Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/166/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: U. B., s miestom podnikania R. XXX/XX, XXX XX A. A., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: J. T.. R. Q., s.r.o., so sídlom U. XX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: N. D. P., so sídlom C.. XX, XXX XX Q., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102005091/2019 zo dňa 21. augusta 2019 a rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 101410055/2019 zo dňa 10. júna 2019, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 23.09.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí uvedených v záhlaví a ich zrušenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný rozhodnutím č. 102005091/2019 zo dňa 21.08.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 516,60 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.

2. Podľa názoru žalobcu Daňový úrad Trenčín vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Trenčín oddlžený. Na danú vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 166b ods. 1 písm. d) a § 166a ods.1 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ,,ZKR“). Záver žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že u žalobcu nemalo dôjsť k oddlženiu preto považuje žalobca za absurdný. Podotkol, že žalovaný akoby vo svojej argumentácii nepostrehol zmenu právnej úpravy platnej a účinnej od 01.03.2017, kedy sa zmenou , a to novelou č. úplne zmenil inštitút oddlženia. Podľa aktuálnej právnej úpravy sa o oddlžení rozhoduje už na začiatku, a to v samostatnom uznesení o vyhlásení konkurzu, vo výroku č. IV, pričom následné zrušenie konkurzu, už nemá na účinky oddlženia dlžníka žiadny vplyv. Uvedené je hlavným rozdielom oproti predošlej právnej úpravy, podľa ktorej zrejme postupoval žalovaný, kedy sa o oddlžení rozhodovalo až po skončení konkurzu, pričom podľa starej právnej úpravy nemohol súd o oddlžení rozhodnúť, ak konkurz bol ukončený preto, že majetok dlžníka nepostačoval ani na úhradu pohľadávok proti podstate. S ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie za porušenie povinnosti za obdobie 2.

štvrťroka 2014, t. j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, je podľa žalobcu vyrubený úrok z omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné na základe uvedeného vyrubiť a ani ďalej vymáhať.

3. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie k za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 dňa 25.07.2014, v ktorom priznal daňovú povinnosť v sume 893,99 €, ktorú bol povinný v tejto lehote aj uhradiť. Žalobca daňovú povinnosť v sume 964,42 € neuhradil, a preto správca dane rozhodnutím č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 518,60 €. Správca dane je povinný vyrubovať sankcie, ak sú na to zákonom stanovené dôvody. Ak daňový dlžník je fyzická osoba, aj po vyhlásení, resp. zrušení konkurzu, zodpovedá za neuhradenie daňového nedoplatku, aj sankcie. Správca dane pri vyrubení úrokov z omeškania postupoval v zmysle ustanovenia , Daňového poriadku, t. j. vyrubil úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa uhradenia daňovej povinnosti, resp. v danom prípade za štyri roky omeškania s platbou. Daňový poriadok v ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania po zrušení konkurzu u daňového subjektu neobmedzuje, pričom takého obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

4. Žalovaný zdôraznil, že v prípade žalobcu je podstatnou právnou otázkou určenie, či ako lex specialis v konkurencii s Daňovým poriadkom, umožňuje po procese ukončenia konkurzu jeho zrušením, vyrubiť dlžníkovi úroky z omeškania podľa a Daňového poriadku ako sankciu za oneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená do konkurzného konania. Správca dane vyrubil po rozhodujúcom dni úrok z omeškania bez ohľadu na skutočnosť, či istina na dani, resp. jej časť, bola prihlásená do konkurzu, nakoľko zrušenie konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurz, nepredstavuje prekážku, ktorá by mu v tom bránila. Správca dane dodržal maximálne obdobie, za ktoré mohol byť úrok z omeškania vyrubený z nezaplatenej dane v sume 972,67 eura, spadá do obdobia štyroch rokov po dni jej splatnosti (od 25.07.2014 do 25.07.2018).

5. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2015, ktorý možno na danú vec obdobne aplikovať, v ktorom Najvyšší súd SR judikoval, že konanie o pokute je samostatné sankčné konanie o správnom delikte, nie je ho možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka z tohto konania vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia o pokute. Tiež poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 31.05.2017, ktoré sa zaoberalo otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového poriadku podľa reštrukturalizačného konania a v ňom spomínané právne závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 22.02.2017, podľa ktorého rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter. Podľa žalovaného je spornou otázkou v danom prípade, či úrok z omeškania za neodvedenie v lehote splatnosti, vyrubovaný podľa Daňového poriadku, možno považovať za daňový nedoplatok ako samostatnú pohľadávku alebo nie, a či úrok z omeškania, ak k omeškaniu došlo ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka

- žalobcu, je možné vyrubiť v priebehu konkurzu, resp. po jeho zrušení. Uvedená sporná otázka, aj keď v súvislosti s reštrukturalizáciou, bola riešená aj napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.01.2018, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol: ,,...nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods.1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku.“ Žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že správca dane vyrubil úrok z omeškania po zrušení konkurzu, nemohla byť pohľadávka prihlásená do konkurzu v lehote, pretože v čase konkurzného konania nebola nedoplatkom.

6. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ( ), ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný ( ), vrátane dôvodov podľa , a ustálil, že žalobe nie je možné priznať úspech.

7. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným, správny súd zistil tieto skutočnosti:

8. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. dňa 26.02.2018 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 05.03.2018 pod č. 45/2018. V rámci predmetného uznesenia súd rozhodol v bode IV. o tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. V konkurznom konaní správca zistil, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, a preto podľa oznámil, že konkurz končí. Oznámením v obchodnom vestníku dňa 30.04.2018 sa konkurz zrušil.

9. Daňový úrad Trenčín rozhodnutím č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 podľa Daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 518, € za nezaplatenie vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že lehota na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 uplynula dňa 25.07.2014. Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 bolo podané dňa 25.07.2014 s vlastnou daňovou povinnosťou vo výške 893,99 €. Daňový subjekt sumu 864,42 € eur do 10.06.2019 neuhradil. Správca dane vyrubil úrok z omeškania najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

10. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, poukazujúc na to, že uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.02.2018 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Uviedol, že s ohľadom na to, že v danom prípade ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie za porušenie povinnosti za obdobie 3. štvrťroka 2014, t. j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, je vyrubený úrok z omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné na základe uvedeného vyrubiť (, ).

11. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102005091/2019 zo dňa 21.08.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Stotožnil sa s rozsahom skutkových zistení a právnym posúdením vykonaným správcom dane. Doplnil, že v prípade daňového subjektu nebolo vydané uznesenie o oddlžení a oznámenie o zastavení konkurzu nadobudlo právoplatnosť dňa 01.05.2018. Pretože nastali zákonné dôvody na vyrubenie úrokov z omeškania, správca dane správne pristúpil k ich vyrubeniu. Správca dane bol oprávnený postupovať tak, ako mu ukladá právny predpis. Žalovaný poukázal aj na to, že z ustanovenia § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyplýva správcovi dane povinnosť, nie možnosť, vyrubiť daňovému subjektu úrok z omeškania v prípade, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo ustanovenej výške daň. Zákon nedáva správcovi dane možnosť rozhodnúť sa, či vyrubí úrok z omeškania alebo nie. Vyrubenie úroku z omeškania správcom dane je obligatórnou povinnosťou.

12. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ okrem platiteľa registrovaného podľa alebo , ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň podľa , ak v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa alebo , dodal tovar podľa alebo ak uplatňuje odpočítanie dane. Platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia.

13. Podľa § 2 Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,

h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

14. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie; rovnako zanikajú aj neprihlásené pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom.

16. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane,

17. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

18. Podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.

19. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

20. Podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

21. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

22. Podľa z. č. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ,R“)ak tento zákon neustanovuje inak ( a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).

23. Podľa za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.

24. Podľa na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa

stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

25. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány riadne zistili skutkový stav, ktorý následne aj správne právne posúdili. 26. Prvou spornou otázkou v prejednávanej veci je, či s vyhlásením konkurzu na žalobcu došlo aj k jeho oddlženiu podľa a nasl. , keďže žalovaný ako v napadnutom rozhodnutí, tak i vo vyjadrení k žalobe zastával názor, že k oddlženiu žalobcu nedošlo. Uvedený názor žalovaného je nesprávny, nakoľko z rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 26.02.2018 o vyhlásení konkurzu na žalobcu je nepochybné, že vo IV. výroku tohto uznesenia okresný súd v súlade so rozhodol: ,,Oddlžuje dlžníka tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.“

27. Keďže k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo, stala sa spornou ďalšia právna otázka a to, či oddlženie žalobcu má vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a teda, či je správny právny názor žalobcu, že predmetná pohľadávka je v zmysle nevymáhateľnou pohľadávkou a došlo podľa Daňového poriadku k jej zániku.

28. Správny súd v prvom rade skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného. Správny súd poukazuje na právny názor NS SR uvedený v rozsudku sp. zn. zo dňa 31.01.2018, ktorý i keď sa týkal reštrukturalizačného konania, je použiteľný i na danú vec, kde vyjadril NS SR nasledovný právny názor: „...aj najvyšší súd má za to, že nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na úrok z omeškania zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože podľa uvedeného ustanovenia zanikajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.“ K uvedenému doplnil: „Účelom reštrukturalizačného konania je umožniť podnikateľským subjektom dosiahnuť ekonomické ozdravenie aj cestou vysporiadania prípadne zániku neuspokojených prihlásených pohľadávok, pričom je logické, že sa musí jednať o pohľadávky existujúce. Na druhej strane, ak zákon umožní podnikateľskému subjektu po splnení stanovených podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti, nie je dôvod upierať správcovi dane možnosť domáhať sa aj od takéhoto subjektu uspokojenia nárokov vzniknutých na základe rozhodnutia vydaného v zmysle Daňového poriadku, ktorým správca dane sankcionuje daňovníka za porušenie jeho povinností.“ Totožné závery prijal NS SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 31.01.2018.

29. Obdobne aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 25.10.2018 riešil NS SR otázku ne/možnosti prihlásenia pohľadávky správcu dane do reštrukturalizačného konania, vzniknutej z titulu vyrubenia úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že ak pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie, nebolo možné ju prihlásiť do reštrukturalizačného konania. NS SR v tejto súvislosti uviedol: „Daňové orgány správne vychádzali z

ustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného krajský súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Najvyšší súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu ide o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.“

30. Uvedené rozhodnutia NS SR je možné aplikovať aj v prejednávanej veci a vychádzajúc z platnej právnej úpravy dospel správny súd k názoru o zákonnosti postupu správnych orgánov a ich rozhodnutí. Správny súd považuje za správny právny názor žalovaného, že bolo povinnosťou správcu dane vyrubiť predmetnú sankciu žalobcovi, keď právnym dôvodom jej vyrubenia bolo nesplnenie jeho povinnosti zaplatiť v zákonnej lehote , pričom táto povinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu. Žalovaný dospel k správnemu právnemu záveru napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že nedošlo k oddlženiu žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že predmetná pohľadávka žalobcu v čase vyhlásenia konkurzu na žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa Daň. por. je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle Daň. por. a pohľadávka vzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Daň. poriadku a ani ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre správcu dane, týkajúce sa vyrubenia sankcie za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení konkurzného konania, okrem zákonnej lehoty podľa Daň. por.

31. S poukazom na vyššie uvedené, keď v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po ukončení konkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení, správny súd dospel k záveru, že nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť uspokojená v konkurze podľa , ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa . V prípade existencie takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu, by sa na ňu vzťahovalo ustanovenie a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a na jej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť, žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto pohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom upustení od jej vymáhania podľa .

32. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla až po oddlžení žalobcu a zrušení konkurzu na žalobcu, účinky konkurzu sa preto na ňu nemôžu vzťahovať, a teda nevzťahuje sa na predmetnú pohľadávku ani oddlženie žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že účelom oddlženia dlžníka podľa je zbavenie dlžníka starých dlhov a predmetná pohľadávka v čase oddlženia žalobcu neexistovala. Pokiaľ teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie povinnosti žalobcu, ktorá povinnosť bola porušená pred rozhodujúcim dňom (čo medzi účastníkmi konania nie je sporné) došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol žalobca oddlžený, správny orgán prvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým poriadkom postupoval správne, keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, i keď nesprávne vychádzal z názoru, že žalobca nebol v konkurze oddlžený. Žalobca nesprávne poukazoval na zánik daňového nedoplatku podľa Daňového poriadku, pretože nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť prihlásená a uspokojená v konkurze, nemôže sa na ňu vzťahovať ani predmetné zákonné ustanovenie. Porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť v zákonnej lehote za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 medzi účastníkmi nebolo sporné a žalobca tiež nenamietal správnosť výpočtu uloženej sankcie.

33. Vychádzajúc z uvedeného možno podľa názoru správneho súdu vo všeobecnosti konštatovať, že z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že správca dane vykonal vo

vzťahu k predmetu administratívneho konania dostatočné dokazovanie. Z vykonaného dokazovania, ktoré má oporu v obsahu pripojeného administratívneho spisu, vyvodil správne podstatné skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a vec správne právne posúdil. V správne zvolenej aplikačnej línii následne pokračoval aj žalovaný ako odvolací správny orgán. Správny súd v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

34. Podľa (ďalej len „“), ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

35. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

36. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by pre priznanie náhrady trov konania žalovanému boli splnené podmienky hypotézy právnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.

37. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.