Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/98/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Marty Polyákovej v spore žalobcu: Blackside, a.s., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 48 191 515, organizačná zložka Blackside, a.s. - odštepný závod zahraniční právnické osoby, so sídlom Doudlebská 1699/5, Nusle, 140 00 Praha 4, Česká republika, IČO: 05649137, zastúpený: AK Herceg, s.r.o., so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovaným : 1/ U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, 2/ P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, obaja právne zastúpení Centrom správnej pomoci, so sídlom Gemerská 2, 821 08 Bratislava, o zaplatenie sumy 84.400,43 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. -177 zo dňa 9. júla 2018 v spojení s opravným uznesením zo dňa 07. marca 2019 č.k. -207, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09. júla 2018 č.k. -177 v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. marca 2019 č.k. -207, v napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania potvrdzuje. Žalobcovi voči žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 84.399,93 Kč, spolu s úrokom vo výške 16,10% ročne zo sumy 74.308,51 Kč od 12.12.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 82.821,77 Kč od 12.12.2013 do zaplatenia, pričom súd povolil žalovaním splácať istinu, príslušenstvo a trovy konania vyčíslené v samostatnom rozhodnutí v mesačných splátkach vo výške 9.000 Kč k 20.dňu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok pri omeškaní so zaplatením čo i len jednej splátky. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že pôvodný žalobca, Raiffeisenbank a.s., Hvězdova 1716/2b, 140 78 Praha 4, sa žalobou doručenou súdu dňa 27.06.2014 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 84.400,43 Kč s úrokom 16,10 % ročne z 74.309,01 Kč od 12.12. 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 82.822,27 Kč od 12.12.2013 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , zákona č. 321/2001 Sb., zákona č. 89/2012 Sb., , , Občanského zákonníka, nariadenia vlády ČR ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba je dôvodne podaná. Uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaní ako dlžníci platne uzatvorili zmluvu o úvere, zmluva bola uzatvorená akceptáciou návrhu žalovaných zo strany veriteľa, v písomnej forme, má zákonné náležitosti v zmysle Obchodní ho zákonníka, je podpísaná zmluvnými stranami. Poukázal na to, že žalovaní v konaní spochybnili platnosť zmluvy jednak z dôvodu, že akceptácia návrhu je podpísaná neznámou osobou bez im predloženého plnomocenstva. V tomto smere konštatoval, že

ide o bežnú prax pri uzatváraní zmlúv bankami, keď zmluvu podpisuje poverený zamestnanec banky a nie je potrebné osobitne preukazovať, či mal oprávnenie na podpis zmluvy, pretože neboli predložené žiadne tvrdenia, ktoré by spochybňovali, že akceptáciu zmluvy podpísala osoba bez oprávnenia konať za banku.

1.2. Uviedol, že žalovaní spochybňovali platnosť zmluvy aj z dôvodu, že úver nebol poskytnutý v takej výške ako tvrdí žalobca. Uvedené tvrdenie podľa názoru súdu prvej inštancie nemá vplyv na platnosť zmluvy, pretože tak ako podľa slovenského, tak aj podľa českého práva, má zmluva o úvere konsenzuálny a nie reálny charakter, to znamená že na platné uzatvorenie zmluvy sa nevyžaduje aj odovzdanie peňažného plnenia veriteľom. Zároveň uvedené argumenty sú podľa záveru súdu prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože zo súhrnného výpisu bolo preukázané, že došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov, žalovaní reálne vyčerpali sumu 45.617,83 Kč a suma 66.381,37 Kč (66.354,21 + 27,46) bola použitá na refinancovanie predchádzajúceho úveru č. 683826. Konštatoval, že uvedené sumy (suma poskytnutých viazaných a neviazaných prostriedkov) sú o niečo nižšie, ako boli uvedené v zmluve, pričom zástupca žalobcu na pojednávaní nevedel uvedený rozpor vysvetli, ale ide len o nepatrnú sumu - pri účelovo viazanej časti úveru 0,33 Kč (66.382 - 66.354,21+27,46) a pri účelovo neviazanej časti úveru 0,17 Kč (45.618-45.617,83), spolu 0,50 Kč, čo však na platnosť zmluvy nemá vplyv, je to významné len k výške sumy, ktorú sú žalovaní povinní vrátiť. Zdôraznil, že nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy na preukázanie poskytnutia úveru, tak ako žiadali žalovaní, pretože poskytnutie úveru vyplýva zo súhrnného výpisu. V tomto smere uviedol, že súdu nebolo zrejmé, aký iný výpis z účtu na preukázanie poskytnutia úveru by mal od žalobcu žiadať. Žalovaní konkrétne navrhovaný dôkazný prostriedok neoznačili, preto navrhované dokazovanie v tomto smere ako nadbytočné nevykonal.

1.3. Čo sa týka tvrdených nezrovnalosti sumy úveru 112.500 Kč konštatoval, že zo zmluvy a výpisu je zrejmé, že bola poskytnutá celková výška úveru 112.500 Kč, tvorená istinou úveru 112.000 Kč a poplatkom za poskytnutie úveru 500 Kč, pričom takto formulovaná suma úveru bola výslovne uvedená v zmluve (v časti akceptácie návrhu čl. 1 bodu 2 Parametre úveru). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaných, že zmluva je nejasne formulovaná v časti odplaty a ceny úveru, pretože v zmluve je jasne, zrozumiteľne a určito stanovená výška istiny úveru (112.000 Kč), úrok 16,1 % ročne, poplatok za jeho poskytnutie (500 Kč), ako aj poplatok za vedenie účtu (99 Kč) a za poistné (84 Kč), pričom z takto stanovených parametrov úveru je zjavné, koľko majú žalovaní za úver a poistenie platiť.

1.4. Súd prvej inštancie zmluvu o úvere považoval za platne uzatvorenú, preto podľa jeho názoru v tejto veci nemohlo dôjsť k premlčaniu vydania bezdôvodného obohatenia (teda toho, čo strany vzájomne plnili), ako tvrdili žalovaní. Za zisteného skutkového stavu ustálil, že nárok žalobcu nie je premlčaný, keď k zosplatneniu úveru došlo 17.09.2013, zosplatnenie úveru bolo oznámené žalovanej dňa 11.12.2013 a žaloba bola podaná dňa 27.06.2014, teda v trojročnej premlčacej dobe. K námietkam žalovaných, že dlh splatili, keď zaplatili 75.536,90 Kč a úver bo poskytnutý vo výške 45.517,83 Kč uviedol, že suma 45.517,83 Kč k predstavuje len vyplatené prostriedky, súčasťou úveru bola aj suma poskytnutá na refinancovanie predchádzajúceho úveru 66.381,67 Kč, preto nemohlo dôjsť k splateniu úveru. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu uviedol, že predloženými zmluvami o postúpení pohľadávok mal preukázané, že žalobca nadobudol pohľadávku uplatňovanú v konaní, pričom nezistil žiadne dôvody na ich neplatnosť, čím je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

1.5. Ďalej v dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci ide zároveň o spotrebiteľský úver, na ktorý je potrebné aplikovať zákon č. 321/2001 Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru (ďalej len zákon č. 321/2001 Sb. alebo zákon), pričom posudzovaná zmluva obsahuje všetky predpísané náležitosti. Poukázal aj na to, že absencia niektorej náležitosti podľa § 4 zákona nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ale úver je v takom prípade úročený vo výške diskontnej sadzby platnej v dobe uzatvárania zmluvy. Považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu pristúpil k spoplatneniu úveru podľa čl. 15 ods. 2 OP (č.l. 15 spisu) dňa 17.09.2013. Zosplatnenie úveru oznámil žalovanej listom zo dňa 03.12.2013, odoslaným poštou dňa 04.12.2013, zásielka sa vrátila ako nedoručená, preto platí fikcia o jej doručení 5. pracovným dňom po dni odoslania (bod 7.8.1 VOP). Námietky žalovaných, že zosplatnenie nie je platné, pretože veriteľ nedoručoval zosplatnenie na skutočnú adresu žalovaných neobstoja, pretože veriteľ doručoval zásielky na adresu jemu známu vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy a je práve povinnosťou žalovaných oznámiť zmenu adresy.

1.6. Vo vzťahu k dojednanému poisteniu uviedol, že pri zmluvných ustanoveniach nezistil neprijateľnosť týchto podmienok (§ 56 Občanského zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy). Skutočnosť, že žalovaným nebolo poskytnuté žiadne materiálne plnenie nemôže byť dôvodom na neprijateľnosť týchto zmluvných dojednaní už len s poukazom na podstatu poistenia, keď dochádza k plneniu až vznikom poistnej udalosti. Žalovaní si sami zvolili variant poistenia, vyhlásili, že sa oboznámil a súhlasí s aktuálnou poistnou zmluvou dojednanou medzi bankou a UNIQA poisťovňou, a.s. pre prípad schopnosti splácať spotrebiteľský úver ako i s aktuálnymi poistnými podmienkami v zmysle poistenej zmluvy. Aj keď žalovaní tvrdili, že poistná udalosť (strata zamestnania) vznikla, žiadnym spôsobom nepreukázali (ani netvrdili), že si poistenie zákonným spôsobom uplatnili.

1.7. K poplatkom za správu úveru súd prvej inštancie poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. Cpjn 203/2013, zo dňa 23. 04. 2014, podľa ktorého nie je možné poplatok za správu úveru vyhodnotiť ako neprijateľný.

1.8. Záverom zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver, ktorý nesplácali, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu, preto sú povinní vrátiť žalobcovi zosplatnený úver, ktorého výška predstavuje sumu 84.403,43 Kč (č.l. 52) a pozostáva : z istiny 74.309,01 Kč , úrokov 7.232,26 Kč , úrokov z omeškania 1.578,16 Kč, a poplatkov 1.281 Kč za poistenie . Súd prvej inštancie žalobcom uplatnenú sumu ponížil o rozdiel 0,50 Kč, keďže o túto sumu bol vyplatení nižší úver podľa súhrnného výpisu a priznal žalobcovi sumu 84.399,93 Kč. Ďalej priznal žalobcovi úrok z istiny úveru 74.308,51 Kč platne dojednaný v zmluve vo výške 16,10 % ročne od 12.12.2013 (nasledujúci deň od doručenia oznámenia o zosplatnení). Rovnako priznal žalobcovi úroky z omeškania zo sumy istiny, úrokov a poplatkov spolu 82.821,77 Kč výške 8,05 % ročne podľa § 1 nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb., a to odo dňa zosplatnenia. Vo zvyšku nároku predstavujúceho 0,50 Kč z istiny a zo súm, z ktorých si žalobca uplatňoval úroky a úroky z omeškania súd žalobu zamietol. Žalovaných zaviazal na plnenie spoločne a nerozdielne, teda ako solidárnych dlžníkov v zmysle § 511 ods. 1 Občianského zákonníka, keďže zmluvu uzatvárali spoločne ako dlžníci. Zároveň povolil žalovaným splácať priznanú sumu spolu s príslušenstvom a trovami konania v splátkach vo výške 9.000 Kč mesačne k 20. dňu kalendárneho mesiaca, s tým že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

1.9. O náhrade trov konania rozhodol podľa a v konaní úspešnému žalobcovi mu priznal ich náhradu v plnom rozsahu s tým, že podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v celom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň aby zaviazal žalobcu na úhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania žalovaní uviedli, že výroky, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel sú v rozpore s a únijným právom. Svojím obsahom odporuje zákonu a obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom a je v rozpore s verejným poriadkom, pretože súd odmietol vykonať dôkazy pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a priznal úžeru. Bránili a tým, že súd prvej inštancie prisúdil žalobcovi úroky vo výške 16.10% + 8.05 % t.j. spolu 24.15 % zo sumy 74.308, 51 euro od 12. 12. 2013 čo nemožno nazvať inak ako úžeru. Uviedli, že v konaní namietali, že na úverový účet bola pripísaná suma 112.500,- Kč, pričom súd prvej inštancie túto skutočnosť neodôvodnil a iba odkazom poukázal na Návrh na uzavření smlouvy o Rýchle pújčce č. 1254627 a poplatek za poskytnutí úvěru Kč 500,- pričom Banka a klient mali dohodnúť celkovú výšku poskytnutého úveru. Uviedli, že žalobca oklamal spotrebiteľov a použil nekalé praktiky. Dal im podpísať predformulovaný Návrh na uzavření smlouvy o Rýchle pújčce ako iné Návrhy na uzavření smlouvy o Rýchle pújčce, a to zvlášť žalovanej v 1. rade a zvlášť žalovanému 2., pričom im neboli vysvetlené jednotlivé ustanovenia návrhov. Napriek tomu, že Zmluva o úvere mala byť podľa názoru žalovaných uzatvorená podľa , pričom tento právny režim určil vo svojom formulári dodávateľ, v žiadnom prípade však nemožno vylúčiť aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách na predmetný vzťah, a to z dôvodov už uvádzaných v písomnom a ústnom podaní a tiež preto, že súd má právo a zároveň povinnosť poskytnúť každému účastníkovi súdneho konania ochranu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a unijného práva, nakoľko k tomu zaväzuje ZFEU, a tiež preto, že súd je povinný preskúmať zmluvu, z ktorej sa uplatňuje predmetný nárok,

a to s prihliadnutím na unijné právo a rozsiahlu judikatúru v neprospech žalobcu. Zdôraznili, že súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov. Vytýkali súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal dostatočne v odôvodnení rozhodnutia s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom nepreskúmal riadne ani navrhovaný výpis z obchodného registra Českej republiky, podľa ktorého za banku konajú dve osoby, tak ako je to uvedené. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaných nevysporiadal dostatočne so skutočnosťou, že postupník, na ktorého mala byť prevedená pohľadávka z úveru, nie je subjektom, ktorý má oprávnenie spravovať úver. Taktiež nesprávne odôvodnil fakt, že fikciou doručenia prešlo právo z poskytnutého úveru na postupníka a následne na žalobcu. Uviedli, že súd ich zaviazal na plnenie v zneplatného právneho úkonu , pričom ide o absolútnu neplatnosť. Navyše žalovaní boli uvedení do omylu, ktorý vyvolal dodátaveteľ. Žiadna zmluva o poistení nebola žalovaným predložená a nemali ani možnosť sa oboznámiť s podmienkami poistenia, iba slepo dôverovali banke, že sú poistení. Súd ignoroval tieto skutočnosti a zaviazal žalovaných na zaplatenie poistného zo zmluvy , pričom žiadna poistná zmluva sa v spise nenachádza. Vytýkali súdu prvje inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože konal v rozpore s a s medzinárodnými zmluvami. Neprihliadol ani na dôvody hodné osobitného zreteľa, že ide o osoby chránené, starobných dôchodcov, ktorí majú príjem z dôchodku, ktorí nepostačuje ani na pokrytie základných životných potrieb, ktorí žijú pod hranicou chudoby, ich príjem nedosahuje ani vypočítanú hranicu chudoby jednočlennej domácnosti, ktorá predstavuje sumu 341,- eur. Súd prvej inštancie ignoroval pri vydaní rozhodnutia tieto skutočnosti, keď zaviazal splátkami žalovaných vo výške 9.000,- Kč, čo predstavuje sumu cca 330,- eur mesačne. Uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Podľa ich názoru rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu a napadnutým rozsudkom bolo poručené právo na spravodlivý proces. Namietali, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci, nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil Rozsudok trpí vadami a závery súdu sú extrémne inkonzistentné. V dôvodoch odvolania poukázal na právnu úpravu EÚ, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky aj všeobecných súdoch vo veciach týkajúcich sa spotrebiteľov. 3.Žalobca sa k odvolaniu žalovaných písomne nevyjadril. 4.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( ) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je treba v napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdiť. 5.Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. 6.Podľa názoru odvolacieho súdu , súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil právny vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský vzťah, na ktorý správne aplikoval právne normy, ktoré vo svojom rozhodnutí citoval. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj správne a dostatočne odôvodnil a dôsledne sa zaoberal všetkými námietkami, ktoré žalovaní v priebehu konania uviedli. Odvolací súd preto považoval tvrdenia žalovaných v tom, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil za neopodstatnené. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o Rychlé půjčce a to akceptáciou návrhu na uzatvorení zmluvy, pričom písomný návrh na uzatvorenie zmluva aj písomná akceptácia návrhu je súčasťou súdneho spisu. V konaní bola preukázaná aj aktívna legitimácia žalobcu a to predložením zmlúv po postúpení pohľadávky. Aj vo vzťahu k poisteniu úveru súd prvej inštancia právne konštatoval, že dojedania účastníkov zmluvy nie sú neplatné. Bolo vecou žalovaných, ak nastala skutočnosť odôvodňujúca plnenie z poistnej zmluvy, aby sa na poisťovňu obránili za účelom plnenia z poistnej zmluvy. Rovnako doručovanie listín žalovaným veriteľom správne súd prvej inštancie posúdil podľa príslušných bodov VOP, pričom žalovaní v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení. Právny predchodca žalobcov doručoval listiny na

adresu uvedenú samotnými žalovanými, pričom žalovaní hodnoverným spôsobom nepreukázali, že oznámili zmenu adresy na doručovanie. Aj vo vzťahu k priznanému úroku a úroku z omeškania odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie sa správne. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil výšku priznaného úroku aj úroku z omeškania, ktorá je v súlade s citovanými právnymi normami, preto ani odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaných , že ide o úžernícke úroky, ktoré nie je možné vo vzťahu k spotrebiteľovi priznať. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že úrok vo výške 16,10 % ročne bol dojednaný v zmluve uzatvorenej 29. novembra 2010 platne . Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že výška takto dojedaného úroku na úveroch poskytovaných bankami v čase uzatvorenia zmluvy podstatne neprekračovala dojedaný úrok 16,10 % ročne, preto neobstojí tvrdenie žalovaných, že ide neprimerane vysoký úrok. Aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s právnou úpravou tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. K ďalšej námietke žalovaných, že súd im uložil zaplatiť dlžnú sumu v splátkach po 9.000 Kč odvolací súd uvádza, že žalovaní sú s plnením v omeškaní od 12.12.2013 od kedy sú povinní platiť úrok z omeškania až do zaplatenia. Žalovanú istinu im súd umožnil splatiť v 10 splátkach. S ohľadom na dĺžku omeškania žalovaných a výšku úroku z omeškania by malo byť predovšetkým v záujme žalovaných, aby čím skôr vzniknutý dlh uhradili, pretože úrok z omeškania sú povinní platiť až do konečného zaplatenia istiny. Odvolací súd nepovažoval za neprimerané rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k povoleným splátkam, preto odvolacím dôvodom uvádzaným žalovanými v tomto smere nevyhovel. Napokon žalovaní v priebehu konania ani v podanom odvolaní nijakým spôsobom nepreukázali tvrdenia uvádzané v podanom odvolaní ohľadom ich zlej sociálnej situácie a reálnej nemožnosti splatiť dlh v určených splátkach. 7.Záverom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že napriek rozsiahlym odvolacím dôvodom, ktoré žalovaní uviedol nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by poskytnutý úver nemali žalovaní vrátiť, prípadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutia, preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 8.Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol zmysle ustanovenia v spojení s tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu vo vzťahu k žalovaným v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 9. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).