Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/26/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu: European Roma Rights Centre (Európske centrum pre práva Rómov), Greenpoint 7, Kéthly Anna tér 1, 1077 Budapešť, Maďarsko, právne zastúpený splnomocneným zástupcom: Mgr. Michalom Zálešákom, advokátom so sídlom v A., B. XX, proti žalovanému: Mesto Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO 00 321 796, právne zastúpený: Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 608, o porušenie zásad rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 9. júna 2022 č. k. -732, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (v zmysle naposledy vykonanej zmeny), na základe ktorej žiadal deklarovať, že: · žalovaný segregáciou väčšieho počtu osôb rómskeho pôvodu na ulici A. v C. porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, · žalovaný sa poskytnutím nedôstojného ubytovania väčšieho počtu osôb rómskeho pôvodu v unimobunkách na ulici A. v C. dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, · žalovaný je povinný do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na webovej stránke mesta uverejniť ospravedlnenie obyvateľom rómskeho pôvodu na ulici A. v C., v znení petitu a uverejniť rozsudok súdu · žalovaný napraví tento protiprávny stav spôsobom, že každej rodine obývajúcej ku dňu právoplatnosti rozsudku unimobunky na ulici A. v C. pridelí nájomný byt a pripraví desegregačný plán nájomných bytov vo vlastníctve žalovaného, nachádzajúcich sa na ulici A. v C. (výrok I.) Podľa úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Na základe podanej žaloby v zmysle podmienok , , žalobca v konaní sa domáhal nárokov podľa , , a) ods. 1, , , tzv. antidiskriminačného zákona (ďalej aj ako „ADZ“), a to naplnením priamej aj nepriamej diskriminácie, obťažovania, spočívajúcich v porušení zásady rovnakého zaobchádzania voči väčšiemu počtu osôb rómskeho pôvodu z dôvodu príslušnosti k etnickej skupine, a to najmä v súvislosti s okolnosťami po vypuknutí požiaru bytového domu č. XXX/XX a XXX/XX na ulici A. v C., v súvislosti s čím bolo vo veci vykonané rozsiahle dokazovanie, najmä na základe dôkaznej iniciatívy žalovaného, keďže žalobca v súvislosti s podanou žalobou okrem toho, že predložil správu Kancelárie verejného ochrancu práv –

o vykonaní prieskumu postupu Mesta C. vo veci zabezpečovania ochrany a pomoci rodinám postihnutým požiarom z marca 2017, iné dôkazy v súvislosti s uvádzaným tvrdením v konaní nepredkladal. Bol to práve žalovaný, ktorý predovšetkým výsluchom svedkov a predloženými listinnými dôkazmi preukázal, že po vypuknutí požiaru v októbri 2016 bola postihnutým obyvateľom bytov obytného domu na ulici A. v C. poskytnutá patričná pomoc, keď aj s ohľadom na časový odstup žalovaný ako orgán územnej samosprávy bytovú situáciu s týmito postihnutými obyvateľmi požiarom riešil. Vychádzajúc zo „Správy o vykonaní prieskumu postupu Mesta C. vo veci zabezpečovania ochrany a pomoci rodinám postihnutým požiarom“ je zrejmé, že už v priebehu roku 2016 pretrvával havarijný stav obytného domu na ulici A. XXX/XX, ktorý bol spôsobený správaním sa obyvateľov bytovky, ktorými boli v prevažnej miere dlhoroční neplatiči, k 30.9.2016 evidovala správcovská spoločnosť ŽILBYT, s.r.o., dlh nájomníkov voči Mestu C. vo výške 555.703,06 Eur, že platnú nájomnú zmluvu mali v čase požiaru bytového domu len dve rodiny z devätnástich, rodine pani D. E., ktorá žiadny dlh nemala, tejto žiadosti o výmenu bytu bolo vyhovené, ďalšej rodine F. G., ktorá mala dlh vo výške 21.000,- Eur mesto zabezpečilo k 1.5.2017 náhradné bývanie. Vzhľadom k tomu, že po vypuknutí požiaru v zmysle stanoviska odboru stavebného Mestského úradu v C. boli zistené značné statické poruchy stavby, bolo rozhodnuté o asanácii tejto stavby, keďže objekt bol v havarijnom stave. Ihneď v dôsledku požiaru bola žalovaným vyhlásená mimoriadna udalosť, bola vykonaná evakuácia obyvateľov, dočasné ubytovanie a stravovanie bolo poskytnuté Mestom C. v priestoroch telocvične ZŠ B. XX, C., pričom mestské zastupiteľstvo v C. schválilo návrh dočasného riešenia mimoriadnej situácie, a to zabezpečením 10 kusov obytných kontajnerov v prvej etape a 10 kusov obytných kontajnerov v druhej etape vrátane sociálneho zázemia WC s umyvárkou a napojením na inžinierske siete. O situácii bol pravidelne informovaný aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a boli informované aj mimovládne organizácie. Z výpovede svedkov – H. I., pracovníčky mestského úradu, svedkyne I. J. K., vedúcej technického úseku spoločnosti ŽILBYT, s.r.o., G. I., vedúcej odboru sociálneho bytového na Mestskom úrade v C. mal ďalej preukázané, že od roku 2015 do 2016 umiestnili a ubytovali 9 ľudí z A. ulice na sídlisko L. a B., ďalej 13 ľudí do lokality A., v rokoch 2017-2018 bolo na sídliskách L. a B. poskytnuté bývanie 9-tim ľuďom, na ulici A. 7-mim ľuďom, v rokoch 2019-2020 14-tim ľuďom zabezpečili ubytovanie na sídlisku B. a L., I., G. a 4 ľudia išli bývať na A. ulicu, v rokoch 2021-2022 zabezpečili bývanie na sídlisku L., B., I., G. pre 11 ľudí a na ulici A. pre 6 ľudí, pričom momentálne je postavených 12 unimobuniek a 2 bunky ako sociálne zariadenia, ktoré obýva 5 rodín. Zo stanoviska žalovaného vo vzťahu k tejto mimoriadnej udalosti ďalej vyplýva, že do unimobuniek boli umiestnení občania (po presťahovaní zo ZŠ B.), ktorí nemali uzatvorené platné nájomné zmluvy, o obytné kontajnery bol veľký záujem, najskôr bolo stanovené nájomné vo výške 200,- Eur a to z dôvodu vysokých nákladov (za obdobie od 19.6.2016 do 13.12.2016 náklady mesta predstavovali 106.000,- Eur) súvisiacich s prevádzkou unimobuniek, neskôr od roku 2020 došlo k zníženiu nájomného na 100,- Eur. Nepovažoval za dôvodnú žalobu v uložení povinnosti žalovanému, aby každej rodine obývajúcej ku dňu právoplatnosti rozsudku unimobunky na ulici A. v C. bol pridelený náhradný byt, príp. aby bol pripravený desegregačný plán nájomných bytov pre osoby nachádzajúce sa na ulici A. v C.. Z výsledkov vykonaného dokazovania výsluchom svedkov vyplýva, že nájomné byty v Meste C. sa prideľujú podľa VZN č. 5/2021 a sú to nájomné byty na sociálne účely; v žiadosti o sociálny byt sa nerozlišujú žiadosti s podmienkou príslušnosti k nejakému etniku, národnosti alebo nejakej skupine obyvateľstva. VZN určuje, čo musí žiadateľ splniť, musí mať trvalý pobyt v meste C. minimálne 3 roky, nesmie mať nedoplatky voči mestu, a pokiaľ sa týka obyvateľov na ulici A., t.j. unimobuniek, len jeden občan má podanú žiadosť o pridelenie nájomného bytu. Na ulici A. v C. nežijú len občania rómskej národnosti, ale bývajú tam aj nerómski občania, občania s nízkymi príjmami alebo zo sociálne slabých rodín. V súčasnosti v unimobunkách býva zhruba 25 ľudí. Vychádzajúc ďalej aj z dôkazného tvrdenia tej ktorej procesnej strany, v zmysle podmienok § 11 ods. 1, ods. 2 ADZ bol práve žalovaný, ktorý v konaní preukazoval, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, s ktorými okolnosťami sa stotožnil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že má vážne pochybnosti o nestrannosti sudcu prvej inštancie, ktorý vydal napadnutý rozsudok vzhľadom na ním ústne odôvodnenie rozsudku po jeho vyhlásení, ktoré je očividne poznačené predsudkami sudcu voči Rómom ako aj stereotypmi. Domnieva sa preto, že objektívne sú dané pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu pri rozhodovaní v predmetnej veci. Súd/sudca prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentami a dôkazmi, tieto odignoroval, v ústnom odôvodnení sudca uznal, že A. ulica je „rómskou“ ulicou a nestotožnil sa s dôvodmi, že mal presne preukázať podiel rómskeho a nerómskeho obyvateľstva, keďže tieto údaje sú obzvlášť citlivé podľa Nariadenia GDPR. Konaním žalovaného tým, že na ulici A. v C. žije najmä rómska komunita je (nielen) pre obyvateľov mesta notorietov, ale uvedená

skutočnosť bola po vypuknutí požiaru potvrdená zástupcami Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Už samotné fyzické oddelenie na základe príslušnosti k etniku je už vo svojej podstate vážnym zásahom do práva na rovnaké zaobchádzanie, ako aj do ľudskej dôstojnosti dotknutých osôb. Žalovaný sa dopúšťa diskriminácie nielen svojím konaním, ale aj v dôsledku nekonania (opomenutia) konať. Súd prvého stupňa sa v rozsudku nevysporiadal so skutočnosťou, že konanie sa týka diskriminácie obzvlášť zraniteľnej skupiny obyvateľstva – rómskych komunít. Zraniteľnosť a znevýhodnené postavenie príslušníkov rómskych komunít v spoločnosti bolo zdôraznené v rozsudkoch ESĽP niekoľkokrát, napr. D. H./ Česká republika, sťažnosť č. 57325/00, rozsudok z 13.11.2007 vo veci Jordanov/Bulharsko, sťažnosť č. 25446/06, rozsudok z 24.4.2012, rozsudok vo veci Lavida/Grécko, sťažnosť č. 7973/10, rozsudok zo dňa 30.5.2013, ale aj na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. a rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. . Žalovaný sa dopustil diskriminácie aj poskytnutím nedôstojného bývania väčšieho počtu osôb rómskeho pôvodu v unimobunkách, pričom súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkami, pokiaľ ide o kvalitu bývania v unimobunkách, ako aj so skutočnosťou, že v čase podania žaloby bolo nájomné za unimobunku vo výške 200,- Eur a jeho výška sa znížila až v roku 2020. Žalovaný nemôže ubytovať osoby v podmienkach, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom a ich základnými ľudskými právami. Takýto prístup je zásahom do ľudskej dôstojnosti a dochádza tým k naplneniu skutkovej podstaty obťažovania podľa § 2 a) ods. 4 ADZ. Podľa jeho názoru v konaní pred súdom prvého stupňa bolo vykonaných dostatok dôkazov na základe ktorých bolo možné vyvodiť, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, súd prvej inštancie tieto dôkazy odignoroval, čím postupoval v rozpore s § 11 ods. 2 ADZ. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný vo vyjadrení podanom k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Nestotožňuje sa s tvrdením žalobcu, že by ústny prejav sudcu po vyhlásení rozsudku (na ktorom sa zúčastnil jeho zástupca) mohlo vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcu, keďže objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Súd prvej inštancie pristupoval k obom sporovým stranám nezaujato, neutrálne, neboli prejavené žiadne znaky nadŕžania zo strany sudcu voči niektorej zo sporových strán v priebehu konania, obidve strany mali príležitosť na uplatnenie všetkých práv priznaných v . Z hľadiska námietky nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neprodukoval také skutkové tvrdenia, ktorými by napĺňal hypotézu ADZ, keďže netvrdil a nepredložil žiadne skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo možné dôvodne predpokladať, že konaním žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca okrem konštatovania segregácie netvrdil také skutočnosti a nepredkladal také dôkazy, na základe ktorých by mohlo dôjsť k presunu dôkazného bremena na žalovaného, naopak, strana žalovaného produkovala tvrdenia a dôkazy preukazujúce pomoc dotknutým obyvateľom na ulici A.. V otázke diskriminácie a k tvrdenej segregácii Rómov na ulici A. žalobca nepreukázal, že ak by segregácia existovala, bola zapríčinená konaním žalovaného, nepreukázal ani vznik ujmy na strane určitej skupiny ľudí a príčinnú súvislosť medzi údajnou diskrimináciou a vznikom ujmy, teda, že je rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že sudca súdu prvého stupňa bol nestranný a nezaujatý poukazuje na rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít – rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 13.7.2016, nález Ústavného súdu SR napr. sp. zn. , pričom pre zobjektívnenie nestrannosti, sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu, medzi ktoré patrí aj sudcovská predpojatosť, predsudky a nebezpečná stereotypizácia Rómov. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu v posudzovaní procesnoprávnych a hmotnoprávnych podmienok má za to, že tvrdil a v dostatočnej miere preukázal tvrdené skutočnosti o diskriminácii a segregácii, ktoré tvrdenia žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom nespochybnil a nevyvrátil. Ako strana žalobcu nemusí preukázať diskrimináciu, ale len skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo v zmysle § 11 ods. 2 ADZ. Následne zo zákona prechádza dôkazné bremeno na žalovaného. Existencia predsudkov alebo úmyslu diskriminovať však nie sú rozhodujúce pre určenie, či v danom prípade ide o diskrimináciu alebo nie. ADZ pritom ani nepozná pojem pohnútka, nie je potrebné ju preukazovať. V praxi by bolo vo všeobecnosti extrémne ťažké preukázať, aký bol úmysel diskriminujúceho subjektu, ak by otvorene taký úmysel neprehlásil.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojom názore neexistencie prezentovaného odvolacieho dôvodu podľa , že by bola naplnená hypotéza ADZ a že to bol práve on ako strana sporu, ktorá nad rámec svojej procesnej povinnosti produkovala v konaní relevantné dôkazné prostriedky.

7. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podala včas ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie bolo prípustné ( ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách a , ktorý podľa ako vecne správny potvrdil.

8. Záver súdu prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nebolo preukázané, že v konaní na základe tvrdení uvádzaných žalobcom v podanej žalobe a v priebehu konania o segregácii osôb rómskeho pôvodu v dôsledku ich „lokalizácie“ v rámci mesta C. na ulici A., že v dôsledku konania/nekonania žalovaného vo vzťahu k tejto etnickej skupine pred a po vypuknutí požiaru dňa 18.10.2016 v bytovom dome č. 505/56 a 505/54 došlo k priamej a nepriamej diskriminácii, obťažovaniu na základe podmienok § 2 ods. 2, § 2a ods. 1, 2, 3, 4 ADZ, je správny.

9. Odvolaciu námietku žalobcu, že má vážne pochybnosti o nestrannosti sudcu prvej inštancie, ktorý vydal dňa 09. júna 2022 rozsudok vo veci samej, na základe ktorého žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádzajúc z ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku sudcom prvej inštancie, ktorý (podľa jeho názoru) je postojom poznačeným predsudkami voči Rómom, ako aj stereotypmi, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

10. Keďže žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie napadol správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie okrem vecnej nesprávnosti aj z dôvodu nestrannosti sudcu prvej inštancie, a tým rešpektovania práva na spravodlivý proces garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v zmysle SR, odvolací súd sa uvedenou odvolacou námietkou vzťahujúcou sa k nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, v odvolacom konaní zaoberal, pričom ju vyhodnotil ako nedôvodnú.

11. Podľa sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

12. Podľa rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

13. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná /„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“/). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v

objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci) môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom, dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. ).

14. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybnosti o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

15. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (sporu) iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci (sporu), účastníkom/stranám alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

16. Z podaného odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že nestrannosť sudcu prvej inštancie vyvodil výlučne na základe ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku z 09.06.2022, ktoré vyjadrenia považuje za nevhodné, a ktoré podľa jeho názoru predstavujú objektívnu skutočnosť, ktorá vzbudzuje pochybnosť a nestrannosti sudcu. Ako bolo vyššie uvedené, za objektívne však nemožno považovať to, ako nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu sa javí, alebo to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Je zrejmé, že pokiaľ v priebehu celého konania konal a rozhodoval zákonom (na základe Rozvrhu práce Okresného súdu v Žiline) stanovený sudca prvej inštancie, neboli vznesené žiadne námietky alebo pochybnosti o tom, že by sudca v priebehu celého konania konal nestranne a nezaujato a že by obidve strany konania nemali rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých procesných práv priznávaných . Je teda zrejmé, že žalobca vyslovil prvýkrát námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi súdu prvej inštancie až v štádiu po vyhlásení rozsudku resp. v dôsledku vyhlásenia dôvodov rozsudku, t. j. na základe rozsudku, ktorým sa žalobe nevyhovelo. Súd prvej inštancie (zákonný sudca) v písomnom rozhodnutí v súlade s ust. uviedol dôvody, pre ktoré žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom z odôvodnenia rozsudku nie sú zrejmé žiadne negatívne alebo nenávistné prejavy a postoje sudcu voči etnickej rómskej skupine, prípadne že by rozhodnutie súdu prvej inštancie alebo jeho odôvodnenie bolo výslovným excesom vo vzťahu k predmetu prejednávanej veci. Vychádzajúc z týchto skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolacím súdom neboli zistené okolnosti uvedené v , t. j. že by vo veci rozhodoval nestranný a nezaujatý sudca súdu prvej inštancie a že by z tohto dôvodu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na základe rozsiahle vykonaného dokazovania, predkladaných dôkazov a tvrdení strán v spore, dospel k záveru, že skutočnosti pre vyhovenie žalobe na základe podmienok neboli naplnené. Vo vzťahu k tvrdenej segregácii rómskej komunity na ulici A. v C. neboli preukázané také tvrdenia a navrhované dôkazné prostriedky, že v dôsledku konania žalovaného – napr. v spôsobe aktívneho konania/nekonania, v akom časovom období, na základe akých rozhodnutí – bolo úmyslom žalovaného vytvárať segregáciu, keď len konštatovaním, že v tejto časti C. sa nachádza najväčšia etnická skupina rómskeho obyvateľstva bez uvádzania ďalších relevantných skutočností a dôkazov, nepostačovalo pre zaujatie uvedeného právneho záveru. Nie je ani zrejmé, že z akého dôvodu v bytových domoch č. 505/56 a 505/54, ktoré boli postihnuté požiarom, sa nachádzali (bývali) osoby bez platných nájomných zmlúv, v týchto obytných domoch bývali iba dve rodiny, ktoré mali platné nájomné zmluvy, pričom iba jedna rodina nemala dlh na nájomnom a za služby s nájmom spojené.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že pokiaľ došlo v uvedenom bytovom dome k požiaru, žalovaný – mesto C. vyhlásilo mimoriadnu udalosť so snahou o zabezpečenie dočasného bývania všetkých dotknutých osôb v telocvični základnej školy na ulici B. v C. (okrem osôb, ktoré si samé zabezpečili ubytovanie), že sa jednalo o osoby tak rómskeho ako aj nerómskeho pôvodu a že Mestské zastupiteľstvo v C. schválilo návrh dočasného riešenia mimoriadnej situácie zabezpečením 10 kusov obytných kontajnerov v prvej etape a 10 kusov obytných kontajnerov v druhej etape vrátane sociálneho zariadenia, WC s umyvárňou a s napojením na inžinierske siete, pričom bolo nesporne preukázané, že za dva mesiace od 19.10.2016 do 13.12.2016 mesto vynaložilo finančné prostriedky na prevádzku týchto objektov vo výške 106.000,- eur z rozpočtu mesta. Taktiež, pokiaľ mesto C. sa obrátilo o pomoc na Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, na charitatívne organizácie, prípadne iné organizácie, z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že by v rozsiahlej miere pomoc zo štátu, charitatívnych alebo mimovládnych organizácií (okrem bežnej potravinovej pomoci a oblečenia) týmto osobám rómskeho alebo nerómskeho pôvodu bola poskytnutá a bola riešená otázka zabezpečenia bývania alebo iná sociálna pomoc. V súvislosti s takouto mimoriadnou udalosťou vznikajú pri riešení situácie a v následných postupoch chyby, nesprávne a nedostatočné rozhodnutia, čo je samozrejmé, keďže k takýmto výnimočným situáciám na území Slovenskej republiky dochádza skôr výnimočne a samosprávy nemajú pre dané účely vypracované krízové plány a vyčlenené finančné prostriedky na okamžité riešenie kritického stavu. Odvolací súd vychádzajúc zo správy Kancelárie verejného ochrancu práv o vykonaní prieskumu postupu mesta C. vo veci zabezpečenia ochrany a pomoci rodinám postihnutým požiarom, sa nestotožnil s rozhodnutím mesta C., pokiaľ tento vyrubil nájomné za jednu obytnú bunku 200,- eur mesačne, aj napriek značnej výške vynaloženým nákladom, keď k prehodnoteniu tohto rozhodnutia došlo až od 01.01.2020, odkedy obyvatelia unimobuniek platia nájomné + energie v sume 100,- eur mesačne. Napriek uvedenému nesprávnemu a nekonštruktívnemu rozhodnutiu žalovaného nemožno vyvodiť prvok antidiskriminácie cielenej vo vzťahu k rómskemu obyvateľstvu, jedná sa skôr o nedostatky v riadiacej činnosti v tom čase vedenia mesta C. a nepochopenia danej situácie. Po požiari v roku 2016 mesto C. (tak ako vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania výsluchom svedkov), postihnutým osobám postupne poskytovalo náhradné bývania, pričom v čase rozhodovania súdu v unimobunkách bývalo už zhruba len 25 ľudí, v čom vidieť snahu mesta C. danú situáciu riešiť. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nemožno ukladať mestu povinnosť zabezpečovania náhradného bývania na základe rozhodnutia súdu, keďže prideľovanie bytov je viazané na podmienky stanovené mestom – všeobecným záväzným nariadením a samozrejme s prihliadnutím na skutočnosť, že mesto C. nemá možnosť prideľovať nájomné byty ihneď, z kapacitných dôvodov. Objektívne sa jedná o bytový problém, ktorý je daný nielen na území mesta C., ale aj v iných mestách Slovenskej republiky. Takejto povinnosti súd vyhovieť nemohol, keďže nie je v súlade s hmotným (subjektívnym) právom, jedná sa o verejný prvok riešenia daného problému, ktorý nemôže súd riešiť v civilnom sporovom konaní, ani na základe podmienok antidiskriminačného zákona.

19. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu nezistil podmienky pre vyhovenie žaloby na základe podmienok antidiskriminačného zákona a žalobu ako nedôvodnú zamietol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

( ).

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )