Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cb/38/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom, v spore žalobkyne: J.. S.. R. J., L. XXX/ XX, XXX XX Y., Č. I., S.: XX XXX XXX, zastúpenej: PERSPECTA Legal, s.r.o., Prievozská 4D, 821 09 Bratislava, IČO: 36 668 745, proti žalovanému: Y. B., T..I..N.., E. XXXX, XXX XX P., S.: XX XXX XXX, o zaplatenie 1.100,-Eur s príslušenstvom t a k t o

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 7.6.2019 domáhala zaplatenia sumy 1.100,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 1.100,- Eur od 8.3.2019 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že ako advokátka 9.3.2017 uzatvorila s mandantkami: pani M.P., pani E. Š. Š. a pani A. K. B. O. (ďalej len „mandantky“), ktoré boli spotrebiteľkami mandátnu zmluvu k ich zastupovaniu v právnej záležitosti. Dňa 10.4.2017 sa žalovaný s mandantkami a žalobkyňou dohodol, že za právne služby bude žalobkyni za mandantky platiť žalovaný, ktorého jediný spoločník a konateľ je blízkou osobou jednej z mandantiek. Poukázala na to, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa majú právne vzťahy medzi nimi riadiť českou právnou úpravou. Tvrdila, že zo strany žalovaného došlo k prevzatiu dlhu v zmysle § 1888 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. - Občanský zákoník. Žalobkyňa následne poskytovala mandantkám právne služby riadne a včas a faktúry za právne služby boli fakturované žalovanému. Faktúry za právne služby žalovaný uhradil (niektoré až na základe upomienok), okrem poslednej, ktorá je predmetom návrhu. Vo februári 2019 žalobkyňa spolu s mandantkami zvažovali podanie dovolania, ktoré sa mandantky rozhodli nepodať. Z tohto dôvodu žalobkyňa, ako advokátka, uzatvorila s mandantkami dohodu o ukončení právneho zastupovania. Tvrdila, že dňa 28.2.2019 prostredníctvom e-mailu informovala žalovaného o zvolenom procesnom postupe v právnej veci a žalovanému poslala a poslednú faktúru za právne služby, spolu s vyúčtovaním prác. Žalovaný na tento e-mail nereagoval, faktúru neuhradil, a to ani čiastočne. Dňa 15.3.2019 žalobkyňa e-mailom upozornila žalovaného, že neeviduje úhradu predmetnej faktúry, a dňa 3.4.2019 žalovaný potvrdil, že faktúru a jej úhradu preskúma. Následne sa však žalobkyni neozval a faktúru ani čiastočne neuhradil.

3. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci 18.7.2019 platobný rozkaz sp. zn. , ktorý doručil žalovanému 1.8.2019 spolu so žalobou a prílohami. Proti vydanému platobnému rozkazu podal

žalovaný včas odpor, ktorým uplatnený nárok v celom rozsahu neuznal. Poukázal na to, že aj keď mu faktúra bola žalobkyňou doručená, túto neeviduje v účtovníctve z dôvodu, že nárok považuje za nedôvodný. V ďalšom poukázal na rozpor tvrdení žalobkyne, ktorá v žalobe uvádzala, že neuplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ale obchodnoprávny nárok, hoci neskôr uvádzala, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Tvrdil, že žalovaná suma je pohľadávkou žalobkyne proti spotrebiteľkám a žalovaný len túto povinnosť prevzal a preto ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy. Poprel, že by medzi žalobkyňou a mandantkami došlo k dohode na výške odmeny za služby poskytované žalobkyňou, čo má potvrdzovať aj e-mail z 10. marca 2017. Žalovaný nikdy nebol klientom žalobkyne a preto nemohol odsúhlasiť odmenu žalobkyne, túto odmenu len platil podľa faktúr vystavených žalobkyňou. Ďalej poukazoval na § 2 ods. 2 vyhlášky č. 177/1996 Sb., podľa ktorej náklady na bežné administratívne práce sú zahrnuté v odmene advokáta, a preto nie je možné, aby žalobkyňa požadovala zaplatenie odmeny za telefonáty alebo emaily. Tvrdil, že žalobkyňa napriek tomu dostala za takéto administratívne práce zaplatené v predchádzajúcich faktúrach a mal za to, že suma vyplatená žalobkyni bola dostatočná a primeraná vykonaným činnostiam. Tvrdil, že úhradami vykonanými pre žalobkyňu žalovaný zaplatil za všetky služby poskytnuté žalobkyňou a že žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobkyni akúkoľvek ďalšiu sumu. Keďže k dohode na hodinovej odmene nedošlo, suma vyplatená žalobkyni prekračuje odmenu podľa advokátskeho tarifu. Poukázal tiež na skutočnosť, že podľa samotnej žalobkyne náhrada nákladov mala byť vo výške 15.000,- až 20.000,- CZK.

4. Na výzvu Okresného súdu Banská Bystrica žalobkyňa vo veci podaním doručeným 1.11.2019 navrhla pokračovanie v konaní a súčasne sa vyjadrila k doručenému odporu proti platobnému rozkazu. V označenom podaní doplnila, že nezaevidovanie faktúry, resp. nároku do účtovníctva, nemá za následok absolútnu neexistenciu samotného nároku. Zotrvala na názore, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nemôže byť spotrebiteľským právnym vzťahom, ale je vzťahom výhradne obchodnoprávnym, keďže žalovaný je právnickou osobou. Podľa § 419 zákona č. 89/2012 Sb. - Občanský zákoník je spotrebiteľom každý človek, ktorý mimo rámec svojej podnikateľskej činnosti alebo výkonu svojho povolania uzatvára zmluvu s podnikateľom alebo s ním inak koná. Poukázala na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach C/89/91 a , v ktorých ESD považoval za spotrebiteľa výhradne fyzické osoby. Žalovanému nemôže prislúchať status spotrebiteľa, a teda ani právna ochrana spotrebiteľa. Z predloženej e-mailovej komunikácie z 10.3.2017 jednoznačne vyplýva, že po tom, ako žalobkyňa poučila žalovaného o výške odmeny, žalovaný reagoval odpoveďou: „OK ja sa vam v pondelok-utorok ozvem a dohodneme ostatne veci...“. Žalobkyňa z toho dôvodu považuje za preukázané, že s jej predloženým návrhom a finančnými podmienkami vyjadril žalovaný súhlas, a teda, že z jeho strany došlo k akceptácií návrhu a finančných podmienok. Žalobkyňa si dovoľuje pripomenúť, že žalovaný dobrovoľne prevzal dlh v zmysle českého , a teda žalovaný sa dobrovoľne zaviazal splácať dlh mandantiek. Prevzatie dlhu žalovaným nastalo, bolo dobrovoľné a žalovaný bol s prevzatím dlhu uzrozumený. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že záväzkové právne vzťahy majú synalagmatický charakter, teda zmluvné strany záväzkového vzťahu majú povinnosť plniť si navzájom. Žiadna zo zmluvných strán si nemôže svojvoľne uvážiť, že prestane plniť svoj záväzok. Žalovaný vo svojom odpore ďalej chybne poukazuje na vyhlášky č. 177/1996 Sb., pretože so žalovaným bola dojednaná hodinová sadzba, a teda zmluvná odmena v zmysle ust. tejto vyhlášky. V prípade, že v rámci vyúčtovania bola vykázaná telefonická komunikácia alebo e-mailová komunikácia, tak v každom prípade išlo o poskytnutie právnej služby, nie administratívnej práce ako to vo svojom odpore nesprávne uviedol žalovaný. V každom jednotlivom prípade žalobkyňa vykázala presný čas vynaložený na poskytovanú službu formou telefónnej komunikácie alebo e-mailovej komunikácie a ich obsah žalobkyňa vo výkaze vždy stručne špecifikovala. Žiadne administratívne práce teda neboli zo strany žalobkyne evidované, a ani účtované. V e-maile zo dňa 10.3.2017 žalobkyňa poslala žalovanému ako prílohu rámcové podmienky pre poskytovanie služieb právneho poradenstva, v ktorých sa na str. 2 v prvom bode štvrtá veta uvádza že popri honorári prináleží Advokátskej kancelárii náhrada hotových výdavkov a nákladov v paušálnej výške (3 až 5% účtovného honoráru, ktorý pokrýva náklady na komunikáciu, dopravu, administratívne výdavky). Pokiaľ žalovaný vo svojom odpore tvrdil, že medzi ním a žalobkyňou nedošlo k dohode na hodinovej odmene, poukázala na str. 2 prvého bodu prvej vety rámcových podmienok, podľa ktorých „Honorár za právne služby je spravidla dojednaný ako hodinová sadzba...“. V predmetnom e-maile zo dňa 10.3.2017 žalobkyňa uviedla, že hodinová sadzba je 1.800,00 CZK. Mala tak za to, že hodinová sadzba bola medzi stranami dohodnutá. Vo svojom záverečnom stanovisku z 21.4.2020 žalobkyňa zopakovala svoju skôr predloženú právnu argumentáciu k ňou uplatnenému nároku.

5. Po postúpení veci tunajšiemu súdu sa žalovaný k podaniu žalobkyne, ktorým sa vyjadrila k podanému odporu a zároveň navrhla pokračovanie v konaní vyjadril svojou duplikou doručenou tunajšiemu súdu elektronicky 4.2.2020 a doplneného 6.2.2020. Zotrval na svojich stanoviskách k veci, že voči žalobkyni síce prevzal záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, týmto prevzatím existujúceho záväzku však nedošlo k zmene jeho základných znakov. Podľa jeho názoru tým nemohlo dôjsť k zmene spotrebiteľského vzťahu na vzťah obchodnoprávny. Mandantky boli voči žalobkyni nespochybniteľne v postavení spotrebiteliek. Žalovaný nebol klientom - odberateľom služby - žalobkyne (čo potvrdzuje samotná žalobkyňa), a preto nemôže ísť o obchodnoprávny vzťah. Z rovnakých dôvodov žalovaný ani nemohol odsúhlasiť výšku odmeny žalobkyne za právne služby. Žalovaný opakovane tvrdil, že medzi žalobkyňou a mandantkami nedošlo k dohode o výške odmeny a preto doručovanie akéhokoľvek dokumentu žalovanému ako osobe mimo tohto vzťahu nemôže založiť zmluvu o právnej pomoci medzi žalobkyňou a klientkami. Z rovnakých dôvodov žalovaný nemohol so žalobkyňou dohodnúť ani akúkoľvek hodinovú odmenu. Preto žiadal súd, aby žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal ju zaplatiť jeho trovy konania v plnej výške. Aj žalovaný vo svojom záverečnom stanovisku z 21.4.2020 v podstate len zopakoval svoju predchádzajúcu právnu argumentáciu.

6. Žalobkyňa podaním doručeným 21.4.2020 a žalovaný podaním z 15.4.2020 súhlasili s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania podľa (ďalej len „“). Vzhľadom na udelenie obojstranného súhlasu sporových strán s týmto procesným postupom, súd v zmysle vo veci 23.4.2020 oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a 11.5.2020 rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku.

7. Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením do spisu stranami doložených listinných dôkazov hlavne faktúrami žalobkyne č. 19006 z 28.2.2019, č. 17016 z 20.3.2017, č. 17032 z 29.5.2017, č. 17054 z 31.8.2017, č. 18040 zo 6.6.2018, č. 18067 zo 14.8.2018, obsahom e-mailových komunikácií k predmetu sporu na č.l. 8 a 10-12, rámcových podmienok pre poskytovanie služieb právneho poradenstva z februára 2016, popisom úkonov na č.l. 14, výpisom z účtu žalovaného IBAN: T. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX na č.l. 35, výpismi z bežného účtu žalobkyne IBAN: A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX pod č. l. 76-77 a ostatným obsahom spisu.

8. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa ako advokátka uzatvorila 9.3.2017 s mandantkami zmluvu, na základe ktorej im žalobkyňa poskytla právne služby, ktorých konkrétny rozsah nebol v žalobe presne vymedzený. Medzi stranami nebola sporná ani skutočnosť, že e-mailovou správou z 10.4.2017 bol žalovaný žalobkyňou oboznámený o podmienkach ceny za právne služby, ktoré mali byť žalobkyňou poskytnuté mandantkám. Žalovaný v tomto kontexte nespochybnil tvrdenie žalobkyne, že z jeho strany došlo k prevzatiu dlhu vzniknutého ako odplata za tieto právne služby. Na základe tejto dohody boli potom faktúry žalobkyne č. 17016 z 20.3.2017, č. 17032 z 29.5.2017, č. 17054 z 31.8.2017, č. 18040 zo 6.6.2018, č. 18067 zo 14.8.2018 a č. 19006 z 28.2.2019 vystavené na osobu žalovaného ako odberateľa, pričom doručenie faktúr žalovanému medzi stranami sporné nebolo. Nebolo medzi stranami ani sporné, že žalovaný všetky faktúry okrem poslednej uhradil. Žalovaný však poslednú faktúru č. 19006 z 28.2.2019 ako oprávnenú neuznal, z dôvodu ktorého ju žalobkyni neuhradil.

9. Z oboznámených faktúr č. 19006 z 28.2.2019, č. 17016 z 20.3.2017, č. 17032 z 29.5.2017, č. 17054 z 31.8.2017, č. 18040 zo 6.6.2018, č. 18067 zo 14.8.2018 vystavených žalobkyňou bolo zistené, že predmetom fakturovanej činnosti boli právne služby poskytované žalobkyňou. Predložené faktúry neobsahujú špecifikáciu konkrétnych úkonov právnych služieb realizovaných žalobkyňou.

10. Zo špecifikácie úkonov pripojenej k žalobe (č.l. 14) bolo zistené, že žalobkyňa za jednotlivé v nej označené úkony si účtovala tzv. hodinovú odmenu, pričom úkony právnej služby uvedené v doloženej špecifikácii mali byť realizované od 2.8.2018 do 20.1.2019 a mali sa vzťahovať k odvolaciemu súdnemu konaniu. Predložené vyúčtovanie neobsahuje schválenie vykonania týchto úkonov žalovaným ani mandantkami.

11. Z obsahu e-mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou (č.l. 8 spisu) bolo zistené, že 10.3.2017 o 13:50 hod. žalobkyňa oznámila žalovanému, že medzi ňou a mandantkami došlo k prevzatiu jej mandátu na ich zastupovanie za účelom zaslania listu zamestnávateľovi a nadviazaniu kontaktu s odbormi pre získanie podpory. Žalobkyňa sa vo svojej správe súčasne obrátila na žalovaného za účelom

dohody o finančnej stránke poskytovaných právnych služieb, ktoré navrhovala poskytovať v hodinovej sadzbe 1.800,- CZK á 1 hod., spolu v rozsahu 10-15 hodín, na pokrytie čoho žiadala zloženie zálohy 15.000,- CZK. V prípade rizika súdneho sporu žalobkyňa kvantifikovala výdavky na súdny poplatok vo výške 2.000,- CZK a trovy právneho zastúpenia mandantiek v sume 15.000,- až 20.000,- CZK. Zo záznamu o zaslaní e-mailu nevyplýva pripojenie žalobkyňou tvrdenej prílohy, ktorou mali byť rámcové podmienky pre poskytovanie služieb právneho poradenstva. Z tejto komunikácie bolo ďalej zistené, že na žalobkyňou zaslaný e-mail z 10.3.2017 o 14:36 hod. žalovaný odpovedal v znení „...OK ja sa vám v pondelok-utorok ozvem, a dohodneme ostatné veci...“ Z faktúry č. 17016 z 27.3.2017 bolo zistené, že žalobkyňa 20.3.2017 žalovanému fakturovala sumu 15.000,- CZK, pričom medzi stranami nebolo sporné, že žalovaným bola táto faktúra aj uhradená.

12. Podľa obsahu e-mailovej správy z 15.2.2019, žalobkyňa svoje mandantky informovala o možnosti podania dovolania vo veci ich súdneho sporu a nákladoch takéhoto prípadného konania. E-mailovou správou z 28.2.2019 žalobkyňa žalovaného informovala o ukončení právneho vzťahu s mandantkami a zaslaní vyúčtovania za prácu vykonanú do konca januára 2019; z predloženého záznamu o zaslaní správy nevyplýva pripojenie žiadnej prílohy. Ďalšou e-mailovou správou z 15.3.2019 sa žalobkyňa obrátila na žalovaného vo veci zaplatenia priloženej faktúry; ani v tomto prípade súd z predloženého záznamu o zaslaní správy nezistil pripojenie žiadnej prílohy. E-mailovou správou zo 17.4.2019 žalobkyňa oznámila žalovanému, že jej faktúra je neuhradená a informovala ho o podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu. E-mailovou odpoveďou z 18.4.2019 žalovaný oznámil žalobkyni, že preverí vyúčtovanie jednotlivých položiek s tým, že ak bude vyúčtovanie v poriadku, faktúru žalovaný žalobkyni uhradí.

13. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie EÚ č. 1215/2012“) , ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

14. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „nariadenie Rím I č. 593/2008“), pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I č. 593/2008, bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť v krajine alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny. a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

16. Podľa čl. 15 nariadenia Rím I č. 593/2008, ak má osoba (ďalej len „veriteľ“) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (ďalej len „dlžník“) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa určuje, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.

17. Podľa § 1888 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník v znení neskorších predpisov platný na území Českej republiky (ďalej len „zákon č. 89/2012 Sb.“), kto dojedná s dlžníkom, že preberie jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak k tomu dá veriteľ súhlas pôvodnému dlžníkovi alebo osobe, ktorá dlh prevzala.

18. Podľa § 1889 zákona č. 89/2012 Sb. ak veriteľ k prevzatiu dlhu neprivolí, alebo odmietne k nemu dať súhlas, veriteľovi nevzniká voči osobe, ktorá dlh prevzala priame právo; osoba, ktorá dlh prevzala však má voči dlžníkovi povinnosť zariadiť, aby dlžník nemusel veriteľovi plniť. Takúto povinnosť má voči dlžníkovi i ten, kto sa mu zaviaže, že uskutoční plnenie jeho veriteľovi.

19. Podľa § 1890 zákona č. 89/2012 Sb., obsah záväzku sa prevzatím dlhu nemení. Osobe, ktorá dlh prevzala patria všetky námietky, ktoré mohol uplatniť pôvodný dlžník. Prevzatie dlhu sa nedotýka ani vedľajších práv spojených s pohľadávkou.

20. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 177/1996 Sb. o odmenách advokátov a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 177/1996 Sb.), ak je dojednaná zmluvná odmena podľa počtu hodín alebo iných časových jednotiek (ďalej len "časová odmena"), náleží dohodnutá sadzba časovej odmeny za každú začatú časovú jednotku, ak nie je dohodnuté inak. Na požiadanie klienta je advokát povinný pri vyúčtovaní odmeny advokáta predložiť klientovi časovou špecifikáciu poskytnutých právnych služieb.

21. Podľa § 4 ods. 2 vyhlášky č. 177/1996 Sb. ak advokát v zmluve o časovej odmene prevedie odhad jej celkovej výšky, je povinný vopred písomne upozorniť klienta na podstatné prekročenie pôvodne odhadnutej výšky odmeny advokáta; inak sa nemôže domáhať zaplatenia tej časti odmeny advokáta, o ktorú bol pôvodný odhad jej výšky prekročený.

22. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že mu podľa čl. 4 nariadenia EÚ č. 1215/2012 patrí právomoc rozhodovať spor medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže žalovaný má bydlisko/sídlo na území Slovenskej republiky. Žaloba podaná voči žalovanému patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky a vzhľadom na sídlo žalovaného (E. XXXX, XXX XX P.) po postúpení veci Okresným súdom Banská Bystrica svedčí miestna príslušnosť tunajšiemu súdu.

23. Z medzi stranami nesporných skutkových tvrdení ako aj vo veci na návrh strán vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetom mandantkám poskytovaných právnych služieb žalobkyňou bolo ich zastupovanie v pracovnoprávnom spore pred súdmi so sídlom v Českej republike, teda ich pôvodný pracovnoprávny spor bol nepochybne viazaný k právnym vzťahom vzniknutým na území Českej republiky, konkrétne k mestu Ostrava. Aj v prípade ak by mandantky neboli v postavení spotrebiteliek, ich právny vzťah so žalobkyňou by sa v zmysle čl. 4 ods. 1 písm. b) nariadenie Rím I č. 593/2008 nepochybne spravoval právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb (t. j. žalobkyne), teda v danom prípade právnym poriadkom Českej republiky. Z obsahu právneho vzťahu medzi žalobkyňou pôsobiacou pri výkone predmetu svojej podnikateľskej činnosti a mandantkami ako fyzickými osobami v oblasti týkajúcej sa mimo ich výkonu povolania (resp. predmetu činnosti) je zrejmé, že žalobkyňa poskytovala právne služby mandantkám ako spotrebiteľkám a ich právny vzťah bol spotrebiteľský. Žalovaný v konaní nenamietal, že by mandantky mali obvyklý pobyt mimo územia Českej republiky, preto podľa názoru súdu nie je v danom prípade sporu o tom, že právny vzťah žalobkyne a mandantiek založený medzi stranami mandátnou zmluvou sa v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I č. 593/2008 riadi právnym poriadkom Českej republiky. Medzi stranami bolo nesporné, že v tomto spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu žalobkyňa poskytovala svoje právne služby a súčasne mandantkám prináležala povinnosť zaplatiť za tieto služby dohodnutú odplatu, a ak táto nebola dohodnutá, potom odplatu v zmysle ustanovení § 6 vyhlášky č. 177/1996 Sb. Z predloženej e-mailovej komunikácie vyplýva, že žalobkyňa sa po prijatí mandátu od mandantiek dohodla so žalovaným na zaplatení odmeny za následne (v budúcnosti) žalobkyňou vykonané právne služby v prospech mandantiek. Pre určenie rozhodného práva pre tento záväzok žalovaného podľa názoru súdu na prípad dopadá aj čl. 15 nariadenia Rím I č. 593/2008, podľa ktorého sa povinnosť tretej osoby (v danom prípade žalovaného) uspokojiť veriteľa (v danom prípade žalobkyňu) spravuje právnym poriadkom určeným aj so zreteľom na to, či a do akej miery si tretia osoba (žalovaný) môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah. Porovnaním citovaných ustanovení právneho poriadku českej republiky týkajúcej sa inštitútu prevzatia dlhu a úpravy obsiahnutej v a nasl. platného na území Slovenskej republiky súd nezistil žiadne podstatné rozdiely ohľadne rozsahu práv tretej osoby a ich uplatneniu voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravoval vzťah medzi žalobkyňou a mandantkami. Na základe žalobkyňou tvrdených skutkových okolností (ktoré sú v tomto ohľade medzi stranami v podstate nesporné) vychádzajúc z opísaných úvah súd dospel k záveru o aplikovateľnosti vyššie citovaných ustanovení právneho poriadku Českej republiky na pôvodný právny vzťah žalobkyne a mandantiek a následne rovnako aj na z tohto vzťahu odvodený právny vzťah žalobkyne voči žalovanému, založeného podľa názoru súdu konkludentnou dohodou mandantiek so žalovaným a súhlasom žalobkyne o prebratí záväzku na zaplatenie odplaty za žalobkyňou poskytnuté právne služby namiesto mandantiek.

24. V danom prípade má teda súd z vykonaného dokazovania za to, že žalovaný s výslovným súhlasom žalobkyne (e-mail z 10.3.2017) v zmysle § 1888 zákona č. 89/2012 Sb. prevzal povinnosť mandantiek zaplatiť odplatu za právne služby poskytnuté im žalobkyňou. Svojím obsahom išlo o prevzatie budúceho dlhu (dlh v čase učinenia relevantných prejavov vôle žalobkyne, žalovaného a mandantiek v skutočnosti ešte neexistoval), ale tento záväzok súd vyhodnotil ako dostatočne určitý, nakoľko vzájomná dohoda vymedzovala ako právny dôvod budúceho dlhu (odplata za poskytnuté právne služby), tak aj osoby dlžníkov, ktorými boli mandantky. Uvedenie jeho konkrétnej hodnoty nie je v zmysle ustanovení zákona č. 89/2012 Sb. vyžadované. Prevzatie takéhoto dlhu z okruhu záväzkov, vo vzťahu ku ktorým môže dôjsť k zmene v osobe dlžníka právny poriadok nevylučuje, preto aj takéto prevzatie dlhu bolo podľa názoru súdu možné. Pre právne posúdenie dôvodnosti nároku je však významné, že obsah záväzku sa prevzatím dlhu nemení ( zákona č. 89/2012 Sb.). Samotné prevzatie dlhu totiž vedie len k zmene v osobe dlžníka, nie však k obsahovej zmene záväzku, čo vyplýva aj zo štrukturálneho začlenenia ustanovení o prevzatí dlhu v zákone č. 89/2012 Sb. (rovnako ako v platnom na území Slovenskej republiky). Teda prevzatím dlhu žalovaným nemohlo dôjsť k zmene záväzku žalobkyne poskytovať právne služby mandantkám podľa obsahu ich vzájomnej dohody a to za cenu, ktorá mohla byť dohodnutá len medzi žalobkyňou a ich mandantkami. Podľa názoru súdu nemohlo prevzatím dlhu dôjsť ani k zmene spotrebiteľského vzťahu na vzťah obchodnoprávny a to bez ohľadu na to, že žalovaný je podnikateľom. Záväzok zaplatiť žalobkyni odplatu za právne služby poskytnuté mandantkám totiž žalovanému nevznikol z obchodného styku so žalobkyňou. Uvedené má však v okolnostiach prípadu len akademický význam, keďže pre právne posúdenie hmotnoprávneho nároku nie je tento aspekt vôbec relevantný. Právna argumentácia žalovaného o tom, že výška odplaty za poskytované právne služby nemohla byť dohodnutá medzi ním a žalobkyňou, ale mohla byť dohodnutá len medzi žalobkyňou a mandantkami je podľa názoru súdu správna. Pokiaľ žalobkyňa nepreukázala, že sa s mandantkami dohodla na úhrade časovej odmeny za ňou realizované úkony právne služby (táto skutočnosť bola medzi stranami sporná, keďže žalovaný ju od počiatku popieral), nebolo možné, aby súd žalobkyni priznal odplatu za ňou vykonané úkony podľa tejto časovej (hodinovej) sadzby. Žiadna dohoda medzi žalobkyňou a mandantkami o nároku na hodinovú odmenu v konaní preukázaná nebola (takýto dôkaz žalobkyňou nebol produkovaný), rovnako nebolo žalobkyňou tvrdené a ani preukazované, že by žalobkyňa svoje mandantky upozorňovala na podstatné prekročenie pôvodne odhadnutej výšky odmeny advokáta v zmysle vyhlášky č. 177/1996 Sb. Žalobkyňa preukázala len doručenie odhadu výšky odmeny na predsúdne konanie vo výške 15.000,- CZK a na súdne konanie v sume 15.000,- CZK až 20.000,- CZK, a aj to len žalovanému, nie však svojim mandantkám. Aj keby súd akceptoval dohodu zmluvných strán na časovej sadzbe za uskutočnené právne úkony (čo vo vzťahu k mandantkám žalobkyne preukázané vôbec nebolo), bez upozornenia na podstatné prekročenie tohto odhadu sa advokát nemôže domáhať zaplatenia tej časti odmeny advokáta, o ktorú bol pôvodný odhad jej výšky prekročený ( vyhlášky č. 177/1996 Sb.).

25. Žalovaný ďalej vo svojom odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že úhradami vykonanými pre žalobcu zaplatil za všetky služby poskytnuté žalobkyňou a nie je povinný žalobkyni zaplatiť už akúkoľvek inú sumu. Z dokazovania vyplýva, že žalobca v súvislosti s právnymi službami poskytnutými žalobkyňou mandantkám uhradil faktúru č. 17016 z 20.3.2017 v sume 15.000,- CZK, faktúru č. 17032 z 29.5.2017 v sume 60.000,- CZK (táto suma prekračuje aj pôvodne odhadovaný náklad rizika súdneho sporu v správe žalobkyne z 10.3.2017), ďalej faktúru č. 17054 z 31.8.2017 v sume 12.000,- CZK, faktúru č. 18040 zo 6.6.2018 v sume 3.200,- Eur a faktúru č. 18067 zo 14.8.2018 v sume 440,- Eur. Žalovaný za právny služby poskytnuté žalobkyňou teda nesporne uhradil sumu 6.925,10 Eur (v prepočte sumu okolo 185.000,- CZK). Žalobkyňa oboznámená s argumentáciou žalovaného uvedeného v jeho odpore proti platobnému rozkazu však vo svojej replike z 1.11.2019 neopísala podstatné skutočnosti pre posúdenie rozsahu a druhu mandantkám poskytnutých právnych služieb (v tomto smere teda v dostatočnej miere neprodukovala substancované tvrdenia na preukázanie nároku na zaplatenie sumy 1.100,- Eur) a k podanej replike nepredložila ani žiadne dôkazy o vykonaní týchto úkonov (okrem mandantkami neosvedčeného vyúčtovania úkonov, ktoré mali byť realizované v období od 2.8.2018 do 20.1.2019). Takto postupovala napriek tomu, že je riadne právne zastúpená advokátom a aj sama vykonáva činnosť advokátky. Tým žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností ani dôkazné bremeno ohľadne prípadného nároku na zaplatenie odmeny za ňou poskytnuté úkony právnej služby na základe tarify určenej podľa § 6 a nasl. vyhlášky č. 177/1996 Sb. Keďže dohoda medzi žalobkyňou a mandantkami o záväzku na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa hodinovej tarify preukázaná nebola, žalovaný by v prípade preukázania rozhodujúcich skutočností mohol byť zaviazaný na jej zaplatenie

vzhľadom na ním potvrdené prevzatie dlhu za služby poskytnuté pre mandantky z právneho titulu opierajúceho sa o § 6 a nasl. vyhlášky č. 177/1996 Sb., k čomu však v danom prípade z jej strany nedošlo. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaným uhradené faktúry predchádzali úkonom, ktoré mali byť realizované v období od 2.8.2018 do 20.1.2019, keďže realizovanými úhradami mohla byť predplatená odmena podľa § 6 vyhlášky za v skutočnosti neskoršie vykonané úkony právnej služby podľa sadzieb vychádzajúcich z tarifnej hodnoty veci. Skutočnosť, že žalovaný pri ním skôr vykonaných úhradách vyúčtovanú odmenu nepreveroval a učinil tak až v súvislosti s faktúrou č. 19006 z 28.2.2019 nemá reálny potenciál zmeniť záver súdu, že obsahom zmluvného záväzku žalobkyne poskytovať právne služby mandantkám nebola dohoda o časovej (hodinovej) odmene za úkony advokátky a preto dlh založený na takejto neexistujúcej (nepreukázanej) dohode nemohol byť ani predmetom jeho prevzatia žalovaným.

26. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že v zmysle súd vychádza zo skutkového stavu zisteného len zo stranami navrhnutých dôkazov. Pretože v danom prípade žalobkyňou navrhnuté dôkazy nepreukázali danosť vecnej pasívnej legitimácie žalovaného na zaplatenie ňou uplatneného nároku, súd žalobu na zaplatenie žalovanej sumy v celosti zamietol.

27. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia a , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Výrok o trovách konania vychádza zo záveru, že žalovaný bol úspešný v rozsahu 100% a keďže si nárokoval náhradu trov konania v podaní doručenom 4.2.2020 (tieto môžu podľa spisu pozostávať aj len z vynaloženého poštovného), súd tento nárok voči žalobkyni celom rozsahu priznal.

28. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný ( ). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde (, ).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ) je treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku nie je prípustné ( ).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti ( ).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane ( ).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane ( ).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť ( ). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.