Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/35/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: VODOMONT-VODOHOSPODÁRSKE STAVBY, a.s., IČO: 31 412 157, so sídlom Murgašova 27, Šaľa, zast. advokátskou kanceláriou AK MS, s.r.o., IČO: 47 237 767, so sídlom Galandova 3, Bratislava, proti žalovanej: Obec Borinka, IČO: 00 304 689, so sídlom Borinka 110, zast. advokátkou JUDr. Vlastou Klimentovou, so sídlom Sliezska 9, Bratislava, o zaplatenie poplatku z omeškania, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. februára 2023, č.k. -792, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej časti o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni poplatok z omeškania vo výške 276.389,17 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, ako aj oboch odvolacích konaní, v rozsahu 31,22 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 11.11.1997 domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia. Ďalej konštatoval, že žalobu odôvodnila tým, že hospodárskou zmluvou č. 4266/91 zo dňa 15.10.1991 v znení dodatku č. 1/94 zo dňa 25.08.1994, vznikol medzi žalobkyňou a žalovanou zmluvný vzťah na dodávku stavebných prác „ucelenej stavby ČOV a kanalizácia - Borinka“ s dohodnutou cenou vo výške 18.500.000,- Sk. Strany sa dňa 08.08.1994 dohodli na termíne dokončenia stavby tak, že ČOV sa má spustiť dňa 01.10.1994 a celá stoka dňa 15.11.1994. Preberacie konanie sa uskutočnilo dňa 07.11.1994, pričom prebratie stavby potvrdzuje zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby podpísaný v uvedený deň. V súlade s týmto zápisom žalobkyňa vystavila dňa 18.11.1994 žalovanej faktúru Č.. XXXXX s termínom splatnosti 02.12.1994, vrátane zisťovacieho protokolu o vykonaných stavebných prácach - konečná faktúra. Právo fakturovať vzniklo dňa 07.11.1994. Žalovaná faktúru nevrátila v zmysle ust. § 375a Hospodárskeho zákonníka. Dňa 06.02.1995 sa uskutočnilo rokovanie žalobkyne a žalovanej. V súlade s bodom 2. zápisu z tohto rokovania sa zúčastnení dohodli na uznaní pohľadávky z konečnej faktúry v zmysle uzavretej zmluvy a dodatku k nej, no žalovaná dlžnú sumu neuhradila.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudkom, č.k. -628 zo dňa 31.01.2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 99.581,76 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. -678 zo dňa 29.05.2017 tento rozsudok v časti žalovanej uloženej povinnosti zaplatiť žalobkyni 99.581,76 eur potvrdil a vo zvyšnej časti ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď mu vytkol, že žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry do zaplatenia v súlade s ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto právneho posúdenia. Uviedol, že ak súd prvej inštancie vôbec neskúmal a nehodnotil opodstatnenosť žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania, a bez ďalšieho jej ho priznal podľa ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktorý však stanovuje nárok na poplatok z omeškania a jeho výšku, aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie, pretože úrok z omeškania a poplatok z omeškania nie sú nároky totožné a odvíjajú sa od iných zákonných ustanovení a splnenia iných predpokladov pre ich plnenie. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že zo žaloby žalobkyne vyplýva, že si popri nároku na zaplatenie žalovanej istiny uplatnila aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, pričom v žalobe svoj nárok na úrok z omeškania ničím neodôvodnila. Žaloba nebola doposiaľ zmenená, keďže v súdnom spise sa nenachádza uznesenie o pripustení zmeny žaloby, hoci žalobkyňa o pripustenie zmeny žaloby požiadala podaním zo dňa 12.10.2010, v ktorom síce uviedla, že o pripustenie zmeny žaloby žiada len v súvislosti so zavedením meny euro, avšak požadovaný výrok zmenila okrem prepočtu žalovanej istiny z Sk na euro práve v príslušenstve a popri istine žiadala priznať aj poplatok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia. Zmenu žaloby v časti požadovaného príslušenstva istiny ničím neodôvodnila a taktiež neuviedla, či na žalobe v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania trvá. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že o požadovanej zmene žaloby nerozhodol a v napadnutom rozsudku žalobkyni priznal úrok z omeškania podľa ustanovenia Hospodárskeho zákonníka upravujúceho poplatok z omeškania. O akom príslušenstve potom súd prvej inštancie konal a rozhodol nie je možné ani zo spisu ani z napadnutého rozhodnutia zistiť. Ak rozhodol o úroku z omeškania v zmysle žaloby bez toho, aby riadne rozhodol o žalobkyňou navrhnutej zmene petitu žaloby, je namieste konštatovať, že porušil právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces, pretože jej týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil uplatnenie práv, ktoré jej v čase návrhu na pripustenie zmeny žaloby priznával . Ak rozhodol o poplatku z omeškania, odvolací súd pripomenul, že nárok na poplatok z omeškania nie je doposiaľ predmetom sporu. Súdu prvej inštancie uložil najskôr vyzvať žalobkyňu na odôvodnenie ňou požadovanej zmeny žaloby podaním zo dňa 12.10.2010, keďže v navrhovanej zmene si uplatňuje iný ako žalovaný nárok, rozhodnúť o návrhu žalobkyne na pripustenie zmeny petitu žaloby, vykonať za účelom posúdenia nároku na príslušenstvo pohľadávky prípadné navrhnuté dokazovanie a o nároku na príslušenstvo rozhodnúť a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že po zrušení rozsudku a vrátení veci odvolacím súdom vyzval žalobkyňu, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy odôvodnila zmenu žaloby uplatnenú podaním zo dňa 12.10.2010, v ktorej namiesto úroku z omeškania požaduje z dlžnej sumy 99.581,76 eur poplatok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania od 03.12.1994 až do zaplatenia. Žalobkyňa v reakcii na túto výzvu uviedla, že žalobou doručenou súdu dňa 11.11.1997 si voči žalovanej uplatnila splatnú pohľadávku vo výške 3.000.000,- Sk s príslušenstvom. Z dôvodu prijatia žalobkyňa podaním zo dňa 12.10.2010 navrhla zmenu petitu žaloby tak, že žalovanú sumu prepočítala konverzným kurzom na euro a zároveň bola opravená aj zjavná chyba v písaní, keď v žalobe bolo príslušenstvo nesprávne označené ako úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne, pričom správne malo znieť poplatok z omeškania vo výške 0,05 % denne. Dôvodila, že v podanej žalobe išlo iba o chybu v písaní, čo vyplýva z ust. Hospodárskeho zákonníka, keď úrok z omeškania v danom ustanovení bol vo výške 5 % ročne a požadovať jeho zaplatenie bolo možné len v prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú ust. a Hospodárskeho zákonníka. Argumentovala, že písomné podanie zo dňa 12.10.2010 nebolo svojim obsahom po právnej stránke žiadnou zmenou žaloby a prvoinštančný súd teda nemal o čom rozhodovať. Keďže žalovaná dňa 15.12.2020 uhradila prisúdenú istinu vo výške 99.581,76 eur, príslušenstvo pohľadávky vyčíslila pevnou sumou. Poplatok z omeškania vo výške 0,05 % denne (t.j. 18,25 % ročne) zo sumy 99.581,76 eur odo dňa 03.12.1994 do dňa 15.12.2020 predstavuje 473.461,48 eur a na zaplatenie tejto sumy žiadala zaviazať žalovanú. Žalovaná nesúhlasila, keď argumentovala tým, že žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania, pričom Hospodársky zákonník pojem príslušenstvo pohľadávky nepozná a sankciou za omeškanie s platením faktúry bol podľa Hospodárskeho zákonníka poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania. Poplatok z omeškania je samostatný nárok, ktorý sa musí riadne pred uplynutím premlčacej lehoty uplatniť, inak neuplatnením v 6-mesačnej premlčacej lehote a po vznesení námietky premlčania ho nemožno priznať. Žalobkyňa si nárok na poplatok z omeškania v 6-mesačných premlčacích lehotách neuplatnila, nemohol jej teda vzniknúť nárok na zaplatenie. Vzniesla námietku premlčania a navrhla žalobu zamietnuť. Žalobkyňa považovala žalovanou vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. S odkazom na ust. § 131d Hospodárskeho zákonníka mala za to, že v prípade podania žaloby na súd plynutie lehoty spočíva. Uviedla, že si uplatnila z celej žalovanej sumy príslušenstvo vopred, a preto jej počas konania nevznikla povinnosť vzhľadom na spočívanie premlčacej lehoty vystavovať samostatné faktúry na príslušenstvo a tieto každého pol roka dopĺňať a meniť petit. Výklad Hospodárskeho zákonníka spôsobom, že príslušenstvo pohľadávky by sa malo premlčať skôr ako samotná istina, z ktorej vychádza, považovala za nesprávny.

5. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania (po právoplatnom rozhodnutí o istine) zostal už len nárok žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % zo sumy 99 581,76 eur za každý deň omeškania od 03.12.1994 do zaplatenia. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne o zjavnej chybe v písaní v petite žaloby, keď namiesto „s úrokom z omeškania“ v nej malo byť správne uvedené „s poplatkom z omeškania“, pretože z petitu žaloby jasne vyplýva, že žalobkyňa žiada úrok z omeškania. Žalobkyňa v petite žaloby požadovala sumu 3.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, pričom takto formulovaný petit žaloby bol jasný, zrozumiteľný a určitý. Podrobne sa vysporiadal s argumentáciou žalobkyne (že v žalobe išlo len o chybu v písaní) a vyhodnotil ju za účelovú v snahe vyhnúť sa premlčaniu časti nároku. S poukazom na prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 04.04.2006 vyhodnotil, že podľa jeho obsahu sa jednalo o zmenu žaloby v zmysle ust. , keďže žalobkyňa si od tohto momentu namiesto v žalobe uplatneného úroku z omeškania vo výške 0, % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, začala v konaní uplatňovať voči žalovanej iný nárok, a to poplatok z omeškania v uvedenej výške podľa ust. Hospodárskeho zákonníka. Podanie žalobkyne zo dňa 12.10.2010 súd prvej inštancie neposúdil ako zmenu žaloby, keďže „zmena“ sa týkala len toho, že sumu 3.000.000,- Sk prepočítala na eurá. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 09.09.2022 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni poplatok z omeškania vo výške 0,05 % zo sumy 99.581,76 eur za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Vec posúdil právne podľa ust. a a , , , , , , , , , , a , , a Hospodárskeho zákonníka a uviedol, že v predmetnej veci už bola žalobkyni voči žalovanej právoplatne priznaná suma 99.581,76 eur titulom neuhradeného zostatku ceny za dodávku stavby „ČOV a kanalizácia - Borinka“, realizovanej na základe Hospodárskej zmluvy o dodávke stavebných prác: ucelenej stavby, objektu číslo 4266/91, uzavretej dňa 15.10.1991 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Vodohospodárske stavby, š. p., odštepný závod Šaľa a žalovanou, v znení jej dodatku č. 1/94 zo dňa 24.08.1994. Po čiastočnom zrušení predchádzajúceho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie a následnom pripustení zmeny žaloby predmetom konania zostal už len nárok žalobkyne na poplatok z omeškania vo výške 0,05 % zo sumy 99.581,76 eur za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, ktorý si žalobkyňa voči žalovanej uplatňovala s poukazom na to, že žalovaná je v omeškaní s platením faktúry, a ktorý vyčíslila v sume 473.461,48 eur. Z ust. veta druhá ustálil, že tento nárok žalobkyne je potrebné posudzovať podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.1990.

7. Vysvetlil, že ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka priznáva dodávateľovi právo na poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ak je organizácia voči nemu v omeškaní s platením faktúry a podľa ust. § 376 Hospodárskeho zákonníka vzniká dodávateľovi právo fakturovať dňom splnenia dodávky, k čomu v prípade žalobkyne došlo dňa 07.11.1994, kedy bola predmetná stavba v zmysle zápisu o odovzdaní a prebratí budovy alebo stavby riadne odovzdaná žalovanej. Žalobkyňa dňa 18.11.1994 vystavila žalovanej faktúru č. 140018, ktorou jej po odpočítaní zaplatenej zálohy vyfakturovala za prevedené práce na stavbe sumu 99.581,76 eur s dátumom splatnosti 02.12.1994. V článku V. hospodárskej zmluvy si strany dohodli, že fakturácia a platenie sa riadia ust. § 375 a nasl. Hospodárskeho zákonníka. Tento v § 375a ods. 4 ustanovuje, že ak sa organizácie nedohodnú inak, je faktúra splatná do 14 dní odo dňa doručenia (odovzdania) odberateľovi. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že faktúra bola organizácii doručená tretí deň po odoslaní. Konštatoval,

že žalovaná v konaní namietala, že jej predmetná faktúra nebola doručená, v reakcii na čo žalobkyňa s poukazom na vyhlášku Federálneho ministerstva financií č. tvrdila, že nemusí preukazovať doručenie predmetnej faktúry, lebo k nej prináleží zisťovací protokol s názvom konečná faktúra, ktorý je datovaný a podpísaný oboma stranami dňa 11.11.1994. Súd prvej inštancie ale dospel k záveru, že uvedená vyhláška bola dňa 01.05.1990 zrušená , ktorým sa mení Hospodársky zákonník a zároveň nadobudla účinnosť právna úprava obsiahnutá v ust. Hospodárskeho zákonníka, pričom v zmysle prechodných ustanovení tohto zákona sa podľa tejto vyhlášky mohlo postupovať len v prípade stavieb začatých pred 01.05.1990, čo ale nebol posudzovaný prípad. Nakoľko žalobkyňa nepreukázala skorší dátum doručenia tejto faktúry žalovanej, tak vychádzal z toho, že jej bola doručená, resp. odovzdaná, až dňa 06.02.1995, kedy došlo k rokovaniu zmluvných strán, na ktorom sa strany dohodli na uznaní pohľadávky z konečnej faktúry. Keďže žalovaná faktúru v lehote splatnosti 14 dní od jej doručenia nevrátila, čo nebolo v konaní sporné, a ani dlžnú sumu nezaplatila, tak dňom 21.02.1995 sa dostala s platením tejto faktúry do omeškania, v dôsledku čoho žalobkyni v zmysle ust. Hospodárskeho zákonníka vzniklo právo na poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

8. Zopakoval, že žalobkyňa si právo na poplatok z omeškania voči žalovanej uplatnila až dňa 04.04.2006, kedy na pojednávaní zmenila žalobu tak, že namiesto úroku z omeškania uvedeného v žalobe žiadala priznať poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia. V tejto súvislosti potom vysvetlil, že Hospodársky zákonník pojem „príslušenstvo pohľadávky“ nepoznal, a preto poplatok z omeškania podľa ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka nemožno považovať za príslušenstvo pohľadávky, ale za samostatný nárok, ktorý je potrebné posudzovať a uplatňovať samostatne, a ktorý sa preto aj samostatne premlčuje (tu poukázal na judikát R 81/1999 a rozsudok NS ČR sp. zn. zo dňa 04.12.2002). S poukazom na ust. účinného v čase zmeny žaloby a uviedol, že hoci si žalobkyňa v čase zmeny žaloby uplatňovala poplatok z omeškania aj za obdobie po 04.04.2006 až do zaplatenia dlžnej sumy, tak právo na zaplatenie poplatku z omeškania aj za toto obdobie považoval za riadne uplatnené, pretože jednak už žalobkyňa vyčíslila ňou uplatnený poplatok z omeškania za obdobie od 03.12.1994 až do zaplatenia, t.j. do 15.12.2020 na sumu 473.461,48 eur, ale aj z dôvodu, že v prípade splnenia zákonných podmienok na jeho priznanie nič nebránilo žalobkyni poplatok z omeškania priznať vo výške vyčíslenej ku dňu vyhlásenia rozsudku a vo zvyšnej časti, t.j. za ďalšie obdobie, žalobu ako predčasne podanú zamietnuť. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s argumentáciu žalovanej, že poplatok z omeškania je možné žalobou uplatniť vždy len spätne, t.j. len za obdobie, za ktoré už vzniklo právo na poplatok z omeškania, nakoľko Hospodársky zákonník nepodmieňuje vznik práva na zaplatenie poplatku z omeškania s platením faktúry jeho vyúčtovaním alebo doručením vyúčtovania dlžníkovi. Nevyúčtovanie poplatku alebo nedoručenie vyúčtovania dlžníkovi nemá žiaden vplyv na vznik práva na poplatok z omeškania a možnosť uplatniť ho žalobou na súde. Tridsaťdňová lehota stanovená na zaplatenie poplatku z omeškania v ust. Hospodárskeho zákonníka je významná len z hľadiska posudzovania omeškania s platením majetkových sankcií. Ak poplatok v uvedenej lehote nebol zaplatený, má oprávnená organizácia právo na úroky z omeškania za predpokladu, že poplatok z omeškania bol vyúčtovaný oprávnene. Avšak aj pri uplatnení výkladu, v zmysle ktorého by poplatok z omeškania bol splatný až uplynutím tridsaťdňovej lehoty od doručenia vyúčtovania povinnej organizácii, by v tejto veci musel skonštatovať splatnosť poplatku z omeškania uplatneného za obdobie od 21.02.1995 do 15.12.2020, nakoľko v okolnostiach danej veci by funkciu vyúčtovania poplatku plnilo podanie žalobkyne zo dňa 08.07.2022, v ktorom poplatok z omeškania presne vyčíslila.

9. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania sa následne zaoberal tým, či toto právo žalobkyne na poplatok z omeškania za obdobie od 21.02.1995 do 15.12.2020 nie je premlčané. Uviedol, že právo na poplatok z omeškania vzniká za každý deň omeškania, pričom ide o fakultatívnu majetkovú sankciu a je preto vecou žalobcu, za aké obdobie omeškania žalovaného s platením faktúry si právo na zaplatenie poplatku uplatní. Pre plynutie premlčacej lehoty nie je rozhodujúci deň splatnosti faktúry, ale jednotlivé dni omeškania, za ktoré sa poplatok uplatňuje (tu odkázal na R 98/1994). V zmysle § 131b ods. 3 Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 131a prvá veta Hospodárskeho zákonníka je premlčacia lehota práva na zaplatenie poplatku z omeškania ako majetkovej sankcie šesť mesiacov a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Zároveň ale podľa § 131d Hospodárskeho zákonníka platí, že podaním žaloby súdu pred uplynutím premlčacej lehoty plynutie tejto lehoty spočíva. V prípade zmeny žaloby nastávajú hmotnoprávne účinky zmeny žaloby (týmto spôsobom novo uplatneného nároku) ku dňu uplatnenia tejto zmeny; plynutie premlčacích lehôt, pokiaľ ide o takto uplatnené práva, sa

preto zastavuje týmto dňom a nie až dňom, kedy sa rozhodlo o pripustení zmeny žaloby. Konštatoval, že v prejednávanej veci žalobkyňa uplatnila zmenu žaloby dňa 04.04.2006 (a túto zmenu pripustil), v dôsledku čoho žalobkyni od 04.04.2006 začala spočívať premlčacia lehota práva na zaplatenie poplatku z omeškania v zmysle § 131d Hospodárskeho zákonníka. Pri aplikácii 6-mesačnej premlčacej lehoty potom prijal záver, že právo žalobkyne na poplatok z omeškania za obdobie od 21.02.1995 do 03.10.2005 (teda za obdobie presahujúce 6 mesiacov spätne od uplatnenia zmeny žaloby dňa 04.04.2006) je premlčané. Za nepremlčané posúdil právo žalobkyne na poplatok z omeškania za obdobie od 04.10.2005 do uplatnenia zmeny žaloby dňa 04.04.2006, ako aj za nasledujúce obdobie až do 15.12.2020, za ktoré vzniklo žalobkyni právo na poplatok z omeškania až v priebehu konania a premlčacia lehota tu vzhľadom na riadne uplatnenie práva aj za toto obdobie taktiež spočívala. Konštatoval, že nebol preto žiaden dôvod na to, aby si žalobkyňa za obdobie po 04.04.2006 uplatňovala právo na zaplatenie poplatku z omeškania spôsobom tvrdeným žalovanou, t.j. minimálne raz za 6 mesiacov menila žalobu tak, že by žiadala poplatok z omeškania za uplynulé 6-mesačné obdobie. Pokiaľ žalovaná v tejto súvislosti argumentovala rozsudkom NS SR sp. zn. 1MObdo V 14/2006 zo dňa 30.04.2008, poukázal na to, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je zrejmé ako Najvyšší súd SR k tomuto záveru dospel.

10. Uzavrel, že v zmysle vyššie uvedeného výkladu je nepremlčané právo žalobkyne na poplatok z omeškania za obdobie 5551 dní, čo predstavuje poplatok z omeškania vo výške 277,55 % (0,05 % x 5551) zo sumy 99.581,76 eur, teda 276.389,17 eur. Uvedenú sumu preto žalobkyni titulom poplatku z omeškania priznal a vo zvyšnej časti rovnajúcej sa sume 197.072,31 eur (473.461,48 eur - 276.389,17 eur) žalobu zamietol. Vysvetlil, že za obdobie od 03.12.1994 do 20.02.1995 žalobkyni právo na poplatok z omeškania ani nevzniklo a za obdobie od 21.02.1995 do 03.10.2005 jej ho nepriznal, keďže žalovaná úspešne vzniesla námietku premlčania.

11. O trovách konania rozhodol podľa ust. a v spojení s ust. a . Uviedol, že predmetom konania bola suma 573.043, eur (99.581, eur + 473.461, eur), pričom žalobkyňa mala úspech v sume 375.970,93 eur (99.581,76 eur + 276.389,17 eur), čo predstavuje 65,61 % z predmetu konania a žalovaná mala úspech vo zvyšnej časti rovnajúcej sa sume 197.072,31 eur, v ktorej bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje 34,39 % z predmetu konania. Vo veci tak bola úspešnejšia žalobkyňa, ktorej preto priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,22 % (65,61 % - 34,39 %), o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov podľa ust. a a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobkyni prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj oboch odvolacích konaní v rozsahu 100 %. Úvodom žalobkyňa zopakovala, že podanou žalobou sa domáhala zaplatenia istiny s príslušenstvom vyplývajúcim z Hospodárskeho zákonníka. Žalované príslušenstvo pohľadávky v podobe poplatku z omeškania nie je podľa žalobkyne žiadnym samostatným nárokom, ktorý by bol samostatne uplatniteľný súdnou žalobou bez toho, že by bola prioritne žalovaná istina pohľadávky, z ktorej vopred neohraničené príslušenstvo len druhotne vychádza. Poplatok z omeškania nie je samostatným nárokom, ktorý by bolo možné samostatne uplatniť bez istiny, z ktorej toto príslušenstvo iba obyčajne plynie. Celková výška resp. suma vyčísleného príslušenstva závisela od faktorov, ktoré žalobkyňa ani žalovaná ako strany sporu výsledne nemohli ovplyvniť, preto nemôže byť správne a ani spravodlivé, aby v prípade vyčísleného príslušenstva v podobe pevnej sumy sa toto spočítavalo spoločne s istinou pohľadávky a následne sa určoval výsledný, resp. celkový úspech strán sporu. Tvrdila, že trovy konania žalobkyne sú premietnuté v podobe zaplatených súdnych poplatkov, preddavkov na znalecké dokazovanie a trovy právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby, pričom vyčísliť a uplatniť si ich bude môcť v podobe tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, kde bude základná sadzba tarifnej odmeny za jednotlivý úkon právnej služby vypočítaná podľa ust. vyhlášky č. , s tým, že tarifnou hodnotou veci je istina uplatňovanej pohľadávky. Nestotožnila sa preto s postupom súdu prvej inštancie, ktorým má byť v ďalšom procesnom postupe žalobkyni z prípadných vyčíslených trov konania priznaná iba výška v rozsahu 31,22 %, čím je zvýhodnená žalovaná, na čo nie je žiadny legitímny dôvod. Vyjadrila názor, že nárok na náhradu trov konania mal byť správne a spravodlivo vypočítaný len z istiny pohľadávky, čo je bežná a zaužívaná prax v obdobných typoch sporových konaní, pretože príslušenstvo

by sa mohlo dokopy číselne spájať s istinou len v prípade, ak by sa žalovalo, resp. mohlo vôbec žalovať samostatne, čo ale nebol prípad tohto konania.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v celom rozsahu včas odvolanie aj žalovaná z dôvodov podľa ust. a a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu žalobkyne v napadnutej časti zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zrekapitulovala priebeh doterajšieho konania s akcentom na zmenu žaloby žalobkyňou a konštatovala, že žalobkyňa si žalobou zo dňa 11.11.1997 uplatnila zaplatenie istiny vo výške 3.000.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa 03.12.1994 do zaplatenia, a teda mala za to, že žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky. S poukazom na ust. , , a a Hospodárskeho zákonníka uviedla, že poplatok z omeškania je samostatný nárok, ktorý sa musí riadne pred uplynutím premlčacej lehoty uplatniť, inak v 6 mesačnej premlčacej lehote a po vznesení námietky premlčania ho nemožno priznať. Vyjadrila názor, že žalobkyňa bola povinná vyfakturovať sankčný nárok bezodkladne po jeho vzniku, a vždy v lehote 6 mesiacov ho uplatniť na súde. Zhrnula, že žalobkyňa túto podmienku nesplnila, a preto jej nemohol vzniknúť nárok na jeho zaplatenie. Ďalej vytkla súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, keď aplikoval Hospodársky zákonník na požadovaný poplatok z omeškania, keďže takýto samostatný nárok neexistoval, nakoľko právny systém hospodárskeho práva tento nárok nepozná, a neboli splnené ani predpoklady na jeho vznik a existenciu, tak ako to podľa žalovanej uviedol aj odvolací Krajský súd v Bratislave. Nestotožnila sa ani s argumentáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii ust. Hospodárskeho zákonníka, že podaním žaloby pred uplynutím premlčacej lehoty plynutie tejto lehoty spočíva, pričom v prípade zmeny žaloby nastávajú tieto účinky ku dňu uplatnenia zmeny. Konštatovala, že spočívanie lehoty nie je možné v prípade nároku, ktorý nebol žalobou uplatnený, keďže podľa žalovanej si žalobkyňa podanou žalobou uplatnila úrok z omeškania. Uvedené nie je možné konvalidovať ani zmenou žaloby, nakoľko takýto nárok v čase podania žaloby neexistoval. Záverom uviedla, že uplatnený nárok je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku, nakoľko sankčný nárok vo výške 0,05 % denne z dlžnej istiny 99.582,76 eur predstavuje po prepočte ročne 18,24 %, čo podľa žalovanej hraničí s úžerou.

14. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím, ktoré považuje za vecne správne a zákonné, pričom jeho odôvodnenie spĺňa všetky obsahové požiadavky ust. , najmä stručné a jasné posúdenie podstatných skutkových a právnych okolností sporu, vysporiadanie sa s argumentáciou strán sporu a predloženými listinnými dôkazmi, ako aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a jej aplikáciou v nadväznosti na predmet sporu, a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti uloženej povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni poplatok z omeškania vo výške 276.389,17 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že žalovaná podala odvolanie v celom rozsahu, a teda aj proti výrokom, ktoré sú v jej prospech, čo je podľa žalobkyne v rozpore s ust. . Vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. konštatovala, že tento môže spočívať v troch príčinách, a síce nevykonanie relevantných navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov alebo nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami. Mala potom za to, že v napádanom rozhodnutí nedošlo ani k jednej z vyššie uvedených skutkových vád konania. Rovnako konštatovala, že nedošlo ani k vade, ktorá by zakladala odvolací dôvod podľa ust. a záverom vo vzťahu k argumentácii žalovanej o nepoctivom obchodnom styku uviedla, že tento nárok je zákonnou sankciou za nedôvodné omeškanie žalovanej a bol uplatnený striktne a výslovne v zákonom stanovenej výške.

15. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu zotrvala na tom, že predmetné konanie trpí vadami, pre ktoré je potrebné napadnuté rozhodnutie zmeniť, a že žalovaný nárok žalobkyni nevznikol.

16. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

17. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (ust. a ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,

že odvolanie žiadnej zo strán sporu nie je dôvodné. Podľa ust. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

18. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. S poukazom na citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (keď súd prvej inštancie v konaní postupoval v intenciách stanovených odvolacím súdom), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobkyne, ktorou sa od žalovanej domáhala zaplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,05 % z (už prechádzajúcim rozsudkom jej právoplatne prisúdenej) istiny 99.581,76 eur za každý deň omeškania od 03.12.1994 do 15.12.2020, vyčísleným vo výške 473.461,48 eur, v časti vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom poplatku z omeškania sumu 276.389,17 eur a vo zvyšnej časti o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 197.072,31 eur žalobu prihliadnuc na žalovanou vznesenú námietku premlčania pre premlčanie žalovaného nároku zamietol. V tejto súvislosti považuje odvolací súd tiež za potrebné uviesť, že i keď žalovaná (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) podala odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd vzhľadom na obsah jej odvolania a argumentáciu v ňom uvedenú ustálil, že toto smeruje len proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku a voči rozhodnutiu o trovách konania, pretože zamietnutie časti žaloby je na prospech žalovanej, a teda odvolanie proti zamietajúcej časti rozsudku by nebolo ani prípustné. Odvolanie žalovanej vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a len opakujúce argumenty, ktoré žalovaná prezentovala už v základnom konaní, s ktorými sa však súd prvej inštancie veľmi podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal. Odvolací súd potom osvojujúc si jeho závery odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené vyššie, ktoré spočívajú v správnom právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie aplikoval správne ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, ktoré aj správne a vyčerpávajúcim spôsobom vyložil, pričom pri zdôvodňovaní svojich záverov prihliadol na argumenty oboch strán sporu a náležite a podrobne sa s nimi vysporiadal. Aplikoval aj na vec sa vzťahujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd nemá na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť jeho záverov, ktoré sú logické, presvedčivé, vyčerpávajúce, a hlavne založené na správnom právnom posúdení veci.

20. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovanej, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. . V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Citoval znenie ustanovení Hospodárskeho zákonníka, ktoré vo veci aplikoval, tieto správne vyložil, pričom všetky svoje právne úvahy, ktorými sa pri právnom posúdení veci spravoval, logicky a pochopiteľne vysvetlil a právne posúdenie veci riadne a zrozumiteľne zdôvodnil. Dostatočne sa vysporiadal aj s argumentáciou strán sporu, keď zaujal stanovisko ku všetkým argumentom žalobkyne, ktorými dôvodila v rámci procesného útoku, ako aj ku všetkým argumentom prezentovaným žalovanou v rámci jej procesnej obrany. Vysvetlil tiež, z akých dôvodov čiastočne prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou (a žalobu žalobkyne v časti zamietol), ako aj dôvody, pre ktoré v ďalšej (žalobe vyhovujúcej) časti nepovažoval námietku premlčania za vznesenú dôvodne. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom a odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie plne stotožnil. Na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nič nemení ani skutočnosť, že s ním žalovaná nesúhlasí.

21. Žalovaná v odvolaní len zopakovala všetky svoje argumenty, ktoré prezentovala v konaní pred súdom prvej inštancie (ktoré súd prvej inštancie neprijal, pričom podrobne vysvetlil dôvody), domáhajúc sa stotožnenia sa s jej právnymi názormi, keď vôbec nereagovala na vysvetľujúce odôvodnenie právneho posúdenia nároku žalobkyne zo strany súdu prvej inštancie. Zopakovala, že poplatok z omeškania je samostatný nárok, ktorý sa musí pred uplynutím 6 mesačnej premlčacej lehoty uplatniť, inak ho po vznesení námietky premlčania nemožno priznať, a že žalobkyňa bola povinná vyfakturovať sankčný nárok bezodkladne po jeho vzniku a vždy v lehote 6 mesiacov ho uplatniť na súde. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa ňom s týmito námietkami žalovanej už vysporiadal a odvolací súd si jeho závery osvojuje. Ustanovenie § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka priznáva dodávateľovi právo na poplatok z omeškania vo výške 0,05 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, ak je organizácia voči nemu v omeškaní s platením faktúry, čo je aj prípad prejednávanej veci. Žalovaná faktúru v lehote splatnosti nevrátila a ani dlžnú sumu 3,000.000,- Sk nezaplatila. Dňom 21.02.1995 sa dostala s platením faktúry do omeškania, a preto žalobkyni vzniklo právo na poplatok z omeškania vo výške 0,05 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (§ 378 ods. 1 Hosp. zák.), ktoré si uplatnila dňa 04.04.2006 (zmenou žaloby). Rovnako ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd neprijal tvrdenie žalovanej, že poplatok z omeškania je možné žalobou uplatniť vždy len spätne, teda za obdobie, za ktoré už právo na poplatok z omeškania vzniklo, pretože nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Naviac, ako správne uviedol už súd prvej inštancie, Hospodársky zákonník vznik práva na zaplatenie poplatku z omeškania s platením faktúry v žiadnom ustanovení nepodmieňuje jeho vyúčtovaním príp. doručením vyúčtovania dlžníkovi, ako sa nesprávne domnieva žalovaná. Na vznik práva na poplatok z omeškania a možnosť uplatniť právo na jeho zaplatenie žalobou na súde nemá nevyúčtovanie poplatku alebo nedoručenie vyúčtovania dlžníkovi žiaden vplyv. Právo na poplatok z omeškania totiž vzniká za každý deň omeškania, a keďže ide o fakultatívnu majetkovú sankciu, je len na rozhodnutí žalobcu, za aké obdobie omeškania žalovaného s platením faktúry si právo na zaplatenie poplatku uplatní, pričom ho ale nemožno priznať (ak bola účinne vznesená námietka premlčania) za obdobie predchádzajúce resp. presahujúce šesť mesiacov pred uplatnením práva na jeho zaplatenie, čo súd prvej inštancie aj zohľadnil a prihliadnuc na žalovanou účinne vznesenú námietku premlčania žalobu v premlčanej časti zamietol. Uplatnením nároku na súde (zmenou žaloby) pred uplynutím premlčacej lehoty podľa § 131d Hospodárskeho zákonníka plynutie tejto lehoty spočíva. Žalobkyňa si na súde dňa 04.04.2006 riadne uplatnila právo na poplatok z omeškania z nezaplatenej faktúry aj za nasledujúce obdobie až do jej zaplatenia (resp. po jej zaplatení do 15.12.2020) a premlčacia lehota tu potom spočívala. Ak žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila a v odvolaní zopakovala svoj názor, že spočívanie lehoty nie je možné v prípade nároku, ktorý nebol žalobou uplatnený (pretože žalobkyňa si žalobou uplatnila úrok z omeškania a nie poplatok z omeškania), odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uvedené vyššie, teda, že žalovaná predsa faktúru nezaplatila, v čase uplatnenia nároku na poplatok z omeškania žalobkyňou bola stále v omeškaní, pričom poplatok z omeškania vzniká za každý deň omeškania a je na žalobkyni, za aké obdobie si nárok na jeho zaplatenie uplatní a uplatnila si ho riadne (po prihliadnutí na námietku premlčania) za obdobie 6 mesiacov pred 04.04.2006 až do zaplatenia faktúry (v budúcnosti). Ak žalovaná v odvolaní ďalej namietala, že uplatnený nárok je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku, nakoľko sankčný nárok vo výške 0,05 % denne z dlžnej istiny 99.582,76 eur predstavuje po prepočte ročne 18,24 %, čo podľa nej hraničí s úžerou, odvolací súd pripomína, že výšku poplatku z omeškania predsa stanovuje zákon, a to Hospodársky zákonník v ust. 378 ods. 1, a žalobkyňa si uplatnila nárok na poplatok z omeškania v súlade s ním, čo rozpor s pravidlami poctivého obchodného styku vylučuje.

22. Odvolací súd vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a nespôsobilé privodiť požadované zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie preto v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa ust. a potvrdil.

23. Proti rozhodnutiu o trovách konania podali odvolanie obe strany sporu, keď obe žiadali rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť. Žalobkyňa žiadala priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď požadovala neprihliadať na úspech v spore o zaplatenie poplatku z omeškania a vychádzať výlučne z jej úspechu v spore o zaplatenie žalovanej istiny. Žalovaná taktiež žiadala, aby jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po preskúmaní výroku o trovách konania v napadnutom rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tejto časti správne. Súd prvej inštancie aplikoval správne zákonné ustanovenia správnym spôsobom. O trovách konania rozhodol podľa ust. , ktoré stanovuje, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,

súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobkyne ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jej žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovanej ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci nenastala, keď žalobe žalobkyne bolo čiastočne vyhovené a čiastočne bola jej žaloba zamietnutá. Je potom namieste prijať záver, že žiadna zo strán nemala v konaní plný úspech, ale len úspech čiastočný, teda obe strany sporu (žalobkyňa aj žalovaná) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania po porovnaní úspechu a neúspechu strán tak, že v spore prevažne úspešnejšej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,22 %. Svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. a (v spojení s ust. a ). Správne ustálil, že predmetom konania bola suma 573.043,24 eur (suma 99.581,76 eur, predstavujúca žalovanú istinu + suma 473.461,48 eur, predstavujúca žalovaný kapitalizovaný poplatok z omeškania), a že žalobkyňa mala úspech v sume 375.970,93 eur (v časti istiny 99.581,76 eur + v časti poplatku z omeškania 276.389,17 eur), čo predstavuje 65,61 % z predmetu konania a žalovaná mala úspech vo zvyšnej časti rovnajúcej sa sume 197.072,31 eur, v ktorej bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje 34,39 % z predmetu konania. Dospel potom k záveru, že žalobkyňa bola v spore úspešnejšou stranou, a že jej čistý úspech predstavuje 31,22 % (65,61 % - 34,39 %). Preto jej priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu. Odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožnil, keďže je založené na správnom právnom posúdení veci, ako i na správnom vyhodnotení pomeru úspechu strán v spore. Niet žiadny dôvod nezohľadniť na účely pomeru úspechu a neúspechu aj poplatok z omeškania, ktorý pri jeho kapitalizovaní výrazne presiahol rozsah uplatnenej istiny. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov podľa sa totiž zohľadňuje každý úspech a neúspech v spore. Odvolacie námietky žiadnej zo strán potom nemohli spochybniť správnosť napadnutého výroku o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutej časti o trovách konania ako vecne správny podľa ust. a potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalobkyni, plne úspešnej v odvolacom konaní v meritórnej časti, keď rozsudok súdu prvej inštancie bol v časti prisúdenej sumy poplatku z omeškania potvrdený a žalovaná bola so svojím odvolaním neúspešná, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).