Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-11-2023.pdf
PDF · 120.46 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/11/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: I.. I. Š., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Y. XXXXX/X, H., proti žalovanému: X. R., G..M..B.., V.: XX XXX XXX, T. W.Y. XXXX/X, H., zast. N.. Ľ. G., advokátom so sídlom Š. T.. X, H., o zaplatenie 923,24 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 09.03.2022, č. k. 22C/48/2020-159 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06.04.2022, č. k. 22C/48/2020-168, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 39 eur (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 274,48 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 40,54 % (výrok III). Vo výroku IV. konštatoval, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 262 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, § 51, § 52, § 451, § 457 a § 489 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil čiastočnou dôvodnosťou žalovaného nároku. Úvodom sa zaoberal otázkou režimu, ktorým sa riadi medzi stranami dňa 13.04.2018 uzatvorená zmluva č. XX/XXXX o poskytovaní starostlivosti o dieťa. Konštatoval, že v predmetnej zmluve sa síce uvádza, že uzatvorená mala byť podľa § 269 ods. 2 OBZ, avšak zo zvyšných jej ustanovení nevyplýva, že by sa zmluvné strany dohodli na aplikácii OBZ v zmysle § 262 OBZ. Uviedol, že podmienkou voľby režimu podľa OBZ je písomná forma takejto dohody a len samotný odkaz na ustanovenia OBZ v úvodnej časti zmluvy podľa prvoinštančného súdu nenahrádza písomnú dohodu strán sporu o voľbe práva (Obchodného zákonníka) na vzťahy vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy, keď ani zo zvyšnej časti zmluvy nemožno usúdiť úmysel aplikovať na ich vzťah režim OBZ. Zároveň dodal, že uzatvorená zmluva má povahu zmluvy spotrebiteľskej podľa § 52 OZ, keď žalovaný zmluvu uzatváral v rámci svojho podnikania a žalobca pri jej uzatváraní nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu na základe zmluvy č. XX/XXXX zo dňa 13.04.2018 o poskytovaní starostlivosti o dieťa, obsahom ktorého bolo zo strany žalovaného poskytovať starostlivosť o dieťa žalobcu v rozsahu zvoleného programu a zo strany žalobcu platiť za túto službu odmenu v mesačnej výške 395 eur mesačne. V dôsledku nepriaznivej epidemiologickej situácie spôsobenej šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 spôsobenej koronavírusom
SARS-CoV-2 v Bratislave žalovaný ešte pred vyhlásením núdzového stavu na základe uznesenia vlády č. 114/2020, ale už v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie v zmysle uznesenia vlády č. 111/2020, pristúpil k uzatvoreniu prevádzky v záujme ochrany zdravia detí a v konečnom dôsledku aj rodičov, a to dňa 12.03.2020. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalovaný týmto konaním neporušil svoje zmluvné povinnosti, nakoľko v danom prípade išlo o objektívne okolnosti, ktoré nemohol ovplyvniť a v marci 2020 o koronavíruse SARS-CoV-2 spôsobujúcom ochorenie COVID-19 existovali nedostatočné informácie, t. j. vedelo sa o tom, akým spôsobom sa šíri, avšak neboli zrejmé dôsledky tohto ochorenia, úmrtnosť na toto ochorenie a neexistovala v tom čase ani ochrana vo forme vakcinácie, preto väčšina ľudí pristupovala k tomuto ochoreniu veľmi zodpovedne a riadila sa pokynmi iných autorít (či už rozhodnutiami vlády, odporúčaniami hlavného hygienika či primátora hlavného mesta SR). Naviac počnúc dňom 16.03.2020 došlo na území SR k uzatvoreniu všetkých prevádzok jaslí, materských škôl, ako aj základných, stredných a vysokých škôl. S poukazom na spotrebiteľský charakter posudzovanej zmluvy, ako aj skutočnosť, že žalovaný prevádzkuje súkromné zariadenia materských škôl, a teda nemusel nevyhnutne v súlade s dohodou s primátorom Hlavného mesta SR Bratislava a jednotlivých starostov mestských častí pristúpiť k uzatvoreniu prevádzky ešte pred vyhlásením núdzového stavu na území celej SR, dospel prvoinštančný súd k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie pomernej časti odmeny za 2 pracovné dni, za ktoré žalovaný už neposkytoval žalobcovi služby, t. j. 12.03.2020 a 13.03.2020 v sume 35,90 eura (395 eur: 22 pracovných dní v marci 2020 = 17,95 eura x 2 pracovné dni). Uzavrel, že na zvyšok odmeny žalobca s poukazom na ust. čl. IV. bod 1. zmluvy nemá nárok. Ako dôvodný vyhodnotil nárok na zaplatenie sumy za služby, ktoré zo strany žalovaného neboli reálne poskytnuté, a to stravné a rozvoz dieťaťa za obdobie marec 2020 (od uzatvorenia) a apríl 2020- do ukončenia zmluvného vzťahu výpoveďou žalobcu, keďže tieto sú hradené nad rámec paušálne dohodnutej odmeny, pričom napr. stravné sa aj obvykle v prípade absencie dieťaťa zo strany žalovaného vracia. Pokiaľ ide o službu rozvoz v sume 60 eur, táto nie je viazaná na odmenu v zmysle čl. IV. bod 1. zmluvy, na ktorú má žalovaný nárok aj v prípade, ak služba nie je poskytnutá z iného dôvodu, ako z dôvodu na strane poskytovateľa, keďže táto bola medzi stranami sporu dohodnutá len ústne. Žalobcovi tak priznal nárok na vrátenie rozvozu za apríl 2020 v sume 60 eur, stravné v apríli 2020 v sume 78 eur, stravné v marci 2020 v sume 62,40 eura a za rozvoz sumu 38,18 eura. Pri určení výšky stravného súd vychádzal zo sumy určenej žalobcom, ktorá korešpondovala so sumou určenou vo faktúre č. XXXXXXXX vystavenej žalovaným. Rozvoz za obdobie apríl 2020 predstavuje sumu paušálneho poplatku v sume 60 eur vychádzajúc zo sumy určenej žalovaným vo faktúre č. XXXXXXXX korešpondujúcej so žalobou uplatneným nárokom. Napokon pomernú časť rozvozu za obdobie 03/2020 v sume 38,18 eura určil nasledovne: 60 eur: 22 pracovných dní x 14 dní uzatvorenia. Zhrnúc uvedené žalobcovi priznal nárok na vrátenie sumy 274,48 eura za žalovaným neposkytnuté služby (pomerná časť odmeny za 03/2020 vo výške 35,90 eura + rozvoz 03/2020 v sume 38,18 eura + stravné 03/2020 vo výške 62,40 eura + rozvoz 04/2020 v sume 60 eur + stravné 04/2020 v sume 78 eur).
3. V časti, v ktorej nepovažoval nárok za dôvodný poukázal na ust. čl. IV. bod 1. zmluvy č. 25/2018, podľa ktorého na odmenu má poskytovateľ nárok aj v prípade, ak dieťaťu nie je poskytovaná starostlivosť, a to z iného dôvodu, ako na strane poskytovateľa. Vyhodnotil, že v danom prípade nastali objektívne okolnosti v dôsledku šírenia ochorenia COVID-19 spôsobeného koronavírusom SARS-CoV-2, pre ktoré bolo nevyhnutné uzatvoriť prevádzku materskej školy poskytujúcej služby žalobcovi, resp. jeho synovi i v záujme ochrany jeho života a zdravia, ako aj v dôsledku nariadeného núdzového stavu. Jednalo sa o okolnosti, ktoré nenastali v dôsledku chyby poskytovateľa v starostlivosti a tieto nebolo možné predpokladať, avšak podľa názoru súdu s poukazom na snahu žalovaného naďalej aspoň čiastočne poskytovať starostlivosť formou on-line čítania rozprávok či sprístupnenia študijných materiálov pre rodičov a deti, žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie zvyšnej časti odmeny. Pokiaľ žalobca na pojednávaní tvrdil, že žalovanému nič nebránilo zorganizovať online- formou starostlivosť o deti v zmysle zmluvných podmienok v čase od 07:00 do 17:30, prvoinštančný súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Poukázal na to, že v čase vzniku pandemickej situácie na území SR a uzatvorenia prevádzky žalovaného mal syn žalobcu 3 roky a takmer 6 mesiacov, čo je vek, kedy si súd nedokáže predstaviť udržať stálu pozornosť zo strany maloletého dieťaťa v rozsahu 12 a pol hodiny v prípade, ak by žalovaný poskytoval starostlivosť u takéhoto dieťaťa celý čas len formou online. Trojročné dieťa si podľa neho vyžaduje neustály dozor zo strany dospelej osoby, čo s poukazom na vzniknutú objektívnu situáciu nedokázal žalovaný zabezpečiť. Napriek tomu podľa názoru prvoinštančného súdu, žalovaný urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby deti nestratili kontakt s učiteľkami materskej školy, preto urobili kompromis vo forme čítania rozprávok v čase obedného spánku a zároveň poskytovali rodičom detí edukačné materiály v záujme ich ďalšieho rozvoja. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 262 ods. 10 v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď zo žalovanej sumy 923,94 eura súd žalobcovi priznal sumu 274,48 eura, čo predstavuje úspech 29,73 %. Žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 39 eur s poukazom na predbežný právny názor súdu, nakoľko z obsahu súdneho spisu bolo zrejmé, že nárok v sume 39 eur titulom stravného za február 2020 bol žalobcovi vrátený v rámci vyúčtovania faktúry č. XXXXXXXX, čím v tejto časti zavinil zastavenie konania, čo súd pri rozhodovaní o trovách konania posúdil ako úspech žalovaného. Od úspechu žalovaného 70,27 % tak odrátal úspech žalobcu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v pomere čistého úspechu vo výške 40,54 %.
4. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06.04.2022, č. k. 22C/48/2020-168 súd prvej inštancie doplnil napadnutý rozsudok o ďalší výrok, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol. S odkazom na ust. § 225 CSP uviedol, že v rozsudku zo dňa 09.03.2022 opomenul osobitným výrokom rozhodnúť o zvyšnej časti istiny vo výške 610,46 eura, v ktorej vyhodnotil žalobu z dôvodov už uvedených za neopodstatnenú.
5. Proti zamietajúcemu výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 písm. e), f), g) a h) CSP odvolanie žalobca navrhujúc, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj sumu 884,24 eura za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania. Úvodom odvolania citoval znenie ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 4 písm. e), h), m), § 54 ods. 1 a 2 OZ. Poukázal na to, že dňa 10.03.2020 mu bolo žalovaným oznámené zatvorenie prevádzky žalovaného, v ktorom bola jeho synovi zabezpečovaná starostlivosť na základe zmluvy zo dňa 13.04.2018, č. 25/2018, od 12.03.2020, t. j. ešte pred celoplošným zatvorením prevádzok na celom území SR z dôvodu pandémie COVID-19, k čomu došlo až dňa 16.03.2020. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný nekonal na základe čl. IV. bod 1. zmluvy, podľa ktorého nárok na odmenu má aj vtedy, ak nie je dieťaťu poskytovaná starostlivosť z iného dôvodu ako na strane poskytovateľa. Z konania žalovaného je tak podľa neho zrejmé, že konal na základe vlastného rozhodnutia, nakoľko sa prevádzku rozhodol uzatvoriť už dňa 10.03.2020, a teda nerozhodol sa tak a nebol nútený tak učiniť na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo orgánov samosprávy. Žalobca nepopiera, že výskyt pandémie COVID-19 je mimo sféry možností žalovaného, avšak rozhodnutie zatvoriť jeho prevádzku bolo jeho vlastným rozhodnutím, keď nekonal na základe nariadenia či vyhlášky štátnych orgánov, najmä hlavného hygienika SR alebo nariadenia samosprávnych orgánov. Konal na základe vlastného rozhodnutia, a teda nie z dôvodov vis maior, ktorými sú v tomto prípade vyhlásenie núdzového stavu a rozhodnutie príslušného orgánu o celoplošnom zatvorením prevádzok. Ale aj v prípade uzatvorenia predškolského zariadenia na základe rozhodnutia štátneho orgánu neoprávňuje žalovaného obdŕžať odmenu za neposkytnuté služby na ťarchu spotrebiteľa služieb. Žalobca bol preto toho názoru, že žalovaný nemôže uplatniť čl. IV. bod 1 posledná veta, nakoľko zatvorenie jeho prevádzky a tým neplnenie si záväzkov zo zmluvy spôsobil vlastným rozhodnutím, a teda z dôvodov na strane poskytovateľa. Pokiaľ súd nepriznanie nároku vo výške 609,76 eura odôvodňoval aplikáciou čl. IV. bod 1. zmluvy uviedol, že z citovaného znenia môžu vzniknúť pochybnosti o výklade významu dôvodov iných ako na strane poskytovateľa, teda choroba dieťaťa, nakoľko poskytovateľ výslovne uvádza len chorobu dieťaťa. Vyslovil názor, že pri vzniknutých pochybnostiach by sa tieto mali vykladať v prospech spotrebiteľa a nie v jeho neprospech, ako to učinil prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Podporne v tejto súvislosti poukázal aj na znenie ust. § 54 ods. 1, 2 OZ. Ak aj teda vznikli pochybnosti o výklade dotknutého článku zmluvy, prvoinštančný súd mal podľa neho prihliadnuť na spotrebiteľský charakter zmluvy a vykladať sporné ustanovenia v prospech spotrebiteľa (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 19.06.2008, sp. zn. I. ÚS 243/2007). V ďalšom žalobca opätovne navrhol výsluch pani F. Š., nakoľko žalobca bez svojej viny nemohol tento prostriedok procesného útoku uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Návrh výsluchu p. Š. ako štatutárneho orgánu bol odôvodnený a nebol podľa jeho názoru v rozpore s hospodárnosťou konania, ako to tvrdil žalovaný a súd. Prvoinštančný súd síce vypočul vtedajšiu riaditeľku, p. M., žalobca je však toho názoru, že p. Š. disponovala väčším obnosom informácií o chode spoločnosti a participovala ako najvyšší orgán spoločnosti výraznou mierou na smerovaní spoločnosti a tiež na vtedajšom rozhodovaní o zatvorení prevádzky. Výsluch štatutárneho orgánu z dôvodu jeho komplexných znalostí o chode spoločnosti preto označil za kľúčový. Opätovne navrhol aj výsluch S. Y., ktorá bola vedúcou zamestnankyňou na prevádzke a mala výlučnú starostlivosť o maloleté deti. Pani Y. oznámila žalobcovi uzatvorenie prevádzky predškolského zariadenia. Nestotožnil sa tak s rozhodnutím prvoinštančného súdu nevypočuť označené svedkyne, a to aj z dôvodu charakteru sporu, kedy má súd prihliadať na slabšiu stranu v konaní. V sporoch s ochranou slabšej strany sa v štádiu dokazovania objavujú prvky vyšetrovacieho princípu, čo znamená, že súd by mal byť pri dokazovaní aktívnejší, ako je v klasických sporoch, napr.
najmä vykonať aj tie dôkazy, ktoré slabšia strana nenavrhla. Nevypočutím označených svedkýň zároveň nedošlo dostatočnému zisteniu skutkového stavu, keďže neboli vykonané dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uzavrel, že konanie žalovaného nie je v súlade s čl. IV. bodom 1. poslednou vetou zmluvy a nejde o dôvody iné ako na strane poskytovateľa alebo o dôvody vis maior, ale naopak o rozhodnutie zatvoriť prevádzku a neposkytovať zmluvne dohodnuté služby aj za sťažených podmienok bolo učinené výlučne na strane žalovaného a z jeho vôle, v dôsledku čoho žalovaný mal nemožnosť plnenia počas mimoriadnej situácie a je povinný uhradiť žalobcovi celú dlžnú sumu vo výške 884,24 eura.
6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, spravodlivý, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Prvoinštančný súd sa podľa neho dôsledne a dostatočne venoval dokazovaniu a skutkovému a právnemu posúdeniu veci, na základe čoho dospel k správnym záverom. Úvodom poukázal na to, že žalobca odvolaním napadol výroky II. a III. a nie výrok doplnený dopĺňacím rozsudkom, ktorým súd žalobu zamietol. Pokiaľ chcel dosiahnuť zmenu rozsudku, mal podľa neho napadnúť výrok V., a nie výrok, ktorým mu bolo čiastočne vyhovené. K veci samej viedol, že nespochybňuje rozhodnutie a odôvodnenie súdu, že prevádzku počas vyhlásenej mimoriadnej situácie na území SR uzavrel ešte pred vyhlásením núdzového stavu. V ods. 29. odôvodnenia prvoinštančný súd správne posúdil nárok žalobcu na vrátenie sumy za neposkytnuté služby zo strany žalovaného, keď uviedol, že uzatvorením prevádzky žalovaného ku dňu 12.03.2020 v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie v zmysle zák. č. 111/2020 žalovaný neporušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, nakoľko sa jednalo o objektívne okolnosti, ktoré nemohol ovplyvniť. Keďže bol však prevádzkovateľom súkromného školského zariadenia, nemusel svoju prevádzku nevyhnutne zatvoriť. K argumentácii žalobcu o spornosti toho, čo možno považovať za dôvody mimo sféry dispozície v zmysle čl. IV. bod 1. zmluvy uviedol, že s poukazom na časté ochorenia detí a rôzne nepredvídateľné prekážky na strane rodičov, ich detí alebo tretích osôb, bola zmluva dojednaná tak, že akékoľvek iné okolnosti, ktoré nemajú pôvod na strane poskytovateľa, nemajú a nemôžu mať za následok neplatenie odmeny. Nevymenovanie dôvodov mimo sféry dispozície žalovaného nemá vplyv na znenie ustanovenia (v zátvorke je uvedený len príklad eventuálnej situácie, nie taxatívny výpočet prekážok). Zdôraznil, že podnikateľská činnosť v súvislosti s prevádzkovaním zariadenia starostlivosti o dieťa nie je bežnou prevádzkou a má svoje špecifiká. Vzhľadom na skúsenosti a prax uzavrel žalovaný so žalobcom zmluvu, ktorá zohľadňovala riziko (spočívajúce v okolnostiach mimo sféry dispozície žalovaného), majúce za následok častú neprítomnosť detí v zariadení, a to či už z dôvodu choroby, dovoleniek, nepriaznivých poveternostných podmienok alebo iných dôvodov. Uvedené skutkové okolnosti sú prejavom vôle žalovaného aj žalobcu, tvoria súčasť zmluvy a sú obsiahnuté v čl. IV. bod 1. zmluvy pod slovným spojením „iný dôvod, ako dôvod na strane poskytovateľa“. Predmetné ustanovenie bolo pritom súčasťou zmluvy už pri jej podpise a bolo žalobcovi známe, nikdy ho nenamietal a zmluvu riadne uzavrel a správal sa podľa nej. Zmluva na strane žalobcu bola uzatvorená dobrovoľne, nie v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a po celý čas poskytovania starostlivosti o dieťa si bol žalobca vedomý vyššie uvedeného ustanovenia zmluvy, ktoré nebolo sporné, a ktorému strany v ktoromkoľvek momente trvania zmluvy rozumeli a riadili sa ním. Okolnosti nespôsobené žalovaným, nachádzajúce sa mimo sféry dispozície žalovaného, nikdy neboli podkladom pre odpustenie alebo zníženie odmeny. Pokiaľ žalobca tvrdil, že sa nejednalo o dôvody vis maior uviedol, že v marci 2020 boli v bratislavskom kraji uzatvorené všetky školské a predškolské zariadenia a následne bol na celom území SR vyhlásený núdzový stav vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazlivej choroby COVID-19. Uzatvorenie predškolských zariadení je tak okolnosťou mimo sféry dispozície žalovaného, t. j. žalovaný mimoriadnu situáciu nespôsobil a súčasne ju nemohol predvídať, odvrátiť alebo prekonať ani pri najlepšej možnej opatrnosti, čo zodpovedá zákonnej definícii slovného spojenia vis maior. Aj napriek mimoriadnej situácii poskytoval do maximálnej možnej miery služby online formou. V ďalšom skutkové a právne zistenia prvoinštančného súdu uvedené v ods. 28.- 37. odôvodnenia označil za vecne správne a riadne preukázané. Stotožnil sa aj s názorom prvoinštančného súdu o neúčelnosti a nehospodárnosti výsluchu svedkyne F. Š.. Vo vzťahu k dôkaznej aktivite súdu v sporoch s ochranou slabšej strany sporu, na ktorú poukazoval v odvolaní žalobca, uviedol, že v zmysle § 295 CSP súd môže, ale nemusí z úradnej povinnosti obstarať, zabezpečiť a vykonať aj tie dôkazy, ktoré slabšia strana nenavrhla, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade označené výsluchy prvoinštančný súd nevykonal, nakoľko ich nepovažoval za potrebné pre zistenie skutkového stavu, čo označil aj za v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Žalobcom navrhnuté dôkazy naviac neboli spôsobilé preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré v danej veci predstavovali skôr otázku právneho posúdenia ust. čl. IV. bod 1. zmluvy v súvzťažnosti s okolnosťami súvisiacimi so zatvorením prevádzky žalovaného. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť.
7. Žalobca v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.
8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia a vec správne právne posúdil. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a subjektívna nespokojnosť žalobcu s rozhodnutím nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolací súd dopĺňa nižšie uvedené.
9. V prejednávanej veci si žalobca podanou žalobou voči žalovanému uplatnil nárok na vrátenie platieb uhradených žalobcom za poskytovanie starostlivosti o dieťa, rozvoz a stravné v mesiacoch marec a apríl 2020 na základe Zmluvy č. XX/XXXX o poskytovaní starostlivosti o dieťa (ďalej len „zmluva“). Súd prvej inštancie správne klasifikoval predmetnú inominátnu zmluvu ako spotrebiteľskú, v dôsledku čoho ju podriadil aj pod režim ust. § 52 a nasl. OZ. Nakoniec spotrebiteľskej právnej ochrany sa dovolával aj samotný žalobca a žalovaný jeho spotrebiteľské postavenie nesporoval. Jeho úlohou bolo v konaní posúdiť, či vykonaným dokazovaním zistené konanie žalovaného, ktorý v dôsledku nepriaznivej epidemiologickej situácie na území SR spôsobenej šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie v zmysle uznesenia vlády č. 111/2020 pristúpil už dňa 12.03.2020 k uzatvoreniu prevádzky predškolského zariadenia, v ktorom mala byť poskytovaná starostlivosť o dieťa žalobcu, vznikol žalobcovi podľa čl. IV. zmluvy nárok na vrátenie odmeny za poskytovanie starostlivosti o dieťa, stravného a platieb za rozvoz za vymedzené obdobie. S prihliadnutím na obsah zmluvného dojednania v čl. IV. ods. 1 zmluvy, v zmysle ktorého poskytovateľ má nárok na odmenu aj v prípade, ak dieťaťu nie je poskytovaná starostlivosť z iného dôvodu, ako dôvodu na strane poskytovateľa, sa odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok na vrátenie odmeny za dôvodný len v rozsahu dvoch pracovných dní (12.03. a 13.03.2020), keď povinnosť uzatvoriť súkromné predškolské zariadenie žalovanému vznikla až na základe uznesenia vlády č. 114/2020, ktorým bol vyhlásený núdzový stav, t. j. od 16.03.2020. Pokiaľ bez ohľadu na mimoriadne okolnosti žalovaný pristúpil k uzatvoreniu prevádzky na základe individuálneho rozhodnutia pred uvedeným dátumom, nemá v zmysle čl. IV. bod 1. zmluvy nárok na odmenu za poskytovanie starostlivosti o dieťa, rovnako tak ani za nespotrebované náklady za stravné a rozvoz. Za zvyšnú časť mesiaca marec a apríl (16.03.2020-30.04.2020) nevznikol žalobcovi v zmysle predmetného zmluvného dojednania nárok na vrátenie už uhradenej odmeny za poskytovanie služieb starostlivosti o dieťa, len nárok na vrátenie uhradených platieb za neposkytnuté služby stravné a rozvoz, ktorý nebol odvolaním napadnutý. Celkom správne súd prvej inštancie dôvodil tým, že po 16.03.2020 žalovanému bránili v prevádzkovaní predškolského zariadenia objektívne a ním nezavinené okolnosti, ktoré podľa čl. IV. bod 1. zmluvy nepredstavujú dôvod na strane poskytovateľa. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca nezatvoril prevádzku svojvoľne, ale na základe vyhláseného núdzového stavu v dôsledku šírenia nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 spôsobenej koronavírusom SARS-CoV-2 a vládou prijímaných opatrení za účelom ochrany verejného zdravia. Jedná sa o objektívne a ním nezavinené skutočnosti, ktorým nebolo v jeho silách možné predísť ani ich minimalizovať, a ktoré sa vzťahovali v danom čase a mieste po 16.03.2020 na všetkých prevádzkovateľov predškolských a školských zariadení. Vzhľadom na dojednaný obsah zmluvných povinností (povinnosť poskytnúť starostlivosť o dieťa v priestoroch detského X. R., K. XX) sa odvolaciemu súdu javí ako irelevantná akákoľvek argumentácia strán o možnosti poskytovania služieb on-line formou. Je potrebné si uvedomiť, že sa jedná o predškolské zariadenie, ktorého cieľom bolo zabezpečiť plnohodnotnú a osobnú starostlivosť o dieťa predškolského veku, ktorú nemožno nahradiť on-line formou v domácom prostredí, a to jednak vzhľadom na potreby maloletého dieťaťa v predškolskom veku, jeho gramotnosť, sebaobslužnosť, pozornosť a sústavný dozor zo strany dospelej osoby. Nemenej dôležitou skutočnosťou je to, že možnosť takéhoto náhradného plnenia nebola v prípade vis maior zmluvne stranami kontrahovaná. Argumentácia žalobcu sa s ohľadom na uvedené v tomto smere javí ako účelová.
10. Žalobca celkom nesprávne a bez opory v zmluvných dojednaniach argumentuje tým, že žalovanému by nevznikol nárok na odmenu za poskytnuté služby ani v prípade rozhodnutia štátneho orgánu o zatvorení prevádzky predškolského zariadenia, čo odôvodňuje spotrebiteľským charakterom zmluvy. Odvolací súd je toho názoru, že je potrebné rozlíšiť príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím štátneho orgánu o uzatvorení predškolského zariadenia a konaním/nekonaním žalovaného ako jeho prevádzkovateľa, čo zodpovedá zneniu čl. IV. bod 1. zmluvy. Pokiaľ by k zatvoreniu prevádzky žalovaného došlo napr. z rozhodnutia hlavného hygienika pre zistené nedostatky v prevádzkovej činnosti žalovaného, nepochybne by žalovanému podľa čl. IV. bod 1. zmluvy neprináležal nárok na odmenu za poskytovanie služieb v predškolskom zariadení. V uvedenom prípade však na strane žalovaného nedošlo k žiadnemu pochybeniu, či nedostatkom, pre ktoré by došlo k uzatvoreniu jeho prevádzky, t. j. svojim správaním nedal príčinu ani dôvod pre neposkytovanie starostlivosti o deti maloleté deti v jeho zariadení. Nemožno sa v tejto súvislosti stotožniť ani s námietkou žalobcu, v ktorej poukazoval na pochybnosti o výklade zmluvne použitého pojmu z iného dôvodu, ako na strane poskytovateľa (čl. IV. bod 1. zmluvy). Odvolací súd je toho názoru, že predmetná formulácia nie je zmätočná, neurčitá a vzbudzujúca pochybnosti o jeho obsahu, a preto nemožno vo veci aplikovať ust. § 54 ods. 2 OZ. Pokiaľ žalobca túto zmätočnosť odôvodňuje tým, že poskytovateľ výslovne v tejto súvislosti uvádza len chorobu dieťaťa je potrebné uviesť, že sa nejedná o taxatívny výpočet dôvodov, ale len o v zátvorke menovite uvedený príklad. V prejednávanej veci bol prvoinštančným súdom vykonaným dokazovaním bezpečne ustálený skutkový záver, že k uzatvoreniu súkromného predškolského nedošlo z dôvodov na strane žalovaného, ale pre tzv. vis maior. Skutočnosť, že sa jednalo o nepredvídateľnú situáciu, ktorá sa dotkla obyvateľov mnohých krajín, a ktorá nebola medzi sporovými stranami zmluvne ošetrená, nemôže viesť v zmysle čl. IV. bod 1. zmluvy k záveru, že žalovaný si z dôvodov na jeho strane neplnil zmluvné povinnosti. Rovnako s ohľadom na skutočnosť, že sa jednalo nepredvídateľnú pandemickú situáciu veľkých rozmerov spôsobenú v tom čase nepoznaným vírusom s neznámou úmrtnosťou, nemožno dospieť ani k záveru o zneužití dominantného postavenia žalovaného ako dodávateľa vo vzájomnom vzťahu založenom zmluvou č. 25/2018 na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Posudzované okolnosti sa netýkajú a nemajú pôvod v spotrebiteľských atribútoch zmluvného vzťahu a nie sú výrazom svojvôle žalovaného či zneužitia vzniknutej situácie.
11. Odvolací súd len okrajovo poukazuje aj na výnimočnosť a naliehavosť situácie, ktorá nastala v posudzovanom období (marec, apríl 2020), a ktorá sa dotkla bez výnimky fyzických a právnických osôb nielen na území Slovenska. Jednalo sa o začiatok svetovej pandémie, kedy neboli dostatočné poznatky o tom, o aký druh vírusu sa jedná, ako sa šíri, ako sa mu brániť, ako sa ochorenie ním spôsobené prejavuje, aká je mortalita po nakazení a pod. Práve z týchto dôvodov a v záujme ochrany najvyšších ľudských hodnôt (život a zdravie) je potrebné posudzovať nielen preventívne konanie štátnych orgánov, ale aj konanie jednotlivcov. Bez ohľadu na nepredvídateľnosť rozmerov pandemickej situácie je zrejmé, že okrem subjektívnych faktorov môže mať závažný vplyv na plnenie záväzkových vzťahov aj tzv. vyššia moc (lat. vis maior) ako subjektívne nezavinené, nepredvídateľné a neodvrátiteľné okolnosti vonkajšieho sveta (napr. prírodné katastrofy, vojnové konflikty, pandemické situácie). Možnosť ich existencie možno označiť za notorietu (pozn. súdu čoho dôsledkom je napr. aj pomerne časté poskytovanie ochrany pred nimi formou poistenia majetku) a aj s poukazom na všeobecnú preventívnu povinnosť (§ 415 OZ) a povinnosť účastníkov zmluvných vzťahov dbať na to, aby sa pri ich úprave odstránilo všetko, čo by pro futuro mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), je vždy vhodné na následky s tým spojené pamätať aj pri dojednávaní zmluvných kontraktov.
12. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nevykonanie dokazovania výsluchom žalovaného - jeho štatutárnej zástupkyne a svedkyne Y. (vedúca prevádzky daného predškolského zariadenia) a s tým spojené nedostatočné zistenie skutkového stavu, odvolací súd zdieľa názor prvoinštančného súdu, že vykonanie tohto dokazovania nebolo pre rozhodnutie veci potrebné a nezodpovedalo by zásade procesnej ekonómie a hospodárnosti konania. Žalobca na odôvodnenie týchto dôkazných prostriedkov neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktorých preukázanie by mohlo ovplyvniť meritórne rozhodnutie. Dokazovanie má pritom viesť k preukázaniu tvrdených skutočností, nie pátraniu po nich, čo platí aj v spotrebiteľských sporoch, v ktorých je dôkazná aktivita súdu zákonodarcom modifikovaná. Fakultatívne formulovaná možnosť súdu v spotrebiteľskom spore vykonať dôkazy aj bez návrhu spotrebiteľa je zákonodarcom obmedzená výlučne na dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade však aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom označené dôkazy vôbec nebolo možné hodnotiť ako kľúčové a tieto by viedli k predĺženiu konania a neefektívnemu vzniku ďalších trov, keď vykonaným dokazovaním bol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý naviac nebol
medzi stranami sporný (okamih uzatvorenia predškolského zariadenia, vyhlásenia núdzového stavu a generálnej povinnosti uzatvorenia všetkých školských a predškolských zariadení). Sporným, ako správne poukazuje žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, bolo substancovanie týchto okolností pod čl. IV. bod 1. zmluvy. Súd prvej inštancie nakoniec vyhodnotil uzatvorenie prevádzky predškolského zariadenia žalovaným pred 16.03.2020 ako ním zavinený dôvod neposkytovania zmluvne dohodnutých služieb, a aj z toho pohľadu sú celkom irelevantné okolnosti týkajúce sa rozhodovania o uzatvorení prevádzky a o fungovaní spoločnosti žalovaného.
13. Záverom k námietke žalovaného prezentovanej vo vyjadrení k odvolaniu, v ktorejpoukazoval na to, že žalobca v odvolaní označil nesprávny výrok, ktorý odvolaním napadol (II. a III.), odvolací súd poukazuje, že táto nesprávnosť nemá vplyv na odvolací prieskum, nakoľko z obsahu podaného odvolania, ako aj z odvolacieho návrhu, ktoré sú z pohľadu § 124 ods. 1 CSP rozhodujúce, je nepochybné, že žalobca odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie, v časti, v ktorej mu nebolo vyhovené. Formálne pochybenie pri číselnom označení výrokov napadnutých odvolaním (výrok, ktorým súd žalobe sčasti vyhovel), ktoré mohlo mať súvislosť aj s dodatočne odstráneným pochybením prvoinštančného súdu, ktorý v napadnutom rozsudku pôvodne opomenul výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, tak nemôže mať za následok sankciu v podobe meritórneho neprejednania odvolania (§ 386 CSP).
14. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd prvoinštančný rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).