Ústavný súd vo svojom náleze z 20. januára 2010 sp. zn. II. ÚS 349/2009 konštatoval, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p., konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.
37. Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený a to s dôrazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyplynuli súdom prijaté závery. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých skutkových zistení vychádzal, akú právnu normu a v akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Podľa názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie odpoveď na všetky rozhodujúce argumenty podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom nie je úlohou súdu zaoberať sa všetkými námietkami, ktoré v priebehu konania účastníci uplatnia a dať na ne odpoveď. Súd sa zaoberá len skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci kľúčové (ÚS SR sp. zn. II.US 410/06), pričom to, čo je kľúčové pre rozhodnutie vo veci určuje súd a nie účastník konania.
38. Vyššie (odsek 36) citovaná časť rozhodnutia NS SR dáva odpoveď na odvolacie dôvody uvedené žalobcom a z ktorej vyplýva, že odvolanie nie je dôvodné. Z uvedených dôvod nie je konanie a rozhodnutie prvoinštančného súdu v rozpore s judikatúrou a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).