Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/206/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: V. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. P. XX, o zaplatenie 10.375,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 14. júna 2019 č. k. -229 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 10.375,95 eura s príslušenstvom zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním a po právnej stránke s odkazom na ustanovenia až 4, , , , , , o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa.

1.1. Súd za nesporné považoval skutočnosť, že právny predchodca žalobcu - Poštová banka a. s. ako podnikateľský subjekt uzavrel so žalovaným formulárovú zmluvu, na základe ktorej mu poskytol finančné prostriedky z titulu úveru. Právny predchodca žalobcu konal pri uzatváraní takejto zmluvy v zmysle predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom ide o skutočnosť známu súdu z jeho činnosti a v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, resp. že by uzatváral takúto zmluvu o úvere v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti alebo povolania. Keďže zmluva mala formulárový charakter, bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu a žalovaný ju nemohol ovplyvniť, ale musel ju prijať ako celok alebo odmietnuť, tak súd považoval právneho predchodcu žalobcu za veriteľa v zmysle § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch a žalovaného za spotrebiteľa v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na skutočnosť, že bol poskytnutý spotrebiteľský úver, a to s prihliadnutím na dohodnuté zmluvné podmienky tak, ako ho definuje Súd za nespornú tiež považoval skutočnosť, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 11.000 eur s tým, že žalovaný porušil následne dohodnuté zmluvné podmienky a prestal takýto úver splácať riadne a včas. V dôsledku tejto skutočnosti zosplatnil právny predchodca žalobcu žalovanému takýto úver vyššie uvedeným postupom. Keďže išlo o spotrebiteľský úver, pričom žalovaný mal postavenie spotrebiteľa, tak súd najskôr skúmal, či platným spôsobom došlo k zosplatneniu úveru, tak ako to deklaroval právny predchodca žalobcu v podanej žalobe. Na to, aby právny predchodca žalobcu mohol zosplatiť úver, museli byť splnené zákonné podmienky uvedené v , pričom účelom takéhoto ustanovenia je, aby

dodávateľ mohol zosplatniť svoju pohľadávku v prípade, ak si spotrebiteľ neplní svoje povinnosti. Okrem toho, predmetné ustanovenie sleduje aj možnosť zamedziť zosplatneniu pohľadávky, ak spotrebiteľ si neplní svoju povinnosť iba krátkodobo, ktorá nepresahuje tri mesiace odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Samotné uplynutie 3-mesačnej lehoty splatnosti nezaplatenej splatnosti však nestačí na to, aby došlo k splatnosti peňažného dlhu, pretože veriteľ musí upozorniť dlžníka, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého dlhu s tým, že takéto právo musí veriteľ notifikovať aspoň 15 dní vopred. Až po uplynutí takejto lehoty sa právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky stáva účinným. Podmienkou účinnosti takejto výzvy na zaplatenie celej pohľadávky tak je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 01. 03. 2019 tvrdil, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 20. 10. 2015 upozornil žalovaného na možnosť predčasného splatenia úveru. List žalobca súdu síce predložil (č. l. 105), avšak vykonať dokazovanie na preukázanie tvrdenia, že by predmetný list bol skutočne žalovanému doručený, nenavrhol a jeho doručenie ani nepreukázal. Súd žalobcu vyzval dňa 26. 02. 2019, aby v lehote 15 dní doručil návrhy na vykonanie dokazovania ohľadom platného postúpenia pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z uvedených skutočností tak súd mal za nepreukázané, že by sa do dispozičnej sféry žalovaného takýto list dostal, a preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že právny predchodca žalobcu platne a účinne zosplatnil úver k 06. 11. 2015 (výzva č. l. 108 doručená žalovanému dňa 13. 11. 2015 doručenka č. l. 109). Súd následne preskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože išlo o postúpenie pohľadávky medzi bankou a žalobcom s tým, že okrem všeobecných ustanovení a nasl. o postúpení pohľadávok, je potrebné aplikovať aj ustanovenia osobitného právneho predpisu, a to Zákona o bankách, a to Zákona o bankách. Toto ustanovenie upravuje zákonné podmienky pre platné postúpenie bankovej pohľadávky. „ Podmienky podľa vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ).“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp. zn. ). Jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle Zákona o bankách je, okrem iného, aj skutočnosť, že pohľadávka, ktorá sa postupuje, je splatná. Keďže z vyššie uvedených dôvodov nemal súd za preukázané, že by došlo k platnému zosplatneniu bankovej pohľadávky, teda platí zmluvná úprava, tzn. dohodnutý dátum konečnej splatnosti úveru dňa 20. 10. 2022 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá už dňa 20. 12. 2018, tak pohľadávka právneho predchodcu žalobcu bola postúpená v čase, keď ešte nebola takáto pohľadávka splatná. Právny predchodca žalobcu tak postúpil pohľadávku na žalobcu v rozpore s ustanovením Zákona o bankách, a preto ide o neplatné postúpenie pohľadávky, a to s poukazom na ustanovenie . Prvoinštančný súd preto dospel k názoru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože mu platným spôsobom nebola postúpená predmetná pohľadávka. Z uvedených dôvodov tak súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. Zároveň, pokiaľ ide o dojednanie a to v článku 9.1 všeobecných obchodných podmienok (č. l. 26) o tom, že banka je oprávnená postúpiť pohľadávku na tretiu osobu a klient súhlasí s takýmto postúpením, tak je potrebné uviesť, že takéto dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle , pretože žalovaný sa vopred vzdával svojich práv s tým, že takéto dojednanie by tiež umožňovalo právnemu predchodcovi žalobcu akýmkoľvek spôsobom a kedykoľvek postúpiť takúto pohľadávku bez súhlasu žalovaného. Okrem toho je takéto dojednanie aj v rozpore s Zákona o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je neplatné a to s poukazom na ustanovenie .

1.2. O trovách konania súd rozhodol v zmysle a , a žalovanému, ktorý síce bol v konaní úspešný, avšak trovy mu nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Žalobca svoje odvolanie oprel o odvolacie dôvody v zmysle ust. , , . Uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením súdu, že nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti poukázal na citáciu ustanovení , ktoré odkazuje na ust. . Dal súdu do pozornosti skutočnosť, že zákon exprecis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostal do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa). K ust. o bankách poukázal na článok obsiahnutý v časopise (Súkromné

právo 1/2015), v ktorom sa uvádza, že slovenská právna prax sa ešte podľa názoru autora (doc. JUDr. Kristián Keš, PhD.) neustálila. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR nejde v prípade § 92 ods. 8 Zákona o bankách o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne najvyšší súd uvádza, že predmetné ustanovenie „poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke“. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa, že by ich považoval za podmienky platnosti postúpenia. Nie je zrejmé, ako sa z normy, ktorá umožňuje cedovať pohľadávky aj na iné osoby ako je banka a aj bez súhlasu klienta stala norma, ktorá všeobecne podmieňuje platnosť cesie pohľadávky, bez ohľadu na subjekt postupníka, či súhlas dlžníka. Už samotný textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme nie je „môže postúpiť“, ale „môže postúpiť aj inej osobe ako je banka, a to aj bez súhlasu klienta.“ Okrem textuálneho výkladu je potrebné mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu. Účelom § 92 Zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie uvedeného paragrafu nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Navrhuje preto vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil Najvyšší súd ČR, resp. Nemecký spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách) nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách, ako aj zodpovednosti za škodu.

2.1. Ak by aj pripustil, že Zákona o bankách diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak potom tvrdí, že výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 06. 11. 2015 bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle ust. o bankách. Z predloženého aktuálneho stavu úveru jednoznačne vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú splátku dňa 07. 09. 2016, t. j. dňa 20. 12. 2018 bol jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Z uvedeného vyplýva, že trvá, resp. jeho právny zástupca, na skutočnosti, že si splnil povinnosť v zmysle Zákona o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie KS v Trenčíne sp. zn. zo dňa 28. 06. 2018.

2.2. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zrejmé, že výzva musí predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať k zosplatneniu úveru. Primárnym účelom výzvy podľa , vychádzajúc zo znenia zákona, nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy a upozornenia podľa ), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou aj bez súhlasu klienta. Takýto výklad zodpovedá aj ďalšiemu predpokladu ustanovenému zákonom pre postúpenie pohľadávky a to, že banková pohľadávka musí byť splatná (v čase postúpenia).Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Banka má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky (rozsudok KS v Prešove sp. zn. , KS v Bratislave sp. zn. ).

2.3. Ak by aj súd prijal výklad súdu prvej inštancie ako správny, tento sa nevysporiadal s výzvou právneho predchodcu žalobcu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 02. 07. 2014 (č. l. 26) a podacím hárkom z 03. 07. 2014, predloženými spolu so žalobou. Predložená výzva sa podľa dátumu jej podania (03. 07. 2014) javí ako výzva, ktorá predchádzala mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky ku dňu 21. 07. 2014, teda by spĺňala podmienky, ktoré vyložil súd prvej inštancie v odseku 17. rozsudku. Súd prvej inštancie ale v napadnutom rozsudku neuviedol, aké skutočnosti z predloženej výzvy zistil, ani ako zistené skutočnosti vyhodnotil v zmysle aplikovaných právnych predpisov, najmä v kontexte so svojím vysloveným právnym záverom. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca, resp. jeho právny predchodca, trvá na skutočnosti, že si splnil povinnosť v zmysle ust. , ako aj v zmysle o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu.

2.4. Záverom poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , podľa ktorého inštitút ochrany spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle, že by mohol ex post sa dovolávať neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré urobil dobrovoľne. Zároveň poukázal na odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalíka, ktorý vo svojom stanovisku konštatoval, že všeobecné súdy, vrátane ústavného, ochranu spotrebiteľov pustili až tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa

prieči zdravému rozumu, a to sa už dotýka samej podstaty, hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Takýto postup orgánov ochrany práva je nielen absolútne nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku, bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP") po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario , keď v zmysle za použitia od. 1 oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správne potvrdil.

5. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

5.1. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

5.2. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa , ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

5.3. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy, ako aj judikatúru a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, uvedenými v jeho odôvodnení.

5.4. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia odkazuje.

6. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu, odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení

Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď v konaní nepreukázal doručenie takejto výzvy žalovanému, pričom súd ho dňa 26. 02. 2019 vyzval na predloženie návrhov ohľadne platného postúpenia pohľadávky banky na žalobcu podľa Zákona o bankách.

7. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca nepreukázal doručenie výzvy právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti, bezpredmetná.

8. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ako bol žalovaný, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

9. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vyporiadal aj NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

10. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že veriteľ-dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu neboli splnené, pohľadávka banky sa považuje za nepostupiteľnú. V tomto spore bola preukázaná len výzva na zaplatenie dlžnej časti úveru zo dňa 20. 10. 2015, v ktorej sa spomína, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená využiť ust. a vyhlásiť úver predčasne splatným. Doručenie takejto výzvy žalovanému, že sa mu dostala do dispozičnej sféry, však preukázané žalobcom nebolo.

11. Odvolací súd k argumentácii žalobcu v podanom odvolaní ďalej uvádza, že citované ustanovenie ods. ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to v konaní tvrdil žalobca. Vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o postúpení pohľadávky ( a nasl.) ide v prípade Zákona o bankách o lex specialis. Zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“, je potrebné vykladať tak, že účelom tohto ustanovenia nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana práv klientov banky v súvislosti s postúpením pohľadávky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka bez súhlasu klienta nemôže takúto pohľadávku postúpiť.

12. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a . Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou žalovaný, mal by proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).