Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/61/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko J. XXX/XX, XXX XX G., zastúpenej: JUDr. Roman Jurík, advokát so sídlom Jazerná 19, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie sumy 1.386 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky dňa 6. novembra 2018 č.k. -222,

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.036 eur p o t v r d z u j e .

II. V ostatnej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 350 eur napadnutý rozsudok súd prvej inštancie mení tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.386 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch, o ochrane spotrebiteľa. 1.2. Zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. označenej ako zmluva o úvere. Napriek tomu, že v zmluve bolo uvedené, že úver sa poskytuje na výkon povolania, mal zato, že sa jednalo o spotrebiteľský úver. Žalobkyňa tvrdila, že v čase uzavretia zmluvy už bola poberateľkou starobného dôchodku a bolo zrejmé, že úver nebrala ako podnikateľka na podnikateľskú, resp. obchodnú činnosť. S poukazom na ustanovenie až 4 mal zato, že žalobkyňa brala úver ako spotrebiteľka, lebo bola fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a opak preukázaný nebol. Čo sa týka postavenia žalovaného v rámci zmluvného vzťahu považoval za nesporné, že pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Preto posúdil tento záväzkový vzťah ako spotrebiteľský. 1.3. Zistil, že zmluva neobsahovala náležitosti podľa ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Bola z nej zrejmá len výška poskytnutého úveru a poplatok za poskytnutie úveru. Ostatné údaje ako napr. údaje o konečnej splatnosti úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v

čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či ročnú úrokovú sadzbu, neobsahovala. Na základe predmetnej zmluvy bol žalovaným poskytnutý žalobkyni spotrebiteľský úver 700 eur s povinnosťou žalobkyne v priebehu 12 mesiacov vrátiť žalovanému požičanú spolu s poplatkom 620 eur. 1.4. Konštatoval, že predmetná zmluva o úvere sa prieči dobrým mravom, keďže bola vyhotovená bez akéhokoľvek rešpektovania zákonných podmienok vzhľadom na nedostatok obsahových náležitostí uvedených v § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej z dôvodu, že výška dohodnutého poplatku 620 eur pri 12 mesačnom splácaní dosahuje takmer 89 % výšky samotného úveru 700 eur a vzhľadom na to, že žalovaný požadoval od žalobkyne neprimerane vysoký poplatok za poskytnutie úveru. Preto túto zmluvu vyhodnotil ako zmluvu absolútne neplatnú podľa , pričom na neplatnosť zmluvy prihliadal z úradnej povinnosti. 1.5. Dospel k záveru, že v dôsledku vyhodnotenia predmetnej zmluvy ako neplatnej, bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému len úverovú istinu, ktorú od žalovaného dostala. Všetko čo zaplatila nad rámec 700 eur predstavovalo plnenie bez právneho dôvodu, o ktoré sa žalovaný obohatil, titulom neplatného právneho úkonu v zmysle a ktoré bol povinný v zmysle žalobkyni vrátiť. Žalobkyňa tvrdila, že zaplatila žalovanému na základe neplatnej zmluvy sumu 1.586 eur, žalovaný sa k uvedenej sume nevyjadril, nespochybnil ju relevantným spôsobom, preto toto tvrdenie žalobkyne nepovažoval za sporné. Keďže žalobkyňa zaplatila žalovanému o 886 eur viac než mu mala vrátiť, o túto sumu sa žalovaný obohatil, preto ho na úhradu uvedenej sumy titulom bezdôvodného obohatenia zaviazal. 1.6. K nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur poukázal na o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že predpokladom uplatnenia finančného zadosťučinenia je skutočnosť, že spotrebiteľ je úspešný pri uplatnení svojho práva v súvislostí s porušením jeho spotrebiteľských práv zo strany dodávateľa, resp. v súvislosti s porušením povinností dodávateľa voči spotrebiteľovi. Konštatoval, že žalobkyňa bola plne úspešná v tomto konaní pri uplatnení si svojho práva, ktoré bolo zo strany žalovaného porušené, čím bol splnený základný predpoklad úspešného uplatnenia finančného zadosťučinenia. Uplatnenú výšku finančného zadosťučinia považoval za primeranú vzhľadom k výške bezdôvodného obohatenia prijatého žalovaným (886 eur), ktoré niekoľko rokov užíval a doposiaľ žalobkyni nevydal. Vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný ako veriteľ zo spotrebiteľského vzťahu považoval za primerané žiadať od žalobkyne na poplatku takmer 100 % z požičanej sumy, ktorá jej bola požičaná na 1 rok. Preto žalobkyňou uplatnené finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur nebolo je možné vyhodnotiť za neprimerané s poukazom na to, že toto finančné zadosťučinenie má jednak poskytnúť určitú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež má dostatočne odradiť žalovaného od takéhoto konania, ktoré okrem toho že je v rozpore so zákonom, je v neprospech spotrebiteľa ako slabšieho účastníka spotrebiteľského zmluvného vzťahu. 1.7. K námietke žalovaného, podľa ktorej už bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a predstavuje prekážku rozsúdenej veci, uviedol, že pokiaľ vyhodnotil celú zmluvu o úvere ako neplatnú, neplatnou bola aj rozhodcovská doložka. Doplnil, že pokiaľ by aj pripustil, že zmluva o úvere bola uzavretá platne, musel by konštatovať, že rozhodcovská doložka zahrnutá do všeobecných obchodných podmienok do vopred, zo strany žalovaného, pripraveného formulára, nebola individuálne dojednaná, preto by na ňu nemohol prihliadať a musel by ju vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú. Z rozsiahlej rozhodovacej činnosti súdov SR musí byť aj žalovanému známe, že súdy v množstve prejednávaných vecí práve z uvedeného dôvodu konštatovali, že takáto rozhodcovská doložka, ktorá má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, je neplatná. Rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je neúčinný, keďže rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie a rozhodnutie. 1.8. O trovách konania rozhodol podľa a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči v konaní neúspešnému žalovanému. Uviedol, že podľa o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.1. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Zároveň žiadal náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania. Dôvodil ustanovením a , nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.2. Tvrdil, že vychádzal z vyhlásenia žalobkyne, že peňažné prostriedky sú poskytované na výkon povolania, potvrdené osobitným podpisom žalobkyne v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne žalobkyňa poskytnutý úver využila, neskúmal a žalobkyňa v tomto smere ani nemala zo zákona informačnú povinnosť voči nemu. Ani zákon nestanovoval, že žiadateľ o podnikateľský úver musel byť v čase poskytnutia takého úveru podnikateľom alebo zamestnancom. Preto pre právnu kvalifikáciu úveru bol úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora C-464/01. Z uvedených dôvodov namietal, že predmetnú zmluvu nemožno posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. 2.3. Poukázal na rozhodcovský rozsudok z 24.11.2000 zn. SR 11234/10 a tvrdil, že predstavuje prekážku res iudicata. Všeobecné zmluvné podmienky poskytnutia úveru boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v ktorej sa uvádzalo, že dlžník s nimi súhlasí, mená k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil ich prevzatie. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 15. a bola napísaná prehľadne a čitateľným písmom. Vyplývala z nej alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Namietal, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy nemala postavenie spotrebiteľa, preto bola vylúčená aplikácia ustanovení upravujúcich neprijateľné zmluvné podmienky. Z nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie a prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES. 2.4. Tvrdil, že priznanie finančného zadosťučinenia je viazané na úspešné uplatnenie práva spotrebiteľom za porušenie práva alebo povinnosti toho, kto za ne zodpovedá, a v danej veci doposiaľ tento predpoklad nebol splnený. Ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní je potrebné zohľadniť úspešnosť účastníka a iné okolnosti. Je ho potrebné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách a priznať ho iba v prípade, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. K tomu tvrdil, že žalobkyňa od začiatku neplatila splátky v zmysle zmluvy o úvere riadne, svoju povinnosť viacnásobne porušila, čím sa dostala do omeškania. Žiadal, aby príslušný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy, že žalobkyňa sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama porušila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Poukázal na význam slova „primerane“ a mal zato, že suma 500 eur nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti a nebola náležite odôvodnená.

3. Žalobkyňa vo vyjadreniu k odvolaniu k námietke o charaktere úveru poukázala na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nestotožnila sa s námietkou prekážky rozhodnutej veci k čomu poukázala na ustálenú súdnu prax. Považovala výrok o priznaní finančného zadosťučinenia za správny, keďže splnila zákonnú podmienku a bola plne úspešná v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, 362 ods. 1 ) a zistení, že spĺňa náležitosti , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia ( ). Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.036 eur podľa ako vecne správny potvrdil, a v ostatnej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 350 eur napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

5. , ktorý bol prijatý a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorili dňa 09.11.2009 zmluvu o úvere č. 401900138, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške

700 eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnutý úver vrátiť žalovanému spolu s poplatkom 620 eur v 12- tich mesačných splátkach po 110 eur počnúc dňom 04.12.2009. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1.586 eur. 8.2. Žalobkyňa uplatnila na súde nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 886 eur, ktoré získal žalovaný dôvodiac tým, že sa voči nej dopustil nekalej obchodnej praktiky, keďže zmluvu vypísala jeho obchodná mandatárka, ktorá napriek tomu, že vedela, že je na starobnom dôchodku, označila v zmluve ako účel úveru výkon povolania. Ďalej tvrdila, že boli porušené jej spotrebiteľské práva, keďže zmluva obsahovala viaceré neprijateľné zmluvné podmienky. Uplatnila si tiež právo primeraného finančného zadosťučinenia podľa keďže v dôsledku porušenia práv a povinností žalovaným jej bola ako spotrebiteľke spôsobená ujma. Ujma spočívala v stave neistoty z uplatnenia rozhodcovskej doložky žalovaným a tým porušovania nestrannosti a nezávislosti rozhodovania, obavami o výšku dlhu a jeho neustále narastanie. Tvrdila, že trpela stresom, keď žalovaný uplatňoval voči nej nemorálne zmluvné podmienky, zasielal jej upomienky s poplatkami za ne. 8.2. Žalovaný vo vyjadrení namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Nové Zámky a žiadal vec postúpiť na Okresný súd Bratislava I. Tvrdil, že žalobkyňa je fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na výkon povolania a tvrdenie, že uvedený údaj zakrížikoval jeho obchodný zástupca, žalobkyňa nepreukázala. Preto žalobkyňa nie je spotrebiteľ. S poukazom na rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 24.11.2010 sp.zn. SR 11234/10 namietal prekážku rozhodnutej veci. K ďalším skutočnostiam sa nevyjadril. 8.3. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. októbra 2014 č.k. -71 rozhodol, že námietka vecnej nepríslušnosti je nedôvodná a vo veci je príslušný konať Okresný súd Nové Zámky. 8.4. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Na odvolanie žalovaného bol rozsudok súdu prvej inštancie predmetom skúmania odvolacím súdom.

9.1. Odvolací posudzujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska ním zisteného skutkového stavu a aplikovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. 9.2. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané uzatvorenie zmluvy o úvere, ktorú považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Konštatoval, že predmetná zmluva o úvere sa prieči dobrým mravom, keďže bola vyhotovená bez akéhokoľvek rešpektovania zákonných podmienok vzhľadom na nedostatok obsahových náležitostí uvedených v § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej z dôvodu, že výška dohodnutého poplatku 620 eur pri 12 mesačnom splácaní dosahuje takmer 89 % výšky samotného úveru 700 eur a vzhľadom na to, že žalovaný požadoval od žalobkyne neprimerane vysoký poplatok za poskytnutie úveru. Preto túto zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatnú podľa , pričom na jej neplatnosť prihliadal z úradnej povinnosti. Dospel k záveru, že v dôsledku vyhodnotenia predmetnej zmluvy ako neplatnej, bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému len úverovú istinu, ktorú jej poskytol a všetko čo zaplatila nad rámec 700 eur predstavovalo plnenie bez právneho dôvodu, o ktoré sa žalovaný obohatil podľa a ktoré bol povinný v zmysle žalobkyni vrátiť. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v celom rozsahu stotožnil, preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil. 9.2. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia podľa ustanovenia o ochrane spotrebiteľa súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa bola plne úspešná v tomto konaní pri uplatnení si svojho práva, ktoré bolo zo strany žalovaného porušené, čím bol splnený základný predpoklad úspešného uplatnenia práva na finančné zadosťučinenie. Porušenie práva žalobkyne na jednej strane a povinnosti žalovaného na strane druhej vyhodnotil z hľadiska zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahovala takmer žiadne zákonom stanovené náležitosti a obsahovala absolútne neprimeranú odmenu za poskytnutie úveru v podobe poplatku, ktorý dosahoval takmer 89 % poskytnutého úveru. Odvolací súd však dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur dôvodiac, že uplatnená výška finančného zadosťučinia bola primeraná vzhľadom k výške bezdôvodného obohatenia prijatého žalovaným (886 eur), ktoré niekoľko rokov užíval a doposiaľ žalobkyni nevydal, ako i vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ žiadal od žalobkyne na poplatku takmer 89 % sumy požičanej 1 rok, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Ak totiž zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že poskytnutý úver bol vo výške 700 eur a žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1.586 eur, z ktorých 886 eur žiadala vydať titulom bezdôvodného obohatenia, priznané finančné zadosťučinenie 500 eur nespĺňalo kritérium primeranosti. Navyše súd prvej inštancie vôbec neposudzoval dôvody, pre ktoré žalobkyňa podľa žaloby žiadala priznať finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur a dôkazy, ktoré v tomto smere predložila.

9.3. Hoci ani odvolací súd nespochybňuje nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie, nestotožnil s vyhodnotením primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia súdom prvej inštancie. Nárok na finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, ktorý musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých pri svojej úvahe musí vychádzať. Odvolací súd posudzoval nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie v prvom rade z hľadiska dôvodov, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe, podľa ktorých trpela stavom neistoty z uplatnenia rozhodcovskej doložky žalovaným a tým z porušovania nestrannosti a nezávislosti rozhodovania, obavami o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, ďalej trpela stresom, keď žalovaný uplatňoval voči nej nemorálne zmluvné podmienky, zasielal jej upomienky s poplatkami za ne. Zo zistených skutkových okolností však vyplýva, že žalobkyňa sa v rozhodcovskom konaní žiadnym spôsobom nebránila a rozhodcovský rozsudok nenapadla. Na preukázanie svojich tvrdení predložila len doklady, podľa ktorých veľkú časť zaplatenej sumy platila v splátkach vo výške pôvodne dohodnutej v úverovej zmluve, iné dôkazy svojich tvrdení nepredložila. Odvolací súd sa ďalej zaoberal závažnosťou a intenzitou konania žalovaného a nepriaznivými následky jeho konania v podobe preplatenia poskytnutého úveru o 886 eur. Zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaný uplatnením neprimerane vysokej odplaty za poskytnutie úveru, konal v rozpore s dobrými mravmi, rovnako netolerovateľná bola aj absencia zákonných náležitosti zmluvy, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne vyhodnotil predmetnú zmluvu ako neplatnú podľa . Nie je možné však opomenúť skutočnosť, že žalobkyňa získala od žalovaného finančné prostriedky, ktoré požadovala a aj použila pre svoju osobnú potrebu. 9.4. Odvolací súd prihliadnuc na dôvody, ktorá žalobkyňa uviedla v žalobe, na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, v dôsledku ktorej bola úverová zmluva v rozpore s dobrými mravmi, preto neplatná podľa , prístup žalovaného k protiprávnemu konaniu, v dôsledku ktorého sa žalobkyňa musela svojho nároku domáhať súdnou cestou, a v neposlednom rade na intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov zistených súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie podľa o ochrane spotrebiteľa v danej veci je primeraný vo výške 150 eur. Preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 150 eur ako vecne správny potvrdil. V ostatnej časti o zaplatenie sumy 350 eur napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

10.1. Odvolací súd v zmysle sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. 10.2. S tvrdením žalovaného, podľa ktorého vychádzal z vyhlásenia žalobkyne v zmluve o poskytnutí peňažných prostriedkov na výkon povolania, sa odvolací súd nestotožnil. V predmetnej veci ide o formulárovú zmluvu a to takzvané vyhlásenie žalobkyne bolo len krížikom v políčku označenom textom povolanie, medzi ostatnými políčkami, z ktorých ani jedno nebolo označené textom osobná spotreba. Navyše žalobkyňa tvrdila, že zmluvu vypísala obchodná mandatárka žalovaného, ktorá napriek tomu, že vedela, že je na starobnom dôchodku, označila v zmluve ako účel úveru výkon povolania. Odvolací súd zhodne so žalobkyňou považoval takéto konanie žalovaného za nekalú obchodnú praktiku, teda praktiku, ktorá podstatne narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. 10.3. K námietke žalovaného, že v danej veci ide o prekážku rozhodnutej veci, keďže vec už bola rozhodnutá rozhodcovským súdom rozsudkom z 24.11.2000 zn. SR 11234/10, odvolací súd uvádza, že s uvedenou námietkou sa dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie bode 9. svojho rozsudku, odvolací súd sa z jeho dôvodmi plne stotožňuje a nepovažuje ich za potrebné opakovať. Rovnaké dôvody sa vzťahujú aj na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého rozhodcovská doložka dojednaná bola dojednaná v bode 15 Všeobecných zmluvných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Keďže súd prvej inštancie správne považoval zmluvu o úvere uzatvorenému medzi žalovaným a žalobkyňou za absolútne neplatný právny úkon, tento záver sa vzťahoval aj na súčasti predmetnej zmluvy, medzi ktoré patrili všeobecné zmluvné podmienky. Z neplatnej zmluvy nevznikli práva a povinnosti a nemohla ňom byť založená ani právomoc rozhodcovského súdu na prejedanie veci v rozhodcovskom konaní. 10.4. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinia bola vzatá do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa porušila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere, túto skutočnosť nenamietal v konaní pred súdom prvej inštancie, ani ju žiadnym spôsobom nepreukazoval. Preto ju ani odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní nebral do úvahy. S námietkou, podľa ktorej sumu finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur nemožno považovať za primeranú sa odvolací súd stotožnil, čo sa odzrkadlilo v jeho rozhodnutí.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.036 eur (886 a 150 = 1036) podľa ako vecne správny potvrdil a v ostatnej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 350 eur napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

12. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a podľa a priznal žalobkyni nárok na pomernú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 50 % z dôvodu, že žalobkyňa bola v konaní úspešná na 75 % a žalovaný bol v konaní úspešný na 25 % (75 - 25 = 50). Zo žalovanej istiny 1.386 eura bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 1.036 eur a v sume 350 eur bola žaloba zamietnutá. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa .

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).