Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/2/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom, C. XXX/XX, D. E., zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom Košice, Mlynská 28, IČO: 00 620 157, proti žalovanej: Nemocnica Poprad, a.s., so sídlom Poprad, Banícka 803/28, IČO: 36 513 458, za účasti intervenienta na strane žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Košice, Štúrova 7, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. -606 zo dňa 10.06.2022, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol takto cit.: ,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 12.009,- eur od 28.8.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 169.084,80 eur od 28.8.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 84.542,40 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.“

2. V odôvodnení uviedol, že na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žalobcove poškodenia zdravia a ich dopady sťažujúce možnosti uspokojovania jeho životných potrieb a jeho spoločenského uplatnenia predstavujú závažný prípad, v ktorom základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť dostatočným odškodnením. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa , predmetné ustanovenie patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Súd prvej inštancie poukázal na aplikačnú prax, ktorá opakovane konštatovala, že vo všeobecnosti treba pripustiť, že v individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu. Takéto zvýšenie

je vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Zdôraznil, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle sa neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil, že žalobca utrpel početné zranenia v XX. roku svojho života, pred úrazom viedol bežný, ale aktívny život. Po úraze sa mu zásadne zmenil jeho dovtedajší svet v každej oblasti života a bol vyradený aj z bežných činností. Stav žalobcu je v podstate konštantný, bolesti pretrvávajú a ani jeho pracovné aktivity nie sú žiadne. V minulosti mal F. G., avšak pre bolesť nedokáže pracovať. Navyše padá z vozíka, stav je nezmenený a nedošlo ani k minimálnemu zlepšeniu. Žalobcovi sa po operáciách a následných zdravotných problémoch a ich progresii výrazne skomplikoval jeho zdravotný stav a zásadne zmenila kvalita života. Je každodenne obmedzovaný pri vykonávaní bežných úkonov, počnúc ranným vstávaním, rannou hygienou a pri všetkých ďalších úkonoch. Pociťuje veľké bolesti a každá i menšia námaha ho značne unavuje. Umývanie spodnej časti tela vyžaduje pomoc jednej alebo dvoch osôb, pre poruchu inervácie močového mechúra sa nevie prirodzene vymočiť a je nutné samocievkovanie, čo je 5 až 6 krát za deň. Častá obstipácia a hnačky vyžadujú manuálne odstraňovanie stolice alebo plienky. Uvedené stavy pri vylučovaní si vyžadujú reguláciu charakteru stravy. Pohyb je možný len na invalidnom vozíku, obliekanie a obúvanie, nastupovanie a vystupovanie z auta a pod., je možné len s pomocou inej osoby. Trápi ho neschopnosť pomôcť rodine, je limitovaný v partnerskom vzťahu a obáva sa rodinného rozvratu. Žije s manželkou v rodinnom dome a má H. maloleté deti. Najstaršia dcéra má XX rokov. Často je depresívny. Má poruchy spánku, myslenie je negativistické. Tieto skutočnosti podľa súdu prvej inštancie nasvedčujú tomu, že v prípade žalobcu sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa ( ). S prihliadnutím na výsledky dokazovania a preukázanú existenciu okolností hodných osobitného zreteľa mal súd prvej inštancie za to, že je nevyhnutné pristúpiť k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle Pokiaľ ide o výšku za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu, súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku A. E. s tým, že sťaženie spoločenského uplatnenia znalec ohodnotil za:

- položku XXX - I. I. G. J. na 2.470 bodov, zvýšených o 2.470 bodov na 4940 bodov

- položku XXX - K. L. F. na 900 bodov, zvýšených o 900 bodov na 1.800 bodov

- položku XXXX - A. M. na 300 bodov, zvýšených o 300 bodov na celkových 600 bodov

- položku XXXX - I. C. N. G. O. a N. I. na 350 bodov, zvýšených o 280 bodov na celkových 630 bodov

- položku XXXX - I. I. B. na 30 bodov

- položku XXXX - I. D. P. na 500 bodov, zvýšených o 500 bodov na celkových 1.000 bodov

- položku XXX - K. Q. na 150 bodov, zvýšených o 120 bodov na celkových 270 bodov. Celkovo znalec vyčíslil sťaženie spoločenského uplatnenia na 9.270 bodov. Uvedená bodová hodnota predstavuje náhradu v sume 169,084,80 eura, ktorá bola žalobcovi právoplatne priznaná a uhradená. Súd prvej inštancie konštatoval, že zapojenie sa žalobcu do pracovného života je úplne vylúčené, a to napriek tomu, že pracovná oblasť života pritom predstavovala pre žalobcu dôležitú sféru života. Nepriaznivý zdravotný stav tiež poškodil psychické zdravie žalobcu, obmedzil jeho sociálne kontakty, je úplne odkázaný na pomoc tretích osôb a jeho stav absolútne vylučuje samostatné fungovanie. U žalobcu došlo k strate životných príležitostí po celý zvyšok života, je takmer vyradený zo života a jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú takmer úplne zmarené. Obmedzenia žalobcu tak nemožno vyjadriť len základným odškodnením a z uvedených dôvodov priznal súd prvej inštancie k bodovému ohodnoteniu sťaženého spoločenského uplatnenia aj možné 50% zvýšenie, čo predstavuje sumu 84.542,40 eura. Uplatnené a priznané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považoval súd prvej inštancie za primerané. Vo vzťahu k úroku z omeškania súd prvej inštancie poukázal na ust. , podľa ktorého je žalovaná za škodu zodpovedná, pričom sa jedná o zodpovednosť objektívnu. Ako subjekt zodpovedný za škodu teda žalovaná mala povinnosť plniť po tom, ako sa dozvedela, komu bola škoda spôsobená a v akej výške. V konaní bolo preukázané, že žalovanej boli podklady pre posúdenie uplatneného nároku predložené už dňa 09.08.2017 (č.l. 9 spisu), pričom dobrovoľne nepristúpila k plneniu, a to ani čiastočne. Napriek tomu si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania až od 28.08.2017. Súd aj v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú povinnosťou úhrady úroku z omeškania z už

právoplatne priznaných nárokov, nakoľko mal za to, že žalovaná bola v omeškaní s plnením svojho záväzku, a preto je povinná plniť tiež tento uplatnený nárok žalobcu.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej len ,P“) a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa a . Napádané rozhodnutie považuje žalovaná za prekvapivé a nepreskúmateľné. Namietala, že ak súd zhodnotil, že je potrebné priznať žalobcovi aj zvýšenie SSU, bolo potrebné v odôvodnení buď sa vysporiadať s tým, prečo sú tieto skutkové okolnosti okrem právneho základu primárnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej v texte aj ako ,,SSU“) zároveň okolnosťami odôvodňujúcimi zvýšenie SSU alebo uviesť nové skutkové okolnosti, ktoré nevstupovali do rozhodnutia o priznaní primárnej náhrady. Ani k jednej z týchto eventualít však súd prvej inštancie nepristúpil a v odôvodnení napádaného rozhodnutia chýba vysvetlenie, prečo je de facto tými istými skutočnosťami odôvodnená aj primárna náhrada aj zvýšená náhrada SSU. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia ďalej podľa žalovanej nie je zrejmé, aké všeobecné a individuálne aspekty života žalobcu viedli súd k záveru o existencii okolností hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich zvýšenie SSU. Nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal z požiadavkou proporcionality pri zvýšení SSU, najmä ktoré okolnosti a akou mierou sa podieľali na zvýšení SSU, aký je vzťah medzi týmito okolnosťami a mierou (sumou) zvýšenia SSU a ako sa vysporiadal s okolnosťami svedčiacimi v neprospech zvýšenia SSU. Totiž z hľadiska potreby zabezpečiť primeranosť zvýšenia SSU je, podľa názoru žalovanej, potrebné zohľadniť aj skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu, ako napr. priebeh skutkového deja, v dôsledku ktorého sa žalobca dostal do zdravotnej starostlivosti žalovanej (K. D. F. L. D. K. H., J. D. K. R. D.), riziká spojené s operáciou a vedomé podstúpenie týchto rizík žalobcom, skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (do právomoci ktorého, ako jediného orgánu verejnej moci v Slovenskej republike, patrí výkon dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti) konštatoval správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalovanou, neochota žalobcu podstúpiť psychiatrickú a psychologickú liečbu. Ak žalobca tvrdí, že stratil všetky životné príležitosti počas celého zvyšku života a je vyradený zo života, bolo potrebné tiež zohľadniť a vysporiadať sa s okolnosťami akými sú vek žalobcu, verejným alebo súkromným sektorom vytvárané príležitosti pre ľudí trpiacich podobným poškodením zdravia ako žalobca s cieľom priblížiť ich možnosti viesť plnohodnotný život, možnosti žalobcu vykonávať práce a aktivity, pri ktorých výkone nie je nevyhnutná fyzická aktivita (t.j. činnosti a práce, pri ktorých prevažuje duševná aktivita). Žalovaná ďalej poukázala napríklad na žalobcom tvrdenú zníženú mieru jeho invalidity v čase pred poškodením zdravia. Súd mal pritom zníženie miery invalidity na „minimálnu mieru“ v konaní za preukázané. Súd prvej inštancie však neuviedol, aká bola pôvodná miera zníženia invalidity žalobcu, aká je referenčná miera invalidity na účely vyslovenia záveru o znížení na „minimálnu“ mieru, a ani to ako, a či vôbec zohľadnil túto mieru invalidity pri hodnotení dôvodov na zvýšenie SSU. Bolo potrebné vysvetliť, aký konkrétny vplyv na sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu mal nárast miery invalidity po poškodení zdravia a či v porovnaní s mierou invalidity pred poškodením zdravia predstavuje tento nárast dôvod na zvýšenie SSU nad úroveň základnej náhrady resp. v akej miere. Osobitne mal súd prvej inštancie zohľadniť aj postoj žalobcu, ktorý dobrovoľne a bez relevantných dôvodov odmieta pomoc psychológov. Ďalej žalovaná poukázala na to, že na pojednávaní dňa 25.09.2020 žalobca tiež uviedol, že pred úrazom mal prácu založenú na „poobedňajších fuškách“, avšak nie je zrejmé, či išlo o riadny výkon zamestnania príp. podnikania alebo o prácu bez príslušného oprávnenia a kvalifikácie. Tá istá pochybnosť platí, pokiaľ ide o F. G., keďže žalobca uviedol, že vyrábal S. pre F. v I., avšak nie je zrejmé, na základe akého právneho vzťahu tak robil a na základe akého oprávnenia. Keďže tvrdil, že v čase pred úrazom sa „pripravoval na živnosť“, javí sa byť správnejším záver o absencii právneho základu pre výkon takýchto činností. Žalovaná okrajovo uviedla, že nepovažuje za preukázané skutkové tvrdenie v rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 28.02.2022, č.k. -582, že riadny výkon zárobkovej činnosti žalobcu bol už len otázkou času a bol zmarený práve poškodením zdravia pri operácii u žalovanej. Podľa žalovanej je dôležitým všeobecným aspektom pri zisťovaní dôvodov pre zvýšenie SSU nepochybne vek poškodeného. Ak podľa názoru odvolacieho súdu je v prípade dieťaťa relevantné priznať zvýšenie náhrady SSÚ v maximálnej miere z dôvodu, že dieťa je vyradené z celého života, je na mieste zohľadniť, že tento všeobecný aspekt bude nevyhnutne modifikovaný u starších osôb, ktorých životné príležitosti sa prirodzene, s rastúcim vekom zužujú.

Poukázala tiež na to, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca mohol viesť po liečbe onkologického ochorenia plnohodnotný život s realizáciou vo všetkých oblastiach života a spoločnosti bez akýchkoľvek obmedzení, mohol pracovať a vykonávať zárobkovú činnosť. Neuvádza však, z ktorých dôkazov vychádzal, predovšetkým však nie je zrejmé, z akých skutkových a právnych záverov súd vychádza, keď na jednej strane uvádza, že žalobca bol pred úrazom v nejakej miere invalidný a v rovnakom bode súd hodnotí, že žalobca mohol bez akýchkoľvek obmedzení pracovať a vykonávať zárobkovú činnosť. Invalidita sama o sebe vylučuje človeka z možnosti realizovať niektoré druhy prác a činností. Súd však neuvádza, prečo úplne abstrahoval od existencie invalidity a žalobcu považoval v období pred úrazom za plne spôsobilého na výkon práce a zárobkovej činnosti. Namietala, že nepreskúmateľným je napádané rozhodnutie aj v časti dátumu, od ktorého plynie úrok z omeškania. Žalovanej nie je zrejmé, z akého dôvodu jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania od 28.08.2017, keď súd konštatuje, že povinnosť žalovanej plniť nastala po tom, ako sa dozvedela, komu bola spôsobená škoda a v akej výške. Žalovaná sa o tom dozvedela až z právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Poprad zo dňa 18.12.2020, sp.zn. . Pokiaľ ide o začiatok plynutia doby, od ktorej patria žalobcovi úroky z omeškania, poukázala na to, že súd uviedol, že žalovaná mala povinnosť plniť po tom, ako sa dozvedela, komu bola škoda spôsobená a v akej výške. Za relevantný moment pritom považuje predloženie podkladov pre „posúdenie uplatneného nároku“ žalobcom žalovanej. Ako však súd uvádza, žalovanej boli predložené len podklady pre posúdenie uplatneného nároku, nie podklady, z ktorých by vyplývalo, že bola spôsobená škoda. Takým podkladom bolo až právoplatné rozhodnutie súdu ukladajúce žalovanej povinnosť zaplatiť bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. O to skôr, keď žalovaná v čase doručenia podkladov žalobcu disponovala oznámením Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ako orgánu verejnej moci Slovenskej republiky, ktorý má ako jediný právomoc vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) o poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi lege artis. To, či bola spôsobená škoda a v akej výške sa žalovaná dozvedela až po odstránení sporu, t.j. na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaná si nebola vedomá spôsobenej škody a jej postup nebol spochybňovaný ani v rámci súdneho konania. Zistenie škody a subjektu zodpovedného za túto škodu je až výsledkom súdneho konania. Preto má žalovaná za to, že k jej omeškaniu nedošlo pred právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 18.12.2020, č.k. -521. V súvislosti s otázkou vzniku omeškania s plnením náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaná poukazuje napr. na právny názor Krajského súdu Prešov vyjadrený v rozsudku zo dňa 01.06.2017, sp.zn. , podľa ktorého pokiaľ o nároku žalobcu na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo rozhodnuté až v súdom konaní, nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať platenie úrokov z omeškania, a to navyše za stavu, kedy sa jedná o plnenie, ktorého výška (v zmysle pomeru zavinenia strán sporu) závisela na úvahe súdu. Namietala tiež, že nárok žalobcu, pokiaľ ide o náhradu za bolesť vo výške 12.009 eur a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 169.084,80 eura, bol uspokojený v celom rozsahu. Intervenient Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Štúrova 7, 040 01 Košice, IČO: 00 151 700 poukázala žalobcovi 180.093,80 eura (podľa vedomosti žalovanej sa tak stalo 25.04.2002) a žalovaná poukázala žalobcovi 1.000,- eur dňa 19.05.2022. Preto úrok z omeškania nemal byť priznaný do zaplatenia ale zo sumy 169 084,80 eura len do 25.04.2022 zo sumy 11.009,- eur len do 25.04.2022 a zo sumy 1.000,- eur len do 19.05.2022. Súd prvej inštancie tak zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Totiž o úhrade nárokov žalobcu mal súd vedomosť, napriek tomu skončenie lehoty plynutia úrokov z omeškania nezohľadnil. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku č. IV. rozsudku, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. V dôsledku podaného odvolania nie je zrejmý rozsah úspechu strán v spore. Podľa názoru žalovanej mal súd pri rozhodovaní o rozsahu nároku na náhradu trov konania zohľadniť skutočnosť, že žalovaná bude mať právo podať proti rozsudku odvolanie, v dôsledku čoho mal vo výroku č. IV. napádaného rozhodnutia vyjadriť, že súdom priznaný rozsah nároku na náhradu trov konania platí len za podmienky, že výroky I., II. alebo III. nebudú napadnuté odvolaním alebo odvolací súd po odvolaní podanom proti výroku č. I., II. alebo III. potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie. V prípade, že súd na základe odvolania zmení napadnuté rozhodnutie, bude úspech žalobcu v spore maximálne na úrovni 62 % (t. j. pomer žalobou uplatnených nárokov k nárokom vyplývajúcim z rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 18.12.2020, č.k. -521). Súd prvej inštancie to však nezohľadnil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % bez ohľadu na to, že súdom zistený pomer úspechu žalobcu vo veci môže byť v dôsledku uplatnenia práva žalovanej podať opravný prostriedok iný. Preto má konanie vadu, ktorá viedla k nesprávnemu rozhodnutiu o trovách konania, teda je daný odvolací dôvod podľa .

Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zamietne žalobu v celom rozsahu prevyšujúcom výroky Okresného súdu Poprad zo dňa 18.12.2020, č.k. -521.

5. K odvolaniu žalovanej podal vyjadrenie intervenient na strane žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Uviedol, že odvolanie podané žalovanou považuje za dôvodné a žiada, aby odvolací súd rozhodol v intenciách odvolania podaného žalovanou, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a žiada tomuto vyhovieť.

6. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca uviedol, že žalovaná v podanom odvolaní popiera niektoré skutkové tvrdenia žalobcu (napr. že žalobca napriek predchádzajúcej invalidite mohol viesť plnohodnotný život), resp. uvádza hmotnoprávne námietky, napr. potrebu zohľadniť, že žalobca K. D. F. L. D. K. H., J. D. K. R. D.), ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol. Ide pritom o prostriedky procesnej obrany, ktoré v zmysle zákonnej koncentrácie konania podľa bol povinný uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaná ich však uvádza až v podanom odvolaní. Ide teda o novoty v odvolacom konaní, na ktoré v zmysle nemožno prihliadať. Preto navrhol odvolaciemu súdu, aby na tieto skutočnosti pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a prekvapivý. Napokon žalovaná ani neuvádza, v čom by mala prekvapivosť rozsudku spočívať. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne skutkové okolnosti a zistenia, ktoré potvrdzujú rozsiahle a mimoriadne závažné obmedzenie a vyradenie žalobcu zo života a jeho životných príležitostí v rôznych oblastiach spoločnosti. Žalobca v konaní preukázal, že poškodenie jeho zdravia viedlo v každej oblasti jeho života k zásadnému a podstatnému obmedzeniu až vyradeniu z príležitosti jeho uplatnenia. Aplikujúc závery uvedenej rozhodovacej praxe je zrejmé, že u žalobcu je dôvodné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na jeho maximálnej hornej hranici. U žalobcu ide o tak závažné poškodenie zdravia, že s prihliadnutím na úplne minimalizovanú budúcu kvalitu jeho života (ak sa vôbec o nejakej kvalite dá uvažovať) stratil všetky životné príležitosti, počas celého zvyšku jeho života je vyradený zo života a predpoklady pre plnenie životných funkcií sú celkom zmarené. Táto nesporná skutočnosť v korelácii s vekom žalobcu, kedy bol na vrchole aktívnej produktívnej fázy života, umožňuje súdu bez akýchkoľvek pochybností stanoviť zvýšenie odškodnenia na jeho hornej hranici. Osobitnou kategóriou, ktorá len zdôrazňuje a potvrdzuje primeranosť a správnosť priznaného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je K. Q. žalobcu, ktorú neustále pociťuje a ktorá často dosahuje mučivý charakter. V konaní bolo preukázané, že žalobca má aj tento trvalý následok, ktorý mu znemožňuje aj výkon úplne pasívnych činností, ako napr. pozeranie televízora, či mentálnu činnosť, resp. výkon určitej činnosti len za pomoci rúk. Uvedený následok bol síce bodovo ohodnotený aj v rámci hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, avšak jeho nízke bodové hodnotenie nemôže v žiadnom prípade vystihnúť mieru utrpenia žalobcu, ktoré mu tento následok spôsobuje. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nemal dôvod prihliadať na iné skutočnosti, ktoré nesúvisia dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa Týmto dôvodom nie je žalovanou uvádzaný K. D. T. F. L. D.. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaná hodnotí toto konanie žalobcu ako neuvážené, keď žalobca musel v zlomku sekundy prijať rozhodnutie, ako sa zachovať. Okrem toho žalobca po tomto úraze nemal poškodenú miechu a v prípade správneho postupu žalovanej by bol po tomto úraze bez zdravotných následkov. Táto okolnosť je preto bez akejkoľvek príčinnej súvislosti so vznikom škody na zdraví. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nie je ani žalovanou uvádzané riziko pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti, keď znalecký posudok podaný v konaní jasno preukázal, že žalovaná postupovala pri liečbe žalobcu neodborne. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa veku, žalobca bol v čase poškodenie zdravia na vrchole produktívnej fázy svojho života, kde je spektrum uplatnenia sa človeka v živote, v rodine a v spoločnosti najširšie. Z tohto pohľadu preto vek žalobcu hovorí v prospech maximálne možného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca rovnako preukázal (najmä výsluchom svedkov, predloženou fotodokumentáciou, ale aj znaleckými posudkami), že jeho predchádzajúce zdravotné problémy boli v takom stave liečenia, že ho nijako neobmedzovali v spôsobe jeho života, v osobnom o pracovnom uplatnení, v rodinnej či inej oblasti spoločenského života. Žalobca rovnako v konaní výsluchom svedkov a predloženou fotodokumentáciou preukázal, že sa pripravoval na podnikateľskú činnosť týkajúcu sa správy nehnuteľností, aranžovania záhrad a zlatníckej činnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne aj pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie nemohol vychádzať z právneho názoru uvádzaného žalovanou, pretože ten sa vzťahuje na plnenie náhrady škody z povinného zmluvného poistenia zodpovedností za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, ktorá je upravená osobitnou právnou úpravou. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v ods. 44. plne zodpovedá súdnej praxi posudzovania omeškania pri náhrade škody. Ak sa omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka/škodcu, je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia. Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu, a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti. V ostatných prípadoch je potrebné, z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať z ustanovenia (t.j. dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). Pokiaľ žalovaná namietala nezohľadnenie uspokojenia nárokov žalobcu žalovanou a intervenientom vo vzťahu ku úrokom z omeškania, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania len do času zaplatenia nárokov žalobcu. Ak boli tieto už plnené, dňom ich plnenia prestal úrok z omeškania narastať a žalovaný je povinný zaplatiť úrok z omeškania len do dňa ich plnenia žalobcovi. Námietky žalovanej týkajúce sa priznania náhrady trov konania žalobcovi nezodpovedajú ustanoveniam , a . Súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov konania podľa rozhodnutia vo veci samej, ako ho sám prijal. Pokiaľ bude odvolací súd meniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, bude musieť v zmysle rozhodnúť sám aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie. Námietky žalovaného sú preto v tomto smere zbytočné.

7. V odvolacej replike žalovaná v plnom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu považuje za neobjektívne a účelové. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu z 20 % na 50 % s absenciou nových skutkových okolností považuje žalovaná za neprimerané. Žalovaná taktiež trvá na tom, že z napádaného rozhodnutia nie je zrejmé, aké všeobecné a individuálne aspekty života žalobcu viedli súd k záveru o existencii okolností hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na jednej strane súd konštatuje, že žalobca bol pred úrazom invalidný, teda podľa názoru žalovanej nemohol žiť plnohodnotný život. V tom istom bode súd protirečivo hodnotí, že žalobca mohol bez akýchkoľvek obmedzení pracovať a vykonávať zárobkovú činnosť. Žalovaná trvá na tom, že skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali a odôvodňovali rozhodnutie o takom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neboli riadne a spoľahlivo zistené a preukázané procesne predpísaným spôsobom. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z tých istých okolností, ktoré predstavujú skutkový základ priznania základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zároveň žalovaná trvá na tom, že priznanie úrokov z omeškania od 28.08.2017 je neprimerané. Žalovaná si nebola vedomá spôsobenej škody, jej názor potvrdzovali aj závery prešetrovania nezávislého orgánu - Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý potvrdzoval vo svojich záveroch, že poskytnutá zdravotná starostlivosť žalobcovi bola poskytnutá „lege artis.

8. V odvolacej replike k vyjadreniu intervenienta sa žalovaná stotožnila s jeho vyjadrením.

9. Vo vyjadrení k vyjadreniu intervenienta žalobca odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej.

10. V odvolacej duplike žalobca považoval za nedôvodné tvrdenie žalovanej, že zistené skutkové okolnosti v konaní predstavovali skutkový základ dostatočný len na priznanie základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozhodnutia poukázal na stratu fakticky všetkých životných príležitostí počas celého zvyšku života žalobcu, je vyradený zo života a predpoklady pre plnenie životných funkcií sú takmer celkom zmarené. Osobitne, a veľmi správne, súd prvej inštancie prihliadol na mučivú neuropatickú bolesť žalobcu, pre ktorú žalobca nemôže vykonávať ani pasívne činnosti. Je to úplne osobitná okolnosť, ktorá nie je bežná ani v prípadoch obdobného poškodenia zdravia ako má žalobca. Skutočnosť, že žalobca napriek predchádzajúcemu ochoreniu a určitej miere priznanej invalidity v čase vzniku poškodenia zdravia mohol plnohodnotne vykonávať zárobkovú činnosť, naznačil už odvolací súd, ktorý vychádzal z výsluchu samotného žalobcu ako aj výsluchu svedkov. Pokiaľ ohľadne priznaného úroku z omeškania žalovaná namietala, že si nebola vedomá spôsobenej škody, čo potvrdzovali aj závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, podľa ktorých bol poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis, poukázal na to, že od počiatku, najmä zo zobrazovacích vyšetrení vykonaných žalobcovi po poškodení zdravia, bolo zrejmé, že U. D. F. A. žalobcu, poškodil ju a spôsobil u žalobcu neurologické následky. Bez ohľadu na možné zavinené porušenie právnej povinnosti tak bolo úplne zrejmé, že je daná absolútna objektívna zodpovednosť žalovaného. Považoval preto za irelevantné tvrdenie žalovanej, že sa spoliehala na závery Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, nakoľko tieto nemali vo vzťahu k zákonným podmienkam zodpovednosti podľa žiaden význam.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalovanej, to, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný postup, na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

13. Predmetom konania vo veci samej bol nárok žalobcu na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, vrátane mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s poškodením zdravia žalobcu v dôsledku zdravotnej starostlivosti poskytnutej zo strany žalovanej (vykonanie operačného zákroku).

14. V tejto veci už prv rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. -521 zo dňa 18.12.2020, ktorý tunajší odvolací súd potvrdil rozsudkom č.k. -582 zo dňa 28.02.2022, a to v časti výroku o priznaní istiny bolestného vo výške 12.009,- eur, v časti výroku o priznaní istiny náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 169.084,80 eura a odmietol odvolanie žalovanej voči výroku I. o zastavení konania v časti náhrady za bolestné vo výške 4.239,- eur. Odvolací súd zrušil rozsudok v častiach výrokov tykajúcich sa priznaných úrokov z omeškania z priznanej sumy bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj vo výroku o priznaní zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 33.816 eura a vrátil mu vec v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd nepovažoval záver súdu prvej inštancie o nedôvodností zvýšenia náhrady presahujúcej 20 % za dostatočne odôvodnený zo strany súdu prvej inštancie a odzrkadľujúci aj výsledky doteraz vykonaného dokazovania.

15. Po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie , na základe výsledkov vykonaného dokazovania, predovšetkým viacerými znaleckými posudkami, dospel k záveru, že žalobcove poškodenia zdravia a ich dopady sťažujúce možnosti uspokojovania jeho životných potrieb a jeho spoločenského uplatnenia predstavujú závažný prípad, v ktorom základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť dostatočným odškodnením. S prihliadnutím na výsledkami dokazovania preukázanú existenciu okolností hodných osobitného zreteľa súd prvej inštancie pristúpil k mimoriadnemu zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu dospel k záveru, že primeraným je zvýšenie tejto náhrady o 50 %, čo predstavuje sumu 84.542,40 eura. Dospel k záveru, že u žalobcu došlo k strate životných príležitostí po celý zvyšok života, je takmer vyradený zo života a jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú takmer úplne zmarené. Zapojenie žalobcu do pracovného života považoval za úplne vylúčené, a to napriek tomu, že pracovná oblasť života predstavovala pre žalobcu dôležitú sféru života. Podľa súdu prvej inštancie nepriaznivý zdravotný stav poškodil psychické zdravie žalobcu, obmedzil jeho sociálne kontakty, úplne ho odkázal na pomoc tretích osôb a jeho stav absolútne vylúčil u žalobcu samostatné fungovanie.

16. Podľa , v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

17. Ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a - v

prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané.

18. Napriek tomu úvaha súdu v zmysle nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného, sa nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady.

19. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota.

20. Zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 % patrí poškodeným, ktorí sú obmedzení po všetkých stránkach svojho života a sú v plnom rozsahu odkázaní na pomoc tretej osoby. Pri posúdení nároku žalobcu na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa je potrebné na jednej strane prihliadnuť na spôsob života žalobcu pred poškodením zdravia, jeho dosiahnuté vzdelanie, pracovné zaradenie a na strane druhej na rozsah následkov poškodenia zdravia. Na zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 % je potrebné preukázať vznik takého zásahu do života, že jeho následky vo všetkých oblastiach ľudského prežívania sú mimoriadne rozsiahle a vážne, t.j. úplné vylúčenie z bežného života, neschopnosť vykonávať ani základné samoobslužné úkony, obmedzenie pohybových schopností na minimum, nepretržitú odkázanosť na pomoc iných, či vylúčenie z prežívania citových a rodinných vzťahov, čo by odôvodňovalo priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na maximálnej možnej hranici (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.06.2018).

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zvýšení náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 %, keď i podľa názoru odvolacieho súdu sú na strane žalobcu dané dôvody hodné osobitné zreteľa odôvodňujúce tento rozsah. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo zistené, že poškodenie zdravia žalobcu vo veku XX rokov škodovou udalosťou, ktoré mu bolo spôsobené vykonaním operačného zákroku žalovanou, malo veľmi nepriaznivé následky a zasiahlo do všetkých oblastí jeho života. Žalobca bol uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu vyššom ako 70 %. Súd prvej inštancie v danej veci prihliadol pri posudzovaní nároku žalobcu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia správne na jeho invaliditu, ako aj vek v čase dopravnej nehody, ako aj spôsob vedenia jeho života pred operačným zákrokom a po ňom.

22. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zohľadnil stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí, keď prihliadol na nepretržitú odkázanosť žalobcu po poškodení zdravia na iné osoby v dôsledku jeho neschopnosti vykonávať základné samoobslužné úkony tykajúce sa osobnej hygieny a obsluhy, akými sú umývanie spodnej časti tela, obliekanie, obúvanie či nastupovanie a vystupovanie z motorového vozidla, ktoré nevie urobiť bez pomoci iných osôb. Je odkázaný na vozík. Žalobca taktiež zažíva značné obmedzenie vo vzťahu k jeho U. D., keď pre I. M. A. A. musí manuálne vykonávať D. a pre časté C. a N. je nutné A. C. D. alebo K. I..

23. Zároveň správne súd prvej inštancie prihliadol aj na stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské a sociálne dovtedajšie pôsobenie. Správne súd prvej inštancie prihliadol na úplné vylúčenie žalobcu z akéhokoľvek pracovného života či športových aktivít po operačnom zákroku ako I. (C. G. I. H.) s K. D. K. Q., ktorá ho obmedzuje aj pri pasívnych činnostiach. Obdobne to platí pre žalobcu aj vo vzťahu k vykonávaniu domácich prác, resp. aktivít v rámci starostlivosti o domácnosť. Žalobca je podstatne obmedzený v uplatnení sa v rodinnom živote, jeho telesné obmedzenia a z toho tiež plynúci psychický stav ho limitujú zdieľať s rodinou (manželkou a H. deťmi) hodnotne čas, nie je schopný s manželkou intímne žiť, obmedzuje ho v spôsobe trávenia spoločného času s príbuznými.

24. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovanou, že súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Odvolací súd si uvedomuje, že v tomto prípade nejde o dieťa, či mladého človeka, ktorý by bol v dôsledku poškodenia zdravia vyradený zo spoločenského uplatnenia v celom jeho nadchádzajúcom živote. Je však toho názoru, že zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v kombinácii s vyššie uvedenými dôvodmi odôvodňuje aj prejednávaný prípad, keď žalobca bol v čase poškodenie zdravia vo veku XX na vrchole produktívnej fázy svojho života a bol by schopný viesť ešte dlhodobo plnohodnotný pracovný život a nájsť si spoločenské uplatnenie ďalších 20-30 rokov, obzvlášť v odbore F., ktoré si nevyžaduje veľké fyzické úsilie. Žalobca nebol bezprostredne pred operáciou u žalovaného zamestnaný, avšak podľa výpovede žalobcu ten spravoval domy vo U. E. a privyrábal si F. L. činnosťou. Podľa jeho vlastných slov sa síce niekedy cítil slabší, no nemal problém robiť hocičo. Svedkovia na pojednávaní konanom dňa 30.11.2020 potvrdili, že žalobca pred poškodením zdravia robil F. a V. práce tak u seba doma, ako aj u susedov. Žalobca preukázal (najmä výsluchom svedkov, predloženou fotodokumentáciou, ale aj znaleckými posudkami, že jeho predchádzajúce zdravotné problémy pred operačným zákrokom boli v takom stave liečenia, že ho nijako neobmedzovali v spôsobe jeho života, v osobnom a pracovnom uplatnení, v rodinnej či inej oblasti spoločenského života a žalobca mohol viesť plnohodnotný život.

25. Žalovaná v odvolaní poukazovala na okolnosti svedčiace v neprospech mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, akým je priebeh skutkového deja pred operačným zákrokom, keď žalobca mal K. D. F. L. D. K. H., I. D. K. R. D.. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že príčinou poškodenia zdravia žalobcu nebol jeho I., ale žalovanou vykonaný operačný zákrok. Takouto okolnosťou nie je ani žalovanou uvádzané riziko pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti, keď znalecký posudok podaný v konaní jasne preukázal, že žalovaný postupoval pri liečbe žalobcu neodborne, keď v dôsledku nesprávne vykonanej operácie došlo k poškodeniu zdravia u žalobcu. Síce Úrad pre zdravotnú starostlivosť konštatoval správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalovanou, ale znaleckým dokazovaním v konaní bolo preukázané, že žalovaná nesie plnú zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobcu. Napokon skutočnosť, že žalobca odmieta pomoc psychológov nič nezmení na situácii, že žalobca je v dôsledku poškodenia zdravia nepretržite odkázaný na iné osoby v hygiene či v obliekaní, cíti silnú bolesť a je úplne vylúčený zo svojho predchádzajúceho pracovného a spoločenského života.

26. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že u žalobcu boli naplnené podmienky pre priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu (50 %). Z tohto pohľadu je nedôvodné tvrdenie žalovanej, že zistené skutkové okolnosti v konaní predstavovali skutkový základ dostatočný len na priznanie základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozhodnutia poukázal na stratu fakticky všetkých životných príležitostí počas celého zvyšku života žalobcu a zmarenie predpokladov pre plnenie životných funkcií.

27. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny aj pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie nemohol vychádzať z právneho názoru uvádzaného žalovanou, pretože ten sa vzťahuje na plnenie náhrady škody z povinného zmluvného poistenia zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá je upravená osobitnou právnou úpravou. Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp.zn. uviedol, že „pre ako pre špeciálny právny predpis upravujúci určitú oblasť poistenia vo vzťahu k platí, že jeho ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami . Túto prirodzenú právnu zákonitosť zaviedol zákonodarca v ustanovení . Pravidlo, aby zákon stanovil inak,

nemožno chápať doslovne požiadavkou, aby bol aplikovaný na všetky prípady, kedy výslovne jeho aplikáciu nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď určuje rozsah práv a povinností odlišne od , je namieste vylúčené použitie zákonných ustanovení , avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu odlišnosť od , nie je dôvod neaplikovať . K rovnakým záverom dospela aj právna teória (porovnaj Z. A., Š. A.: Z. Y., U.. vyd. Praha, C.H. Beck, 2012, s. 265, 375)“.

28. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v ods. 44. plne zodpovedá súdnej praxi posudzovania omeškania pri náhrade škody. V danom prípade bolo predmetom súdneho konania priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej na zdraví. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého: ,,Právny vzťah zo spôsobenej škody treba považovať za záväzkový vzťah ( ), na ktorý sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o záväzkoch (jeho ôsma časť), včítane ustanovení o zániku záväzkov a omeškaní. Keďže v pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas splnenia, zásadne treba vychádzať z toho, že škodca je povinný nahradiť škodu, prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie (k tomu porovnaj R 27/1977). Právo poškodeného požadovať náhradu škody a tomu zodpovedajúca povinnosť škodcu škodu poškodenému uhradiť, spravidla nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale priamo zo zákona. Z tohto pravidla súdna prax pripustila výnimku, podľa ktorej povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (bolesť) podľa ustanovenia vyhlášky č. v znení neskorších predpisov, vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím tejto doby určenej na splnenie priznanej náhrady, dochádza k omeškaniu dlžníka (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 72, ročník 1996). Z uvedeného je zrejmé, že ak sa omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia. Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za SSU podľa vyhlášky č. , čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu ( ) a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti. V ostatných prípadoch je potrebné, z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať z ustanovenia .“

29. V posudzovanej veci si žalobca uplatnil úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu priznaného mu síce rozhodnutím súdu, ktorým mu ale bola priznaná náhrada škody na zdraví pozostávajúca z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Vtedy sa škodca – dlžník dostáva do omeškania deň nasledujúci po dni doručenia žiadosti poškodeného – veriteľa o náhradu škody, prípadne po uplynutí lehoty, ktorú poškodený škodcovi v žiadosti poskytol. Iba v prípade zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa vzniká nárok na úroky z omeškania až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím tejto doby určenej na splnenie priznanej náhrady. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody u žalovanej listom zo dňa 08.08.2017 (č.l. 5 spisu), bez lehoty na splnenie povinnosti. Výzva žalobcu bola doručená žalovanej 09.08.2017, ako to vyplýva z jej vyjadrenia k uplatnenému nároku žalobcu zo dňa 23.08.2017 (č.l. 9 spisu). Z uvedeného je teda zrejmé, že žalovaná sa dostala do omeškania z uplatneným nárokom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia 10.08.2017, t.j., deň po doručení výzvy žalovanej. Viazaný však žalobným petitom žalobcu správne priznal súd prvej inštancie nárok na úrok z omeškania vo vzťahu k týmto dvom uplatneným nárokom až od 28.08.2017.

30. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil skončenie lehoty plynutia úrokov z omeškania v dôsledku úhrad zo strany intervenienta a jej strany, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania len do času zaplatenia nárokov žalobcu. Ak boli tieto už plnené, dňom ich plnenia prestal úrok z omeškania narastať a žalovaná je povinná zaplatiť úrok z omeškania len do dňa ich plnenia žalobcovi. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nezaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

31. Námietky žalovaného týkajúce sa priznania náhrady trov konania žalobcovi nezodpovedajú ustanoveniam , a . Súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov konania podľa rozhodnutia vo veci samej, v ktorom bol žalobca úspešný v plnom rozsahu. Pokiaľ by odvolací súd menil rozhodnutie súdu prvej inštancie, v zmysle by rozhodol

sám aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovanej v tomto smere považoval odvolací súd za nedôvodné

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením , podľa ktorých žalobca ako sporová strana, ktorá mal v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanej, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa ust. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

34.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).