Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-188-2019.pdf
PDF · 107.73 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/188/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne Z.. O. O., H.. XX.X.XXXX, bývajúcej v E., N. Č.. XX, t.č. K. XX, zastúpenej JUDr. Melániou Knopovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému P.. Z. Č., H.. X.X.XXXX, bývajúcemu v E., N. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 12.000 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 36C/190/2016-246 zo dňa 22.1.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Priznáva žalobkyni proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 36C/190/2016-246 zo dňa 22.1.2019 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni 12.000 € a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.600 € od 1.8.2016 do zaplatenia, vo výške 5% ročne zo sumy 5.200 € od 1.10.2017 do zaplatenia a vo výške 5% ročne zo sumy 3.200 € od 1.6.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia 3.600 € s úrokom z omeškania od 1.8.2016 do zaplatenia vo výške 8,05% ročne a následne rozširovala ďalšími podaniami svoju žalobu o ďalšie sumy. Podaním zo dňa 21.9.2017 rozšírila žalobu na 8.800 € s príslušenstvom a podaním zo dňa 8.10.2018 rozšírila žalobu na sumu 12.000 € s príslušenstvom (úrokom z omeškania). Dôvodila, že je podielovou spoluvlastníčkou bytu nachádzajúceho sa na 1. poschodí bytového domu súpisné č. 966 na ul. N. Č.. XX N. E. a k tomuto bytu prislúcha aj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, pričom spoluvlastnícky podiel k bytu u nej i u žalovaného predstavuje u každého 1/2 a na spoločné časti a spoločné zariadenia domu u nej i u žalovaného po 1/4. Nehnuteľnosť je zapísaná na LV č. XXXXX pre E.F. Ú. K. Z., X. E. - K., X. E. I. Od 1.11.2015 predmetné nehnuteľnosti neužíva, pretože bola nútená byt opustiť z dôvodu agresívneho správania sa žalovaného voči nej, túto nehnuteľnosť užíva žalovaný v celom rozsahu nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu a bez akejkoľvek dohody s ňou ako podielovou spoluvlastníčkou. Domáhala sa preto v zmysle ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka od žalovaného zodpovedajúcej peňažnej náhrady, na úhradu ktorej ho vyzvala, avšak bezúspešne. Žalovaný žalobný nárok žalobkyne neuznal, v prvom rade uvádzal, že nie je zo žaloby zrejmé, z akého titulu sa žalobkyňa domáha žalovanej sumy, ani za aké obdobie žiada túto čiastku priznať. Poprel, že by žalobkyňu z bytu vyhodil, pretože kedykoľvek má možnosť do bytu sa vrátiť a nehnuteľnosť užívať a
žalobkyňa si odchodom odňala možnosť bývania v byte sama. Žalobkyňa ozrejmila, si uplatnila peňažnú sumu vo výške, ktorá zodpovedá čiastkam obvykle plateným v danom čase a v danom mieste, spravidla formou nájmu a vychádzala z počtu príslušných mesiacov, počas ktorých nemá možnosť byt užívať, t.j. za obdobie od 1.11.2015 do 31.7.2016, čo vyčíslila na sumu 3.600 € a uplatnila si aj úroky z omeškania. Ďalšími písomnými podaniami zo dňa 21.9.2017 a 8.10.2018 žalobkyňa rozšírila svoju žalobu na ďalšie obdobie, a to od 1.8.2016 do 30.9.2017 a od 1.10.2017 do 30.9.2018 spolu s úrokom z omeškania, t.j. dožadovala sa celkom sumy 12.000 € s príslušenstvom a súd prvej inštancie v zmysle ust. § 139, § 140 ods. 1, § 142 ods. 1, 2, § 143 ods. 1 CSP zmenu žaloby žalobkyne pripustil.
3.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to listom vlastníctva č. XXXXX kat. úz. K. Z., X. E. - K., stanoviskami realitnej kancelárie Heriban SK s.r.o. Košice a Maxen Reality Centrum, výpoveďami sporových strán, ale aj obsahom spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 11P 176/2015 a vec právne posúdil podľa ustanovení § 132, § 124 ods. 1, § 136 ods. 1, 2 a § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
4.Súd považoval za nesporné, že strany sporu v rozhodujúcom čase boli a doposiaľ sú podielovými spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti a nebola spornou ani tá skutočnosť, že od 1.11.2015 predmetné nehnuteľnosti užíva výlučne žalovaný. Žalobkyni náhradu vo forme peňažného plnenia neposkytol, keď sa s ňou nedohodol nielen na výške, ale ani na hospodárení so spoločnou vecou. Žalobkyňa predložila v konaní na preukázanie výšky peňažnej náhrady stanoviská realitných kancelárií s tým, že v rozhodnom období trhová cena prenájmu nehnuteľnosti bola v rozsahu od 800 do 850 € mesačne. Zo strany žalovaného v tomto smere nebola prezentovaná žiadna relevantná obrana, lebo len vo všeobecnosti uviedol, že sa nestotožňuje s výškou peňažnej náhrady, lebo je táto suma privysoká, avšak žiaden iný dôkaz na prípadne nižšiu sumu súdu nepredložil. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na ust. § 150, § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) a povinnosť preukázania skutkových tvrdení. Konštatoval, že výška peňažnej náhrady za obdobie 30 mesiacov od 1.11.2015 predstavuje sumu 12.000 € pri mesačnej výške peňažnej náhrady v sume 400 € (1/2 spoluvlastnícky podiel žalobkyne).
5.V zmysle právneho posúdenia veci podľa ust. § 137 ods. 1 dospel k záveru, že ak sa podielový spoluvlastník domáha peňažnej náhrady voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva, a ten je v Občianskom zákonníku osobitne upravený. V prípade, ak sa spoluvlastníci nedohodnú o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade, ide o nárok, ktorý vyplýva práve z tohto ustanovenia v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú totiž len podpornú povahu a ich použitie nemožno rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia (uznesenie NS SR z 24.11.2009 sp. zn. 4Cdo/277/2009). V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. S týmto právom potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Súd pritom zdôraznil, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí zo spoluvlastníkov vec užívajú, nemožno dospieť k záveru, že vec užívajú bez právneho dôvodu a takýto záver neprichádza do úvahy ani vtedy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli. Právnym dôvodom užívania veci aj v takom prípade spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci, nie je podielom na veci reálne vymedzeným, ale len ideálnym podielom.
6.Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy v súlade s ust. § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. priznal aj úroky z omeškania za obdobie ako ich žalovala žalobkyňa, avšak výška úroku uplatnená žalobkyňou k prvému dňu omeškania nebola uplatnená správne, keďže v tom čase základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola vo výške 0,0 % po zvýšení o 5 percentuálnych bodov, jej výška činí teda 5 % ročne. V prevyšujúcej časti nad výšku úrokov 5 % ročne preto bola žaloba žalobkyne zamietnutá.
7.Súd prvej inštancie sa zaoberal aj obranou žalovaného v súvislosti s ním tvrdeným výkonom práva zo strany žalobkyne, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tomto prípade nevzhliadol dôvodnosť na námietky zo strany žalovaného, lebo svoje tvrdenia žalovaný o tom, že žalobkyňa sa údajne nepodieľa na splácaní splátok hypotekárneho úveru, žiadnym dôkazom nepodložil. Ak by aj toto jeho tvrdenie bolo pravdivé, žalovaný má právo obrátiť sa na súd a podať žalobu voči
žalobkyni na plnenie si povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o hypotekárnom úvere a v neposlednom rade považoval súd za potrebné uviesť, že žalobkyňa sa svojho nároku domáha v súlade ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a domáha sa dôvodne. Aj keď sa obe strany zhodne poukazovali aj na konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 11P/176/2015, ktorého predmetom je úprava práv a povinností rodičov (strán sporu v tomto konaní) k maloletej dcére Nine Čižmárovej, toto konanie vo vzťahu k tomuto sporu je bez právneho významu, pretože podľa názoru súdu prvej inštancie je právne bezvýznamné z akého dôvodu žalobkyňa byt neužíva, podstatné je, že žalovaný užíva byť bez akejkoľvek dohody so žalobkyňou ako podielovou spoluvlastníčkou nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.
8.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a priznal úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania.
9.V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie proti zaväzujúcemu výroku rozsudku a výroku o trovách konania z dôvodovo uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. Uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a nesúhlasí s rozsudkom. Žalobkyňa v tomto konaní podľa neho nepreukázala, že by mala záujem predmetnú nehnuteľnosť užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a tak isto nebolo preukázané, že by bola nútená nehnuteľnosť opustiť z dôvodu jeho nevhodného správania. Nikdy jej totiž nebránil a ani nebráni, aby časť bytu zodpovedajúcu veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu užívala, z bytu odišla dobrovoľne a môže sa kedykoľvek vrátiť. Jej podľa neho jedinou snahou žalobkyne bolo získať čo najviac finančných prostriedkov na jeho úkor. V tejto súvislosti teda zastáva názor, že nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie predmetného bytu jej nevznikol aj keď je podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu, pretože dobrovoľne spoločnú vec neužívala a neužíva. Rozhodným totiž je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva tak, že mu znemožní užívanie spoločnej veci (takýto návrh vyplýva aj z judikatúry NS ČR (33Odo/1583/2016, 28Cdo/725/2008). Naďalej tvrdil, že požadovanie finančnej náhrady za neužívanie predmetného bytu zo strany žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože o spoločnú nehnuteľnosť sa nestará, hypotekárny úver, ktorý si zobrali spolu na kúpu predmetného bytu spláca doposiaľ výlučne iba on. Na potvrdenie tejto skutočnosti priložil ako prílohu odvolania výpis z účtu banky, ktoré výpisy jeho tvrdenia dokazujú. Žaloba voči nemu je teda nedôvodná, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania alebo rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10.K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa s tým, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie ako aj jeho odôvodnením, považuje ho za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté výroku rozsudku potvrdil a priznal jej plnú náhradu trov odvolacieho konania. Poukazovala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne aplikácie ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Iba v takom prípade sa spoluvlastník, užívajúci spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, podieľa na prisvojovaní a úžitkovej hodnote veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva nie je právne významný a nie je právne významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Bolo preukázané, že nehnuteľnosť užíva žalovaný v celosti, teda ako celok, v žiadnej dohode ohľadne užívania medzi spoluvlastníkmi so spoločnou vecou nedošlo a spoluvlastníci nepodali na súd ani žalobu o určenia spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou. Nebola teda uzavretá dohoda čo i len o užívaní spoločnej veci žalovaným, či už ústna alebo písomná. Žalobkyňa má preto nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti voči žalovanému v časti, v ktorej byt užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Nestotožnila sa ani so žalovaným ohľadne prezentovaného názoru, že by mala nárok ako spoluvlastníčka voči nemu na peňažnú náhradu iba v tom prípade, ak by jej znemožnil užívanie spoločnej veci. Zastáva opačný názor a názor prezentovaný žalovaným z citovaných judikátov NS ČR ani nevyplýva. K argumentácii žalovaného ohľadne údajného splácania úveru poukazuje zase na rozsudok súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie (bod 44 odôvodnenia) s tým, že toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal a ak tak urobil v odvolacom konaní, v zmysle § 366 CSP tak mohol urobiť len za predpokladu splnenia aspoň jednej z podmienok uvedených pod písm. a) až d), čo však nie je prípad žalovaného. Žaloba žalobkyne je teda dôvodná, lebo ona sama v konaní uniesla dôkazné bremeno a naopak, žalovaný toto bremeno neuniesol.
11.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnuté výroky rozsudku ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. apríla 2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené. Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá nebol odvolaním napadnutý, preto ani nebol predmetom prieskumu.
12.Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 365 os. 1 písm. f/, g/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ predstavuje nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvorenia novotami. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
13.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok vymedzených v podaných odvolaniach dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvej inštancie podrobne uviedol v dôvodoch napadnutého rozsudku svoje úvahy, argumentoval správnymi právnymi predpismi. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s presvedčivými a vyčerpávajúcimi dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza:
15.V každom prípade, a to bez zreteľa na to, o hospodárenie akého charakteru so spoločnou vecou ide, zákon prioritne predpokladá uzavretie dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. Dohoda spoluvlastníkov môže byť uzavretá aj neformálne, dokonca aj konkludentne, za predpokladu, že prejav zmluvných strán je nesporný. Samotný obsah dohody so spoluvlastníkom môže spočívať v dohode, podľa ktorej si spoluvlastníci rozdelia užívanie na jednotlivo vyčlenené časti spoločnej veci, alebo že vec budú užívať striedavo, prípadne že vec bude užívať iba jeden (alebo niektorý zo spoluvlastníkov). Zmluvné strany môžu dohodnúť, že užívanie bude bezodplatné, a to bez zreteľa na výšku spoluvlastníckeho podielu. Súčasťou dohody môže byť aj náhrada za užívanie presahujúce spoluvlastnícky podiel. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/1645/2013 záver o užívaní veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu a s tým spojená povinnosť poskytnutia náhrady v plnom rozsahu „nadužívania“ spoluvlastníckeho podielu druhého spoluvlastníka predpokladá, že niektorý zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec výlučne sám, či už fyzickým faktickým užívaním alebo bránením v užívaní druhému spoluvlastníkovi. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 1795/2011 hospodárením so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa rozumie tiež užívanie nehnuteľností. Každý spoluvlastník má právo užívať spoločnú vec v miere zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu a ak existujúce pomery neumožňujú niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva patrí mu za to zodpovedajúca náhrada. Právo na peňažnú náhradu nevzniká iba vtedy, ak bola medzi spoluvlastníkmi uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo 503/2011 právo každého zo spoluvlastníkov vec užívať je obmedzené rovnakým právom ostatných užívať vec podľa veľkosti podielu. Podľa konštantnej judikatúry môžu spoluvlastníci (dohodou alebo väčšinovým rozhodnutím) alebo súd o hospodárení so spoločnou vecou rozhodnúť podľa § 139 ods. 2 O.z., že niektorého zo spoluvlastníkov z fyzického užívania veci úplne alebo čiastočne vylúčia; v takom prípade logicky užíva jeden zo spoluvlastníkov vec nad rámec jeho podielu (neužíva vec v súlade s kritériom vytýčeným v § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide však o obmedzenie práva dovolené zákonom (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka), za ktoré užívanie úplne alebo z časti vylúčenému spoločníkovi patrí (ak sa s ostatnými spoluvlastníkmi nedohodol inak), náhrada. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ide o náhradu za obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Pokiaľ možno odkázať na konštantnú judikatúru, podľa ktorej aj v prípade že zákon vyslovene nezakladá právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, vyplýva toto právo priamo z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
16.V konaní bolo jednoznačne preukázané, že k dohode o užívaní spoločnej veci medzi sporovými stranami ako podielovými spoluvlastníkmi nedošlo, taktiež neexistuje verdikt súdu o úprave spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou (spôsob užívania bytu), fakticky byt užíval žalovaný, žalobkyňa byt neužívala, preto záver súdu prvej inštancie o oprávnenosti žalovaného nároku je správny.
17.Odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP a k odvolaniu pripojil nové dôkazy na preukázanie tvrdení o splácaní úveru za predmetný byt výlučne jeho osobou.
18.Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
19.Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a § 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za podmienok v tomto zákonnom ustanovení uvedených. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
20.Žalovaný v priebehu sporu pred súdom prvej inštancie dôkazy na svoje tvrdenia ohľadne úveru a jeho splácania nepredložil a v odvolaní neuviedol ani jeden dôvod, prečo ich nepoužil bez svojej viny. Na tieto dôkazy odvolací súd teda ani neprihliadal. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie tiež relevantne nevzniesol žiadnu kompenzačnú námietku, ktorou by sa musel konajúci súd zaoberať.
21.Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom rozsahu potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania.
22.O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalobkyni proti žalovanému v plnom rozsahu náhradu trov odvolacieho konania.
23.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).