Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19CoPr-4-2019.pdf
PDF · 103.86 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoPr/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne W. D., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, A., proti žalovanému P. J. S. R.., O.: XX XXX XXX so sídlom Q. B. XX/A, T., zastúpenému D.. H. S., advokátom so sídlom H. XX/A, T., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 06. marca 2019, č. k. 7Cpr/57/2017-88, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že skončenie jej pracovného pomeru u žalobcu dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.07.2017 podľa § 60 Zákonníka práce, je neplatné a náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie odo dňa 04.08.2017 do dňa umožnenia žalobkyni pokračovať v práci alebo do dňa právoplatnosti rozsudku o skončení pracovného pomeru. O trovách konania vyslovil, že priznáva žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 01.12.2015 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom na pozíciu "domová kontrola", pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú od 02.12.2015 do 31.05.2016. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. X zo dňa 31.12.2015 sa pracovná pozícia žalobkyne s účinnosťou od 01.01.2016 zmenila na "pracovník prevádzky Z.". Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. X zo dňa 31.05.2016 sa pracovný pomer zmenil s účinnosťou od 01.06.2016 na dobu neurčitú. Dňa 31.07.2017 podpísali žalovaný ako zamestnávateľ a žalobkyňa ako zamestnanec dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce. V dohode o skončení pracovného pomeru je v odseku X.X uvedené, že pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom sa končí podľa ust. § 60 Zákonníka práce dohodou ku dňu 31.07.2017. V záverečných ustanoveniach je uvedené o. i. "Účastníci dohody svojím podpisom potvrdzujú, že dohoda bola uzatvorená slobodne, nie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a že dohoda odzrkadľuje ich skutočnú, slobodnú a vážnu vôľu potvrdenú vlastnoručným podpisom oprávnených osôb". Žalobkyňa listom zo dňa 02.08.2017 oznámila žalovanému, že nesúhlasí s dohodou o skončení pracovného pomeru a zároveň oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.08.2017 žiadosti žalobkyne nevyhovel, nakoľko ukončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práca považuje za platné. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné.
3. Sporným ostalo, či podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru bolo pod psychickým nátlakom - tvrdenie žalobkyne.
4. Na podklade vykonaného dokazovania (listinné dôkazy uvedené v bode 2, výsluch žalobkyne, výsluch svedkov E. P., J. U., L. T.) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný. Žalobkyňa svoju žalobu o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.07.2017 podľa § 60 Zákonníka práce odôvodňovala tým, že nesúhlasí s dôvodmi, ktoré jej pri podpísaní tejto dohody riaditeľka L. T. uviedla, a dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod vplyvom tohto nátlaku. Má za to, že dôvody, ktoré k tomu viedli, neboli k takémuto úkonu žalovaného ako jej zamestnávateľa dostačujúce, svoju prácu si vždy plnila svedomito a do skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného nemala ani žiadne kárne napomenutie. Z uvedeného dôvodu vníma celú kauzu ako šikanóznu voči jej osobe, pretože v prípade obdobného postupu iných zamestnancov, sa vec neriešila skončením pracovného pomeru, ako u nej.
5. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom, že by preukázala svoje tvrdenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola podpísaná pod nátlakom alebo proti jej vôli. Ani jeden z troch svedkov, ktorých výsluch bol nariadený na návrh žalobkyne, takúto skutočnosť nepotvrdil. Kľúčovými výpoveďami boli pritom výpoveď pána P. a pani T., ktorí boli priamo pri samotnom uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru a túto dohodu spolu so žalobkyňou podpísali. Taktiež sa nepreukázalo, že by pani riaditeľka T. pred podpísaním predmetnej dohody uviedla, že ak nebude ukončený pracovný pomer dohodou, bude musieť klasifikovať konanie žalobkyne ako krádež, resp. podá na ňu trestné oznámenie. Z výpovede pani T. vyplynulo, že žalobkyni boli dané na výber dve možnosti, buď podpísanie dohody, alebo výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri skúmaní neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, sa súd obmedzuje na skúmanie toho, či dohoda o skončení pracovného pomeru vykazuje všetky zákonné náležitosti platného právneho úkonu, absencia ktorých má za následok neplatnosť dohody. Pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru neskúmal dôvody, ktoré účastníkov tohto dvojstranného právneho aktu (dohody o skončení pracovného pomeru dohodou) viedli k jeho uzatvoreniu, aj keď dokazovanie na súde sa viedlo aj k tým skutočnostiam, ktoré bezprostredne predchádzali ukončeniu pracovného pomeru, nakoľko žalobkyňa toto namietala. Považoval za irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci to, ako sa dáva zľava na tovar, komu patril tovar v sklade, ktoré skutočnosti by mali význam pre rozhodnutie súdu iba vtedy, ak by došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, prípadne okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žalobkyňa namietala podpísanie dohody v tiesni a pod nátlakom. Z výpovede ani jedného zo svedkov nevyplynulo, že by bol na žalobkyňu vyvíjaný tlak, či už fyzické donútenie, alebo protiprávna vyhrážka. Žalobkyňa mohla síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak, ktorý mohol u nej vyvolať stres, nešlo o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle žalobkyne. Pracovný pomer medzi stranami sporu skončil dohodou, dvojstranným právnym úkonom, boli naplnené všetky zákonné predpoklady a uzavretie tohto právneho úkonu, súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by bol na žalobkyňu ako zamestnanca vyvíjaný nátlak alebo bezprávna vyhrážka, a preto podpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru považoval za platnú. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 59 ods. 1, § 60, § 77, § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Vytýkala súdu prvej inštancie hodnotenie výsluchov svedkov pána P. a pani T., ktoré považoval za kľúčové, pričom bola daná pochybnosť, či ako osoby naďalej zastávajúce vedúce postavenie u žalovaného nebudú vypovedať tak, aby neohrozili svoje ďalšie pôsobenie u žalovaného. Uviedla, že pán P. si na pojednávaní dňa 11.02.2019 skoro nič nepamätal, iba to, že nebola napätá situácia a pani T. si nepamätala ako formulovala vety, keď jej dávala podpisovať dohodu, ale taký detail, že vec sa týka tovaru, ktorej záruka mala končiť o dva dni, si už vybaviť vedela. Poukázala na výpoveď svedkyne T., ktorá uviedla, že „jej konanie môže byť kvalifikované ako krádež“, obdobne, svedok P. na priamu otázku uviedol, „nepamätám si, ale ani to nevylučujem, ani nepotvrdzujem“. Výpovede svedkov boli rozporuplné, preto nerozumie, prečo súd jednoznačne usúdil, že postoj svedkyne T. voči nej nebol nátlakový, keď vo vzťahu k nej spomínala krádež a na stole boli
pripravené papiere so skončením pracovného pomeru. Táto svedkyňa tiež potvrdila, že nevidela ani nezisťovala, či tovar po nalepení zliav vôbec dala do skladu ona. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 281/2011, ktoré aplikoval súd prvej inštancie, pričom ide o diametrálne odlišnú situáciu, keď nedochádzalo ku skončeniu pracovného pomeru z organizačných dôvodov, výpoveďou alebo dohodou, ale o dohodu alebo výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny. Odôvodnenie súdu o neexistencii bezprávnej vyhrážky, nemožno zhojiť odkazom na rozhodnutie iného súdu bez toho, aby išlo o obdobný skutkový stav s jej prípadom. Súd bol povinný skúmať spor individuálne a zisťovať sled udalostí, ktoré predchádzali podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, ktoré boli spôsobilé vyvolať zamestnancovi obavu z možných následkov jej nepodpísania. Uviedla, že s poukazom na okolnosti uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru je nutné dospieť k záveru, že jej vôľa nebola skutočne daná, ale len navonok demonštrovaná a jej prejav vôle nebol vážnym prejavom vôle, bol simulovaný a trpel vnútornou výhradou. Konaním vedúcich zamestnancov žalovaného, najmä pani T., boli porušené základné právne zásady vychádzajúce z hmotno-právnej úpravy pracovného práva i občianskeho práva, nakoľko uvedená dohoda nezodpovedá jej slobodnej vôli. Ide z jej strany pod nátlakom simulovaný a predstieraný právnym prejav vôle, trpiaci vnútornou výhradou. Preto považuje tento právny úkon za absolútne neplatný, bez právnych následkov, teda ako keby neexistoval.
7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, vykonal všetky dôkazy žalobkyňou navrhnuté a dal jej viac ako dostatočný priestor na uvedenie všetkých skutočností a tvrdení, ako i možnosti vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam svedkov. Výpovede svedkov na seba nadväzovali, hoci každý z nich vypovedal vo veci zo svojho pohľadu, skutkový dej predchádzajúci popisu dohody o skončení pracovného pomeru bol rovnaký a žalobkyňa ani jedenkrát neobvinila svedka z nepravdivej výpovede. To, že sa svedkovia k niektorým okamihom vyjadriť podrobnejšie nevedeli a nepamätali si, je vzhľadom na plynutie času pochopiteľné a nie je ničím neobvyklým. Upozornil na výpovede svedkov k okamihu, keď bol „nájdený, ukrytý“ precenený tovar v sklade a pri ktorom svedkovia jednoznačne uviedli, že žalobkyňa potvrdila, že je to jej tovar a napriek dokazovaniu, či to „nemá ešte pre niekoho“, žalobkyňa nikoho nemenovala. Žalobkyňa túto skutočnosť ani na pojednávaní nerozporovala a nijakým spôsobom nepoprela, že tovar v sklade tam nedala. Jej tvrdenie v odvolaní, že „pani riaditeľka ani nevidela, ani nezisťovala, či tovar po nalepení zliav do skladu dala žalobkyňa“, považuje za nepochopiteľné a absurdné. Žalobkyňa potvrdila, že tovar patrí jej a žiadnu inú informáciu ohľadne tohto tovaru neposkytla. Spôsob uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ani po vykonanom dokazovaní nevykazuje žiadne známky vyvolávania nátlaku na žalobkyňu zo strany žalovaného. Je zrejmé, že každé ukončenie pracovného pomeru spravidla sprevádzajú emócie a nejde o príjemný proces, takáto „psychická nepohoda“ a „urazenie“ nemôžu spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru záviselo od samotnej žalobkyne. Táto neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočnosti, že dohoda bola podpísaná pod nátlakom a proti jej vôli. Nie sú preto žiadne dôvody na vyhlásenie tejto dohody za neplatný právny úkon.
8. Žalobkyni bolo vyjadrenie žalovaného doručené, písomné vyjadrenie žalobkyňa nepodala.
9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil pre svoje rozhodnutie významné dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobkyne uvedené v podanom odvolaní sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalovanou tvrdené, ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:
11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.07.2016 na tom závere, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod nátlakom a proti svojej vôli. Tvrdenie žalobkyne nepotvrdil ani jeden z troch svedkov (svedok P., svedkyňa T., svedkyňa U.). Pracovný pomer medzi stranami sporu tak skončil dohodou ako dvojstranným právnym úkonom, boli naplnené všetky zákonné predpoklady na uzavretie tohto právneho úkonu a súd prvej inštancie nemal preukázané, že by bol na žalobkyňu ako zamestnanca vyvíjaný nátlak alebo bezprávna vyhrážka, a preto považoval dohodu o skončení pracovného pomeru za platnú.
12. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
13. Podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).
14. Podľa § 60 ods. 3 Zákonníka práce, jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
15. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
16. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
17. Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru, je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je okrem iného podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí, a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.
18. Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, či bude s ním skončený pracovný pomer výpoveďou z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, alebo dohodou z tých istých dôvodov (ktoré nemusia byť, pokiaľ to zamestnanec nepožaduje, uvedené). Zamestnanec síce môže subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to uňho vyvolávať stres (ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené a ide o porušenie pracovnej disciplíny (toto bolo svedkami preukázané). Ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa zamestnanec dopustil hrubého porušenia pracovnej disciplíny, má právo dať zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu. Ide o právny úkon, ktorý je zamestnávateľ v zmysle zákona nepochybne oprávnený
urobiť, a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj výpoveď aj dohoda o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a to ku skončeniu pracovného pomeru. Pritom pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného pomeru, nie je možné usudzovať, že by v danom prípade žalobkyňa konala k svojmu neprospechu, ak sa rozhodla predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny a zvolila si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou. Napokon bolo potrebné prihliadnuť aj na obsah dohody, v ktorej na záver žalobkyňa a žalovaný prehlásili, že dohodu uzatvárajú slobodne, nie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a že dohoda odzrkadľuje ich skutočnú, slobodnú a vážnu vôľu potvrdenú vlastnoručným podpisom oprávnených osôb.
19. Odvolací súd dospel preto k záveru, že žalobkyňa právny úkon (dohodu o skončení pracovného pomeru) neurobila na základe nedostatku slobody vôle, a teda, že v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 20. Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP.
21. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno uplatniť odvolací dôvod, ktorý spočíva v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
22. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
23. Žalobkyňa opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videla v tej skutočnosti, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s vierohodnosťou svedkov, považoval ich za kľúčové, pričom tieto osoby zastávajú u žalovaného vedúce postavenie a nebudú vypovedať tak, aby ohrozili svoje ďalšie pôsobenie u žalovaného.
24. K uvedenej námietke žalobkyne odvolací súd môže uviesť len toľko, že návrh na výsluch svedkov L. T., E. P. a J. U. podala žalobkyňa už v samotnej žalobe, žiadnych ďalších svedkov k otázke platnosti resp. neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru nenavrhla ani neoznačila, žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vykonať nenavrhla a ani v odvolaní netvrdila, že takéto dôkazy mal obstarať alebo zabezpečiť súd aj bez návrhu (§ 319 CSP). Pokiaľ súd prvej inštancie výsluch všetkých žalobkyňou navrhovaných svedkov vykonal, umožnil stranám sporu klásť im otázky a následne ich výpovede vyhodnotil v súlade s § 191 CSP, nie je možné jeho skutkovým zisteniam nič vytknúť.
25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. l písm. f ) CSP daný nebol .
26. Žalobkyňa uplatnila i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a tvrdila, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje svoje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
28. Súd prvej inštancie v danej veci aplikoval ustanovenia Zákonníka práce (§ 59 ods. l, §60 ods. 1, ods.2, ods. 3, §77 § 79 ods. 1, ods. 2) a ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 34, § 37). Odvolací súd sa s právnym posúdením danej veci súdom prvej inštancie stotožňuje, aplikáciu a výklad citovaných zákonných ustanovení považuje za správny. Tvrdenie žalobkyne, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá stranami sporu je simulovaný resp. predstieraný právny úkon (§ 41a Občianskeho zákonníka) z obsahu spisu nevyplýva a nezodpovedá zistenému skutkovému stavu danej veci .
29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. l písm h) CSP daný nebol .
30. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania, ktoré odvolateľkou neboli vecne spochybnené, potvrdil ako vecne správny.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.
32. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).