Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-208-2019.pdf
PDF · 123.07 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/208/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: A.. Y. Z., E.. XX.X.XXXX, I. O. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Jozef Harakaľ, Tichá 45, Bratislava, proti žalovaným: X/ K. B., S..X..F.., I. X, I., U.Č.: XX XXX XXX, X/ J. G. E., E.. X.XX.XXXX, I. Z. XXX/XX, S. O., obaja žalovaní právne zastúpení: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o. Karadžičova 2, Bratislava, IČO 35 906 464, Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., Špitálska 43, Bratislava, IČO: 36 855 995, X/ U.. I. O., E.. X.X.XXXX, Š. XX, I., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4C/7/2013 - 320 zo dňa 19. 11.2015, v spojení s opravným uznesením č.k. 4C 7/2013-407 zo dňa 7.6.2019 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
III. Žalovanému 3/ sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným verejného ospravedlnenia za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti, ku ktorým malo dôjsť uvedením difamačných informácii o jeho osobe na strane 141 knihy s názvom Gorila, a zaplatenia nemajetkovej ujmy 38.000 eur. Zároveň súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania vo výške 735,26 eur k rukám ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanému 3/ priznal náhradu trov konania vo výške 0,- eur.
2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalovaný 1/ je vydavateľstvo, ktoré vydalo knihu žalovaného 2/ s názvom "M.. V predmetnej knihe je v predslove autora na strane 5 uvedená veta: "Knihu, ktorú držíte v rukách, je založená na faktoch." Na strane 141 sa uvádza: "...A tak som absolvoval ďalší trojhodinový výsluch, tentoraz celkom iný ako ten, čo som mal s urazeným a bojovo naladeným B. D.. Všetko o obsahu spisu som zo seba vysypal, zatiaľ čo O. svojimi veľkými prstami klepal zápis. Po tom, čo som si prečítal a podpísal svoju výpoveď, zvalili sme sa do stoličiek a pozerali jeden na druhého. Povedal som mu, že o tomto celom prípade píšem knihu. "Môžem povedať úplne nahlas, že máme spoločný záujem," začal, ale potom ma varoval (a ako sa ukázalo, jeho predpoveď bola správna), aby som nepodceňoval opozíciu. "Pre mňa bude najdôležitejšie, ako sa vyjadrí ten analytik (Z.), " povedal. "Ale možno padnem na nos, ak sa mi S.-D. otočí chrbtom. Myslím s vyšetrovaním trestnej činnosti S.. Ja vám garantujem, dám ruku na srdce, že tie jednotlivé podozrenia preverím. Ale toto je kurva malý štát. Prepojenie medzi týmito ľuďmi je strašne úzke. Šéfom inšpekcie /118/ je človek, ktorý
sa pozná s O. X., a neviem si predstaviť, že by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takej kauzy. Lebo voľakedy robili spolu tu na korupcii, a osobne sa poznajú....". V poznámke pod čiarou na konci strany je uvedené 118/ "Vtedy bol šéfom inšpekcie Y. Z.". Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že žalobca od 1.10.2007 pôsobil vo funkcii vedúceho 2. inšpekčného oddelenia a súčasne bol poverený riadením odboru inšpekčnej služby MV SR s tým, že v pôsobnosti mal Trnavský a Trenčiansky kraj. Neskôr pracoval vo funkcii zástupcu generálneho riaditeľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a súčasne vo funkcii riaditeľa úradu inšpekčnej služby. Žalovaný 3/ v čase vydania knihy pracoval ako starší vyšetrovateľ špecialista oddelenia vyšetrovania odboru boja proti korupcii Bratislava Úradu boja proti korupcii prezídia Policajného zboru. Žalobca za difamačný považoval text uvedený na str. 141 knihy M., cit.: Šéfom inšpekcie /118/ je človek, ktorý sa pozná s Jánom Rejdom a neviem si predstaviť, že by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takej kauzy. Lebo voľakedy robili spolu na korupcii a osobne sa poznajú“, v spojení s poznámkou pod čiarou č.118 v dolnej časti strany 141: „Vtedy bol šéfom inšpekcie Y. Z.“. Tvrdil, že uvedený výrok ho bezdôvodne spája s kauzou Gorila, že na jeho osobu vrhá zlé svetlo a spochybňuje jeho morálnu spôsobilosť zastávať akúkoľvek funkciu vo verejnom živote, pretože tvrdenia žalovaného 3/ sa týkali spôsobu jeho konania, resp. nekonania ako policajta, funkcionára, verejného činiteľa počas jeho služobného pomeru, s cieľom zdiskreditovať ho v očiach širokej verejnosti.
3. Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na § 11, § 13 ods. 1,2,3 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že časť výroku uvedeného v knihe týkajúceho sa identifikácie žalobcu a jeho vzťahu s O. X. je skutkovým tvrdením. Ide o časť textu: "Šéfom inšpekcie je človek, ktorý sa pozná s O. X." v spojení s poznámkou pod čiarou: " Vtedy bol šéfom inšpekcie Y. Z.". V tejto súvislosti skúmal, či ide o pravdivé alebo nepravdivé tvrdenie a zároveň, či takéto tvrdenie bolo spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu. Súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že sa pozná s O. X.. Pokiaľ išlo o jeho pracovné zaradenie, poukázal na Schému organizačnej štruktúry a riadiacich vzťahov v sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR, z ktorej zistil, že sekcia (na čele ktorej stojí generálny riaditeľ) sa skladá z troch odborov: 1/ organizačného odboru, 2/ odboru kontroly a 3/ odboru inšpekčnej služby, ktoré vedú vedúci jednotlivých odborov. Odbory sa delili na jednotlivé oddelenia. Žalobca v čase vydania knihy bol vedúcim 2. inšpekčného oddelenia a súčasne poverený riadením odboru inšpekčnej služby. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca síce nezastával funkciu generálneho riaditeľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby, ale bol poverený vedením odboru inšpekčnej služby, ktorý ako jediný mal v kompetencii agendu inšpekčnej služby. Z toho podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že informácia o tom, že žalobca bol šéfom inšpekčnej služby, v zásade zodpovedá pravdivému obsahu jeho pracovného zaradenia a teda nemohol ustáliť, že napadnuté skutkové tvrdenie "Šéfom inšpekcie je človek, ktorý sa pozná s O. X., je nepravdivé. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že obe tieto informácie vyhodnotené ako pravdivé nemožno považovať za tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, keďže žalobca v čase vydania knihy zastával verejnú funkciu, ktorú informáciu mohli žalovaní 1/ a 2/ voľne a bez obmedzení zverejniť. Pokiaľ ide o ďalšiu časť textu, a to: "neviem si predstaviť, že by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takej kauzy" v spojení s časťou textu: " šéfom inšpekcie je človek, ktorý sa pozná s O. X." a „lebo voľakedy robili spolu tu na korupcii a osobne sa poznajú" a v spojení s poznámkou pod čiarou: „vtedy bol šéfom inšpekcie Y. Z.", túto časť textu súd prvej inštancie vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok. Ozrejmil, že na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných, teda subjektívnych kritérií. V tomto prípade ide o hodnotiaci úsudok žalovaného 3/, ktorý žalovaní 1/ a 2/ zverejnili v predmetnej knihe. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že v zmysle judikatúry nemožno vylúčiť zodpovednosť vydavateľstva, rovnako ako autora knihy za zverejnenie difamujúcich skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov len z dôvodu, že autorom difamujúceho výroku je osoba odlišná od vydavateľa alebo redaktora, či autora knihy, ale je potrebné skúmať, či aj takýto prevzatý výrok, resp. citácia mohla zasiahnuť do osobnostných práv dotknutej osoby, s rešpektovaním názoru, že všeobecné vyžadovanie, aby sa novinár systematicky a výslovne dištancoval od obsahu citácie, ktorá by mohla uraziť tretie osoby, či poškodiť ich česť, sa nezlučuje s úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo názoroch a myšlienkach, o ktorých sa v danej chvíli veľa hovorí. Je potom nutné skúmať rovnováhu medzi cieľom informovať o otázkach všeobecného záujmu a zásahom do osobnostných práv osôb. V predmetnej veci je žalobca osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, preto v zmysle judikatúry ide o tzv. osobu verejného záujmu (dokonca ju možno zaradiť medzi osoby absolútneho verejného záujmu), ktorá je povinná v súvislosti so zverejňovaním informácií a názorov zniesť vyššiu mieru kritiky ako osoby súkromné. Žalovaní 1/, 2/ prevzali citáciu žalovaného 3/, ktorá bola zároveň hodnotiacim úsudkom. Žalovaný 2/ uviedol, že nemal pochybnosti o názore
žalovaného 3/ na základe svojich poznatkov z prostredia polície. Ako vyplynulo z písomného aj ústneho vyjadrenia žalovaného 3/, vzhľadom na skutočnosť, že sa osobne poznal so žalobcom, ktorý bol jeho priamym nadriadeným, vedel o tom, že žalobca sa pozná s O. X. a mal informáciu ohľadom pplk. Matejku v súvislosti s indíciami o nátlaku na jeho osobu. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že predmetný hodnotiaci úsudok bol založený na skutkovom podklade. Zo spisového materiálu poskytnutého A. K. S. súd prvej inštancie zistil, že X. A. bol personálnym rozkazom ministra vnútra č. 140 zo dňa 29.04.2010 odvolaný z funkcie staršieho vyšetrovateľa 2. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, proti ktorému podal dňa 17.05.2010 rozklad, v ktorom naznačil, že jeho odvolanie súviselo s jeho, podľa neho zákonným, postupom pri vyšetrovaní konkrétnej veci, ktoré z jemu neznámych dôvodov nevyhovovalo jeho nadriadeným, medzi inými aj žalobcovi, čo sa následne prejavilo v neprimeranom postupe voči jeho osobe. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 3/ mal dostatočný skutkový podklad na vyslovenie hodnotiaceho úsudku, ktorý v tomto kontexte prevzal žalovaný 2/ a žalovaný 3/ (správne malo byť uvedený „žalovaný 1/, poznámka odvolacieho súdu) ho zverejnil. Naviac, žalovaný 3/ vyslovil svoj súkromný názor a v konaní nebolo preukázané, že mal vedomosť o jeho zverejnení, preto ani nemôže niesť zodpovednosť za zásah do práv žalobcu z ktorého dôvodu absentuje jeho pasívna vecná legitimácia v predmetnom konaní. K samotnému obsahu hodnotiaceho úsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nemu došlo, pri vedomosti o informáciách o prostredí v policajnom zbore, pri zohľadnení postavenia žalobcu, ako aj s poukazom na tému spoločenského záujmu, nie je možné vyvodiť, že je spôsobilý vyvolať ujmu v osobnostných právach žalobcu, pričom záver o neprimeranosti zásahu do práv žalobcu nie je možné vyvodiť ani z testu proporcionality a vhodnosti. Pokiaľ ide o test proporcionality v užšom slova zmysle pri aplikácii W. vážiacej formuly súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol osoba verejného záujmu s možným dosahom na vyšetrovanie prípadu, o ktorom verejnosť informovali žalovaní 1/, 2/; išlo o otázku verejného záujmu, možnej korupcie vyplývajúcej z tzv. spisu M. W. spôsobu jej vyšetrovania; v osobe žalovaného 2/ ide o novinára, ktorý vzhľadom na úlohu tlače požíva zvýšenú mieru ochrany voči zásahom do práva na slobodu prejavu; knižné vydanie predstavuje pomerne širokú publicitu, pričom nejde však o taký zásah, ktorý by mohol byť spôsobený napr. televíziou, pričom jej zverejnenie v knižnej podobe je výrazne adresnejšie a zamerané iba na osoby, ktoré si knihu kúpia; publikácia bola zverejnená v čase, keď kulminoval celospoločenský záujem o informácie vyplývajúce z tzv. kauzy M.; výroky, týkajúce sa žalobcu neboli podané urážlivým, ani vulgárnym spôsobom, pričom na hodnotiaci úsudok bol daný dostatočný skutkový podklad. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyvodil, že zásah do osobnostných práv žalobcu bol primeraný, preto nemožno vyvodiť vznik nároku na primerané zadosťučinenie, ani na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a procesne úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 735,26 Eur, procesne úspešnému žalovanému 3/ priznal náhradu trov konania 0,- eur s prihliadnutím na skutočnosť, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, alternatívne jeho zrušenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietol, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok neodôvodnil v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pri vyhlásení rozsudku neuviedol konkrétny a preskúmateľný dôvod, ani právne úvahy, na ktorých základe žalobu zamietol. Zo zvukového záznamu je zrejmé, že vyhlásenie rozsudku síce formálne odôvodnenie obsahuje, ale je abstraktné a nezrozumiteľné. Žalobca ďalej argumentoval tým, že súd prvej inštancie porušil koncentračnú zásadu, keď vykonal časť dôkazu, hoci bol predložený žalovanými 1/, 2/ po uplynutí lehoty na predkladanie dôkazov; že v rozpore so zisteným skutkovým stavom svoje rozhodnutie založil na indíciach žalovaného 3/ týkajúcich sa Z.. U.. X. A., hoci v konaní predložil dôkazy, že vo vzťahu k U.. A. nemal nikdy žiadnu personálnu, ani disciplinárnu právomoc; namietal správnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého „žalovaný 3/ svojim výrokom vyslovil svoj súkromný názor a v konaní nebolo preukázané, že mal vedomosť o jeho zverejnení, preto nemôže niesť zodpovednosť za zásah do práva žalobcu“, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 3/ mal vedomosť o tom, že žalovaný 2/ píše knihu a dokonca v knihe je uvedený aj citát žalovaného 3/, kde sa v tejto časti považuje za autora knihy M.. Žalovaný 3/ túto informáciu poskytol žalovanému 2/ ako verejný činiteľ počas výkonu svojej právomoci v úradných miestnostiach, v rozpore so služobnou prísahou, s povinnosťou zachovávať mlčanlivosť, pričom je dôkazmi preukázané, že žalovaný nemohol poskytnúť informácie nepovolanej osobe, teda ani novinárovi. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nechal bez povšimnutia, že namietaný difamačný výrok bol vyslovený policajtom
- verejným činiteľom, a bol vložený do obsahu najočakávanejšie knihy roka 2012 s názvom M. so širokou publicitou, a vyvolal negatívne následky v jeho rodinnom, profesionálnom i spoločenskom živote. Túto ujmu rovnako prežívala aj jeho manželka (policajtka), matka, blízka i vzdialená rodina, pretože sa stretávajú vo svojom okolí s negatívnymi ohlasmi na jeho osobu. Morálne spochybňovanie osoby žalobcu kpt. JC. ho postavilo do profesionálne a spoločensky negatívneho svetla, či už v období, keď zastával funkciu zástupcu generálneho riaditeľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a súčasne riaditeľa úradu inšpekčnej služby sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ako aj v súčasnosti, kedy vykonáva prax advokátskeho koncipienta. V knihe M. bol priamo identifikovaný menom a priezviskom, ktoré je známe nielen blízkemu okruhu ľudí, ale aj širokej verejnosti z jeho publikačnej činnosti. Uvedený nepravdivý výrok je spôsobilý vyvolať u čitateľa predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia jeho morálnej spôsobilosti zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Uvedený difamačný výrok I. O. nekriticky prevzal, resp. odcitoval investigatívny novinár J. E. (žalovaný 2) a vydavateľ (žalovaný 1/) vydal knihu bez toho, aby si overil jeho pravosť. Uvedený výrok má pretrvávajúci negatívny dopad na súkromný život žalobcu a jeho psychiku. Žalobca má za to, že medzi jeho osobou a tzv. kauzou M. nie je žiadny súvis, a tým, že je v knihe uvedený plným menom (na rozdiel od skutočných aktérov), bude navždy spájaný s najvýznamnejšou korupčnou kauzou v histórii Slovenska. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný 3/ nebol osobou oprávnenou poskytovať akékoľvek informácie, o ktorých sa dozvedel počas výkonu služby bez toho, aby bol zbavený povinnosti mlčanlivosti. Žalobca ďalej argumentoval, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy ohľadom statusu osoby J..G.. E. v čase napísania a vydania knihy (či bol v tom čase nositeľom novinárskeho preukazu), odignoroval jeho návrh na vykonanie dôkazov vo vzťahu k dôveryhodnosti žalovaného 3/ a výsluch ním navrhnutých svedkov.
6. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie dokazovanie koncentroval na skutočnosti týkajúce sa pravdivosti/nepravdivosti napádaných skutkových tvrdení, posúdil prijateľnosť hodnotiaceho úsudku žalovaného 3/ zverejneného v knihe a existenciu dostatočného faktického podkladu pre jeho vyslovenie. Súd následne posudzoval, či ich zverejnením došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Keďže z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k zásahom do osobnostných práv žalobcu nedošlo, súd prvej inštancie musel žalobu zamietnuť. Keďže dôkazy v konaní jednoznačne potvrdili pravdivosť tvrdení v knihe a tiež dôvodnosť a oprávnenosť hodnotiaceho úsudku, čím sa vylúčil zásah do osobnostných práv žalobcu, nebol dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie. Predmetom sporu boli 2 výroky: 1/ Šéfom inšpekcie je človek, ktorý sa pozná s O. X., 2/ Neviem si predstaviť, že by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takej kauzy. Súd prvej inštancie vyhodnotil prvý výrok ako skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť sa preukázala počas dokazovania. Tvrdenie, že žalobca sa pozná s O. X. nebolo sporné. Sporná bola informácia, či možno žalobcu označiť ako šéfa inšpekcie, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako prípustné. Vzhľadom na to, že žalobca túto okolnosť v konaní popieral, predložili dôkazy, a to e-mail MV SR zo dňa 14.10.2015, ako aj odpoveď MV SR na žiadosť o sprístupnenie informácie zo dňa 1.7.2015. Z dokumentu predloženého a základe výzvy súdu dňa 19.11.2015 bolo preukázané, že organizačná štruktúra, ktorú založili do spisu je autentický dokument. Tieto listiny boli predložené po prvom pojednávaní v súlade s koncentračnou zásadou v zmysle §118a ods. 2 O.s.p. a spochybnili vierohodnosť dôkazných prostriedkov a tvrdení žalobcu, že odbor inšpekcie na MV neriadil a teda že šéfom inšpekcie nebol. Pokiaľ ide o výrok „Neviem si predstaviť, že by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takej kauzy“, tento súd správne vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok, pričom v odôvodnení rozsudku (str. 7) detailne uviedol dôvody, pre ktoré je prípustný a nespôsobilý zásahu do práv žalobcu. Neobstojí ani výhrada žalobcu, že tieto závery súdu sú v protiklade s právoplatným rozhodnutím ministra vnútra, ktorým rozklad zamietol. Minister vnútra sa v predmetnom rozhodnutí zo dňa 26.7.2010 totiž odôvodnením rozkladu nezaoberal a zamietol ho z dôvodu, že minister vnútra nemusí pri preložení policajta špecifikovať dôvod svojho rozhodnutia. Informácie od pplk. A., ako aj jeho rozklad, legitimizuje hodnotiaci úsudok žalovaného 3/, ktorý vyjadril obavu, či sa trestné oznámenie voči O. X. na inšpekcii MV u podriadených žalobcu riadne vyšetrí. K odvolacej argumentácii, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou statusu žalovaného 2/ v čase písania knihy, žalovaní poukázali na str. 8 rozsudku, kde súd zdôvodnil záver, že žalovaný 2/ skutočne vystupoval ako novinár. Za nedôvodnú považujú žalovaní 1/, 2/ aj námietku žalobcu, že v konaní neboli vypočutí ním navrhnutý svedkovia. Vzhľadom na okolnosť, že súd nezistil zásah do osobnostných práv žalobcu, navrhované dokazovanie, ktorým mienil žalobca preukázať rozsah tohto zásahu, bolo nadbytočné. Nebol totiž dôvod rozhodovať o výške relutárnej satisfakcie pre žalobcu. Pokiaľ išlo odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorou spochybňoval morálnu a profesnú integritu žalovaného 3/, žalovaní uviedli, že žalovaný 3/
predložil do súdneho spisu viaceré listinné dôkazy, ktoré ohováranie žalobcu a nepravdivé tvrdenie o jeho osobe vyvrátili. Žalovaní 1/, 2/ ho považujú za rešpektovanú a dôveryhodnú osobu u ktorej nebolo preukázané žiadne disciplinárne, či iné pochybenie.
7. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu nevyjadril.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
9. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho nosných dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu uvedené v odvolaní nepovažoval za dôvodné.
10. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených § 11 Obč. zák. a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom je konanie, ktoré neoprávnene smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Európsky súd pre ľudské práva („ESĽP“) považuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu (ktorej imanentnou súčasťou je aj právo na šírenie informácii) zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti. Základné právo na slobodný prejav je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok pre jej chod a sebauplatňovanie jednotlivca. V rámci demokratickej spoločnosti je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky. Obmedzenie slobody prejavu je preto výnimkou, ktorú je nutné interpretovať reštriktívne a možno ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami (čl. 10 ods. 2 Dohovoru), pričom pohľad na judikatúru ESĽP ukazuje, že v prípade prejavu súvisiaceho s otázkami súvisiacimi s verejným záujmom, ESĽP vyžaduje od štátov veľmi reštriktívnu interpretáciu účelov, na ktoré možno takýto prejav obmedziť. Judikatúra ESĽP už viac krát vyslovila, že je potrebné poskytovať vyššiu úroveň ochrany publikáciám a prejavom, ktoré napomáhajú spoločenskej, či politickej debate, kritike a informáciám v najširšom slova zmysle, zatiaľ čo umeleckým a komerčným prejavom dáva nižšiu úroveň ochrany. V prípade verejných osobností sú dané širšie limity prípustnej kritiky, než v prípade súkromnej osoby, pričom vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcii, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. V podmienkach demokratického zriadenia je samozrejmé, že tieto verejné záležitosti, resp. verejná činnosť, môžu byť verejne posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami platí, z hľadiska ústavnej prezumpcie to, že ide o kritiku dovolenú. Ide o výraz demokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (viď Nález ÚS ČR sp. zn. I ÚS 453/03).
11. Ustálená súdna prax akcentuje, že pre teóriu a prax je zásadné, či ide v prípade konkrétneho prejavu o empiricky overiteľné fakty (t.j. konštatovanie určitej objektívnej skutočnosti) alebo či má prejav charakter hodnotiaceho úsudku, t.j. subjektívneho názoru, či postoja. Existenciu faktov možno preukázať, pričom pravdivosť ich hodnotenia podrobiť dôkazom nemožno. Vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku teda nemožno požiadavku dokázať ich pravdivosť naplniť a takáto požiadavky porušuje samotnú slobodu na názor. Hodnotové úsudky totiž nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju viac či menej voľne interpretujú a preto platí, že zatiaľ čo tvrdenia určitých nepravdivých faktov možno samo o sebe aj zakázať, vyslovenie názorových úsudkov hoc aj kontroverzných, zásadne požíva ústavnú ochranu (viď aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 120/2013, komentár Občiansky zákonník pre prax, O.. O. D.).
12. Zohľadniac vyššie uvedené zásady je potom zrejmé, že inkriminovaný text z knihy M. na str. 141 cit. „Šéfom inšpekcie /118/ je človek, ktorý sa pozná s O. X. a neviem si predstaviť, by sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takejto kauzy. Lebo voľakedy robili spolu tu na korupcii a osobne sa poznali“, nebol spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide o výrok „Šéfom inšpekcie je človek, ktorý sa pozná s O. X.“(v poznámke pod čiarou na str. 141 je uvedené meno žalobcu) je skutkovým tvrdením, ktoré je pravdivé (konštatuje objektívnu skutočnosť) a preto nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. V rozhodnom čase žalobca bol (zjednodušene povedané) šéfom inšpekcie MV SR a tiež sa poznal s O. X.; za pravdivý možno považovať aj výrok: „Lebo voľakedy robili spolu na korupcii“ (žalobca jeho pravdivosť nenamieta, čo vyplýva z obsahu výpovede pred súdom prvej inštancie dňa 12.5.2014, č.l. 155). Pokiaľ ide o výrok „ a neviem si predstaviť, že by
sa na inšpekcii pustili do vyšetrovania takejto kauzy“ (vzhľadom na prepojenie medzi ľuďmi z prostredia polície), ide o hodnotiaci (názorový) úsudok žalovaného 3/, ktorý mal svoj základ, pretože sa osobne poznal so žalobcom, ktorý bol jeho nadriadeným, mal vedomosť o tom, že žalobca sa pozná s O. X. a mal tiež informácie ohľadom preradenia pplk. A. na rádovo nižšiu funkciu bez uvedenia dôvodu. Názorový úsudok požíva ústavnú ochranu, pričom takýto prejav nie je možné považovať za nedovolený a teda zasahujúci do osobnostných práv žalobcu. Aj preháňanie a nadsázka, hoci môžu byť tvrdé, nerobia samy o sebe prejav nedovoleným. Z uvedených dôvodov žalovaný 3/ svojim prejavom nemohol neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu; rovnako tak ani žalovaný 2/ (ako autor knihy M.), ktorý sporný výrok do knihy odcitoval, ani žalovaný 3/, ktorý knihu M., vr. namietaných výrokov, zverejnil (vydal). Konanie žalovaných neprekročilo medze Dohovorom garantovaného práva na slobodu prejavu, vr. práva rozširovať informácie alebo myšlienky bez zásahu štátnych orgánov (čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) a preto ho nemožné vyhodnotiť ako zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, resp. ako neoprávnený zásah do jeho osobnej integrity podľa § 11 Obč. zák. Odvolací súd dodáva, že zverejnenie predmetnej knihy, vr. sporného výroku, sledovalo legitímny ciel žalovaných 1/, 2/, a to odkryť kauzu „M.“ s cieľom iniciovať verejnú diskusiu o spravovaní štátu a o dodržiavaní aspoň minimálnej miery etiky pri spravovaní vecí verejných a hospodárení s verejnými zdrojmi a preto v rámci stretu práva žalobcu na ochranu jeho osobnostných práv a práva verejnosti na informácie spojené s kauzou M., treba dať prednosť právu verejnosti na informácie.
13. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorou namieta nedostatky obsahu verejného vyhlásenia rozsudku, odvolací súd uvádza, že zo zvukového záznamu zo súdneho pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený je zrejmé, že súd prvej inštancie uviedol stručne a zreteľne podstatné dôvody svojho rozhodnutia v merite veci, ktoré boli základom pre písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Na odôvodnenie rozsudku pri jeho verejnom vyhlásení sa nekladú tak prísne kritéria, ako pri jeho písomnom vyhotovení (viď v tom čase platné a účinné ust. § 156 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ide o námietky žalobcu voči osobe žalovaného 3/, odvolací súd uvádza, že otázka, či žalovaný 3/ v súvislosti s vyslovením namietaného výroku porušil svoje služobné povinnosti a služobné tajomstvo, presahuje rámec tohto konania. V tejto súvislosti je však namieste dodať, že žalobca, hoc predložil vo vzťahu k žalovanému 3/ listinné dôkazy, ktorými mienil spochybniť jeho bezúhonnosť (Záznam o uložení výčitky v zmysle § 54 zákona č. 73/1998 zo dňa 28.6.2011, č. l. 52), dôkaz o tom, že by žalobca v súvislosti s prijatím trestného oznámenia žalovaného 2/ vo veci „kauza M.“ porušil svoje služobné povinnosti, neprodukoval. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj argumentáciu žalobcu o porušení koncentračnej povinnosti súdom prvej inštancie, keď postup súdu prvej inštancie v súvislosti s akceptovaním dôkazov - email MV SR zo dňa 14.10.2015 a odpoveď MV SR na žiadosť o sprístupnenie informácie zo dňa 1.7.2015 bol v súlade s § 118a ods. 2 O.s.p. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie v rozpore so zisteným skutkovým stavom založil svoje rozhodnutie na indíciach žalovaného 3/ týkajúcich sa pplk. U.. X. A., odvolací súd poukazuje na obsah Rozkladu proti Personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 140/2010 zo dňa 29.4.2010 adresovanému pplk. U.. X. A. ministrovi vnútra SR O.. X. D. (viď listina na č.l. 218 a nasl.), v ktorých U.. A. uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieval, že „ jeho odvolanie z funkcie staršieho vyšetrovateľa 2. Inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a jeho ustanovenie do funkcie vyšetrovateľa PZ 2. Oddelenia všeobecnej kriminality Odboru justičnej a kriminálnej polície ORPZ Bratislava V so zaradením do 6. platovej triedy bez osobného príplatku z dovtedajšej 8. platovej triedy s osobným príplatkom 222 eur (Mám dôvod sa domnievať, že potrebu môjho odvolania a preloženia tak povediac naštartovala práve tá skutočnosť, že po opakovaných doporučeniach nadriadených, som riadne, v zmysle úradnej povinnosti, zákonne a vždy v zmysle pokynov príslušného dozorujúceho prokurátora VOP Bratislava, viedol vyšetrovanie nielen voči podozrivým príslušníkom PZ na základe vecnej a miestnej príslušnosti 2. Inšpekčného oddelenia OIS SKIS MV SR, ale aj voči tomu tzv. civilovi, čo asi niekomu mne neznámemu, taktiež z mne neznámych dôvodov nevyhovovalo“ (viď str. 7 rozkladu, č.l. 224). Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu ohľadom statusu žalovaného 2/, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie - str. 8. Súd prvej inštancie postupoval správne aj v tom smere, že zamietol návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov ohľadom rozsahu osobnostnej ujmy, keďže dospel k záveru, že namietaný výrok nie je spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. 14. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd v prvom výroku svojho rozhodnutia potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (II. výrok).
Nakoľko žalovanému 3/ trovy odvolacieho konania nevznikli (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), odvolací súd mu nárok na ich náhradu nepriznal (III. výrok).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).