Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-343-2018.pdf
PDF · 176.48 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/343/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne: V. M., nar. XX.X.XXXX, bytom v Y., X. 3, zastúpená JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Fejova 4, proti žalovaným: 1/ V.. I. H., nar. X.XX.XXXX, bytom v C., Q. XX, zastúpený JUDr. Marekom Hroudom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, 2/ PREMIUM FIT, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova 18, IČO: 35 817 721, zastúpený Mgr. Milošom Čičmancom, advokátom, so sídlom v Poprade, Štefánikova 53, o náhradu škody a ďalšie nároky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 24. júla 2018 sp.zn. 19C 323/2015
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 24.7.2018 č.k. 19C 323/2015-461, okrem výroku VII. o priznaní náhrady trov konania žalovanému v 2. rade vo vzťahu k žalobkyni.
Mení rozsudok vo výroku VII. tak, že žalovanému v 2. rade nepriznáva náhradu trov konania.
Odmieta odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku V. rozsudku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 2. rade zamietnutá.
Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 24.7.2018 č.k. 19C 323/2015-461 rozhodol nasledovne :
I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni titulom bolestného sumu 330 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.5.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni titulom liečebných nákladov sumu 58,62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.5.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni titulom zľavy z ceny sumu 7 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.5.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalobu voči žalovanému v 1. rade v prevyšujúcej časti zamieta.
V. Žalobu voči žalovanému v 2. rade zamieta v celom rozsahu.
VI. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
VII. Žalovanému v 2. rade vo vzťahu ku žalobkyni priznáva náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 784,45 € s prísl. titulom náhrady škody na zdraví, ktorá pozostávala z bolestného vo výške 330 € a z nákladov spojených s liečením vo výške 377,45 € a titulom zľavy z ceny poskytnutej služby vo výške 77 €.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalovaný v 1. rade ako fitnes tréner poskytol na základe dohody žalobkyni služby v období od 28.10.2014 do 18.12.2014 v posilovni Golem club, Aupark Košice, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný v 2. rade. Do tréningu dňa 18.12.2014 zaradil aj tzv. mŕtvy ťah (dvíhanie tyče o váhe cca 10 kg) a cvičenie (tlakovú masáž) s S-ballovými loptami po prednej časti tela žalobkyne smerom od hrudníku ku panve, pri ktorej žalobkyňa ležala na podložke na podlahe. Po tomto tréningu pociťovala bolesti na hrudníku, mala opuch a podliatiny v ľavej rebrovej časti, ťažko sa jej dýchalo, ťažko chodila, mala bolesti v brušnej dutine, problém s močením a krvavý výtok, mohla ležať iba na chrbte a nedokázala sa otočiť na pravú a ľavú stranu a na brucho kvôli veľkým bolestiam. Domnievajúc sa, že išlo o svalovú únavu a vyčerpanosť v dôsledku tréningu s tým, že bolesti postupne pominú, nenavštívila bezprostredne po tomto tréningu lekára a na pohotovosť išla až dňa 21.12.2014 z dôvodu, že bolesti sa stupňovali a už tretiu noc nespala. Na traumatologickej ambulancii urgentného príjmu FNSP na Tr. SNP v Košiciach jej bola po palpačnom vyšetrení a po vyšetrení zobrazovacími metódami (RTG hrudníka a ľavých rebier a USG brucha) stanovená diagnóza S 20.2 tzv. kostovertebrálny blok a zistená tekutina v Douglasovom priestore. Pri kontrole dňa 5.1.2015 u nej stále pretrvávali bolesti v oblasti prednej steny hrudníka v oblasti sterna a diagnóza S 20.2 bola doplnená ako pomliaždenie hrudníka. Dňa 13.1.2015 pri kontrolnom USG vyšetrení orgánov brušnej dutiny bolo toto s negatívnym záverom. Naďalej však boli konštatované pretrvávajúce bolesti hrudníka vľavo a objektívne bolo zistené mierne vyklenutie v oblasti hrudníka vľavo v prednej axilárnej čiare vo výške 6. - 7. rebra. Stav bol uzavretý ako kontúzia, čiže pomliaždenie hrudnej steny vľavo, blok v oblasti torakálnej chrbtice. Doporučená jej bola rehabilitačná liečba, ktorú ukončila dňa 23.2.2015. V dôsledku vyššie uvedeného poškodenia na zdraví bola žalobkyňa práceneschopná od 22.12.2014 do 28.2.2015 (69 dní) a bolestné bolo vyčíslené lekárskym posudkom I.. F. G., C.. na 20 bodov pri položke 76. Žalobkyňa si okrem náhrady bolestného vo výške 330 € uplatnila u žalovaného v 1. rade aj náhradu liečebných nákladov vo výške 377,45 € a zľavu z ceny poskytnutej služby v rozsahu 50%, t.j. 77 € výzvou zo dňa 20.4.2015, ktorú žalovaný v X.rade prevzal dňa 7.5.2015 a v lehote do piatich dní plnenie nerealizoval.
4. Zo znaleckého posudku č. 11/2017 I.. H. W. zo dňa 28.2.2017 vzal súd za preukázané, že žalobkyňa podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie utrpela dňa 18.12.2014 pomliaždenie ľavej strany hrudníka s podvrtnutím skĺbenia medzi hrudníkovými stavcami a VI. a VII. rebrom (tzv. kostovertebrálny blok). Išlo o ľahké zranenie s dobou liečenia do 42 dní, ktorá je identická s prípadnou práceneschopnosťou s tým, že pri nekomplikovanom priebehu úraz nezanecháva trvalé následky na zdravotnom stave. Znalec sa vyjadril, že posudzované zranenie je typické zranenie tupou silou s konštatáciou, že rozsah a charakter zranenia u žalobkyne je v súlade s mechanizmom opísaným žalobkyňou, zranenie teda žalobkyňa mohla utrpieť následkom mechanického tlaku na hrudník pri nešetrnej a neodbornej masáži dňa 18.12.2014. Uviedol, že samotné cvičenie - tzv. mŕtvy ťah má negatívne následky skôr na axiálny, teda osový skelet
- s preťažením driekovej a hrudníkovej chrbtice. Náhodný vznik posudzovaného zranenia bez cudzieho zavinenia znalec pokladá vzhľadom na jeho rozsah, charakter a lokalizáciu za nepravdepodobný. Uviedol, že iné skutočnosti a príčiny, ktoré by mohli mať za následok zranenia, práceneschopnosť a úraz, nezistil. Konštatoval ďalej, že masáž hrudníka S-ballovými loptami z medicínskeho hľadiska je vyložene nezmyselným počinom, pričom si nevie predstaviť cieľ, ktorý by sa takto prevádzanou masážou dal čo i len hypoteticky dosiahnuť. Uviedol ďalej, že v prípade zranenia žalobkyne nebolo rozhodujúcim faktorom to, či na masáž bolo použité nejaké náradie, pomôcka a podobne, ale kľúčovým faktorom je nešetrný, násilný a vyslovene neodborný spôsob masáže. K bodovému hodnoteniu uviedol, že predmetné zranenie predstavuje položku č. 76 s počtom bodov 20, pričom pre rok 2013 priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR, zistená Štatistickým úradom SR, predstavuje sumu 824 €, a teda hodnota jedného bodu pre rok 2014 je stanovená na 16,48 €.
5. Vykonaným dokazovaním vzal ďalej súd za preukázané, že medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade bola uzavretá zmluva o spolupráci podľa Obchodného zákonníka dňa 1.11.2013, predmetom ktorej bola rámcová úprava práv a povinností pri uzatváraní jednotlivých čiastkových zmlúv o poskytovaní služieb, a to služieb koordinátora fitnescentra. Žalovaný v 1. rade sa zaviazal samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za odplatu poskytovať dohodnuté služby žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade umožnil žalovanému v 1. rade a iným trénerom poskytovať cvičencom osobné tréningy v priestoroch žalovaného v 2. rade. Tieto si tréneri organizovali sami s cvičencami. Žalovaný v 1. rade nedisponoval registračnou pokladnicou a aj vzhľadom na zavedený kreditný systém u žalovaného v 2. rade sa zmluvné strany dohodli, že platbu za osobný tréning uhrádzali klienti do pokladne na recepcii žalovaného v 2. rade, pričom v mesačnej faktúre boli trénerovi vyplatené tieto úhrady za osobné tréningy vo výške 100%, ponížené o DPH, ktorú žalovaný v 2. rade musel odviesť. Žalovaný v 2. rade bol tak iba platobným miestom za služby žalovaného v 1. rade a zabezpečoval len sprostredkovanie platieb klientov žalovaného v 1. rade v prospech žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade pritom v priestoroch žalovaného v 2. rade používal aj vlastné vybavenie, napr. S-ballové lopty. Zo zmluvy o spolupráci vzal súd za preukázané, že služby koordinátora fitnescentra zahŕňali aj výkon obslužných činností, a to najmä kontrolu technického stavu strojov a zariadení fitnescentra, odkladanie použitého náradia na cvičenie na určené miesta, vykonávanie všetkých dostupných opatrení zabraňujúcich krádežiam a vzniku škôd v prevádzke alebo na majetku. Žalovaný v 1. rade sa zaviazal plniť si povinnosti podľa zmluvy v súlade s rozpisom vykonávania služieb. Jeho odmena bola určovaná na základe skutočne poskytnutých služieb a cvičebných hodín podľa predloženej objednávky a cenníka, tvoriaceho prílohu zmluvy. Za trénerskú službu bola dojednaná odmena 2 € na hodinu. Z faktúr č. 10/2014 a 11/2014 zo dňa 30.11.2014 a 31.12.2014 vzal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade fakturoval za služby v Golem clube, Aupark Košice osobitne služby trénera vo výške 2 € za hodinu a osobitne osobné tréningy, ako aj skupinové cvičenia. Za osobné tréningy za mesiac november 2014 fakturoval celkovo 1.071,60 € a za mesiac december 2014 1.319,40 €.
6. Pokladničnými bločkami predloženými žalobkyňou vzal súd za preukázaný nákup liekov, liečiv a zdravotných pomôcok v žalovanej výške.
7. Právne posudzoval vec podľa ust. § 415, § 420, § 442 ods. 1, 3, § 449, § 444, § 504, § 507, § 517 ods. 1 a § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v spojení s § 3 nar. vl. 87/1995 Z.z.
8. Uzavrel, že žalobkyňa realizovala cvičenia so žalovaným v 1. rade ako trénerom v priestoroch prevádzky žalovaného v 2. rade potom, čo sa u žalovaného v 2. rade zaregistrovala. Žalovaný v 1. rade nebol zamestnancom žalovaného v 2. rade a poskytoval pre žalovaného v 2. rade vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za odplatu služby na základe písomnej zmluvy o spolupráci zo dňa 1.1.2013. Konkrétne pre žalovaného v 2. rade poskytoval tzv. služby koordinátora fitnescentra, ktoré si objednával žalovaný v 2. rade u žalovaného v 1. rade a ktoré mu následne fakturoval pod názvom trénerské služby pri dojednanej odmene 2 € na hodinu a ktorých obsahom bol dozor vo fitnes priestoroch, poradenstvo pre registrovaných klientov, udržiavanie poriadku vo fitnes, odkladanie náčinia, nákup vecí na pokyn žalovaného v 2. rade a podobne. Okrem toho žalovaný v 1. rade vykonával pre žalovaného v 2. rade v jeho priestoroch skupinové cvičenia. Išlo o činnosť, ktorú žalovaný v 1. rade realizoval v priestoroch žalovaného v 2. rade ako povinnú činnosť pre žalovaného v 2. rade a takto vymedzená činnosť spadala pod služby športovo-relaxačného centra Golem club v Košiciach, resp. išlo o činnosť priamo súvisiacu s týmito službami. V konaní nebolo sporným, že činnosť spadajúca pod činnosť tzv. koordinátora fitnescentra (označovaná tiež ako trénerské služby), tak aj činnosť v rámci skupinových cvičení, je činnosťou odlišnou od činnosti osobného trénera, ktorú žalovaný v X.rade vykonával v priestoroch žalovaného v 2. rade a o ktorú išlo v prípade tréningov realizovaných so žalobkyňou. Osobné tréningy neboli realizované, na rozdiel od trénerských služieb a skupinových cvičení, zo strany žalovaného v 1. rade na základe pokynu či objednávky žalovaného v 2. rade, teda ako povinná činnosť, ale boli realizované výlučne na základe dohody s registrovanými klientmi žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade vykonával osobné tréningy v priestoroch žalovaného v 2. rade z dôvodu, že mu to žalovaný v 2. rade umožnil a súd uzavrel, že nešlo o službu, resp. činnosť poskytovanú žalovaným v 2. rade ako prevádzkovateľom Golem clubu v Košiciach, čo vyplýva tiež z cenníka, obsahujúceho prehľad cien poskytovaných služieb. Na základe uvedeného uzavrel, že pokiaľ žalovaný v 1. rade realizoval so žalobkyňou v období od 28.10.2014 do 18.12.2014 spolu 11 tréningov v priestoroch žalovaného v 2. rade, pri tejto činnosti neplnil činnosť, resp. úlohy žalovaného v 2. rade, žalovaný v 2. rade takúto činnosť svojim registrovaným klientom neposkytoval, iba im umožňoval realizovať ju vo svojich priestoroch, za ktorým účelom im ponúkol kontakt, resp. odporúčanie na konkrétneho trénera. Osobné tréningy si dojednávali výlučne žalobkyňa a žalovaný v 1. rade, ktorí sa tiež dohodli na odmene za ne, táto patrila žalovanému v 1. rade a nie žalovanému v 2. rade, pričom súd konštatoval, že to nevylučuje, že aj žalovaný v 2. rade mohol určitým spôsobom na týchto osobných tréningoch participovať - mať profit z ich realizácie v súvislosti s ich sprostredkovaním. Konštatoval preto, že v týchto súvislostiach možno platenie na účet žalovaného v 2. rade považovať nanajvýš za miesto plnenia, čo uvedené súčasne nezakladá vznik záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade, pokiaľ ide o osobné tréningy. Vzťah týkajúci sa osobných tréningov bol založený výlučne medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade, čo aj korešponduje s prevádzkovým poriadkom žalovaného v 2. rade, ktorý pozíciu osobného trénera rieši iba okrajovo vo svojom bode 2.51., podľa ktorého klient, ktorý má záujem o osobný tréning s trénerom, môže požiadať zodpovednú osobu o kontakt, resp. odporúčanie. Konštatujúc, že vo vzťahu ku žiadnemu zo žalobkyňou uplatnených nárokov žalovaný v 2. rade nie je nositeľom hmotnoprávnych povinností, teda nie je pasívne legitimovaný, žalobu voči žalovanému v 2. rade výrokom V. zamietol.
9. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade dospel k záveru o splnení všetkých predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, t.j. porušenie právnej povinnosti žalovaným v 1. rade, existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ako aj zavinenie žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade pri tréningu dňa 18.12.2014 konal v rozpore so všeobecnou prevenčnou povinnosťou podľa ust. § 415 OZ, keď pri ním pôsobiacom tlaku na telo žalobkyne v súvislosti s použitím minimálne jednej S-ballovej lopty spôsobil žalobkyni poškodenie na zdraví, ktoré bolo diagnostikované ako pomliaždenie ľavej strany hrudníka s podvrtnutím skĺbenia medzi hrudníkovými stavcami a VI. a VII. rebrom (tzv. kostovertebrálny blok). Uvedené zranenia si vyžiadali liečenie a práceneschopnosť žalobkyne v trvaní 69 dní. Zdravotné problémy u žalobkyne, ktoré sa u nej prejavili bezprostredne po tréningu dňa 18.12.2014, pri ktorom žalovaný v 1. rade pôsobil tlakom na jej hornú časť tela a pre ktoré musela vyhľadať lekárske ošetrenie a ktoré boli diagnostikované ako pomliaždenie hrudníka, nastali v dôsledku neprimeraného tlaku na telo žalobkyne. Žalovaný v 1. rade pri pôsobení na telo žalobkyne nepostupoval s opatrnosťou a šetrnosťou tak, aby predišiel u žalobkyne následným zdravotným následkom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa je osobou subtílnej postavy, bez svalovej hmoty, a teda porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 OZ, ktorá zakladá jeho protiprávne konanie. Žalobkyni vznikla škoda na zdraví, pozostávajúca z bolestného za 20 bodov v sume 330 € a z účelne vynaložených nákladov na liečenie v sume 58,62 €. Keďže medzi porušením právnej povinnosti žalovaného v 1. rade a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni titulom bolestného 330 € a titulom liečebných nákladov sumu 58,62 €.
10. S poukazom na ust. § 449 ods. 1 OZ konštatoval, že účelnými nákladmi spojenými s liečením sú nielen výdavky, ktoré poškodený priamo vynaložil na dosiahnutie zlepšenia zdravotného stavu alebo na vyliečenie, ale v širšom zmysle sú to aj výdavky na výdatnejšiu stravu, náklady spojené s opatrovateľskou službou pri bezvládnosti, výpomoc tretej osoby v domácnosti a podobne, výdavky na protézy, náklady spojené s rehabilitačným liečením a náklady diétneho stravovania. Iné náklady na liečenie sa priznávajú len vtedy, ak ich zmyslom je podporiť liečebný proces, nie poskytnúť poškodenému určitý komfort v jeho životných potrebách bez toho, aby sa podporila jeho liečba. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náklady na nákup liekov, výživových doplnkov, na kúpu termoforov a vaku na plecia (backpack), spolu vo výške 377,45 €. Z týchto nákladov žalobkyňa vynaložila 127,80 € a v prevyšujúcej časti, t.j. náklady v sume 249,65 € vynaložila jej matka, pričom súd považoval v konaní za nepreukázané, že by žalobkyňa tieto výdavky svojej matke uhradila. Vychádzal pritom z prvotnej výpovede žalobkyne, kedy záporne odpovedala na otázku, či poskytla svojej matke finančnú náhradu za ňou zakúpené lieky (výpoveď na pojednávaní dňa 3.3.2017) a dodatočne predložené čestné prehlásenie matky o tom, že žalobkyňa jej dňa 9.3.2017 vrátila vynaložené finančné prostriedky na zakúpenie liekov v období od 21.12.2014 do 21.3.2015,považoval za účelové.
11. Z nákladov vynaložených žalobkyňou na nákup liekov, výživových preparátov a ďalšieho tovaru v celkovej výške 127,80 €, za účelne vynaložené považoval náklady na zakúpenie liekov a výživových doplnkov, ktoré boli žalobkyni buď predpísané ošetrujúcim lekárom alebo doporučené ošetrujúcimi lekármi, a to v celkovej výške 58,62 €. Za nedôvodný súd považoval výdavok za nákup zázvorového čaju a prípravku Alpenkräuter vo výške 4,97 €, keďže žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi týmito nákladmi a liečením jej zranenia, nepriznal taktiež sumu 31,20 € za nákup termoforu v počte 2ks, ktorý mal byť použitý namiesto parafínu, keďže išlo o svojvoľné rozhodnutie žalobkyne a náklady na nákup backpacku, pretože išlo o tovar, ktorý slúži na nosenie predmetov a je bez liečebných, resp. liečbu podporujúcich účinkov a nie je ani liečebnou pomôckou (celkovo neúčelné náklady vo výške 69,19 €).
12. Žalobkyni teda výrokom II. priznal titulom účelne vynaložených liečebných nákladov sumu 58,62 € a v prevyšujúcej časti výrokom IV. žalobu v časti uplatnených liečebných nákladov zamietol.
13. Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila zľavu z ceny poskytnutej služby vo výške 77 € z dôvodu vadne poskytnutého plnenia, súd jej priznal zľavu vo výške 7 € výrokom III. rozsudku a v prevyšujúcej časti výrokom IV. rozsudku žalobu zamietol. Konštatoval, že žalobkyňa tvrdenú nevhodnosť tréningov s výnimkou posledného (18.12.2014) nepreukázala, rovnako nepreukázala uplatnenie reklamácií týchto tréningov, okrem posledného a iba v prípade tohto posledného tréningu dňa 18.12.2014, keď došlo pri neprimeranom tlaku S-ballom žalovaným v 1. rade na telo žalobkyne k jej zraneniam, súd skonštatoval poskytnutie vadného plnenia, na základe ktorého žalobkyni patrí primeraná zľava z ceny tohto tréningu vo výške 50%, t.j. 7 €, vychádzajúc z ceny jedného tréningu 14 €.
14. Priznal žalobkyni aj úroky z omeškania vo výške 5,05% z priznanej sumy od 13.5.2015, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie (5 dní) v zmysle výzvy zo dňa 20.4.2015, doručenej žalovanému v X.rade dňa 7.5.2015.
15. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade súd rozhodol výrokom VI. rozsudku tak, že v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP vychádzajúc z čiastočného (ne)úspechu sporových strán, žiadnej z nich nárok na náhradu trov konania nepriznal.
16. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni.
17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyňa a žalovaný v 1. rade.
18. Žalobkyňa podala odvolanie voči výrokom IV., V., VI. a VII. z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhla zmeniť rozsudok v napadnutých výrokoch tak, že súd zaviaže žalovaného v 1. rade zaplatiť jej titulom liečebných nákladov 310,75 € s prísl. a titulom zľavy z ceny 70 € s prísl. a zároveň zaviaže žalovaného v 1. rade nahradiť jej trovy konania v celom rozsahu. Navrhla vyhovieť žalobe aj vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a pre prípad, ak odvolací súd zotrvá na názore, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný, navrhla zmeniť rozsudok vo výroku VII. o náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 2. rade tak, že súd stranám sporu náhradu trov konania neprizná s poukazom na ust. § 257 CSP. Nesúhlasila so záverom súdu, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný. Poukázala na to, že je u neho daná zodpovednosť podľa § 420 ods. 2 OZ. K úrazu žalobkyne došlo v priestoroch žalovaného v 2. rade, pričom žalobkyňa nemala možnosť žiadnym spôsobom zistiť, že nejde o trénera poskytujúceho služby v mene žalovaného v 2. rade, keďže platila za služby len na účet žalovaného v 2. rade, a to aj vstupy do posilovne aj odmenu trénera. Nedostatočne sa vysporiadal s argumentáciou žalobkyne ohľadne ust. § 15 Obch. zák. Za nezákonné považuje rozhodnutie o náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade, a to aj v prípade nepreukázania pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, a to vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci. Vzťah medzi žalovanými bol sporný aj pre súd až do záverečného dokazovania a neuplatnením nároku proti žalovanému v 2. rade pri inom posúdení pasívnej vecnej legitimácie mohol byť nárok žalobkyne premlčaný. Tieto okolnosti považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CPS pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 2. rade. Žalobkyňa pred podaním žaloby nevedela o právnom vzťahu žalovaných, o ich zmluve, išlo o spornú otázku, keďže obaja žalovaní tvrdili opak a až v závere konania aj súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru o pasívnej vecnej legitimácii. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie o výške náhrady škody z titulu vynaložených nákladov na liečenie. Poukázala na to, že jej patrí náhrada nákladov aj za lieky, ktoré sprostredkovane kúpila jej matka v celkovej výške 249,65 €. Vytýkala súdu, že neprihliadol na to, že žalobkyňa je slobodná a býva v spoločnej domácnosti so svojou matkou a bratom, a teda spoločne uhrádzajú výdavky na domácnosť a náklady na ňu. Vrátenie ceny za lieky pritom potvrdila ako svedkyňa aj matka žalobkyne, a to aj písomným potvrdením. Iba zo samotnej tej skutočnosti, že výpoveď matky a potvrdenie boli vystavené po výsluchu žalobkyne, neznamená účelovú výpoveď svedkyne. Žalobkyňa nemusela si presne dátumovo pamätať vrátenie ceny liekov matke, ktoré boli postupne zakupované, a preto aj pri prvotnom výsluchu reagovala neurčito. Až následne po rozhovore s matkou si túto skutočnosť upresnili a predložila o tom súdu dôkazy. Tak preukázala náklady na liečenie aj v rozsahu 249,65 €. Trvala aj na priznaní náhrady 31,20 € za nákup termoforu namiesto liečby parafínom s poukazom na výpoveď znalca MUDr. W., že ide o rovnaké liečebné účinky ako v prípade parafínu - liečba teplom. Rovnako žiadala priznať náhradu 29,90 € za backpack (batoh), keďže znalci sa vyjadrili, že pri diagnóze žalobkyne sa vak síce nepredpisuje, ale dá sa odporučiť a ide teda o pomôcku slúžiacu pre potlačenie bolesti. Za nesprávny považovala rozsudok aj v časti zamietnutia nároku na zľavu z ceny služieb nad sumu 7 € s odôvodnením, že za poskytnutú službu treba považovať celý tréningový proces na základe jedného zmluvného vzťahu, dohodnutého s trénerom, pričom išlo o dohodu v rozsahu 11 tréningov, za ktoré zaplatila žalobkyňa 154 € a z tejto jej preto patrí 50% zľava vo výške 77 €. Z týchto dôvodov navrhla žalobe v celom rozsahu vyhovieť tak vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ako aj v 2. rade.
19. Žalovaný v 1. rade podal odvolanie proti výrokom I., II., III. a V. rozsudku z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom súdu o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti a so záverom o vzniku jeho zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 OZ, ani so záverom súdu, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný. Argumentoval tým, že vo všetkých lekárskych správach predložených žalobkyňou absentujú objektívne nálezy, ktoré by potvrdili existenciu jej hmotnoprávneho nároku v konaní. Vždy sa jednalo iba o subjektívne hodnotenie žalobkyne ako pacienta. Objektívne nálezy v rámci vyšetrení neboli preukázané. V lekárskych správach tiež absentuje informácia o akomkoľvek opuchu, podliatine alebo o akomkoľvek viditeľnom dôkaze o existujúcom poranení. Žalobkyňa pritom od začiatku sporu tvrdila, že na svojom tele mala viditeľnú pomliaždeninu. Rovnako prítomnosť tekutiny v Douglasovom priestore vôbec nemusí mať súvislosť s tvrdeniami žalobkyne. Záver o pomliaždení a následné bodové hodnotenie bolo teda urobené výlučne na základe tvrdení žalobkyne bez toho, aby tomu zodpovedal objektívne zistiteľný a overiteľný skutkový stav. Namietal záver súdu o porušení prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ s odôvodnením, že aj pri tréningu dňa 18.12.2014 postupoval rovnako ako tréning predtým, pričom vzal do úvahy váhu a telesnú stavbu žalobkyne. Samotný tréning a jeho priebeh preto nemohli mať na žalobkyňu taký dopad, ako popisuje. Opakovane tvrdil porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyňou, ktorá si problémy s chrbtom a držaním tela zapríčinila sama a na svoj zdravotný stav žalovaného v 1. rade neupozornila. Žalovaný v 1. rade sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a záver o jeho zodpovednosti je založený výlučne na subjektívnych tvrdeniach žalobkyne a subjektívnych nálezoch, obsiahnutých v lekárskych správach. Zotrval na obrane, že v konaní je pasívne vecne legitimovaný žalovaný v 2. rade, keďže žalovaný v 1. rade vykonával všetku svoju činnosť pre žalovaného v 2. rade na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 1.11.2013, v priestoroch žalovaného v 2. rade, pričom žalovaný v 1. rade vstúpil do zmluvného vzťahu ako živnostník. Žalovaný v 1. rade poskytoval iba tie služby, ktoré boli dohodnuté cez recepciu a elektronický systém žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade pre žalovaného v 2. rade plnil dohodnuté úlohy a predmet činnosti žalovaného v 2. rade, ktoré by inak mal plniť svojimi zamestnancami, ktorých reálne nemal. V zmysle prevádzkového poriadku žalovaného v 2. rade žalovaný v 1. rade ako tréner a inštruktor bol v internom stave žalovaného v 2. rade a poskytoval služby klientom, ktoré sa v celom rozsahu uhrádzali z ich kreditu. Jednotlivé služby boli zaznamenané v elektronickom systéme žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade neplatil žalovanému v 2. rade trénerský poplatok, ako to robia externí tréneri. Žalovaný v 1. rade pôsobil v priestoroch žalovaného v 2. rade výlučne v rovnošate a návštevníci fitnescentra vždy vedeli, že je to pracovník žalovaného v 2. rade. Klienti žalovanému v 1. rade ako trénerovi nikdy nič priamo neplatili a žalovaný v 2. rade si z každého tréningu ponechával sumu 20% z ceny tréningu dojednaného medzi trénerom a klientom. Neobstojí pritom argumentácia žalovaného v 2. rade, že sa malo jednať o DPH. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol žalobu voči nemu zamietnuť.
20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne stotožnil sa s jej odvolaním v časti, v ktorej namietala zamietnutie nároku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, navrhol rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že žalobkyňa úmyselne navyšovala jednotlivé náklady s tvrdením, že išlo o nevyhnutné výdavky na jej liečbu. Drvivá väčšina bločkov na lieky pritom bola z jednej lekárne a mnohé vôbec nesúviseli s jej zraneniami. Rozsah liekov, ktorých náklady žiadala uhradiť, mnohonásobne prevyšoval odporúčané dávky, ktoré mohla aplikovať. Žalobkyňa v súvislosti s náhradou parafínovej liečby a nákladmi na dva termofory nepreukázala, že by trpela alergiou a neznášanlivosťou parafínu na pokožke, výslovne uviedla, že danú liečbu nevyužila, lebo je to podľa jej názoru nehygienické. Pokiaľ ide o zľavu z tréningov, s výnimkou posledného tréningu prebehli všetky tréningy bez problémov a akýchkoľvek výhrad, preto argumentácia žalobkyne ohľadne zľavy z ceny všetkých tréningov neobstojí.
21. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedla, že toto považuje za nedôvodné. V konaní boli preukázané zranenia žalobkyne jednak ošetrujúcim lekárom MUDr. G., ktorý jednoznačne po vyšetrení stanovil správnu diagnózu a túto potvrdil aj znalec MUDr. W.. Žalobkyňa si uplatnila náhradu iba za lieky, za ktoré aj zaplatila a ktoré užívala v súvislosti so zranením a práceneschopnosťou. Lieky zakúpila na odporúčanie lekárov. Trvala na tom, že skutočný zdravotný stav žalovanému v 1. rade nezamlčovala a že mala opuch a modrinu ihneď po úraze, aj keď to nebolo v zdravotnej dokumentácii zapísané. K námietke žalovaného v 1. rade o absencii objektívnych nálezov v lekárskych správach žalobkyňa uviedla, že objektívna diagnóza bola stanovená po vyšetrení I.. G. a túto potvrdil aj znalec. I.. G. následne vyčísľoval aj bolestné. Poukázala na to, že zistenie úrazového poškodenia, jeho diagnóza, spôsob liečby a dĺžka práceneschopnosti sú výsostne odbornými otázkami z medicíny, na ktoré môže dať odpoveď len lekár, ako aj na možný spôsob vzniku takéhoto úrazu, na čo dali jednoznačnú odpoveď tak ošetrujúci lekár I.. G., ako aj znalec I.. W.. Žalovaný v 1. rade a jeho právny zástupca nie sú odborne spôsobilými osobami, aby správnosť záverov lekára a znalca mohli čo i len spochybniť. Pravdivo popísaný úrazový dej žalobkyňou a jeho následky lekár aj znalec potvrdili. O poškodení zdravia žalobkyne na tréningu dňa 18.12.2014 pritom žalovaný v 1. rade vedel už na základe sms komunikácie so žalobkyňou, ktorá bola do spisu predložená. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poškodenie zdravia žalobkyne bolo výsledkom úrazového deja a nie tvrdenej chronickej choroby, či bolesti. Zistený úraz si pritom nemohla spôsobiť sama, ako to jednoznačne uviedol znalec. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade je založená na objektívnom zistení poškodenia zdravia a úrazovej diagnózy odborníkmi, lekárom a znalcom, a nie na subjektívnych tvrdeniach žalobkyne. Keďže poškodenie zdravia spôsobil žalovaný v 1. rade, zodpovedá za škodu. Zotrvala na tvrdení o pasívnej legitimácii žalovaného v 2. rade z dôvodov, ako ich uviedla v odvolaní.
22. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniam žalobkyne a žalovaného v 1. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na všetkých svojich vyjadreniach adresovaných súdu. Zdôraznil, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody žalobkyni, t.j. nebolo preukázané protiprávne konanie, škoda ani príčinná súvislosť. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne a žalovaného v 1. rade o jeho pasívnej legitimácii. Poukázal na to, že žalovaný v 1. rade sám potvrdil vo svojich výpovediach a podaniach, že vo vzťahu k osobným tréningom vystupoval voči klientom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a žalovaným v 2. rade mu bolo umožnené vykonávať osobné tréningy v jeho priestoroch. Jedinou spojitosťou daného prípadu medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade bolo vykonávanie osobných tréningov v priestoroch žalovaného v 2. rade a systém platieb, ktorý žalovaný v 2. rade vysvetlil. Žalovaný v 1. rade nebol zamestnancom žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade poskytoval pre žalovaného v 2. rade za odplatu služby na základe zmluvy o spolupráci, a to činnosť koordinátora fitnescentra, ktoré boli fakturované ako trénerské služby a vedenie skupinových cvičení. Išlo pritom o odlišné činnosti s výkonom osobných tréningov, čo potvrdil aj sám žalovaný v 1. rade. Tieto vykonával žalovaný v 1. rade bez pokynu žalovaného v 2. rade. Platby za osobné tréningy, ktoré poukazoval žalovaný v 2. rade žalovanému v 1. rade, neuvádza žalovaný v 1. rade ako úhradu za služby poskytnuté žalovanému v 2. rade, ale ako odplatu za osobné tréningy od klientov. Navyše službu (osobné tréningy) žalovaný v 2. rade nemal ani v cenníku a takúto službu priamo žalovaný v 2. rade svojim klientom neposkytoval, iba im sprostredkoval kontakt so žalovaným v 1. rade. Poprel tvrdenie žalovaného v 1. rade, že všetky činnosti vykonával (žalovaný v 1. rade) pre žalovaného v 2. rade na základe zmluvy o spolupráci. Odplata za osobné tréningy bola dojednaná výlučne medzi žalovaným v 1. rade a žalobkyňou bez akejkoľvek participácie žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade nebol v internom stave žalovaného v 2. rade a vzájomný vzťah medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade predstavuje vzťah nepomenovaný v prevádzkovom poriadku žalovaného v 2. rade. Skôr sa však prikláňa k definícii „externého trénera“ s tým, že úhrada poplatku bola odpustená vzhľadom na vykonávanie iných činností žalovaným v 1. rade pre žalovaného v 2. rade. Ohľadne prijímania platieb za osobné tréningy žalovaný v 2. rade uviedol, že chcel zvýšiť komfort klientov, a to úhradou na jednom platobnom mieste a zvýšiť aj bezpečnosť klientov, aby žalovaný v 1. rade nepobehoval po prevádzke s peniazmi a registračnou pokladnicou, ktorú žalovaný v 1. rade ani nemal, čím nespĺňal zákonné predpoklady pre prijímanie platieb a potvrdenie ich prijatia. Práve z týchto dôvodov sa žalovaní dohodli na poukazovaní finančných prostriedkov patriacich žalovanému v 1. rade, žalovanému v 2. rade. Tieto boli následne žalovaným v 1. rade fakturované žalovanému v 2. rade a ním aj vyplatené po odpočítaní 20 % DPH, ktorú žalovaný v 2. rade musel uhrádzať. Poukázal ďalej na skutočnosť, že príčinou vzniku poškodenia zdravia žalobkyne bolo pôsobenie tlaku na jej telo v súvislosti s použitím minimálne jednej S-ballovej lopty, pričom išlo o pomôcku vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, ktorú použil bez vedomia žalovaného v 2. rade v jeho priestoroch. Je tak zrejmá zodpovednosť žalovaného v 1. rade za poškodenie zdravia žalobkyne. V závere namietal, že odvolanie nebolo podané v predpísanej podobe. S odvolaním žalobkyne v celom rozsahu nesúhlasil, a to ani pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade jeho trov. Poukázal na to, že žalobkyňa podala pôvodne žalobu iba voči žalovanému v 1. rade a až po vznesení námietky pasívnej vecnej legitimácie rozšírila žalobu o žalovaného v 2. rade. Urobila tak na základe vlastného rozhodnutia a musela si byť vedomá následkov takéhoto konania. Za správny považoval rozsudok aj vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti liečebných nákladov a uplatnenej zľavy z ceny.
23. Žalobkyňa v replike (vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných k svojmu odvolaniu) uviedla, že trvá na ňou podanom odvolaní a v podstate opätovne zopakovala rozhodujúce argumenty ohľadne uplatnených liečebných nákladov, zľavy z ceny služby, preukázaní predpokladov zodpovednosti za škodu a pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade. Zotrvala na nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu medzi ňou a žalovaným v 2. rade. Žalobu pôvodne podala iba voči žalovanému v 1. rade, avšak v dôsledku jeho obrany, že konal v zmluvnom vzťahu so žalovaným v 2. rade, o ktorom vzťahu žalobkyňa nemala vedomosť, rozšírila žalobu o žalovaného v 2. rade. Žalobkyňa o vzťahu žalovaných nemohla mať akékoľvek vedomosti a aj samotný súd skúmal obsah tohto vzťahu. K ustáleniu záveru došlo až na poslednom pojednávaní. Nešlo teda o svojvoľné označenie žalovaného v 2. rade, ale o subjekt, v priestoroch ktorého došlo k úrazu, ktorý predstavil žalovaného v 1. rade aké trénera, na účet koho bol vstup aj cena poskytnutej služby platená, u koho bola reklamácia, atď. Zavádzajúce je preto tvrdenie žalovaného v 2. rade o tom, že išlo o svojvoľné označenie hocikoho ako vecne pasívne legitimovaného. V ostatnom zotrvala na dôvodoch podaného odvolania.
24. Žalovaný v 1. rade v replike (vyjadrenie k vyjadreniam žalobkyne a žalovaného v 2. rade k jeho odvolaniu) zotrval na ním podanom odvolaní a na jeho obsahu. Uviedol, že odvolanie bolo podané jeho právnym zástupcom elektronicky prostredníctvom jeho dátovej schránky, bolo podané včas a podpísané zaručeným elektronickým podpisom advokáta. Táto skutočnosť vyplýva aj z označenia, ktoré sa nachádza na prvej strane odvolania.
25. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne a žalovaného v 1. rade zotrval na predchádzajúcom vyjadrení a na všetkých svojich skorších vyjadreniach v tejto veci.
26. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.
27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného v 1. rade ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je iba čiastočne dôvodné a odvolaniu žalovaného v 1. rade nie je možné vyhovieť.
28. Rozsudok je vo vyhovujúcich výrokoch I., II. a III., v zamietavých výrokoch IV. a V. a vo výroku VI. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade vecne správny, preto ho odvolací súd v tomto rozsahu potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
29. Vo výroku VII. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok v tomto výroku zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
30. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. apríla 2020 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 22.apríla 2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1 CSP.
31.Žalobkyňa a žalovaný v 1. rade uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
33. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
34. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
35. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
36. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené.
37. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok, okrem výroku VII., ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
38. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
39. Žalobkyňa a žalovaný v 1. rade v odvolaní vo veci samej argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
40. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne a žalovaného v 1. rade odvolací súd uvádza nasledovné :
41. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 784,45 € titulom náhrady škody na zdraví žalobkyne a titulom zľavy z ceny poskytnutej služby, pri ktorej došlo k jej ublíženiu na zdraví. Škoda na zdraví pozostávala z náhrady bolestného vo výške 330 € a z náhrady nákladov na liečenie vo výške 377,45 €. Zľava z poskytnutej služby predstavovala 77 €.
42. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody voči žalovanému v 1. rade tvrdiac jeho protiprávne konanie, spočívajúce v porušení prevenčnej povinnosti pri tréningu dňa 18.12.2014, a teda podľa ust. § 420 ods. 1 OZ a voči žalovanému v 2. rade si náhradu škody uplatnila podľa § 420 ods. 2 OZ v prípade, že žalovaný v 1. rade vykonával činnosť pre žalovaného v 2. rade a aj podľa § 421a ods. 1 OZ, keďže škoda bola spôsobená zariadením (vecami) žalovaného v 2. rade v jeho priestoroch.
43. Súd prvej inštancie preto správne zameral dokazovanie na preukázanie (ne)splnenia zákonných predpokladov zodpovednosti oboch žalovaných za škodu v zmysle ust. § 420 OZ v spojení s ust. § 415 OZ, resp. aj § 421a OZ a pokiaľ ide o uplatnenie nároku na zľavu z ceny poskytnutej služby, správne posudzoval splnenie podmienok na vznik tohto nároku podľa ust. § 504 a § 507 Obč. zák.
44. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobkyne v zmysle ust. § 420 ods. 1,3 OZ v spojení s ust. § 415 OZ.
45. Z vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu záveru o preukázaní protiprávneho konania žalovaného v 1. rade, spočívajúceho v porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ, o preukázaní škody na zdraví žalobkyne v priznanom rozsahu a existencie príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade a vznikom škody.
46. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že po tréningu dňa 18.12.2014, ktorý viedol žalovaný v 1. rade, sa prejavili u žalobkyne zdravotné ťažkosti, ktoré boli dňa 21.12.2014 diagnostikované ako blok kostovertebralis 1.syn. a nahromadenie tekutiny v Douglasovom priestore a pri kontrole dňa 5.1.2015 aj ako pomliaždenie hrudníka ťažkého stupňa. V dôsledku týchto poškodení zdravia bola žalobkyňa práceneschopná 69 dní a znaleckým posudkom bolo ohodnotené bolestné počtom bodov 20, čo vo finančnom hodnotení predstavuje 330 €.
47. Poškodenia na zdraví žalobkyne boli preukázané lekárskymi správami ošetrujúcich lekárov po vykonaní vyšetrenia žalobkyne hmatom, kedy bola objektívne zistená palpačná citlivosť ľavých dolných rebier a po vykonaní aj RTG a USG vyšetrení, výpoveďou I.. F. G., ošetrujúceho lekára a znaleckým posudkom I.. H. W..
48. Nenáležitá je preto odvolacia námietka žalovaného v 1. rade, že poškodenie zdravia žalobkyne nebolo objektivizované a vychádzalo len zo subjektívnych tvrdení žalobkyne.
49. Prejavy týchto poškodení na zdraví boli preukázané aj výpoveďou žalobkyne, jej matky a sms komunikáciou žalobkyne a žalovaného v 1. rade.
50. Ošetrujúci lekár I.. F. G. a znalec I.. H. W. zhodne potvrdili mechanizmus vzniku pomliaždením na hrudníku žalobkyne, ktoré mohli byť spôsobené nešetrným a neprimeraným (neúmerným) mechanickým tlakom na hrudník a brucho pri masáži (cvičení), ktorú vykonal žalovaný v 1. rade dňa 18.12.2014 s S- ballovou loptou, ktorá pomôcka bola v jeho vlastníctve.
51. Svedok I.. F. G., ošetrujúci lekár žalobkyne, výslovne uviedol, že nemal dôvod spochybňovať vznik zranení, ako bol popísaný žalobkyňou, lebo nepochybne pomliaždenia diagnostikované žalobkyni mohli byť výsledkom neúmerného tlaku. Potvrdil, že výpotok v brušnej dutine žalobkyne, zistený dňa 21.12.2014, nie je fyziologickým nálezom a ako možné vysvetlenie uviedol, že vznikol pri pôsobení tlakového mechanizmu na oblasť brušnej dutiny. Potvrdil tiež, že neprítomnosť povrchovej krvnej podliatiny (viditeľnej) neznamená, že tu nemohlo byť zranenie typu pomliaždenia vnútorných orgánov, keďže klinicky bola konštatovaná tlaková bolestivosť. Vnútorné pomliaždenie nemusí byť viditeľné na koži pri pôsobení vonkajšieho väčšieho násilia.
52. Znalec I.. H. W. v znaleckom posudku zo dňa 28.2.2017 č. 11/2017 uviedol, že žalobkyňa dňa 18.12.2014 utrpela pomliaždenie ľavej strany hrudníka s podvrtnutím skĺbenia medzi hrudníkovými stavcami a VI. a VII. rebrom (tzv. kostovertebrálny blok). Charakterizoval toto zranenie ako ľahké s dobou liečenia do 42 dní s tým, že pri nekomplikovanom priebehu nezanecháva trvalé následky na zdravotnom stave. Uviedol, že posudzované zranenie je typické zranenie tupou silou s konštatáciou, že charakter a rozsah posudzovaného zranenia u žalobkyne je v súlade s mechanizmom opísaným žalobkyňou, zranenie teda žalobkyňa mohla utrpieť následkom mechanického tlaku na hrudník pri nešetrnej a neodbornej masáži dňa 18.12.2014, ako uviedla v žalobe. Uviedol ďalej, že náhodný vznik posudzovaného zranenia bez cudzieho zavinenia pokladá za nepravdepodobný vzhľadom na rozsah zranenia, jeho charakter a lokalizáciu. Uviedol tiež, že cvičenie - tzv. mŕtvy ťah má negatívne následky skôr na axiálny, teda osový skelet - s preťažením driekovej a hrudníkovej chrbtice. Nezistil iné skutočnosti ani príčiny, ktoré by mohli mať za následok zranenia a práceneschopnosť žalobkyne. Zdôraznil, že ide o typické zranenie tupou silou stredne vysokej intenzity, kedy náhodný vznik posudzovaného zranenia bez cudzieho zavinenia je nepravdepodobný. Uzavrel, že v prípade zranenia žalobkyne nie je rozhodujúcim faktorom to, či na masáž bolo použité nejaké náradie, pomôcka a pod., ale kľúčovým faktorom je nešetrný, násilný a vyslovene neodborný spôsob masáže. Súčasne sa vyjadril k bodovému hodnoteniu vykonanému I.. F. G. tak, že predmetné zranenie spadá pod položku č. 76 s počtom bodov 20 a hodnota 1 bodu predstavuje 16,48 €, vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR pre rok 2013 v sume 824 €.
53. S poukazom na vyššie uvedené dôkazy, spochybňovanie objektívnych lekárskych nálezov a spochybňovanie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného v X.rade dňa 18.12.2014 pri tréningu so žalobkyňou a vznikom škody na zdraví žalobkyne, je nedôvodné.
54. Argumentácia o iných možných príčinách zdravotného poškodenia žalobkyne, ku ktorým mohlo dôjsť medzi tréningom dňa 18.12.2014 a prvotným ošetrením 21.12.2014, zostala v rovine nepreukázaných tvrdení a o existencii zdravotných problémov žalobkyne po tréningu dňa 18.12.2014 svedčí aj sms komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade, ako aj svedecká výpoveď matky žalobkyne.
55. Žalovaný v 1. rade pri tréningu dňa 18.12.2014 pôsobil tlakom na hornú časť tela žalobkyne, pričom tento tlak nebol primeraný vzhľadom na telesnú konštrukciu žalobkyne, čím jej spôsobil pomliaždenie hrudníka a porušil tak všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ, teda nepočínal si tak, aby predišiel vzniku škody na zdraví žalobkyne a konal tak protiprávne, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. Vzhľadom na preukázanie príčinnej súvislosti medzi týmto jeho protiprávnym konaním a škodou na zdraví žalobkyne, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobkyne.
56. Žalovaný v 1. rade spôsobil žalobkyni ujmu na zdraví pri osobnom tréningu v priestoroch žalovaného v 2. rade, kedy konal vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť. Osobné tréningy nepatrili medzi služby, ktoré žalovaný v 1. rade poskytoval v mene žalovaného v 2. rade v zmysle zmluvy o spolupráci medzi nimi a za ktoré dostával od žalovaného v 2. rade odmenu. Poskytovanie takýchto služieb žalovaný v 2. rade nemal ani vo svojom prevádzkovom poriadku a ani vo svojom cenníku. Žalovaný v 1. rade teda pri osobných tréningoch nekonal v mene žalovaného v 2. rade a tým je daná jeho výlučná zodpovednosť podľa ust. § 420 ods. 1 OZ a zároveň je vylúčená zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 2 OZ, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.
57. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala aj možnou zodpovednosťou žalovaného v 2. rade v zmysle ust. § 421a ods. 1 Obč. zákonníka, teda že škoda mala pôvod v povahe veci, ktorá sa pri plnení záväzku použila, odvolací súd poukazuje na to, že S - ballová lopta bola vlastníctvom žalovaného v 1. rade a v zmysle záverov znaleckého posudku MUDr. H. W. podstatným z hľadiska vzniku zranenia nebolo to, či na masáž (cvičenie) bolo použité nejaké náradie, ale rozhodujúcim faktorom bol nešetrný, násilný a vyslovene neodborný spôsob masáže (cvičenia).
58. Žalobkyňa nakoniec v odvolaní už ani neargumentovala možnou zodpovednosťou žalovaného v 1. rade podľa ust. § 421a ods. 1 OZ.
59. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu voči žalovanému v 2.rade z dôvodu nedostatku jeho vecnej legitimácie v celom rozsahu zamietol (výrok V. rozsudku).
60. Pokiaľ ide o výšku škody na zdraví žalobkyne, táto pozostávala z bolestného 330 € a nákladov na liečenie (zakúpenie liekov, výživových doplnkov a zdravotných pomôcok) vo výške 58,62 €, ako ju správne ustálil súd prvej inštancie.
61. Svoje úvahy, ako súd dospel k záveru o účelnosti vynaloženia nákladov na liečenie iba vo výške 58,62 €, súd podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s odkazom na konkrétne skutkové zistenia, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania a súdnu prax a odvolací súd sa s týmito úvahami v celom rozsahu stotožňuje, odkazuje na nich a na tomto mieste ich neopakuje. Odôvodnenie rozsudku ohľadne tejto časti nároku obsahuje odpovede na všetky odvolacie námietky žalobkyne v časti nepriznania ostatných liečebných nákladov a ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by tieto závery súdu spochybnili.
62. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu, že žalobkyni patrí titulom vadne poskytnutého plnenia zľava vo výške 50 % z ceny iba tréningu dňa 18.12.2014, keďže vadné poskytnutie služby na predchádzajúcich tréningoch ani uplatnenie reklamácie v prípade predchádzajúcich tréningov nebolo preukázané.
63. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne, že za službu, ktorá jej bola poskytnutá, treba považovať celý tréningový proces (11 tréningov). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že išlo o jednotlivo poskytované služby - jednotlivé tréningy, za každý z týchto tréningov uhrádzala cenu osobitne a aj z povahy tejto služby vyplýva, že nešlo o dielčiu, neoddeliteľnú časť jednej služby ako celku, jednotlivé čiastkové tréningy sa realizovali nezávisle na sebe a cena bola dohodnutá za každý tréning osobitne a nie paušálne za celý balík.
64. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak titulom zľavy z ceny služby zaviazal žalovaného v 1. rade uhradiť žalobkyni sumu 7 € (výrok III. rozsudku) a v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (výrok IV.).
65. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané porušenie žiadnych preventívnych povinností zo strany žalobkyne, ako to opakovane namieta žalovaný v 1. rade v odvolaní, preto aj táto jeho odvolacia námietka je nedôvodná.
66. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., IV. a V. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
67. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade vzhľadom na pomerný (ne)úspech oboch týchto sporových strán, preto odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výroku VI.
68. O odmietnutí odvolania žalovaného v 1. rade proti výroku V. o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade rozhodol odvolací súd podľa ust. § 386 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
69. V zmysle § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
70. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade nie je rozhodnutím v neprospech žalovaného v 1. rade. Týmto výrokom sa nerozhodovalo o právach a povinnostiach žalovaného v 1. rade, nezaložila sa ním žiadna jeho povinnosť, ani sa týmto rozhodnutím nerozhodovalo o jeho návrhu, preto nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku, ktorým sa rozhodovalo výlučne o právach a povinnostiach vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade.
71. O povinnostiach vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade sa rozhodovalo výrokmi I. až IV. a v nadväznosti na to aj výrokom VI. o nároku na náhradu trov konania, z ktorých iba výrokmi I., II. a III. boli uložené povinnosti žalovanému v 1. rade, preto je oprávnenou osobou na podania odvolania iba proti týmto vyhovujúcim výrokom rozsudku.
72. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku V. rozsudku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 2. rade zamietnutá v celom rozsahu.
73. Tento výrok rozsudku bol predmetom odvolacieho prieskumu na základe podania odvolania žalobkyňou, ktorá je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku. Na základe tohto jej odvolania bol rozsudok v tomto výroku potvrdený.
74. Dôvodné je však odvolanie žalobkyne proti výroku VII. o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi ňou a žalovaným v 2. rade.
75. Aj keď podľa výsledku konania vznikla neúspešnej žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania úspešnému žalovanému v 2. rade v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa názoru odvolacieho súdu okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP a teda nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému v 2. rade proti neúspešnej žalobkyni.
76. Žaloba voči žalovanému v 2. rade bola zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, ktorá však bola počas konania sporná vzhľadom na spornosť zmluvného vzťahu medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade.
77. Žalobkyňa nemala možnosť mimo tohto súdneho konania zistiť obsah vzájomného vzťahu medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade a obsah tohto vzťahu bol predmetom dokazovania potom, čo žalovaný v 1. rade vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie a potom, čo na základe tejto námietky žalobkyňa rozšírila žalobu aj o žalovaného v 2. rade. Je treba dať za pravdu žalobkyni, že vzhľadom na okolnosti prípadu nemohla sama bez znalosti právneho vzťahu medzi žalovanými identifikovať, či žalovaný v X.rade konal vo vlastnom mene alebo konal v mene žalovaného v 2. rade a vzťah medzi žalovanými bol sporný aj v súdnom konaní až do záverečného dokazovania. Vzhľadom aj na dĺžku trvania súdneho konania (od 8.7.2015 do 24.7.2018) nemožno žalobkyni vytýkať, že si uplatnila nárok aj voči žalovanému v 2. rade v snahe predísť možnému premlčaniu jej nároku, pokiaľ by čakala na ukončenie tohto súdneho konania.
78. V zmysle ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
79. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.
80. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať aj v okolnostiach prejednávanej veci a takéto okolnosti tu boli s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dané.
81. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku VII. zmenil tak, že žalovanému v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania.
82. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP a 262 ods. 1, 2 CSP.
83. Žalobkyňa aj žalovaný v 1. rade boli v odvolacom konaní (ne)úspešní v rovnakom pomere, keďže odvolací súd odvolaniu ani jedného z nich nevyhovel, pokiaľ ide o práva a povinnosti v ich vzájomnom vzťahu, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP. Pokiaľ žalobkyňa podala odvolanie proti zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 2. rade, jej odvolaniu vo veci samej nebolo vyhovené, bola preto neúspešná a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému v 2. rade.
85. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 2. rade, pretože v odvolacom konaní nešlo o totožnú situáciu, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, kde otázka pasívnej legitimácie bola sporná. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie bol právny vzťah medzi žalovanými nepochybne preukázaný najmä zmluvou o spolupráci medzi nimi, ako aj ostatným vykonaným dokazovaním a pokiaľ aj za tejto situácie žalobkyňa trvala na žalobe voči žalovanému v 2. rade, musí niesť následky s tým spojené v podobe povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanému v 2. rade.
86. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol, že žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
87. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).