Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Sa/4/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veronikou Poláčkovou, v právnej veci žalobcu: R. H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXG., XX-XXX U., Poľská republika, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 201, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14054-4/2018-BA zo dňa 19.09.2018

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 41770-1/2014-CA zo dňa 09.07.2014 podľa bod prvý o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa citovaného zákona rozhodnutie, ktorým žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.08.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení poukázal na Nariadenie EP a Rady č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činností jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti Palárikova č. 76, Čadca, v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že R. H. B. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca ako účastník administratívneho konania, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 14054-4/2018-BA zo dňa 19.09.2018 tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Odvolací orgán dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne. Základnou úlohou koordinačných nariadení (základné nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009) je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Situácia, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na

území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby a taktiež reálny výkon činnosti. Ďalším rozhodujúcim faktorom je určenie miesta výkonu činnosti. Tiež poukázal na článok 76 základného nariadenia, podľa ktorého príslušné orgány a inštitúcie členských štátov sú povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Na základe neho bola poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len ZUS) bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Na základe toho došlo ku kontrole v sídle zamestnávateľa účastníka konania, ktorou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, hoci im táto povinnosť vyplýva z článku 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prvostupňový správny orgán pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Následne Sociálnej poisťovni, ústredie bolo dňa 21.10.2013 doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Tarnowie, ktorým ZUS v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určila, že účastník podlieha od 01. augusta 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Z uvedeného dôvodu námietky zamestnanca uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

3. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu. Ako žalobné body uviedol: žalovaný vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pretože nezískal dostatočné podklady na to, aby sa mohol podľa platných právnych noriem stotožniť so záverom, že žalobcovi za vymedzené časové obdobie nevznikla účasť na povinnom sociálnom poistení na území SR. Žalovaný bol povinný pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyhľadať a preskúmať všetky rozhodujúce skutočnosti pre prijatie záveru o nevzniknutí účasti žalobcu na povinnom sociálnom poistení na území Slovenskej republiky, a to podklady týkajúce sa predbežného určenia rozhodnej legislatívy príslušnou poľskou sociálnou poisťovňou, ktoré nemohlo byť v žiadnom prípade žalobcom napadnuté v správnom alebo súdnom konaní podľa právnych predpisov Poľskej republiky. Žalovaný vydal predčasné rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia, a to napriek postupu stanoveného v článku 16 vykonávacieho nariadenia bez ohľadu na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný pochybil, keď oprel svoj právny záver o skutočnosti, ktoré súvisia s vyhodnocovaním kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorý oprávnene vyhodnocoval podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia výlučne inštitúcia sociálneho zabezpečenia v mieste bydliska žalobcu. Žalovaný neposudzoval skutočnosti rozhodujúce pre prijatie záveru o neexistencii povinného poistenia. V zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušnosť k právnym predpisom určí inštitúcia v štáte bydliska dotknutej osoby, teda ZUS. Žalobca má za to, že v žiadnom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy ZUS-om. Tvrdenie žalovaného, že mu bolo doručené oznámenie ZUS o určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu, dodatočne odôvodňuje vydanie prvostupňového rozhodnutia, ktoré je založené na skutkovom vyhodnotení skutočností zistených kontrolou a ktoré bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané ešte pred definitívnym určením rozhodnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi v zmysle príslušných koordinačných nariadení. Žalovaný teda vydal napadnuté rozhodnutie bez riadneho preukázania definitívne určených a uplatniteľných právnych predpisov. Žalovaný je oprávnený vydať rozhodnutie o nevzniknutí sociálneho poistenia zamestnanca v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Obidve rozhodnutia neskúmajú požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby súd vrátil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 11.04.2019, súdu doručené dňa 17.04.2019. Poukázal na to, že vzhľadom na výsledok kontroly zamestnávateľa žalobcu v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia oznámil predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS prebiehala už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia výmena informácií, ktorá smerovala k určeniu poľskej

legislatívy pre žalobcu od 01. augusta 2013. Poukázal na oznámenie ZUS, ktoré mu bolo doručené dňa 21.10.2013, ktorým určila, že žalobca v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podlieha od 01. augusta 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, a preto predmety jej určenia nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie v členských štátoch príslušných na určenie uplatniteľných právnych predpisov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj správnych súdov. Navrhuje preto, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.

6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril.

7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v (ďalej ) v spojení s , pričom žiaden z účastníkov nežiadal nariadenie pojednávanie. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.04.2020.

8. Krajský súd v Žiline ako správny súd preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle a nasl. v spojení s a nasl. , pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať úspech, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu podľa zamietol.

9. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa , v znení účinnom ku dňu 16.11.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále. 1) o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariedenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.

10. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že zamestnávateľ žalobcu WEBUNG, s.r.o. prihlásila žalobcu Registračným listom fyzickej osoby do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom s dátumom vzniku poistenia od 01.08.2013. V sídle zamestnávateľa žalobcu bola vykonaná kontrola pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu v dňoch 26.02.2013 do 07.03.2013 a predmetom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Z kontroly bol spísaný záznam zo dňa 07.03.2013 a správa o kontrole. Dňa 21.10.2013 došlo žalovanému oznámenie z poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, pobočka w Tarnowie. Informovala žalovaného, že v súlade s článkom 16 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 bola v rámci sociálneho poistenia žalobcovi určená poľská legislatívy ako príslušná, a to od 01.08.2013. Po analýze dokumentov zhromaždených v prípade bolo zistené, že od 01.08.2013 žalobca vykonávajúci nájomnú prácu pre slovenského zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o. a zároveň vykonávajúci samostatnú zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky v rámci sociálneho poistenia podlieha poľskej legislatíve na základe článku 11 ods. 1 a článku 11 ods. 3 písm. a) Nariadenia č. 883/2004. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenú podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v stanovenej lehote dva mesiace nenamietal, čím je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov.

11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rozsudok NS SR sp.zn. ). Správne orgány rovnako ako súd musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Bolo preto v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnanca WEBUNG, s.r.o. od 01.08.2013. V konaní bol preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia od 01.03.2013. Zároveň bolo preukázané, že sa na žalobcu od toho dňa vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené skutočnosti mal žalobca preukázané z oznámenia ZUS dňa 21.10.2013. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listiny administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo určenie poľskej legislatívy (z

ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený.

12. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48 uznesenia Veľkého senátu Správneho kolégia č.k. zo dňa 04.12.2018, v ktorom bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. b) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, v tomto rozhodnutí sa prvostupňový správny orgán vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorými malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území SR, neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia, týkajúce sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3 Nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 21.10.2013. Žalovaný riadne dokazovanie marginálneho charakteru práce žalobcu na Slovensku nevykonával, čo vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určenie uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.

13. S prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii (rozsudok ESD C-202/97 alebo ) správny súd uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Žalovaný bol teda povinný akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Sociálna poisťovňa bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovaného, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 27.04.2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala vo veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenie zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje. Samotné zastavenie konania podľa zákona o sociálnom poistení neprichádzalo do úvahy vzhľadom k tomu, že zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), nebolo možné aplikovať ust. § 30 ods. 1 správneho poriadku o zastavení konania a taktiež ani § 194 zákona o sociálnom poistení, ktorý upravuje jednotlivé skutkové podstaty, kedy môže byť konanie zastavené.

14. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný oprel svoj záver v napadnutom rozhodnutí o skutočnosti, ktoré súvisia s vyhodnocovaním kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy, ktoré je oprávnený vyvodzovať podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia výlučne ZUS. Podľa žalobcu sa jednalo najmä o výsledky vykonanej kontroly vo vzťahu k posúdeniu reálnej zamestnaneckej činnosti žalobcu na území SR. Vo vzťahu k tejto námietke súd udáva, že dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území SR vykonával alebo nevykonával zanedbateľné (marginálne) činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne

určená poľská legislatíva v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorou musela akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri.

15. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že žalobca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky. Táto skutočnosť bola rozhodujúca pre vydanie rozhodnutia žalovaného. K tejto námietke je potrebné uviesť, že prvostupňové správne rozhodnutie zobralo za skutkový základ nepreukázanie reálneho výkonu práce zamestnanca - žalobcu na území Slovenskej republiky pre svojho zamestnávateľa, keďže nemohol vychádzať z definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu, ktoré ešte v tom čase nebolo určené. Naopak v čase vydania druhostupňového rozhodnutia už táto rozhodná skutočnosť, ktorej definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu, existovala. Žalovaný teda mal povinnosť prihliadať aj na tento dôkaz a v rámci zistenia riadneho skutkového stavu podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, na ktorú poukazuje žalobca, mal povinnosť naň prihliadať, a tento vyhodnotiť, čo sa aj stalo. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na všeobecnú doktrínu správneho konania, podľa ktorej prvostupňové a druhostupňové správne konanie v zásade tvorí jeden celok. Uvedenú zásadu je potrebné použiť aj na konanie podľa zákona o sociálnom poistení. V zmysle rozsudku NS SR č.k. zo dňa 18.11.2014 sa sociálne nedávkové konanie prísne nerozdeľuje do dvoch navzájom rozdelených konaní, ale tak konanie pred prvostupňovým ako aj odvolacím orgánom tvorí jeden celok navzájom prepojených konaní. Z uvedeného vyplýva, že ak sa v konaní pred odvolacím správnym orgánom zistí nová skutočnosť, nič nebráni odvolaciemu orgánu ju vyhodnotiť, práve naopak, má povinnosť vyhodnotiť ďalšiu zistenú skutkovú okolnosť. Vzhľadom na uvedené by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, aby len z dôvodu, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nebol ešte k dispozícii konkrétny dôkaz, ktorý však už mal k dispozícii odvolací orgán, odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie len preto, aby tento dôkaz mohol vyhodnotiť prvostupňový správny orgán. Podľa názoru správneho súdu je postačujúce, ak tento dôkaz pojme do skutkového stavu a vyhodnotí ho samotný odvolací orgán.

16. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

17. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa ods. a contrario tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému ( a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.