Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21CoKR-15-2019.pdf
PDF · 111.75 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoKR/15/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Košice, proti žalovaným: 1. JUDr. David Termer, insolvenčný správca, Opatovická 24/156, Praha 1, Česká republika, ako insolvenčný správca dlžníka: SOME Jindřichův Hradec s.r.o., v konkurze, id. č.: 625 08 831, Jarošovská 1267/11, Jindřichův Hradec, Česká republika, zastúpenému: JUDr. Václav Sosna, advokát, Skalica, 2. LawService Recovery, k. s., IČO: 47 817 003, Stráž 223, Zvolen, ako správca podstaty úpadcu: SOME SLOVAKIA, s.r.o., v konkurze, IČO: 36 253 251, Štúrova 567/30, Holíč, o určenie popretej pohľadávky, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cbi 21/2017-168 z 29. mája 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo výrokoch I a III. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovaným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a I. určil, že žalobkyňa je veriteľkou inej vymáhateľnej pohľadávky proti úpadcovi (zjavne: SOME SLOVAKIA, s.r.o.) vo výške 866.635,70 € zo zmluvy o úvere č. 299/AUOC/09 z 8. decembra 2009 v znení dodatkov 1 až 17 a dodatku č. 509/CC/16- D18 zo 16. mája 2016, zapísanej v konečnom zozname pod č. 19/2; ďalej určil, že táto pohľadávka je zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam s mandátnou zmluvou č. 299/AUOC/09-ZZ/1 z 8. decembra 2009, ďalším záložným právom na základe zmluvy o zriadení záložného práva s mandátnou zmluvou č. 299/AUOC/09-ZZ/2 z 8. decembra 2009 a ďalším záložným právom na základe zmluvy o zriadení záložného práva s mandátnou zmluvou č. 299/AUOC/09-ZZ/3 z 3. apríla 2013, II. zastavil konanie v časti určenia existencie pohľadávky zo zmluvy o záruke č. 1317/CC/16 a III. zaviazal oboch úpadcov zaplatiť žalobkyni náhradu trov.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie (v rozsahu, v akom je ešte podstatný v odvolacom konaní) za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalobkyňa a úpadca SOME SLOVAKIA s.r.o. uzatvorili 8. decembra 2009 zmluvu o úvere č. 299/ AUOC/09 a neskôr k nej uzatvorili dodatky s prečíslovaním na č. 509/CC/16. Súčasťou tejto zmluvy sa stali všeobecné obchodné podmienky žalobkyne, ktoré v znení účinnom od 1. januára 2015 ustanovovali, že klient nie je oprávnený jednostranne započítať svoje pohľadávky voči banke proti akýmkoľvek pohľadávkam banky voči klientovi (ods. 11.4). Ďalej ustanovovali, že platia aj po skončení zmluvného vzťahu klienta a banky až do úplného vysporiadania ich vzájomných vzťahov (ods. 16.9). Tieto zmluvy boli zabezpečené záložnými právami podľa záložných zmlúv uvedených vo výroku. Na základe úverovej zmluvy žalobkyňa poskytla SOME SLOVAKIA s.r.o. úvery, ktoré k 14. decembru 2016 zosplatnila, začala
na ich uspokojenie vykonávať záložné právo a tiež exekúciu (pred Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 7 Er 18/2017), proti ktorej podala SOME SLOVAKIA s.r.o. námietky zamietnuté uznesením uvedeného súdu z 21. apríla 2017.
4. SOME SLOVAKIA s.r.o. považovala tento postup žalobkyne za rozporný so zmluvou a svoj nesúhlas so zosplatnením vyjadrila v liste z 23. januára 2017. Ďalším listom z 26. januára 2017 potom odstúpila od zmluvy o úvere z 8. decembra 2009 a listom z 27. januára 2017 vyzvala žalobkyňu na okamžité zaplatenie náhrady škody v sume 2.049.496 €, čo predstavovalo zníženie „účtovnej hodnoty spoločnosti“ o 50 % v porovnaní s hodnotou aktív v účtovnej závierke k 31. decembru 2015, ktorá bola 4.098.992 €. Výšku tejto pohľadávky však súd prvej inštancie nepovažoval za dokázanú. Konečne, listom z 1. februára 2017 SOME SLOVAKIA s.r.o. oznámila žalobkyni, že túto svoju pohľadávku započítava voči pohľadávke žalobkyne „na základe zmluvy o úvere č. 509/CC/16“ vo výške 916.737,69 €.
5. Na majetok spoločnosti SOME SLOVAKIA s.r.o. bol s účinkami od 27. mája 2017 vyhlásený konkurz a za správcu bola ustanovená Mgr. Eva Timár Myjavcová. Žalobkyňa v základnej prihlasovacej lehote prihlásila svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 299/AUOC/09 (neskôr č. 509/CC/16) vo výške 866.635,70 € ako pohľadávku zabezpečenú už skôr uvedenými záložnými právami a pohľadávka bola zapísaná v zozname pohľadávok pod pol. č. 19/2. Správkyňa listom zo 14. augusta 2017 túto pohľadávku poprela čo do právneho dôvodu, výšky, poradia uspokojenia z dôvodu, že zanikla započítaním k 14. februáru 2017, teda pred vyhlásením konkurzu. Časť jej príslušenstva 16,50 € (náklady z uplatnenia) poprela pre nepreukázanie výšky pohľadávky. Z rovnakého dôvodu poprela aj jej zabezpečenie. Zároveň správkyňa oznámila, že pohľadávku poprela aj na podnet spoločnosti SOME Jindřichův Hradec, s.r.o., ako iný prihlásený veriteľ spoločnosti SOME Slovakia s.r.o.
6. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že v konaní o určení pohľadávky zisťuje len to, či existujú dôvody popretia správcom alebo veriteľom. Právny vzťah medzi žalobkyňou a SOME SLOVAKIA s.r.o. posudzoval podľa Obchodného zákonníka, ktorého ustanovenia o započítaní (§ 358 až 364) sú dispozitívne a strany sa od nich mohli odchýliť. V danej veci si strany vylúčili možnosť dlžníka započítať pohľadávky voči žalobkyni v ods. 11.4 všeobecných obchodných podmienok. Podobne v ods. 16.9 týchto v. o. p. si strany dohodli, že budú medzi platiť aj po zániku zmluvy, takže tento zákaz započítania platil, aj keby bolo odstúpenie SOME SLOVAKIA s.r.o. od zmluvy o úvere platné. Keďže pohľadávku SOME SLOVAKIA s.r.o. nebolo možné započítať, nemohla viesť k zániku pohľadávky žalobkyne, aj keby existovala.
7. Včas podaným odvolaním sa žalovaný v 1. rade domáha zmeny tohto rozsudku a zamietnutia žaloby, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že neodôvodnil, prečo sa odvoláva na obchodné podmienky účinné od 1. januára 2015, keď k uzavretiu zmluvy došlo v roku 2009 a k odstúpeniu v roku 2017; okrem toho tieto obchodné podmienky sa v spise nenachádzajú a nebolo nimi vykonané dokazovanie. Odôvodnenie rozsudku je rozporné, takže je nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy týkajúce sa okolností uzavretia zmluvy, zosplatnenia a odstúpenia. Súd opomenul, že úverový vzťah medzi stranami zanikol odstúpením. Úpadca SOME SLOVAKIA s.r.o. nemala možnosť ovplyvniť obchodné podmienky a žalobkyňa do nich mohla včleniť neprijateľné podmienky, navyše úpadca nebol oboznámený so znením obchodných podmienok a nebol dokázaný jeho súhlas. Nemožno uplatňovať ustanovenie v. o. p., že platia aj po skončení zmluvy. Súd prvej inštancie opomenul, že došlo k odstúpeniu od zmluvy (čo žalobkyňa nepoprela), čím zanikla zmluva ako právny titul a žalobkyni vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Z tohto titulu si však žalobkyňa pohľadávku neprihlásila. Úpadca bol podľa žalovaného v 1. rade v obdobnom postavení ako spotrebiteľ a musel mať ochranu proti zneužitiu nerovného postavenia banky, ktorá zneužila svoje dominantné postavenie a nanútila mu svoje obchodné podmienky.
8. Žalobkyňa vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznila, že súd správne rozhodol, akými dôkazmi vykoná dokazovanie, a tieto dôkazy riadne zhodnotil. Žalobkyňa od počiatku popierala platnosť a účinnosť odstúpenia od úverovej zmluvy. Právny vzťah úpadcu a žalobkyne bol vzťahom obchodnoprávnym, nie spotrebiteľským. Strany mali vedomosť o obsahu všeobecných obchodných podmienok. Žalovaný v 1. rade mal prístup ku všetkým listinám v súdnom spise, pričom obchodné podmienky boli oboznamované aj na pojednávaniach. Ich obsah sa podľa § 151 C. s. p. mal považovať za nesporný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné.
9. Žalovaný v 2. rade sa k odvolaniu vecne nevyjadril.
10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
11. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného v 1. rade, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Možno mu vytknúť jedine to, že trpí snáď už štandardným neduhom rozsudkov súčasnej doby - nafúknutosťou. Jej príčinou je to, že sudcovia sa snažia ponímať rozsudky ako „sprievodcu spisom“, takže v ňom úplne zbytočne doslovne odpisujú všetky podania, prednesy, výpovede strán a svedkov, obsah listinných dôkazov, čo ustanovenie § 220 ods. 2 C. s. p. vôbec nevyžaduje. Napadnutý rozsudok tak nie je stručný a výstižný v zmysle cit. ustanovenia, čo však ale neznamená jeho nesprávnosť. Súd prvej inštancie v ňom totiž dostatočne jasne objasnil základnú otázku, ktorou je prípustnosť započítania pohľadávky úpadcu proti pohľadávke žalobkyne. Pritom jasne odôvodnil, prečo započítanie nepovažuje za prípustné a že to bolo jediným dôvodom popretia pohľadávky, ktorým sa musel zaoberať. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom (napriek vytknutým formálnym nedostatkom) vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p.
12. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3 až 5 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., v dôsledku čoho nebolo potrebné vykonávať žiadne dokazovanie.
13. Žalovaný v 1. rade namieta, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sa v spise ani nenachádzajú. Súdu prvej inštancie možno vytknúť pomerne zvláštny procesný postup zachytený na úradnom zázname na č. l. 133, podľa ktorého si súd pripojil spis 25 K 13/2017 a oboznámil sa s niektorými jeho časťami. Nie je zrejmé, či tento postup považoval súd prvej inštancie za dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. C. s. p., alebo či išlo len o oboznámenie sa so skutočnosťami známymi súdu z úradnej činnosti (t. j. či obsah tohto spisu považuje súd za skutočnosť známu z úradnej činnosti). Podľa § 188 C. s. p. sa totiž dôkazy vykonávajú na pojednávaní (ods. 1), výnimočne aj mimo pojednávania, kedy však strany majú právo byť pri vykonávaní dokazovania prítomné a majú právo byť o ňom vopred upovedomené (ods. 2). Z obsahu spisu však vyplýva, že opísané „oboznámenie sa“ urobil súd (zákonný sudca) sám, bez prítomnosti strán a dva dni pred pojednávaním. Podľa obsahu zápisníc o pojednávaní 29. marca 2019 (č. l. 134) a 29. mája 2019 (č. l. 164) však súd prvej inštancie žiadne dokazovanie nevykonával, ani z celého spisu nevyplýva žiadne uznesenie podľa § 185 ods. 1 C. s. p. o tom, že sa majú vykonať určité dôkazy. Podľa obsahu spisu je teda zrejmé, že súd žiadne dôkazy nevykonával, a to ani listinné dôkazy postupom upraveným v § 204 C. s. p.
14. Na rozdiel od názoru žalovaného v 1. rade však odvolací súd dospel k záveru, že vykonanie dokazovania všeobecnými obchodnými podmienkami nebolo potrebné. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Skutkové tvrdenia podľa § 150 a § 151 C. s. p. sa týkajú skutočností, ktoré však platný C. s. p. nevymedzuje. (Zahraničná) Doktrína však pod „skutočnosťami“ rozumie také deje vnútorného a vonkajšieho sveta (t. j. ohraničené udalosti a stavy vonkajšieho sveta resp. ľudského duševného života), ktoré sú vnímateľné zmyslami (porov. napr. Rechberger, W. - Simotta, A. Grundriss des österreichischen Zivilprozessrechts. [Náčrt rakúskeho civilného procesného práva] Viedeň : MANZ 2010, s. 427; Paulus, Ch. G. Zivilprozessrecht. [Civilné procesné právo] Berlín, Heidelberg : Springer- Verlag 2017, s. 143). Takýmto zmyslami vnímateľným stavom vonkajšieho sveta je aj obsah určitej listiny, v dôsledku čoho je tvrdenie o jej obsahu skutkovým tvrdením v zmysle § 150 C. s. p. Pokiaľ toto skutkové tvrdenie nie je protistranou popreté spôsobom podľa § 151 C. s. p. , považuje sa za nesporné a ako také sa považuje za „zhodné tvrdenie“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodné pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu,
ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.). Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. § 186 ods. 2 C. s. p. povinný z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.
15. V prerokúvanej veci žalobkyňa už v žalobe skutkovo predniesla [oddiel III časť II - D písm. b)], že súčasťou listiny - zmluvy o úvere č. 509/CC/16 (žalobkyňa používa definíciu, ktorú si zaviedla v odd. III časti II - A žaloby, z ktorej je zrejmé, že predtým mala zmluva č. 299/AUOC/09) je aj čl. V ods. 1 záverečných ustanovení, podľa ktorého sa úpadca (SOME SLOVAKIA s.r.o. - dlžník) oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami ako súčasťou zmluvy o úvere, súhlasil s nimi a zaviazal sa ich dodržiavať. Zároveň predniesla, že rozhodné znenie všeobecných obchodných podmienok (účinné od 1. januára 2015) obsahovalo ustanovenie ods. 11.4, podľa ktorého klient nie je oprávnený jednostranne započítať svoje pohľadávky voči banke proti akýmkoľvek pohľadávkam banky voči klientovi. Vo vyjadrení k žalobe (č. l. 81) podanom po doručení žaloby 5. marca 2018 (doručenka k č. l. 69) žalovaný v 1. rade výslovne priznal, že zmluva č. 299/AUOC/09 bola so žalobkyňou uzavretá, a to bez toho, aby sa akokoľvek vyjadril k žalobkyňou prednesenému obsahu tejto zmluvy (teda, že v nej bol čl. V ods. 1 tvrdeného znenia). Rovnako v celom vyjadrení nepoprel, že by obsahom všeobecných obchodných podmienok žalobkyňou uvádzanom znení nebol ods. 11.4 ňou tvrdeného obsahu. Žalobkyňa svoje skutkové tvrdenie o obsahu týchto všeobecných obchodných podmienok zopakovala v replike (č. l. 91), ktorá bola žalovanému v 1. rade tiež doručená, no napriek tomu toto tvrdenie nepoprel ani v ním podanej duplike (č. l. 105). Žalobkyňa ďalej predložila znenie všeobecných obchodných podmienok na nahliadnutie súdu na pojednávaní 29. marca 2019 (zápisnica č. l. 135). Na základe uvedeného tak táto časť obsahu zmluvy, ako aj obsahu všeobecných obchodných podmienok predstavuje zhodné tvrdenie strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., ktoré dokazovať netreba. Vzhľadom na predloženie znenia týchto ustanovení na nahliadnutie potom zo spisu ani nevyplýva nič, na základe čoho by súd prvej inštancie mohol mať dôvodnú pochybnosť o pravdivosti tohto tvrdenia. V dôsledku toho súd prvej inštancie v súlade s cit. § 186 ods. 2 C. s. p. nemusel nariaďovať ani vykonávať žiadne dôkazy na dokázanie obsahu označených listín - zmluvy a všeobecných obchodných podmienok.
16. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy výsluchmi svedkov. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. je strana povinná podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Podľa § 185 ods. 1 C. s. p. však súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa judikatúry (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 100/2018) potom procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o návrhoch rozhodnúť, ale pokiaľ im nevyhovie, tiež vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len na troch dôvodoch: (1) tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; (2) dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo (3) nadbytočnosť dôkazu, určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Žalovaný v 1. rade navrhoval výsluch svedkov a dôkaz spisom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 23 Cb 126/2017 vo svojom vyjadrení k žalobe. Odhliadnuc od toho, že z tohto podania nemožno jasne zistiť, ktorý dôkaz má byť vykonaný ku ktorým konkrétnym tvrdeniam, otázka okolností uzavretia zmluvy o úvere nie je v tomto vyjadrení vôbec zmieňovaná. Podobne sa jej žalovaný v 1. rade nevenuje ani vo svojej duplike, ani na pojednávaní 29. marca 2019. Až na pojednávaní 29. mája 2019 žalovaný v 1. rade stručne zmienil, že SOME SLOVAKIA s.r.o. nebola schopná meniť všeobecné obchodné podmienky, k čomu však nenavrhol vykonať žiadne konkrétne dôkazy. Súd prvej inštancie však svoje rozhodnutie založil na tom, že došlo k platnej dohode vo v. o. p. o nemožnosti započítania pohľadávok medzi žalobkyňou a úpadcom. Keď takúto dohodu považoval za platnú, správne nepovažoval za potrebné dokazovať okolnosti okamžitého zosplatnenia a následného odstúpenia od zmluvy, v dôsledku čoho správne považoval dôkazy navrhnuté v tomto smere za nepodstatné k rozhodnému predmetu konania (prípustnosť zápočtu) a nevykonal ich.
17. Súd prvej inštancie potom správne právne vychádzal z toho že predmetom konania je určenie popretej pohľadávky žalobkyne voči úpadcovi SOME SLOVAKIA s.r.o. v zmysle § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. V tomto smere súd prvej inštancie správne poukázal na to, že podľa medzičasom ustálenej judikatúry (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013, uznesenie NR SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016) je predovšetkým úlohou správcu (a tiež právom iných veriteľov), nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie.
Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Postup súdu spočívajúci v preskúmavaní existencie prihlásenej pohľadávky, ak bola popretá napr. len jej vymáhateľnosť a správca ju nepoprel čo do dôvodu, totiž nahrádza nečinnosť správcu (a prípadne ostatných veriteľov), čo je neprípustné (§ 32 ods. 1, ods. 5 a ods. 17 zákona č. 7/2005 Z. z.).
18. Správkyňa v konkurze sp. zn. 25 K 13/2017 poprela pohľadávky žalobkyne listom zo 14. augusta 2017, v ktorom ako jediný dôvod popretia dôvody, výšky a poradia uspokojenia uviedol to, že pohľadávka zanikla započítaním 14. februára 2017; vo vzťahu k sume 16,50 € (poplatok za návrh na vykonanie exekúcie) okrem toho aj nepreukázaním uplatneného nároku. Správkyňa vo svojom popieracom prejave nespochybňovala právny dôvod pohľadávky tým spôsobom, že by ním nemala byť zmluva o úvere z 8. decembra 2009, pretože táto zmluva zanikla odstúpením. Okrem toho by takýto dôvod popretia pôsobil rozporne s druhým dôvodom - zánikom v dôsledku započítania, keď SOME SLOVAKIA s.r.o. svoj započítací prejav z 1. februára 2017 začína formuláciou, že žalobkyňa má voči nej „na základe zmluvy o úvere...“ určitú pohľadávku, hoci k odstúpeniu malo dôjsť už 26. januára 2017. Je logické, že ak by správkyňa poprela pohľadávku preto, že zmluva o úvere zanikla odstúpením, nemohla by uznať účinky započítacieho prejavu, keďže ten smeruje práve proti takejto (údajne neexistujúcej) pohľadávke žalobkyne. Nespochybňovanie samotného právneho dôvodu vzniku pohľadávky - zmluvy o úvere z 8. decembra 2009 - je preto logickým predpokladom toho, aby správkyňa mohla svoje popretie založiť na tom, že táto pohľadávka zanikla v dôsledku prejaveného započítanie. V dôsledku toho potom súd prvej inštancie správne skúmal len uplatnené dôvody popretia, teda to, či pohľadávka žalobkyne takto skutočne zanikla.
19. Súd prvej inštancie správne vyšiel z toho, že právny vzťah medzi žalobkyňou a SOME SLOVAKIA s.r.o. sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka podľa jeho § 261 ods. 1, keďže obe strany ho uzatvárali ako podnikatelia v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Započítanie pohľadávok je čiastočne upravené v § 358 až 364 Obch. zák., ktoré sú dispozitívne (§ 263 Obch. zák.), v dôsledku čoho sa aj v týchto vzťahoch použije všeobecné ustanovenie § 580 Obč. zák. Citované ustanovenia pritom umožňujú započítať pohľadávky, zároveň však nijako nevylučujú dohodou možnosť započítania vylúčiť (porov. aj § 2 ods. 3 Obč. zák.). Pre takúto dohodu zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu, takže k nej môže dôjsť ústne, písomne alebo aj konkludentne. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že zmluva medzi žalobkyňou a úpadcom bola uzavretá písomne a na základe výslovného prejavu v jej čl. V ods. 1 sa v zmysle § 273 ods. 1 Obch. zák. jej súčasťou stali aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré v ods. 11.4 obsahovali dohodu o zákaze zápočtu. Takáto dohoda je aj podľa odvolacieho súdu medzi stranami platná a účinná, znalosť obchodných podmienok zo strany úpadcu dokazuje cit. ustanovenie čl. V ods. 1 zmluvy o úvere. Ako správne namietla žalobkyňa, úpadca nebol v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Obč. zák., takže sa nemôže dovolávať obsahovej kontroly neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok podľa § 53 Obč. zák., a žalovaný v 1. rade nijako bližšie nevysvetlil svoje tvrdenie, že úpadca bol v postavení „podobnom spotrebiteľovi“. Takéto tvrdenie považuje odvolací súd za vyvrátené už tým, že žalobkyňa úpadcu úverovala v sume 1.300.000 €, čo ďaleko presahuje obvyklé výšky úverov poskytovaných spotrebiteľom. Platnosti jednotlivých ustanovení všeobecných obchodných podmienok neprekáža ani to, že ich úpadca nemohol ovplyvniť. Z § 273 ods. 1 Obch. zák. totiž zreteľne vyplýva, že je prípustné určiť obsah zmluvy odkazom na určité obchodné podmienky ako na celok. Obchodný zákonník teda vychádza z toho, že strany obchodnej zmluvy si uvážia, či chcú zmluvu uzavrieť aj s týmito obchodnými podmienkami alebo nie. Prípadná nevýhodnosť niektorých ustanovení tu je dôsledkom dohody, teda zmluvnej autonómie oboch strán, teda aj žalovaného samotného.
20. Žalovaný v 1. rade namieta, že žalobkyňa ako banka zneužívala voči úpadcovi svoje dominantné postavenie, keď mu nanútila svoje obchodné podmienky. Odvolací súd v tomto považuje za potrebné zdôrazniť, že problematika zneužívania postavenia v obchodných vzťahoch (medzi podnikateľmi) je komplikovaná a citlivá. Na strane jednej totiž v obchodnoprávnych vzťahoch platí § 267 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého sa v nich nemožno dovolávať § 49 Obč. zák., teda práva odstúpiť od zmluvy
uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z toho možno usudzovať, že ani kombinácia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok by nepostačovali na to, aby sa podnikateľ oslobodil spod zmluvne prevzatého záväzku. Na druhej strane však judikatúra zdôrazňuje, že sama zmluvná autonómia nevylučuje bez ďalšieho uplatnenie korektívu dobrých mravov ani v obchodnoprávnych vzťahoch (napr. R 86/2018). Podobne aj zákonodarca reaguje na problematiku nerovnováhy v obchodnoprávnych vzťahoch zákazom určitých podmienok (zákon č. 362/2012 Z. z. o neprijateľných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, ale aj napr. § 369d Obch. zák.). Koniec koncov, myšlienkou ochrany hospodárskej súťaže je aj zákaz zneužívania dominantného postavenia (porov. čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Odvolací súd teda nevylučuje, že zneužívanie hospodárskej dominancie by mohlo byť považované za rozporné s dobrými mravmi napr. tam, kde by sa sledoval nemravný cieľ, používali nedovolené prostriedky, napr. v podobe vyžadovania neprimeraných obetí alebo neprimeraných podmienok, preferovania vlastného záujmu a získavania neprimeraných výhod. Posúdenie naplnenia týchto predpokladov však vždy závisí od okolností jednotlivého prípadu, pričom dôkazné bremeno je na tom, kto sa tvrdeného dominantného postavenia dovoláva. Žalovaný v 1. rade však v prerokúvanej veci nepreukázal to, že by žalobkyňa skutočne mala dominantné alebo aspoň hospodársky silné postavenie, ktoré by efektívne neumožňovalo úpadcovi refinancovať svoje potreby u inej banky. Každodenná hospodárska prax, v ktorej banky majú záujem o „preťahovanie“ klientov ponúkaním výhodnejších podmienok a flexibilnejšieho prístupu (osobitne, ak ide o obsluhu korporátnych klientov) podľa odvolacieho súdu znemožňuje urobiť jednoduchý záver, že by dominantné postavenie žalobkyne na trhu malo byť všeobecne známe (§ 186 ods. 1 Obč. zák.) a že by si teda nevyžadovalo prednesenie potrebných rozhodných skutočností a navrhnutie potrebných dôkazov. Aj keď je teda táto odvolacia námietka žalovaného v 1. rade zaujímavá a v širšej perspektíve aj dôležitá, v prerokúvanej veci chýba akýkoľvek skutkový základ na to, aby sa ňou dalo podrobnejšie zaoberať.
21. V dôsledku platnej dohody žalobkyne a úpadcu obsiahnutej v ods. 11.4 všeobecných obchodných podmienok tak úpadca nebol oprávnený započítať svoje pohľadávky voči žalobkyni. Jeho list z 1. februára 2017 by teda nemal účinky zániku pohľadávky žalobkyne v zmysle § 580 Obč. zák. Dôvod popretia uplatnený správcom tak neobstál, v dôsledku čoho súd prvej správne žalobe žalobkyne o určenie pravosti pohľadávky vyhovel. Odvolací súd tak jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I).
22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a plne úspešnej žalobkyni priznal proti neúspešnému žalovanému v 1. rade náhradu trov (výrok II).
23. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.