Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-255-2019.pdf
PDF · 129.28 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/255/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcov: 1/ K. B., nar. XX.X.XXXX a 2/ W. B., nar. X.X.XXXX, obaja bytom E. F. M. XXXX/X, B., obaja zastúpení JUDr. Annou Kašparovou, advokátkou, so sídlom Malinovského 43, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému: Debt Collector, s. r. o., so sídlom Mostná 72, Nitra, IČO: 36 748 919, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., so sídlom Mostná 72, Nitra, IČO: 47 237 244, o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 5. júna 2019, č.k. 15C/268/2015-289, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zdržať sa realizácie výkonu záložného práva zriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 12.9.2008 zapísaného v časti ,,C“ listu vlastníctva č. XXXX vedeného Okresným úradom Piešťany pre katastrálne územie Piešťany pod V 2647/08, predmetom ktorého sú nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov nachádzajúce sa v katastrálnom území B., a to byt č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu súp. č. XXXX, postavenom na pozemku C-KN, parc. č. 10067, zastavané plochy a nádvoria, v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, pod B50, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 7764/915182 (výrok I.) a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcom voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako i konania o predbežnom opatrení vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15C/280/2015 v rozsahu 100% (výrok II.). Ďalej súd prvej inštancie výrokom III. pôvodne žalovanému 1/ - auctio, s. r. o., so sídlom Kmeťkova 30, Nitra, priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a 6, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 112 ods. 1, § 151a, § 151j ods. 2, § 151l ods. 1, § 151mb ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“) a § 137 písm. a) CSP, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalovaného - Tatra banka, a. s. a žalobcovia uzavreli dňa 12.9.2008 zmluvu o bezúčelovom splátkovom úvere č. 9908005176, na základe ktorej banka žalobcom poskytla úver vo výške 23.235,74 eur, ktorý sa žalobcovia zaviazali uhradiť do desiatich rokov od splatnosti prvej splátky v pravidelných mesačných splátkach vo výške 286,73 eur splatných k 25. dňu v mesiaci, pri počte splátok 120, dojednanej úrokovej sadzbe 8,39%, RPMN 8,39% a celkových nákladoch dlžníkov spojených s úverom vo výške 11.886,41 eur. Dňa 12.9.2008 žalobcovia uzatvorili s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, bytu č. XX, na X.
poschodí, vo vchode č. X, bytového domu súp. č. XXXX, zapísaného na LV č. XXXX, vedeného pre k. ú. B., na zabezpečenie pohľadávky vo výške 700.000,- Sk - 23.235,74 eur. Súd uzatvorené zmluvy posúdil ako zmluvy spotrebiteľské, pričom poukázal na to, že s prihliadnutím na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka účinné od 1.4.2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd mal súčasne preukázané, že pohľadávka bola na žalovaného postúpená v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Uzatvorenú záložnú zmluvu súd posúdil ako platne uzavretú, nakoľko obsahuje všetky podstatné náležitosti záložnej zmluvy. Ďalej sa súd zaoberal uplatnenými námietkami premlčania tak pohľadávky, na zabezpečenie ktorej bolo zriadené záložné právo, ako i samotného záložného práva veriteľa zo záložnej zmluvy zo dňa 12.9.2008. Právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky realizáciou záložného práva vzniklo právnemu predchodcovi žalovaného prvým dňom nasledujúcim po dni, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru poskytnutého žalobcom, t.j. 25.11.2010, ktorým dňom mu začala plynúť trojročná premlčacia doba na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu a posledný deň trojročnej premlčacej doby na uplatnenie zabezpečenej pohľadávky uplynul dňa 24.11.2013. Súd dospel k záveru, že s poukazom na ust. § 112 ods. 1 OZ právnemu predchodcovi žalovaného a po postúpení pohľadávky žalovanému neplynula po dobu uplatnenia práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky návrhom na vykonanie dobrovoľnej dražby premlčacia doba až do momentu, kým z jeho strany nedošlo k upusteniu od dražby, teda od 21.12.2010 - 20.5.2011, 16.8.2012 - 13.9.2012 a 11.12.2013 - 13.12.2013. Celkovo teda neuplynula žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi premlčacia doba na uplatnenie práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu spolu 193 dní, z čoho vyplýva, že posledný deň trojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu nepripadol na 24.11.2013, t.j. na deň, ktorým uplynula premlčacia doba samotnej zabezpečenej pohľadávky, ale táto uplynula až o 193 dní neskôr, t.j. dňa 17.6.2014, nakoľko posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu 15.6.2014 a s poukazom na ustanovenie § 122 ods. 2 OZ sa presunul na najbližší pracovný deň. Samotný návrh žalovaného zo dňa 7.8.2015, ktorým navrhol dražobníkovi - pôvodne žalovanému 1/ auctio, s. r. o. vykonanie dražby na predmetný byt, už teda nemohol mať na jej samotné plynutie vplyv, pretože k uplatneniu práva došlo po uplynutí premlčacej doby, a to ani v prípade aplikácie pre spotrebiteľa zjavne nevýhodnejšej štvorročnej premlčacej doby stanovenej Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na skutočnosť, že uplynula tak trojročná premlčacia doba záložným právom zabezpečenej pohľadávky, ako aj trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu výkonom záložného práva, pričom obe uvedené práva sa v premlčacích dobách nevykonali a žalobcovia sa riadne dovolali premlčania uvedených práv žalovaného, je žalovaný povinný zdržať sa realizácie výkonu predmetného záložného práva. Jedine uložením takejto povinnosti žalovanému je možné žalobcom poskytnúť ochranu ako spotrebiteľom, pretože im hrozí strata obydlia, ktorá predstavuje ich hlavné bydlisko, teda vysťahovanie celej rodiny, nakoľko vykonaním dobrovoľnej dražby by žalobcovia spolu s ďalšími členmi rodiny skončili na ulici. Súd ďalej uviedol, že v danom prípade na plynutie premlčacej doby nebolo možné aplikovať ust. § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom citované ustanovenie vymedzuje len maximálnu dobu trvania premlčacej doby, pričom ani v prípade aplikácie obchodno-právnej úpravy premlčania neznamená, že štvorročná premlčacia doba neplynie pred skončením doby vymedzenej v § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, podľa ktorého by ani po upustení od dražby záložnému veriteľovi premlčacia doba neplynula ďalej, resp. že by došlo k pretrhnutiu premlčacej doby a jej plynutiu od začiatku, nemá oporu, nakoľko tento záver nemá oporu v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka a takýto výklad by v zásade umožňoval záložnému veriteľovi na základe svojej voľnej úvahy šikanovať spotrebiteľa opakovanými návrhmi na vykonanie dražby a následným upúšťaním od ich vykonania bez časového obmedzenia a bez akejkoľvek právnej istoty dlžníkov. Súd dospel k záveru, že konanie žalobcov, ktorí pohľadávku neuhrádzali, nekomunikovali s veriteľom a nepreberali poštu, nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Pohľadávka bola po vyhlásení mimoriadnej splatnosti uplatniteľná na súde už dňa 25.11.2010 a bolo na veriteľovi, aby pri konaní s odbornou starostlivosťou pristúpil, či už k výkonu záložného práva alebo uplatneniu predmetnej pohľadávky súdnou cestou v príslušnej premlčacej lehote. Nakoľko právny predchodca žalovaného postupoval nekoncentrovane, zabezpečená pohľadávka sa premlčala, pričom z dôvodu opakovaného upúšťania žalovaného od vykonania dražby, uplynula dňa 17.6.2014 aj trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na realizáciu záložného práva. Ďalej súd uviedol, že žalovaný nemá nárok na platenie úrokov z úveru i po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, nakoľko dohoda o platení úrokov aj po zosplatnení je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade z poskytnutého úveru vo výške 23.235,74 eur žalobcovia uhradili v splátkach celkovú sumu 16.229,35 eur, pričom na istinu bola zarátaná suma 9.147,13 eur a na úroky a iné poplatky, vrátane nákladov dražby,
suma 7.082,22 eur, neuhradených ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru tak ostalo 14.088,61 eur. Zo znaleckého posudku vyplynula všeobecná hodnota založenej nehnuteľnosti vo výške 54.093,03 eur, pričom premlčaný dlh žalobcov vyčíslený súdom ku dňu vyhlásenia rozsudku vo výške 21.465,31 eur je 2,5 násobne nižší. Takýto zjavný nepomer medzi hodnotou dlhu a hodnotou nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie žalobcom a ich rodine je neprimeraný, a teda neumožňujúci žalovanému realizáciu výkonu záložného práva, čo vedie k záveru, že za uvedených okolností je výkon záložného práva v rozpore s dobrými mravmi. Strata rodinného obydlia žalobcov môže vážne ohroziť nielen ich práva ako spotrebiteľov, ale aj uviesť ich rodinu do veľmi nepriaznivej situácie. O nároku žalobcov na náhradu trov konania voči žalovanému súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na ich úspech v spore, ako i v konaní o predbežnom opatrení vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15C/280/2015. O nároku pôvodne žalovaného 1/ auctio, s. r. o. súd rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP, nakoľko žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd nepovolil vykonanie dražby žalovaným na nehnuteľnostiach v ich vlastníctve, pričom prvoinštančný súd po celý čas rozhodovania pojednával o tomto žalobnom návrhu. Súd prvej inštancie však vydal prekvapivé rozhodnutie, v ktorom sám zmenil petit žalobného návrhu žalobcov, pričom takýto úkon súdu prvej inštancie je možné za nie nestranný a je možné pochybovať o nezaujatosti a objektívnosti. Namietol, že súd prvej inštancie svojim postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože nikdy nevydal uznesenie o zmene petitu žalobného návrhu. Poukázal na to, že pokiaľ dôjde k zmene petitu, je nutné sa s uvedeným procesným úkonom vysporiadať riadnym procesným postupom a až po rozhodnutí o pripustení, resp. nepripustení zmeny žaloby možno realizovať ďalšie procesné úkony, vrátane rozhodnutia vo veci samej. Uviedol, že počas celého konania namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení, aby súd nepovolil vykonanie dražby žalovaným na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcov. Podľa jeho názoru v podanej žalobe absentuje naliehavosť právneho záujmu na určení, či tu dané právo je alebo nie je, nakoľko ani zo samotného návrhu, ani petitu, nie je zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhajú. Poukázal na ust. § 19 ods. 1 písm. b) zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, v zmysle ktorého, ak je dražobníkovi preukázané vykonateľným rozhodnutím, že navrhovateľ dražby nie je oprávnený navrhnúť vykonanie dražby, musí od dražby upustiť. Podľa jeho názoru žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhajú uloženia povinnosti žalovanému nepovoliť vykonanie dražby, resp. zdržať sa realizácie výkonu záložného práva, nie je takýmto osobitným druhom žaloby. Súd ďalej podľa názoru odvolateľa vytvoril právo, ktoré nemá oporu v žiadnom zákone, keď vo svojom odôvodnení k rozsudku konštatoval, že začatím výkonu záložného práva došlo k spočívaniu premlčacej doby, avšak len do doby, pokiaľ od dražby upustil. Výklad súdu, podľa ktorého by ani po upustení od dražby záložnému veriteľovi premlčacia doba neplynula ďalej, resp. že by došlo k pretrhnutiu premlčacej doby a jej plynutiu od začiatku, nemá oporu v zákone. Podľa názoru odvolateľa súd nerozlišuje proces výkonu záložného práva, ktorý upravuje § 151j ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, v rámci ktorého si záložný veriteľ volí formu realizácie (dražba, priamy predaj, iná forma v zmysle zákona, resp. záložnej zmluvy). Proces výkonu záložného práva smeruje k uspokojeniu pohľadávky záložného veriteľa, čo aj vyplýva z podstaty záložného práva, ktoré plní zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu. V rozpore s logikou veci, ako i cieľom zákonodarcu je tvrdenie súdu prvej inštancie, že výkon záložného práva sa končí každou jednotlivou dražbou. Jeho právny predchodca oznámil žalobcom ako záložcom a dlžníkom v jednej osobe začatie výkonu záložného práva, čím došlo v zmysle § 112 OZ spočívaniu premlčacej lehoty vo vzťahu k záložnému právu. Podľa odvolateľa nie je pritom rozhodujúce, kedy skutočne počas procesu výkonu záložného práva (akou formou) dôjde k speňaženiu zálohu. Žalobcovia by sa mohli úspešne dovolávať premlčania záložného práva voči nemu len v prípade, ak by upustil od výkonu záložného práva, ku ktorému doteraz nedošlo ani zo strany jeho právneho predchodcu a ani z jeho strany. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že jeho záložné právo je premlčané, a to napriek tomu, že mal za preukázané, že záložný veriteľ v zmysle zákona si uplatnil svoje právo - pristúpil k výkonu záložného práva (v čase, keď ani pohľadávka a ani záložné právo premlčané nebolo), pričom doposiaľ neupustil od výkonu záložného práva. Podľa názoru odvolateľa je možné skonštatovať, že vznesenie námietky premlčania žalobcami objektívne má mať za následok priame a úmyselné poškodenie žalovaného v tom zmysle, aby chránil svoj majetok, ktorého
vlastníctvo je chránené samotnou Ústavou SR, a teda nemohol vymôcť jeho splatnú pohľadávku a zároveň má za cieľ, aby sa žalobcovia obohatili o sumu viac ako 20.000 eur. Chamtivosť žalobcov nemá v tomto prípade hraníc, keď žalobcovia vlastnia nehnuteľnosti za viac ako 100.000 eur, pričom sa úmyselne vyhýbajú splateniu svojich záväzkov a v tejto súvislosti zneužili svoje právo a vzniesli námietky premlčania.
4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Namietli, že žalovaný k odvolaniu doložil celkovo dvanásť rôznych príloh, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie nedoložil a ako dôkaz nenavrhol, a preto žiadali, aby odvolací súd novo-formulované vyjadrenia a prílohy odvolania pri posudzovaní odvolania nezobral do úvahy. Poukázali na to, že na prvom pojednávaní konanom dňa 14.1.2019 ich právny zástupca v úvode pojednávania ústne predniesol, čoho sa žalobcovia v súdnom konaní domáhajú, t.j. vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovaným zdržať sa výkonu záložného práva zo záložnej zmluvy. Pripustili, že na pojednávaní okrem toho uviedli, že žiadali, aby súd rozhodol i o neplatnosti záložnej zmluvy z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky, v priebehu pojednávania však od tohto návrhu ustúpili. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k zmene žaloby, žalovaný postupom súdu v tomto konaní nemohol byť ukrátený na svojich právach. Ďalej uviedli, že súd správne posúdil žalobu podľa § 137 písm. a) CSP, resp. § 80 písm. a) O.s.p. účinného v čase podania žaloby, pričom preukazovanie naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov sa v týchto konaniach nevyžaduje. Ďalej uviedli, že prvoinštančný súd uplatnené námietky premlčania posúdil správne a dospel k správnemu záveru, že výkon záložného práva je premlčaný. Poukázali na to, že tak, ako nie je veriteľ chránený voči premlčaniu svojej pohľadávky podaním žaloby na súd natrvalo, ale len počas prebiehajúceho súdneho konania o pohľadávke (kedy premlčacia doba spočíva), tak ani záložný veriteľ nie je chránený voči premlčaniu výkonu záložného práva, ak od začatého výkonu záložného práva upustí. Uviedli, že otázka neplatnosti uplatnenia námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi bola opakovane riešená tak judikatúrou Najvyššieho súdu SR, krajských súdov, ako i Najvyšším súdom ČR. Vzhľadom na uvedenú judikatúru, správanie a konanie žalobcov v tomto spore, ale aj pred jeho začatím, nie je a nebolo takého charakteru, aby bolo možné ho označiť za také výnimočné a takej intenzity, že odôvodňuje, aby súd žalobcom právo na uplatnenie námietky premlčania voči žalovanému nepriznal. Uviedli, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca ochranu svojich subjektívnych práv v danom prípade zanedbal, a túto vlastnú chybu a nedostatok sa snaží napraviť v tomto konaní cez námietku rozporu premlčania s dobrými mravmi. Ďalej uviedli, že pohľadávka, ktorú žalovaný vymáha od žalobcov cestou dražby, nebola nikdy priznaná súdnym rozhodnutím, a teda neprešla cez súdnu kontrolu. Žalovaný popri istine, na zaplatenie ktorej mal nárok, vymáhal od žalobcovi aj príslušenstvo, na ktoré nárok nemal, pričom žalovaný sa žalobcom neunúval oprávnenosť v dražbe vymáhaného príslušenstva istiny čo do dôvodu a výšky riadne zdôvodniť, a neurobil tak dodnes.
5. K vyjadreniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný a uviedol, že sa vyjadril ku každej skutočnosti (nie novej, ako sa snažia podsúvať žalobcovia), ktorú považoval za dôvodnú na svoju obranu a vyjadrenie žalobcov považoval len za využívanie postavenia spotrebiteľov a zneužívanie súdnej ochrany vo svoj prospech na neoprávnenom právnom základe.
6. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí zotrvali na svojom predchádzajúcom vyjadrení.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/268/2015 je ochrana spotrebiteľa spočívajúca v uložení povinnosti žalovanému zdržať sa realizácie výkonu záložného práva.
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.
10. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v prvom rade tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Porušením práva na spravodlivý proces je možné chápať taký postup súdu vo veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný sporový poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
11. Odvolateľ namietol nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd nepovolil vykonanie dražby žalovaným a súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním rozhodol o uložení povinnosti žalovanému zdržať sa realizácie výkonu záložného práva bez toho, aby rozhodol o pripustení zmeny petitu žaloby.
12. Podľa čl. 11 ods. 1 Základných princípov CSP, úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah.
13. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v spojení s obsahom podanej žaloby, prednesu žalobcov po otvorení pojednávania dňa 14.1.2019, ako aj návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia, je zrejmé, že žalobcovia sa domáhajú uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa realizácie výkonu záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 12.9.2008, pričom uvedené bolo zrejmé od počiatku i žalovanému s prihliadnutím na obsah jeho vyjadrení, a teda pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je potrebné o zmene žaloby rozhodovať v zmysle § 142 CSP vzhľadom na to, že nešlo o zmenu žaloby v zmysle § 140 CSP (resp. § 95 O.s.p.), nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom sa nemožno stotožniť s námietkou odvolateľa, že pre neho išlo o prekvapivé rozhodnutie, keď počas celého trvania sporu bolo stranám zrejmé, teda i žalovanému, o čo žalobcom v konaní ide (v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne bod 2. odôvodnenia v zmysle § 387 ods. 2 CSP).
14. Ďalej odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
15. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
20. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004).
21. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004).
22. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
23. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
24. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, aby sa zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, odvolací súd udáva, že v danom prípade išlo k žalobu v zmysle ust. § 137 písm. a) CSP [resp. § 80 písm. b) O.s.p.] o uloženie povinnosti, kedy nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
25. Súd prvej inštancie sa správne s prihliadnutím na uplatnenú námietku premlčania tak pohľadávky zabezpečenej záložným právom, ako i záložného práva, zaoberal dôvodnosťou uplatnených námietok. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky realizáciou záložného práva vzniklo právnemu predchodcovi žalovaného prvým dňom nasledujúcim po dni, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru poskytnutého žalobcom, t.j. dňa 25.1.2010, ktorým dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, ktorá uplynula dňa 24.11.2013.
26. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že záložné právo je právom, ktoré podlieha premlčaniu, pričom v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa záložné právo nepremlčuje skôr, než
zabezpečená pohľadávka. Uplatnenie námietky premlčania záložného práva je významné vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto námietku môže uplatniť iba záložca a prvý krát tak môže úspešne urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečenej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade, ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu a záložcom bola námietka premlčania uplatnená, stráca záložný veriteľ možnosť domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané. Súd prvej inštancie tiež správne posúdil plynutie premlčacej doby na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, pričom správne v zmysle ust. § 112 ods. 1 OZ prihliadal na plynutie tejto doby, pričom za správny možno považovať záver súdu prvej inštancie, že premlčacia doba neplynula len do času, pokiaľ nedošlo k upusteniu od dražby, ktorým sa proces dražby končí, v dôsledku čoho premlčacia doba na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu neskončila rovnako ako premlčacia doba na uplatnenie zabezpečenej pohľadávky dňa 24.11.2013, ale táto uplynula až o 193 dní neskôr, t.j. 15.6.2014, pričom s poukazom na ust. § 122 ods. 2 OZ sa posunula na deň 17.6.2014.
27. Správnym bol preto záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade uplynula tak trojročná premlčacia doba na uplatnenie záložným právom zabezpečenej pohľadávky, ako aj trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu výkonom záložného práva, pričom obe uvedené práva sa v premlčacích dobách nevykonali a žalobcovia sa riadne dovolali premlčania uvedených práv.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnenie námietok premlčania zo strany žalobcov nemožno posúdiť ako neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, keď dôvodné uplatnenie námietky premlčania v súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie uplatňovaného práva, nakoľko inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch a je inštitútom zákonným, teda použiteľný vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 148/2004). Taktiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že žalobcovia si neplnili svoje povinnosti úver riadne splácať, preto mohlo byť ich správanie vyhodnotené ako rizikové a dostupnými právnymi prostriedkami bolo potrebné dlh zabezpečiť predtým, ako uplynie premlčacia doba. Naviac, právny predchodca žalovaného bola banka, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov, a teda má profesionálnu povinnosť si striehnuť ich riadne splácanie, či splatenie, resp. zabezpečenie splatenia. Aj v tomto smere pri predstave zachovania určitej miery dôvery k dlžníkovi sú určité limity, ktoré veriteľ ako riadny hospodár a zodpovedný subjekt si musí striehnuť a nemôže sa dovolávať porušenia dobrých mravov v prípade, keď sa dlžník dovoláva svojich práv, v tomto prípade uplatnenia zákonnej námietky premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 203/2018 zo dňa 28.5.2019).
29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností (s prihliadnutím na záver o dôvodnosti uplatnených námietok premlčania), teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
30. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemohol preto dať za pravdu odvolateľovi. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne v spore úspešným žalobcom priznal voči žalovanému (pôvodne označenému ako žalovaný 2/) nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
31. V odvolacom konaní plne úspešným žalobcom odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov odvolacieho konania voči v spore neúspešnému žalovanému, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
32. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).