Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-8-2020.pdf
PDF · 118.71 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: 1/ O.. J. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., J. XX, 2/ O.. P. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., J. XX, obaja zastúpení Petruška & partners s.r.o., so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: PROJECTA MONITORING, S.r.l., so sídlom Via Fabio Massimo 92, 00192 Rím, Talianska republika, zastúpenému: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Nitra, Štefánikova 57, IČO: 47 237 252, o zaplatenie zmluvnej pokuty, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. decembra 2018, č. k. 14C/346/2015-233, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade (ďalej len „žalobcovia“) zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali voči žalovanému po zmene žaloby zaplatenia sumy 2.652,169 eura s 8,05 % ročným úrokom z omeškania a so zmluvnou pokutou 0,1 % denne titulom dlžného nájomného v sume 2.500 eur za 11/2012, 11/2014 a 12/2014, nedoplatku na úhradách za prevádzkové náklady spojené s užívaním predmetu nájmu v sume 123,169 eura a spôsobenej škody v sume 29 eur spočívajúcej v odlomenej úchytke na chladničke. Žalobu odôvodnili tým, že medzi žalobcami ako prenajímateľmi a žalovaným ako nájomcom bola uzatvorená nájomná zmluva dňa 18. 06. 2012 v znení jej neskorších dodatkov (Dodatok č. 1. 2 a 3). Dňa 31. 12. 2014 došlo k skončeniu nájmu uplynutím doby jeho dojednania. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 14C/346/2015-168 zo dňa 15. 02. 2017 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 1.429 eur, zmluvnú pokutu 0,1% denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, úroky z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia (výrok I). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III). V dôsledku odvolania žalovaného odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/242/2017-207 zo dňa 25. 07. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok v zrušujúcej časti odôvodnil tým, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu nezistil skutkový stav a nevyvodil z neho správne i závery. Odvolací sú konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľné.
2. V poradí druhé rozhodnutie vo veci o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu právne oprel o ust. § 544 ods. 1, 2 a § 545a Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Argumentoval, že v konaní nebolo sporné, že strany sporu uzatvorili Zmluvu o nájme rodinného domu, v rámci ktorej došlo k dojednaniu zmluvnej pokuty pre prípad omeškania žalovaného ako nájomcu so zaplatením nájomného a prevádzkových nákladoch spojených s užívaním nájmu vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky. Po preskúmaní nájomnej zmluvy dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne, pretože bola dodržaná písomná forma, bol dojednaný spôsob, akým bude určená zmluvná pokuta v okamihu porušenia zmluvnej povinnosti - percentom z dlžnej sumy. Keďže k porušeniu zabezpečeného záväzku dlžníkom došlo, a to konkrétne vo vzťahu k zaplateniu nájomného za mesiace november a december 2014, ako bolo konštatované v rozsudkoch prvoinštančného aj odvolacieho súdu, vznikol žalobcom nárok na zmluvnú pokutu. Keďže sa žalovaný vo vzťahu k dohodnutej zmluvnej pokute domáhal jej moderácie z dôvodu, že jej výška je neprimeraná, riešil uvedenú otázku primeranosti zmluvnej pokuty. Výšku zmluvnej pokuty posudzoval s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Dôvodil, že hodnota zabezpečovanej povinnosti bola vyčíslená v zmluve (1.100 eur), v kontexte daného skutkového stavu predstavuje sumu 600 eur a 800 eur (dlžné nájomné). Zmluvná pokuta zabezpečovala porušenie povinnosti, ktorá má vzťah k podstatným náležitostiam zmluvy, zabezpečovala povinnosť platiť dohodnuté nájomné, nešlo o nepodstatné, náhodné zmluvné ustanovenie. Výška zmluvnej pokuty bola stanovená percentom z dlžnej sumy (0,1% denne). Takto stanovená zmluvná pokuta predstavovala 1,1 eura denne (pri zmluvne dohodnutej sume nájomného), v kontexte konkrétnych skutkových okolností predstavovala 0,6 eura pri dlžnom nájomnom za november 2014 a 0,8 eura pri dlžnom nájomnom za november 2014 (súd prvej inštancie mal zrejme na mysli december 2014, ktorá chyba v písaní nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia). Uviedol, že záležalo práve na dlžníkovi, či a ako dlho bude zmluvná pokuta narastať a aká bude v konečnom dôsledku výška zmluvnej pokuty. Zastal názor, že dlžník nemohol úspešne namietať neprimeranosť zmluvnej pokuty, ak mohol zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty splnením zabezpečovaného hlavného záväzku. Stanovená pokuta sa mu teda nejavila neprimeraná. Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že v danej veci žalobcom nevznikla škoda, argumentoval, že zmluvná pokuta plní okrem reparačnej funkcie aj iné funkcie a pokiaľ žalobcom nevznikla škoda, resp. obdobná ujma, odpadá reparačná (uhradzovacia) funkcia zmluvnej pokuty. Z určujúceho hľadiska poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zaplatiť včas nájomné žalovaným, čo považoval za zásadnú skutočnosť, znamenajúcu splnenie podmienky pre vznik práva žalobcov na zmluvnú pokutu. Zmluvnú pokutu považoval za opodstatnenú, plnila svoju preventívnu funkciu a mala zmluvnú stranu viesť, motivovať k plneniu zmluvnej povinnosti. Dodal, že zmluvná pokuta predstavovala aj sankciu, ktorá funkcia vyplýva z podstaty zmluvnej pokuty. Zvýraznil, že kumulácia úrokov z omeškania predstavuje zákonom aprobovaný stav, ktorý sám o sebe nevedie k záveru o neprimeranosti pokuty a moderovaniu jej výšky. Uviedol tiež, že výšku zmluvnej pokuty stanovili žalobcovia, žalovaný ju však akceptoval, zmluvná pokuta bola uvedená v zmluve prehľadne, bola vyjadrená zrozumiteľne a určito tak, že aj zahraničný subjekt (ktorým žalovaný je), si musel byť pri vynaložení bežnej opatrnosti vedomý zásahu do jeho majetkovej sféry v prípade, ak by nastalo porušenie povinnosti. V závere zvýraznil, že pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj vzájomné postavenie zmluvných strán, ich ekonomickú pozíciu, prípadne vzťah odkázanosti. V tomto smere dospel k záveru, že žalovaný ako zahraničná právnická osoba pri hľadaní vhodného ubytovania nebol nútený uzatvoriť nájomnú zmluvu práve so žalobcami, sám dobrovoľne akceptoval navrhnuté zmluvné podmienky. V konaní nebolo tvrdené, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy sa nedalo rokovať o jednotlivých zmluvných ustanoveniach vrátane zmluvnej pokuty, že ju žalovaný ju musel akceptovať bez možnosti jej ovplyvnenia. Argument žalovaného, že žalobcom bolo priznané nájomné aj za mesiace, kedy žalovaný predmet nájmu nevyužíval (november a december 2014) a žalobcovia mohli za toto obdobie nehnuteľnosť prenajať, označil za nedôvodný, pretože zmluvnou povinnosťou nájomcu bolo platiť nájomné až do skončenia nájmu, ktorý trval do 31. 12. 2014. Na základe uvedeného dospel k záveru, že zmluvná pokuta nebola neprimeraná a nevzhliadol potrebu moderovať jej výšku v zmysle § 545a OZ.
3. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 255 ods. 2 a § 396 Civilného sporového konania (ďalej aj „CSP“) a dôvodil, že žalobcovia boli v prvoinštančnom konaní úspešní v časti istiny 1.429 eur a z pôvodne uplatňovanej sumy 2.652,169 eura a v časti kapitalizovanej zmluvnej pokuty ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie 2.0445,20 eura (súd prvej inštancie správne chcel uviesť sumu 2.044,20 eura) z
celkovo uplatnenej kapitalizovanej zmluvnej pokuty 3.910,01 eura (z 900 eur od 16. 10. 2014, z 800 eur od 16. 11. 2014, z 800 eur od 16. 12. 2014, z 29 eur od 31. 12. 2014 a z 123,16 eura od 26. 02. 2015 do dňa rozhodnutia súdu), úspech žalovaného predstavoval výšku zamietnutej sumy (rozdiel uplatnených a priznaných súm). Preto konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie bol úspech oboch strán približne rovnaký. Predmetom odvolacieho konania bol nárok v sume 1.429 eura a zmluvná pokuta z dlžného nájomného 600 eur a 800 eur, kedy boli úspešní žalobcovia v časti sumy 1.429 eur a žalovaný v časti nároku zmluvnej pokuty (vzhľadom na pomer nárokov bol úspech oboch strán v odvolacom konaní približne rovnaký).
4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, odôvodniac ho vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Domáhal sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty. Tvrdil, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí v časti zmluvnej pokuty naznačil potrebu moderovania zmluvnej pokuty, a to s poukazom na okolnosti uvedeného prípadu, inak by bol napadnuté rozhodnutie v tejto časti potvrdil. Zastal názor, že okolnosti predmetného prípadu sumarizované na pojednávaní dňa 19. 11. 2018 sú natoľko osobité, že odôvodňujú postup súdu predpokladaný v § 545a OZ, teda uplatnenie moderačného oprávnenia. Zvýraznil, že nemal záujem na ďalšom zotrvaní v prenajatých priestorov po dobu do konca roka 2014 po tom, ako sa dozvedel, že nebude môcť v ďalšom roku pokračovať v nájme týchto priestorov. Žalobcovia oznámili nepredĺženie nájomného vzťahu v čase, kedy už nebolo možné skoršie ukončenie nájomnej zmluvy na základe výpovede, keďže k oznámeniu došlo v októbri 2014, pričom výpovedná doba by začala plynúť v novembri 2014 a uplynula by 31. 12. 2014, teda v čase, kedy by zmluva zanikla aj na základe uplynutia dohodnutej doby nájmu. Žalobcovia teda postupovali pri oznamovaní tejto informácie šikanóznym spôsobom, keď neumožnili ukončenie nájomnej zmluvy dohodou v inom čase, než uplynutím dohodnutej doby nájmu, ale trvali na jej naplnení. Preto musel zháňať nájom bytových priestorov, aby zabezpečil bývanie pre konateľku spoločnosti, v krátkom čase pred predpokladaným začiatkom nájmu (01. 01. 2015), pričom v dôsledku toho nemal na výber z väčšieho množstva ponúk, a preto musel reflektovať aj na ponuky, ktoré vyžadovali začiatok nájmu už od 01. 11. 2015, ktorú ponuku nakoniec prijal. Preto nemal záujem nehnuteľnosť prenajatú od žalobcov ďalej užívať, o čom žalobcov dopredu upovedomil a prenajaté priestory zároveň vypratal začiatkom mesiaca november 2014 tak, aby sa nemusel sťahovať období Vianočných sviatkov a Nového roka. V uvedených mesiacoch preto predmetné nehnuteľnosti neužíval, tieto vypratal, čím umožnil žalobcom ich ďalší prenájom. Žalobcovia sa napriek tejto skutočnosti ani len nepokúšali zabezpečiť náhradného nájomcu, pričom sa spoliehali na uplatnenie zmluvnej pokuty, z ktorej si plánovali uspokojiť svoje nároky. Žalobcovia navyše v súdnom konaní nepreukázali a dokonca ani len netvrdili, že by im v dôsledku omeškania so zaplatením dlžnej sumy vznikla akákoľvek škoda, čo potvrdil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Tvrdil, že ustanovenie o zmluvnej pokute v čl. IV nájomnej zmluvy je v spojení s § 545 ods. 2 OZ potrebné vykladať tak, že žalobcovia neboli oprávnení uplatňovať si popri nároku na zmluvnú pokutu aj nárok na náhradu škody. Ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že svojím prvým rozhodnutím, ktoré bolo v tejto časti potvrdené aj rozsudkom odvolacieho súdu, priznal žalobcom nárok na zaplatenie sumy nájomného 1.429 eur a ročný úrok z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06.11.2015 do zaplatenia. Tvrdil, že úrok z omeškania v tejto výške už sám osebe predstavuje nielen dostatočnú kompenzáciu za omeškanie so zaplatením peňažného dlhu (keď niekoľkonásobne presahuje výšku úrokovej sadzby, ktorú poskytujú banky v prípade uschovania peňažných prostriedkov na účte, ktorá suma by mohla predstavovať výšku prospechu, ktorí žalobcovia nezískali v dôsledku omeškania so zaplatením, teda výšku ušlého zisku), ale vzhľadom na jeho výšku aj penalizáciu za oneskorené splnenie peňažného dlhu. Mal za to, že súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil potrebu jeho ďalšej penalizácie, ktorá už bola zabezpečená prostredníctvom inštitútu úroku z omeškania. Zvýraznil, že žalobcovia v priebehu konania netvrdili, že by im v dôsledku jeho správania vznikla akákoľvek ujma. Mal za to, že priznaný nárok na úhradu istiny nájomného a príslušenstva v podobe úrokov z omeškania predstavuje pre neho dostatočnú penalizáciu. Priznanie zmluvnej pokuty označil za formu dvojitého odškodnenia pre žalobcov formu aj napriek tomu, že im nevznikla žiadna škoda, ktorú by bolo potrebné kompenzovať. Vyjadril presvedčenie, že v súdnom konaní preukázal existenciu dostatočného množstvo špecifických okolností tohto prípadu, ktoré odôvodňujú výnimočné nepriznanie nároku na zmluvnú pokutu s poukazom na znenie druhej vety § 545a OZ. Uzavrel, že súdom určená výška zmluvnej pokuty je vzhľadom na priznaný úrok z omeškania, ako aj vzhľadom k povahe a významu zabezpečovanej, neprimeraná.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedol vo svojom odvolaní žalovaný konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, s právnym posúdením veci, ako aj s odôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odvolací súd po preskúmaní veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní, i so skutočnosťami, ktoré tvrdil odvolateľ aj v priebehu prvoinštančného konania, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné.
10. V prejednávanej veci sa žalobcovia od žalovaného (po zmene petitu) domáhali zaplatenia sumy 2.652,169 eura, zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne zo sumy 900 eur od 16. 10. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 31. 12. 2014 do zaplatenia, zo sumy 123,169 eura od 26. 02. 2015 do zaplatenia a zákonné úroky z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 900 eur od 16. 10. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, zo sumy 29 eur od 31. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 123,169 eura od 26. 02. 2015 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že strany sporu uzavreli dňa 18. 06. 2012 Zmluvu o nájme rodinného domu, predmetom ktorej bol prenájom rodinného domu v F. (ďalej len „zmluva“). Súčasťou prenájmu bolo aj zariadenie domu, ktoré bolo následne špecifikované. Žalovaný bol povinný zaplatiť za prenájom v stanovenej lehote nájomné za obdobie troch mesiacov od októbra do decembra 2014 i keď tieto priestory neužíval. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 14C/346/2015-168 zo dňa 15. 02. 2017 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom sumu 1.429 eur, zmluvnú pokutu 0,1% denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, úroky z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia a vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V zmysle odôvodnenia priznaná suma 1.429 eur predstavovala
dlžné nájomné 600 eur za november 2014 a 800 eur za december 2014 a náhradu škody 29 eur za odlomenú úchytku na chladničke. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku podal žalovaný odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Namietal nesprávne právne posúdenie, keď právo nájomcu využívať predmet nájmu predstavuje jeho oprávnenie a nie povinnosť, preto je zrejmé že žalovaný bol oprávnený sa odsťahovať v novembri 2014, preto je nárok na nájomné za november a december 2014 nedôvodný, nakoľko je nájomca povinný hradiť nájomné len za obdobie skutočného užívania veci. K zmluvnej pokute namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho námietkou ohľadom neprimeranosti zmluvnej pokuty. Odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/242/2017-207 zo dňa 25. 07. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatočne zistený skutkový stav v tejto časti. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval už len o zaplatení zmluvnej pokuty z celého žalobcami uplatneného nároku a žalovaným priznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
11. Odvolateľ v odvolaní namietal, že okolnosti predmetnej veci sú natoľko osobité, že odôvodňujú postup predpokladaný v § 545a OZ, teda uplatnenie moderačného oprávnenia. Tieto okolnosti mali spočívať v tom, že nemal záujem na ďalšom zotrvaní v prenajatých priestorov po dobu do konca roka 2014 po tom, čo sa dozvedel, že nebude môcť v ďalšom roku pokračovať v nájme týchto priestorov, pretože žalobcovia mu oznámili nepredĺženie nájomného vzťahu v októbri 2014, teda v čase, kedy už nebolo možné skoršie ukončenie nájomnej zmluvy na základe výpovede, pričom výpovedná doba by začala plynúť v novembri 2014 a uplynula by 31. 12. 2014, teda v čase, kedy by zmluva zanikla aj na základe uplynutia dohodnutej doby nájmu. Tento postup žalobcov označil za šikanózny. V dôsledku uvedeného musel zháňať nájom bytových priestorov a musel reflektovať aj na ponuky, ktoré vyžadovali začiatok nájmu už od 01. 11. 2015, ktorú ponuku nakoniec prijal. O uvedenom žalobcov dopredu upovedomil a prenajaté priestory zároveň vypratal začiatkom mesiaca november 2014 a žalobcom umožnil ich ďalší prenájom. Ďalej tvrdil, že žalobcovia v súdnom konaní nepreukázali a dokonca ani len netvrdili, že by im v dôsledku omeškania so zaplatením dlžnej sumy vznikla akákoľvek škoda. Tvrdil, že žalobcovia neboli oprávnení uplatňovať si popri nároku na zmluvnú pokutu aj nárok na náhradu škody. Mal za to, že i priznaný úrok z omeškania z dlžných súm nájomného predstavuje nielen dostatočnú kompenzáciu za omeškanie so zaplatením peňažného dlhu. Priznanie zmluvnej pokuty označil za formu dvojitého odškodnenia pre žalobcov formu aj napriek tomu, že im nevznikla žiadna škoda, ktorú by bolo potrebné kompenzovať.
12. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolanie žalovaného je postavené predovšetkým na odvolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd má však za to, že súd prvej inštancie právne správne vec posúdil, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd len konštatuje správnosť dôvodov jeho rozhodnutia a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
13. V danom prípade preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je v poradí už druhým meritórnym rozsudkom v predmetnej veci, ako už bolo vyššie uvedené, keď jeho prvší rozsudok zo dňa 15. 02. 2017 č. k. 14C/346/2015-168 bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 07. 2018 č. k. 6Co/242/2017-207 potvrdený v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z omeškania 8,05 % ročne zo
sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatočne zistený skutkový stav v tejto časti. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí už poskytol vo vzťahu k právnemu základu sporu, teda vo vzťahu k zákonnej úprave inštitútu zmluvnej pokuty a jej moderácie (§ 544, § 545a OZ), rozsiahly teoreticko-právny výklad, od ktorého, ako naďalej platného, nie je dôvod sa odkloniť, a preto ho odvolací súd duplicitne opakovať nebude a naň len v ďalšom poukazuje. V tomto smere akcentoval, vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím námietkam žalovaného, dojednanie zmluvnej pokuty a jej výška je v zásade vecou vzájomnej dohody strán, pretože Občiansky zákonník obmedzenie výšky zmluvnej pokuty neustanovuje. Výška zmluvnej pokuty by preto vo všeobecnosti mala zodpovedať povahe a významu povinnosti, ktorej nesplnenie sa zmluvnou pokutou zabezpečuje. Na zamedzenie zneužívania inštitútu zmluvnej pokuty a nesprávneho rozdelenia rizika nebezpečenstva škody medzi dlžníka a veriteľa bolo zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008 do Občianskeho zákonníka zahrnuté ustanovenie § 545a, ktoré zakotvuje oprávnenie súdu, aby neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu primerane znížil. Keďže ustanovenie § 545a OZ má povahu kogentnej právnej normy, nemožno ho vylúčiť dohodou strán a nemožno ani meniť podmienky uplatnenia tohto práva. Primeranosť výšky zmluvnej pokuty treba posudzovať v každom prípade individuálne vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, zákon súdu ukladá prihliadať len na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, pričom limituje možnosť zníženia zmluvnej pokuty až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.
14. V konaní bolo nesporne preukázané, že strany uzatvorili dňa 18. 06. 2012 Zmluvu o nájme rodinného domu, v rámci ktorej došlo k dojednaniu zmluvnej pokuty pre prípad omeškania žalovaného ako nájomcu so zaplatením nájomného a prevádzkových nákladoch spojených s užívaním nájmu vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (čl. IV. Zmluvy o nájme rodinného domu). Žalovaný v zmysle tejto zmluvy nezaplatil nájomné za dobu troch mesiacov, teda došlo k porušeniu záväzku dlžníkom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne. Je tomu tak z dôvodu, že zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, bola výsledkom individuálneho negociačného procesu, bol vymedzený zmluvný záväzok v uzavretej zmluve, ktorého porušenie bolo dôvodom pre vznik povinnosti platiť zmluvnú pokutu. Zmluvná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou bola v zmluve vyjadrená presne a zrozumiteľne a nevznikala pochybnosť o jej obsahu. Teda žalovaný vedel, že je povinný platiť nájom a za aké obdobie. Ďalej bol dojednaný spôsob určenia zmluvnej pokuty v okamihu porušenia zmluvnej povinnosti (0,1 % denne z dlžnej sumy). Právo žalobcov na zaplatenie zmluvnej pokuty bolo jasne formulované v zmluve a žalobcovia ho z dôvodu porušenia povinností žalovaným aj zákonne využili, v ich konaní odvolací súd nevzhliadol žalovaným tvrdenú špekulatívnosť. Zmluvná pokuta bola viazaná iba na čas omeškania žalovaného, teda na čas porušenia zmluvnej povinnosti. K uvedenému odvolací súd zvýrazňuje, že zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzku, ktorý má zároveň sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, postihuje. Z vecného hľadiska má zákonné kritérium na posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty dva aspekty, a to hodnotu zabezpečovanej povinnosti a význam zabezpečovanej povinnosti. Všeobecne možno konštatovať, že ustanovením týchto požiadaviek zákon akcentuje primeranosť zmluvnej pokuty vo vzťahu k záujmu strany, ktorá si zmluvnou pokutou splnenie zmluvy zabezpečuje. Z uvedených zákonných kritérií pre posudzovanie vyplýva, že vždy pôjde o posudzovanie individuálne, viažuce sa na konkrétny prípad. V súvislosti so žalovaným namietanou dohodnutou výškou zmluvnej pokuty posudzoval jej primeranosť tak súd prvej inštancie, ako i odvolací súd a dospel k záveru, že zmluvná pokuta v sadzbe 0,1% denne z omeškanej sumy je sankciou primeranou, a to s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti aj podmienky existujúce v čase uzavretia zmluvy. S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno uzavrieť, že by v danom prípade výška zmluvnej pokuty bola neprimeraná.
15. V závere odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa riadne a správne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, že v danej veci žalobcom nevznikla škoda, na ktoré odôvodnenia v bode 15. napadnutého rozsudku v plnom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. V prejednávanom prípade zmluvná pokuta plnila reparačnú, preventívnu a sankčnú funkciu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že skutočnosť, že dochádza ku kumulácii úrokov z omeškania, predstavuje zákon aprobovaný stav, ktorý sám o sebe nemôže viesť k záveru o neprimeranosti pokuty a moderovaniu jej výšky.
Odvolací súd ešte ďalej dodáva, že je nutné sa zaoberať aj dobou omeškania žalovaného. Čím je dlhšia doba omeškania, samozrejme je tým vyššia aj zmluvná pokuta. Inak povedané, neprimeranosť pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú dohodnutú zmluvnú pokutu. Opačný záver by bol neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo by to spochybňovanie funkcií, ktoré má zmluva plniť. Žalovaný mohol zabrániť rastu celkovej výšky pokuty tým, že by v čo najkratšom čase splnil svoju povinnosť vrátiť dlžnú sumu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania, na ktoré rozhodnutie v bode 25. odôvodnenia v plnom rozsahu poukazuje.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. O náhrade trov odvolacieho rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP a s ohľadom na čiastočný, približne rovnaký úspech strán sporu, v konaní, pričom predmetom tohto odvolacieho konania je len príslušenstvo pohľadávky, žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. V závere odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol nesprávny dátum narodenia žalovanej v 2. rade, pričom odvolací súd uvedenú chybu v písaní týmto rozhodnutím zhojil a uviedol správny dátum narodenia žalovanej v 2. rade v súlade sa ust. § 224 CSP.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).