Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-129-2023.pdf
PDF · 134.57 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/129/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovanej A. B. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej a prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 24.5.2023, č. k. 9T/15/2021-401, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.2.2024 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX a prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta, zamietajú.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej aj len ako „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) zo dňa 24.5.2023, č. k. 9T/15/2021-401 súd uznal obžalovanú A. B. za vinnú, že minimálne od 28.02.2017 do 29.11.2018 v A. C. v rodinnom dome č. XXX a všade tam, kde sa zdržiavala, zanedbala povinnú výživu a starostlivosť tým, že ako matka D. E., nar. XX.XX.XXXX, ktorá ho mala v osobnej starostlivosti, neposkytovala nevyhnutnú osobnú, hygienickú a zdravotnú starostlivosť a výchovu tým spôsobom, že mu dávala jesť iba mlieko a nie aj pevnú stravu, dávala ho spávať iba do kočíka, nerešpektovala všeobecne uznávané výchovné, hygienické a lekárske odporúčania, pri zistení chudokrvnosti nepodávala liek s obsahom železa Maltofer, čo spolu viedlo k rozvoju ťažkej chudokrvnosti, dieťa bolo bežne špinavé, s vyparenosťou v okolí konečníka a genitálu, nezískalo správne návyky, keď ako trojročný chcel kakať iba do plienky, pokakával a pocikával sa, malo poruchu chôdze, motoriky, správania, reči - psychomotorická retardácia, pričom jej závislosť od alkoholu, zlé bytové podmienky, vplývali aj na citové zneužívanie, ktoré zhoršuje rast a psychomotorický a mentálny vývin dieťaťa, nemala záujem dieťa umývať, nosilo špinavé šaty, keďže ho neprezliekala, a nakoniec bolo dieťa dňa 29.11.2018 hospitalizované v nemocnici pre anémiu ťažkého stupňa, teda blízkej osobe, ktoré je v jej starostlivosti a výchove, spôsobila fyzické a psychické utrpenie bezdôvodným odopieraním stravy, odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti a čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, čím spáchala zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Za to bola odsúdená podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bola na výkon uloženého trestu zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona jej bolo uložené ochranné liečenie protialkoholické ústavnou formou. 2. Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaná, uviedla, že ho podáva v celom rozsahu, bližšie ho neodôvodnila. 3. Prokurátor podal odvolanie čo do výroku o vine a odôvodnil ho nasledovne: „Odvolanie podávam z dôvodu nesúhlasu so zmenou právnej kvalifikácie skutku pôvodne stíhaného, a prvým rozsudkom Okresného súdu Galanta aj uznaného ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Okresný súd Galanta v odôvodnení rozsudku poukázal, obdobne ako v prvom odsudzujúcom rozsudku, na výpovede svedkov a znalca, ako aj ostatné listinné dôkazy produkované v tejto trestnej veci, nad rámec uvedeného súd v odôvodnení uviedol, že je viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trnave ohľadne nemožnosti kvalifikovať neschopnosť dieťaťa prijímať vo veku 3 rokov tuhú stravu, ťažkú zápchu a ostatné opísané poruchy ako mučivé útrapy a z uvedeného dôvodu tento znak právnej kvalifikácie skutku vypustil. S uvedeným výrokom o vine, vo vzťahu k právnej kvalifikácii, najmä pokiaľ ide o odôvodnenie okresného súdu sa nie je možné stotožniť. Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 168 odsek 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byt' zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Samotné hodnotenie dôkazov nie je upravené presne stanovenými pravidlami na posudzovanie toho-ktorého dôkazu, hodnotenie sa neodvíja ani od počtu dôkazov, ani od pomeru dôkazov svedčiacich v prospech obvineného a svedčiacich v neprospech obvineného. Hodnotenie dôkazov musí súd vykonať tak, že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Aby mohol dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musí vziať do úvahy aj ostatné dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi a skúmať, prečo k nim dochádza a len tak môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 odsek 12 Trestného poriadku je nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby sa v každom jednotlivom prípade vzali do úvahy osobitosti daného prípadu. Hodnotenie dôkazov podľa vnútorného presvedčenia však neznamená možnosť ľubovôle zo strany súdu, ale musí byť založené na logickom úsudku a vyplývať zo starostlivého zváženia všetkých dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. So záverom okresného súdu sa nie je možné stotožniť, keďže bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. v odôvodnení súdu absentuje logické a presvedčivé vysvetlenie vypustenia právnej kvalifikácie v zmysle § 208 ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd iba stroho skonštatoval, že krajský súd vyslovil názor, že uvedené konanie nie je možné subsumovať pod pojem „mučivé útrapy" tak, ako to predpokladá Trestný poriadok. Krajský súd v Trnave v zrušujúcom uznesení nekonštatoval, že nedošlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, keďže opísané konanie a jeho následky nie je možné pod uvedený pojem subsumovať, ale prvostupňovému súdu vytýkal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k preukázaniu naplnenia ťažkej ujmy na zdraví poškodeného v podobe mučivých útrap. Pri vydávaní napadnutého rozsudku okresný súd však túto skutočnosť dostatočným spôsobom nereflektoval a v odôvodnení sa obmedzil len na konštatovanie, že je viazaný názorom nadriadeného súdu o nemožnosti použitia uvedenej právnej kvalifikácie. Takýto spôsob odôvodnenia - vypustenia kvalifikačného znaku zo strany okresného súdu považujem za nedostatočný, nespĺňajúci požiadavku riadneho odôvodnenia rozsudku (vo vzťahu k tejto časti), pričom okresný súd namiesto toho, aby naplnenie uvedeného znaku (ku ktorého naplneniu podľa názoru obžaloby skutočne došlo, čo mal za preukázané aj okresný súd vo svojom prvom rozhodnutí) v súlade s požiadavkou odvolacieho súdu v konkrétnostiach bližšie odôvodnil, uvedený znak bez relevantného zdôvodnenia z kvalifikácie vypustil. S takýmto postupom sa nie je možné stotožniť. Mučivé útrapy v zmysle § 123 ods. 3 písm. h) Trestného zákona sú stavom mimoriadnych, vystupňovaných alebo predlžovaných bolestí, a to telesných alebo duševných. Pri posudzovaní intenzity
a charakteru útrap je potrebné vziať do úvahy osobné pomery poškodeného, najmä jeho vek, zdravotný stav a pod. Ide o spôsobovanie utrpenia, ktoré pre konkrétnu osobu môže nadobúdať charakter neznesiteľnosti. Z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní, aj v konaní pred súdom bolo zistené a preukázané (najmä výsledkami znaleckého skúmania), že u poškodeného bola v dôsledku konania obžalovanej zistená a zadokumentovaná závažná deprivácia (chronické nedostatočné uspokojovanie fyzických či psychických potrieb), psychomotorická retardácia stredne ťažkého stupňa, rastový a hmotnostný deficit ťažkého stupňa, pričom psychomotorická retardácia, porucha vyprázdňovania stolice a moču sa bude napravovať ťažko a u poškodeného sa dá predpokladať nepriaznivý vplyv týchto porúch na rozvoj jeho osobnosti. Uvedené následky ďaleko presahujú charakter „bežnej" ujmy a svojou povahou a intenzitou napĺňajú znak ťažkej ujmy na zdraví a tým aj kvalifikáciu skutku v zmysle § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. S ohľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd Trnava zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta, č. k. 9T/15/2021-401 zo dňa 24.05.2023 v časti výroku o vine a s poukazom na § 322 ods. 1 Trestného poriadku sám rozhodol vo veci, keďže skutkový stav v napadnutom rozsudku bol správne zistený, a zabránil tak porušovaniu ústavného práva obžalovaného na skončenie veci v primeranej lehote a na spravodlivý proces podľa ČI. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudský práv a slobôd.“ 4. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len ako „krajský súd“) ako odvolací súd rozhodoval o odvolaní na verejnom zasadnutí, ktoré vykonal za prítomnosti obžalovanej, a prokurátora. Prokurátor považuje odvolanie obžalovanej za nedôvodné, a preto ho navrhuje podľa § 319 TP zamietnuť. Zároveň navrhuje vyhovieť odvolaniu prokuratúry z dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení. Obžalovaná uviedla, že je nevinná, keby bola pravda, čo sa hovorí, tak by sa syn neučil tak ako sa učí, nie je retardovaný, nie je dementný, je dieťa ako každé iné, hrá sa, nemá problémy, obžalovaná nevie, v čom je problém. 5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. 6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolaní v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na ich zrušenie podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaná a prokurátor ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. 7. Po preskúmaní napadnutých výrokov, v rozsahu podaných odvolaní a z dôvodov v nich uvedených, dospel odvolací súd k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. 8. V prvom rade je potrebné uviesť, že vo veci už raz rozhodol súd prvého stupňa a to rozsudkom zo dňa 11.7.2022, kedy uznal obžalovanú za vinnú na skutkovom a právnom základe v zhode s podanou obžalobou. Proti prvému rozsudku okresného súdu podala odvolanie obžalovaná a krajský súd po preskúmaní rozhodnutia k takémuto postupu okresného súdu uviedol (citácia):
„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaný obžaloba. ... Možno sa v plnom rozsahu stotožniť s konštatovaním okresného súdu, že (strana 7 napadnutého rozsudku) „prakticky bez sporu bolo preukázané, že obžalovaná svojmu synovi, ktorého mala ako matka v starostlivosti a výchove, až do jeho praktického odobratia dňa 29.11.2018, teda do 3 rokov veku dieťaťa, dávala na jedenie iba mlieko, čo v zmysle znaleckého dokazovania u neho viedlo spomaleniu rastu, priberania na hmotnosti, ťažkej zápche a ťažkej chudokrvnosti, čo obratom viedlo k poruchám chôdze, reči či vyprázdňovania. Obrana obžalovanej, že dieťa iné jesť nechcelo, je absolútne neprijateľná, keďže rodič je tu na to, aby vychovával dieťa, nie naopak, a zo strany obžalovanej sa jednalo o absolútnu rezignáciu na výchovu a starostlivosť až s trestnoprávnymi následkami. Ani po diagnostikovaní chudokrvnosti svoj prístup nezmenila, lieky na zlepšenie stavu mu nepodávala, neurobila nič pre to, aby ich získala, peniaze na ne minula na iné a ešte o ich podávaní zavádzala doktorku. Týmto to však nekončilo, keďže z výpovedí mal súd preukázané aj zanedbávanie hygieny dieťaťa prejavujúce sa smradom a so zdravotnými následkami v podobe zaparenín. Toto všetko jednoznačne spôsobovalo dieťaťu fyzické a psychické utrpenie, čo sa prejavovalo jeho malátnosťou, ako opísala svedkyňa F., ako aj zdravotnými problémami, kvôli ktorým skončil dva razy v nemocnici a stavom, ako bol opísaný v znaleckom posudku. ... Odvolací súd následne skúmal, či predmetný skutok, vzhľadom na ďalšie skutkové okolnosti tohto prípadu, napĺňa znaky konkrétneho trestného činu. Podľa § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona Kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. (3) Odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, d) závažnejším spôsobom konania. Podľa § 123 ods. 1 Trestného zákona ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného. Podľa § 123 ods. 2 Trestného zákona ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Podľa § 123 ods. 3 Trestného zákona Ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je a) zmrzačenie, b) strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti, c) ochromenie údu, d) strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva, e) poškodenie dôležitého orgánu, f) zohyzdenie, g) vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu, h) mučivé útrapy, alebo i) porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Prokurátor v podanej obžalobe identifikoval ťažkú ujmu na zdraví poškodeného maloletého E. ml. jednotlivými zdravotnými následkami, ktoré na základe lekárskych správ a vypracovaného znaleckého posudku MUDr. Michala Medovarského boli preukázané v nasledovnom rozsahu: rozvoj ťažkej chudokrvnosti, vyparenosť v okolí konečníka a genitálu, pokakávanie, pocikávanie, porucha chôdze, motoriky, správania, reči – psychomotorická retardácia, citovú zneužívanie zhoršujúce rast a psychomotorický a mentálny vývin dieťaťa, anémia ťažkého stupňa, ťažko sa upravujúca psychomotorická retardácia a porucha vyprázdňovania stolice a moču, predpoklad nepriaznivého vplyvu uvedených porúch na rozvoj osobnosti dieťaťa.
V znaleckom posudku znalec k následkom na vývoj a zdravotný stav maloletého uvádza, že maloletý D. je psychomotoricky retardovaný (oneskorený vývoj reči, chôdze a je motoricky zaostalý), zaostáva v raste, jeho hmotnosť je pod úrovňou 3 percentil populácie (výrazný deficit), má poruchu vyprázdňovania stolice a moču – pocikáva a pokakáva sa, výsledkom nesprávnej výživy je ťažká anémia, čo viedlo k potrebe podania transfúzie ertrocytov 6.12.2018. Zlá telesná hygiena spôsobila z medicínskeho hľadiska intertrigo (vyparenia – kožný zápal) v perineálnej oblasti tela (okolie konečníka a genitálu). Znalec ďalej konštatoval, že percentilové grafy výšky a hmotnosti maloletého D. spolu s laboratórnymi a klinickými vyšetreniami jednoznačne svedčia pre zanedbávanie správnej výživy a starostlivosti v čase od 14.mesiaca života do 36. mesiaca života. Záznamy v dokumentácii z hospitalizácií aj vyšetrenia neurológa dokumentujú závažnú depriváciu (chronické nedostatočné uspokojovanie fyzických či psychických potrieb) v čase od 14. mesiaca života do 36. mesiaca života, teda obdobie od 28.2.2017 do 29.11.2018. K závažnosti ochorenia maloletého D. znalec uviedol, že psychomotorická retardácia je stredne ťažkého stupňa, rastový a hmotnostný deficit je ťažkého stupňa, anémia bola ťažkého stupňa a kožné zmeny (intertrigo a špinavosť) sú stredne ťažkého stupňa. Záverom znalec uviedol, že telesné poškodenia (porucha rastu, anémia, intertrigo) sa pri správnej starostlivosti v ďalšom živote upravia. Ťažko sa bude upravovať psychomotorická retardácia, porucha vyprázdňovania stolice a moču. Dá sa predpokladať nepriaznivý vplyv uvedených porúch na rozvoj osobnosti dieťaťa. Zmeny osobnosti sa v tomto čase a pravdepodobne ani v budúcom, nedajú vyčísliť ani presne určiť. Môžu byť dlhodobé až trvalé. Prvostupňový súd mal s poukazom na predmetný znalecký posudok napokon za preukázané (a premietol to do výroku rozsudku a jeho odôvodnenia), že poškodený maloletý utrpel zdravotné následky, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako ťažkú ujmu na zdraví, a to (ako je uvedené na strane 7 a 8 odôvodnenia rozsudku) z dôvodu mučivých útrap, ktoré vyplývajú z opisu v znaleckom posudku, keďže dieťa nevedelo ani v troch rokoch života prijímať tuhú stravu, malo ťažkú zápchu a ostatné opísané poruchy. Taktiež trvanie tohto stavu najmenej od 28.02.2017, kedy začali byť u dieťaťa vykazované známky zaostávania v raste, po dobu vyše jeden a pol roku považuje prvostupňový súd za trvanie po dlhší čas. V dôsledku vyššie uvedených skutkových zistení prvostupňového súdu, premietnutých v skutkovej vete napadnutého rozsudku, možno konštatovať, že prokurátor uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený v podanej obžalobe. Prvostupňový súd však pochybil, keď dospel k záveru, že skutkové zistenie o spôsobených zdravotných následkoch u maloletého poškodeného možno právne kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona práve z dôvodu mučivých útrap. Pod tieto podradil prvostupňový súd skutočnosti, že dieťa nevedelo ani v troch rokoch života prijímať tuhú stravu, malo ťažkú zápchu a ostatné opísané poruchy. Mučivými útrapami sa však rozumie stav mimoriadnych, vystupňovaných alebo predlžovaných bolestí, a to telesných alebo duševných. Pri posudzovaní intenzity a charakteru útrap je potrebné vziať do úvahy osobné pomery poškodeného, najmä jeho vek, zdravotný stav a pod. Ide o spôsobovanie utrpenia, ktoré pre konkrétnu osobu môže nadobúdať charakter neznesiteľnosti. Mučivé útrapy sú najmä spôsobované konaním s úmyselnou formou zavinenia, napríklad sypanie soli alebo korenia do rán, opakované bitie po ranách alebo podliatinách, ktoré ešte nie sú zahojené, zväzovanie poškodeného remeňmi tak, že sa remene zarezávajú do kože, podávanie cudzích predmetov namiesto potravy alebo s potravou (napr. kŕmenie dieťaťa klincami), prípadne rôzne formy pozbavenia osobnej slobody, keď sa poškodený nemôže pohnúť (napr. zviazanie 12-ročného dievčaťa v chlieve v ležiacej polohe s hlavou v debni, aby nemohla kričať), týranie obmedzovaním spánku a potravy a pod. Mučivými útrapami však nie je každá telesná bolesť, ktorá je následkom poškodenia zdravia, resp. každé duševné utrpenie. Pri menej intenzívnej bolesti alebo duševnom utrpení chýba charakter mučivosti. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 7 piaty a šiesty odsek síce uviedol, že má za preukázané, že obžalovaná spôsobila svojim konaním poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Prvostupňový súd však konkrétne neuviedol, ktoré opísané poruchy (okrem ťažkej zápchy, ťažkej chudokrvnosti a toho, že dieťa ani v troch rokoch nevedelo prijímať tuhú stravu) a z akého dôvodu (to okresný súd neobjasnil ani pri ním menovaných poruchách) možno podradiť pod mučivé útrapy. Ani pri okresným súdom vymenovaných následkoch na zdraví poškodeného (ťažkej zápchy, ťažkej chudokrvnosti a toho, že dieťa ani v troch rokoch nevedelo prijímať tuhú stravu) neposkytol žiadne vysvetlenie, prečo je tieto potrebné subsumovať pod mučivé útrapy, resp. ktorú z porúch možno stotožniť so stavom mimoriadnych, vystupňovaných alebo predlžovaných bolestí.
Z vyššie uvedených dôvodov sú potom pochybnosti, či zodpovedá skutková veta právnej vete a právnej kvalifikácii uvedenej v napadnutom rozsudku, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, na ktorý je odvolací súd povinný prihliadnuť ex offo. Prvostupňový súd ďalej úplne rezignoval na vysporiadanie sa s otázkou zavinenia. Obžalovaná v podanom odvolaní (ako už bolo uvedené vyššie) okrem iného namietala, že bola prvorodička, že nevedela ako sa má o dieťa starať, že očakávala pomoc od svojej matky, partnera a že nemala vytvorené podmienky na riadnu starostlivosť o dieťa. Poukazovala aj na svedectvo jej sestry F. G., ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že o malého syna sa obžalovaná starala ako vedela a nebola na neho zlá. Odvolací súd sa nemôže vyjadriť k dôvodnosti námietok obžalovanej uvedených v odseku 2.1. až 2.4. tohto uznesenia, nakoľko prvostupňový súd v tomto smere v odôvodnení svojho rozhodnutia neposkytol žiadne úvahy. Obligatórnym znakom subjektívnej stránky trestného činu je zavinenie. Trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona je zločinom. Trestný zákon rozlišuje zavinenie vo forme úmyslu v dvoch stupňoch a to priamy úmysel a nepriamy, prípadne tzv. nepravú ľahostajnosť. Prvostupňový súd neuviedol, na základe akých úvah a akých skutočností dospel k záveru, že konanie obžalovanej, popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku, je potrebné a možné kvalifikovať ako úmyselné. Záver o tom, či je tu zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je záverom právnym. Tento sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Úlohou súdu v odvolacom konaní nie je (namiesto prvostupňového súdu) vytvárať skutkový alebo právny stav z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Jeho úlohou je preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov a to v rozsahu, ktorý stanovuje ustanovenie § 317 ods. 1 Trestného poriadku. Ak teda odvolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatok zrozumiteľného odôvodnenia, z ktorého by bolo zrejmé, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), nemôže odvolací súd zaujať relevantné stanovisko k odvolaniu. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd preto akceptoval odvolanie obžalovanej, vytknúc prvostupňovému súdu vyššieuvedené chyby pri zisťovaní skutkového stavu, resp. podradení zistených skutočností pod príslušné ustanovenie Trestného zákona a preukázaní naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku nemohol sám rozhodnúť rozsudkom, nemohol zmeniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na základe toho, že inak hodnotí dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa, nadôvažok keď sám nevykonáva žiadne dôkazy. Uvedená chyba a nedostatok prvostupňového rozsudku mali za následok jeho zrušenie podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže je pre nedostatok náležitého odôvodnenia (v zmysle skutočností uvedených v odseku 26 až 28 tohto uznesenia) v časti nepreskúmateľné, resp. v napadnutom rozsudku sú chyby - skutková veta nezodpovedá právnej vete a právnej kvalifikácii uvedenej v napadnutom rozsudku (v zmysle skutočností uvedených v odseku 13 – 25 tohto uznesenia). Po vrátení veci tak bude úlohou súdu prvého stupňa nanovo posúdiť či prišlo k naplneniu znakov trestného činu uvedených v Trestnom zákone. K otázke spôsobenia ťažkej ujmy odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 123 ods. 3 Trestného zákona vyžaduje na naplnenie právneho pojmu ťažkej ujmy na zdraví preukázanie alternatívne niektorého zo skutkových zistení uvedených pod písmenami a) až i), pričom v prípade, že by išlo o poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas (§ 123 ods. 4 Trestného zákona), musia byť kumulatívne preukázané: a) existencia poruchy zdravia, b) objektívne vyžiadanie si liečenia, prípadne pracovná neschopnosť, v trvaní najmenej 42 kalendárnych dní, c) počas ktorých (najmenej 42 dní) závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného (t. j. uvedenie konkrétnych obmedzení v obvyklom spôsobe života poškodeného, ktoré možno považovať za závažné). Skutkové zistenia musia byť vyjadrené v skutkovej vete a musia korešpondovať s právnou vetou a právnou kvalifikáciou, pri rešpektovaní zásady zákazu zmeny k horšiemu - prohibitio reformationis in peius.“ 9. Krajský súd po opätovnom rozhodnutí okresného súdu a po podaní odvolania zo strany obžalovanej i prokurátora zistil, že okresný súd po vrátení veci na nové konanie vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým uznal obžalovanú vinnou na skutkovom základe v zhode s podanou obžalobou (okrem vypustenia
posledných slov skutkovej vety „a svojim konaním spôsobila, že u dieťaťa sa bude ťažko upravovať psychomotorická retardácia, porucha vyprázdňovania stolice a moču a dá sa predpokladať nepriaznivý vplyv uvedených porúch na rozvoj osobnosti dieťaťa“). 10. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že: „Odvolací súd uviedol, že spôsobené zdravotné následky u poškodeného vymedzené prvostupňovým súdom - neschopnosť dieťaťa prijímať vo veku 3 rokov tuhú stravu, ťažká zápcha a ostatné opísané poruchy, nie je možné právne kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví podľa § 123 ods. 4 TZ z dôvodu mučivých útrap, a skutková veta v tejto časti nezodpovedala právnej vete. Prvostupňový súd tiež úplne rezignoval na vysporiadanie sa s otázkou zavinenia. Obžalovaná v odvolaní namietala, že bola prvorodička, nevedela, ako sa o dieťa starať, očakávala pomoc od svojej matky, partnera, nemala vytvorené podmienky na riadnu starostlivosť, starala sa o dieťa, ako vedela. Súd po vrátení veci rozhodol viazaný vysloveným právnym názorom ohľadom nemožnosti právne kvalifikovať neschopnosť dieťaťa prijímať vo veku 3 rokov tuhú stravu, ťažkú zápchu a ostatné opísané poruchy ako mučivé útrapy. Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne. Prakticky bez sporu bolo preukázané, že obžalovaná svojmu synovi, ktorého mala ako matka v starostlivosti a výchove, až do jeho praktického odobratia dňa 29.11.2018, teda do 3 rokov veku dieťaťa, dávala na jedenie iba mlieko, čo v zmysle znaleckého dokazovania u neho viedlo spomaleniu rastu, priberania na hmotnosti, ťažkej zápche a ťažkej chudokrvnosti, čo obratom viedlo k poruchám chôdze, reči či vyprázdňovania. Obrana obžalovanej, že dieťa iné jesť nechcelo, je absolútne neprijateľná, keďže rodič je tu na to, aby vychovával dieťa, nie naopak, a zo strany obžalovanej sa jednalo o absolútnu rezignáciu na výchovu a starostlivosť až s trestnoprávnymi následkami. Ani po diagnostikovaní chudokrvnosti svoj prístup nezmenila, lieky na zlepšenie stavu mu nepodávala, neurobila nič pre to, aby ich získala, peniaze na ne minula na iné a ešte o ich podávaní zavádzala doktorku. Týmto to však nekončilo, keďže z výpovedí mal súd preukázané aj zanedbávanie hygieny dieťaťa prejavujúce sa smradom a so zdravotnými následkami v podobe zaparenín. Toto všetko jednoznačne spôsobovalo dieťaťu fyzické a psychické utrpenie, čo sa prejavovalo jeho malátnosťou, ako opísala svedkyňa F., ako aj zdravotnými problémami, kvôli ktorým skončil dva razy v nemocnici so stavom, ako bol opísaný v znaleckom posudku. Úmyselné nepriame zavinenie obžalovanej vyplýva z preukázaného opisu jej konania. Je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťa po skončení kojenia nemôže byť vyživované iba mliekom, ale je potrebné zapájať aj pevnú stravu, je všeobecne známou skutočnosťou, že treba dodržiavať zásady hygieny, je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťa treba naučiť vykonávať potrebu na toalete, je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťaťu treba podať lekárom predpísaný liek, obžalovaná však nič pre to prakticky bezdôvodne nepodnikla. Súd nemal preukázané, že by takto konala s priamym úmyslom ublížiť svojmu dieťaťu, ale mal preukázané, že bola uzrozumená s možnými následkami svojej ľahostajnosti, keďže sa jednak jedná o všeobecne známe skutočnosti a jednak bola na nesprávnosť svojho prístupu upozorňovaná viacerými osobami. Obrana obžalovanej, že nevedela, ako sa starať o dieťa, a že očakávala pomoc od oných osôb, je vo svetle uvedeného bezpredmetná. Obžalovaná ako rodič, ktorý mal dieťa vo faktickej starostlivosti, je povinná postarať sa o svoje dieťa. Obžalovaná aj svedok E. C. zhodne uviedli, že dieťa bolo v starostlivosti obžalovanej, čiže sa zjavne jednalo o ich vzájomnú dohodu a nebola preukázaná žiadna snaha obžalovanej o zverenie dieťaťa otcovi, ktorá by aj tak bola bez vplyvu na trestnosť a kvalifikáciu skutku. Obžalovaná tiež uvádzala, že nemala vytvorené materiálne podmienky na riadnu starostlivosť o dieťa, za čo ju však neuznal vinnou, iba za jej konanie. Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané spáchanie skutku podľa § 208 ods. 3 písm. a) TZ, teda spôsobením ťažkej ujmy na zdraví. Preukázané poškodenie zdravia v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu nemožno kvalifikovať ako mučivé útrapy podľa § 123 ods. 3 písm. h) TZ a nezodpovedajú žiadnej ďalšej z foriem ťažkej ujmy na zdraví podľa § 123 ods. 3 TZ, pričom obžaloba na preukázanie svojich tvrdení nenavrhla žiadne ďalšie dôkazy. V zhode s obžalobou však trvanie tohto stavu najmenej od 28.02.2017, kedy začali byť u dieťaťa vykazované známky zaostávania v raste, po dobu vyše jeden a pol roku do 29.11.2018 považuje súd za trvanie po dlhší čas. Takto zistený skutkový stav veci a okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu trestného činu, i konkrétne následné spáchanie, boli na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi. Na základe vykonania a zhodnotenia dôkazov týkajúcich sa skutkových zistení dospel súd k záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku, sa stal, že ho spáchala obžalovaná a tak svojim protiprávnym konaním naplnila uvedené zákonné znaky trestného činu.“ 11. V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku rozsudku.
12. Odvolací súd musí konštatovať, že súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. 13. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej a obžalobným návrhom. 14. Obžalovaná svoje odvolanie neodôvodnila. Tvrdila, že je nevinná, a jej syn nemá žiadne následky, je taký ako ostatné deti. Už v prvom rozhodnutí (o podanom odvolaní voči v poradí prvému odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa) však odvolací súd uviedol, že sa stotožnil so záverom okresného súdu, že bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba. Obžalovaná mala svojho syna (maloletého poškodeného) ako matka v starostlivosti a výchove, až do jeho odobratia, pričom konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku spôsobila, že u maloletého dieťaťa sa vyvinula ťažká chudokrvnosť, psychomotorická retardácia a s tým spojené zdravotné ťažkosti. Poukazovanie obžalovanej na súčasný stav jej syna, jej presvedčenie o tom, že maloletý nemá žiadne zdravotné problémy, je bez významu k otázke jej viny. Ak je zdravotný stav maloletého D. E. v súčasnosti zlepšený, je to zásluhou poskytnutej adekvátnej liečby a starostlivosti, ktorá mu je (nie obžalovanou) poskytovaná po jeho odobratí matke. 15. Čo sa týka otázky zavinenia, odvolací súd vytkol pri predchádzajúcom rozhodnutí okresnému súdu, že sa ním vôbec nezaoberal. Po vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu, tento správne vyhodnotil, že obrana obžalovanej, že dieťa iné jesť nechcelo, je absolútne neprijateľná, keďže rodič je tu na to, aby vychovával dieťa, nie naopak, a zo strany obžalovanej sa jednalo o absolútnu rezignáciu na výchovu a starostlivosť až s trestnoprávnymi následkami, ani po diagnostikovaní chudokrvnosti svoj prístup nezmenila, lieky na zlepšenie stavu mu nepodávala, neurobila nič pre to, aby ich získala, peniaze na ne minula na iné a ešte o ich podávaní zavádzala doktorku. 16. Okresný súd ďalej správne vyhodnotil, že z výpovedí mal preukázané aj zanedbávanie hygieny dieťaťa prejavujúce sa smradom a so zdravotnými následkami v podobe zaparenín, čo všetko jednoznačne spôsobovalo dieťaťu fyzické a psychické utrpenie, čo sa prejavovalo jeho malátnosťou, ako opísala svedkyňa F., ako aj zdravotnými problémami, kvôli ktorým skončil dva razy v nemocnici so stavom, ako bol opísaný v znaleckom posudku. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi okresného súdu, že úmyselné nepriame zavinenie obžalovanej vyplýva z preukázaného opisu jej konania. Je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťa po skončení kojenia nemôže byť vyživované iba mliekom, ale je potrebné zapájať aj pevnú stravu, je všeobecne známou skutočnosťou, že treba dodržiavať zásady hygieny, je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťa treba naučiť vykonávať potrebu na toalete, je všeobecne známou skutočnosťou, že dieťaťu treba podať lekárom predpísaný liek, obžalovaná však nič pre to prakticky bezdôvodne nepodnikla. Súd nemal preukázané, že by takto konala s priamym úmyslom ublížiť svojmu dieťaťu, ale mal preukázané, že bola uzrozumená s možnými následkami svojej ľahostajnosti, keďže sa jednak jedná o všeobecne známe skutočnosti a jednak bola na nesprávnosť svojho prístupu upozorňovaná viacerými osobami. Obrana obžalovanej, že nevedela, ako sa starať o dieťa, a že očakávala pomoc od oných osôb, je vo svetle uvedeného bezpredmetná. Obžalovaná ako rodič, ktorý mal dieťa vo faktickej starostlivosti, je povinná postarať sa o svoje dieťa. Obžalovaná aj svedok E. C. zhodne uviedli, že dieťa bolo v starostlivosti obžalovanej, čiže sa zjavne jednalo o ich vzájomnú dohodu a nebola preukázaná žiadna snaha obžalovanej o zverenie dieťaťa otcovi, ktorá by aj tak bola bez vplyvu na trestnosť a kvalifikáciu skutku. Obžalovaná tiež uvádzala, že nemala vytvorené materiálne podmienky na riadnu starostlivosť o dieťa, za čo ju však neuznal vinnou, iba za jej konanie. 17. Čo sa týka odvolacej námietky prokurátora, tá smeruje vo svojej podstate len k tomu, že okresný súd nesprávne právne posúdil spáchaný skutok, teda nesprávne vypustil kvalifikačný znak „spôsobenie ťažkej ujmy“. 18. Prokurátor má za to, že zistené zdravotné následky na zdraví maloletého poškodeného
- závažná deprivácia (chronické nedostatočné uspokojovanie fyzických či psychických potrieb), psychomotorická retardácia stredne ťažkého stupňa, rastový a hmotnostný deficit ťažkého stupňa, pričom psychomotorická retardácia, porucha vyprázdňovania stolice a moču sa bude napravovať ťažko a u poškodeného sa dá predpokladať nepriaznivý vplyv týchto porúch na rozvoj jeho osobnosti – presahujú charakter „bežnej ujmy“ a napĺňajú znak ťažkej ujmy na zdraví a tým aj kvalifikáciu skutku v zmysle § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Poukázali na to, že stav mimoriadnych, vystupňovaných alebo predlžovaných bolestí a to telesných alebo duševných možno podradiť pod mučivé útrapy v zmysle § 123 ods. 3 písm. h) Trestného zákona, a to aj s prihliadnutím na osobné pomery poškodeného, jeho vek, stav a pod., teda má ísť o spôsobovanie utrpenia, ktoré pre konkrétnu osobu môže nadobúdať charakter neznesiteľnosti.
19. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu uviedol, že nebolo zo strany okresného súdu odôvodnené, z akého dôvodu a ktoré presne opísané poruchy (zdravia) u maloletého poškodeného možno podradiť pod mučivé trapy, ktorú z porúch možno stotožniť so stavom mimoriadnych, vystupňovaných alebo predlžovaných bolestí. Okresný súd po zrušení veci a po opätovnom prejednaní veci uviedol iba, že sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu ohľadom nemožnosti právne kvalifikovať neschopnosť dieťaťa prijímať vo veku 3 rokov tuhú stravu, ťažkú zápchu a ostatné opísané poruchy ako mučivé útrapy. 20. Ani prokurátor v pôvodnom konaní, či konaní po vrátení veci okresnému súdu nenavrhol doplniť dokazovanie v tomto smere. V podanom odvolaní len zotrval na presvedčení, že zistené poruchy na zdraví maloletého poškodeného spadajú pod mučivé útrapy. Odvolací súd však už v predchádzajúcom rozhodnutí vyslovil, že v danom prípade nešlo o stav, kedy možno konštatovať mimoriadne, vystupňované alebo predlžované bolesti v zmysle mučivých útrap v zmysle §123 ods. 3 písm. h) Trestného zákona ako jedného z prípadov vážnej poruchy zdravia alebo vážneho ochorenia. Odvolací súd nespochybňuje, že následkom konania obžalovanej sa vyvinula u maloletého poškodeného závažná porucha zdravia, resp. vážne ochorenie. Avšak toto podľa názoru odvolacieho súdu by bolo, po príslušnom náležitom zistení skutkového stavu a doplnení dokazovania, možné podradiť pod spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví ako poruchy zdravia trvajúcej dlhší čas. Ako už však bolo uvedené, okresný súd tento kvalifikačný znak (ako spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví) úplne vypustil pri právnej kvalifikácii skutku, a prokurátor zotrvával na tom, že z vykonaného dokazovania bez ďalšieho vyplýva, že tento kvalifikačný znak treba podradiť pod mučivé útrapy. Odvolací súd, vzhľadom na to, že voči prvému odsudzujúcemu rozsudku bolo podané odvolanie len zo strany obžalovanej v jej prospech, a z dôvodu, že odvolacia námietka prokurátora voči druhému odsudzujúcemu rozsudku smerovala síce proti výroku o vine v neprospech obžalovanej, avšak jej obsahom len bolo zotrvanie na právnom názore, že skutok je potrebné kvalifikovať a podradiť pod § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, nemohol sám dopĺňať dokazovanie a rozhodnúť prípadne následne v neprospech obžalovanej, ak by bol zistený skutkový stav, ktorý by bolo potrebné subsumovať pod spôsobenie ťažkej ujmy inou formou ako mučivými útrapami (iným prípadom vážnej poruchy zdravia alebo vážneho ochorenia), pretože by prišlo k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius. 21. Čo sa týka ukladania trestu obžalovanej, krajský súd konštatuje, že okresný súd sa dôsledne riadil príslušnými ustanoveniami zákona a svoje úvahy o ukladaní trestu obžalovanej odôvodnil tým, že nezistil ani poľahčujúcu okolnosť ani priťažujúcu okolnosť a s ohľadom na zákonnú sadzbu 7 rokov až 12 rokov musel ukladať trest odňatia slobody. Prihliadol u obžalovanej aj na to, že je doteraz netrestaná, aj na to, že sa dopustila skutku voči špecifickému objektu – svojmu dieťaťu, čiže nie je všeobecne nebezpečná, preto ukladal trest na spodnej hranici trestnej sadzby. Rovnako zohľadnil aj to, že na jej konanie mala vplyv závislosť obžalovanej na alkohole, a uložil jej preto aj ochranné liečenie protialkoholické ústavnou formou v zmysle znaleckého dokazovania. Správne rozhodol aj o zaradení obžalovanej do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Napadnutý rozsudok je tak vo výroku o treste plne v súlade so zákonom, je spravodlivý a primeraný. 22. Keďže odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovanej a prokurátora v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol. 23. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 170 ods. 6 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.